Autori:

Nemožnosť nakreslenia dokonalej ovečky v najznámejšej rozprávke pre dospelých evokuje nemožnosť vyhovieť každému. Nemožnosť vyhovenia každému je znakom ľudského spolunažívania, no aj súdneho systému ako celku. Nemožnosť vyhovenia každému je prejavom autoritatívneho rozhodovania sporov, ktoré stojí na neohrozenej pozícii jednej z troch mocí v štáte, čo nemôže byť považované za problém. Za problém ale už môže byť považované, keď si súdna moc strháva povestnú šatku z očí a to s cieľom, aby videla realitu výlučne "po svojom" a izolovane. Problémom môže byť a ešte horšie je, ak sa prístupy súdnej moci množia, a optík vnímania reality / práva v nej - existuje viacero. Úvodne riadky tohto krátkeho diskusného "kick off-u" sú predzvesťou toho, čo má vypovedať jeho obsah, a pravdepodobne aj neuzavretý záver.

VÝCHODISKÁ:

Nie. Ide o slovo slovenského jazyka, ktoré znamená odmietnutie. Odmietnutie možno v slovenskom jazyku vyjadriť aj inými spôsobmi, o ktorých nemusíme pojednávať detailnejšie. Už na začiatku tohto sumarizačného príspevku povedzme čo chceme konštatovať na jeho konci - ide o príspevok s prívlastkom "životne nevyhnutný". K životnej nevyhnutnosti v naznačenom smere je potrebné naviazať prívlastok – hmotnoprávne, a procesnoprávne.

Odmietnutie v hmotnom práve môže znamenať viaceré zákonné textácie, a bude znamenať zadefinovanie hmotnoprávnych pozícií subjektov práva v rozsahu ich práv, povinností či právnych následkov ich hmotnoprávneho vzťahu. Odmietnuť možno ofertu, odmietnuť možno realitu zákonodarcovou predstavou toho čo ju nahradí (právna fikcia), odmietnuť možno zabezpečovacie inštitúty (napr. zrážky zo mzdy), plnenie, odmietnuť možno dedičstvo, dodanie tovaru, zodpovednosť či odstránenie vady a pod. Odmietnutie v rovine hmotného práva ale nie je pre dotknuté subjekty práva finálnym, a nie je finálnym z dôvodu existencie práva na prístup k súdnej a inej právnej ochrane. Ide o naplnenie toho, o čom pojednáva (i) možnosť domáhania sa ochrany (ii) proti tomu, kto (i.i) právo poruší alebo (i.ii) ohrozí na ihrisku zvanom (iii) na to povolaný orgán, či (iv) na súde ak nie je povolaný niekto iný. Odmietnutie v rovine hmotného práva má preto akýsi charakter prvotný, ergo nefinálny a ako vidíme, odmietnutie môže v živote "ľudí" obsahovať mnohé variácie a mutácie významov, sociologické, právne, ekonomické a pod. Takéto odmietnutie ale môže byť preverené v rozsahu jeho právnej súladnosti „strážcami“ (všeobecné súdnictvo), strážcami strážcov (ÚSSR?) a .... ? Záverečné slovo v „strážení“ môže mať ESĽP či SDEU. V zmysle uvedeného vieme, že odmietnutie v rovine procesného práva môže nadobúdať viaceré vlastnosti. Máme ale za to, že odmietnutie ako spôsob rozhodovania súdu nemožno - de lege lata - označiť ako rýdzo procesné rozhodnutie.

Po prvé teda, v rovine sporového konania môže ísť o rozhodnutie, kedy súd odmietne podanie (i) vo veci samej ako následok neodstránenia vád podania. Typicky, ide o prípady, kedy podávateľ podaním nesplní podmienky predmetného podania (pričom podmienky prípustnosti pre konkrétne procesné situácie nastavuje zákonodarca) alebo ak je inak neúplné.

Myslíme si ale, že zákonné situácie, ktoré poznáme v procesnom práve produkujú aj záver hovoriaci o odmietaní, ktoré má prvky meritórneho rozhodovania. Alebo sa v „nemeritórnom“ odmietaní začínajú objavovať „meritórne prvky“?

ON THE ROAD

Príkladov, kedy sa o odmietnutí ako spôsobe súdneho rozhodovania môžeme baviť v rovine, kedy súd vec posudzoval aj po vecnej stránke je viacero.

Tak napríklad, odmietnuť odpor je možné vtedy, ak je odmietnutie následkom podania odporu neoprávnenou osobou, oneskorene, či bez vecného odôvodnenia. Posúdenie vecnosti odôvodnenia je bezpochyby vecným posúdením podaného podania.

Odmietnuť návrh na vydanie neodkladného opatrenia je možné vtedy, ak návrh neobsahuje predpísané náležitosti alebo je nezrozumiteľný, alebo neurčitý. Nezrozumiteľnosť a neurčitosť podania je bezpochyby kategóriou, ktorá pripúšťa vecný prieskum jeho obsahu.

Ďalším prípadom odmietnutia podania, kedy bude uznesenie o odmietnutí bezpochyby následkom vecného posudzovania posudzovaného podania je odmietnutie podania ktorým sa zneužíva právo (pozri aj tu).

Odmietnutie podaní ale nadobúda rovnako odlišné kontúry v odvolacom konaní sporového konania (ustanovenie § 386 CSP), pričom v konaní o žalobe na obnovu konania je dokonca odmietnutie naviazané na jej zjavnú nedôvodnosť (ustanovenie § 413 CSP ) - čo je paradoxné zvlášť ak si uvedomíme, že zjavnú nedôvodnosť pri samotnej žalobe bude súd zamietať (ustanovenie § 138 CSP).

Odmietanie má absolútne odlišné a špecifické kontúry v dovolacom konaní pretože je viazané (aj) na neprípustnosť podaného dovolania, kde sa - podľa nášho názoru - bezpochyby súd vecne zaoberá vecou samou (ustanovenie § 447 v prepojení na ustanovenie § 419 až 423 CSP). Odmietanie samozrejme poznáme aj v rovine ústavného súdnictva, kde je v recentnom období podľa nášho názoru ústavne neudržateľné najmä limitovanie aktívnej legitimácie ústavného prieskumu (pozri tu) - kde verím, že dôjde k zmene prístupu ústavnej súdnej inštancie a to v krátkom období.

Všetky uvedené „odmietania“ ale majú spoločného menovateľa – právnu istotu, ako aj precedenčnú záväznosť judikatúry najvyšších súdnych autorít.

CIEĽ PRÍSPEVKU?

Cieľom príspevku bolo otvoriť aj na lexforáckom fóre diskusiu o skutočnosti, o ktorej si (minimálne) advokátske prostredie ako prostredie zástupcov účastníkov súdnych konaní šepká dlhšiu dobu. Šepot ale nie je šepotom listov stromov, tento šepot je šepotom strachu o právo na prístup k súdnej a inej právnej ochrane - a to má prvky diskusie o moci - áno, o súdnej moci v štáte a o napĺňaní jej základnej úlohy – ochrana subjektov práva.

Možno v recentnom období sledovať vývoj, kedy súdy všeobecnej sústavy súdnictva - Ústavný súd nevynímajúc - sa akosi "skrývajú" za doktrínu odmietania, pričom pod dôvody odmietania umiestňujú a argumentujú veľakrát judikatórne závažné závery. Na mnohých miestach dochádza k (i) prekresľovaniu / redefinovaniu / stieraniu či pripodobňovaniu a odlišovaniu právnych otázok riešených v odvolacom - a dovolacom konaní (ustanovenie §421 CSP), (ii) extenzívnemu a nesprávnemu výkladu toho, čo je možné považovať za nesprávny procesný postup (ustanovenie § 420 písm. f + § 365 ods. 1 písm. b) CSP) a pod. Absolútnym problémom je, ak sa v judikatúre súdov (a najmä opravných) zavádzajú neurčité pojmy (existujúca, ale nedostatočná miera zásahu do práva na spravodlivý súdny proces).

PRÍKLADY DOKTRÍNY NE-ODMIETANIA A JEJ DOPADY?

Ako príkladmý a máme za to že extrémne závažný uvádzame prvý príklad rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, kedy odmietanie a neodmietanie (prijatie) ústavnej sťažnosti odlišne vykladá arbitrárnosť napádaného rozhodnutia v prepojenosti na konštatáciu porušeniu práva na spravodlivý súdny proces v takej (ne?)miere, aby to bolo - alebo nebolo akceptovateľné.

ODMIETANIE - ARBITRÁRNOSŤ

V jednom prípade to znamenalo konštatáciu o nutnosti využitia dovolacieho konania (v konaní, kde nebolo využité) oproti inému prístupu ústavného súdu rovnakého a recentného obdobia, ktorý judikuje nevyhnutnosť prijatia ústavnej sťažnosti aj v týchto prípadoch a nepotrebnosť dovolacieho prieskumu.

Nezdá sa skutočne vecne správne, že tvrdená arbitrárnosť a prekvapivosť rozhodnutí odvolacích súdov (o tzv. prekvapivé rozhodnutie ide v zmysle judikatúry ÚS SR/Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 570/2017 zo 7. augusta 2018/ predovšetkým vtedy, ak vyšší súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných, zásadne odlišných právnych záveroch ako nižší súd, pričom zároveň strane konania neumožní vyjadriť sa k týmto iným (odlišným) právnym záverom, teda keď strana nemá možnosť právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov nižšieho súdu nejavili ako významné /II. ÚS 407/2016 napádaného rozhodnutia/) si vyžaduje dovolací prieskum, a zdá sa, že Ústavný súd by mal svoju rozhodovaciu činnosť zjednotiť, pretože ak to neurobí on, arbitrom bude pravdepodobne čoraz viac ESĽP.

• I. ÚS 574/2024

Ak sa sťažovateľ domáha na ústavnom súde preskúmania arbitrárnej právnej úvahy odvolacieho súdu, nemá arbitrárne právne posúdenie namietať v rámci dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, ale môže sa obrátiť priamo na ústavný súd, pretože dovolanie v jeho veci pre arbitrárne právne posúdenie nebolo prípustné (porov. Gešková K. O tom, či je arbitrárne právne posúdenie vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, Súkromné právo, 2023, č. 1). Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v tejto časti (na rozdiel od časti namietajúcej nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu) bez ďalšieho neodmietol ako neprípustnú podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

• II. ÚS 554/2024

Pokiaľ sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentuje tým, že napadnutý rozsudok je arbitrárny a prekvapivý, je potrebné uviesť, že nedostatočná kvalita súdneho rozhodnutia v podobe arbitrárnosti prijatých záverov vo väzbe na zistený skutkový stav môže byť predmetom dovolacieho prieskumu v rámci uplatnenej zmätočnosti rozhodnutia z dôvodu vady podľa § 420 písm. f) CSP (IV. ÚS 154/2020, IV. ÚS 167/2020, IV. ÚS 447/2020, II. ÚS 45/2021). Ide teda o prípad, keď sťažovateľka mala povinnosť využiť dovolanie, ktoré je v tomto prípade potrebné považovať za účinný právny prostriedok nápravy porušenia označených práv. V zmysle § 124 in fine zákona o ústavnom súde a ustálenej judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 426/2018, II. ÚS 446/2020) by po prípadnom neúspešnom využití mimoriadneho opravného prostriedku začala lehota na podanie ústavnej sťažnosti proti tu napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu plynúť od doručenia rozhodnutia o dovolaní. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky k nepodaniu dovolania neakceptoval.

ODMIETANIE - PRÁVOMOC

Iný prípad odmietnutia ústavnej sťažnosti hovorí o tom, že (i) žalobca, ktorý namietal počas prvoinštančného - odvolacieho a dovolacieho konania právomoc súdov (ii) mal využiť /po druhom odvolacom rozhodnutí/ dovolacie konanie a podať voči sťažnosťou napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie (nebolo podané)- hoci - /po prvom odvolacom rozhodnutí dovolací súd s odkazom na kompetenčný senát NSSR/ NSSR rozhodol (precedenčne záväzne rozhodovacou štruktúrou kompetenčného senátu v odlišnej no vecou samou obsahovo totožnej a identickej kauze - kritiku pozri tu) o tom, že takáto vec patrí do právomoci súdov. Rozhodnutie je v "človečine" a teda "klientsky" vysvetliteľné aj tak, že áno, s argumentáciou o tom že súdy nemajú právomoc konať vo veci mal klient ísť na NSSR aby ten zmenil svoje kompetenčné rozhodnutie (precedenčne záväzné) v klasickej dovolacej senátnej štruktúre (pre ktorú je KS NSSR záväzný - ako judikoval NSSR po prvom odvolacom konaní). Je vhodné (ak nie nevyhnutné) konštatovať, že klient - občan / subjekt práva - sa môže cítiť skutočne (materiálnoprávne?) zmätený. Alebo teda že, Ústavný súd SR hovorí že NSSR mohol zmeniť už vyslovený názor kompetenčného senátu NSSR obyčajným senátom dovlacieho konania. Stojac na križovatke existujúcich ciest - právnych vysvetlení - sa javí pre človečinu - diviť sa naďalej.

• III. ÚS 571/2024

- Okresný súd rozsudkom z novembra 2020 určil, že okamžité skončenie zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu dané sťažovateľom žalobcovi je neplatné a sťažovateľovi uložil zaplatiť žalobcovi 3 906,38 eur. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd uznesením z augusta 2022 rozsudok okresného súdu zrušil, konanie zastavil a vec postúpil Arbitrážnej komisii Slovenského zväzu ľadového hokeja z dôvodu, že spor nepatrí do právomoci súdu. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca dovolanie, na ktoré najvyšší súd uznesenie krajského súdu z augusta 2022 zrušil, keďže došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) tak, že zastavením konania pre nedostatok právomoci mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Nesprávnosť právneho záveru uznesenia krajského súdu najvyšší súd vyvodil zo záverov rozhodnutia kompetenčného senátu sp. zn. 1SKomp/38/2022 z októbra 2022. Krajský súd následne ústavnou sťažnosťou namietaným rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu z novembra 2020.

- Nesprávne je východisko sťažovateľa o neprípustnosti dovolania. Podľa § 420 písm. a) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Namietaný rozsudok krajského súdu je rozhodnutím vo veci samej a námietka porušenia ústavných práv sťažovateľa vychádza z toho, že súdy nemali právomoc rozhodnúť jeho spor so žalobcom. Sťažovateľ tak mohol podať dovolanie podľa § 420 písm. a) CSP, ktoré je právnym prostriedkom nápravy, ktorý mu zákon priznáva na ochranu jeho ústavných práv. Z jeho tvrdení však využitie tohto právneho prostriedku nápravy nevyplýva, a preto je jeho ústavná sťažnosť podľa § 132 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov neprípustná a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. d) tohto zákona odmietnutá.

KDE JE HRANICA?

Hranica, ktorá je ešte pri odmietaní touto doktrínou akceptovateľná je hranicou, ktorej citlivé dodržiavanie či jej necitlivé zneužívanie má potenciál zásahu do ústavných práv subjektov práva. Nad rámec vyššie citovaného prípadu, budem osobne veľmi rád, ak sa tento príspevok stane začiatkom debát o neprípustnosti zneužívania doktríny odmietania - súdmi - všeobecne. Princíp subsidiarity ústavného súdnictva je princípom - ako každý iný v procesnom práve - ktorý pripúšťa výnimky v prípadoch "hard cases" či v prípade zásadných ústavnoprávnych vád odvolacích inštancií (I. ÚS 574/2024), v prípadoch neprípusnosti dovolania (kde ju nie je potrebné "nasilu" hľadať - II. ÚS 554/2024) alebo jednoducho vtedy, ak využitie mimoriadnych opravných prostriedkov nedáva logický význam (prípad III. ÚS 571/2024). Malo by platiť, že aj vtedy, ak teda platí, že účelom odvolacej inštancie je hľadanie spravodlivosti a nie formalistické "skrývanie sa" za procesné princípy, ak tieto v prípadoch in concreto neposkytujú rozumné (spravodlivé?) následky. Pritom, čo je arbitrárne a čo je prekvapivé - je skutočne, posúditeľne iba subjektívne, preto možno nadobudnúť presvedčenie, že možnosť odmietania tu stojí na rýdzo subjektívnych základoch právneho posúdenia. V takých predpokladoch je nesmierne ťažké formulovať akékoľvek "opravné podania" dotknutých subjektov práva.

Príspevok otvoril jeho čiastočne lesnícky a pejoratívny názov, preto je vhodné ukončiť ho rovnakým spôsobom. Preto uvediem, že hoci sa rúbanie môže drevorubačovi páčiť, to z akýchkoľvek dôvodov - pri rúbaní lietajú triesky a je problémom, ak tieto ohrozujú právny štát stelesnený samotným – človekom – občanom, ktorý očakáva udržateľnosť právnych názorov – nielen – najvyšších súdnych autorít.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím