Autori:

Nakoľko som na tejto stránke (predpokladám, že mojou chybou) nenašiel "zberný kôš" k problematike právnych úkonov, ich formy, prepdokladov, náležitostí ako vôľa, a pod. - trúfalo som si po nedeľnej rolinsovskej "šialke" kávy trúfol pokúsiť sa tento - kôš - vytvoriť. Veď hodiť do koša nemusí znamenať bezvýnimočne vyhodiť, možno recyklovať. Buď sa stretne s ohlasom alebo postupne zapadne do historického zabudnutia. Alibisticky skonštatujme, že uvidíme, nech si osud napíše sám.

Výkopom do debaty o právnych úkonoch ako relevantnom právnom konaní - súhlasiac s Knappom že "otvorenie chladničky" to nebude pretože potom by holá existencia znamenala výkon práva... dávam do pozornosti lexforáckej ekipe nález Ústavného súdu, v ktorom sa prelomila formálna platnosť právneho úkonu na podklade skúmania skutočnej vôle subjektov práva. Súdy dnes skutočne, myslím, že môžeme konštatovať viac ako vo väčšine prípadov - pristupujú k hodnoteniam právnych úkonov formalisticky, teda v štýle bol - bol, a málokedy dospejú do prieskumu, za akých podmienok "bol" - realizovaný. Sudca je ten, kto má vedieť nazrieť za roh, a hľadať skutočnú podstatu hmotnoprávneho vzťahu. Samozrejme, je potrebné prelamovať existenciu právneho úkonu veľmi striedmo, a na argumentačne podrobnom bazálnom základe, pretože bez toho by z tohto postupu mohol vzniknúť skutočne nebezpečný nástroj. Áno, pretože tu skutočne ide o možnú zmenu postoja v štýle neskoršia vôľa ruší skoršiu. Chcel som pred 10 rokmi predať nehnuteľnosť? Ale kdeže, nechcel ... ako iste všetci vieme, je veľká vec či chcel, či nechcel - a dopĺňam - za relevantného zhodnotenia aj toho, ako sa mimo skúmaného právneho úkonu subjekt práva správal. A áno, toto musí posúdiť konajúci súd.

Ale naspäť k nálezu - rovnako zaujímavým je tento nález z dôvodu, že má širokospektrálne právne následky v procesnom práve, nakoľko sa vyjadril k miere unesenia dôkazného bremena pri odkaze účastníka konania na trestné konanie voči (pre spor) relevantnej osobe. Z rozhodnutia vyberám:

Spisová značka:

ÚSSR, sp. zn. III ÚS 120/2020

… skutočnosť, že sťažovatelia zmluvu a dodatok k nej riadne podpísali, nevypovedá nič o náležitostiach vôle ako materiálnej stránke právneho úkonu. Táto skutočnosť môže svedčiť len o tom, že bola dodržaná forma právneho úkonu v zmysle § 40 Občianskeho zákonníka. Ani zmluvné ustanovenie, podľa ktorého strany vyhlasujú, že ju uzavreli slobodne, vážne, a nie v tiesni alebo za nápadne nevýhodných podmienok, samozrejme, nevypovedá nič o zameraní vôle sťažovateľov (t.j. podstatná náležitosť právneho úkonu), pretože uvedené je potrebné v konaní dokázať, keďže sťažovatelia existenciu vôle spochybňovali.

… ústavný súd podotýka, že a sporové strany prednesú tvrdenia o trestnom stíhaná tretích osôb, povinnosť preukázať svoje tvrdenia splnia v miere zodpovedajúcej rozsahu im dovoleného prístupu k takýmto informáciám, a zároveň sa tieto informácie ukážu byť pre civilné konanie relevantné (napríklad pre vyhodnotenie vierohodnosti svedka či iných výpovedí, je povinnosťou všeobecných súdov ich zabezpečiť a riadne zohľadniť.

.. pokiaľ ide o hodnotenie vierohodnosti svedka zo strany krajského súdu, podľa ktorého tá “nemôže byť spochybnená samotnou skutočnosťou jeho trestného stíhania v iných veciach nesúvisiacich s týmto sporom” – ústavný súd toto hodnotenie považuje za úplne nedostatočné. V očiach sťažovateľov môže byť toto hodnotenie vnímané dokonca ako výsmech spravodlivosti.

Pripájam rovnako judikatúru hovoriacu o tom, že každý právny úkon je potrebné posudzovať v kontexte okolností, za ktorých sa udial - a teda s prihliadnutím na správanie sa konajúceho subjektu, nielen pri relavntnom právnom úkone. Rovnako si myslím, že vyššie citovaný nález nadviazal na judikatúru NSSR formulujúcu pravidlá tzv. "vnútornej výhrad" pri právnom úkone.

VNÚTORNÁ VÝHRADA:

“Čo sa týka vážnosti vážnosti vôle, prejav, ktorý je iba zdanlivo prejavom vôle, no v skutočnosti vôľa neexistuje alebo skutočná vôľa je iná, je podľa § 37 OZ neplatný. Medzi takéto právne úkony patria okrem iných simulované úkony ako aj úkony urobené s takzvanou vnútornou výhradou. Simulovaný právny úkon je predstieraný. Ide o taký prejav, ktorý má pôsobiť ako vážny úkon, ale v skutočnosti nie je vážne mienený, pretože nevyjadruje vôľu spôsobiť právne následky. Simulovaný právny úkon je neplatný. Podobným simulácii je urobenie právneho úkonu s takzvanou vnútornou výhradou (mentálnu rezerváciou) na rozdiel od simulovaného úkonu pri ktorom ten kto ho urobil, právny úkon len predstieral, skutočnosti ho vôbec urobiť nechcel, v prípade vnútornej výhrady ten, kto právny úkon urobil, ho urobiť chcel, ale nechcel spôsobiť jeho následky alebo aspoň niektoré z nich (Rozsudok Najvyššieho súdu slovenskej republiky z 27. mája 2010 sp.zn. 1 Cdo 113 /2008).

OSTATNÉ RELEVANTNÉ SKUTOČNOSTI POSUDZOVANIA PREJAVU VÔLE:

“Pri výklade právneho úkonu za použitia interpretačných pravidiel v zmysle 35 ods. 2 OZ nie je možné už urobený právny úkon doplňovať meniť či nahradzovať iným pretože základným účelom výkladu je zistenie skutočnej vôle konajúceho účastníka ktorá nachádza svoj výraz v obsahu právneho úkonu pritom sa obvykle obsah právneho úkonu zisťuje zo slovného vyjadrenia vo všeobecnej rovine sa môže stať že slovné znenie nie je vždy jednoznačným vodítkom k u zisteniu skutočného obsahu prejavu vôle a preto je treba brať na zreteľ I ostatné okolnosti za ktorých bol prejav vôle urobený čo znamená Potrebu vzatia do úvahy i textový rámec teda kontext celkového konania strán” (Uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 13. septembra 2007, sp. zn. III. ÚS 1005/07).

“Vzájomné vzťahy účastníkov ktoré spolu s celá jednoznačne súvisia a podmieňujú sa je treba vnímať v celom ich kontexte a takto ich posudzovať významné z tohto pohľadu nie je nominálne označenie jednotlivých zmluvu a ich formálna oddelenosť, ale taktiež sa majú tieto úkony posudzovať podľa vôle toho kto právny úkon robil, ak nie je táto vôľa v rozpore s jazykovým prejavom” (USČR, nález Ústavného súdu Českej republiky z 25. júla 2017 sp.zn. I.ÚS 34 / 17).

NÁSLEDNÉ CHOVANIE:

“Pri výklade právneho úkonu je je možné v zmysle vôle toho, kto úkon urobil, usudzovať taktiež s prihliadnutím k následnému chovaniu zmluvných strán” (Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 12. decembra 2008 sp. zn. 33 Odo 1580/2006).

OCHRANA ADRESÁTA PRÁVNEHO ÚKONU:

“Právne úkony treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia ale najmä podľa obsahu vôle toho kto právny úkon robil, s prihliadnutím na to, že treba chrániť dobrú vôľu adresáta, ktorému bol právny úkon určený” (Rozsudok Najvyššieho súdu slovenskej republiky z 1. júla 2006, sp.zn. 2 Cdo 281/ 2005).

Nebýva často, aby sa na náš ústavný súd dostali zmluvy týkajúce sa IT.

V konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 39/2024-76 sa ústavný súd zaoberal otázkou uvedenia do omylu pri uzatvíraní SLA (service-level agreement), teda zmluvy o technickej podpore a licenčnej zmluvy na užívanie počítačového programu.

Objednávateľ tvrdil, že ho autor/zhotoviteľ uviedol do omylu pri uzatváraní oboch zmlúv, pretože po uzavretí oboch zmlúv (SLA a licenčnej), ktoré boli zároveň vzájomne podmienené, zistil, že dodaný softvér nezodpovedá tomu, čo mu bolo prezentované pred uzavretím oboch zmlúv. Objednávateľ zároveň uhradil vystavené faktúry a následne sa domáhal určenia neplatnosti oboch zmlúv z dôvodu uvedenia do omylu.

Súd prvej inštancie žalobu zamietol, odvolací súd rozsudok potvrdil a najvyšší odmietol dovolanie. Súdy mali za to, že objednávateľ ako podnikateľ je povinný postupovať s odbornou starostlivosťou, počítačový program si mal možnosť pred jeho použitím prezrieť a vyskúšať. Taktiež sťažovateľ sťažovateľ počas platnosti zmluvy mal možnosť počítačový program bez obmedzení používať a spolupracovať so žalovaným na jeho úpravách. Z dotknutých zmlúv zároveň podľa krajského súdu sťažovateľ musel mať vedomosť o tom, že dodaný počítačový program sa bude následne upravovať podľa jeho požiadaviek po jeho dodaní v zmysle zmluvy o technickej podpore.

Všeobecnú súdy prípad uzavreli tak, že objednávateľ sa nemohol dostať do omylu zo strany autora počítačového programu a sťažovateľ mal ísť režimom uplatňovania vád a nie neplatnosti.

Z rozhodnutia ústavného súdu:

27. Predpokladom právneho posúdenia neplatnosti dotknutých zmlúv s prihliadnutím na námietku sťažovateľa predloženú v konaní (týkajúcim sa uvedenia do omylu ohľadom funkcionality počítačového programu, konania žalovaného v rozpore s dobrými mravmi) bolo predovšetkým objasnenie, resp. ustálenie podstatných náležitostí týchto zmlúv, medzi ktoré nepochybne patrí dohodnutý predmet plnenia.

28. Právny záver o dohodnutom predmete plnenia by mal byť aj v tomto prípade ustálený s prihliadnutím na príslušné výkladové pravidlá uvedené v § 266 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti ústavný súd vo vzťahu k výkladu právneho úkonu poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Obdo/73/2021 z 31. októbra 2022, v ktorom tento súd poskytol usmernenie k aplikácii § 266 Obchodného zákonníka, ktoré obsahuje výkladové pravidlá pre výklad právnych úkonov. Najskôr tak musí byť v zmysle § 266 Obchodného zákonníka zistený úmysel toho, kto konal, a pokiaľ ho nemožno zistiť alebo sa zmluvné strany v sledovanom úmysle právneho úkonu rozchádzajú, treba vychádzať z významu, aký by bežný podnikateľ prejavenej vôli prikladal, a ďalej z toho, aký význam sa prikladá v právnom úkone použitým výrazom podľa obchodných zvyklostí. Pri nemožnosti zistenia hľadiska subjektívneho (úmysel konajúcich) prichádza do úvahy objektívne hľadisko. Vždy sa však z hľadiska subjektívneho, ako aj objektívneho musí brať ohľad na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle vrátane rokovania o uzavretí zmluvy, praxe, ktorú medzi sebou zmluvné strany zaviedli, ako aj následné správanie strán, pokiaľ to povaha veci pripúšťa.

29. Určenie predmetu zmluvy sa podľa ústavného súdu môže javiť ako jednoduchá úloha, avšak vtomto prípade iba pri povrchnom nazeraní na vec. Samotný predmet dotknutých zmlúv si vyžaduje hlbšie zaoberanie sa problematikou IT práva.

30. Odborná literatúra definuje počítačový program v právnom slova zmysle tak, že zahrňuje tiež prípravné a koncepčné materiály, ktoré vedú k jeho vytvoreniu, najmä analýzy, návrhy architektúry alebo designu softwaru či funkčnej špecifikácie (pozri Softwarové smlouvy, 1. vydanie, 2021 s.).

31. Pre lepšie pochopenie predmetu zmluvy ústavný súd odkazuje na odbornú literatúru ‒ Softwarové smlouvy, 1. vydání, 2021, s. 185 – 229, bod 691, v ktorej sa uvádza: „Často se v praxi setkáváme s případy, kdy jedna strana od druhé software jednoduše kupuje, jako by se jednalo o běžnou věc, kterou je možné koupit v obchodě. I když žijeme v technologicky vyvinuté společnosti a software se stal skutečně běžnou věcí, bez které se neobejdeme, nejedná se o obyčejnou věc. Nelze na něj nahlížet ani jako na věc, kterou lze koupit v obchodě. Pokud se bavíme o softwaru, který má být na základě určité objednávky vyvinut pro kupujícího, jedná se o věc, která zatím jako celek neexistuje. O to důležitější je pak pochopit, jak povaha softwaru ovlivňuje způsob, jakým jej objednatel skutečně získá.“

32. ,,Lze tedy shrnout, že sepsáním smlouvy o dílo či smlouvy licenční obě smluvní strany „deklarují“ stav mysli programátora, resp. akceptování pohledu programátora ohledně převážné dokončenosti díla. Smlouva může následně oboustranně konvalidovat, pouze prokáže-li se ohledně dokončenosti díla“ (Právní rozhledy marec 6/2012, s. 215, Počítačový program na objednávku, režimy „prevodu“ softwarových práv, JUDr. Ing. Vladimír Koranda, Ph.D., Praha).

33. Sťažovateľ v dovolacej argumentácii poukazoval na predmet dotknutých zmlúv, resp. na stav dokončenosti počítačového programu, ktorý si mal možnosť sťažovateľ prezrieť pred uzavretím zmluvy, a stav tohto počítačového programu po jeho dodaní, ako aj na správanie žalovaného vtomto zmluvnom vzťahu. Vzhľadom na predmet zmluvy samotné hmotné zachytenie počítačového programu v objektívne vnímateľnej podobe v čase uzavretia dotknutých zmlúv, resp. v čase prezentácie softwaru sťažovateľovi nemuselo byť dostačujúce pre sformovanie súhlasného prejavu vôle zo strany sťažovateľa obzvlášť vprípade, ak zmluvné strany jasne deklarujú požiadavku na úpravu predmetu zmluvy.

34. Sťažovateľ v preskúmavanom konaní namietal, že práve táto nezachytená časť počítačového programu bola z jeho pohľadu pre uzavretie dotknutých zmlúv rozhodujúca. Na podporu svojej argumentácie v preskúmavanom konaní predložil, ako sám zdôrazňuje, len malú časť listinných dôkazov, ktoré mali preukázať jeho tvrdenie, že dodaný počítačový program nespĺňal zmluvne

dohodnuté funkcionality, ako aj faktúry svedčiace o tom, že žalovaný mu účtoval neoprávnene sumy za nastavovanie dohodnutých prvkov funkcionality. S prihliadnutím na uvedené ani sťažovateľom predložené dôkazy o nefunkčnosti počítačového programu, ako aj účtové doklady vrátane faktúr zostavených žalovaným nemožno považovať za právne irelevantné, nemajúce dopad na skutkové závery ovplyvňujúce samotné právne posúdenie tejto veci. Vtejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že iba dostatok relevantných informácií by mohol viesť k uzavretiu zmluvy v súlade s vôľou dotknutých subjektov, naopak, nedostatok takýchto informácií spravidla implikuje výrazný nepomer medzi očakávaniami a realitou.

35. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci sa v preskúmavanom konaní otázkou predmetu dotknutých zmlúv, dohodnutých funkcionalít počítačového programu prepojených s informačnou povinnosťou žalovaného, stavom jeho dokončenosti včase jeho dodania sťažovateľovi či namietaným správaním žalovaného vôbec nezaoberali.

36. Obdobnou situáciou, keď vec mala v rozpore s uistením predávajúceho vady, pre ktoré ju nebolo možné použiť podľa účelu zmluvy, sa najvyšší súd zaoberal už v sp. zn. Rv I 355/31 (Vážný 10732). V tomto prípade bol podľa zmluvy kupovaný kôň na ťahanie (na dopravu mlieka a ľahšie práce) a predávajúci sa zaručil, že „kůň jest dobrý tahoun“. Napokon však vyšlo najavo, že kôň je „nespolehlivý, a to i na rovině, a do kopce vůbec vypovídá službu“. Zodpovednosti sa predávajúci nevyhol ani poukazom na znalecký posudok, podľa ktorého „kůň některému kočímu chodí, neboť z toho nijak neplyne, že se kůň hodí k tahu, a nelze na kupiteli požadovati, by snad vyměnil celou řadu kočí, než najde takového, kterému by kůň chodil“.

37. Z rakúskej judikatúry možno demonštrovať príklad odstúpenia od zmluvy v dôsledku nedbanlivostného porušenia informačnej povinnosti napr. rozhodnutím OGH 8. Oktober 1975, 1 Ob 191/75 (OLG Wien 1 R 111/75; HG Wien 11 Cg 303/74) OGH (SZ 48/102), v ktorom bola náhrada škody zculpa in contrahendo prisúdená vprípade dodávky zariadenia pre lekárske diagnostické centrum. Žalobca si pri kontraktácii vymienil isté funkcie tohto zariadenia, pričom bol žalovaným (dodávateľom) o naplnení týchto požiadaviek uistený. Zariadenie bolo dodané, avšak neschopné prisľúbených funkcií. Žalobca preto od zmluvy odstúpil a požadoval náhradu Vertrauensinteresse. Uvedená škoda bola tomuto žalobcovi napokon priznaná, aj keď sa zavinenie zakladalo iba na nedbanlivosti.

38. Odpovede na uvedené otázky nesú v sebe potenciál spochybniť krajským súdom prijatý záver o neexistencii ospravedlniteľného omylu sťažovateľa, avšak v napadnutom uznesení najvyššieho súdu chýbajú. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd sťažovateľovi na ním predloženú argumentáciu neposkytol dostatočnú odpoveď a takýto formalistický prístup najvyššieho súdu nemožno považovať za ústavne akceptovateľný."

Na toto rozhodnutie nazerám v kontexte nového zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorým sme do OZ zaviedli digitálne pojmy ( §119a OZ). V § 852a OZ máme komplexnú úpravu zmluvy s digitálnym plnením, vlastnosťami a atď..

Náš Obchodný zákonník nič podobné nemá. Aj na citovanom náleze vidno, že ústavný súd musel hľadať inšparáciu v takmer 100 ročnom rozhodnutí a v zahraničnej judikatúre, aby našiel zmyslupné riešenie "digitálneho" problému.

Možno by sa nový zákon o ochrane spotrebiteľa mohol stať inšpiráciou na doplnenie OBZ o digitálne služby, pretože nie len spotrebitelia sa môžu dostať do situácie, kedy krásna prezentácia nezodpovedá tomu, čo bolo na koniec dodané. Kde je hranica medzi vadou diela a uvedením do omylu? Ktoré kritéria budú rozhodujúce pre určenie tejto hranice?

Ďakujem Martinovi Friedrichovi za poukaz na nález III. ÚS 39/2024 zo 16.05.2024, ktorého citácia ma v Martinovom komente zaujala (či skôr zaskočila) natoľko, že som si prečítal nielen daný nález Ústavného súdu SR, ale aj napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu SR. Iste, nevidel som spis, ale i tak si dovolím niekoľko otázok:

1. Je vôbec možné hovoriť o omyle objednávateľa pri SW, ktorý nie je vytvorený "na objednávku", ale "len" prispôsobený tzn. "kustomizovaný"? Navyše, ak objednávateľ SW pred kustomizáciou nejaký čas užíval?


2. Je naozaj namieste tak odlišný (až ochranný) prístup pri kustomizácii SW v porovnaní so zhotovením akéhokoľvek iného diela v zmysle zmluvy o dielo, kde je dielo (tiež) definované cielovými očakávaniami objednávateľa?


3. Kam až siaha "informačná povinnosť" dodávateľa SW v rámci B2B vzťahu?


4. Budeme mať absolútne neplatné všetky SW licenčné zmlúv, ak SW v čase uzatvorenia licenčnej zmluvy ešte vôbec neexistoval, resp. neexistoval vo finálnej podobe odovzdanej objednávateľovi?


5. Ostal by potom vôbec nejaký priestor napr. na agile vývoj/kustom SW?

A tu sa radšej s otázkami zastavím. Ešte - v reakcii na Martinovu zmienku o digitálnom plnení - dodám, že som osobne celkom rád, že zákonodarca nešiel cestou goldplatingu a spotrebiteľskú smernicu o digitálnom obsahu (DCD) netransponoval aj do vzťahov B2B (ako sa to stalo napr. v ČR).

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím