Autori:

Už dlhší čas som tu chcel vytvoriť priestor na diskusiu o určovacích žalobách - obľúbenom inštitúte slovenského procesného práva, ktorý v rámci rekodifikácie civilného procesu prešiel zásadnými zmenami.

Uvedomujem si, že táto otázka je oveľa komplexnejšia, ako je možné uchopiť v krátkom blogu. Určovacie žaloby súvisia okrem iného s doktrínou totožnosti veci na účely prekážok res iudicata a lis pendens (kedy konanie o určovacej žalobe predstavuje prekážku pre konanie o žalobe na plnenie), s inštitútom medzitýmneho rozsudku, s doktrínou naliehavého právneho záujmu a v neposlednom rade aj s hmotnoprávnou doktrínou oddeliteľnosti častí právnych úkonov (ak je neplatná zmluva, je neplatná celá?).

Ale na tomto mieste by som chcel nasvietiť len jednu špecifickú otázku - žaloby o určenie platnosti, resp. neplatnosti právnych úkonov, najmä zmlúv.

Žaloba o určenie neplatnosti zmluvy podľa OSP a CSP

Podľa § 80 písm. c) OSP bolo možné domáhať sa žalobou rozhodnutia "o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem." V praxi sa podľa tohto ustanovenia pomerne často podávali žaloby o určenie platnosti, resp. neplatnosti určitej zmluvy.

V rámci rekodifikácie civilného procesu bol pôvodný § 80 písm. c) OSP rozdelený na dve samostatné písmena. Podľa § 137 písm. c) CSP sa možno žalobou domáhať rozhodnutia o "určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu". Podľa písm. d) sa možno domáhať rozhodnutia o "určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu".

Podľa dôvodovej správy bolo záujmom zákonodarcu pri tomto rozdelení "vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti/platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej".

Inými slovami, zámerom zákonodarcu bolo zrejme podľa písm. c) pripustiť len žaloby o určenie "práva", teda napr. vlastníckeho práva k veci, nie však právnej skutočnosti, teda napr. neplatnosti zmluvy. Žaloby o určenie právnej skutočnosti sú prípustné len vtedy, ak ich pripúšťa osobitný predpis, napr. určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa Zákonníka práce, výpovede nájmu bytu podľa Občianskeho zákonníka, uznesenia valného zhromaždenia podľa Obchodného zákonníka alebo dobrovoľnej dražby podľa zákona o dobrovoľných dražbách.

V iných prípadoch by žaloby o určenie platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu malo byť neprípustné.

Tento výklad potvrdzujú aj súdy (napr. "podľa novej právnej úpravy nie je možné žalovať neplatnosť právnych úkonov, ak to nevyplýva z osobitného predpisu.", NS SR, sp. zn. 9 Cdo/7/2021; "právnu otázku nastolenú dovolateľom - žaloba o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy ako žaloba o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d/ C. s. p. nevyplýva zo žiadneho osobitného predpisu a preto jej nie je možné od účinnosti C. s. p. vyhovieť, možno pokladať za vyriešenú uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 15/2017, sp. zn. 6 Cdo 30/2018 a 5 Obo 12/2018", NS SR, sp. zn. 4 Cdo 17/2019).

V tejto súvislosti vyvstáva množstvo zaujímavých otázok. Na tomto mieste by som sa však chcel venovať len dvom úvodným. Po prvé, čo s žalobami o určenie neplatnosti zmluvy podanými ešte za účinnosti OSP? Po druhé, je súd povinný v prípade žaloby formulovanej na určenie neplatnosti zmluvy, ktorá podľa § 137 CSP nie je prípustná, pomôcť žalobcovi zmeniť petit?

Určovacie žaloby podané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku

Odpoveď súdov k prvej otázke sa javí byť pomerne jednoznačná.

Určovacia žaloba podaná za účinnosti OSP sa v súlade s § 470 ods. 2 CSP posudzuje podľa OSP (napr. "súd musí úkony strán sporu ( § 470 ods. 2 CSP) posudzovať podľa účinkov a podmienok uvedených v OSP v znení účinnom v čase ich uskutočnenia. Bolo preto potrebné osvedčiť naliehavý právny záujem výlučne vo vzťahu k pôvodne predvídanému postupu v ust. § 80 písm. c/ OSP", NS SR, sp. zn. 9 Cdo/7/2021; "V danom prípade predmetom konania bola žaloba žalobcu o určenie neplatnosti právnych úkonov uzavretých medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/, pričom žaloba bola podaná na okresný súd za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Konajúce súdy preto správne posudzovali podmienky procesnej prípustnosti takejto žaloby podľa Občianskeho súdneho poriadku ( § 470 ods. 2 veta prvá C. s. p.). V súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu žalobcom podanú žalobu považovali za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c) O. s. p., podľa ktorého návrhom možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.", NS SR, sp. zn. 6 Cdo 30/2018; "Podľa novej právnej úpravy nie je možné žalovať neplatnosť právnych úkonov, ak to nevyplýva z osobitného predpisu. Táto právna úprava však nebola v čase rozhodovania súdu prvej inštancie účinná a konajúce súdy tak musia úkony strán sporu ( § 470 ods. 2 C. s. p.) posudzovať podľa účinkov a podmienok uvedených v O. s. p. v znení účinnom v čase ich uskutočnenia. ... Konajúce súdy preto správne posudzovali podmienky procesnej prípustnosti takejto žaloby podľa Občianskeho súdneho poriadku", NS SR, sp. zn. 4 Cdo 17/2019).

Povinnosť vyzvať na odstránenie nedostatkov žaloby

Druhá otázka je, či súdy majú žalobcovi v prípade podania žaloby o určenie neplatnosti, resp. platnosti právneho úkonu pomôcť tento nedostatok odstrániť. K tejto otázke som si vedomý len jedného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (budem vďačný za prípadné doplnenie).

Vo veci pod sp. zn. 7Cdo/268/2019 išlo o žalobu podanú už za účinnosti CSP. Žalobkyňa sa domáhala určenia neplatnosti spotrebiteľských zmlúv, ktoré v jej mene uzatvoril jej manžel. Súd prvej inštanciu žalobu zamietol, lebo sa nejednalo o určenie právnej skutočnosti vyplývajúcej z osobitného predpisu v zmysle § 137 písm. d) CSP. A odvolací súd tento záver potvrdil.

Na dovolanie žalobkyne dovolací súd pripomenul, že "žalobkyňa je povinná svoj nárok skutkovo vymedziť, nemusí ho však právne vyhodnotiť a zdôvodniť (ak ho predsa len v žalobe právne posúdi, súd daným posúdením nie je viazaný.) Je totiž vecou súdu, aby v zmysle zásady „iura novit curia" podal právnu kvalifikáciu uplatňovaného nároku. ... Inak povedané predmet konania (resp. obsah žaloby) nie je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami - opísaním skutkového deja (causa petendi)." Alebo ešte inak povedané, súd je viazaný obsahom žalobného petitu, nie jeho formuláciou.

V danej veci síce samotný petit smeroval k vysloveniu neplatnosti zmluvy (v zmysle § 137 písm. d/ CSP), ale z obsahu žaloby vyplývalo, že mohlo ísť aj o žalobu o určenie, či tu právo je alebo nie je (žalobkyňa nie je spoludlžníčkou spornej zmluvy) v zmysle § 137 písm. c) CSP. Dovolací súd tak uzavrel, že "súd prvej inštancie mal za účelom ustálenia predmetu konania v zmysle § 129 CSP žalobkyňu poučiť o vadách ňou podanej žaloby a vyzvať ju, aby ich v ním určenej lehote odstránila".

Toto rozhodnutie je šetrné k podstate práva na súdnu ochranu. Je otázne, či by boli súdy rovnako ústretové, ak by nešlo o spotrebiteľa (aj keď kvalifikované právne zastúpenie mala žalobkyňa aj v tomto prípade). A je rovnako otázne, či táto ústretovosť bude ustupovať s tým, ako sa postupujúcim časom od rekodifikácie bude povedomie o novom režime určovacích žalôb rozširovať medzi právnickú verejnosť.

Každopádne odpoveď vyplývajúca z tohto rozhodnutia na druhú nastolenú otázku sa zdá byť, že ak z kontextu žaloby vyplýva, že ide o žalobu na určenie existencie, resp. neexistencie práva, hoci petit je formulovaný na platnosť, resp. neplatnosť právneho úkonu, je povinnosťou súdu postupovať podľa § 129 CSP a pomôcť žalobcovi odstrániť vady žaloby.

Záver

Otázok je, samozrejme, oveľa viac. Osobitne zaujímavou je napr. rozsah toho, čo môže súd určiť medzitýmnym rozsudkom podľa § 214 ods. 2 CSP. A nemenej zaujímavou je aj otázka, či katastrálny zákon v spojení s judikátom R 81/2014 (podrobnejšie tu) je dostatočným podkladom, aby sa určovacou žalobou mohlo rozhodovať o platnosti, resp. neplatnosti odstúpenia od zmluvy o prevode nehnuteľností. A ak nie, aké sú procesné možnosti strán po spornom odstúpení. Ale tieto otázky by som už nechal na ďalšiu diskusiu.

"Výsledkem jednostranného důrazu na pozitivní funkci právní moci (tj. na zásadu „obsahu vyhlášeného rozsudku nemá žádný pozdější rozsudek odporovat“) je široké chápání jejích účinků charakterizované naukou jako právní moc důvodů rozhodnutí (Rechtskraft der Gründe) či učení o prvcích (Elementarlehre). Toto pojetí účinků právní moci je třeba chápat v souvislosti se Savignyho vůdčí myšlenkou, podle níž není pozitivní právo ani tak systémem subjektivních práv jako spíše systémem právních vztahů. Podle spisovatele nenabývá právní moci pouze rozhodnutí o uplatněném nároku, ale pravomocně jsou řešeny i otázky ve vztahu k uplatněnému nároku předběžné, prejudiciální. Je tedy v řízení o zaplacení příslušenství (úroků) pravomocně rozhodnuta i otázka existence vlastního dluhu, v řízení o placení výživného otázka příbuzenství účastníků, otázka vlastnictví pozemku v řízení o zaplacení nájemného apod. Logické námitce, která se proti tomuto pojetí nabízí, že totiž povede k nárůstu počtu podaných opravných prostředků proti soudním rozhodnutím, čelil Savigny tvrzením, že rozšířením účinků právní moci se naopak sníží množství nových sporů. Byť se Savignyho myšlenka širokých účinků právní moci neprosadila a pojetí práva jako systému právních vztahů bylo o několik let později vystřídáno progresivnějším Windscheidovým učením o právních nárocích (Anspruchslehre), nelze Savignyho názorům upřít, jak si následně ukážeme, vliv na pozdější celoněmeckou procesní kodifikaci.

...

Proti Savignyho učení rezolutně vystoupili německý romanista Wetzell a rakouský civilista Josef Unger, kteří jsou v materiálech ke vzniku CPO obsáhle citováni. Podle Ungera obsahuje rozsudek: „Samostatný a přímý výrok pouze o konkrétním žalobním návrhu, nikoli o tvrzených skutečnostech nebo dokonce o prejudiciálních otázkách“. Zásady, že právní moci nabývá pouze rozhodnutí o žalobou uplatněném nároku, se držela rovněž pruská soudní praxe, která již dříve dospěla k závěru, že právní moc lze připisovat pouze rozhodnutí, které je obsahem výroku rozsudku. Z těchto principů vycházela i úprava materiální právní moci v návrhu civilního procesního řádu severoněmeckého spolku z roku 1870 ( § 350 ndZPO).

Zákonodárce byl tímto postaven před právně-politické rozhodnutí, které z antagonistických pojetí učinit základem celoněmecké úpravy. Materiálie k CPO sice uznávají, že Savignyho Elementarlehre brání tomu, aby jedna a táž právní otázka mezi stranami byla v různých řízeních řešena různě, na druhou stranu však upozorňují, že vede „daleko za účel jednotlivého procesu a za úmysl procesních stran, které předmět řízení vyjádřily a vymezily v žalobním petitu a pouze o této sporné otázce očekávají soudní rozhodnutí“. Spor o rozsah účinků právní moci rozhoduje CPO nakonec ve prospěch Ungera a Wetzella s odůvodněním, že rozsah právní moci je primárně vymezen vůlí žalobce (respektive žalovaného), který v žalobním návrhu (ve vzájemném návrhu) učiní určitý nárok předmětem řízení. Právní moc rozsudku nesmí jít dále, než je v návrhu žádáno, a nesmí s sebou nést následky, kterých si strany sporu nebyly vědomy. Zákonodárcovo řešení tak zcela odpovídá duchu a liberální povaze CPO.

Nelze však říci, že by Savigny celoněmeckou pozitivní úpravu právní moci vůbec neovlivnil. CPO vyšel jeho Elementarlehre vstříct, jak se v materiáliích uznává, úpravou mezitímní určovací žaloby (Inzidentfeststellungsklage či Zwischenfeststellungsklage), která stranám umožňuje, aby předmětem řízení učinily rozhodnutí o existenci určitého právního vztahu, který se v průběhu řízení stal sporným a na němž závisí rozhodnutí o vlastní žalobě ( § 243 osnovy CPO, § 256 odst. 2 dZPO). Tím je zajištěno, aby strany v řízení dosáhly pravomocného řešení otázky, která je ve vztahu ke konečnému rozhodnutí prejudiciální. Zda tomu tak bude, „čili nic“ rozhoduje (opět v celkovém liberálním duchu kodifikace) nikoliv zákon, nýbrž vůle stran."

DVOŘÁK, B. Právní moc civilních soudních rozhodnutí. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2008, s. 13–15, marg. č. 16, 18–20.

"Dovolací súd podporne poukazuje aj na závery Najvyššieho súdu SR obsiahnuté v rozhodnutí sp.zn. 4 Cdo 35/2019. Súd v ňom argumentoval, že predmetom civilného procesu je procesný nárok, ktorý je tvorený predmetom nároku (petitom) a základom nároku, ktorý tvoria právne významné skutočnosti, na ktorých sa zakladá žalobný návrh. Účelom civilného procesu je spory riešiť (rozhodovať ich) a prinášať spravodlivosť, a nie ich odmietať (teda „nesúdiť“) cez rôzne arbitrárne procedurálne rituály. Sudca by sa vždy mal v prvom rade zaoberať materiálnym predmetom sporu, lebo len preto sa vec dostala na súd, aby sa rozhodlo o hmotnom práve. Aj Európsky súd pre ľudské práva zo zásady iura novit curia vyvodzuje, že táto zásada neslúži na odôvodnenie príčin brániacich mu zaoberať sa meritom veci, ale oprávnenie prekvalifikovať predloženú sťažnosť (návrh) tak, aby ju vecne preskúmal aj vtedy, ak by ho úzkoprsé a formalistické ponímanie sťažnosti malo priviesť k jej odmietnutiu z formálnych príčin pre nedostatky sťažnosti; označuje sa totiž za pána právnej charakteristiky faktov sporu, a preto môže sám od seba rozhodnúť tak, že meritórne preskúma sťažnosť sťažovateľa podľa čl. 8 dohovoru (Solomakhin c. Ukrajina z 15. marca 2012, sťažnosť č. 24429/03).

20. Všeobecný súd mal vychádzať zo Základných princípov CSP vyjadrených v čl. 2 a 3, a teda dbať najmä na to, aby ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov bola spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Tieto princípy nadviazali na doterajšiu úpravu OSP, v zmysle ktorých súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( § 1 OSP účinného do 30. júna 2016). Občianske súdne konanie sa preto musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie ( § 3 OSP účinného do 30. júna 2016). Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný (neadekvátny) tlak na dopĺňanie náležitostí ich procesných úkonov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (R 46/2000)."

NS SR, sp. zn. 9 Cdo 7/2021

Mám súdny spor "s názvom" určenie neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy. K odstúpeniu došlo ešte pred zápisu vkladu vlastníckeho práva kupujúceho. Krajský súd sa vyjadril, že žaloba je podaná dobre podľa 137 písm d) CSP, pretože kupujúci sa ešte nestal vlastníkom a nemôže tak žalovať určenie vlastníckeho práva. Ako osobitný predpis označil KS Katastrálny zákon, konkrétne § 34 ods.2. To je podľa mňa nezmysel nakoľko sa v danom § jedná o záznam, čo je mimo procesov v tejto právnej veci. Chcem sa informovať ohľadne vyššie uvedenej vety z judikátu: že žaloba o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy ako žaloba podľa § 137 písm. d) nevyplýva zo žiadneho osobitného predpisu, čo bolo riešené v ďalších uvedených judikátoch NS SR. Toto tvrdenie použijem v mojom súdnom spore, avšak potreboval by som k nemu aj nejaké odôvodnenie. V spomínaných judikátoch som však konkrétne odôvodnenie akosi nenašiel. (neviem či som to nejako prehliadol) Viete mi uviesť ako dané judikáty odôvodňujú správnosť danej judikovanej právnej vety? Ďakujem

Mne sa zdá, že odôvodnenie je v tom, že rozhodovanie o (ne)platnosti odstúpenia nespadá pod § 137 písm. c) a teda by mohlo spadať len pod § 137 písm. d). Avšak neexistuje osobitný predpis, ktorý by v intenciách § 137 písm. d) takúto žalobu výslovne predpokladal. Či je tento výklad správny, je druhá otázka. Ale čisto z hľadiska dikcie § 137 je odôvodnený relatívne jasne.

dá sa to odôvodniť napríklad takto:

4.5.1 V prejednávanom spore sa žalobcovia podanou žalobou domáhali určenia neplatnosti právnych úkonov (t.j. odstúpenia od kúpnej zmluvy ohľadne rodinného domu s pozemkami a súčasne odstúpenia od kúpnej zmluvy ohľadne bytu); konanie v prejednávanom spore začalo dňa XY (2019) doručením žaloby na súd ( § 156 C.s.p.), t.j. v plnom rozsahu za účinnosti Civilného sporového poriadku v znení účinnom od 01.07.2016 (č.l. 12 spisu); v obidvoch prípadoch odstúpenia od zmluvy ide o jednostranné právne úkony žalovaných; právny úkon zaraďujeme medzi právne skutočnosti (porovnaj napríklad Lazar, J. a kolektív: Základy občianskeho hmotného práva. Druhé prepracované vydanie. 1. zväzok, IURA EDITION, spol. s r.o. 2004, str. 100-101); podľa § 137 písm. d) C.s.p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu; v prejednávanom spore žalobcovia netvrdili, že možnosť podania žaloby o určenie neplatnosti sporných odstúpení od kúpnych zmlúv ako právnych skutočností vyplýva z osobitného predpisu a takýto osobitný právny predpis nie je známy ani odvolaciemu súdu (iura novit curia).

4.5.2 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie posudzoval prípustnosť žaloby osobitne vo vzťahu k určeniu neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu v Banskej Bystrici a osobitne vo vzťahu k určeniu neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva k rodinnému domu; v prípade žaloby o určenie neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu dospel súd prvej inštancie k záveru (bod 30 odôvodnenia napadnutého rozsudku), že osobitným právnym predpisom, z ktorého vyplýva možnosť podania žaloby o určenie neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy, je ustanovenie § 31a písm. c) zákona č. 162/1995 Z. z., podľa ktorého „konanie o návrhu na vklad sa preruší, ak bol účastník konania vyzvaný, aby v určenej lehote predložil verejnú listinu alebo inú listinu, ktorá potvrdzuje právo k nehnuteľnosti alebo aby odstránil nedostatky návrhu, prípadne jeho príloh“; právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie však podľa odvolacieho súdu v tomto smere nie je správne, pretože predmetné ustanovenie nezakotvuje možnosť podania žaloby o určenie neplatnosti sporného odstúpenia od kúpnej zmluvy; na druhej strane v prípade žaloby o určenie neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva k rodinnému s pozemkami súd prvej inštancie posudzoval súd prvej inštancie naliehavý právny záujem žalobcov na požadovanom určení, hoci v posudzovanom prípade nešlo o žalobu v zmysle § 137 písm. c) C.s.p. (bod 38 odôvodnenia napadnutého rozsudku); nakoľko v prejednávanom spore nešlo o určenie existencie alebo neexistencie práva ( § 137 písm. c/ C.s.p.), skúmanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení neprichádzalo do úvahy.

4.5.3 Podľa názoru odvolacieho súdu za ustanovenie, z ktorého pre účely ustanovenia § 137 písm. d) C.s.p. vyplýva možnosť podania žaloby o určenie právnej skutočnosti, možno považovať len také ustanovenie osobitného predpisu, z ktorého takáto možnosť výslovne (explicitne) vyplýva (napríklad ako v prípade ustanovenia § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov alebo ustanovenia § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov); takýmto ustanovením nie je ani ustanovenie § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. , podľa ktorého, „ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu alebo neplatnosti dobrovoľnej dražby, okresný úrad vyznačí stav pred týmto právnym úkonom alebo pred dobrovoľnou dražbou; to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou a ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka“, pretože z uvedeného ustanovenia možnosť žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu (ako právnej skutočnosti) nevyplýva a uvedené ustanovenie len reguluje postup okresného úradu v prípade určenia neplatnosti právneho úkonu, resp. dobrovoľnej dražby súdom (k obdobnému záveru ohľadne ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka dospela aj právna veda; k tomu porovnaj Maslák, M.: Žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu pre porušenie predkupného práva spoluvlastníka; In: Bulletin slovenskej advokácie č. 10/2018, str. 14-20).

4.5.4 Odvolací súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť, že žaloba žalobcov bola dostatočne určitá a zrozumiteľná, aby o nej mohlo prebehnúť civilné sporové konanie (nebol potrebný postup podľa § 129 C.s.p.).

4.5.5 Pokiaľ súd prvej inštancie skúmal naliehavý právny záujem žalobcov na požadovanom určení považuje odvolací súd za potrebné vo všeobecnosti uviesť, že súdna prax prijatá k právnej úprave Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 vo všeobecnosti pripúšťala podanie návrhu na určenie neplatnosti právneho úkonu (ako právnej skutočnosti) za podmienky existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení (a to napriek tomu, že ustanovenie § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 výslovne pripúšťalo len návrh „na určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je“, nepočítalo však s určením právnej skutočnosti); Civilný sporový poriadok účinný od 01.07.2016 žalobu o určenie právnej skutočnosti (ktorou je aj žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu) síce výslovne pripúšťa, avšak výlučne v prípade, ak to vyplýva z osobitného predpisu ( § 137 písm. d/ C.s.p.); súdna prax po nadobudnutí účinnosti nového procesného predpisu síce pripustila skúmanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v prípade skôr začatých konaní o určení neplatnosti právneho úkonu, v prípade žalôb na určenie neplatnosti právneho úkonu podaných po 01.07.2016 je však v tomto smere prípustný len postup podľa Civilného sporového poriadku (porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/203/2018 zo dňa 28.11.2019).

4.5.6 Aj keď v návestí ustanovenia § 137 C.s.p. ponechal zákonodarca „najmä“ ako vyjadrenie neuzavretého okruhu prípustných žalôb v civilnom sporovom konaní, podľa odvolacieho súdu nie je dôvod pripustiť inú žalobu než uvedenú v ustanovení § 137 C.s.p., pokiaľ ide o nárok, ktorý možno pred súdom uplatniť žalobou výslovne uvedenou v predmetnom ustanovení (z hľadiska prejednávaného sporu mohli žalobcovia svoj nárok uplatniť žalobou na určenie existencie práva žalovaných na odstúpenie od zmluvy podľa § 137 písm. c/ C.s.p. za predpokladu preukázania existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, prípadne do úvahy prichádza aj žaloba na splnenie povinnosti žalovaných previesť vlastnícke právo k bytu v zmysle kúpnej zmluvy zo dňa XY podľa § 137 písm. a/ C.s.p., ktorú obligačnú povinnosť žalovaní spochybnili práve vykonaním odstúpenia od zmluvy, pričom v obidvoch prípadoch by súd ako prejudiciálnu otázku skúmal platnosť sporných odstúpení od zmluvy). Len pre úplnosť odvolací súd udáva, že do úvahy neprichádza žaloba o určenie vlastníckeho práva k bytu podľa § 137 písm. c) C.s.p., pretože aj v prípade existencie platnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva (kúpnej zmluvy) ako titulu pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, nemôže súdne rozhodnutie nahradiť zákonný spôsob (modus) nadobudnutia vlastníckeho práva podľa § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorým je len rozhodnutie okresného úradu o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností ( § 28 ods. 1, 2 a 3 v spojení s § 29 zákona č. 162/1995 Z. z.).

4.5.7 Podľa názoru odvolacieho súdu nie je dôvod pripúšťať žalobu neuvedenú v ustanovení § 137 C.s.p. za situácie, kedy nárok možno uplatniť jednou zo žalôb uvedených v ustanovení § 137 C.s.p. a neprípustne tak obchádzať zákon, ktorým je súd (sudca) pri rozhodovaní nepochybne viazaný ( § 2 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov); prístup zvolený súdom prvej inštancie novú procesnú právnu úpravu nerešpektuje a obchádza ju; odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na známu tzv. Radbruchovu formulu, podľa ktorej „konflikt medzi spravodlivosťou a právnou istotou je možné riešiť len tak, že pozitívne právo, zaisťované predpismi a mocou, má prednosť aj vtedy, ak je obsahovo nespravodlivé a neúčelné (zvýraznil odvolací súd), okrem prípadu, ak rozpor medzi pozitívnym zákonom a spravodlivosťou dosiahne takú neznesiteľnú mieru, že zákon musí ako „nenáležité právo" spravodlivosti ustúpiť“ (pozri Radbruch, G.: O napětí mezi účely práva; Wolters Kluwer ČR, a.s., 2012, str. 130); vzhľadom na dostupnosť právnych prostriedkov riešenia predmetného sporu pre žalobcov tu podľa odvolacieho súdu nemožno uvažovať o rozpore medzi pozitívnym právom a spravodlivosťou.

4.5.8 Prípustnosť podanej žaloby nemožno podľa odvolacieho súdu vyvodiť ani zo skutočnosti, že na podanie žaloby žalobcov odkázal okresný úrad; okresný úrad síce po prerušení konania zn. V 812/2019 o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností podľa kúpnej zmluvy ohľadne bytu v Banskej Bystrici zo dňa 15.01.2019 odkázal žalobcov na podanie žaloby na súd, vo svojom rozhodnutí zo dňa 06.03.2019 nekonkretizoval obsah podanej žaloby, len konštatoval, že medzi stranami je spor o platnosť odstúpenia od zmluvy (okresný úrad zrejme postupoval podľa odpovede na otázku č. 26 v Katastrálnom bulletine č. 1/2019, ktorý vydáva Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky); podľa názoru odvolacieho súdu nie je účastník katastrálneho konania a ani súd ( § 193 C.s.p.) viazaný prípadnou formuláciou obsahu do úvahy prichádzajúcej žaloby zo strany okresného úradu po prerušení konania; výber konkrétnej žaloby ( § 137 C.s.p.) bol preto aj v tomto prípade na žalobcoch.

ako však bolo uvedené vyššie, správnosť tohto výkladu môže posúdiť dovolací súd, resp. ústavný súd v príslušnom konaní...

"Vyššie uvedené argumenty sa snažia presvedčiť o tom, že určovacia žaloba je plnohodnotným spôsobom ochrany práva, ktorá je síce limitovaná naliehavým právnym záujmom, avšak ten môže byť daný aj v prípade, ak žalobca môže podať žalobu na plnenie. Názory, že určovacia žaloba plní len preventívnu funkciu možno považovať za prekonané. Určovacia žaloba má význam nielen v situácii, ak k porušeniu práva ešte nedošlo (prevencia pred porušením), ale aj v prípade, ak právo už bolo porušené.“ Gešková, K. Princíp subsidiarity určovacej žaloby. 2. časť. Bulletin Slovenskej advokácie. 6/2022, s 13.

V nadväznosti na zaujímavý teoretický príspevok pridávam praktickú konkretizáciu, ako uvedená abstraktná teória môže vypadať v rozhodovacej praxi súdu chápajúceho dôležitosť princípu spravodlivosti a jeho prednosť pred „přepjatým formalizmom“ tak často prítomným vo výstupoch našich súdov (vzhľadom na dĺžku mojej praxe otestované v podmienkach OSŘ, OSP aj CSP).

NS ČR ako dovolací súd v rozsudku z 11.12.2002, sp. zn. 22 Cdo 1377/2001 v spore, v ktorom sa žalobkyňa (veriteľka a oprávnená z exekučného titulu voči odporkyni I.) domáhala určenia vlastníckeho práva odporkyne I. k nehnuteľnostiam ňou pôvodne vlastneným, ktoré odporkyňa I. v rozpore s nariadeným predbežným opatrením previedla na odporkyňu II. skonštatoval, že naliehavý právny záujem je daný, keďže „v prípade, keď je právo navrhovateľky na úhradu jej pohľadávok voči odporkyni I. priznaných jej súdnymi rozhodnutiami ohrozené prevodom nehnuteľností značnej hodnoty formou vkladu odporkyne I. do obchodnej spoločnosti napriek tomu, že jej to súdne rozhodnutie zakazovalo. Tiež nie je sporné, že žalobkyňa je vo vzťahu k odporkyni I. v práve a má voči odporkyni značne vysoké pohľadávky. Pri daných právnych vzťahoch medzi žalobkyňou a odporkyňou I. si nie je možné dosť dobre predstaviť iný spôsob uplatnenia práva žalobkyne, ktorým by mohla reálne docieliť jeho uspokojenie, ak odporkyňa I. nemá iný majetok, ktorý by mohol byť predmetom výkonu rozhodnutia a z ktorého by mohli byť pohľadávky žalobkyne uspokojené, než výkonom rozhodnutia predajom sporných nehnuteľností podľa § 335 a nasl. OSP. ...Z hľadiska možnosti žalobkyne domôcť sa voči odporkyni I. uspokojenia svojich pohľadávok spôsobom, ktorý by jej to umožňoval - výkonom rozhodnutia predajom sporných nehnuteľností, potrebuje žalobkyňa listinu preukazujúcu, že vlastníkom sporných nehnuteľností je odporkyňa I. napriek tomu, že v katastri nehnuteľností je ako ich vlastník zapísaná iná osoba. Ak je v katastri nehnuteľností zapísaná iná osoba, na ktorú ich odporkyňa I. neplatne previedla, žalobkyňa listinu potrebnú pre realizáciu svojej pohľadávky voči odporkyni I. iným spôsobom než aký zvolila - podaním určovacej žaloby nezíska. Niet teda sporu v tom, že vyhovenie tejto žalobe by mohlo mať priaznivý dopad na právne postavenie žalobkyne. Tým je v danom prípade predpoklad naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení naplnený.“

Na uvedenom rozhodnutí som postavil danosť NPZ v sporoch (OSP) o určenie vlastníckeho práva žalovaného I. k nehnuteľnostiam prevedeným absolútne neplatnými zabezpečovacími prevodmi práva na žalovaného II., pričom žalovanému I. nezostal žiaden majetok postihnuteľný v exekúcii vedenej žalobcom proti žalovanému I. (na základe exekučnej notárskej zápisnice). Osvedčenie naliehavého právneho záujmu mali súdy za preukázané v podmienkach § 80 písm. c) OSP, ako aj § 137 písm. c) CSP (Krajský súd Bratislava 6Co 40/2020), nakoľko žalobca bude môcť po rozsudku postihnúť takto znovuzískaný majetok žalovaného I. a dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky (hoci aj čiastočné).

(Vzhľadom na mojimi empirickými skúsenosťami identifikovanú tendenciu dlžníkov zbavovať sa majetku, koncept je použiteľný pre všetky variácie obdobných skutkových situácií veriteľsko -dlžníckych vzťahov. Jedinou nevýhodou je cca. 14 ročná doba trvania tohto typu sporov v podmienkach súdnej moci realizovanej v jurisdikcii SR... (Btw. išlo o sériu sporov side effektom ktorých je dodatočná faktická súdna rehabilitácia JUDr. Ernesta Valka PhD. v civilnej línii sporov kauzy, v ktorej bol štátom kriminalizovaný v roku 2006 pre LEGÁLNY výkon advokátskeho povolania... (Rehabilitáciu si plne zaslúži, aspoň touto cestou nech kolegovia vedia, že bola dodatočne potvrdená aj rozhodnutiami civilných súdov).

Zatiaľ som sa stretla len s odkazom katastra na podanie určovacej žaloby, bez špecifikovania predmetu určenia, čo považujem za správne.

Do budúcna, keď sa žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu, resp. o určenie existencie právneho úkonu, javí byť v rozpore s § 137 písm. c/ a d/ CSP a žalobca má za to, že aj napriek odstúpeniu žalovaného od kúpnej zmluvy má naďalej práva kupujúceho, resp. predávajúceho, sformuluje príslušný určovací petit tak, aby vyhovoval § 137 písm. c/ CSP, napr. súd určuje, že žalobca má práva kupujúceho z kúpnej zmluvy uzavretej dňa xxxx medzi žalobcom ako kupujúcim a žalovaným ako predávajúcim, predmetom ktorej je prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam - tieto špecifikovať, resp. o ktorej katastrálny odbor OÚ v XXX koná pod číslom V-XX/XX. Dôležité je kúpnu zmluvu nezameniteľne identifikovať.

Takáto žaloba podľa mňa je v súlade s § 137 písm. c/ CSP, keďže sa ňou určuje, že tu právo je aj ku dňu vyhlásenia rozsudku, keď neplatné odstúpenie od zmluvy nespôsobuje zánik práv a povinností zmluvných strán.

S názorom OS TN, po opätovnom prečítaní odôvodnenia rozsudku, súhlasím.

Rád by som pridal do určite plodnej diskusie svoj právny názor na danú problematiku.

Odstúpenie od kúpnej zmluvy - prerušené konanie o vklade kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností:

Ak vychádzame z princípu subsidiarity určovaje žaloby, je potrebné sa v prvom rade zamerať na to, či neexistuje žaloba na plnenie, ktorá vie vyriešiť sporné otázky medzi zmluvnými stranami.

Ak v priebehu konania o vklade do KN došlo jednou zo strán k odstúpeniu od zmluvy, je potrebné vychádzať z toho, že v tom čase si zmluvné strany splnili svoje povinnosti z obligačnoprávneho hľadiska - previesť vlastnícke právo, zaplatiť kúpnu cenu alebo prevziať predmet vlastníctva). Osud vecnoprávnych účinkov prevodu vlastníckeho práva závisí od posúdenia predmetu vkladu príslušným správnym orgánom podľa § 31 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z., pričom takémuto posúdeniu bráni práve odstúpenie od zmluvy.

Doručením odstúpenia od zmluvy jednou zo zmluvných strán do konania o povolení vkladu potom jedna zo strán zabraňuje prevodu vlastníckeho práva a teda naplneniu vecnoprávnych účinkov zmluvy. V tom prípade sa javí ako vhodná žaloba, ktorou sa bude žalobca (ten kto odstúpenie od zmluvy považuje za neplatné) domáhať, aby žalovaný strpel zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Ak bude žalobcom predávajúci, petit by mal znieť: Žalovaný je povinný strpieť prevod vlastníckeho práva nehnuteľnosti XY v prospech žalovaného do katastra nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa XY, ktorá je predmetom konania o povolení vkladu vedeného na Okresnom úrade XY, katastrálny odbor pod V123/2022.

Ak bude žalobcom kupujúci, petit by mal znieť: Žalovaný je povinný strpieť prevod vlastníckeho práva nehnuteľnosti XY v prospech žalobcu do katastra nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa XY, ktorá je predmetom konania o povolení vkladu vedeného na Okresnom úrade XY, katastrálny odbor pod V123/2022.

Uvedený výrok rozsudku jasne stanovuje pre sporové strany, ako aj pre kataster, že hoci jedna zo strán bránila povoleniu vkladu v dôsledku odstúpenia od zmluvy, musí vklad do katastra strpieť, ak budú samozrejme splnené podmienky pre zápis prevodu vlastníckeho práva podľa katastrálneho zákona. Takýto výrok súdu podľa môjho názoru nezashuje do právomoci katastra, pretože ukladá povinnosť len sporovým stranám.

Ak by sa napriek tomu zdalo uvedené sporné, mal by súd pred pripustením žaloby o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy skúmať, či nie je daná žaloba o určenie či tu právo je alebo nie je. Výrok rozsudku by potom mohol znieť:

Súd určuje, že žalovaný nemal právo odstúpiť listom zo dňa XY od kúpnej zmluvy zo dňa XY, ktorá je predmetom vkladu V 123/2022 na Okresnom úrade XY, katastrálny odbor.

Samozrejme ide o môj názor. Súd by ale mal aj v zmysle judikátu R 14/2021 zvážiť, či neboli splnené podmienky pre preformulovanie žaloby na určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy na uvedený určovací výrok. V rámci odstránenia prílišného formalizmu sa mi to javí ako vhodné riešenie. Súd by však nemal preformulovať žalobu na určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy na žalobu o plnenie (prvý spôsob riešenia), pretože by tým zmenil žalobný návrh po kvalitatívnej stránke (z § 137 písm. c) na § 137 písm. a) Potom by súd musel žalobu zamietnuť a vyvolať tak vznik judikátu cestou opravných prostriedkov, čo však nesleduje materiálnu ochranu práv žalobcu, ktorá by mala zohľadnená aplikáciou sociálnej koncepcie civilného sporového konania, na ktorom bolo CSP postavené.

Ad Peter: Vďaka za zdieľanie prípadu!

Úvodná poznámka na margo rozlišovania „určovanie práva“ ( § 137 písm. c) CSP) a „určovanie (ne)platnosti právneho úkonu“ ( § 137 písm. d) CSP):

Hoci sa zjavne žalovalo o určenie platnosti kúpnej zmluvy a teda by sme mali byť v režime § 137 písm. d) CSP, súd bol v režime § 137 písm. c) CSP. Z citovaného úryvku rozhodnutia pritom nevyplýva, že by súd predtým využil možnosť vyzvať žalobcu na opravu vád žaloby (o tom Juraj v otváracom poste tohto vlákna s odkazom na NS SR, 7Cdo/268/2019, medzičasom R 14/2021, resp. aj Dušan Kucbel v ostatnej reakcii). Preto podľa môjho skromného poznania aktuálnej teórie a praxe o určovačkách by som žalobu zamietal pre nesplnenie § 137 písm. d) CSP, či 🤔?

Odpoveď na „ako nie“ je však v tejto problematike tradične o dosť ľahšia než odpoveď na „ako áno“. Páči sa mi návod od KS BB v 17Co/32/2020 (vďaka Dušanovi Ďurianovi za podelenie sa oň vyššie v tomto vlákne): 4.5.6. (...) „(z hľadiska prejednávaného sporu mohli žalobcovia svoj nárok uplatniť žalobou na určenie existencie práva žalovaných na odstúpenie od zmluvy podľa § 137 písm. c/ C.s.p. za predpokladu preukázania existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, prípadne do úvahy prichádza aj žaloba na splnenie povinnosti žalovaných previesť vlastnícke právo k bytu v Q. Q. v zmysle kúpnej zmluvy zo dňa 15.01.2019 podľa § 137 písm. a/ C.s.p., ktorú obligačnú povinnosť žalovaní spochybnili práve vykonaním odstúpenia od zmluvy, pričom v obidvoch prípadoch by súd ako prejudiciálnu otázku skúmal platnosť sporných odstúpení od zmluvy) (...)“.

K obom riešeniam sa prikláňa aj Dušan Kucbel a pomohol aj naformulovaním petitov 😊.

Rozhodujúci je stav v čase vyhlásenia rozsudku. Preto určovať, že žalobca (ne)mal právo odstúpiť od zmluvy pred podaním žaloby, je podľa mňa na zamietnutie žaloby. Práva do minulosti by sa nemali určovať.

Dovoľujem si dať do pozornosti názor KS ZA v otázke posudzovania platnosti / neplatnosti odstúpenia od zmluvy v prípadoch, ak je daná zmluva predmetom rozhodovania návrhu na vklad vlastníckeho práva.

Uznesenie Krajského súdu Žilina, sp. zn.: 7Co/14/2022

...Za nie bez významnú odvolací súd považoval v tejto súvislosti poukázať i na komentár k zák. č. 162/1995 Z.z. Katastrálny zákon, podľa ktorého orgány na úseku katastra často odmietajú riešiť predbežné otázky týkajúce sa platnosti odstúpenia od zmluvy alebo otázky relatívnej neplatnosti, ak sú tieto otázky „sporné“. Často sú na to dokonca aj nesprávne usmerňované zo strany UGKK SR. Namiesto vyriešenia predbežnej otázky zisťujú názory účastníkov a keď zistia „spornosť“, odkazujú ich na súdne konanie s tým, že správne orgány nemajú právomoc na riešenie „sporných otázok“. Spravovanie katastra je už od svojich počiatkov charakteristické tým, že sa v ňom vyskytujú aj justičné prvky, t.j. ich rozhodovacia činnosť je obdobná rozhodovacej činnosti súdov. Správne orgány sa týmto postupom zbavujú svojej povinnosti riešiť predbežné otázky bez ohľadu na to, či sú sporné alebo nie. Okruh predbežných otázok, ktoré nie sú správne orgány oprávnené riešiť, je jednoznačne vymedzený v § 40 ods. 2 Správneho poriadku a tento okruh si nemôžu orgány katastra svojvoľne rozširovať na „sporné“ alebo iné predbežné otázky. Správny poriadok ani iný predpis na úseku katastra nerozlišuje, či je predbežná otázka medzi účastníkmi „sporná“ alebo „nesporná“. Okresný úrad je povinný skúmať, či zákon alebo dohoda účastníkov odstúpenie pripúšťa, či je toto odstúpenie platné. V prípade, že odstúpenie je absolútne neplatné, nemožno naň prihliadať, keďže absolútne neplatný právny úkon nemá žiadne právne účinky....

"Určovací výrok v znení, že sporné nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom, je spôsobilým podkladom pre výmaz predmetného záložného práva z katastra nehnuteľností aj proti vôli záložného veriteľa."

NS SR, sp. zn. 1 Cdo/249/2021

"Žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu (podaná za účinnosti Civilného sporového poriadku) je žalobou o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku. Jej prípustnosť je podmienená existenciou osobitného predpisu, ktorý určitú osobu oprávňuje podať týmto predpisom špecifikovanú určovaciu žalobu."

R 1/2023, NS SR z 20. októbra 2022 sp. zn. 1Obdo/51/2021

Rád by som upozornil na skvelý príspevok Slavomíra Máčaja k tejto téme: Je v zmysle § 137 CSP prípustné žalovať o určenie neplatnosti právneho úkonu?.

Závery možno stručne zhrnúť nasledovne:

"Žaloby o určenie právnych skutočností a ich vlastností sú zásadne neprípustné. ... Výnimkou sú prípady, keď prípustnosť žaloby o neplatnosť vyplýva z osobitného predpisu. ... O prípustnosti žaloby o neplatnosť by bolo možné uvažovať ako o celkom výnimočnej poistke v prípadoch, keď by žalobca nemohol efektívne brániť svoje práva ani žalobou o plnenie, ani žalobou o určenie práva. Prípadne vtedy, ak prípustnosť žaloby treba vyvodiť z účelu zákona jeho sudcovským dotvorením, napríklad na základe analógie. Výnimočné pripustenie takejto žaloby si vyžaduje sudcovské dotvorenie práva, nakoľko ide proti zneniu zákona. Splnenie výnimočnej prípustnosti takejto žaloby musí súd presvedčivo zdôvodniť. Najmä musí vysvetliť, prečo v konkrétnom prípade na ochranu žalobcových práv nepostačuje ani žaloba na plnenie, ani žaloba na určenie práva."

Cituje rozhodnutia slovenských súdov, ktoré tieto závery potvrdzujú (vrátane R 61/2007 ešte z čias účinnosti OSP), ako aj českú a rakúsku judikatúru. Taktiež však uvádza rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sa od týchto záverov odchyľujú a podrobuje ich tvrdej kritike:

"Hoci z právneho hľadiska sa otázka neprípustnosti žalôb o neplatnosť javí ako pomerne jednoznačná, nekonzistentný a nesystematický prístup najvyššieho súdu robí jej posúdenie v konkrétnom prípade nepredvídateľným. Ide o negatívny jav, ktorý je v praxi slovenských súdov bohužiaľ častý. Možno hovoriť o „pocitovej justícii“—o rozhodovaní, ktoré sa nezakladá na jasných a predvídateľných pravidlách, ale na vnútorných pocitoch sudcu alebo neznámych kritériách, ktoré v rozhodnutí nie sú vyjadrené. Tento jav zakladá nepredvídateľnosť súdnych rozhodnutí a podkopáva právnu istotu účastníkov právnych vzťahov. Kým subjekty v Čechách alebo Rakúsku sa môžu spoľahnúť v tejto otázke—a mnohých ďalších—na jasnú judikatúru svojich najvyšších súdov, slovenské subjekty musia tápať v temnote."

"8. Nemožno vylúčiť, že žalobcovi vznikne potreba určovacieho rozsudku po tom, ako súd rozhodne o žalobe na plnenie. Zamietnutie žaloby na plnenie totiž nemusí znamenať, že by súd negatívne posúdil otázku existencie práva alebo právneho vzťahu. Preto sa ukazuje, že určenie práva nemožno vyvodiť z rozsudku na plnenie. Aj zamietacie rozsudky o plnenie totiž môžu vychádzať z kladnej odpovede o existencii práva alebo právneho vzťahu. Určovacie žaloby by teda mali byť prípustné, pokiaľ bude daný naliehavý právny záujem na určení.

9. Podľa nášho názoru by uvedený problém nevznikol, ak by určovacia žaloba nebola jednoducho vnímaná ako subsidiárna (neprípustná, ak je možné žalovať na plnenie) a bola by prípustná vždy, ak by bol na určení právny záujem, t.j. žalobca by uviedol rozumný dôvod, pre ktorý mu môže byť určovací rozsudok na prospech, hoci mohol žalobca podať aj žalobu na plnenie. Tlak na podávanie žalôb na plnenie a elimináciu určovacích žalôb je živnou pôdou pre vznik záverov, že žaloba na plnenie konzumuje určovaciu žalobu. Určitým krokom správnym smerom je znovuzavedenie medzitýmneho určovacieho rozsudku v zmysle § 214 ods. 2 CSP, vďaka ktorému môžu popri sebe existovať určovacie rozsudky s rozsudkami na plnenie."

Gešková, K. Vzťah určovacej žaloby a žaloby na plnenie. Súkromné právo č. 6/2022.

https://www.nsud.sk/rozhodnutia/4cdo2382022/

"Princíp sudcovského dotvárania práva zakotvený v čl. 4 CSP sa týka hľadania riešenia procesnej otázky v prípade absencie výslovného pravidla a jeho účelom je zabrániť odmietnutiu spravodlivosti z dôvodu právno-pozitivistického formalizmu, resp. neprimeraného lipnutia iba na doslovnom znení právnej normy. Najvyšší súd odobril rozhodnutia nižších súdov v otázke procesnej prípustnosti žaloby o určenie a prípustnosti vznesenia námietky premlčania v takomto type konania s následkom možnosti výmazu záložného práva z evidencie katastra nehnuteľností. Z pohľadu ústavného súdu ide o zhodnotenie procesnej otázky, ktorú v prípade absencie výslovnej dikcie zákona možno riešiť aj prostredníctvom dotvorenia práva sudcom za splnenia podmienok podľa čl. 4 ods. 2 CSP."

IV. ÚS 427/2023

"Osobitným právnym predpisom, z ktorého v prípade porušenia predkupného práva vyplýva oprávnenie spoluvlastníka domáhať sa žalobou určenia neplatnosti kúpnej zmluvy [137 písm. d) Civilného sporového poriadku], je v hmotnoprávnej rovine § 40a Občianskeho zákonníka v spojení s § 140 tohto zákonníka."

ZSP 33/2024, NS SR, sp. zn. 4 Cdo/186/2022

"Žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu (podaná za účinnosti Civilného sporového poriadku) je žalobou o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku. Jej prípustnosť je podmienená existenciou osobitného predpisu, ktorý určitú osobu oprávňuje podať týmto predpisom špecifikovanú určovaciu žalobu."

Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obdo/51/2021, zo dňa 20.10.2022

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím