Autori:

Vždy som mal rád právne problémy, ktorých pochopenie a vyriešenie vyžaduje kreslenie. Možno aj preto, že v mojej pracovnej rutine to nemusím robiť práve každý deň. Do skupiny týchto problémov aspoň u mňa väčšinou patria viacsubjektové právne vzťahy. Pri jednom večernom scrollovaní civilných právnych viet NS ČR som sa preto potešil, keď som zazrel rozhodnutie k započítaniu pohľadávky pri zmluvnej cesii (Rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 30. 06. 2021, sen. zn. 29 ICdo 82/2019). Dôvod na radosť bola dvojnásobná: 1. aplikoval sa ešte § 529 ods. 2 starého českého OZ (ďalej „starý čOZ“) = súčasné slovenské pravidlo = relevancia pre nás. 2. nejde len o jednu cesiu, ale rovno dve! = viac kreslenia. V tomto poste by som sa tak rád podelil o celkom zaujímavý problém so započítaním a reťazenou cesiou, ktorý sa v spomenutom rozhodnutí NS ČR riešil.

Príbeh sa odohráva v rámci konkurzného konania proti úpadcovi, ktorého označme X. Hoc za neho všetko podstatné robí správca, vo zvyšku píšem len o X, aby to zbytočne neplietlo. Chronologický sled udalostí je nasledovný (bližšie pozri body 41 – 53 rozsudku):

• Veriteľ Z si do konkurzného konania voči X prihlásil svoju pohľadávku v istej výške (ďalej „pasívna pohľadávka“).
• Z ako postupca postúpil túto pohľadávku na postupníka D (ďalej „prvá cesia“), ešte však nevstupuje do konkurzného konania namiesto Z.
• Istý český súd právoplatne rozhodol, že Z dlhuje X peniaze a má ich zaplatiť do konkurznej podstaty.
• X teda oznámil Z, že voči nemu má započítateľnú pohľadávku (ďalej „aktívna pohľadávka“).
• Z oznamuje prvú cesiu X.
• Až teraz vstupuje D do konkurzného konania namiesto Z.
• D postupuje pasívnu pohľadávku na postupníka A (ďalej „druhá cesia“).
• D oznamuje cesiu X.
• A vstupuje do konkurzného konania namiesto D.
• X oznamuje A aktívnu pohľadávku voči Z.
• X započítava voči A aktívnu pohľadávku, ktorú má voči Z.
• A so započítaním nesúhlasí a žaluje o určenie, že naďalej má voči X svoju pasívnu pohľadávku.

Prvá inštancia nevyhovela („započítanie bolo OK“, body 1 – 10 rozsudku), odvolacia už áno („započítanie nebolo OK“, body 11 – 18 rozsudku). Voči rozhodnutiu odvolacieho súdu podáva X dovolanie a navrhuje zmeniť ho tak, že sa potvrdí prvoinštančné rozhodnutie. X nastoľuje dokopy 4 dovolacie otázky (bod 19 rozsudku), z ktorých sa chcem venovať len druhej – lehota na oznámenie aktívnej pohľadávky. Keďže najzaujímavejší problém v rámci tejto otázky NS ČR rieši až na konci, z rýchlika k prológu toľko: aplikuje sa § 529 ods. 2 starého čOZ (body 54 – 59 rozsudku); lehota na oznámenie aktívnej pohľadávky „bez zbytočného odkladu“ podľa daného ustanovenia je veľmi krátka, zásadne ide o dni, maximálne týždne (bod 62 rozsudku); na režime § 529 ods. 2 starého čOZ nič nemení konkurz ani vystupovanie správcu namiesto dlžníka (body 63 – 65 rozsudku; pokiaľ viem, tak ani u nás). So far so good.

A teraz to prichádza (parafráza bodu 67 rozsudku): Ak X chce mať právo niekedy v budúcnosti započítať aktívnu pohľadávku, komu ju má oznamovať, ak ho D ešte pred uplynutím X-ovej oznamovacej lehoty informoval, že pasívnu pohľadávku ďalej cedoval na A? NS ČR tvrdí, že aj keby X po druhej cesii oznámil aktívnu pohľadávku D-čku, nemôže ju voči nemu započítať, lebo veriteľ je už A ( § 526 ods. 1 starého čOZ). NS ČR prichádza s dvoma postupmi, ktorými si X splní oznamovaciu úlohu[1] (bod 68 rozsudku):

• Po prvé, X oznámi aktívnu pohľadávku A ešte v lehote pre oznámenie D (domyslieť si asi treba, že X už bude smieť započítať voči A).
• Po druhé, X včas oznámi aktívnu pohľadávku D-čku. Aby však X mohol započítať voči A, musí oznamovať aj jemu a má na to novú lehotu podľa § 529 ods. 2 starého čOZ.

Mám pocit, že NS ČR sa snaží riešiť správny problém, len ho nešťastne zachytáva (chýba mi kauzalita medzi problémom a riešením), keď v podstate vraví, že aj keby X po druhej cesii oznámil aktívnu pohľadávku D-čku, nemôže ju voči nemu započítať, lebo veriteľ je už A. Vzbudzuje to dojem, akoby započítanie po oznámení nevyhnutne muselo prísť a preto nejak treba riešiť nemožnosť zápočtu voči D. Zápočet po oznámení však je len možnosť, nie povinnosť ( § 529 ods. 2 starého čOZ). Podľa mňa je otázkou skôr toto: Má druhá cesia (D na A) pred uplynutím oznamovacej lehoty X-ka voči D za následok, že sa oznamovacia úloha X-ka nesplnila a že ergo nemôže myslieť na zápočet nie len voči D (to je jasné, lebo už nie je veriteľom), ale už ani voči A? Keď mi je dnes postúpená pohľadávka, hneď to oznámim dlžníkovi, začne mu plynúť oznamovacia lehota rádovo niekoľko dní až týždňov, zajtra cedujem ďalej na nejaký spriaznený subjekt bez toho, aby mi dlžník oznámil aktívnu pohľadávku a vďaka tomu zbavím chudáka dlžníka možnosti započítať voči novému (spriaznenému) postupníkovi? Odpoveď musí byť nie. A čo má dlžník robiť so svojou oznamovacou úlohou, aby si v tejto situácii mohol v budúcnosti započítať? Podľa mňa tento a nie „svoj problém“ popísaný v bode 67 rozsudku nakoniec rieši NS ČR.

Teraz ku riešeniam. Právne úplne čisté sa mi vidí to druhé a pri ňom by som aj skončil. Nijak sa nedeformuje zákonná dikcia a pre X je to spravodlivé a postačujúce. Napriek tomu nám však NS ČR ponúkol ešte jedno, to prvé. Pre X je síce praktické, lebo zabíja dve muchy jednou ranou – oznamuje len A-čku a nemusí D-čku – ale s týmto zákon nikde nepočíta. Opäť sa nám raz ukazuje oná úsmevná zvyklosť česko-slovenskej právnej metodiky = „dačo si odmyslím, dačo si domyslím, hlavne nech je to praktické“. Tentoraz sa vo výsledku našťastie zlo nenapáchalo.

Na prípadné reakcie budem zvedavý, možno mi dačo ušlo.

Ľuboslav Sisák

doktorand na PrF UPJŠ v Košiciach, advokátsky koncipient

[1] Nie je to povinnosť, ale niečo, z čoho plynú dlžníkovi benefity a je to nežalovateľné, ak sa opomenie. Nemci tomu nadávajú “Obliegenheit”. Neviem to lepsie preložiť.

ma vždy fascinoval. Už dávnejšie sme sa tu kdesi okolo tejto témy šuchli (zdá sa mi, že s K. Csachom).

Viem, že som v rozpore so všetkými komentármi a názormi literatúry, ale mne sa vždy zdalo, že § 529 ods. 2 OZ sa chápal nesprávne.

Už § 529 ods. 1 OZ totiž hovorí, že námietky, ktoré "mohol dlžník uplatniť v čase postúpenia" (rozumej čas uzavretia zmluvy o postúpení, lebou ňou sa "postupuje", arg. ex § 524 ods. 1 OZ) mu zostávajú zachované. Toto ustanovenie používa všeobecný pojem "námietky". Prečo by pojem "námietky" nemal zahŕňať aj námietku započítania? Ak sa tvrdí, že vzájomnú pohľadávku proti postupcovi môže dlžník použiť proti postupníkovi, len ak mu to bezodkladne oznámi, tak sa tým hovorí, že táto námietka sa mu vlaste nezachováva (lebo sa dlžník o ňu musí prihlásiť).

Ako to ide všeobecne dohromady s princípom, že postúpenie by nemalo zhoršiť existujúcu situáciu dlžníka?

Pre mňa bolo vždy dôležité, že § 529 ods. 2 obsahuje dva dôležité aspekty: hovorí totiž, že dlžník môže použiť na započítanie "aj" (=prvý aspekt; v úradnom českom znení "i") pohľadávky..., ktoré mal "v čase, keď mu bolo postúpenie oznámené alebo preukázané" (= druhý aspekt). Tá predložka aj umiestnená pred slovom "pohľadávky" evokuje, že tam opísané pohľadávky sú dodatočnými, ďalšími pohľadávkami, ktoré môže dlžník uplatniť. No ale ak sú to ďalšie pohľadávky, tak vo vzťahu k čomu sú ďalšie? Čo sú potom tie iné pohľadávke? Kde je upravená možnosť ich započítania? Druhý aspekt: prečo zákon práve započítanie rieši k inému okamihu, než všetky ostatné námietky podľa § 529 ods. 1 OZ? Prečo § 527 ods. 1 písm. c) výslovne zmieňuje zodpovednosť postupcu za zánik pohľadávky započítaním, keď zodpovednosť za námietky existujúce v čase postúpenia (vrátane práva uplatniť námietku započítania) by vyvolávali zodpovednosť už podľa § 527 ods. 1 písm. a) OZ?

Podľa mňa ustálená interpretácia, že § 529 ods. 2 OZ upravuje podmienku započítania akejkoľvek pohľadávky, nedáva rozumné odpovede na veľa týchto otázok.

Preto sa mi zdalo, že správna interpretácia má byť takáto: § 529 ods. 1 OZ zachováva všetky námietky existujúce v čase postúpenia, teda v čase uzavretia zmluvy o cesii. Ak teda dlžník má proti postupcovi už v tomto okamihu pohľadávku, zostáva mu zachovaná námietka jej započítania aj po postúpení, a to bez ďalšieho.

Ustanovenia § 529 ods. 2 OZ chráni (podobne ako § 526 ods. 1 druhá veta OZ) dobromyseľnosť dlžníka v čase medzi okamihom, kedy skutočne k postúpeniu došlo, a okamihom, kedy sa o postúpení podľa § 526 OZ dozvedel. Nie je totiž vylúčené, že dlžník (nevediac o postúpení) robil určité dispozície práve preto, aby získal pohľadávku, ktorú by mohol voči postupcovi započítať, prípadne dlžníkovi také pohľadávky v medziobdobí vznikli. Pritom ani postupca nemusel tušiť, že také pohľadávky má práve dlžník; napokon, sama druhá veta v § 529 ods. 2 OZ (nesplatné) svedčí o tom, že zákonodarca tu myslí práve na rôzne "čerstvé" pohľadávky, ktoré si strany ešte ani nemuseli uvedomiť. Také pohľadávky by nespadli pod § 529 ods. 1 OZ, lebo neexistovali v čase postúpenia, preto ich (v záujme ochrany dlžníka) § 529 ods. 2 OZ výslovne dovoľuje započítať, ale len za podmienky, že to dlžník postupníkovi bezodkladne oznámi (čím sa zasa chráni postavenie postupníka). Potom v nadväznosti na to § 527 ods. 1 písm. c) OZ osobitne normuje, že za takéto započítanie (aj vzájomnou pohľadávkou, ktorá neexistovala v čase postúpenia) postupca tiež zodpovedá.

Iné riešenie mi prosto nedáva zmysel, ako to (ako sa mi zdá) dokumentuje aj tento prípad.

No áno, ale ak si pamätám (ale nepreveroval som to), tak celá judikatúra aj doktrína ide opačne - teda odsek 2 vzťahuje na započítania akýchkoľvek pohľadávok.

Veľká vďaka za tento úplne trefný výklad § 529 OZ. Viem, že keď som písal ten príspevok, tak som prešiel akurát všetky mainstreamové diela a judikáty v nich a celkom určite som na výklad tu prezentovaný nenatrafil. Ponaučenie: "dôveruj, ale preveruj".

Ad p. Hlušák: A ďakujem aj za vypátranie pôvodu oznamovacej povinnosti. V kontexte ozajstného fungovania § 529 OZ už je jej zmysel jasný. Keby som ho vedel od začiatku, vôbec to neriešim.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím