Autori:

Lexforáckej ekipe dávam na diskusiu ďalšiu zaujímavú oblasť vzťahu alternatívnych orgánov na riešenie sporov, v tomto prípade rozhodcovského konania - a dohľadu všeobecných súdov nad tým, čo sa udialo v rozhodcovskom súdnictve. O nemožnosti rozhodcovského súdnictva prejednávať disciplinárne skutky a "veci" som už poukázal u "Juraja" tu.

Všetci vieme, že vzťah arbitráže a všeobecného súdnictva je vymedzený predovšetkým (i) žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku, a (ii) judikatórne zastabilizovanou šírkou tohto dohľadu iba v rozsahu (ii.i) prieskumu práva na spravodlivý súdny proces. Inak a laicky povedané, všeobecné súdny nebudú a nemajú riešiť vec riešenú po právnej stránke pred arbitrom ešte raz, ale len v rozsahu prieskumu, či arbitráž prebehla ako mala s prihliadnutím na právo na spravodlivý proces (fair trial) v zmysle čl. 46 a čl. 6 dohovoru.

Analogicky dlhodobo tvrdím, že tento model "dohľadu" by mal byť nastavený pre všetky ADR platformy vo vzťahu k dohľadu nad tým, čo sa "u nich" udialo, ale to je iná téma.

Pri práci na jednom odbornom texte som ale narazil na ďalšiu zaujímavosť, a to aj v zmysle judikatúry. Predpokladom prejednania veci arbitrom je, že tento arbiter vyhodnotí, že (i) má právomoc konať. V tom prípade dôjde k arbitrážnemu prejednaniu veci a k jednému zo spôsobov rozhodnutia v zmysle ZORK.

Zákon ale mlčaním zákonodarcu nerieši prípad, kedy arbiter vecne nesprávne vyhodnotí nedostatok právomoci rozhodcovského súdu konať, vydá uznesenie o zastavení konania (ustanovenie § 21 ods. 1) - pričom, strane nie je umožnené "správnosť" tohto posúdenia "preveriť" na všeobecnom súde. Je tomu tak preto, pretože žaloba v zmysle ZORK môže smerovať len voči rozsudku. Po procesnej stránke my ale potrebujeme na súde všeobecnej sústavy súdnictva preveriť vecnú správnosť uznesenia o zastavení konania (analogicky, preveriť správnosť uznesenia súdu prvej inštancie o zastavení konania na odvolacom súde vieme - ustanovenia § 357a CSP).

Nemožnosť všeobecných súdov rušiť uznesenia o nedostatku právomoci rozhodcovského súdnictva bola judikovaná niekoľkokrát. Pokiaľ právomoc zrušiť rozhodcovské uznesenie o zastavení konania pre nedostatok právomoci titulom jeho vecnej nesprávnosti konštatovanej samotným rozhodcovským orgánom nepatrí všeobecným súdom a argumentum a minori ad maius + PL. ÚS 5/2016 - ani ústavnému súdu, potom tu máme vážny problém - a to zákaz denagatio iustitiae.

Poukazoval som na to už v decíznych systémoch, a teraz aj tu, pre účely diskusie a odborného diskurzu - konštatujem preto, že neexistuje účinný prostriedok nápravy porušenia základných práv žalobcu v prípade odmietnutia vlastnej právomoci a to ani vtedy ak sa rozhodcovský orgán úplne svojvoľne odmietne žalobou zaoberať vyslovením nedostatku svojej právomoci.

Optikou ochrany základných práv žalobcu je právne irelevantné, že žalobca môže žalovať totožnú žalobu na všeobecný súd, pretože súčasťou jeho práva na súdnu ochranu je i právo, aby o jeho žalobe rozhodol rozhodcovský orgán, ak o jeho právomoci bola uzatvorená rozhodcovská zmluva ako prejav autonómie vôle subjektov v súkromnom práve. Akceptácia vôle prejednať spor pred rozhodcom z pohľadu štátnych orgánov - aj v rozsahu garancie tohto práva pri účelovom "zbavovaní sa veci" rozhodcovským súdnictvom - patrí medzi elementárne súčasti právnej istoty.

Nakoľko, prinášať "vákuum" bez vyslovenia vlastného názoru nie je prínosné, hoci čoarz modernejšie, vystúpim z radu moderny a uvediem celkom jednoznačne:

Myslím, že v dohľadnom čase najvyššie súdne autority budú musieť - argumentom denegatio iustitiae - vyložiť právomoc sporového súdnictva tak, že musí prejednať aj takúto žalobu. Nie titulom argumentácie o nedostatku právomoci súdov konať o takejto žalobe na základe gramatického výkladu úpravy žaloby na zrušenie rozhodcovského (len) rozsudku (ustanovenie § 40 ZoRK), ale titulom denegatio iustitiae a argumentom čl. 2, čl. 4 a predovšetkým - čl. 1 CSP - pretože neexistuje iný orgán, ktorý by o tejto veci - mal konať. Cum grano salis, ak raz arbitráž neprejednala čo mala, hoci judikovala uznesenie o zastavení konania, je to zásahom do práva na spravodlivý proces a práva na prístup k inej právnej ochrane, pričom štát (súd všeobecnej sústavy súdnictva) musí tento stav vedieť (a chcieť) zrušiť a reparovať. Áno, zrušením rozhodcovského uznesenia, bez ohľadu na to, že o tom ZORK nepojednáva. Nad zákonom totiž máme väčších hráčov, ako napr. nezmeniteľného šampióna v podobe Ústavy, a ňou produkované axiómy, medzi ktoré patrí denegaio iustitiae.

Služba, ktorú rozhodca poskytuje, nie je zrejme iná ako služba, ktorú poskytuje (hocijaký) maliar. Ak sa k tomu zaviazal a potom si to rozmyslí, tak s tým proti jeho vôli zrejme nič neurobím. Svoje nároky voči nemu môžem tak uplatniť žalobou na plnenie (alebo škodu). V prípadnej exekúcii sa prípadné uloženie povinnosti vykoná ako akákoľvek iná nepeňažná povinnosť - náhradne (v prípade rozhodcu sa zrejme nedá vykonať náhradne, takže skôr je najefektívnejšie žalovať škodu príp. dojednať ex ante zábezpeku).

Pri rozhodcovi je "denegatio iustitiae" len to, čo pri maliarovi "denegatio pictura".

Martin, poznajúc Tvoje názory na dychovku a spol. - nebudem protirečiť (lebo osobne nerozumiem, ako mozes stotožňovať dychovku a narodny sportovy zvaz), ale uvediem, ze podla mojho nazoru nemas pravdu, pretoze ak arbitraz a jej nastavenie umoznuje zrusit arbitrážny rozsudok ak si arbiter privlastnil co nikdy nemal (pravomoc) cez zalobu na zrusenie (procesne podmienky a ich nedodržanie) - tak potom tvoja analogia privátnom autonómiou nemoze platit, lebo ju vylucuje analogia samotným ZORK. Pretoze ide o zhojenie prava na pristup k inej (rozhodcovskou dolozkou) ochrane...

ak by platilo co pises, tak sa dostavas do "maliarskeho" kruhu - lebo tvrdis, ze cez exekuciu by som si vedel vymôcť, aby to arbiter vykonal - co mal a neurobil - takze exekutor by Tvojmu maliarovi (arbitrovi) asi v tej maliarskej nalade - prikazal malovat (rozhodovat) - co skutocne nedava zmysel.

sme diskutovali tu: https://www.lexforum.sk/751

Máš pravdu, nezhodneme sa asi na základnom prístupe k problému. Ja vychádzam z toho, že dispute resolution (DR) "nevytvára štát". DR tu je a bola bez ohľadu na štát a vychádza z podstaty súkromnoprávnych vzťahov. "Disputes" riešia strany samé alebo prostredníctvom tretej osoby neustále. Ide o riešenie štandardnej dilemy "make or buy". Ako arbiter DR riešim denne - v zamestnaní medzi zamestnacami, doma medzi deťmi. Mojim judikátom sa niekedy podvolia (a niekedy aj nie).

Priznám sa, že DR nevnímam metafyzicky, ale chyba môže byť aj u mňa. V niektorých vzťahoch sa štát môže snažiť voľnosť DR obmedzovať. Regulácia môže mať legitímy cieľ, avšak je potrebné, aby bol zreteľný a regulácia bola zmysluplná.

Skúsenosť nás učí, že ľudia sa neprestali dohadovať o obsahu vzájomných práv ani pred rokom 1989, hoci sa štát snažil do každého preniknúť.

že štát zriaďuje a uzákoňuje formy adr. čím napĺňa čl. 46 Ústavy "inou právnou ochranou". Hovorí o tom komplexná judikatúra ESĽP a stanovuje, že iná ochrana môže byť zverejná do právomoci pred súdny systém "predsadených" orgánov (tribunály, komisie... to je jedno ako ich štáty - zákonodarcovia nazvú), ktoré na to aby sme ich aj súdne v zmysle ESĽP uznali, musia spĺňať požiadavky:

a) inštitucionálnej stránky - zákonný základ decíznej právomoci, nezávislosť rozhodovania, garancie

b) procesnej stránky - úprava procesu, rozhodnutí, konania pred nimi, preskúmateľnosť prípadná (nie je dokonca v zmysle ESĽP nutná).

Na základe prístupu zákonodarcu k týmto východiskám logicky - preto rozlišujeme
a) adr komplexne zákonne upravené (arbitráž, mediácia) - zákonná úprava
b) adr čiastkovo zákonne upravené - zákonodarca upraví len východiská a možnosti zriaďovania (profesíjne komory a disciplinárne konania) proces vôbec nerieši (napr. EISI),
c) adr čiastkovo zákonne upravené - zákonodarca upraví východiská a možnosti zriaďovania (inštitucionálne záruky) a okrem toho zákonodarca upraví základné rámce konania pred týmito adr orgánmi ( v intenciách fair trial - základné procesné záruky) s tým, že počíta, že ďalším procesom (procesnoprávne záruky ESĽP) tieto orgány naplní zákonodarcom explicitne stanovený subjekt (napr. národný športový zväz)

d) ADR čiastkovo zákonne upravené - zákonodarca upraví východiská a možnosti zriaďovania (inštitucionálne záruky) a navyše zákonodarca upraví aj komplexné procesné záruky (napr. konania vo veciach dopingu pred zákonom zriadeným orgánom ADR - agentúrou).

Poznáme teda áno aj:
d) ADR dostupné a zákonne neupravené - zmluvná sloboda zákonná licencia, tvoja pozícia ADR denného arbitra.

Máš tu X príkladov, kedy zákonodarca takto normuje ADR, počíta s existenciou "súkormného procesného práva" ktorým môžu subjekty napĺňať priebeh konaní pred orgánmi ADR... Ak ale máš ADR iba v podobe maliara či Maliara ako generátora judikátov, potom to považujem za tunelové videnie sveta...

Ak štát nemá s priestorom ADR nič spoločné, potom všetko čo som napísal vyššie neexistuje (čo je samozrejme lož) a potom - kompetenčný senát NSSR ani nemal vo veci 1Skomp/38/2022 prijať postúpenie veci Arbitrážnou komisiou SZĽH po tom, čo jej vec postúpil Okresný súd Trenčín... samotné prejednanie veci (s ktorým nesúhlasím) kompetenčným senátom s ešte omnoho horšími judikatórnymi následkami potvrdzuje, že je vyvrátený tvoj argument o tom, že štát nemá s ADR nič spoločné....

Hoci mi je svet rozhodcovských súdov vzdialený, skúsim niekoľko myšlienok úzku zameraných len na otázku negatívnych uznesení. Ak to dobre chápem, ide o to, či je odopretím spravodlivosti (denegatio iustitiae), ak rozhodcovský súd zastaví konanie z dôvodu, že si myslí, že nemá právomoc konať, a súdy zároveň nemôžu takéto negatívne uznesenie preskúmať a prípadne zrušiť.

Otázka je, či čl. 46 ods. 1 Ústavy garantuje právo na prejednanie veci rozhodcovským súdom („Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“). Nie som si pritom istý, že slová „a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“ dopadajú na rozhodcovské súdy. Som naklonený súhlasiť s Martinom, že rozhodcovské konania sú skôr prejavom súkromnej autonómie, než výkonom verejnej moci, kde by sme mohli o rozhodcovskom súde uvažovať ako „orgáne Slovenskej republiky“. Možno sa mýlim, ale nenašiel som žiadne rozhodnutie ESĽP a EKĽP, ktoré by čl. 6 Dohovoru vykladalo tak, že štát má garantovať, že rozhodcovský súd vec prejedná a rozhodne, ak má na to kompetenciu, a teda že štát musí mať právomoc preskúmať negatívne uznesenie rozhodcovského súdu.

No i keby sme pripustili, že čl. 46 ods. 1 Ústavy dopadá aj na rozhodcovské súdy, aj tak by to nevyhnutne nemusel znamenať, že súd musí mať právomoc preskúmať aj negatívne uznesenie rozhodcovského súdu. Ústava totiž hovorí, že právo domáhať sa svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky sa týka len prípadov ustanovených zákonom. Podľa § 7 ods. 2 CSP pritom platí, že súd spor prejedná a rozhodne aj vtedy, ak zistí, že sa rozhodcovský súd odmietol sporom zaoberať. Z toho vyplýva, myslím, že v takomto prípade zákon už právo domáhať sa svojho práva na rozhodcovskom súde neustanovuje. Citované ustanovenie pritom zrejme nadväzuje na skutočnosť, že aj podľa čl. 16(3) Modelového zákona UNCITRAL súd nemal mať kompetenciu preskúmavať negatívne uznesenie rozhodcovského súdu. Ako vyplýva z Prípravných prác, negatívne uznesenie je konečným rozhodnutím, keďže by rozhodcovský súd nemal byť nútený rozhodovať vec, o ktorej si myslí, že nepatrí do jeho právomoci.

Netvrdím, že naše zákonné riešenie je správne, resp. jedine možné. Ale nie som presvedčený, že by tu išlo o odopretie spravodlivosti. Koniec koncov, ak strany uzavreli rozhodcovskú zmluvu či podpísali rozhodcovskú doložku, tak akceptovali, že ak rozhodcovský súd odmietne vec prejednať, vzhľadom na § 7 CSP, potom vec prejedná súd...

Mne sa tiež zdá, že denegatio iustitiae v zmysle čl. 46 možno aplikovať len na orgány verejnej moci, čo rozhodcovské súdy nie sú. Ale otázka o preskúmateľnosti negatívneho uznesenia rozhodcovského súdu o právomoci je komplikovanou otázkou. Dopĺňam nižšie, čo som si k tomu naštudoval, keď som písal komentár k ZoRK.

V zahraničnej judikatúre sa diskutuje o tom, či by aj odmietnutie právomoci zo strany rozhodcovského súdu malo byť urobené vo forme rozhodcovského rozsudku alebo uznesenia,375 a či by malo byť preskúmateľné súdom na základe ustanovení o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku.376 Nemecký Spolkový súdny dvor judikoval, že ak sa rozhodcovský súd nesprávne odmietol vecou zaoberať, nie je to dôvod na intervenciu štátnych súdov.377 Born tento záver podrobil výraznej kritike.378 V slovenskom kontexte sa však so záverom nemeckého Spolkového súdneho dvora možno stotožniť. Zastavenie rozhodcovského konania umožňuje účastníkom domáhať sa svojich práv na súde a nedochádza tak k zásahu do ich práv, ktorý by bolo potrebné korigovať verejnomocenskou ingerenciou. Práve naopak, nejaví sa ako vhodné, aby štátne súdy nútili subjekt súkromného práva pokračovať v rozhodcovskom konaní, na ktoré tento subjekt, podľa svojho vlastného názoru, nemá právomoc. V slovenskom kontexte nad rámec toho platí aj formálny argument, že negatívne rozhodnutie o právomoci je podľa § 21 ods. 1 vydané vo forme uznesenia, a teda nemôže byť predmetom žaloby podľa § 40.

375
V režime Modelového zákona sa v zahraničnej literatúre diskutuje o tom, či má byť negatívne rozhodcovské rozhodnutie o právomoci vo forme uznesenia alebo rozsudku (award), pričom Born sa prikláňa k forme rozsudku (Born, G. B. International Commercial Arbitration. Vol. I.: International Arbitration Agreements. Second Edition. Alphen aan den Rijn: Kluwer Law International, 2014, s. 1098).

376
Born, G. B. International Commercial Arbitration. Vol. I.: International Arbitration Agreements. Second Edition. Alphen aan den Rijn: Kluwer Law International, 2014, s. 1101.

377
Böckstiegel, K.-H., Kröll, S. M., Nacimiento, P. (eds.) Arbitration in Germany. The Model Law in Practice. Second Edition. Alphen aan den Rijn: Kluwer Law International, 2015, s. 225.

378
Born, G. B. International Commercial Arbitration. Vol. I.: International Arbitration Agreements. Second Edition. Alphen aan den Rijn: Kluwer Law International, 2014, s. 1104.

GYÁRFÁŠ, J. § 21 [Rozhodovanie o právomoci]. In: GYÁRFÁŠ, J, ŠTEVČEK, M. a kol. Zákon o rozhodcovskom konaní. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 316.

ak rozhodcovské súdnictvo nie je súčasť čl. 46 Ústavy (pre mňa jednoducho nemožné....), potom uvediem nasledovné porovnanie, a v zmysle neho položím dve otázky:

Čo je iné na situácii:

1. vzťah--> rozhodcovská doložka --> vada doložky --> rozhodcovský súd spor prejedná (skonštatuje právomoc neoprávnene) --> žaloba o zrušenie --> preskúmateľnosť: štát zhojuje následok neoprávneného prisvojenia si právomoci rozhodcovským súdom --> garantujeme čl. 46 ústavy "dohľadom" nad adr --> rušíme rozhodcovský rozsudok

+ úplne bezbrehý prieskum rozhodcovského súdnictva v exekučnom konaní (garantujeme právnu istotu)

dotknutý subjekt: strana/strany, ktoré od začiatku chcela prejednať spor pred rozhodcom.

2. vzťah --> rozhodcovská doložka --> perfektná doložka --> rozhodcovský súd spor (neoprávnene) neprejedná --> uznesenie o zastavení konania --> nepreskúmateľnosť

Dotknutý subjekt: strana / strany, ktoré od začiatku chcú prejednať spor pred rozhodcom (prepáčte, argument, že ten spor vie prejednať súd je v tomto smere nepoužiteľný).

... zrazu je tu (aj Vami odôvodňovaná) konštatácia, že štát s tým nič nemá. Preto sa pýtam:

1. čo je iné na odôvodnení a správnosti existencie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku (kde teda asi všetci máme za to, že to je prejavom čl. 46) v prípade neoprávneného prisvojenia si právomoci rozhodcovským súdom ktorá mu nikdy nepatrila a


2. na odôvodnení o nesprávnosti preskúmateľnosti existencie žaloby o zrušenie rozhodcovského uznesenia (........) v prípade neoprávneného odmietnutia právomoci rozhodcovským súdom.


3. ak štát s rozhodcovským súdnictvom a konceptom ADR vôbec nič nemá, a nie je súčasťou čl. 46 Ústavy, prečo kompetenčný senát prejednával (1Skomp/38/2022) vec postúpenú mu orgánom ADR a argumentujúc čl. 46 ústavy vyňal z pôsobnosti ADR spory spadajúce pod ADR (podľa ustanovenia § 52 zákona o športe) a silovo ich zveril všeobecnému súdnictvu...?


4. ak je na svete 1Skomp/38/2022 (športové spory nepatria konceptu ADR v zmysle zákona o športe ale patria súdom)- a v jeho zmysle orgány ADR nebudú postupovať, je to dôvod na zrušenie ich rozhodnutí? Ak áno, akým postupom, ak s konceptom ADR všeobecné súdnictvo nič nemá?

Ad. Juraj:

Ďakujem za odkazy, som teleologicky na strane Borna. Otváram presne tú otázku, o ktorej sa vedú diskusie aj na ktoré si poukázal v komentári, obsah poznám, dokonca som Ťa citoval v decíznych systémoch. Ak by negatívne rozhodnutie o právomoci bolo vo forme rozsudku, vec je vyriešená a nemáme sa o čom baviť. Ale tancovať rituálne tance bez snahy vyvolať dážď - teda argumentovať, že keďže to je uznesenie tak vecnú chybu rozhodovania arbitra zhojiť nevieme, hoci sme arbitra (štátom vytovreným oprávnením vytvorili) stvorili, a jeho iné chyby zhojujeme (prisvojenie si právomoci) - je pre mňa nelogické.

sa jednoducho neuspokojím s tvrdením, že

(i) silovo (prpocesne štátom) nevnútime súkromnej ADR entite že spor má prejednať (ak je doložka právne perfektná) lebo to je mimo rámca dohľadu štátu, je to zásah do privátnej autonómie - ak ho ona neche prejednať .... pretože ja v tom vidím vadu že (ii) ona ho nechce vecne nesprávnym názorom o právomoci (!) prejednať hoci (iii) subjekty práva vykonali všetko čo mali aby ich spor prejednala. Čiže orgán ADR, arbitráž, ktorý existuje na základe oprávnenia štátu a na základe toho inkasuje príjmy, môže fungovať ak prejednáva spory, ale ak ich prejednať nechce, hoci má, je to jeho vôľa.

Chcel by som poznať a zažiť situáciu, ako by sa k tomu postavil zákonodarca, ak by spor štátu a iného subjektu zmluvne podradeného pod arbitráž jednoducho arbiter odmietol (vecne nesprávne) prejednať...

V prvom rade, nikto z nás, ani ja, ani Juraj, ani Martin, netvrdíme, že štát nemá nič s ADR. Nič také sme nepovedali.

Ja to vidím nejako takto: Ústava garantuje právo na súdnu ochranu, resp. na ochranu iným orgánom SR (ak zákon takúto inú ochranu poskytne). Rozhodcovská zmluva, resp. doložka, ktorou strany odkláňajú spor mimo ochranu poskytovanú súdmi a inými orgánmi SR, nie je potom ničím iným než vzdaním sa práva na takúto ochranu. Keďže však ide o vzdanie sa ústavného práva, štát si ponecháva právomoc (v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku) rozhodnúť, či naozaj došlo k platnému vzdaniu sa práva, či alternatívne riešenie sporu, v prospech ktorého sa strana vzdala práva na súdnu a inú ochranu, naozaj prebehlo v súlade s týmto vzdaním sa, resp. či sa neporušuje verejný poriadok. Štát však negarantuje, že rozhodca spor naozaj prejedná. Garantuje len to, že ak sa vecou odmietne zaoberať, stranám sa obnovuje právo na súdnu ochranu ( § 7 ods. 2 CSP).

Ako som písal predtým, už pri príprave Modelového zákona sa zvažovalo, či by súd nemal preskúmavať aj negatívne uznesenia. Takéto riešenie bolo ale odmietnuté s poukazom na to, že nie je vhodné nútiť rozhodcov, aby rozhodli spor, o ktorom si myslia, že naň nemajú právomoc. Okrem toho tu vzniká aj otázka, ktorú načrtol už Martin, či by sa vôbec dalo rozhodcov efektívne donútiť, aby konali.

Toto moje videnie potom dáva odpoveď na otázku, prečo možno preskúmať pozitívne rozhodnutie, ale nie už negatívne uznesenie. Možnosť súdneho prieskumu pozitívneho rozhodnutia je totiž dôsledok toho, že súd musí mať právomoc preskúmať, či naozaj došlo k vzdaniu sa práva na súdnu a inú ochranu, resp. či podmienky tohto vzdania sa boli dodržané. Naopak, preskúmanie negatívneho uznesenie nie je nevyhnutné, pretože ak sa rozhodcovský súd odmietol vecou zaoberať, obnovuje sa právo na súdnu ochranu, čo vedie k tomu, že ústavné garancie sú zachované.

Ako som písal, netvrdím, že naše zákonné riešenie je tým najvhodnejším. Ak sa nám nepozdáva, treba tlačiť na zákonodarcu, a nie na súdy. Myslím si totiž, že toto zákonné riešenie – spočívajúce v tom, že súdy nemôžu preskúmavať negatívne uznesenie a vec musia prejednať ( § 7 ods. 2 CSP) – nijako neporušuje ústavu, pretože právo voči rozhodcovi na prejednanie veci jednoducho nie je základným právom v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Mne sa zdá, že logika je trochu opačná, ako píšeš v Tvojej poslednej replike. RS nie je orgán verejnej moci - to by malo byť najneskôr od Plz. ÚS 5/2015 nesporné. Zároveň je však štát podľa čl. 46 povinný zabezpečiť prístup k spravodlivosti (teda nedopustiť denegatio iustitiae). Ak sa strany dohodli riešiť svoje spory v RK a príslušný RS nekoná, nevie ho štát donútiť konať. Môžu z toho vzniknúť súkromnoprávne následky (napr. náhrada škody, ako písal Martin). Ale neexistuje nástroj štátu donútiť rozhodcov, aby napísali rozsudok. Preto štát v tomto prípade v záujme dodržania svojho záväzku podľa čl. 46 otvára stranám cestu k štátnym súdom ( § 7 ods. 2 CSP). Totiž aj keby sme nasledovali Bornov prístup, mohli by súdy rozhodnutie RS o nedostatku právomoci a zastavení konania zrušiť, z tejto nesprávnosti by prípadne mohla vyplývať povinnosť rozhodcov nahradiť škodu, ale nemohol by ich štát donútiť konať. Dodržanie čl. 46 by aj v tomto prípade zabezpečil štát prostredníctvom svojich súdov, ktoré by podľa § 7 ods. 2 CSP konali napriek existencii rozhodcovskej zmluvy.

Spomenuté sú dva rozdielne typy právnych vzťahov (volajme ich hry).

Hra A - Ak je pre každého garantované právo na súdnu ochranu a iná osoba (napr. zhotoviteľ) tvrdí, že si iný (napr. objednávateľ) právo na súdnu ochranu zmluvne obmedzil tým, že sa výklad, či doplnenie zmluvy (napr. o dielo) zaviazal riešiť rozhodcom, všeobecný súd musí mať možnosť riešiť, či taká dohoda o rozhodcovi medzi stranami platí alebo nie.
Hra B - Ak niekto (napr. dodávateľ) alebo dokonca aj objednávateľ tvrdí, že sa tretia osoba zaviazala poskytnúť poskytnúť službu - pôsobiť ako rozhodca a ona si to nemyslí (alebo sa na jej strane zmenili okolnosti, príp. môže mať XY iných dôvodov), tak je to iný typ právneho vzťahu.

V hre A) ide o domáhanie sa práva na súdnu ochranu.
V hre B) ide o domáhanie sa porušenia zmluvnej povinnosti niekým o kominé osoby tvrdia, že sa zaviazal byť rozhodcom. Žalobou na plnenie (nebude však efektívnou "remedy").

.... regulatórne možno vymyslieť asi aj iné riešenia. Reguláciou v jednoduchom práve sa však nedá čl. 46 ods. 1 Ústavy (vy)blokovať.

Boli časy, kedy vzťahy súdnej ochrany k iným typom "DR" boli riešené jednoznačnejšie (a nejaká obsdoba čl. 46 ods. 1 Ústavy neprekážala).
Napr. VN 47/1953 Zb.

§ 12 "Ak vysloví štátna arbitráž, že je nekompetentná, je jej rozhodnutím súd viazaný, a to i v prípade, že ide o spor, ktorý súd štátnej arbitráži postúpil."
§ 19 "Rozhodnutia štátnej arbitráže sú konečné." ... a vybavené.

ak uvažujeme ďalej - a ak ostávame pri "neoprávnenom neprejednaní sporu rs" v rovine - len škoda --> akú právnu povinnosť porušil rs/rozhodca?

Ako by sme to ako advokáti zargumentovali vo vzťahu k predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu? (pretože žalovaný RS/rozhodca by sa nepochybne bránil, že jeho právny názor na právomoc nemôže zakladať predpoklad zodpovednosti - porušenie právnej povinnosti....).

Potom sa (asi?) otvára tá rovina diskusie, že či nepotrebujeme to jeho negatívne uznesenie (aspoň) zrušiť - štátom - a konštatovať (obiter dicta) že nekonal v zmysle svojej právomoci a nesprávne právne vyhodnotil vec. Hoci ho neprinútime konať - vytvoril by sa predpoklad na úvahy o škode... aj keď, súhlasím s Jurajom s diskusie v linkovanom článku, a Martinom že to nebude efektívna "remedy" - že vyskladať tú škodu po právnej stránke je/by bolo extrémne náročné...

Ešte úvaha na záver na zamyslenie: ak v zmysle PL5/2015 záverujeme, že rs nie je orgánom zmysle 46, a ak tým záverujeme aj to, že súkromnoprávny orgán nevieme donútiť konať - aký právny základ majú všetky postúpenia veci zo všeobecných súdov napr. na orgány na riešenie sporov v zmysle ZoŠ ( § 52 ZoŠ), ktorými súdy zastavia konanie, postúpia vec týmto orgánom (napr. OSHE 11C/26/2018 potvrdené KSPO 5Co/31/2019, OSVK sp. zn. 11Cb/18/2018) - a fakticky - im prikážu konať?

Vážení diskutujúci,

Ak dovolíte, rada by som k diskusii prispela okom skúsenosťami nedotknutého študenta. Predmetom diskusie je totiž problematika, ktorou sa momentálne zaoberám v rámci svojej diplomovej práce. Ako študentka sa týmto chcem poďakovať za rozšírenie obzorov - rešpektujúc vyššie uvedené názory som sa pokúsila svoje idey systematicky začleniť do nasledovných bodov:

Ad 1) K výkladu „inej právnej ochrany“:

Ak ústavodarca pri koncipovaní článku 46 ods. 1 uviedol, že každý má právo domáhať sa ochrany svojich práv na súde, alebo inom orgáne SR (v prípadoch ustanovených zákonom), ponechal tým otvorené dvere pre kvantitu rôznorodých spoločenských udalostí, ktoré sám z objektívnych dôvodov nedokáže predvídať. Jedným z dôvodov, prečo vyčlenil poskytovanie ochrany právam aj inému subjektu, je jednoducho účelnosť a efektivita – ak ponecháme všetko súdom, nápravy sa nedočkáme prakticky nikdy. Uvedené právo reflektuje pestrosť právneho života a prirodzene ho treba vzťahovať na všetky druhy procesov v podmienkach SR.

Ak sa pokúsime preklenúť právo na súdnu a inú právnu ochranu do sveta možností riešenia sporov – bolo by celkom nefér tvrdiť, že možnosti ADR nie sú odrazom inej právnej ochrany. Inak povedané, ak akýkoľvek orgán ADR vie poskytnúť ochranu mojim právam, splní tým účel čl. 46. Mne, ako súkromnoprávnej osobe nezáleží na tom, akým spôsobom štát pristúpi k ochrane mojich práv – ak mi dá možnosť spor riešiť pred nejustičným orgánom a tento nejustičný orgán je schopný účinne poskytnúť ochranu, áno – účel je splnený.

Ad 2) K povahe rozhodcovských súdov:

Je nepopierateľným faktom, že RS sú súkromnoprávne osoby (dôvodová správa ZoRK, spomínaný PLz. ÚS 5/2015 a pod.) – k tomu nemám žiadne výhrady. Na druhej strane nemožno prehliadať zákonodarcom vyzdvihnutý postoj k rozhodcovským súdom:

1. 1 ods. 2 ZoRK: RS okrem iného rozhoduje spory o určení, či tu právo/PV je alebo nie je


2. CSP sám vymedzil ustanovenia, ktorými rieši vzťah všeobecných súdov a rozhodcovských súdov, domnievam sa, že aj z toho dôvodu, že CSP pripúšťa rozhodcovským konaním spôsobilý výsledok v podobe poskytnutia ochrany právam


3. Ak mám v rukách rozhodcovský rozsudok – exekučný poriadok ráta s rozhodcovským rozsudkom ako s exekučným titulom (aj takým spôsobom je zvýraznená vážnosť RK/RS)

Minimálne z uvedených dôvodov si nedovolím vnímať rozhodcovské súdy izolovane len ako súkromnoprávnu osobu, ktorá nespadá pod systém „inej právnej ochrany“ z dôvodu, že nie je orgánom VM.

Ad 3) K absencii súdneho prieskumu rozhodcovských uznesení:

Nie je ničím nezvyčajné, ak orgán (akýkoľvek) nesprávne vyhodnotí svoju právomoc (pripúšťam, že život prinesie množstvo atypických sporov a vecí, kde právomoc na pohľad nemusí byť jednoznačná). Pokúsim sa načrtnúť možno bizarnú, nie však nemožnú situáciu:

• Ako súkromnoprávny subjekt sa s druhou zmluvnou stranou rozhodnem pre vylúčenie právomoci všeobecných súdov v prípade potenciálne vzniknutého sporu – uzavrieme rozhodcovskú zmluvu (prejavili sme vôľu potenciálne vzniknutý spor neriešiť súdnou cestou)


• Predvídali sme spor, ktorý sa skutočne zrodil – iniciujem teda konanie pred rozhodcom


• Rozhodca vyhodnotí, že v danom spore nemá právomoc (jednoducho sa rozhodne, že nemá záujem spor riešiť) – konanie zastaví, vydá uznesenie.


• Obe strany sporu trvajú naďalej na tom, že spor sa má prejednať a rozhodnúť v rámci rozhodcovského konania – a čo ďalej?

Možno ma týmto legislatívnym nedostatkom (nemožnosť všeobecného súdu preskúmať správnosť uznesenia) prakticky nútiť podať žalobu na VS a riešiť spor pred súdom? Neznamená to odopretie inej právnej ochrany? Ak sme so zmluvnou stranou prejavili vôľu riešiť spor pred nejustičným orgánom, malo to určitý dôvod – aký význam má teda existencia možnosti riešenia sporov rozhodcovským súdom, ak sú účastníci postavení pred náhodnú situáciu, že možno sa váhy tentoraz nenaklonia k súdnemu systému?

Zjednodušený záver: Ak som na začiatku spomenula, že svoje myšlienky roztriedim do bodov, na tomto mieste ich znova spájam. Problém spočíva v teleologickom chápaní rozhodcovského súdnictva – ktoré napriek judikatúre zostáva (celkom pochopiteľne) otvorené. Štát mi dal do rúk dve možnosti, ktorými nad mojimi právami poskytne štít - buď sa rozhodnem pre súdnu cestu, alebo sa rozhodnem riešiť vec mimosúdne. Nech je moje rozhodnutie akékoľvek, v štandardnom (bezprekážkovom) procese mi bude vo výsledku ochrana poskytnutá. Z uvedeného dôvodu sa zastávam názoru, že iná právna ochrana môže byť za „bezprekážkových“ okolností rovnocenná so súdnou ochranou, a takto je ju potrebné vnímať.

Martinka, ďakujem za zaslanie podnetného rozhodnutia USSR. Verím, že NSSR sa k veci postaví proaktívne a vyjasní, prečo bolo v poriadku, ak sa všeobecné súdy vecou odmietli vecou zaoberať.

Chápem tomu dobre, že žalobca (pôvodne účastník arbitráže) napadol negatívne uznesenie o právomoci arbitráže cez žalobu o zrušenie RR, a súdy sa tým odmietli zaoberať pretože "žalovať možno len RR" - vice versa - negatívne uznesenie o právomoci nemožno napadnúť na súde všeobecnej sústavy súdnictva...?

To povedal aj sťažnosťou napadnutý NSSR?

Tiež ďakujem za zdieľanie zaujímavého rozhodnutia ÚS. Len by som zdôraznil, že zatiaľ nič nepovedal k právomoci súdov zrušiť negatívne rozhodcovské uznesenie o právomoci - len o neochote NS meritórne odpovedať na položené otázky. Otázka prieskumu negatívnych uznesení o právomoci ostáva na rozhodnutie NS.

Chcel som však najmä upozorniť na to, že táto diskusia prebieha aj v iných právnych poriadkoch. Aktuálne napr. v Holandsku, kde síce zrejme nemajú formálny argument rozdelenia medzi "uznesením" a "rozsudkom" ako u nás, pretože aj negatívne rozhodnutie o právomoci je "award", teda formálne na rovnakej úrovni ako meritórne rozhodnutie. Napriek tomu najvyšší súd možnosť súdneho prieskumu negatívneho rozhodnutia rozhodcovského súdu o právomoci zamietol. Ohľadom zaujímavej kritiky a zhrnutia argumentov za aj proti odkazujem na tento blog: Johannes Hendrik Fahner, Darius Eckenhausen. Asymmetrical Avenues for Annulment – The Continuing Controversy over the Setting Aside of Negative Jurisdictional Decisions. Kluwer Arbitration Blog, January 16, 2024.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím