Autori:

Kedysi v začiatkoch Lexfora som písal o použiteľnosti nezákonne získaných dôkazov. Túto tému som vtedy načrtol v kontexte trestného aj civilného konania. V rámci civilnej judikatúry išlo o neoprávnený záznam telefonického hovoru jedným z jeho účastníkov. Táto otázka sa často vracia napr. v súvislosti s nezákonným monitorovaním zamestnaneckých emailov alebo využitím nezákonného kamerového záznamu.

V rámci trestnoprávneho aspektu som vtedy písal o rozhodnutí ESĽP vo veci Gäfgen proti Nemecku. Skutkové pozadie tohto prípadu bolo takmer až "hollywoodské". Išlo o pána Gäfgena, ktorý uniesol 11-ročného chlapca za účelom žiadania výkupného. Polícia po jeho zadržaní predpokladala, že chlapec ešte žije a v obave o chlapcov život sa policajti pánovi Gäfgenovi vyhrážali mučením. Chlapec v tom čase už nežil, jeho telo však našli práve na základe informácií získaných od pána Gäfgena pod hrozbou mučenia. ESĽP riešil otázku, či je v takom prípade na základe doktríny ovocia z otráveného stromu neprípustným dôkazom nielen výpoveď získaná pod hrozbou mučenia, ale aj nepriame vecné dôkazy získané na základe tejto výpovede - konkrétne chlapcove telo a stopy po aute pána Gäfgena blízko rybníka, kde bolo telo ukryté.

Rád by som na tento starší blog nadviazal upozornením na zaujímavé rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 561/2021, v ktorom taktiež išlo o doktrínu ovocia z otráveného stromu, aj keď za menej "filmových" okolností.

Skutkové okolnosti

Skutkové okolnosti tohto prípadu sú takmer každodenné. Policajti spozorovali auto, ktoré odbočilo bez "vyhodenia blinkera". Vozidlo zastavili a vodiča vyzvali na predloženie dokladov a dychovú skúšku na alkohol, ktorej výsledok bol negatívny. Počas kontroly "zacítili prenikavý, do nosa udierajúci zápach návykovej látky – marihuany", vodič však uviedol, že nie je pod vplyvom návykových alebo psychotropných látok.

Následne vodiča vyzvali na predloženie povinnej výbavy. V batožinovom priestore mal lekárničku a zdvihák. Vo dverách spolujazdca mal výstražný trojuholník a vedľa neho policajti spozorovali "dva kusy strieborných alobalových guliek o priemere 5 až 10 centimetrov, kde z týchto guliek bolo vidno obsah týchto guliek, kde sa nachádzala zelená sušina pripomínajúca návykovú látku – marihuanu, jej vzhľadom a zápachom". Vodič na otázku odpovedal, že sa skutočne jedná o marihuanu a na výzvu policajtov oba kusy strieborných alobalových guliek dobrovoľne vydal.

Až potom bol vodič poučený "poučením osoby pri použití oprávnenia obmedziť osobnú slobodu podozrivej osoby podľa [ § 85 TP] nakoľko [bol] dôvodne podozrivý zo spáchania trestného činu podľa § 172 ods. 1 písm. d) [TZ]."

Okresný súd vzal obvineného do väzby, krajský súd ho vzal do väzby podľa iného písmena § 71 TP, okresný súd zamietol žiadosť o prepustenie z väzby a krajský súd sťažnosť zamietol, pričom na námietku o nepríslušnosti policajtov pri vydaní veci uviedol, že nemá nijaké pochybnosti o tom, že príslušníci policajného zboru vykonávali štandardným spôsobom službu a postupovali v rámci svojich právomocí, keď predpísaným spôsobom zastavili motorové vozidlo a pri následnej rutinnej kontrole získali dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu.

Ovocie z otráveného stromu

Ústavný súd pripomenul zákaz sebaobviňovania ako ústavný princíp vyplývajúci z čl. 47 ods. 1 ústavy. Obsahom tejto zásady je, že nikto nemôže byť nútený, aby obviňoval seba samého. "Ani verejný záujem na odhaľovaní, stíhaní trestného činu a potrestaní páchateľa nemôže ospravedlniť taký postup, ktorý zasahuje do samotnej podstaty práva obvineného na obhajobu vrátane práva nebyť nútený obviniť sám seba (rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Heaney a Mcguinness v. Írsko, sťažnosť č. 34720/97, Jalloh v. Nemecko, sťažnosť č. 54810/00 alebo Saunders v. Veľká Británia, sťažnosť č. 19187/91)."

Zo zákazu sebaobviňovania vyplýva požiadavka, "aby policajt predtým, ako vyzve osobu na vydanie veci, podľa § 89a TP túto osobu poučil o zákonnej možnosti neobviňovať sám seba a neprispievať k vlastnému sebaobvineniu z trestnej činnosti (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Tdo/11/2013). Postupom podľa § 89a TP bol policajt povinný poučiť sťažovateľa predtým, než vec vydal, o tom, že nemá povinnosť vec vydať, ak by si vydaním veci spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania (III. ÚS 522/2021)."

Policajt je podľa zákona o PZ oprávnený vykonať prehliadku dopravného prostriedku v rámci zákonom definovaných pátraniach. Ústavný súd však vyzdvihol, že v danom prípade išlo o zastavenie vozidla s cieľom vykonania rutinnej kontroly týkajúcej sa bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Ďalšia kontrola povinnej výbavy už bola "evidentne ovplyvnen[á] tým, že člen hliadky [...] zacítil podozrivý zápach (mal podozrenie na drogy), na čo upozornil aj svoju kolegyňu". V rámci tejto kontroly boli nájdené podozrivé predmety. Pred požiadaním o vydanie podozrivej veci nebol sťažovateľ poučený o zákaze sebaobviňovania. Až po dobrovoľnom vydaní bol pri podpisovaní zápisnice o vydanie veci poučený o svojich právach, teda aj o zákaze sebainkriminácie.

Keďže tento postup polície bol nezákonný, kontaminoval aj získané dôkazy. A tým pádom sa aplikovala doktrína plodov z otráveného stromu. Slovami ústavného súdu, "ak je strom (zdroj dôkazov) kontaminovaný, jeho plody (dôkazy) obsahujú rovnakú kontamináciu a môžu zabiť svojho konzumenta (súd)". (Drobná odbočka - je úsmevné, že pri anonymizácii publikovanej verzie nálezu bolo začiernené aj meno sudcu Najvyššieho súdu USA Frankfurtera, ktorý danú zásadu formuloval.)

Po stručnej rekapitulácii nosných rozhodnutí ESĽP ústavný súd zhrnul, že "všetky dôkazy, ktoré boli získané nezákonne, musia byť vylúčené, pričom nie je prípustné ani využitie ďalších dôkazov, ktoré boli získané priamo alebo nepriamo, ako výsledok nezákonného zatknutia, prehliadky, výsluchu a pod. (II. ÚS 828/2016). Ich využitie síce vo výnimočných prípadoch možné je, no nesmie ísť o dôkazy nosné."

Sťažovateľ teda mal byť od prvého momentu drogového podozrenia poučený o svojich právach a hlavne o zákaze sebainkriminácie, a to ešte pred samotnou výzvou na vydanie veci. Keďže nález drogy bol kľúčový dôkaz v celom trestnom konaní, musela sa aplikovať doktrína plodov z otráveného stromu a väzobné stíhanie tak bolo protiústavné.

V závere ústavný súd zdôraznil, že trestné sadzby pri drogových trestných činoch sú "veľmi prísne" (sťažovateľovi v danej veci hrozil trest odňatia slobody vo výške 10 ‒ 15 rokov). Na základe toho apeloval na všeobecné súdy, aby "dohliadali na spravodlivosť a čistotu procesu a vedených trestných konaní" a prihliadali na úmeru, "že čím vyšší trest páchateľovi hrozí, tým je vyššia aj miera citlivosti súdov na procesné prešľapy orgánov činných v trestnom konaní."

Záver

Nebudem predstierať, že sa viem relevantne vyjadriť k trestnoprávnym dopadom tohto rozhodnutia. Neviem posúdiť, koľkých prípadov sa podobné výhrady môžu týkať.

Zaujali ma však tri aspekty.

Z ústavnoprávneho hľadiska mi pripadá povzbudivé, že ústavný súd berie princípy ako zákaz sebaobviňovania s plnou vážnosťou. A že pri ich presadzovaní je pripravený dôsledne skúmať skutkové okolnosti vrátane napr. toho, kedy policajt zacítil marihuanový zápach, kedy poňal podozrenie o spáchaní drogového trestného činu a kedy potom pristúpil k poučeniu podľa TP. Inými slovami, namiesto hľadania dôvodov, prečo o veci meritórne nerozhodnúť (s čím sa v niektorých súdnych rozhodnutiach, žiaľ, možno stretnúť), je takéto meritórne a presvedčivo odôvodnené rozhodnutie radosť čítať.

Z politického hľadiska de lege ferenda považujem za zaujímavé, že ústavný súd označil sadzby za drogové trestné činy ako "veľmi prísne". Ústavný súd sa, samozrejme, nevyjadroval o otázkach de lege ferenda, ale aj toto lakonické zhodnotenie je relevantným príspevkom do diskusie.

A z hľadiska súťažného práva a všeobecne správneho trestania je vždy zaujímavé vidieť drobné rozdiely a podobnosti s trestným právom. V správnom práve rovnako platí, že dôkazy získané počas nezákonnej kontroly nie je možné použiť (R 5/2020). Zároveň platí, že súťažné orgány by nemali použiť dôkazy, ktoré nespadali pod rozsah daného poverenia na výkon inšpekcie (C‑583/13 P, Deutsche Bahn). Je teda zaujímavou otázkou, ako by sa doktrína ovocia z otráveného stromu prejavila v tomto kontexte.

Zdravím všetkých, toto je asi môj prvý príspevok.

Najprv na odľahčenie. Ústavnému súdu sa nedávno podarilo anonymizovať aj vedecký názov stromu, ktorého výsadbu príslušný správny orgán nepovolil (išlo o nejaký ázijský druh, už si nepamätám názov, ale googlil som ho a nádherné niečo). Občas sa podarí anonymizovať názov obce, ak je obec sťažovateľom, a pod. Pri všeobecných súdoch som videl už anonymizované aj čísla zákonov alebo počet rokov udeleného trestu. Stane sa. :)

Toto rozhodnutie je pre mňa zaujímavé ešte jedným aspektom. Minule niekto vyzdvihoval, ako sa istý generálny advokát na Súdnom dvore EÚ rozhodol pozrieť na to, prečo bol posudzovaný právny inštitút pôvodne zavedený.

Účelom trestného procesu je zariadiť, aby skutočný páchateľ naozaj dostal zákonom predpísaný trest. Dve veci sa môžu pokaziť. Na jednej strane páchateľovi sa zločin prepečie (napr. v dôsledku korupcie OČTK alebo súdu, prípadne tým, že štát nevytvorí pre OČTK dostatočné materiálne a personálne podmienky a nepodarí sa preto skutok objasniť). Na druhej strane môže byť niekto odsúdený za skutok, ktorý v skutočnosti spáchal niekto iný, prípadne ktorý sa ani nestal.

Práva obvineného v trestnom konaní majú za úlohu zabrániť práve tomu druhému nežiaducemu javu, justičnému omylu. Ten tu v podstate nehrozil, tú marihuanu mu našli v aute. Otázne je, či by tolerovaním takého postupu v nejakom inom prípade nemohlo dôjsť k justičnému omylu (v tomto je inak v opačnom garde zaujímavý nález I. ÚS 374/2020). Niekto by mohol teda namietať, že je to prílišný formalizmus, veď on sa tej držby dopustil.

Lenže tu bol podľa mňa skôr ten hmotnoprávny problém. Účel trestného práva hmotného je presne zadefinovať, ktoré konania sú také nebezpečné pre spoločnosť, že sme sa zhodli na tom, že za ne budeme ukladať tresty, čím chceme okrem samotnej ujmy ako vyjadrenia morálneho odsúdenia páchateľa spoločnosťou dosiahnuť aj odstrašenie tohto páchateľa a všetkých ostatných ľudí od páchania takýchto nebezpečných skutkov. Ten trest však musí byť primeraný, teda len taký vysoký, aký je potrebný na odstrašenie potenciálnych páchateľov. Tu sa nedá nespomenúť základný poznatok kriminológie, že prísnosť trestu má iba veľmi chabý vplyv na jeho odstrašujúci účinok, neporovnateľne dôležitejšia je istota, že trest príde a že príde rýchlo (čiže treba predchádzať korupcii a materiálne a personálne prokuratúru a políciu zabezpečovať). A samozrejme, potenciálny páchateľ musí v prvom rade vedieť, že nejaký (a aký) trest mu hrozí. Ak páchateľ nevie, že nejaký postih mu hrozí (ako zrejme mnohí tí užívatelia marihuany, ktorých už raz prichytili s viac ako 5g), ako môže mať trest odstrašujúci účinok? No nemôže. Rovnako prevencii nijako nepomôže, ak sa páchateľ trestu (smrti, prepadnutia majetku, dlhoročného odňatia slobody...) bojí, až keď je obvinený či zadržaný, pokiaľ sa ho (zjavne) nebál v čase páchania skutku. Prísne tresty naozaj nie sú všeliek.

Teda mne sa zdá, že ústavný súd mal skôr hmotnoprávne, než procesnoprávne motívy. Akoby sa cez proces snažil hmotu dostať to 21. storočia. A práve tým je to pre mňa zaujímavé.

Ďakujem veľmi pekne za reakciu. Nie som si istý, či hlavným účelom procesnej legality je zabránenie justičným omylom. Zdá sa mi, že pravidlá ako zákaz sebaobviňovania, neprípustnosť nezákonných dôkazov a ovocie z otráveného stromu slúžia aj ak ex ante nástroje proti zneužívaniu štátnej moci. Ale to je možno príliš filozofická otázka.

K tomu rozhodnutiu I. ÚS 374/2020 - mne to pripadá celkom presvedčivo odôvodnené, aj keď výsledok je teda opačný. Dôsledne sa vysporiadali s judikatúrou ESĽP a vysvetlili, prečo v tomto prípade síce išlo o nezákonnosť, ale nie v takej miere, aby bolo potrebné rozhodnutie zrušiť.

Dovolím si z neho citovať pre tých, ktorým sa nechce celé čítať:

"61. Samotné posúdenie spravodlivosti konania ako celku potom vychádza zo všeobecných zásad týkajúcich sa práva na spravodlivé konanie [...], pričom ESĽP stanovil (nie vyčerpávajúcim spôsobom) niekoľko hlavných kritérií, na ktoré je potrebné prihliadnuť:
a) či bol sťažovateľ v osobitne zraniteľnom postavení (napr. z dôvodu veku alebo rozumových schopností);
b) právna úprava prípravného konania a prípustnosti dôkazov v konaní pred súdom a jej rešpektovanie;
c) či mal sťažovateľ možnosť namietať proti vierohodnosti a použitiu získaných dôkazov;
d) kvalitu týchto dôkazov, resp. či okolnosti ich získania spochybňujú ich spoľahlivosť a presnosť s prihliadnutím na prípadnú existenciu, povahu a stupeň donútenia zo strany orgánov činných v trestnom konaní;
e) v prípade nezákonne získaných dôkazov aj povahu tejto nezákonnosti, resp. či došlo aj k porušeniu práv vyplývajúcich z ďalších článkov a dohovoru, a povahu tohto porušenia;
f) v prípade výpovede sťažovateľa aj jej povahu a význam, resp. či došlo k skorej zmene alebo popretiu tejto výpovede;
g) akým spôsobom boli nezákonne získané dôkazy použité, osobitne či boli podstatnou alebo významnou časťou usvedčujúcich dôkazov, ako aj dôkaznú silu ostatných dôkazov;
h) váhu spoločenského záujmu na vyšetrení a potrestaní dotknutého trestného činu;
i) ďalšie procesné záruky sťažovateľových práv.

[...]

124. Za dôležitú považuje ústavný súd tú časť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej sa venoval zákonnosti dôkazov, na základe ktorých boli sťažovateľ a zúčastnené osoby odsúdené: „... nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por., aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1, 3 písm. d) Dohovoru by mohlo dôjsť iba vtedy, ak by odsúdenie bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere (solery or to a decisive extent) na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom.“ (str. 15 odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu; ústavný súd pridal zvýraznenie a vynechal odkazy na judikatúru ESĽP).

[...]

170. Na základe uvedeného preto ústavný súd konštatuje, že spáchanie trestného činu spôsobom, ktorý odôvodňoval trest uložený sťažovateľovi, bolo preukázané zákonne získanými dôkazmi (bod 160 odôvodnenia tohto rozhodnutia). Pre odsúdenia sťažovateľa síce boli použité aj nezákonne získané dôkazy, tieto však neboli samotným sťažovateľom spochybnené (pozri tiež bod 165 tohto nálezu), pričom skutočnosti vyplývajúce z nezákonných dôkazov boli do istej miery preukázané zákonne získanými dôkazmi, ktoré ústavný súd nemá dôvod považovať za nevierohodné."

Rád by som upozornil na separátne stanovisko sudcu Straku k nálezu III. ÚS 412/2020. Z viacerých hľadísk ide o jedno z najzaujímavejších odlišných stanovísk, aké som kedy čítal.

V prvom rade je zaujímavé, ako jednoznačne upozorňuje na otázku primeranosti, resp. individualizácie trestu pri trestných činoch podľa § 172 TZ. Podľa Straku "pri odľahčení veľmi závažnej témy pri sadzbe 15 až 20 rokov za jednorazové popolievanie marihuany sa natískajú myšlienky z filmu "Bohovia sa museli zblázniť"."

Po druhé, zaujímavé je aj prihlásenie sa k právu EÚ ako referenčnej norme pri posudzovaní ústavnosti noriem. "Referenčnou normou pre posúdenie súladnosti noriem môže byť, ak ide o vnútroštátnu aplikáciu noriem európskeho práva (čl. 51 ods. 1 charty; PL. ÚS 10/2014 - retenčná smernica, PL. ÚS 25/2019 - e-KASA), aj Charta základných práv Európskej únie." O tejto otázke som písal tu. V tomto kontexte je však zaujímavé, že okrem Charty sa prihliada aj na normu tretieho piliera EÚ (v pred-lisabonskom chápaní). Neviem, či sa niekedy už v judikatúre ÚS objavila norma tretieho piliera EÚ ako referenčná norma. Podľa Straku: "Tresty stanovené v § 172 Trestného zákona a tresty stanovené [rámcovým rozhodnutím Rady 2004/757/SVV] sú v zjavnom nepomere."

Ale snáď najzaujímavejšie je z hľadiska inštitucionálneho dialógu medzi ústavným súdom a všeobecnými súdmi otvorené formulovanie apelu na všeobecné súdy, aby iniciovali konanie o súlade právnych predpisov. Sudca Straka pripomína, že podľa čl. 127 ods. 5 ústavy budú mať senáty ústavného súdu právomoc iniciovať v rámci konania o individuálnej sťažnosti plenárne konanie o súlade právnych predpisov až od roku 2025. Straka tak apeluje na všeobecné súdy, aby toto konanie iniciovali oni: "Na základe uvedenej argumentácie dávam kolegom na najvyššom súde, resp. krajskom súde na zváženie, [...] aby prerušili konanie a navrhli, aby ústavný súd na základe čl. 125 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 2 ústavy a s § 283 ods. 5 Trestného poriadku posúdil súlad relevantných ustanovení, akými by mohli byť aj ustanovenia § 172 ods. 1 písm. d) Trestného zákona v slovách „tri“ a § 172 ods. 2 v slove „desať“ s čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 1 ústavy a čl. 49 ods. 3 charty." A potom znovu v závere stanoviska: "Verím, že tieto moje myšlienky sa stanú základom pre úvahy o prípadnom návrhu najvyššieho súdu alebo krajského súdu na preskúmanie súladu § 172 Trestného zákona s ústavou."

Je pravdou, že senáty ústavného súdu sa aj v minulosti zamýšľali nad protiústavnosťou niektorých noriem, ktorých súlad s ústavou vzhľadom na pôdorys konania o individuálnej sťažnosti nemohli otvorene riešiť. Straka v tejto súvislosti spomína rozhodnutie II. ÚS 356/2016, v ktorom si ústavný súd "vedel predstaviť" konania o súlade trestného činu ohovárania s ústavou, rozhodnutie II. ÚS 273/2012, v ktorom bolo "možno uvažovať" o protiústavnosti podriadenia v konkurze a PL. ÚS 22/2014, kde disentujúci sudca naznačil vhodnosť opätovne podať návrh na konkrétnu kontrolu. A osobitným príbehom je aj preddavok podľa § 141a OSP, ktorý ústavný súd výkladom v konaniach o individuálnych sťažnostiach výrazne oslabil a zjavne čakal na to, kedy otázku tohto ustanovenia dostane v rámci konania o súlade. Neviem však o inom prípade, kedy by ústavný súd (aj keď len v separátnom stanovisku) tak jednoznačne apeloval na všeobecné súdy, aby iniciovali konanie o súlade.

Dávam do pozornosti veľmi príjemný článok publikovaný v Bulletine SAK 5/2021 s názvom „Quo vadis, Cannabis? (Ne)ústavnosť trestov hroziacich konzumentom marihuany“, v ktorom na prísnosť trestov za marihuanu upozorňovala Jana Čipková.

K primeranosti administratívnych sankcií podľa práva EÚ: "V uznesení z 19. decembra 2019, Bezirkshauptmannschaft Hartberg-Fürstenfeld, C-645/18 Súdny dvor rozhodol, že článok 20 smernice 2014/67, ktorý vyžaduje, aby sankcie, ktoré stanovuje, boli primerané, bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v prípade nedodržania povinností v oblasti pracovného práva týkajúcich sa hlásenia pracovníkov a uchovávania mzdovej dokumentácie stanovuje vysoké pokuty, ktoré nesmú byť nižšie než určitá stanovená suma, ktoré sa ukladajú kumulatívne za každého dotknutého pracovníka a bez hornej hranice a ku ktorým sa pripočíta príspevok na trovy konania vo výške 20 % z ich sumy v prípade zamietnutia žaloby podanej proti rozhodnutiu, ktorým boli uložené."

* * *

" Článok 20 [smernice 2014/67/EÚ], v rozsahu, v akom vyžaduje, aby sankcie, ktoré stanovuje, boli primerané, má priamy účinok, a jednotlivci sa tak na tento článok môžu odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi voči členskému štátu, ktorý ho prebral nesprávne.

2. Zásada prednosti práva Únie sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnym orgánom ukladá povinnosť neuplatniť vnútroštátnu právnu úpravu, ktorej časť je v rozpore s požiadavkou primeranosti sankcií stanovenou v článku 20 smernice 2014/67, len v rozsahu nevyhnutnom na uloženie primeraných sankcií."

Rozsudok vo veci C-205/20 Bezirkshauptmannschaft Hartberg-Fürstenfeld

Z odlišného stanoviska sudcu Straku k odôvodneniu nálezu vo veci novely Trestného zákona (PL. ÚS 3/2024).

"K časti Trestného zákona o drogovej trestnej činnosti

58. Čo ma ale nepríjemne prekvapilo v súvislosti s predkladanou novelou, bolo aj možné faktické zvýšenie trestov pri drogovej kriminalite. Uvedené síce tiež patrí do diskrécie zákonodarcu, no nestotožňujem sa s tým. V súvislosti s drogovou problematikou som plénu navrhoval zaradiť do väčšinového nálezu aj obiter dictum, čo sa mi ale napokon presadiť nepodarilo. V záujme vedenia diskurzu by som však predmetný text rád poskytol verejnosti aspoň v rámci toho odlišného stanoviska.

59. Napadnutá novela sa výrazným spôsobom dotýka aj drogových trestných činov, kde dochádza k celkovej zmene koncepcie predmetných ustanovení. V tejto súvislosti sa nanovo upravuje mechanizmus určovania rozsahu spáchania drogových trestných činov a zavádza sa objektívnejší a exaktnejší spôsob založený na množstve materiálu alebo množstve účinnej látky v tomto materiáli alebo na počte pestovaných rastlín. Vo výsledku to spravidla znamená aj podstatné zmiernenie prísnosti trestných sadzieb. Všeobecná časť dôvodovej správy razantné znižovanie trestných sadzieb okrem iného odôvodňuje potrebou „priblížiť sa európskym štandardom trestného práva“, ako aj optimalizáciou „nákladov štátu vynakladaných v súvislosti s trestnou politikou štátu“. Odvoláva sa taktiež na „zásadné dlhoročné aplikačné problémy pri postihovaní drogovej trestnej činnosti vrátane neprimeraných trestných sadzieb dopadajúcich na páchateľov, ktorí omamné alebo psychotropné látky prechovávajú výlučne na účely osobnej spotreby“.

60. Na jednej strane treba uznať, že nová právna úprava drogových trestných činov predstavuje vo všeobecnosti pozitívnu zmenu oproti tej aktuálnej. Na druhej strane vznikajú aj paradoxné situácie, keď sa v niektorých prípadoch trestný postih, naopak, sprísňuje. Najvypuklejším príkladom je navrhované nové znenie § 171 ods. 4 písm. b) Trestného zákona, ktorý odňatím slobody na jeden rok až šesť rokov trestá za prechovávanie výlučne pre osobnú spotrebu akejkoľvek drogy aj v nepatrnom množstve toho, kto už za takýto čin – teda prechovávanie drogy pre osobnú spotrebu – bol v posledných dvoch rokoch právoplatne odsúdený. V prípade prechovávania drogy z rodu konopy v nepatrnom množstve, ktoré novela definuje v prípade marihuany aj hašišu ako maximálne dva gramy, pre osobnú spotrebu novelizované znenie § 171 ods. 1 Trestného zákona ustanovuje trestnú sadzbu do jedného roka odňatia slobody. Na jednej strane tak iba s ohľadom na recidívu – teda opätovné prechovávanie nepatrného množstva marihuany alebo hašiša – sa trestná sadzba zásadne sprísňuje. Na druhej strane podľa doterajšej a ešte stále účinnej úpravy v §171 Trestného zákona sa pri recidíve trestná sadzba špeciálne nezvyšuje a na takúto recidívu tak možno maximálne nazerať ako na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona. To by mohlo mať jedine za následok preváženie priťažujúcich okolností a s tým spojené zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu podľa § 38 ods. 4 Trestného zákona. Doterajší § 171 Trestného zákona v spojení s § 135 Trestného zákona posudzuje závažnosť prechovávania drog pre osobnú spotrebu podľa množstva prechovávaných obvyklých jednorazových dávok, pričom stabilná judikatúra pri marihuane jednorazovú dávku definuje ako 0,5 gramu sušiny. Prechovávanie maximálne 1,5 gramu marihuany tak trestá odňatím slobody do jedného roka, kým § 171 ods. 2 Trestného zákona prechovávanie maximálne 5 gramov marihuany trestá odňatím slobody do dvoch rokov. V prípade recidívy by sa teda potenciálne mohla dolná hranica zvýšiť na štyri mesiace, resp. osem mesiacov. Pri množstve nad 5 gramov je už doterajšia úprava oveľa prísnejšia a dolná hranica trestnej sadzby začína na troch rokoch ( § 172 ods. 1 Trestného zákona). Novelizované znenie § 171 ods. 3 Trestného zákona zároveň ustanovuje trestnú sadzbu šiestich mesiacov až troch rokov v prípade prechovávania malého množstva drogy, čo v prípade marihuany predstavuje 2 až 10 gramov. Aj tu teda dochádza k sprísneniu trestnej sadzby v prípade prechovávania nad dva gramy a do päť gramov marihuany, čo je zrejme bežná situácia v prípade konzumentov.

61. Hodnotu nepatrného množstva drog upravuje novelou zavedená príloha č. 1 k Trestnému zákonu. Hranice väčšieho, značného, veľkého a mimoriadne veľkého množstva vládny návrh v navrhovanom § 135d ustanovil na 10-násobok, 500-násobok, 3000-násobok a 10000-násobok nepatrného množstva. V dôsledku schválenia zmeny navrhnutej ústavnoprávnym výborom však došlo k predefinovaniu týchto hraníc tak, že oproti pôvodnému vládnemu návrhu je schválená úprava drogových trestných činov prísnejšia. Ústavnoprávny výbor to odôvodňuje takto: „V záujme zabránenia drastickým rozdielom oproti súčasnosti sa navrhuje znížiť o polovicu množstvá uvedené v ustanovení.“ Nie je jasné, prečo práve v prípade drogových trestných činov zabránenie „drastickým rozdielom oproti súčasnosti“ prevážilo nad snahou „priblížiť sa európskym štandardom trestného práva“.

62. V tejto súvislosti možno spomenúť známe rozhodnutie Spolkového ústavného súdu Nemecka z 9. marca 1994 vo veci 2 BvL 43/92, v ktorom na základe návrhov od viacerých všeobecných súdov posudzoval otázku proporcionality kriminalizácie (teda nie primeranosti trestnej sadzby) nedovoleného zaobchádzania s marihuanou a hašišom, okrem iného aj vtedy ešte trestného prechovávania a získavania tejto drogy pre osobnú spotrebu. Návrhom síce nevyhovel, avšak za výrazne menej závažné považoval zaobstaranie si drogy či jej prechovávanie, hoci aj v tomto prípade platilo, že aj samotný konzum, a teda prechovávanie a zaobstarávanie pre vlastnú spotrebu zvyšujú dopyt po droge a udržiavajú nelegálny trh. V tomto prípade však Spolkový ústavný súd Nemecka túto úpravu kriminalizujúcu prechovávanie a zaobstarávanie pre vlastnú spotrebu podržal práve vďaka tomu, že štátne orgány majú možnosť upustiť od potrestania, prípadne zastaviť trestné stíhanie v prípadoch, kde je závažnosť skutku malá, množstvo drogy nie je veľké a spoločenský záujem na trestnom stíhaní nie je daný (body 159 – 169): „Tieto podmienky sú však vo všeobecnosti naplnené v prípade príležitostného osobného užívania produktov z konopy bez ohrozenia iných osôb a orgány činné v trestnom konaní – najmä štátne zastupiteľstvá, ktoré až do podania obžaloby rozhodujú samostatne – majú v takom prípade v súlade so zákazom nadmerného postihu upustiť od stíhania trestných činov uvedených v § 31a zákona o omamných látkach. Na druhej strane, ak trestný čin vyvolá ohrozenie pre iné osoby, napríklad preto, že k nemu dôjde v školách, domovoch mládeže, kasárňach alebo podobných zariadeniach, alebo preto, že sa ho dopustí vychovávateľ, učiteľ alebo verejný činiteľ zodpovedný za dodržiavanie zákona o omamných látkach a môže tak podnietiť imitáciu, môže byť miera viny vyššia a existovať tak verejný záujem na stíhaní“ (bod 166). V niektorých prípadoch tak toto rozhodnutie, zdá sa, Spolkový ústavný súd Nemecka ani nenecháva na príslušných orgánoch, ale rovno uvádza, že trestne stíhať prechovávanie pre vlastnú spotrebu v malom množstve a bez ohrozenia tretích osôb by bolo protiústavné. V jednotlivých spolkových krajinách sa aplikačná prax líšila, no vo všeobecnosti sa množstvá medzi 6 a 15 gramami marihuany považovali za malé množstvo odôvodňujúce zastavenie trestného stíhania (Čentéš, J. –Hamranová, D. Drogové trestné činy. Praha : C. H. Beck, 2023, s. 318.).

63. Novelizovaný § 173 Trestného zákona trestne postihuje obchodovanie s drogami. V jeho základnej skutkovej podstate trestá obchodovanie s drogami v tzv. nepatrnom množstve odňatím slobody od jedného do piatich rokov. Ak však takýto skutok spácha osoba, ktorá už raz bola za rovnaký trestný čin odsúdená, trestná sadzba stúpa na 7 až 15 rokov odňatia slobody [novelizovaný § 173 ods. 3 písm. c)]. Trestný zákon v § 38 vo všeobecnosti recidívu považuje za priťažujúcu okolnosť spôsobujúcu v prípade preváženia priťažujúcich okolností zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu, čo by v prípade novelizovaného § 173 ods. 1 Trestného zákona predstavovalo dva roky a osem mesiacov, teda zvýšenie o jeden rok a osem mesiacov ( § 38 ods. 4 v spojení s § 38 ods. 8 Trestného zákona). Aj v prípade opakovaného spáchania zločinu sa dolná hranica dvíha o polovicu ( § 38 ods. 5 Trestného zákona). Novela však recidívu v obchodovaní s drogami, hoci aj v drobnom rozsahu, trestá sedemnásobným zvýšením trestnej sadzby, čo bude zároveň aj najprísnejšie zvýšenie trestnej sadzby v prípade recidívy v celom Trestnom zákone, ktoré sa značne vymyká aj ostatným podobným osobitným zvýšeniam trestnej sadzby pre recidívu vo zvyšku osobitnej časti Trestného zákona. Podľa teórie trestného práva páchateľ recidívou zvyšuje do určitej miery odsúdeniahodnosť svojho činu, teda svoju vinu, preto je určité zvýšenie trestnej sadzby prípustné, avšak pri tomto zvýšení trestnej sadzby sa recidíva nemá stať rozhodujúcim kritériom (zhrnutie anglosaskej, nemeckej a talianskej trestnoprávnej teórie v tejto otázke ponúka Francesco Viganò – La proporzionalità della pena: Profili di diritto penale e costituzionale. Torino : Giappichelli, 2021, s. 187 – 192.).

64. Takmer identickú situáciu už posudzoval Ústavný súd Talianska v rozsudku č. 251/2012. Turínsky prvostupňový súd rozhodoval v trestnej veci obvineného z predaja 0,4 g kokaínu, ktorý už bol štyrikrát súdne trestaný za predaj drog. Išlo teda o skutok predstavujúci tzv. obchodovanie v malom, za ktorý by normálne hrozil trest odňatia slobody od 1 do 6 rokov, no vzhľadom na opakovanú recidívu trestná sadzba stúpla na 6 až 20 rokov odňatia slobody, pričom taliansky trestný zákonník za bežných okolností s recidívou spájal zvýšenie (výsledného) trestu o jednu tretinu až jednu polovicu. Takéto drastické, šesťnásobné zvýšenie dolnej hranice sadzby považoval ústavný súd za hrubo neprimerané vo vzťahu k závažnosti tejto recidívy a vo vzťahu k inak aplikovateľnému „bežnému“ zvýšeniu trestu za recidívu.

65. Rovnako Najvyšší súd Kanady vo veci Lloyd (R. v. Lloyd, 2016 SCC 13, [2016] 1 S.C.R. 130) považoval dolnú hranicu jedného roka odňatia slobody za obchodovanie s drogami pre toho, kto už za taký trestný čin bol v posledných 10 rokoch raz odsúdený, za hrubo neprimeraný trest. Problémom bolo, že obchodovanie s drogami zákon definoval veľmi široko, a tak sa mohlo stať, že ročné minimum odňatia slobody by sa muselo vzťahovať aj na naozaj banálne prípady. Väčšinový názor reprezentovala predsedníčka súdu McLachlin, podľa ktorej by sa predmetné ustanovenie vzťahovalo napr. aj na „narkomana, ktorý je obvinený za zdieľanie malého množstva drogy zaradenej do Zoznamu I s kamarátom alebo manželským partnerom a ocitne sa na ročnom treste odňatia slobody kvôli jedinému odsúdeniu za zdieľanie marihuany pri spoločenskej príležitosti pred deviatimi rokmi. Súhlasím so sudcom provinčného súdu, že väčšina Kanaďanov by bola šokovaná, keby zistila, že takúto osobu možno poslať do väzenia na jeden rok“ (body 32 – 33). Dolná hranica jedného roka v novelizovanom § 173 ods. 1 Trestného zákona sa vzťahuje práve na nepatrné množstvo, ktoré zodpovedá skutku popísanému Najvyšším súdom Kanady. Na rozdiel od kanadskej úpravy vyhlásenej za protiústavnú takto naša úprava však netrestá až recidívu, ale už prvý skutok. Na tom nič nemení ani fakt, že ide v tomto bode o značné zlepšenie doterajšej úpravy.

66. Novelizovaný § 173 ods. 3 Trestného zákona však v písm. a) sadzbou 7 až 15 rokov trestá aj obchodovanie s drogami spáchané „závažnejším spôsobom konania“. Sem spadá podľa § 138 písm. j) Trestného zákona aj spáchanie skutku „na viacerých osobách“, čo vzhľadom na konštantnú judikatúru najvyššieho súdu zahŕňa aj predaj minimálne trom osobám hoci aj nepatrného množstva drogy. Ide síce o určité zmiernenie doterajšej trestnej sadzby 10 až 15 rokov, no stále ide o trest, ktorý je vzdialený trestom ukladaným v spomínanej západnej Európe. Teda kým za predaj nepatrného množstva drogy (v tomto prípade povedzme dvoch gramov marihuany) je vo Francúzsku trest odňatia slobody od jedného mesiaca do piatich rokov (čl. 222-39 Code pénal), v Taliansku od šiestich mesiacov do štyroch rokov (čl. 73 ods. 5 Testo unico stupefacenti), v Španielsku v závislosti od posúdenia súdu šesť mesiacov až jeden rokov, resp. jeden rok až tri roky (čl. 368 Código Penal), v Nemecku trest do piatich rokov ( § 29 ods. 1 Betäubungsmittelgesetz), v Rakúsku trest do jedného roka ( § 27 ods. 1 Suchtmittelgesetz), v Českej republike trest od jedného do piatich rokov ( § 283 ods. 1 Trestného zákonníka), novelizovaný § 173 ods. 3 ukladá trestnú sadzbu 7 až 15 rokov.

67. Aplikačný problém môže vzniknúť aj pri právnej kvalifikácii určitého konania ako trestného činu neoprávneného pestovania rastlín a húb obsahujúcich omamnú látku alebo psychotropnú látku podľa novelizovaného § 172 Trestného zákona, a to v kontexte uplatnenia znakov jeho kvalifikovaných skutkových podstát podľa ods. 4 písm. a) – „pre dieťa mladšie ako pätnásť rokov“, podľa ods. 5 písm. b) – „pre chránenú osobu alebo pre dieťa mladšie ako pätnásť rokov vo väčšom množstve“ a písm. c) – „pre osobu, ktorá sa lieči z drogovej závislosti“, podľa ods. 6 písm. a) – „pre dieťa mladšie ako pätnásť rokov v značnom množstve“ a podľa ods. 7 písm. b) – „pre dieťa mladšie ako pätnásť rokov vo veľkom množstve“. Pokiaľ totiž základné skutkové podstaty označeného trestného činu v odsekoch 1 a 2 trestnoprávne postihujú konanie spočívajúce v neoprávnenom pestovaní konopy, resp. iných rastlín a húb obsahujúcich omamné látky a psychotropné látky na účely osobnej spotreby a bez toho, aby boli čo i len sčasti určené na ďalšiu distribúciu (z ktorého dôvodu sú zároveň privilegované), nie je zrejmé, ako sú tieto základné skutkové podstaty zlučiteľné s pestovaním marihuany, resp. psychoaktívnych húb pre akúkoľvek tretiu osobu – dieťa mladšie ako pätnásť rokov alebo osobu liečiacu sa z drogovej závislosti. Aj na odstránenie takýchto chýb slúži práve pripomienkové konanie a práve prostredníctvom neho im bolo možné predísť."

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím