Autori:

Príprava na štátnice typicky býva na istú dobu posledné viac-menej systematické štúdium nejakých právnych odvetví. Niečo podobné sa pre mnohých opakuje až o pár rokov pri chystaní sa na nejakú stavovskú skúšku. „Došiel na psa mráz“ a do tohto štádia pomaly vstupujem sám. Je potešujúce, keď človek s odstupom nie až tak dlhého času a hádam o čosi múdrejší vidí rovnakú matériu inak – je menej strojovejší pri jej prechádzaní, zdroje už nie sú neomylné modly, nachádzajú sa problémy tam, kde doteraz neboli.

Jedným z takýchto problémov, nad ktorým som sa zdržal asi viac, než by som mal, je rozlišovanie medzi uznaním dlhu podľa § 558 OZ a uznaním práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ ako dvoma odlišnými inštitútmi. Síce asi ide o český vynález (napr. NS ČR, sp. zn. 33 Odo 1039/2004), lebo v našej judikatúre ani komentárovej spisbe (okrem Feketeho) som na to príliš nenatrafil (hoc priznávam, že som bol povrchný), no predsa mi nedalo a chcel som tu pouvažovať o opodstatnenosti tohto rozlišovania. Koniec koncov, nápady „bratov Čechov“ radi preberáme, tak možno to nie je úplne márne.

Zmysel daného rozlišovania sa má ukazovať pri uznávaní premlčaného dlhu. Ak dlžník uznáva premlčaný dlh vedome, „uznáva dlh“ podľa § 558 OZ. Účinok: veriteľovi svedčí vyvrátiteľná domnienka o trvaní dlhu v čase uznania – v procese sa bremeno dôkazu presúva na dlžníka, ktorý musí dokázať opak; pretrháva sa pôvodná premlčacia doba a začína nová 10 ročná. Ak na druhej strane dlžník uzná premlčaný dlh nevedome, „uznáva právo“ podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ. Účinok: veriteľ nemá domnienku, ale s premlčaním je to rovnaké, ako pri uznaní dlhu.

Napriek odlišnej terminológii si nemyslím, že § 558 OZ a § 110 ods. 1 druhá veta OZ hovoria o dvoch odlišných veciach. Argumentačne ma to ťahá k dôvodu, prečo v niektorých prípadoch vôbec predlžujeme premlčaciu dobu z relatívne krátkej (typicky 3 roky) na relatívne dlhšiu (10 rokov). Pravdepodobne najdôležitejším dôvodom pre kratšie premlčacie doby je, že nechceme súdy zaťažovať so zisťovaním udalostí relevantných pre spor, ktoré sa odohrali „za Márie Terézie“ a ktoré sa preto nedajú zistiť vôbec, alebo len úmorne. Uznanému dlhu podľa § 558 OZ (a iným) ale radi dáme dlhšiu premlčaciu dobu, lebo nám zásadne uľahčuje dokazovanie – máme najmä tú domnienku. No ak „uznanie práva“ je dačo iné a hlavne nemá vytvárať onú domnienku, čo nás má motivovať dať mu tiež dlhšiu premlčaciu dobu? Znova – má tu ísť o nevedomé uznanie premlčaného dlhu. Pomáha takýto dôkaz ekonómii procesu do takej miery, že máme predlžovať premlčaciu dobu na 10 rokov? Podľa mňa nie. Ak veriteľovi nesvedčí domnienka, tak papier s takým uznaním pre neho nemá žiadnu hodnotu (aspoň ja ju nevidím) a dôkazne sme sa nikam nepohli. Preto si teda myslím, že „uznanie práva“ si nezaslúži predlžovanie premlčacej doby a že OZ má v § 110 ods. 1 druhej vete na mysli uznanie dlhu podľa § 558 OZ. Prvé ustanovenie je z vyhláseného znenia, druhé je z veľkej novely z 1991. V mojich očiach je to tak, že „chybička se vloudila“. No samozrejme sa rád nechám presvedčiť o opaku.

... ak uznanie práva nie je uznanie dlhu, kde má potom uznanie dlhu ustanovenie o 10 ročnej premlčacej dobe, ktorá sa mu nesporne pripisuje? :)

Ja by som uvažoval zhruba takto:

Podľa mňa nie je úplne dôležitá otázka, prečo 10 ročná lehota, ale otázka, prečo by pri uznaní dlhu či práva mala premlčacia lehota plynúť odznova.

Myslím si, že dôvodom je to, že ak dlžník uzná, že dlh zaplatí, tak sa veriteľ môže dobromyseľne spoľahnúť, že dlžníka netreba žalovať, že sa nemusí so žalobou ponáhľať, lebo dlžník chce dlh splniť dobrovoľne (uznal, že „dlh zaplatí“). Takýto dobromyseľný predpoklad veriteľa si zasluhuje zákonnú ochranu, ktorá spočíva práve v tom, že premlčacia lehota plynie odznova.

Táto logika však platí, len ak ide o uznanie pred uplynutím premlčacej lehoty. Ak dlžník uzná dlh až po premlčaní, teda v čase, kedy už veriteľ svoje právo zanedbal, potom niet dôvod chrániť veriteľa, že sa nemusí so žalobou ponáhľať; svoje právo už predsa nechal premlčať. Dôvod, aby v takomto prípade začala premlčacia lehota plynúť odznova, musí teda spočívať v niečom inom. A podľa mňa spočíva v tom, že ak dlžník uznáva písomne dlh, tak možno predpokladať, že sa zrieka účinkov premlčania. Zákon tým, že umožňuje, aby v takomto prípade začala plynúť premlčacia lehota odznova, chráni dobrú vieru veriteľa v takýto predpoklad. Veriteľova dobromyseľnosť si však túto ochranu zasluhuje, len ak dlžník o premlčaní vie, resp. ak sa veriteľ uistí, že predpoklad, resp. domnienka zrieknutia sa premlčania je správna. Ak o takýto prípad ale nejde, potom netreba tento predpoklad, a teda ani veriteľa chrániť.

Z toho mi plynie, že k obnoveniu premlčacej lehoty uznaním dôjde len vtedy, ak dlžník o premlčaní vie. Ustanovenie § 110 OZ by sa preto malo podľa mňa teleologicky redukovať. Pozor ale na R 51/1968 („uznanie premlčaného dlhu nie je viazané na vedomosť dlžníka o tom, že dlh je premlčaný“). Na druhej strane, argumentácia súdu bola založená na to, že OZ v pôvodnom znení neprevzal § 297 str. OZ. Ten však dnešné znenie prevzalo novelou z r. 1991 práve do dnešného § 558.

PS. Súčasná úprava nie je úplne zosynchronizovaná, pretože § 558 OZ o uznaní dlhu sa do OZ dostal v r. 1991 bez toho, aby sa zosynchronizovala úprava § 110, tak ako boli zosynchronizované úpravy § 297 a 98 str. OZ. Vtedajší § 98 totiž pretrhnutie premlčacej lehoty umožňoval len pri uznaní ešte nepremlčaného práva. Uznanie po premlčaní mohlo mať účinok na premlčanie, len ak ho bolo možné považovať za vzdanie sa premlčania, a na to bolo potrebné, aby dlžník o premlčaní vedel.

PPS. Ďakujem za bod, ktorý bude treba v rekodifikácii ešte premyslieť.

Vďaka za toto rozhodnutie! Páči sa mi, že v tejto veci bezhlavo nepreberáme český prístup.

Pardon, preklik. Samozrejme, p. Ďurian.

"(...) na druhej strane však považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že predložená elektronická komunikácia [z facebooku, moja pozn.] nemá charakter písomnosti z dôvodu absencie podpisu žalovaného; podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka, písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou; na zachovanie písomnej formy právneho úkonu preto nestačí len (1) také jeho vyjadrenie, ktoré umožňuje zachytenie jeho obsahu, ale ako nevyhnutná podmienka je potrebný aj (2) podpis konajúcej osoby (v niektorej z prípustných foriem, napr. vlastnoručný podpis, mechanický podpis, zaručený elektronický podpis a podobne); nakoľko zákon vyžaduje na platnosť uznania dlhu písomnú formu ( § 558 prvá veta Občianskeho zákonníka), jej nedodržanie má za následok absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu ( § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka); predložená elektronická komunikácia žalobcu a žalovaného je ako tvrdené uznanie dlhu absolútne neplatná pre nedostatok formy vyžadovanej zákonom; napriek uvedenému nakoľko bolo možné napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny z iných dôvodov, bolo by podľa odvolacieho súdu nehospodárne napadnutý rozsudok zrušiť, resp. nariaďovať vo veci pojednávanie za účelom zopakovania dokazovania elektronickou komunikáciou."

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/231/2018 z 24. 4. 2019

Bez ambície polemizovať s názorom, že "naše súdy neboli a stále nie sú (?) v obraze ohľadom elektronických podpisov a znalosti nariadenia EIDAS" Vás môžem so znalosťou veci ubezpečiť, že súčasťou skutkových zistení vo veci KS BB sp. zn. 17Co/231/2018 neboli splnené predpoklady pre vznik a platnosť jednoduchého elektronického podpisu (SES) podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 910/2014 zo dňa 23.07.2014

Pozrel som si celé znenie rozsudku KS BB 17Co/231/2018 (dostupné tu).

Ako vyplýva odseku 4.4 rozhodnutia, KS BB "posudzoval len spornú otázku premlčania uplatneného nároku" pričom následne sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého "predloženú elektronickú komunikáciu žalobcu a žalovaného (prostredníctvom aplikácie facebook) v období od 14.09.2017 do 08.01.2018 je možné čo do obsahu považovať za písomný prejav žalovaného obsahujúci uznanie dlhu". A následne ako obiter dictum vyslovil už vyššie uvedený právny názor, v zmysle ktorého predložená elektronická komunikácia cez FaceBook nemá charakter písomnosti z dôvodu absencie podpisu žalovaného.

Naďalej som presvedčený, že právny názor KS BB týkajúci sa neexistencie elektronického podpisu ak nie je od počiatku nesprávny, tak je miminálne predčasný, pretože neberie do úvahy nariadenie EIDAS a tri druhy elektronických podpisov, kam. môžeme zaradiť aj jednoduchý elektronický podpis.

Bez toho, aby som nateraz vstupoval do vecnej debaty o elektronickom podpise v danom rozsudku KS BB, by som rád ocenil, že do odbornej diskusie tu na Lexfore aktívne vstupuje samotný sudca, ktorý v danom spore rozhodoval o odvolaní.

Teda - s trochou nadsázky a humoru - pokiaľ môžeme považovať podpis "Dušan Ďurian" a prepojenie možnosti komentovania s emailovou adresou, za jednoduchý elektronický podpis...

to nám možno povie Martin...!!!

pre istotu vyhlasujem, že nepodpisujem nič z toho, čo som po(d)písal... :-)

:) len či by vyhlásenie o nepodpísaní nebolo potrebné podpísať :)

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím