Autori:

Najvyšší súd sa nedávno vyslovil, že „účelom civilného procesu je spory riešiť (rozhodovať ich) a prinášať spravodlivosť, a nie ich odmietať (teda „nesúdiť“) cez rôzne arbitrárne procedurálne rituály“ a že „prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný (neadekvátny) tlak na dopĺňanie náležitostí ich procesných úkonov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (R 46/2000)" (NS SR, sp. zn. 9 Cdo 7/2021; podobne IV. ÚS 318/2018, II. ÚS 135/04, II. ÚS 435/2014).

V otázke formálnych náležitostí procesných úkonov na jednej strane platí, že „nemožno spochybňovať význam formalít a podmienok konania, ktoré musia byť dodržané v konaní pred súdmi“ (III. ÚS 269/2022 a tam citovaná judikatúra III. ÚS 194/2012 alebo ÚS ČR, IV. ÚS 281/04, III. ÚS 2373/21).

Na druhej strane tiež platí, že tieto „obmedzenia a ich výklad nemôžu neprimeraným spôsobom obmedziť jednotlivca v prístupe k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by právo na prístup k súdu bolo spochybnené vo svojej podstate“ (III. ÚS 269/2022).

Pravda je teda niekde uprostred – treba sa vyhnúť prehnanému formalizmu, ale aj prehnanej pružnosti (III. ÚS 269/2022, a tam citovaná judikatúra ÚS ČR, III. ÚS 2373/21; ESĽP, Walchli proti Francúzsku, č. 35787/03).

A niekde v tomto strede medzi rigidným formalizmom a bezbrehou pružnosťou je na Slovensku množstvo rozkošatených diskusií o otázkach, ktoré síce vôbec nesúvisia s meritom sporu, ale napriek tomu determinujú, či o tomto merite bude rozhodnuté.

Nová vlna týchto otázok prišla pred pár rokmi s elektronizáciou súdnictva. Desaťročia, resp. možno aj stáročia ustálená forma bežných procesných úkonov (ako podpísanie podania, jeho vloženie do obálky a podanie na poštu) sa zrazu od základov zmenila. Elektronizácia súdnictva mala všetkým zúčastneným zjednodušiť prácu a odbremeniť ich od zbytočných úkonov. A to sa v mnohých aspektoch nepochybne aj podarilo (napr. nahliadanie do elektronického súdneho spisu a mnoho ďalších príkladov). Okrem toho však elektronizácia justície vyvolala aj otázky, ktoré by som si pred 10 rokmi ani nevedel predstaviť.

Nie je možné všetky tieto otázky a diskusie zhrnúť na jednom mieste. Dovolím si však na ďalšiu diskusiu ponúknuť zopár príkladov.

Trampoty s plnomocenstvom

Raz som sa kolegov advokátov v jednej európskej krajine pýtal, ako súdu preukazujú svoje oprávnenie zastupovať klienta. Prekvapene sa na mňa pozreli a odpovedali, že sú predsa advokáti regulovaní komorou, nikdy by im nenapadlo konať za klienta bez riadneho oprávnenia, lebo by prišli o advokátsku licenciu, a tým pádom ani súdy nebazírujú na formálnych požiadavkách plnomocenstva.

Išlo o priateľský rozhovor a nikdy som neoveroval, ako to v danej krajine v skutočnosti funguje. Nemám ilúzie o tom, že každá krajina má svoje špecifiká. Na Slovensku je jedným z týchto špecifík košatá diskusia, judikatúra a prax týkajúca sa formálnych náležitostí plnomocenstiev.

Jedna z diskutovaných otázok bola, či plnomocenstvo musí byť výslovne prijaté advokátom. Podľa niektorých názorov plnomocenstvo bez výslovného prijatia advokátom nie je dostatočné. Ako keby mohla existovať pochybnosť o tom, či advokát, ktorý voči súdu za klienta realizuje procesné úkony, plnomocenstvo od daného klienta prijal alebo neprijal.

Táto otázka bola v judikatúre vyriešená. Podľa ústavného súdu skutočnosť, že plnomocenstvo ako jednostranný právny úkon neobsahuje explicitný prejav vôle advokáta o prijatí plnomocenstva, nepredstavuje prekážku na rozhodovanie o kasačnej sťažnosti podanej týmto advokátom (I. ÚS 117/2021; rovnako NSS SR, sp. zn. 4 Sžrk/7/2020).

Osobitnou kategóriou je plnomocenstvo na podanie dovolanie, kde formálne nedostatky tiež v niektorých prípadoch viedli k odmietnutiu (NS SR, 4 Obdo 80/2018). Historicky sa presadzoval názor, že plnomocenstvo musí výslovne obsahovať oprávnenie na podanie dovolania. Podľa tohto výkladu je plnomocenstvo udelené na „celé konanie“ nedostatočné (NS SR, sp. zn. 4 Obdo 7/2017), pretože konanie sa odvolacím rozhodnutím právoplatne končí a podanie dovolania tak už nespadá pod predmet tohto plnomocenstva.

Tento názor bol v judikatúre prekonaný. Podľa ústavného súdu postačuje na podanie dovolania plnomocenstvo udelené na „podávanie opravných prostriedkov“, bez výslovnej zmienky o dovolacom konaní. Opačný výklad by podľa ústavného súdu „hraničil s právnym formalizmom na úkor ochrany práv sporových strán“ (II. ÚS 348/2020, publikované v Zb.ÚS 36/2020; podobne IV. ÚS 651/2021).

Naďalej však zrejme platí, že neprípustné je udelenie plnomocenstva až po podaní dovolania (NS SR, sp. zn. 4 Cdo 160/2017).

Trampoty s autorizovanou konverziou plnomocenstva

K všeobecným trampotám s plnomocenstvami sa s príchodom elektronizácie pridali aj osobitné trampoty týkajúce sa konkrétnej elektronickej formy, v ktorej musí byť plnomocenstvo predložené.

Od počiatku elektronizácie bola jedným z častých dôvodov odmietnutia podaní absencia zaručenej konverzie plnomocenstva (všeobecne k autorizovanej konverzii FRIEDRICH, M. Zaručená konverzia a advokáti. Bulletin Slovenskej advokácie. č. 1-2/2019, s. 33). Táto prax sa odvolávala na rozhodnutia z času pred elektronizáciou, podľa ktorých sa splnomocnenie musí predložiť ako originál, nie ako fotokópia (NS SR, sp. zn. 4 Sži 35/2014).

Tento problém sa osobitne prejavil v exekučnom konaní, konkrétne návrhoch na exekúciu. Súdy sa pritom opierali o § 48 ods. 6 EP, ktorý explicitne vyžaduje autorizovanú konverziu exekučného titulu a verejných listín, nie však plnomocenstva. Ako protiargument sa uvádzal § 82l ods. 4 zákona o súdoch, podľa ktorého „prílohy podaní vyhotovené v listinnej podobe možno súdu doručiť v elektronickej podobe tak, že sa prevedú do elektronickej podoby a pripoja sa k elektronickému podaniu, ktoré je autorizované účastníkom konania, stranou v konaní alebo ich zástupcom; autorizácia takto vyhotovených elektronických dokumentov sa nevyžaduje a ustanovenia osobitného predpisu42g) o zaručenej konverzii sa nepoužijú.“ Teda inými slovami, podľa tohto ustanovenia postačí obyčajný scan príloh podania, nie je potrebné predložiť zaručenú konverziu (ČENTÍK, T. Elektronizácia výkonu advokácie: Je potrebné zaručene konvertovať splnomocnenie? Ulpianus, 13.2.2019). V konečnom dôsledku sa však presadil formalistickejší výklad, ktorý obstál aj v ústavnom prieskume (II. ÚS 231/2018, IV. ÚS 342/2018).

Na základe tohto dôvodu ústavný súd odmietal aj ústavné sťažnosti, ku ktorým bol priložený scan listinného plnomocenstva bez vykonania zaručenej konverzie (III. ÚS 422/2018, II. ÚS 499/2018, II. ÚS 363/2018,III. ÚS 308/2018; podobne I. ÚS 321/2018, hoci tu išlo o jeden z viacerých dôvodov odmietnutia). Tomáš Čentík v tejto súvislosti kritizoval, že nedošlo k aplikácii § 10 ods. 2 Spravovacieho a rokovacieho poriadku Ústavného súdu SR (č. 114/1993 Z. z., medzitým už zrušený), podľa ktorého mal spravodajca navrhovateľa vyzvať na odstránenie nedostatkov a neúplnosti návrhu (ČENTÍK, T. Elektronizácia výkonu advokácie: Je potrebné zaručene konvertovať splnomocnenie? Ulpianus, 13.2.2019). Ústavný súd sa opieral o svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nie je povinný nedostatok v zákonom predpísaných náležitostiach odstraňovať z úradnej povinnosti (IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010, citované podľa I. ÚS 321/2018).

V daňovom konaní ústavný súd zdôraznil, že čl. 46 ústavy vyžaduje, aby procesné predpisy umožňovali odstrániť nedostatky brániace praktickému uplatneniu procesných práv. Orgán verejnej moci by teda mal účastníkovi poskytnúť reálnu možnosť odstrániť nedostatky právne formalizovaného aktu nevyhnutného pre začatie alebo pokračovanie v konaní. Inými slovami, daňovník by mal možnosť doložiť plnomocenstvo aj po uplynutí lehoty na odvolanie (II. ÚS 16/2015; k odstraňovaniu nedostatku spočívajúcemu v nepriložení plnomocenstva v trestnom konaní viď. ÚS ČR, II. ÚS 1445/21).

Trampoty s podpisovaním podaní

V začiatkoch elektronizácie súdnictva dochádzalo k viacerým nepochopeniam a z toho vyplývajúcim chybám aj v súvislosti s elektronickým podpisovaním, teda autorizáciou podaní. Ako píše Fero Sedlačko, niektorí advokáti si zrejme zamieňali autentifikáciu s autorizáciou a tak mylne vychádzali z predpokladu, že prihlásenie sa do ich elektronickej schránky je bez ďalšieho spojené s autorizáciou všetkých elektronických podaní, ktoré následne z elektronickej schránky odošlú na súd (SEDLAČKO, F. Odozva judikatúry na elektronizáciu výkonu advokácie. Bulletin Slovenskej advokácie, č. 10/2020, s. 8).

Ústavný súd judikoval, že ak žaloba nebola podpísaná zaručeným elektronickým podpisom, išlo o ústavne konformný dôvod na jej odmietnutie (I. ÚS 521/2019, publikované v Zb.ÚS pod 64/2019). V danej veci podpisujúci domnele využil funkciu pre autorizáciu elektronického podania podľa § 23 ods. 1 písm. a) bodu 2 zákona o e-Governmente (ZEG); táto funkcia však v danom čase na Ústrednom portáli verejnej správy nebola poskytovaná. Podobne išlo aj o dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti (III. ÚS 422/2018).

S nekompromisným postojom sa stretol aj advokát, ktorý podal odvolanie tak, že cez Ústredný portál verejnej správy podal elektronickú správu o predložení odvolania. Táto správa bola riadne autorizovaná kvalifikovaným elektronickým podpisom. K nej priložil ako prílohu „wordovskú“ verziu odvolania, ktorú nepodpísal („wordovské“ dokumenty cez portál ani nie je možné podpísať). Odvolací súd vrátil spis súdu prvej inštancie, aby vyzval odvolateľa na doplnenie podpisu odvolania. Advokát vadu odstránil a odvolací súd sa odvolaním riadne zaoberal a vyhovel mu. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu však neúspešná strana podala ústavnú sťažnosť a ústavný súd rozhodnutie zrušil, pretože odvolací súd nemal na odvolanie vôbec prihliadať (II. ÚS 442/2021; SEDLAČKO, F. Elektronické podpisovanie podania vo veci samej. Bulletin Slovenskej advokácie, č. 4/2022, s. 6; podobný postup prešiel ústavným prieskumom aj vo veci I. ÚS 223/2021).

Jedno z praktických riešení naznačil najvyšší súd vo veci pod sp. zn. 3 Cdo 105/2019. Podanie urobené do elektronickej podateľne, ktoré nie je autorizované kvalifikovaným elektronickým podpisom, sa ešte stále považuje aspoň za „bežné“ elektronické podanie v zmysle § 125 ods. 1 CSP. Ak sa teda doplní písomne do 10 dní, je lehota zachovaná. Toto je však samozrejme riešením len v prípade, ak si advokát danú chybu uvedomí v priebehu niekoľkých dní.

Len pre úplnosť možno dodať, že ak podanie autorizuje advokát, je irelevantné, či podanie autorizuje občianskym preukazom alebo mandátnym certifikátom. „Autorizácia „nemandátnym“ kvalifikovaným certifikátom nesmie byť orgánom verejnej moci odmietnutá z dôvodu, že na vnútroštátnej úrovni sa požadujú nepovinné atribúty kvalifikovaného certifikátu [...]. [Osoba, ktorá nie je orgánom verejnej moci,] si môže zvoliť, či elektronický dokument alebo podanie autorizuje prostredníctvom svojho kvalifikovaného certifikátu vydaného napríklad s eID, alebo si zvolí mandátny certifikát. Oba druhy autorizácie musia byť orgánmi verejnej moci akceptované, pretože sú rovnocenné“ (FRIEDRICH, M., SEMANOVÁ, M. Vybrané aspekty elektronického podpisovania a elektronickej kontraktácie. 1. časť. Elektronické podpisovanie. Bulletin Slovenskej advokácie, č. 9-10/2022, s. 13).

Na druhej strane možno nájsť aj rozhodnutia, ktoré sa k splneniu formálnych náležitostí stavajú miernejšie a k stranám konania ústretovejšie. Tak napr. v situácii, kedy okresný súd len na základe technickej poruchy elektronického systému odmietol sťažnosť pre neplatný elektronický podpis. Ústavný súd konštatoval, že okresný súd v drvivej časti konania s právnym zástupcom sťažovateľky komunikoval a ten nemal najmenší dôvod pochybovať, že jeho zastupovanie ako advokáta nie je procesne problematické. Keďže odmietnutie sťažnosti bolo založené na technickom nedostatku podpisu, nie teda obsahu listiny, ktorej sa podpis týkal, a keďže nešlo o chýbajúci podpis, ale o podpis technicky nezvládnutý v konkrétnej záležitosti, ústavný súd konštatoval porušenie procesných práv a rozhodnutie okresného súdu zrušil (III. ÚS 564/2021).

Trampoty s autorizáciou podaní koncipientmi

Veľké trampoty spôsobila otázka, či podanie musí byť elektronicky podpísané advokátom, alebo postačí podpis koncipientom, a to osobitne v konaniach s obligatórnym advokátskym zastúpením (SEDLAČKO, F. Odozva judikatúry na elektronizáciu výkonu advokácie. Bulletin Slovenskej advokácie, č. 10/2020, s. 8).

V niektorých prípadoch advokát tvrdil, že dovolanie bolo ním spísané, avšak autorizované a podané bolo advokátskym koncipientom. V týchto prípadoch mal najvyšší súd tendenciu dovolanie odmietnuť (sp. zn. 5 Obdo 24/2019, 3 Obdo 96/2019, 1 Obdo 45/2018). Argumentácia sa okrem iného opierala aj o judikát R 78/2018 (NS SR, sp. zn. 3 Oboer 42/2017), podľa ktorého skutočnosť, že dovolanie bolo spísané a podpísané advokátskym koncipientom, predstavuje neodstrániteľnú podmienku prípustnosti dovolania (v danej veci však nešlo o otázku elektronického podpisovania). Ústavný súd tento postup považoval za ústavne konformný (I. ÚS 484/2019, bod 32), aj keď v konkrétnej veci uznesenie najvyššieho zrušil, pretože identita podpisujúceho nebola dostatočne preukázaná. Túto líniu potvrdil aj judikát R 49/2020 (NS SR, sp. zn. 3 Obdo 96/2019), podľa ktorého „ak bolo dovolanie podané elektronickými prostriedkami autorizované kvalifikovaným elektronickým podpisom advokátskeho koncipienta, nie je splnená zákonná podmienka spísania a podpísania dovolania advokátom v zmysle ustanovenia § 429 ods. 1 C. s. p. Tento nedostatok dovolania nemožno po uplynutí lehoty na podanie dovolania odstrániť a má za následok odmietnutie dovolania podľa § 447 písm. e) C. s. p.“ Podobne aj v rámci konania o ústavnej sťažnosti bol kvalifikovaný elektronický podpis koncipienta, hoci nascanovaná sťažnosť bola podpísaná advokátom, jedným z dôvodov na odmietnutie ústavnej sťažnosti (I. ÚS 321/2018).

Relatívne ustálenú judikatúru k dovolaniam podpísaným koncipientom nabúralo aktuálne rozhodnutie ústavného súdu, o ktorom už bola reč tu (III. ÚS 269/2022; podobné rozhodnutie vo vzťahu ku konaniu koncipienta, avšak nie v kontexte dovolania aj III. ÚS 63/2022). Ústavný súd v tejto veci označil názory vyjadrené v judikátoch R 78/2018 aj R 49/2020 za ústavne neudržateľné. Podľa ústavného súdu „by bolo príliš formalistické uzavrieť, že [ § 429 ods. 1 CSP] treba vykladať tak, že advokát je výlučná osoba oprávnená dovolanie spísať a nemôže to za neho urobiť jeho advokátsky koncipient. [...] Koncipient môže zastúpiť advokáta aj pri podaní dovolania, čo v tomto konkrétnom prípade znamená oprávnenie koncipientky elektronicky podpísať a elektronicky podať dovolanie, ak je na to splnomocnená.“

Podľa ústavného súdu „splnomocnenie udelené advokátskej koncipientke elektronicky prostredníctvom funkcie portálu slovensko.sk na účely vstupu a disponovania s elektronickou schránkou advokátky pokrýva aj úkon podpísania elektronickej správy kvalifikovaným elektronickým podpisom, podpísania dovolania kvalifikovaným elektronickým podpisom a úkon ich odoslania súdu [podobne] ako keď advokát splnomocní svojho koncipienta či iného administratívneho zamestnanca na čisto administratívne úkony ako preberanie a otváranie poštových zásielok či ukladanie listinných podaní advokáta do poštových obálok.“

Ústavný súd ďalej argumentoval, že „elektronická doba sa má spájať s uľahčením komunikačných procesov“, čo výklad najvyššieho súdu popiera, a popiera aj „skutočnú vôľu [...] sťažovateľa dať sa pri podaní dovolania zastúpiť advokátom a skutočnú vôľu advokáta v mene sťažovateľa podať dovolanie, ktoré na základe jeho splnomocnenia podpíše a elektronicky odošle jeho koncipientka.“

Na všeobecnej úrovni ústavný súd zdôraznil, že pri posudzovaní „určitých formálnych podmienok [sa má] vždy zohľadniť, či procesná strana naplnila účel, ktorý sleduje konkrétna procesná norma. Bezpodmienečné trvanie na splnení určitých podmienok bez zohľadnenia toho, či bol naplnený účel danej normy, môže viesť k odopretiu práva na prístup k súdu.“ A že „slovenské všeobecné súdnictvo sa svojím formalizmom vzďaľuje nielen racionálnej interpretácii prostriedkov elektronickej doby, ale aj príbuzným právnym kultúram [s odkazom na ÚS ČR, Plsn 1/2015].“

Uvidíme, či sa toto stane novou líniou ústavného súdu alebo sa presadí doterajší výklad.

Trampoty s dodržaním lehoty

Určité spory spôsobila aj otázka, ktorý moment sa v prípade elektronického podávania považuje za relevantný z hľadiska dodržania lehoty. Bolo ustálené, že za relevantný moment sa považuje odoslanie elektronického podania (posledná veta § 25 ods. 1 ZEG), pretože strane nemôže byť na ťarchu následný prenos dát z portálu na určený súd (NS SR, sp. zn. 3 Cdo 105/2019; podobne NS SR, sp. zn. 5 Cdo 12/2018, publikované ako ZSP 51/2019). Podobne aj v inom prípade, kedy prihláška pohľadávok do reštrukturalizácie nebola doručená včas z dôvodu chyby na strane Ústredného portálu verejnej správy, je neprípustné na takúto prihlášku neprihliadať (IV. ÚS 25/2020).

To však neplatí v prípade podania emailom, ktorý nespadá pod ZEG a teda musí byť podľa § 121 ods. 5 CSP súdu v rámci lehoty skutočne doručená nielen odoslaná z emailovej schránky odosielateľa (IV. ÚS 115/2020; podobne ÚS ČR, Pl.ÚS-st. 53/21).

Každopádne platí, že všeobecný súd musí mať záver o nedodržaní zákonom ustanovenej procesnej lehoty na podanie opravného prostriedku preukázaný „mimo rozumných pochybností“, v opačnom prípade musí vychádzať z predpokladu, že opravný prostriedok v zákonnej lehote podaný bol a odmietnutie opravného prostriedku tak nie je ústavne konformné (III. ÚS 479/2018 a tam citovaná judikatúra).

Trampoty s formulármi

Problémy v praxi spôsobovali aj formuláre na Ústrednom portáli verejnej správy. V jednom prípade strana využila na prihlásenie pohľadávok do reštrukturalizácie elektronický formulár na portáli slovensko.sk. Okresný súd na prihlášku neprihliadol, pretože formulár nespĺňal náležitosti tlačiva podľa vyhlášky. V tomto prípade ústavný súd konštatoval porušenie základných práv. Argumentoval, že ak štát vytvoril portál slovensko.sk, sú orgány verejnej moci povinné akceptovať komunikáciu prostredníctvom portálu, ako aj formuláre, ktoré sú tam k dispozícii (IV. ÚS 25/2020; predtým II. ÚS 100/2019, Zb.ÚS 25/2019).

Záver

Ako bolo uvedené v úvode, súdy by mali primárne rozhodovať spory, nie zbavovať sa ich „cez rôzne arbitrárne procedurálne rituály“ (NS SR, sp. zn. 9 Cdo 7/2021; podobne IV. ÚS 318/2018, II. ÚS 135/04, II. ÚS 435/2014). Na druhej strane určitá miera formalizmu k súdnemu konaniu patrí.

Ak určitá požiadavka jasne a predvídateľné vyplýva z právnej úpravy (napr. požiadavky na plnomocenstvo na konanie pred ústavným súdom podľa § 43 ods. 3 ZoÚS), nejde o arbitrárnosť (aj keď de lege ferenda možno o potrebnosti tejto požiadavky diskutovať).

Niektoré požiadavky sú zjavne arbitrárne, ako napr. požiadavka na výslovnú akceptáciu plnomocenstva advokátom, ktorá popiera doktrinálne chápania plnomocenstva (verzus dohody o plnomocenstve), aj rozumný a bežný priebeh veci (advokát predsa akceptáciu prejavil najneskôr realizáciou procesného úkonu).

Niektoré požiadavky hraničia vo vzťahu občana a štátu takmer až s „naschválom“, ako napr. odmietnutie formulára, ktoré štát sám pripravil.

V niektorých prípadoch si možno predstaviť dobré argumenty v prospech ústretovejšieho výkladu. Ak napr. bola riadne autorizovaná sprievodná správa podaná cez portál slovensko.sk, dalo by sa neautorizované odvolanie v prílohe vykladať ako inkorporované odkazom (podobne ako napr. geometrický plán priložený k žalobe a predstavujúci súčasť petitu, ktorý tiež spravidla nebude samostatne podpísaný).

V iných prípadoch sa formalistický výklad javí ako správny (napr. trvanie na riadnom autorizovaní podania).

Každopádne ma po prečítaní všetkých súdnych rozhodnutí a článkov použitých v tomto blogu napĺňa veľký smútok, koľko času, atramentu a intelektuálnej energie všetci zúčastnení – sudcovia, advokáti, akademici – spotrebovali na otázky, ktoré vôbec nesúvisia s meritom toho, čo by sme mali riešiť.

Snáď mi kolega Martin Friedrich prepáči, keď jeho diskusný príspevok z diskusie k nálezu III. ÚS 269/2022 začatej tu presuniem do tohto vlákna. Diskusia vo vlákne o dovolaní už je asi najviac "nabobtnanou" diskusiou na tomto blogu, tak by som otázky elektronizácie justície rád presunul do tohto vlákna.

Martin Friedrich, 18. 01. 2023 v 10:40 - AD III. ÚS 269/2022

Pozrel som si toto rozhodnutie a vyrušuje ma na ňom jedna podstatná vec - stotožnenie zriadenie prístupu k schránke s udelením splnomocnenia na zastupovanie majiteľa elektronickej schránky.

Nesúhlasím s prezentovaným názorom, že osobe s úplným prístupom k elektronickej schránke automaticky vzniklo oprávnenie zastupovať majiteľa schránky a autorizovať jeho podaním svojím vlastným KEP ako splnomocnenec majiteľa schránky. To, že je to technicky možné a z pragmatického hľadiska vhodná, aby iná osoba autorizovala podania v schránke, ktorá jej nepatrí, ešte samo o sebe neznamená, že osoba s oprávnením na prístup k schránke môže konať v mene majiteľa schránky.

ZoeGov nikde a nikdy s takouto možnosťou nepočítal. Len preto, že ZoeGov bližšie nedefinuje pojem "disponovanie s elektronickou schránkou", nesúhlasím s tým, že je možné automaticky z toho vyvodiť záver „že udelenie oprávnenia advokátkou na prístup a disponovanie s elektronickou schránkou je jej právnym úkonom, ktorým vedome a cielene splnomocnila svoju koncipientku na tieto úkony“. Navyše v tomto prípade absentovalo aj poverenie udelené koncipientke v zmysle ZoA: „18. V o veci sťažovateľa však koncipientka nebola advokátkou splnomocnená osobitným splnomocnením či poverením na podpísanie dovolania sťažovateľa. Advokátka svoju koncipientku splnomocnila na prístup a dispozíciu s jej elektronickou schránkou.“

Nie je podľa mňa prijateľné, aby udelenie oprávnenia na disponovanie s elektronickou schránkou advokátskemu koncipientovi automaticky nahrádzalo aj udelenie poverenia na vykonanie úkonu podľa ZoA.

V tejto súvislosti nerozumiem výkladu, ktorý ÚS použil v súvislosti s § 16 ods. 2 ZoA. Na jednej strane totiž ústavný súd akceptoval, že advokát môže koncipienta splnomocniť len na jednotlivé úkony (odsek 14 nálezu), no následne ústavný súd zmenil argumentáciu a stotožnil udelenie oprávnenia na prístup k schránke so splnomocnením na zastupovanie. Avšak poverenie podľa ZoA sa nerovná splnomocneniu. Alebo inak povedané, advokát môže koncipientovi udeliť poverenie len na vykonanie jednotlivého úkonu v rámci poskytovania právnych služieb. Následne sa koncipient preukazuje týmto poverením. Ako je možné z udelenie oprávnenia na disponovanie s elektronickou schránkou možné vyčítať, že advokát udelil zároveň poverenie vykonanie úkonu právnej služby, ktorým bola na autorizácia elektronického podania, ktorým bolo dovolanie?

Osobitne v tomto odkazujem aj na doktrinálny výklad k zákonu o advokácii, podľa ktorého § 16 ods. 2 ZoA „na rozdiel od predchádzajúceho odseku umožňuje advokátovi zastúpenie len pri jednotlivých úkonoch“ (MULARČÍK, Ondrej. § 16 [Zastúpenie iným advokátom, koncipientom a odborným zamestnancom]. In: OLEJ, Jozef, KALATA, Peter, KERECMAN, Peter a kol. Zákon o advokácii. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2013, ISBN 978-80-89603-11-4.). Pokiaľ splnomocnenie a poverenie nie sú obsahovo totožné pojmy, je nesprávny záver ústavného súdu, podľa ktorého „Oprávnenie podľa § 13 ods. 4 písm. g) zákona o e-governmente je tak splnomocnením na prístup a dispozíciu s elektronickou schránkou, ktoré zahŕňa aj právo zástupcu na prijímanie, podpisovanie, odosielanie správ, príp. na iné úkony, ktoré spadajú do pojmu disponovať s elektronickou schránkou. V opačnom prípade by nemalo oprávnenie podľa § 13 ods. 4 žiadny praktický význam“ (odsek 22 nálezu) .

Ústavný súd v odseku 17 znižuje význam pojmu autorizácia podľa ZoeGov, keď uvádza: „Elektronické podpísanie a odoslanie dovolania je len technickým úkonom.“ Toto konštatovanie je však v rozpore s § 3 písm. o) ZoeGov, v zmysle ktorého autorizácia úkonu predstavuje „vyjadrenie súhlasu s obsahom právneho úkonu a s vykonaním tohto právneho úkonu“. Podľa § 23 ods. 2 ZoeGov „uznaný spôsob autorizácie je taký spôsob autorizácie, ktorý zabezpečuje spoľahlivú identifikáciu osoby, ktorá autorizáciu vykonala, a spoľahlivé zachytenie obsahu právneho úkonu, ktorý autorizovala, ako aj zhodu medzi autorizovaným právnym úkonom a právnym úkonom, ktorý osoba autorizovala.“ Autorizácia právneho úkonu podľa ZoeGov tak v žiadnom prípade nie je len technickým úkonom. Práve naopak, autorizácia právne úkonu predstavuje jednoznačné zachytenie vôle osoby elektronicky podpísať daný elektronický dokument a vyjadrenie súhlasu s obsahom tohto dokumentu.

Pokiaľ autorizácia dovolania má zachytiť vôľu advokáta, v mene ktorého koná koncipient, je nevyhnutné, aby súčasťou podania autorizovaného koncipientom bolo aj jeho poverenie na vykonanie tohto úkonu. V opačnom prípade elektronické podanie zachytáva len vôľu koncipienta bez toho, aby sa koncipient preukázal oprávnením konať za advokáta v mene svojho klienta.

V procese udeľovania oprávnenia na prístup k schránke sa majiteľ elektronickej schránky rozhoduje, či udelí úplný alebo čiastočný prístup k elektronickej schránke.

Ako to vyplýva z informácií zverejnených na slovensko.sk (https://www.slovensko.sk/sk/oznamy/detail/_udelte-pristup-do-e-schranky-a):

„Pri úplnom prístupe umožníte vybranej osobe narábať so všetkými priečinkami vo vašej elektronickej schránke, správy bude vedieť čítať, mazať, presúvať a nahrávať, ďalej vytvárať a mazať vytvorené priečinky a nastavovať v nich pravidlá na ukladanie správ

Pri čiastočnom prístupe môžete oprávnenia vybranej osoby obmedziť a následne bližšie špecifikovať, ak si želáte, aby mala určitá osoba (napríklad asistent vo firme) prístup iba k niektorým správam v podpriečinkoch alebo mohla vykonávať len niektoré úkony, napr. aby mohla správy čítať a presúvať, ale nemohla ich preberať, mazať a podobne.“

Pojem disponovanie s elektronickou schránkou je pojmom definujúcim "technické úkony" vykonávané pri práci s elektronickou schránkou. To je skutočný význam pojmu disponovanie s elektronickou schránkou.

Ďakujem veľmi pekne za reakciu.

Osobne si myslím, že otázka nemusí stáť len tak, či postup daného advokáta bol technicky v absolútnom súlade so ZEG, ani či výklad ZEG zo strany ústavného súdu v tejto konkrétnej kauze možno zovšeobecniť aj na iné typy úkonov z elektronickej schránky.

Otázku vnímam skôr tak, či v situácii, kedy sa strana obracia na súd so žiadosťou o vyriešenie určitého problému a keď nie je žiadna pochybnosť, že podanie daného procesného úkonu bolo v súlade s vôľou strany aj jej advokáta, je správne, aby súd tento problém meritórne neriešil a podanie odmietol na základe technicky nesprávneho postupu, ktorý však nijako nespochybňuje skutočnú vôľu strany aj jej advokáta.

Nemyslím si, že táto otázka má jednoznačnú odpoveď. Ako som písal, súdne konanie sa vždy vyznačuje istou mierou formalizmu, ktorý nie je nevyhnutne samoúčelný a slúži aj ako ochrana pred zneužitím.

Otázka teda stojí tak, či v prípade opísanom v danom náleze bola miera formalizmu, ktorú najvyšší súd aplikoval potrebná alebo išlo o zbytočné odopretie prístupu k súdu.

Inými slovami, asi sa zhodneme, že povinné advokátske zastúpenie je určitým obmedzením práva na prístup súdu. Asi sa tiež zhodneme, že toto obmedzenie je zrejme ústavne konformné, keďže sleduje legitímny cieľ (efektivita dovolacieho konania) a na dosiahnutie tohto cieľa nie je neprimerané.

Otázku nastolenú III. senátom vnímam nasledovne: Je ústavne konformný taký výklad povinného advokátskeho zastúpenia, ktorý strane odoprie právo na prejednanie jej dovolania len z dôvodu, že podanie autorizoval koncipient, hoci je nesporné, že strana riadne splnomocnila advokáta, advokát dovolanie spísal (resp. ho pod jeho vedením a na jeho zodpovednosť spísal koncipient – kto ťukal do klávesnice aj tak nie je možné preukázať, ani keby ho autorizoval advokát), v niektorých prípadoch advokát vytlačenú verziu dovolania dokonca aj podpísal, akurát autorizáciu urobil koncipient?

Nehovorím, že odpoveď na túto otázku je jednozačná. Ale pri takto položenej otázke rozumiem, prečo mal III. senát tendenciu prikloniť sa k reštriktívnemu výkladu tohto obmedzenia práva na prístup súdu, aj keď možno na úkor nie úplne technicky presného výkladu ZEG.

Vyžaduje sa poverenie pre koncipienta podľa ZoA v písomnej forme, alebo postačuje ústne, alebo stačí len faktické schválenie úkonu?

Ďakujem!

1. Rozmýšľal som nad tým, že splnomlocnenie/poverenie nemusíme stotožňovať s podaním a nemusia mať rovnakú formu: napríklad splnomocnenie ústne prednesom do zápisnice by asi obstálo.

2. Tiež použitý príklad: ak advokát spíše (a podpíše) dovolanie a koncipient ho doručí do podateľne, na to zrejme netreba písomné poverenie pre koncipienta (nie som advokát, preto som sa pýta).

3. Ak by sa ten príklad dal analogicky použiť pre elektronickú schránku a koncipient by oskenoval (konvertoval) riadne dovolanie a poslal ho, potom sú všetky formálne náležitosti dodržané.

4. Problém by nebol zrejme vo formalizme, ale v preukázaní, že forma bola dodržaná, resp. či má súd odstraňovať pochybnosti, ak nejaké má.

5. Nemám na všetko odpoveď, len som nad tým uvažoval.

6. Ďakujem za zaujímavú debatu.

Igor M.

Z čoho vyplýva, že poverenie udelené koncipientovi musí byť písomné?
Chápem, že podľa § 92 ods. 1 CSP musí byť splnomocnenie udelené zástupcovi v písomnej forme. Ale vzťahuje sa toto aj na poverenie koncipienta?
Poverenie zamestnanca nie je to isté ako splnomocnenie (NS SR, sp. zn. 10 Asan/6/2018, citované tu ). Aj v hmotnom práve je rozdiel medzi splnomocnením v zmysle § 31 a nasl. OZ a konaním zamestnanca za podnikateľa v zmysle § 15 OBZ). A menej prísne požiadavky na formu poverenia koncipienta by dávali zmysel aj z toho hľadiska, že je podstatne menšie riziko zneužitia – teda asi si možno predstaviť, že niekto by sa neoprávnene vydával za splnomocnenca určitej osoby, zatiaľ čo riziko, že koncipient riadne splnomocneného advokáta bude svojvoľne konať za klienta úkony v rozpore s jeho záujmom je asi značne hypotetické. Ustanovenie § 92 ods. 1 CSP jasne vyžaduje písomnú formu, ale § 16 ods. 2 ZoA takúto požiadavku neobsahuje. Mohol by byť § 16 ods. 2 ZoA v tomto smere špeciálnou normou?
Nespochybňujem, že v ideálnom prípade by bolo vhodné mať aj poverenie v písomnej forme. Otázka však stojí tak, či by následkom nedodržania ideálneho postupu malo byť odopretie meritórneho rozhodnutia o opravnom prostriedku, na ktoré mala strana inak nárok.
Alebo inými slovami – ako som písal vyššie, niektoré formálne požiadavky jasne vyplývajú z právnej úpravy (napr. § 43 ods. 3 ZoÚS) a tieto sú jasné. Ak však z právnych predpisov jasne nevyplývajú, je potrebné v rámci výkladu nejasnej úpravy prihliadať aj na širší kontext – aspoň takto chápem nález III. senátu.
Takže preto by sme mali najprv vyriešiť otázku, ktorá v zákone jasne formulovaná požiadavka bola v danom prípade porušená.

Rozumiem – hovoríš teda, že výklad podústavného práva (najmä ustanovení ZEG a ZoA) v odôvodnení nálezu je nesprávny. Smeruje Tvoj nesúhlas len k odôvodneniu (resp. tejto časti odôvodnenia) nálezu alebo aj k výroku? Alebo inak položená otázka – je podľa Teba postup najvyššieho súdu správny?

Pre mňa stojí otázka nasledovne: Zákon ustanovuje odmietnutie ako následok nesplnenia podmienok podľa § 429 CSP. Toto ustanovenie požaduje, aby bol dovolateľ v dovolacom konaní zastúpený advokátom a aby bolo dovolanie spísané advokátom. Splnenie prvej podmienky nie je sporné – dovolateľ bol skutočne zastúpený advokátom. Splnenie druhej podmienky je rovnako sporné alebo nesporné ako v akomkoľvek inom prípade, keďže nemožno preukázať, či dovolanie spísal advokát alebo ho spísal pod jeho vedením a na jeho zodpovednosť koncipient. V jednom prípade citovanom vyššie advokát vytlačenú verziu podania podpísal, len autorizáciu urobil koncipient.

Otázka teda je, kde je jednoznačné porušenie § 429 CSP, ktoré by malo bez ďalšieho podľa § 447 písm. e) viesť k odmietnutiu.

Otázka, či koncipient mal mať písomné poverenie, je tiež relevantnou otázkou ( § 16 ZoA to výslovne nevyžaduje, § 15 OBZ tiež nie, § 9 ZP explicitne upravuje úkony v pracovnoprávnych vzťahoch). Ale nie je to podmienka § 429 CSP, ktorá má podľa zákona za následok odmietnutie dovolania.

Preto by som diskusiu rád posunul ďalej od konkrétneho výkladu ZEG v náleze, smerom k všeobecnej otázke, či prax najvyššieho súdu v tejto otázke bola správna.

K nastolenej všeobecnej otázke - Ústavný súd ČR vo veci I. ÚS 2822/13:

Imanentní součástí práva na spravedlivý proces je právo na přístup k soudu. Ústavní soud v minulosti vyložil, že je úkolem soudce v podmínkách materiálního právního státu nalézt řešení, které by zajišťovalo maximální realizaci základních práv účastníků sporu, a není-li to možné, rozhodnout v souladu s obecnou ideou spravedlnosti, resp. dle obecného přirozenoprávního principu. Formalistický přístup k právu vede k narušení principů ochrany důvěry v právo, právní jistoty a předvídatelnosti jakožto atributů právního státu.

Ďakujem. Ja by som to formuloval nasledovne. Máme zákonnú normu ( § 429 CSP), ktorá vyžaduje „spísanie“ dovolania advokátom. Naplnenie hypotézy tejto normy sa však veľmi ťažko preukazuje (nie je to nemožné, ale asi sa nikomu nechce vykonávať dôkazy o tom, kto dovolanie skutočne spísal). Tak najvyšší súd v rámci interpretácie tejto normy namiesto aktu spísania prihliada na akt podpísania (resp. v elektronickom svete akt autorizácie). A pri absencii podpisu advokátom aplikuje sankciu spočívajúcu v odmietnutí dovolania.

Nehovorím, že táto interpretácia je arbitrárna a že k nej nemožno dospieť na základe uznávaných interpretačných postupov.

Záver ústavného súdu však vnímam tak, že v rámci interpretácie tejto normy je potrebné prihliadať aj na to, že táto norma je obmedzením základného práva na prístup súdu. V prípade pochybností by sa tak interpretácia mala prikloniť k výkladu, ktorý je voči základnému právu ústretovejší alebo šetrnejší.

Citátu v prvom odseku môjho postu (NS SR, sp. zn. 9 Cdo 7/2021; podobne IV. ÚS 318/2018, II. ÚS 135/04, II. ÚS 435/2014) teda rozumiem nasledovne: Ak obmedzenie práva na prístup súdu má jednoznačnú oporu v zákone, treba ho samozrejme rešpektovať (to vyplýva aj z čl. 51 ods. 1 ústavy). Ak takáto jednoznačná opora v zákone neexistuje, nemala by ho aplikačná prax dotvárať a pri výklade nejasných zákonných ustanovení by mala v prípade pochybností prijať výklad, ktorý je ústretovejší voči základnému právu.

Ďakujem Jurajovi za dobré zhrnutie.

1. Existuje zrejme množstvo výhovoriek - (prečo?)

Skúsim ich sumarizovať stav, tak ako ich vnímam:

1. Jazyk : Ak sme boli naučení tok informácií procesovať v papierovom svete, vedeli sme sa o tom baviť práve preto, že jazyk, ktorým sa o tom bavíme má v zásade štandardizovaný význam; významu sa v mase rozumie rovnako.


2. Pri elektronickom svete, sa sme sa z hľadiska jazyka a významov slov dostali na vratkú pôdu (všetci) a to najmä z dvoch dôvodov:


3. pojmy, ktorými sa o o nejakom fenoméne bavíme sú virtuálne (spojeniu podpísané podanie rozumel aj správca budovy súdu); začali sme používať nový jazyk (autorizácia, autentifikácia,...)


4. nový jazyk sme začali používať nekonzistentne (vytvárali sa najprv rezortné riešenia a potom sa do toho vrazilo E-government riešenie s ďalšími pojmami); niektoré staršie riešenia však ostali.


5. Sme všetci v pozícii, že máme voľby -tí čo chcú papierovo, tak môžu procesovať tok informácií papierovo- tí, čo chcú elektronicky, tak môžu elektronicky a to dokonca viacerými formami

*mail,

*špecifický formulár cez Ežaloby

* generický formulár všeobecného podania

-samozrejme aj ľubovoľne kombinovane.

*mail doplnený písomne

*mail doplnený elektronicky

* dnes procesný návrh elektronicky, zajtra iný mailom doplneným o tri dni písomne, ďalší deň všeobecným podaním, .....

Z hľadiska toku informácií je to peklo (a bránu do pekla je potrebné zatvoriť čo najskôr).

1. Záchrana pre súd môže byť na podatelni si všetko vytlačiť - optimalizácia možného diverzného dátového toku.


2. Elektronizácia tak paradoxne zvyšuje spotrebu papier. Ešte sme nezačali pojednávať, už má spis 200 strán (viem ja, či v nich nie je nejaká nástraha?)


3. odkedy sa používa ctrl c + ctrl v, tak podania sú na XY stranách....

1. Zahltenie rozsahom, nie obsahom (začína už v detstve a pokračuje na školách – copy/paste s pramalým chápaním významu slov a formulovaním súvislých viet s podmetom a prísudkom)

Vážený súd, (ak by ste nevedeli) podľa čl. 1 Ústavy SR Slovenská republika....ctrl v

1. Niekedy negatívne vlastnosti pri každom aktérovi, ktorý do hry vstupuje – alibizmus, oportunizmus (aj ministerstva :-)).

1. Nepochopenie pre typ hry, ktorý sa hrá. Všetci hrajú hru s konečným súčtom (vyhrať, dostať spis do archívu čo najskôr). Súd by však mal mať pochopenie pre to, že súdne konanie je (hra v hre). Skutočná podstata činnosti je hrať hru s nekonečným súčtom.

Ako z toho von, nie je zrejme triviálne.

Napr. riešenie, že advokát nie je v civilnom konaní povinný dokladať plnomocenstvo (t.j. nové default pravidlo možno s nejakými výnimkami) by možno stálo za úvahu. Môže byť trochu nebezpečné pre doručovanie súdu a teda aj pre nedôveru, ktorú všetci navzájom pestujeme ako default.

Pekne si to filozoficky zhrnul. K Tvojmu záveru - ako z toho von. Čiastočne sa veci "utrasú". Akurát takéto "utrasenie sa" vždy stojí veľa času, energie, nespravodlivosti v individuálnych prípadoch a posilňovania nedôvery.

Ja si myslím, že nemusíme zbytočne kyvadlo príliš vychyľovať na opačnú stranu. Pravidlo, že advokát nie je v civilnom konaní povinný dokladať plnomocenstvo, ktoré si dal na úvahu, mi pripadá ako zbytočne veľký odklon od doterajšej praxe, ktorý by zase vyvolal protipohyb. Podľa môjho názoru by úplne stačilo držať sa vety, ktorú som z mnohých rozhodnutí NS SR aj ÚS SR citoval hneď v úvode - súdy by nemali nad rámec zákona dopĺňať "náležitosti procesných úkonov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti".

Napr. mi nie je jasné, aký je zákonný základ pre požiadavku predloženia autorizovanej konverzie plnomocenstva, keď § 82l ods. 4 zákona o súdoch naznačuje opak.

Možnože je potrebné sa ujednotiť na praktickom riešení ako ho uvádzaš. Tá neistota nie je na prospech nikoho.

K podaniu je potrebné pripojiť plnomocenstvo aspoň v kópii. Je zrejme nadbytočné per default vyžadovať originál (hlavne v stave ešte pred pojednávaním). Aké je riziko zneužitia? Zrejme nízke.

Zaručenú konverziu? - sám advokát ohľadom splnomocnenia pre seba? Ak by bolo sfalšované, bude zaručenou konverziou "viac pravé"? Asi slepá ulička....

Typicky pri skúmaní podmienok konania súd z úradnej povinnosti neskúma všetky podmienky konania. Tak napr. pred odoslaním žaloby žalovanému, neskúma, či žije - a áno, v niektorých prípadoch sa stane, že už žiaľ nežije.

Potom je rozumné splnomocnenie mať pripojené, ale je potrebné pozerať na neho tak ako pri listinných dôkazných prostriedkoch pre vec samú - aj pri dôkazných prostriedkoch na preukazovanie podmienok konania platí zrejme voľné hodnotenie.

Alebo dôvody pre určité postupy sú len praktické - súd vie, že pojednávanie bude môcť nariadiť aj tak až o XY mesiacov a "bez úkonu v spise" by to boli prieťahy. Samozrejme, nemusí to byť ani vedomé. Možno platí len zvyk, že sa to tak robí.... + môže tiež pretrvávať nedôvera z nejakého minulého negatívneho zážitku z minulosti, ktorý sa stal všeobecným presvedčením...

I. Napriek skutočnosti, že žalobkyňa na plnomocenstve, ktorým splnomocnila JUDr. J. P. na zastupovanie v predmetnej veci, súhlasila, aby splnomocnenec v prípade potreby splnomocnil na vykonanie jednotlivých úkonov svojich advokátskych koncipientov, takto udelený súhlas môže splnomocniteľ počas trvania právneho vzťahu zastúpenia kedykoľvek odvolať.

II. Uvedené oznámil súdu PZ žalobkyne i v žiadosti o odročenie pojednávania nariadeného na deň 03. 06. 2021 a v žiadosti o odročenie pojednávania nariadeného na deň 17. 06. 2021. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že vzhľadom na dĺžku súdneho konania, skutkovú i právnu náročnosť sporu je pochopiteľná požiadavka žalobkyne osobnej účasti jej PZ na pojednávaniach v predmetnej veci. Pokiaľ krajský súd vo svojom rozhodnutí argumentoval, že žalobkyňa podaním zo dňa 02. 06. 2021 adresovaným jej PZ vyjadrila svoj nesúhlas so zastupovaním advokátskym koncipientom alebo iným advokátom iba na pojednávaní nariadenom na deň 03. 06. 2021, t. j. uvedené nie je relevantné pre pojednávanie vytýčené na deň 17. 06. 2021, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie žalobkyne, odvolací súd nemôže s uvedeným súhlasiť. V prípade, že žalobkyňa trvala na osobnej účasti svojho PZ na pojednávaní dňa 03. 06. 2021, je v súlade so zásadami elementárnej logiky vyvodiť záver, že na požiadavke osobnej účasti svojho PZ na pojednávaní z dôvodov vyššie uvedených (dĺžka konania, znalosť veci, náročnosť sporu) bude žalobkyňa trvať (a trvala) aj na pojednávaní vytýčenom o dva týždne.

Uznesenie NSSR z 27.01.2022, sp. zn. 2Obo/12/2021

"1. Z ustanovenia § 91 CSP síce vyplýva zákaz tzv. občianskeho zastúpenia strany v sporoch medzi podnikateľmi pri výkone ich podnikateľskej činnosti, avšak pre prípad porušenia uvedeného „zákazu“ zákon neustanovuje žiadnu sankciu, a to napríklad v podobe neprihliadania ex officio na úkony urobené v mene zastúpeného takýmto „nespôsobilým“ zástupcom.
2. Súd v sporoch podľa § 91 CSP, medzi ktoré patria aj spory medzi podnikateľmi pri výkone ich podnikateľskej činnosti, v prípade zastúpenia strany zástupcom povinný vždy skúmať, či ide o zástupcu, na ktorého sa vzťahuje zákonná výnimka. Takou výnimkou je zástupca s vysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa v zmysle zákonnej definície § 468 CSP. Ak nejde o takého zástupcu, súd rozhodne osobitným uznesením, vydaným podľa § 89 ods. 2 CSP, že zastúpenie nepripúšťa, a to z dôvodu zjavnej nespôsobilosti na riadne zastupovanie.
3. Prípadné uznesenie o nepripustení zastúpenia má (po nadobudnutí právoplatnosti) účinky len pro futuro, a preto akékoľvek predchádzajúce procesné úkony zástupcu (hoci odborne nespôsobilého) v mene zastúpenej strany vyvolávajú riadne právne účinky."

NS SR, sp. zn. 1 Ndob/8/2022 (právne vety podľa najpravo.sk)

"I. Keďže ustanovenie § 11 ods. 2 v spojení s § 12 ods. 1 písm. c) zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov viaže podanie odporu žalovaným v ním zvolenej elektronickej forme na predpísaný formulár, potom pre akceptovanie odporu by jeho obsah mal byť zahrnutý do tohto predpísaného formulára (elektronickej podoby).

II. Ak aj súčasťou tohto formulára priamo textovo vyjadrené vecné odôvodnenie odporu nebolo, postačoval odkaz v príslušnej rubrike formulára na jeho prílohu obsahujúcu celý text odporu vrátane jeho vecného odôvodnenia. Takto podaný odpor, z ktorého sú zrejmé jeho náležitosti, vrátane stanovených v § 11 ods. 1 zákona o upomínacom konaní, je potrebné považovať za odpor podaný s vecným odôvodnením."

R 7/2023, NS SR z 26. januára 2022 sp. zn. 5Ndob/1/2022

Podľa nového znenia § 197a ods. 3 ZKR (v znení zákona č. 309/2023 Z. z.) bude platiť:

"Prílohy, ktoré je potrebné pripojiť k podaniu alebo k inej písomnosti účastníka konania podľa odseku 1, vrátane prílohy, pre ktorú sa vyžaduje úradné osvedčenie podpisu, musia byť podané v elektronickej podobe spolu s týmto podaním alebo s inou písomnosťou, inak sa na podanie alebo inú písomnosť podľa odseku 1 neprihliada. Ak je príloha vyhotovená v listinnej podobe, doručuje sa elektronicky tak, že sa prevedie do elektronickej podoby a pripojí sa k podaniu alebo k inej písomnosti; ustanovenia osobitného predpisu o zaručenej konverzii33n) sa nepoužijú."

Teda podobné znenie ako § 82l ods. 4 zákona o súdoch. Som zvedavý, aký prístup sa presadí k plnomocenstvám ...

II. ÚS 189/2022-16

"10. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považuje za ústavne konformný záver okresného súdu, že podania autorizované konateľom advokátskej spoločnosti prostredníctvom občianskeho preukazu fyzickej osoby konateľa možno vzhľadom na obsah a označenie týchto podaní akceptovať akoriadne autorizované podania právnym zástupcom strany konania. Práveže opačný záver by bol podľa názoru ústavného súdu prejavom prepiateho formalizmu. Je nepochybné, že fyzická osoba, ktorá autorizovala sporné podania adresované orgánu verejnej moci konala ako konateľ spoločnosti, ktorý ex lege musí byť zároveň aj advokátom, zároveň konala v rámci činnosti tejto spoločnosti, ktorou je výkon advokácie, pričom tieto podania boli riadne označené ako podania právneho zástupcu strany konania. Skutočnosť, že SAK vydáva aj svoje mandátne certifikáty slúžiace na autorizáciu podaní podľa názoru ústavného súdu ešte neznamená, že iným právne aprobovaným spôsobom autorizované podania konateľov konajúcich za advokátsku kanceláriu, nie je možné považovať za riadne autorizované podania pre účely posúdenia, či ide o úkon právnej služby za ktorý patrí odmena. Pokiaľ ide o odôvodnenie okresného súdu týkajúce sa výkladu pojmu sídlo a pracovisko advokátskej spoločnosti, ústavný súd považuje okresným súdom aplikovaný výklad pojmu sídlo a pracovisko za akceptovateľný, riadne zdôvodnený, a zároveň nepopierajúci zmysel aúčel aplikovaných noriem SAK, preto ho možno za daných skutkových okolností považovať aj za ústavne konformný. Ústavný súd tak dospel k záveru o neopodstatnenosti námietok sťažovateľa v tomto smere."

Stotožňujem sa zo záverom všeobecného aj ústavného súdu, nesúhlasím však s odôvodnením. Rovnocennosť KEP vytvoreného prostredníctvom eID alebo občianskeho preukazu nemá s formalizmom nič spoločné. Ide o dôsledok aplikácie nariadenia EIDAS. Bližšie sme o tom písali v Bulletine SAK, viď tu.

To je skvelá správa! Akurát neviem nájsť rozhodnutie. Aké to malo skutkové okolnosti? Niekto dal ústavnú sťažnosť proti tomu, že okresný súd prihliadol na podanie jeho protistrany podpísané občianskym preukazom?

Skúste tento link:

https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c3fc6bc5-9bfa-4c08-9a96-8aebca69aa91/%C4%8D.%2069%20-%20II.%20%C3%9AS%20189_2022.pdf

Jádro pudla bolo v tomto prípade v tom, že dovolanie bolo podané v lehote z elektronickej schránky advokáta bez ZEP, a následne potvrdené, v lehote určenej § 125 ods. 1, ods. 2 CSP.

A čo na to dovolací súd?

odľa názoru dovolacieho súdu, ak nebolo dovolanie autorizované kvalifikovaným elektronickým
podpisom advokáta, nie je splnená zákonná podmienka spísania a podpísania dovolania advokátom v
zmysle ustanovenia § 429 ods. 1 CSP a tento nedostatok dovolania nemožno po uplynutí lehoty na
podanie dovolania odstrániť, pretože ide o neodstrániteľný nedostatok podmienok dovolacieho konania.
Ak obligatórnou náležitosťou dovolania je podľa druhej vety § 429 ods. 1 CSP jeho spísanie advokátom,
je potom logické, že nedostatok tejto podmienky možno odstrániť len v lehote na podanie dovolania,
keďže ide o podmienku, ktorá musí byť splnená už pri jeho podaní. Zmyslom a účelom autorizácie
elektronicky uskutočneného podania vo veci samej je záruka identifikácie strany sporu a autenticity
podania. Autorizácia podania vo veci samej, uskutočneného v elektronickej podobe, nahrádza podpis
konajúcej osoby a slúži na identifikáciu osoby, ktorá predmetné podanie vo veci samej spísala a podpísala.

https://www.nsud.sk/rozhodnutia/4cdo2382021/

Juraj, to uznesenie ÚS SR ohľadom podpisovania občianskym preukazom (II. ÚS 189/2022) bolo v minulom roku oficiálne publikované aj v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 69/2022, a to s nasledujúcou právnou vetou:

"Podanie advokátskej spoločnosti adresované orgánu verejnej moci, autorizované konateľom advokátskej spoločnosti prostredníctvom jeho občianskeho preukazu možno akceptovať ako riadne autorizované podanie strany konania. Opačný záver by bol prejavom prepiateho formalizmu. Skutočnosť, že stavovská samosprávna organizácia advokátov vydáva aj svoje mandátne certifikáty slúžiace na autorizáciu podaní, neznamená, že podanie autorizované konateľom advokátskej kancelárie iným právne aprobovaným spôsobom nie je možné považovať za riadne autorizované podanie pre účely posúdenia, či ide o úkon právnej služby, za ktorý patrí odmena."

Pokiaľ ide o príspevok kolegyne Eleny Szabóovej, tak závery NS SR v ods. 13 a 14 uznesenia sp. zn. 4Cdo/238/2021 sú naozaj znepokojujúce.

Z okolností prípadu vyplýva, že dovolanie bolo podané elektronicky, v posledný deň lehoty a bez KEPu. Následne bol KEP riadne doplnený vo všeobecnej (na to určenej) desaťdňovej lehote pre elektronické podania podľa § 125 ods. 2 CSP.

Najvyšší súd dovolanie odmietol pre absenciu náležitostí v zmysle § 447 písm. e) CSP v nadv. na § 429 ods. 1 CSP. Formuloval pritom rozporuplný názor, že obligatórne spísanie dovolania advokátom v elektronickej podobe zahŕňa aj jeho autorizovanie KEPom. Inými slovami povedané ... kým nie je dovolanie podpísané KEPom, nemožno ho považovať za spísané advokátom.

Procesné pravidlo podľa § 125 ods. 2 CSP sa v tomto prípade nepoužije(!). Vo všeobecnosti by z toho zrejme malo vyplývať, že sa aplikuje iba vtedy, ak doplnenie urobí advokát pred uplynutím samotnej lehoty na dovolanie.

Predpokladám, pani kolegyňa, že tento záver bude z Vášho podnetu podrobený ústavnoprávnemu prieskumu a vzhľadom na aktuálny prístup ÚS SR k danej problematike, ale aj na argumenty formulované v rámci tejto diskusie, budete v konaní o ústavnej sťažnosti úspešná...

Pán kolega, predpokladáte správne - vo veci bola podaná ústavná sťažnosť, o výsledku budem informovať.

"Keď Civilný sporový poriadok v ust. § 125 ods. 2 C. s. p. výslovne pre podanie vo veci samej ustanovuje autorizáciu podľa osobitného predpisu, polemika (dovolateľa), ohľadom záruky identifikácie strany sporu a autenticity podania uskutočneného cez portál eŽaloby bez zákonom požadovanej autorizácie, nie je na mieste."

NS SR, 25. 10. 2022, sp. zn. 2Obdo/44/2022

"30. Dovolací súd má za to, že úlohou odvolacieho súdu prv, než pristúpil k posudzovaniu dôvodnosti podaného odvolania z jeho vecnej stránky, bolo posúdenie, či odvolateľ splnil všetky zákonom vyžadované podmienky, ktoré odvolaciemu súdu umožnia odvolanie meritórne prejednať. V posudzovanej veci žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu (jeho elektronickej schránky) podal proti meritórnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie odvolanie vo forme elektronického súboru. Odvolanie bolo podané elektronicky z elektronickej schránky právneho zástupcu, a toto podanie bolo zaslané súdu vo formáte PDF súboru, avšak nebolo podpísané kvalifikovaným elektronickým podpisom advokáta. Z výsledku informatívneho overenia podpisov a pečatí v elektronickej správe (č.l. 238) je možné zistiť, že podanie Všeobecnej agendy a ani odvolanie nie sú podpísané kvalifikovaným elektronickým podpisom právneho zástupcu žalobcu. Oba tieto dokumenty sú namiesto právneho zástupcu žalobcu podpísané platným kvalifikovaným elektronickým podpisom R. (č.l. 238 spisu) - substitučnej zástupkyne splnomocneného právneho zástupcu žalobcu, ktorá nie je advokátom, ani koncipientom právneho zástupcu žalobcu ani jeho odborným zamestnancom. Skutočnosť, že odvolanie je podpísané kvalifikovaným elektronickým podpisom fyzickej osoby R. vyplýva aj z uvedenia jej rodného čísla priradenému k informatívnemu overeniu kvalifikovaného elektronického podpisu. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že odvolanie spolu s podaním všeobecnej agendy podala a podpísala R. ako fyzická osoba.

31. Z obsahu elektronického súdneho spisu vyplynulo, že dňa 19.4.2022 boli doň pridané dokumenty, podanie označené ako „Podanie z_PVS s predmetom_Všeobecná agenda_Odvolanie_od JUDr. Miroslav Abelovský_advokát“, uvedené podanie obsahovalo text: Ako právny zástupca žalobcu: Technická univerzita vo Zvolen, sídlo: T.G. Masaryka 24, 960 01 Zvolen, IČO: 00 397 440, predkladám "Odvolanie žalobcu zo dňa 11.04.2022". JUDr. Miroslav Abelovský, advokát Zvolen, 14.04.2022, toto podanie bolo podpísané kvalifikovaným elektronickým podpisom R. Druhým dokumentom bolo „Dokument Odvolanie asice.“, ktorý bol rovnako autorizovaný, podpísaný kvalifikovaným elektronickým podpisom R., pričom dokument priložený ako príloha vo formáte pdf. bolo odvolanie. Tretí dokument označený ako „Dokument Substitučné_plnomocenstvo_TU_asice.asice“. Obsahom tohto bol zoznam podpísaných dokumentov tvorených osvedčovacou doložkou zaručenej konverzie z listinnej podoby do novovzniknutého elektronického dokumentu a PDF súbor - substitučné plnomocenstvo, ktorým JUDr. Abelovský advokát splnomocnil R., tieto boli podpísané kvalifikovaným elektronickým podpisom I. oprávnenie 1042-14.04.2022 17:02:25, a počet podpísaných dokumentov bol 2.

32. Z ustanovení zákona o advokácii vyplýva, že advokáta pri jednotlivých úkonoch môže zastúpiť okrem iného advokáta a advokátskeho koncipienta, aj iný zamestnanec advokáta ( § 16 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii) avšak nie v celom rozsahu. Zastúpenie advokáta zamestnancom je limitované už priamo v zákone o advokácii, ktorý nepripúšťa, aby odborný zamestnanec zastupoval klienta pred súdom, prokuratúrou alebo orgánom verejnej správy ( § 65 ods. 2 veta za bodkočiarkou).

33. Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že v podanom dovolaní žalobca prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že „...súd pri formulácii svojich záverov vychádzal z nesprávnej premisy, a síce, že osoba, ktorú právny zástupca našej organizácie dňa 14.04.2022 substitučne splnomocnil na podanie odvolania elektronickým podpisom - p. R. je zamestnancom právneho zástupcu našej organizácie. Toto tvrdenie pravdivé nie je keďže, medzi p. R. a právnym zástupcom našej organizácie v čase podania predmetného odvolania neexistoval pracovný pomer.“ Z uvedeného vyplýva, že právnym zástupcom bola dňa 14.04.2022 substitučne splnomocnená fyzická osoba (R. ktorá nie je advokátom ani advokátskym koncipientom a dokonca ani odborným zamestnancom právneho zástupcu žalobcu.

34. Dovolací súd tu dáva do pozornosti Nález Ústavného súdu SR III. ÚS 269/2022-30 […]

35. Hoci splnomocnenie na podanie odvolania nebolo dané inému advokátovi, advokátskemu koncipientovi právneho zástupcu ani odbornému zamestnancovi právneho zástupcu, nakoľko podľa jeho vyjadrenia uvedeného v dovolaní - medzi fyzickou osobou - R. a právnym zástupcom žalobcu nebol v čase podania predmetného odvolania uzavretý pracovný pomer, tak nemožno konštatovať, že išlo o osobu neoprávnenú na podanie odvolania za právneho zástupcu žalobcu, keďže charakter udelenej plnej moci súvisí výlučne s podmienkami podania predmetného úkonu elektronickými prostriedkami. Pokiaľ teda odvolací súd po zistení, že odvolanie podal a podpísal iný subjekt než právny zástupca žalobcu, avšak z elektronickej schránky právneho zástupcu, mal takúto situáciu vyhodnotiť v súlade s účelom zákona o e-governmente tak, ako to vyplýva z vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu. Splnomocnená osoba bola tento procesný úkon oprávnená vykonať v jeho mene a na jeho účet tak, ako to citovaná právna úprava predpokladá.“

NS SR, sp. zn. 5 Obdo/38/2022

"I. V prípade vád procesných úkonov sporových strán nie je možné aplikovať hmotnoprávne ustanovenia upravujúce náležitosti právnych úkonov a dôsledky vád právnych úkonov, ale je potrebné postupovať podľa § 128 až § 130 CSP, ktoré upravujú odstraňovanie vád procesných úkonov a následky odstránenia týchto vád.

II. Odpor podpísaný len jedným konateľom, napriek tomu, že za stranu sporu mali konať dvaja konatelia spoločne, nemôže súd odmietnuť bez toho, aby najskôr uznesením stranu sporu vyzval na opravu podania podľa § 129 CSP."

R 45/2023, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/65/2022 z 30. mája 2023

"So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že nebolo preukázané, že advokát vykonávajúci advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným bol oprávnený podať dovolanie v mene žalovaného ako jeho zástupca. Podľa názoru dovolacieho súdu ju predložená plná moc, udelená advokátovi, vykonávajúcemu advokáciu samostatne, k takémuto úkonu neoprávňuje, nakoľko ide o dva odlišné subjekty. Nakoľko v prejednávanej veci nejde o výnimku uvedenú v ustanovení § 429 ods. 2 CSP, nebolo v dovolacom konaní preukázané povinné zastúpenie advokátom v zmysle § 429 ods. 1 CSP. Aj z § 15 ods. 6 zák. č. 586/2003 Z. z. vyplýva, že postavenie konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným je prekážkou pre výkon advokácie fyzickou osobou, teda, aby advokát - fyzická osoba poskytoval právne služby samostatne."

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Obdo/10/2022 z 27. apríla 2022

"Keďže ustanovenie § 11 ods. 2 v spojení s § 12 ods. 1 písm. c) zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov viaže podanie odporu žalovaným v ním zvolenej elektronickej forme na predpísaný formulár, potom pre akceptovanie odporu by jeho obsah mal byť zahrnutý do tohto predpísaného formulára (elektronickej podoby).

Ak aj súčasťou tohto formulára priamo textovo vyjadrené vecné odôvodnenie odporu nebolo, postačoval odkaz v príslušnej rubrike formulára na jeho prílohu obsahujúcu celý text odporu vrátane jeho vecného odôvodnenia. Takto podaný odpor, z ktorého sú zrejmé jeho náležitosti, vrátane stanovených v § 11 ods. 1 zákona o upomínacom konaní, je potrebné považovať za odpor podaný s vecným odôvodnením."

NS SR, sp. zn. 5 Ndob/1/2022 zo dňa 26.01.2022

Rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 21. marca 2024.
Cobult UG v. TAP Air Portugal SA vec C-76/23

V prejednávanom prípade súdny dvor skúmal, či bol zachovaný „písomný“ súhlas cestujúceho v zmysle nariadenia č. 261/2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, ak cestujúci udelil súhlas s náhradou nákladov na letenku vo forme cestovnej poukážky prostredníctvom zaslania elektronického formulára bez toho, aby tento formulár obsahoval vlastnoručný alebo digitalizovaný podpis cestujúceho.

Súdny dvor v bode 34 rozsudku konštatoval, že "pokiaľ ide o formu súhlasu cestujúceho, treba dodať, že pokiaľ tento cestujúci dostal jasné a kompletné informácie, jeho „písomný súhlas“ v zmysle článku 7 ods. 3 tohto nariadenia môže zahŕňať okrem iného jeho výslovné, definitívne a jednoznačné vyjadrenie súhlasu s náhradou nákladov na letenku vo forme cestovnej poukážky prostredníctvom zaslania formulára vyplneného uvedeným cestujúcim na internetovom sídle prevádzkujúceho leteckého dopravcu bez toho, aby tento formulár obsahoval vlastnoručný alebo digitalizovaný podpis cestujúceho.

36 Vylúčenie toho, aby „písomný súhlas cestujúceho“ s náhradou nákladov na letenku vo forme cestovnej poukážky mohol mať podobu formulára, ktorý musí cestujúci vyplniť na internetovom sídle prevádzkujúceho leteckého dopravcu, sa totiž javí byť nielen neprimerané, ale aj nevhodné, keďže na základe takéhoto vylúčenia by sa tomuto leteckému dopravcovi zvýšila záťaž súvisiaca s administratívnym vybavovaním týchto náhrad a mohlo by dôjsť k spomaleniu procesu poskytnutia náhrady pre cestujúceho, čo by sa v konečnom dôsledku mohlo ukázať v rozpore so záujmami cestujúceho.

Výrok rozsudku SD EÚ preto znie nasledovne:

"Článok 7 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 295/91, v spojení s článkom 8 ods. 1 písm. a) tohto nariadenia a s prihliadnutím na odôvodnenie 20 uvedeného nariadenia

sa má vykladať v tom zmysle, že:

v prípade zrušenia letu prevádzkujúcim leteckým dopravcom platí, že cestujúci poskytol „písomný súhlas“ s náhradou nákladov na letenku vo forme cestovnej poukážky, keď na internetovom sídle tohto leteckého dopravcu vyplnil online formulár, v ktorom si zvolil takúto formu náhrady, čím tak vylúčil poskytnutie náhrady vo forme peňažnej sumy, a to za predpokladu, že tento cestujúci mal možnosť uskutočniť účinnú a informovanú voľbu, a teda vyjadriť informovaný súhlas s náhradou nákladov na jeho letenku vo forme cestovnej poukážky, a nie vo forme peňažnej sumy, čo predpokladá, aby uvedený letecký dopravca zákonným spôsobom poskytol danému cestujúcemu jasnú a kompletnú informáciu o jednotlivých prostriedkoch náhrady, ktoré má k dispozícii."

V tejto súvislosti by som ešte rád upozornil na veľmi zaujímavé konanie o prieskume súladu § 11 ods. 1 písm. c) v spojení s § 11 ods. 2 zákona o upomínacom konaní – teda automatické odmietanie odporov, ktoré nie sú podané na predpísanom formulári – s ústavou (PL. ÚS 10/2023). Konanie inicioval Okresný súd Banská Bystrica, ktorý mal pochybnosti o ústavnosti zákonnej povinnosti odmietnuť odpor podaný inak ako na predpísanom formulári.

Majorita ústavného súdu návrhu nevyhovela, aplikujúc mene prísnu verziu testu proporcionality, keďže ústavná úprava dotknutých ústavných práv priamo odkazuje na zákonnú realizáciu týchto práv (bod 74). Nález odkazuje aj na to, že tvrdosť úpravy už bola čiastočne zmiernená rozhodovacou praxou (vyššie citovaný judikát R 7/2023).

V rámci diskusie sú osobitne zaujímavé disenty sudcov Straku a Šorla. Upozorňujú na nevyváženosť stavu, kedy formálna chyba pri podaní návrhu nespôsobuje nezvratnú stratu práva, zatiaľ čo rovnaká formálna chyba pri podaní odporu spôsobuje nezvratnú stratu práva a vznik exekučného titulu. Sudca Straka osobitne upozorňuje na to, že podľa judikatúry SDEÚ sú súdy povinné ex offo preskúmavať niektoré hmotnoprávne vady, formálna chyba pri podaní odporu im v tom však bráni.

Sudca Šorl uzatvára, že „aj po viacročnej účinnosti zákona o upomínacom konaní vedie k množstvu stále sa opakujúcich zlyhaní podávateľov odporov proti platobným rozkazom upomínacieho súdu. Hoci ide aj o ich chybu, nie je dôvod na to, aby do ich práva na súdnu ochranu bolo už na začiatku súdneho konania zasiahnuté nezvratným následkom straty sporu, možno aj v hodnote celoživotných úspor, len preto, že podávateľ odporu ho nevpísal do predpísaného formulára (nepodpísal modrým perom). Takýto následok nie je prejavom materiálnej ochrany základných práv. Súdna moc sa v očiach občana takýmto formulármi preformalizovanými, zdanlivo efektívnymi postupmi nemôže s úspechom legitimizovať. Na rýchlom konci takto vyriešeného sporu zostane len škodoradosť žalobcu a sklamanie žalovaného. Či už z vlastnej chyby, alebo skôr z toho, ako mu štát formulárom, ktorým mu chcel všetko uľahčiť, zabránil brániť sa proti uplatnenému právu v riadnom procese.“

IV. ÚS 15/2024-29

Predmetom konania pred ústavným súdom bol jednoduchý skutkový stav. Sťažovatelia doručili emailom bez kvalifikovaného elektronického podpisu sťažnosť do emailovej schránky podateľne mestského súdu v posledný deň zákonnej lehoty (26. júna 2023 o 18.26 h), pričom svoju sťažnosť doplnili v listinnej podobe 4. júla 2023.

Pretože sťažnosť nebola autorizovaná KEP-om alebo doručená ako "neautorizované elektronické podanie prostredníctvom portálu eŽaloby" (nech už to znamená čokoľvek) , stanovil mestský súd za okamih jej doručenua 27. jún 2023, t. j. nasledujúci pracovný deň a napadnutým uznesením predmetnú sťažnosť sťažovateľov odmietol ako oneskorene podanú bez toho, aby sa zaoberal jej vecnou dôvodnosťou.

Sťažovateľovi a ani ústavnému súdu nebolo jasné, prečo mestský súd stanovil ako dátum doručenia stažnosti nasledujúci pracovný deň. Ako vyplynulo zo skúmania ústavným súdom, mestský súd uznesenie o odmietnutí sťažnosti zdôvodnil aplikáciou uznesenia IV. ÚS 115/2020, ktoré sa však skutkovo odlišovalo od tohto konania pred ústavným súdom. Ako uvádza ústavný súd, "V predmetnom uznesení ústavného súdu (t. j. IV. ÚS 115/2020) išlo o to, že sťažovateľ podal e-mailovú sťažnosť v posledný deň lehoty na podanie sťažnosti, ale až o 23.59 h. Keďže pri doručení obyčajnej e-mailovej sťažnosti môže nastať niekoľkosekundové oneskorenie, predmetný e-mail bol do schránky súdu doručený až v čase 0.00 h, teda prakticky až na druhý deň, t. j. po uplynutí lehoty na podanie sťažnosti. Uznesenie ústavného súdu, na ktoré extenzívne odkazoval mestský súd v napadnutom uznesení, teda riešilo pomerne výnimočnú hraničnú časovú situáciu, v rámci ktorej nastal moment medzi odoslaním e-mailu a jeho doručením do schránky súdu na prelome dňa.

Z vyjadrenia sudkyne k ústavnej sťažnosti vyplynulo, že kľúčom k vyriešeniu záhady, prečo mestský súd zaevidoval ako dátum doručenia emailu nasledujúci pracovný deň, bola dátum uvedený na podacej pečiatke súdu:

"15. Vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti zákonná sudkyňa uviedla, že dobromyseľne vychádzala z prezumpcie správnosti vyznačeného dňa doručenej pošty na príslušnej pečiatke. Ústavný súd ale konštatuje, že nič také ako prezumpcia správnosti dátumu na pečiatke nemá podklad ani v judikatúre súdov a ani v procesnoprávnych právnych predpisoch. Je to práve naopak, ak je na úradnej pečiatke vzhľadom na okolnosti prípadu zjavne nesprávny dátum, bolo by neudržateľné, ak by súd v rozpore s okolnosťami formalisticky trval na dôležitosti tohto nesprávne vyznačeného dátumu. Teda v tomto prípade je zrejmé, že v podateľni súdu nesprávne označili dátum prijatia elektronického podania sťažovateľov a mestský súd následne z tohto označenia vychádzal vnapadnutom uznesení, hoci zjavné skutkové okolnosti predmetný čas doručenia spochybňovali.

16.Aj keď vnapadnutom prípade išlo (len) o rozhodovanie otrovách konania, formalizmus mestského súdu pri posudzovaní dátumu doručenia sťažnosti sťažovateľov v rozpore s objektívnou realitou a logickým posudzovaním veci spôsobili, že napadnuté uznesenie v tomto prípade musel ústavný súd považovať za zjavné vybočenie z procesnoprávnych pravidiel upravujúcich posúdenie dodržania lehoty na podanie opravných prostriedkov. Podľa ústavného súdu tým, že mestský súd, odvolávajúc sa na nesprávne časové súvislosti doručenia, vkonečnom dôsledku už ani neposudzoval obsah opravného prostriedku sťažovateľov, zasiahol do základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) sťažovateľov v takej intenzite, ktorá odôvodňuje ingerenciu ústavného súdu aj vo sfére rozhodovania o trovách konania."

"Krajský súd zastavil súdne konanie, hoci disponoval informáciou o zaplatení súdneho poplatku na ním samým označený účet v ním samým určenej lehote. Napriek tomuto poznatku došlo k zastaveniu konania len z dôvodu zjavného omylu sťažovateľky pri určení variabilného symbolu. Výsledkom chyby krajského súdu pri uplatňovaní relevantných pravidiel zákona o súdnych poplatkoch je odopretie súdnej ochrany sťažovateľke ako žalobcovi, ktorý sa domáhal rozhodnutia o uplatnenom práve."

II. ÚS 333/2023

"Pokiaľ advokát podá elektronické podanie s autorizáciou v presvedčení, že táto je perfektná, teda v súlade s osobitným predpisom, je neprimerane prísne a príliš formalistické neumožniť mu tento nedostatok spočívajúci v mylnom využití zdokonaleného elektronického podpisu napraviť. Všeobecné súdy musia v prípade posudzovania splnenia určitých formálnych podmienok vždy zohľadniť, či procesná strana naplnila účel, ktorý sleduje konkrétna procesná norma. Bezpodmienečné trvanie na splnení určitých podmienok bez zohľadnenia toho, či bol naplnený účel danej normy, môže viesť k odopretiu práva na prístup k súdu."

III. ÚS 404/2023

Slovenska sa tento prípad až tak veľmi týkať nebude. SD EÚ posudzoval právnu úpravu, kedy podľa poľského práva musia strany súdneho konania komunikovať so súdom elektronicky len v prípade, ak je na to súd technicky pripravený. Ide v zásade o opačnú situáciu ako u nás, kedy máme povinnosť komunikovať so súdom elektronicky, listinná komunikácia predstavuje výnimku z tohto pravidla.

V zmysle rozsudku SD EÚ vo veci C-302/23 Marek Jarocki proti C. J. dospel záveru, že:

Článok 2 ods. 1 a 3, ako aj článok 25 ods. 1 a 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 910/2014 z 23. júla 2014 o elektronickej identifikácii a dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zrušení smernice 1999/93/ES

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

nebránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej možno procesnú písomnosť podať na súd elektronicky a elektronicky ju podpísať len vtedy, ak má tento súd k dispozícii vhodný komunikačný a informačný systém a podanie sa uskutočňuje prostredníctvom tohto systému.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím