Autori:

Keď som pred asi siedmimi rokmi písal v komentári k zákonu o rozhodcovskom konaní stať o zodpovednosti rozhodcov a zriaďovateľov stálych rozhodcovských súdov za škodu spôsobenú porušením povinností v rámci rozhodcovského konania, neexistovala na túto tému na Slovensku - podľa mojich vedomostí - takmer žiadna judikatúra. Vychádzal som teda zo zopár slovenských akademických článkov, z doktríny a judikatúry v príbuzných právnych poriadkoch a z vlastného výkladu.

Málokedy sa stáva, aby jedno rozhodnutie jasným spôsobom dávalo odpovede na (v zásade) všetky otázky relevantné pre takýto inštitút.

Takýmto rozhodnutím je nedávne uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Obdo/39/2021.

V skratke išlo o nárok uplatnený v rozhodcovskom konaní, ktoré bolo zastavené, pretože zriaďovateľ stáleho rozhodcovského súdu nespĺňal podmienky novej legislatívy účinnej od 1.1.2017. Žalovaný následne zanikol a žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody voči rozhodcom, ktorú mu údajne spôsobili tým, že v rozhodcovskom konaní došlo k prieťahom. Ak by podľa žalobcu nebolo došlo v rozhodcovskom konaní k prieťahom, nebola by sa jeho pohľadávka stala po zastavení rozhodcovského konania a zániku žalovaného nevymáhateľná.

Nižšie súdy žalobu zamietli. Dôvodili, že žalobca nepreukázal vznik škody, pretože jeho pohľadávka uplatnená v rozhodcovskom konaní bola sporná a nebolo preukázané, že by bola priznaná. Okrem toho podľa nižších súdov neboli rozhodcovia pasívne legitimovaní, pretože zo ZRK, rokovacieho poriadku ani štatútu nevyplýva ich hmotná zodpovednosť za škodu. Pasívne legitimovaný mal byť podľa odvolacieho súdu zriaďovateľ rozhodcovského súdu, keďže rozhodcovia rozhodujú v jeho mene.

Najvyšší súd na meritórne dovolanie ( § 421 CSP) žalobcu zodpovedal takmer všetky otázky relevantné pre uplatňovanie nárokov na náhradu škody vzniknutej v súvislosti s rozhodcovským konaním.

Po prvé, z hľadiska delenia medzi kontraktuálnu a deliktuálnu zodpovednosť ide o "typický zmluvný vzťah (v právnej teórii označovaný ako Zmluva o rozhodcovi)". Táto zmluva je zmluvou sui generis, spájajúca v sebe prvky zmluvy o dielo a príkaznej zmluvy, pričom jej obsah je upravený aj v ZRK.

Po druhé, z hľadiska duality záväzkového práva ide o občianskoprávnu zmluvu, pretože poskytovanie služieb rozhodcu nie je podnikaním, "nakoľko tu absentuje element sústavnosti".

Po tretie, najvyšší súd sa aj v inštitucionálnej arbitráži priklonil k existencii priameho vzťahu medzi účastníkmi rozhodcovského konania a rozhodcami. Pasívna legitimácia teda svedčí rozhodcom, nie zriaďovateľovi stáleho rozhodcovského súdu.

Po štvrté, rozhodca je povinný podľa § 6a ZRK konať a rozhodovať bez zbytočných prieťahov. Porušenie tejto povinnosti môže viesť k vzniku sekundárnych nárokov.

Po piate, v otázke vzniku škody možno analogicky vychádzať z aplikačnej praxe k škode spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Škoda tak vzniká v prípade, ak oneskorené vydanie rozhodnutia viedlo k tomu, že pohľadávka sa stala fakticky nevymáhateľná, pretože dlžník sa napr. stal insolventným.

Po šieste, v rámci posudzovania kauzality bude potrebné posudzovať hypotetický, resp. alternatívny priebeh rozhodcovského konania pri absencii porušenia povinností.

Po siedme, keďže ide o občianskoprávnu zodpovednosť podľa § 420 OZ, skúma sa aj zavinenie. Zavinenie sa prezumuje, rozhodca sa však môže exkulpovať.

Keď som na tomto blogu predstavoval komentár k zákonu o rozhodcovskom konaní, písal som, že cieľom nemalo byť tesanie večných a nespochybniteľných právd do kameňa, ale vyvolanie diskusie, v ktorej mnohé tézy nastolené v komentári budú vyvrátené alebo prekonané.

Toto rozhodnutie najvyššieho súdu ma tak teší na dvoch úrovniach. V prvom rade ma teší, že najvyšší súd takto dôkladne pristúpil k zodpovedaniu (v zásade) všetkých kľúčových oblastí pre aplikáciu inštitútu, ktorý je aj v mnohých ustálenejších právnych poriadkoch predmetom diskusie. A v druhom rade vnímam ako veľkú česť, že k tomu prispel aj komentár k § 6a ZRK, ktorý bol najvyšším súdom na viacerých miestach rozhodnutia citovaný a ktorého závery si najvyšší súd vo viacerých prípadoch osvojil. Pre praktizujúceho právnika je radosťou, keď sa biele miesta na mape postupne zapĺňajú aplikačnou praxou súdov. A pre komentátora je cťou, keď k tomu mohol prispieť.

Juraj, ďakujem za odkaz na skutočne zaujímavé rozhodnutie. Skutočne ide o prepracovaný počin, ide o kvalitné čítanie a argumentačne o krásne zvládnuté zásadné rozhodnutie NSSR pre oblasť arbitráže. Zaujalo ma, okrem toho čo si vypichol, nasledovné:

"Dovolací súd vzhľadom k vyššie uvedenému naopak uzatvára, že pasívna vecná legitimácia žalovaných v predmetnom konaní je daná a bude úlohou všeobecného súdu rozhodujúceho o zodpovednosti za škodu prejudiciálne skúmať a de facto rekonštruovať samotné konanie (či vôbec žalobca mal v pôvodnom rozhodcovskom konaní o zaplatenie odstupného pre obchodného zástupcu, trvajúc eho viac ako 7 rokov, nárok na priznanie žalovaného nároku a č i predložené dôkazy opodstatňovali jeho priznanie) a rozhodovať o tom, či rozhodcovia porušili svoje povinnosti, prípadne ako by bol/i rozhodca/rozhodcovia rozhodol/li v prípade, ak by neporušil/i svoje povinnosti, a teda či vznikla na strane žalobcu škoda, a to s ohľadom na naplnenie všetkých predpokladov zodpovednosti za je vznik na strane žalovaných.

Je zaujímavé, že súd všeobecnej sústavy súdnictva si tu má zodpovedať rovnakú otázku (či by žalovaný nárok dopadol úspešne pred rozhodcom) ako napr. pri vyvodzovaní zodpovednosti advokátov za škodu, kedy sa má prejudiciálne skúmať (a súdy to aj robia) - či by klient advokáta uspel, ak by advokát neurobil to, čo mu klient v konaní o náhradu škody kladie za "vinu" ako porušenie jeho povinnosti. Koncepčne mi teda tento prístup pri rozhodcoch zapadá do konceptu zodpovednosti "profesíjnej", kde by sme teda v zmysle uvedeného mohli zaradiť aj rozhodcov.

Tu ale cítim, že bude treba judikatórne dodefinovať a vymedziť rozsah, v ktorom bude súd všeobecnej sústavy súdnictva "rekonštruovať" potencionalitu úspešnosti žalovaného nároku v arbitráži... pôjde sa až k absolútnemu prieskumu základov toho, či by konanie prebehlo (skúmanie procesných podmienok arbitráže, prieskum doložky, zmluvy a pod.) alebo bude postačovať "potencionalita dobrého výsledku" - analogicky - ako je "potencionalita" lepšieho výsledku pri povoľovaní napr. žaloby na obnovu konania v zmysle CSP?

Mimo iného (už asi stabilizovane a judikatórne) vieme, že pri "dohľade" nad arbitrážou v zmysle žalôb na zrušenie rozhodcovského rozsudku súd všoebecnej sústavy súdnictva má "dohľad" obmedziť len na splnenie predpokladov práva na spravodlivé súdne konanie, nie na opätovné a meritórne prejednanie veci... A z tohto "procesualistického dohľadu" sa potom ale úplne vymyká kostlivec arbitráže v podobe exekučného dohľadu nad výsledkami arbitráže..

Bezpochyby, vznikajú z uvedeného veľmi podnetné procesualistické otázky...

.. ak je daná zodpovednosť za možné prieťahy (procesnoprávna požiadavka) - potom zodpovednosť a minori ad maius môžeme rozšíriť na zodpovednosť rozhodcov za správne posúdenie procesných podmienok - napr. právomoc....

Teda máme (?) potencionálnu zodpovednosť rozhodcov aj v tom, čo ešte judikatúrov súdov vôbec neriešila (podľa mojich vedomostí), a to: zodpovednosť rozhodcov za nesprávne posúdenie právomoci rozhodcovského súdu, ak konštatovali jej nedostatok a zastavili konanie.

Právny poriadok neumožňuje takéto rozhodnutie napadnúť žalobou - pretože všeobecné súdy judikujú, že možno napadnúť len rozhodcovský rozsudok, a nie uznesenie. Osobne to považujem za problematické ak nie protiústavné, nakoľko účastník rozhodcovského konania, ktorý chce aby spor RS prejednal, má za to, že RD je správne uzavretá (simulujme potenciálne že aj je) - ale RS vecne nesprávne (!) vyhodnotí že nemá právomoc - tak tento účastník sa nemá ako voči uvedenému brániť.... osobne si myslím, že tu musí zasiahnuť USSR, pretože toto "vzduchoprázdno" pre stranu arbitráže, ktorá sa pozerá na odmietnutie právomoci (simulujme že vecne nesprávne) sa nemá ako domôcť svojej pohľadávky, pretože pri prežalovaní jej súdy môžu (vecne správne) povedať, že vec mal prejednať RS.... tu skutočne ide o "nekonečnú sľučku" medzi arbitrážou a všeobecným súdnictvom s prvkami denegatio iustitiae?

Čím skôr k tomu USSR zaujme stanovisko, tým lepšie..

Ďakujem za zaujímavé podnety na diskusiu

Ad rekonštrukcia potenciálneho výsledku: Podľa môjho názoru možno zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym rozhodcovským rozsudkom (prieťahy sú iný prípad) založiť len vtedy, ak bol RR súdom zrušený (podrobnejšie aj s odkazmi na českú a rakúsku judikatúru som k tomu niečo písal v komentári k § 6a ZRK). Takže predmetom konania o zodpovednosti rozhodcov nebude revízia RR, pretože tá už prebehlo v konaní podľa § 40 ZRK. Okrem toho z toho vyplýva, že zodpovednosť rozhodcu nemožno založiť z iných dôvodov, ako sú dôvody na zrušenie RR podľa § 40 ZRK. Teda nebude možné v konaní o zodpovednosti rozhodcov preskúmavať ich meritórne závery a teda ani založiť zodpovednosť za meritórne nesprávne rozhodnutie.

V tomto smere sa mi zdá, že „rekonštruovanie potencionality“, ako si to nazval, by mohlo byť jednoduchšie.

Ad rozhodnutie RS o zastavení RK: Súhlas, rozhodnutie RS o zastavení RK pre nedostatok právomoci zrejme nebude preskúmateľné súdom (nejaké odkazy na medzinárodnú literatúru a nemeckú judikatúru k tejto téme som dal do komentára k § 21 ZRK). Toto mi dáva zmysel, pretože súd by nemal nútiť súkromnoprávny orgán do konania, na ktoré tento súkromnoprávny podľa svojho vlastného názoru nemá právomoc.

Ale nekonečnú slučku tam nevidím, pretože akonáhle by potom daná vec bola zažalovaná na súde, nemal by tento už prihliadať na námietku rozhodcovskej právomoci, pretože RS sa vecou odmietol zaoberať ( § 7 CSP). Takže nedôjde k denegatio iustitiae a vec bude prejednaná pred súdom.

Či by za nesprávnosť takéhoto rozhodnutia mali rozhodcovia zodpovedať je zaujímavá otázka. Ale asi by sa aj tak veľmi ťažko preukazovala škoda.

Áno, na toto podľa mojich vedomostí nemáme riešenie. Podľa mojich vedomostí to nebolo nikdy judikované. Môj názor (prezentovaný v komentári k § 21 ZRK a podporený nemeckou judikatúrou) je, že všeobecný súd nemôže preskúmať a zrušiť rozhodcovské uznesenie o zastavení konania. Nezachytil som, že by o tom niekto písal opačne, ale možno mi niečo ušlo.

Teoreticky si asi možno predstaviť, že by rozhodcovia zodpovedali za škodu spôsobenú nesprávnosťou tohto rozhodnutia. Ale veľmi ťažko si predstaviť, ako by sa takáto škoda preukazovala a kvantifikovala.

Každopádne v praxi je toto asi málo pravdepodobná situácia, keďže rozhodcovské súdy mávajú spravidla skôr širší výklad vlastnej právomoci, než všeobecné súdy.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím