Autori:

Rozhodnutie súdu v rozpore s právom môže naplniť znaky skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia sudcu. Ide predovšetkým o disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. a) a § 116 ods. 2 písm. e) zákona o sudcoch a prísediacich. V druhom uvedenom prípade ide tak o závažné disciplinárne previnenie - svojvoľné rozhodnutie sudcu, ktoré je v rozpore s právom, ak týmto rozhodnutím sudca spôsobí značnú škodu alebo iný obzvlášť závažný následok. Takáto úprava platí viac menej od roku 2003. Prípady nesprávnej aplikácie práva sa však pred disciplinárne senáty dostávali len výnimočne (napr. sp. zn. 1 Ds 3/2015, sp. zn. 1 Ds 3/2016, sp. zn. 2Ds/5/2020) a takmer vždy končili oslobodením. Zavedenie trestného činu ohýbania práva bolo aj reakciou na prevládajúci pocit verejnosti, že sa nezákonné či až frivolné rozhodovanie sudcov (termín z dôvodovej správy k justičnej novele ústavy) v disciplinárnom konaní neriešilo. Avšak disciplinárne konanie v období, keď disciplinárne senáty kreovala súdna rada, nebolo tak či tak efektívne. Zriadenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky („najvyšší správny súd“) s ústavne ustanovenou disciplinárnou právomocou voči sudcom všeobecných súdov a prijatie na to nadväzujúcich zákonov malo za cieľ zefektívniť či dokonca prinavrátiť funkčnosť do disciplinárnych konaní.

Pristavme sa preto pri rozhodnutí najvyššieho správneho súdu sp. zn. 32D/13/2021 zo 7.11.2022, v ktorom disciplinárny senát prvýkrát riešil prípad svojvoľného rozhodnutia. Toto pristavenie sa oplatí o to viac, že po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky („ústavný súd“), v ktorom označil rozhodnutie krajského súdu za svojvoľné až hraničiace so zneužitím práva, by sa zdalo, že pokiaľ ide o objektívnu stránku, je takmer „vymaľované“ - disciplinárny senát bude posudzovať len to, či obvinení sudcovia hlasovali za rozhodnutie a či takéto rozhodnutie spôsobilo značnú škodu alebo iný obzvlášť závažný následok. Najvyšší správny súd však sudcov – ako vysvetľuje v závere podrobného odôvodnenia – oslobodil z dôvodu, že v predmetnej veci „nejde o prípad, keď by súd ´do neba volajúcim spôsobom´ porušil zákon [ktorým slovným spojením] chcel iba zdôrazniť skutočnosť, že svojvoľným rozhodnutím [...] je na účely disciplinárneho konania iba rozhodnutie takej intenzity, ktorá prebije ústavou garantovanú ochranu právneho názoru sudcu (čl. 148 ods. 4 Ústavy SR)“.

O čo išlo?

Konanie pred všeobecnými súdmi

Žalobca sa domáhal od žalovaných zaplatenia zmenkovej sumy. Okresný súd konanie podľa § 163 ods. 1 CSP prerušil, pretože strany sporu zhodne navrhli odročenie pojednávania nariadeného na 5. február 2018. Žalovaná v 2. rade 6. júna 2018 navrhla prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia v trestnej veci vedenej na základe ňou podaného trestného oznámenia na spoločníka a konateľa žalobcu. Návrh na prerušenie konania odôvodnila tým, že v tejto trestnej veci sa rieši otázka, či vyhotovením zmenky, plnenie ktorej bolo predmetom konania, došlo k spáchaniu trestného činu. Vo svojom podaní uviedla, že dokazovanie a výsledok vyšetrovania v predmetnej trestnej veci bude mať podstatný význam pre toto konanie a akýkoľvek iný postup súdu by závažným spôsobom zasiahol do jej práva na spravodlivý súdny proces a na súdnu ochranu a tiež by predstavoval flagrantné porušenie platných zákonov Slovenskej republiky.

Okresný súd dňa 12. októbra 2018 vydal uznesenie, ktorým konanie zastavil a zamietol návrh žalovanej v 2. rade na prerušenie konania. Zastavenie konania a zamietnutie návrhu žalovanej v 2. rade na prerušenie konania okresný súd odôvodnil ustanovením § 163 ods. 2 CSP, keďže od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania strany nepodali v lehote 6 mesiacov návrh na pokračovanie v konaní.

Žalobca podal proti uzneseniu okresného súdu odvolanie. Poukázal na to, že v predmetnom prípade nie je možné ignorovať procesnú aktivitu strán sporu a založiť rozhodnutie o zastavení konania výlučne na striktne jazykovom a podľa jeho názoru na nesprávnom výklade právnej normy ustanovenia § 163 ods. 2 CSP, t. j. na skutočnosti, že v predmetnom konaní nebolo zo strany žiadnej zo strán sporu podané podanie s názvom „Návrh na pokračovanie v konaní“ napriek tomu, že strany sporu boli v konaní aktívne. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

Krajský súd uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. V odôvodení uviedol: „Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu dospel k záveru, že i keď uznesenie súdu prvej inštancie nadobudlo právoplatnosť 9.4.2018, pričom konanie bolo prerušené najmenej na tri mesiace, podanie žalovaného 2/ zo dňa 6.6.2018, v ktorom navrhol konanie prerušiť do skončenia trestného konania, je jasným návrhom na pokračovanie konania a to tým, že súd má toto konanie podľa jeho návrhu prerušiť do skončenia uvedeného trestného konania. Tým, že súd prvej inštancie zaujal nesprávny procesný postup, že pri prerušenom konaní nemôže vydávať žiadne rozhodnutie a následne konanie zastavil spolu so zamietnutím návrhu žalovaného 2/ na prerušenie konania do skončenia trestného konania, dopustil sa voči stranám sporu odňatia možnosti konať pred súdom. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ a vec v zmysle § 391 C.s.p. vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní bude tak povinnosťou súdu prvej inštancie vec opätovne prejednať v súlade s uvedeným názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého je návrh uplatnený žalovaným 2/ na prerušenie konania do skončenia trestného konania podaný v súlade s požiadavkou zákonodarcu uvedenou v § 163 ods. 3 - veta druhá C.s.p. Preto je súd povinný o tomto návrhu rozhodnúť s tým, že nebol daný dôvod na zastavenie konania.“

Svojvôľa podľa ústavného súdu

Žalovaná v 2. rade napadla uznesenie ústavnou sťažnosťou.

Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 262/2019-57 z 28. 4. 2020 rozhodol, že základné práva sťažovateľky (žalovanej v 2. rade) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli uznesením krajského súdu porušené. Podľa ústavného súdu „ 14.5 [...] v žiadnom prípade nemožno jasne označený a s ohľadom na jeho obsah i účel jasne interpretovaný úkon sťažovateľky vo forme návrhu na prerušenie konania podaný v napadnutom konaní považovať ani podľa označenia, ani podľa obsahu a ani podľa účelu za návrh na pokračovanie v konaní. Takýto záver nemožno vyvodiť ani z interpretácie v § 162 a § 163 CSP aplikovateľných na vec sťažovateľky“ [...] „ 14.7 Výklad úkonu sťažovateľky - návrhu na prerušenie konania - ktorý následne na základe odvolania žalobcu zvolil krajský súd dôvodiac, že návrh na prerušenie konania do skončenia trestného konania je jasným návrhom na pokračovanie, je z pohľadu ústavného súdu príkladom absolútne svojvoľného výkladu a aplikácie § 163 ods. 2 CSP“ [...] „ 14.9 Prijatím napadnutého uznesenia zo strany krajského súdu ide jednak o popretie základného práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie, popretie legitímnych očakávaní sporovej strany ako komponentu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ale nad rámec toho ide o výklad práva natoľko svojvoľný, že v ňom možno badať prvky zneužitia moci. Ústavný súd dodáva že sa [...] už pomerne signifikantnú dobu nestretol s takým neúctivým prístupom všeobecného súdu k procesným právam sporovej strany a s takým markantným popretím účelu aplikovateľnej právnej normy a poslania súdnictva ako takého zo strany všeobecného súdu“.

Čo na to disciplinárny súd?

Disciplinárny senát najprv vymedzil svoju úlohu pri posudzovaní toho, čo napĺňa znaky svojvoľného rozhodnutia tak, že odmietol úlohu štatistu viazaného tým, ako dané rozhodnutie posúdil v odôvodnení ústavný súd (body 82. – 83.). Konkrétne rozhodnutie ústavného súdu, ktoré v odôvodnení označí rozhodnutie všeobecného súdu za svojvoľné alebo arbitrárne nepredstavuje pre najvyšší správny súd vyriešenie prejudiciálnej otázky na účely disciplinárneho konania (bod 83.).

Následne sa disciplinárny súd venoval objasneniu pojmu svojvôľa a arbitrárnosť z pohľadu rozhodovacej praxe ústavného súdu (body 84. – 88.), aby inšpirovaný rozhodnutiami najvyššieho správneho súdu Českej republiky pristúpil k vymedzeniu vlastných kritérií svojvoľného rozhodnutia pre účely disciplinárnej zodpovednosti (body 89. – 90.).

Testom má byť z pohľadu práva absolútna nepochopiteľnosť (neobhájiteľnosť). Pôjde najmä o také rozhodnutia, ktoré (i) porušujú jednoznačné znenie aplikovanej právnej normy, alebo (ii) bez relevantného a judikatúrou akceptovaného dôvodu nerešpektujú kasačný názor súdu vyššej inštancie alebo (iii) boli vydané v rozpore s existujúcou jednotnou ustálenou rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít bez toho, aby odlišný právny názor bol podporený racionálnou argumentáciou. Ide o demonštratívny výpočet (bod 91).

Nakoniec, podľa disciplinárneho senátu prichádzala do úvahy ako jedna z možných interpretácii návrhu žalovanej v 2. rade tá, podľa ktorej cieľom tohto podania bolo ukončiť prerušenie konania podľa § 163 ods. 1 CSP a dostať konanie do režimu ďalšieho prerušenia, avšak z iného dôvodu a na inú dobu podľa ustanovenia § 162 ods. 1 písm. a) CSP (bod 94.) Keď takúto interpretáciu podrobil najvyšší správny súd vyššie uvedeným testom, uzavrel, že takáto interpretácia hoc možno aj nesprávna nie je rozhodnutím svojvoľným (body 95. - 100.)

Na záver pár poznámok a otázok

V situácii, keď okresný súd uznesením zastavil konanie, pretože ani podanie žalovanej v 2. rade nepovažoval za návrh na pokračovanie v konaní, a odvolanie voči tomuto uzneseniu podal žalobca, a nie žalovaná v 2. rade, nemohol krajský súd odbiť odôvodnenie svojho zrušujúceho uznesenia len vetou, že podanie žalovanej je „jasným návrhom na pokračovanie konania [...]“. Bolo nutné obom stranám vysvetliť, prečo podanie, ktorým sa strana domáha prerušenia, je v skutočnosti návrhom v konaní pokračovať, a to minimálne takou argumentáciou, akou sa krajský súd bránil v konaní o ústavnej sťažnosti, resp. sudcovia v disciplinárnom konaní. Ústavný súd dôvodne takýto defekt v odôvodnení považoval za hrubé porušenie práva sťažovateľky na súdnu ochranu. Na druhej strane, názor disciplinárneho senátu, že inkriminované rozhodnutie nemožno považovať za absolútne neobhájiteľné, sa javí presvedčivé. Je paradoxom, že jeho určitá obhájiteľnosť sa ukázala práve vďaka disciplinárnemu konaniu. Pokiaľ najvyšší správny súd nechcel (a ani nemohol) ísť do polemiky s ústavným súdom, či v danej veci išlo o svojvôľou či dokonca o zneužitie práva, musel odlíšiť význam pojmu svojvôľa na účely konania pred Ústavným súdom a na účely disciplinárneho konania (bod 87.)

Je ešte priskoro tvrdiť, že disciplinárny senát v tomto rozhodnutí položil základy testu svojvoľného rozhodnutia pre účely disciplinárneho konania. Iný disciplinárny senát však už priamo referoval na príklady svojvoľného rozhodnutia (hoci sa nezmienil, že ide len o demonštratívny výpočet) ako na okruhy situácií, pri ktorých môže byť sudca disciplinárne zodpovedný za nezákonné rozhodnutie (bod 25. rozhodnutia najvyššieho správneho súdu sp. zn. 31D/22/2021 z 29. 11. 2022). V tomto prípade však nešlo o posúdenie disciplinárnej zodpovednosti za svojvoľné rozhodnutie, ale za zavinené porušenie povinnosti vykonávať povinnosti sudcu svedomito [disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. a) v spojení s § 30 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich]. Bude sa tak test svojvoľnosti rozhodnutia vzťahovať aj na „nesvedomitosť“ pri rozhodovaní? Nemal by tu byť prah posúdenia pochybenia vo vzťahu k nesprávnemu rozhodnutiu nastavený inak? Podľa mňa mal, pretože nejde o totožné pojmy. Svojvoľné rozhodnutie sudcu, ktoré je v rozpore s právom, je závažnejším pochybením ako rozhodnutie, ktoré je výsledkom porušenia povinnosti sudcu vykonávať svoje povinnosti svedomito.

Uvedené rozhodnutie tiež ilustruje nejednoznačnosť toho, čo pojmy svojvôľa, arbitrárnosť či ľubovôľa v rozhodovaní súdov vlastne znamenajú. A naozaj by malo ísť o synonymá?

Dá sa súhlasiť s tým, že všetky tieto pojmy vyjadrujú v zásade vyššiu intenzitu pochybenia súdu [ESĽP používa pre takýto prípad tiež rôzne slovné spojenia (v anglickom jazyku): “manifest error of judgment”, “manifestly unreasonable”, „grossly arbitrary“]. Osobitne z perspektívy ústavného súdu vedie potom takáto intenzita pochybenia ku konštatovaniu porušenia práva na súdnu ochranu. Nie som však presvedčený, že je rozpoznateľné, kedy je táto vyššia intenzity už dosiahnutá. Východisko, že ústavný súd sa pri posudzovaní arbitrárnosti rozhodnutí obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody, nijako bližšie nepomáha objasniť uvedený pojem. Pri kvalifikácii rozhodnutia ako arbitrárneho alebo svojvoľného viac pomáhajú jednotlivé nálezy, v ktorých ústavný súd judikoval, že k nim došlo.

Komentované disciplinárne rozhodnutie by tak možno mohlo poslúžiť ako odrazový mostík pre diskusiu o tom, čo je svojvoľné a čo arbitrárne rozhodnutie. Za arbitrárne rozhodnutie považujem také, ktoré je výsledkom ľubovoľného procesu či náhodnosti (trafím sa alebo sa netrafím do správneho riešenia – výroku rozhodnutia), ktoré sa manifestuje práve v nepreskúmateľnosti rozhodovacieho procesu (celkom chýbajúce alebo nedostatočné odôvodnenie). Naproti tomu svojvoľné rozhodnutie by malo byť rezervované pre prípady neobhájiteľnej pozície či už vo vzťahu k právnemu posúdeniu alebo skutkovému stavu, ktoré je zjavným popretím právnej normy (aj tej, ktorá reguluje dokazovanie), a javí sa tak byť skôr uplatnením vlastnej vôle sudcu a nie normotvorcu. Ide o také rozhodnutie, kedy bez ohľadu na to, či je alebo nie je odôvodnené, možno konštatovať do „neba volajúcu“ nesprávnosť. Podobne takéto rozlíšenie možno nájsť aj v dôvodovej správe k zákonu o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým bol do Trestného zákona zavedený trestný čin zneužitia práva: „Uvedená skutková podstata nepostihuje konanie sudcu, prísediaceho sudcu alebo rozhodcu založené na jeho právnom názore, ktorý má oporu v zákone hoci bol nadriadeným, odvolacím, opravným alebo obdobným súdom vyššej inštancie rozhodujúcim vo veci vyhodnotený ako nesprávny, nedostatočne odôvodnený alebo čo do uvedenia dostatku dôvodov v odôvodnení arbitrárny, ale postihuje výlučne svojvoľné rozhodnutia bez opory v zákone.“ V každom prípade by však ani arbitrárne rozhodnutia nemali zostať mimo disciplinárnej zodpovednosti. V ich prípade totiž nemožno hovoriť o svedomitom výkone povinnosti sudcu.

že vytrínky praktikov sa pýšia omnoho väčšími skvostami, ako v opísanom prípade. Verme, že ich (aspoň) disciplinárny prieskum nabere na obrátkach.

Ďakujem veľmi pekne za zaujímavý príspevok a veľmi rád vítam nového prispievateľa :-).

Táto téma na tomto blogu zatiaľ nerezonovala, takže sa veľmi teším z vytvorenia priestoru na diskusie o tejto téme.
Necítim sa ako odborník v danej téme, takže pokusov o príspevok k meritu sa zdržím. Akurát možno doplním komparatívny pohľad, ktorý som pred mnohými rokmi písal v tejto publikácii:

"Podľa judikatúry Spolkového súdneho dvora (BGH) nie každá nesprávna aplikácia práva napĺňa túto skutkovú podstatu [prekrúcania práva - Rechtsbeugung]; musí ísť o porušenie práva (Rechtsbruch) v zmysle „elementárneho porušenia výkonu spravodlivosti“, pri ktorom úradný činiteľ „vedome a závažným spôsobom koná v rozpore s právom a zákonom“. BGH túto skutkovú podstatu vykladá v zásade reštriktívne, čo sa odôvodňuje potrebou chrániť nezávislosť súdnictva. Ako príklady judikatúry BGH vo veci trestného činu prekrúcania práva možno uviesť nasledovné. V roku 2000 BGH rozhodoval o predsedovi prvostupňového súdu, ktorý v prospech svojej dcéry vydal predbežné opatrenie, hoci vec spadala do právomoci iného súdu a ako otec navrhovateľky bol aj tak vylúčený. BGH rozhodol, že takéto porušenie procesných predpisov môže naplniť skutkovú podstatu prekrúcania práva."

V rozhodnutí krajského súdu rozhodne nevidím (údajné) pochybenie až takej intenzity, ktoré by odôvodňovalo tak príkre hodnotenie zo strany US SR, ako sa podáva z príspevku. Jednoducho právny názor na aplikáciu procesného predpisu v konkrétnych okolnostiach, s ktorým sa navyše stotožňujem.

Sťažovateľka (žalovaná 2/) v čase prerušenia konania doručila prvoinštančnému súdu podanie, ktorým navrhla konanie prerušiť do právoplatného skončenia konania v trestnej veci. Je asi zrejmé, čo bolo jej úmyslom, čoho sa domáhala. Súhlasím, že formálne nešlo o návrh na pokračovanie konania, podľa obsahu však áno (pripúšťam opačné posúdenie, a preto - ide len o právne posúdenie - nevidím dôvod na hodnotenie postupu krajského súdu tak, ako to urobil US SR); je zrejmé, že "požiadavkou" sťažovateľky (žalovanej 2/) bolo, aby prvoinštančný súd POKRAČOVAL v konaní po právoplatnom skončení trestnej veci. Pokiaľ v tejto situácii krajský súd zrušil rozhodntie prvoinštančného súdu o zastavení konania, nevidím, kde došlo k porušeniu práva sťažovateľky na súdnu ochranu / spravodlivý proces.

(Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. januára 2019, sp. zn. 8Cdo/152/2018)

„16. Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07, III. ÚS 72/2010, III. ÚS 307/2012).“

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím