Autori:

Jedným z dôvodov, prečo v posledných týždňoch a mesiacoch rád chodím na tento blog, je, že tu zatiaľ nebola žiadna zmienka o pandémii. Také miesta sú mi teraz vzácne.

Tento post bude v tomto smere výnimkou, ale sľubujem, že sa pandémie dotkne len veľmi okrajovo a bude sa venovať otázke, ktorá sa v rôznych podobách vracia už mnoho rokov a verím, že sa bude vracať dlhšie ako pandémia.

Rád by som tu vytvoril priestor na diskusiu o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú legislatívnou (alebo inou normotvornou) činnosťou. Teda otázke, či v prípade vzniku škody priamo v dôsledku zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu vzniká poškodenému nárok na náhradu škody voči štátu.

Východiská

Na úvod niekoľko notoriet.

Nárok na náhradu škody spôsobenej "nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom" je ukotvený medzi základnými procesnými právami v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR.

Toto právo je na podústavnej úrovni implementované zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v platnom znení.

Veľa rokov sa diskutovalo o tom, či legislatívnu činnosť možno subsumovať pod nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup a tým pádom založiť zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (napr. Mičinský, Ľ., Beňa, J. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú legislatívnou činnosťou pred súdmi SR, Zo súdnej praxe, č. 3/2012; Števček, M., Ľalík, T. Nové ustanovenie § 152 ods. 5 Zákonníka práce vs. vybrané princípy ústavného a súkromného práva, Zo súdnej praxe, č. 1/2012, s. 2-10; Balog, B. Zodpovednosť parlamentu za prijatie zákona z pohľadu vnútroštátneho práva. Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae, 2011, č. 4).

Potom do diskusie vstúpil zákonodarca a zákonom č. 412/2012 Z. z. vložil do zákona č. 514/2003 Z. z. ustanovenia, podľa ktorých "[z]a nezákonné rozhodnutie sa nepovažuje výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky". A tak isto "za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky".

Na zákonnej úrovni je teda nárok na náhradu škody spôsobenej legislatívnou činnosťou vylúčený. Aj keď mi nie je známe, že by pred touto novelou takýto nárok úspešne uplatnený bol.

Nie je asi sporné, že táto výluka sa nemôže aplikovať na situácie, kedy legislatívnou činnosťou došlo k porušeniu práva EÚ. Súdny dvor EÚ jednoznačne judikoval, že zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením práva EÚ sa uplatní aj vtedy, "keď je za vytýkané nesplnenie povinnosti zodpovedný zákonodarný orgán" (C-46/93 a C-48/93 Brasserie du Pecheur). Túto skutočnosť zákonodarca fakticky aj priznal v dôvodovej správe k zákonu č. 412/2012 Z. z. Okrem toho podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 28 Cdo 2927/2010 je v prípade nároku na náhradu škody spôsobenej porušením práva EÚ vnútroštátny zákon o zodpovednosti štátu aj tak len podpornou úpravou. Samotné podmienky nároku vyplývajú z práva EÚ (konkrétne judikatúry SDEÚ). Zákon č. 514/2003 Z. z. v týchto prípadoch zrejme slúži len ako podporná procesná úprava, ale nemôže hmotnoprávne vylučovať nárok vyplývajúci z práva EÚ.

Vráťme sa teda k situácii, kedy je vnútroštátny všeobecne záväzný právny predpis v rozpore s vnútroštátnym predpisom vyššej právnej sily (typicky zákon s ústavou) a rozporný predpis spôsobil vznik škody.

Potenciálne riešenia

Na účely diskusie možno nastoliť niekoľko potenciálnych (zjednodušených) riešení.

Po prvé, možno povedať, že nárok na náhradu škody jednoducho nie je. To bol zrejme zámer zákonodarcu pri prijímaní zákona č. 412/2012 Z. z. Pre poškodeného je to nepríjemné, ale z právneho hľadiska je to jedno z možných riešení.

Po druhé, možno postulovať, že paušálna výluka zodpovednosti za legislatívnu činnosť je v rozpore s čl. 46 ods. 3 ústavy. Tieto ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. doposiaľ neprešli prieskumom ústavnosti. Teoreticky je teda možné, že ak by otázka zodpovednosti štát za škodu spôsobenú legislatívnou činnosťou vyvstala v konaní pred súdom, súd by inicioval konanie o súlade ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vylučujúcich tento nárok s ústavou.

Po tretie, možno si predstaviť riešenie, že takýto zásah všeobecne záväzným právnym predpisom je zásahom do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru. A poškodení majú právo obrátiť sa na ESĽP. Ak som správne pochopil medializované informácie (Trend: Európsky súd rieši sťažnosť fitness centier na štát. Náhrady škôd sa domáhajú stovky ďalších), touto cestou sa vydali niektorí slovenskí sťažovatelia poškodení proti-pandemickými opatreniami (a týmto zároveň sľubujem, že toto je jediná referencia na pandémiu).

Po štvrté - a to je vlastne dôvod, prečo teraz píšem tento post - objavilo sa aj riešenie, ktoré tento nárok kvalifikuje ako nárok na "primeranú náhradu" za "vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva" v zmysle čl. 20 ods. 4 ústavy.

Konanie o zákaze zisku zdravotných poisťovní

Už nejaký čas so záujmom sledujem konanie, v ktorom sa práve táto otázka rieši. Ide o jedno z konaní vyvolaných zákazom zisku zdravotných poisťovní. V konaní na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11C/180/2008 sa akcionár jednej zo zdravotných poisťovní domáha finančného nároku voči štátu (ide o asi 30 miliónov s príslušenstvom, takže s tým miliónom v nadpise som trochu podstrelil).

Súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom konštatoval, že základ nároku je daný. Nechcem zachádzať do komplikovaných skutkových okolností, ale z právneho hľadiska súd odkazoval na rozhodnutie Ústavného súdu ČR, sp. zn. PL. ÚS-st 27/09, podľa ktorého "[ž]aloby pronajímatelů (vlastníků bytů) na náhradu škody vůči státu [...], jež měla vzniknout v důsledku dlouhodobé protiústavní nečinnosti Parlamentu spočívající v nepřijetí zvláštního právního předpisu vymezujícího případy, ve kterých je pronajímatel oprávněn jednostranně zvýšit nájemné, úhradu za plnění poskytovaná s užíváním bytu [...], jsou obecné soudy povinny posoudit z hlediska jejich práva na náhradu za nucené omezení vlastnického práva podle čl. 11 odst. 4 Listiny základních práv a svobod [ekvivalent čl. 20 ods. 4 našej ústavy]." K procesnému rámcu ÚS ČR podporne odkázal na zákon č. 82/1998 Sb. (ekvivalent nášho zákona č. 514/2003 Z. z.): "Čl. 11 odst. 4 Listiny sám o sobě neobsahuje žádnou bližší úpravu celé řady praktických otázek, jako kupř. u kterého státního orgánu je nutno nárok uplatnit, v jakých lhůtách apod. V tomto směru je nutno postupovat analogicky podle předpisu svým obsahem a účelem nejbližšího, kterým je zákon č. 82/1998 Sb."

Okrem toho súd prvej inštancie citoval rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 19/09, podľa ktorého "ak už dôjde k nelegálnemu vyvlastneniu de facto, tak na základe čl. 20 ods. 4 ústavy vzniká povinnosť primeranej náhrady.". Na základe toho súd prvej inštancie dospel k záveru, že právny základ nároku je daný. Na účely tejto diskusie je najzaujímavejšie, že pritom tento nárok odlíšil od nároku na náhradu škody. Podľa súdu "nárok na primeranú náhradu za vyvlastnenie nie je nárokom na náhradu škody nie je nárokom na náhradu škody v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a zákona č. 514/200 Z. z. Právnym dôvodom tohto nároku je čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a § 25 Obchodného zákonníka."

S napätím som očakával, ako sa k týmto záverom postaví odvolací súd, a prednedávnom som mal konečne možnosť prečítať si rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave. Odvolací súd medzitýmny rozsudok zrušil (sp. zn. 8Co/66/2018), v kľúčovej otázke však potvrdil jeho závery. Nechcem opäť zachádzať do skutkových detailov, ale pre účely tejto diskusie sú zaujímavé všeobecnejšie závery.

Odvolací súd potvrdil existenciu právneho základu nároku. Vychádzal pritom z ôsmych argumentov. Po prvé, relevantná novela zasiahla priamo do súkromnoprávnych vzťahov. Po druhé, ústavný súd konštatoval jej protiústavnosť a nehrozí teda, že by protiústavnosť legislatívy posudzoval všeobecný súd. Po tretie, išlo o zásah do práva podľa čl. 20 ústavy. Po štvrté, pri zásahu do práva podľa čl. 20 ústavy nemôže postačovať konštatovanie protiústavnosti. Po piate, zásah nebol zanedbateľný, ale vyvodenie zodpovednosti by zároveň neohrozilo základné funkcie štátu. Po šieste, nejde o zodpovednosť v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy a zákona č. 514/2003 Z. z. Po siedme, paušálne odmietnutie reparácie za protiústavný zásah do práva na majetok by predstavovalo odopretie práva na súdnu ochranu. Po ôsme, podľa ESĽP musí zásah do práva na ochranu majetku zohľadňovať spravodlivú rovnováhu medzi všeobecným záujmom a ochranou jednotlivca.

Relevantnú časť rozsiahleho odôvodnenia citujem pod postom nižšie.

Záver

Možno teda zhrnúť, že existuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, ktoré jednoznačne potvrdzuje existenciu nároku na kompenzáciu za protiústavnú legislatívu zasahujúcu do práva podľa čl. 20 ústavy, pričom táto kompenzácia sa dá uplatniť v civilnom konaní pred všeobecnými súdmi.

Týmto sa sled otázok za milión, samozrejme, nekončí. Prejde tento záver prieskumom v rámci dovolacieho konania (po opätovnom prvoinštančnom a zrejme aj odvolacom konaní)? Aký je presne vzťah medzi nárokom podľa čl. 20 ods. 4 a nárokom podľa čl. 46 ods. 3 ústavy v spojení so zákonom č. 514/2003 Z. z.? Čo robiť, ak protiústavná legislatíva zasiahla do iných základných práv? Ako rozhodne ESĽP o sťažnosti prevádzkovateľov fitnescentier citovanej vyššie? A ako rozhodne ústavný súd o návrhu prezidentky o preskúmanie súladu § 58 ods. 5 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia s ústavou (PL. ÚS 27/2020) (tak predsa som sa pandémie dotkol aj druhýkrát; ale toto už je naozaj naposledy)? Práve v tomto konaní bude priestor doktrinálne odpovedať na niektoré z načrtnutých otázok.

V týchto otázkach väzí príliš veľa doktríny a príliš veľa miliónov, aby som tu chcel ponúkať akékoľvek definitívne odpovede. Ale budem sa tešiť, ak ich tu budeme postupne hľadať.

__________________

Citované časti z uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 8Co/66/2018:

"Odvolací súd sa však nemohol stotožniť s názorom [štátu], že absencia výslovného ustanovenia zákona, ktoré by právnu zodpovednosť za legislatívnu činnosť zakladalo, bez ďalšieho vylučuje vznik nároku žalobcu na náhradu za vyvlastnenie, keď takéto limity zodpovednosti za následky legislatívnej činnosti z nášho právneho poriadku nevyplývajú.

64. Napriek tomu, že i podľa odvolacieho treba mať všetky vyššie uvedené okolnosti na pamäti pri zvažovaní, či vôbec právna (nielen politická) zodpovednosť za výkon legislatívnej činnosti môže byť vyvodená, dospel odvolací súd k záveru, že v prípade, o aký ide v preskúmavanej veci, treba vznik tejto zodpovednosti pripustiť, a to z nasledovných dôvodov:

1/ V prípade Neziskovej novely [zákazu zisku poisťovní] ide o legislatívnu činnosť, ktorá priamo zasiahla do súkromnoprávnych vzťahov, keď vstúpila do obsahu hmotnoprávnych vzťahov adresátov právnej normy (akcionárov právnických osôb pôsobiacich v oblasti verejného zdravotného poistenia), a to najmä tým, že im zakázala výplatu zisku. Prijatie Neziskovej novely pritom možno, so zreteľom na závery vyslovené v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/09, označiť ako náhly a nepredvídateľný zásah do pokojného stavu, v dôsledku ktorého došlo k zásadnému zhoršeniu hmotnoprávneho postavenia adresátov normy

2/ Predmetnú legislatívnu činnosť záväzne (so všetkými dôsledkami) Ústavný súd Slovenskej republiky, ako orgán ochrany ústavnosti v zmysle Ústavy, posúdil ako činnosť, ktorá je nepochybne v rozpore s Ústavou, pričom konštatoval, že tu došlo k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva súkromných zdravotných poisťovní, resp. ich akcionárov formou zásadného obmedzenia ich možnosti disponovať s vlastnými akciami ako majetkovými hodnotami, ktoré tvoria integrálnu súčasť ich vlastníckeho práva, a zároveň konštatoval, že tento zásah do majetkových práv bol uskutočnený bez toho, aby bola poskytnutá primeraná náhrada a z hľadiska svojich dôsledkov je zjavne neprimeraný k obmedzeniam práv podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. Nejde tu teda o situáciu, kedy by legislatívnu činnosť Národnej rady SR posudzoval, či inak z hľadiska jej potenciálu zasiahnuť do práv žalobcu kvalitatívne hodnotil všeobecný súd (súd prvej inštancie), ale Ústavný súd SR, ktorému je v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy priamo daná právomoc posudzovať súlad zákonov s Ústavou Slovenskej republiky a v tomto kontexte aj zásah do základných práv a slobôd

3/ Ide o zásah do Ústavou SR zaručeného základného práva vlastniť majetok v zmysle článku 20 Ústavy, ktorého ochrana sa zaručuje bez ohľadu na povahu či postavenie subjektu, ktorý do tohto práva zasahuje, pričom na každý zásah do tohto práva sa musia uplatniť prísne limity vyplývajúce z citovaného článku Ústavy; v prípade nároku uplatneného žalobcom v tomto konaní teda ide o nárok, v prípade ktorého nechýba opora v právnom poriadku Slovenskej republiky

4/ Ak došlo legislatívnou činnosťou Národnej rady SR k zásahu do majetku, z hľadiska požiadavky na poskytnutie náležitej materiálnej ochrany základným právam zaručeným v článku 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, nemôže postačovať preskúmanie legislatívnej činnosti Ústavným súdom a konštatovanie jej protiústavnosti

5/ Nejde o zásah, ktorý by bol svojim významom či rozsahom tvrdených následkov zanedbateľný, pričom na druhej strane nejde ani o zásah, v prípade ktorého by v dôsledku vyvodenia právnej zodpovednosti boli ohrozené základné funkcie štátu, prípadne by vyvodenie zodpovednosti bolo v rozpore so základnými princípmi materiálneho právneho štátu

6/ Nejde o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom v režime článku 46 ods. 3 Ústavy, v prípade ktorej podmienky vzniku a uplatnenia súdnou cestou vymedzuje zákon č. 514/2003 Z.z.

7/ Odvolací súd je toho názoru, že ak by za stavu, kedy Ústavný súd zistil závažný protiústavný zásah legislatívnej činnosti do práva vlastniť majetok, súd bez ďalšieho odmietol čo i len pripustiť možnosť vzniku nároku na reparáciu tvrdenej ujmy, iba s odôvodnením, že nemá k dispozícii žiadne ustanovenie zákona, o ktoré by mohol tento nárok oprieť, hoci z právneho poriadku možno v širších súvislostiach takýto nárok vyvodiť, došlo by k odopretiu práva na súdnu ochranu v jeho materiálnom zmysle, pokiaľ ide o poskytnutie ochrany základným právam zaručeným Ústavou, medzi ktoré nepochybne patria i práva v zmysle článku 20 Ústavy

8/ V neposlednom rade nemožno opomenúť, že v zmysle judikatúry ESĽP akýkoľvek zásah do práva na ochranu majetku musí zohľadňovať potrebu spravodlivej rovnováhy medzi požiadavkami všeobecného záujmu spoločenstva a imperatívom ochrany základných práv jednotlivca (viď, okrem iných, Sporrong a Lönroth proti Švédsku zo dňa 23. septembra 1982, rad A č. 52, str. 26, § 69). Rovnováha medzi požiadavkami všeobecného záujmu a imperatívom ochrany základných práv je však narušená, ak je dotknutá osoba nútená znášať "neprimeranú záťaž" (viď, medzi mnohými inými, rozsudok Saints monast?res proti Grécku z 9. decembra 1994, rad A, č. 301-A, § 70-71) (rozsudok ESĽP vo veci Pincová a Pinc proti Českej republike z 5. novembra 2002). Odvolací súd je toho názoru, že uvedené platí aj v prípade, ak k zásahu do majetkových práv dôjde legislatívnou činnosťou, pričom podľa jeho presvedčenia ak by došlo k odmietnutiu možnosti vzniku nároku žalobcu bez ďalšieho, mohlo by to vyvolať zásah do práv chránených Ústavou a čl. 1 dodatkového protokolu, nakoľko na zabezpečenie rovnováhy medzi požiadavkami všeobecného záujmu a imperatívom ochrany základných práv, nemôže v prípade, ak došlo k závažnému narušeniu tejto rovnováhy, postačovať samotné konštatovanie zásahu Ústavným súdom SR.

65. Napriek tomu, že súd prvej inštancie neposúdil po právnej stránke základ žalobcom uplatneného nároku v uvedených súvislostiach dôsledne, so zreteľom na právne závery zhrnuté vyššie bolo nevyhnutné pripustiť možnosť vzniku nároku žalobcu na primeranú náhradu, a preto odvolací súd správnosť napadnutého rozsudku preskúmal aj z hľadiska ďalších skutkových a právnych otázok, ktorých vyriešenie bolo pre rozhodnutie v spore významné."

Zdá sa, že bolo iniciované ďalšie konanie na ESĽP o kompenzáciu ujmy spôsobenej protipandemickými opatreniami (Denník N: Štát čelí prvej žalobe za to, že neodškodnil zavreté obchody. Predajca odevov chce vysúdiť dva milióny eur). Som veľmi zvedavý, ako ESĽP vyhodnotí prípustnosť s ohľadom na vyčerpanie domácich opravných prostriedkov.

"Ustanovení čl. 11 odst. 4 Listiny nedopadá na situace, v nichž určité omezení vlastnického práva dopadá na všechny vlastníky in abstracto stejně (tj. neberouc v úvahu konkrétní podmínky konkrétních vlastníků, které mohou rozdílná omezení fakticky postihovat různě), tedy typicky na omezení vlastnického práva veřejnoprávní regulací nakládání s určitými věcmi z důvodu ochrany životního prostředí, veřejného pořádku, oprávněných zájmů jiných osob atd. Případy omezení vlastnického práva takovouto obecnou regulací jsou tak z hlediska ústavního pořádku poměřovány toliko čl. 11 odst. 1 a 3 Listiny ve spojení s čl. 4 odst. 4 Listiny.

Ústavně zaručené základní právo na náhradu škody způsobené postupem orgánů veřejné moci v souladu s ústavním pořádkem i se zákonem neexistuje, a to ani v případě škody vzniklé v příčinné souvislosti s mimořádným opatřením ke zvládání krizového stavu. Zákonodárce je u takové právní úpravy však vázán ústavní povinností šetřit podstatu a smysl základních práv dle čl. 4 odst. 4 Listiny základních práv a svobod, principem rovnosti při jejich omezování dle čl. 4 odst. 3 Listiny, zákazem zneužití omezení základních práv dle čl. 4 odst. 4 Listiny, jakož i principy demokratického právního státu a rovnosti před zákonem dle čl. 1 odst. 1 Ústavy České republiky, čl. 3 odst. 1 Listiny, čl. 9 odst. 2 a 3 Ústavy."

ÚS ČR, sp.zn. Pl.ÚS 20/21

Nie som si istý, do akej miery toto patrí do tunajšej diskusie, ale náhrada nákladov je v niečom podobná náhrade škody a vhodnejšiu diskusiu tu na túto tému asi nemáme. Okrem toho ide o čl. 20 ods. 4 ústavy, ktorý bol predmetom tohto postu.

Rád by som upozornil na veľmi zaujímavé rozhodnutie ÚS SR, IV. ÚS 447/2021. V skratke išlo o to, že vláda rozhodla o zaradení prvkov kritickej infraštruktúry podľa zákona č. 45/2011 Z. z. Dotknutý podnikateľ sa bránil ústavnou sťažnosťou, ktorá bola odmietnutá, pretože podľa ústavného súdu uznesením vlády síce môže dochádzať k zásahu s negatívnym dopadom na sťažovateľa, ale nepreukázal ústavnoprávne relevantnú intenzitu.

Potiaľ je to najmä procesná otázka. Čo ma však zaujalo, je problematika nákladov, ktoré sťažovateľovi v tejto súvislosti vzniknú. Vo vzťahu k nim ústavný súd naznačil, že dotknutý podnikateľ by si ich mohol uplatniť. Nie je mi však celkom jasné, ako by to mal urobiť. Relevantnú pasáž citujem nižšie. Veľmi by ma zaujímalo, aký prostriedok nápravy má teda sťažovateľ podľa ústavného súdu k dispozícii. Zdá sa však, že by malo ísť o žalobu na všeobecný súd opierajúcu sa o čl. 20 ods. 4 ústavy.

"S ohľadom na čl. 2 ods. 3 ústavy nie je relevantné, že zákon č. 45/2011 Z. z. neobsahuje výslovné ustanovenie o úhrade nákladov spojených s plnením povinností prevádzkovateľa, prípadne ustanovenie o náhrade za prípadné obmedzenie vlastníckeho práva. Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa, je ústavnoprávne relevantné, že v ústavnej sťažnosti neargumentuje, že zákon č. 45/2011 Z. z. alebo iný právny predpis obsahuje ustanovenie, ktoré by výslovne vylučovalo úhradu finančných nákladov spojených s plnením povinností prevádzkovateľa podľa zákona č. 45/2011 Z. z., prípadne ktoré by vylučovalo náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva prevádzkovateľa (čl. 20 ods. 4 ústavy). Sťažovateľ teda neargumentuje, že nejaké ustanovenie v zákone č. 45/2011 Z. z. alebo v inom právnom predpise mu bráni uplatniť si tieto náklady alebo náhradu na príslušnom štátnom orgáne. Obdobne neuvádza, že by nejaké takéto ustanovenie vylučovalo možnosť uplatniť si takýto nárok na všeobecnom súde.

[...]

Vzhľadom na dostupné právne prostriedky nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol ako neprípustnú podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde."

"... v rozhodnutích československých a českých vysokých soudů nic podobného za uplynulé století nenajdeme. Za jedinou výjimku můžeme považovat rozhodnutí Vážného sbírky č. 4531.118) ... v odůvodnění se poukazuje na rozhodnutí z doby před vznikem Československa, totiž rozhodnutí kurie č. 3838/1900 ze 14.6.1901,119) jež řešilo, zda má podnikatel vůči státu právo na náhradu škody, když úřední komise zavřela jeho továrnu kvůli lokalizování cholery. Náhrada nebyla přiznána s tím, že "vlastní příčinou škody nebyl úřední akt [...], nýbrž cholera sama, jež vystoupila jako vis major, a měl prý žalobce povinnost, zaraziti provoz kvůli ní sám z vlastního počinu, i bez úředního nařízení [...]". Přestože po vzniku Československa následovaly další epidemie, celostátní i lokální, o hromadných nákazách jako vyšší moci není v judikatuře zmínka."

Eliáš, K. Vyšší moc v soukromoprávních poměrech. Súkromné práva 1/2022, s. 14.

Popravde, je to stále opradené rúškom tajomstva, čo nie je dobré. Klient náklady na vecné plnenie vo výške štandardnej jednotkovej ceny za 1x použitie WC. V zmysle pokynov MV SR by mal predkladať faktúry alebo iné účtovné doklady preukazujúce náklady spojené s vecným plnením, čo v tomto prípade nie je reálne možné (energie sa platia zálohovo, čistiace prostriedky sa nakupujú hromadne, mzdy atď.). Úradnický pokyn nezodpovedá realite biznisu.

V každom prípade po dohode s okresným úradom klient vystavil faktúru s 30 dňovou lehotou splatnosti, pričom k dnešnému dňu tá ešte neuplynula.

K mnou uvádzanému prípadu ešte jedna drobná poznámka - nie som expert na správne právo, ale úprimne, nie je mi známy dôvod, prečo sa okresný úrad rozhodol príkazom nariadiť vecné plnenie v zmysle zákona o civilnej ochrane, keď mohol podľa mňa postupovať podľa zákona o hospodárskej mobilizácii, ktorý, na rozdiel od zákona o CO, obsahuje ustanovenia o náhrade za poskytnuté vecné plnenie. Cynicky si myslím, že prednostovi jednoduchšie vydať dvojriadkový príkaz na vecné plnenie podľa zákona o CO, než vydávať rozhodnutie podľa zákona o hospodárskej mobilizácii, ktoré musí mať všetky náležitosti rozhodnutia...

Sťažnosť majiteľov fitnescentier na ESĽP proti pandemickým opatreniam bola vyhlásená za neprijateľnú, pretože sťažovatelia neinformovali súd o tom, že iniciovali aj konanie pred ústavným súdom (TOROMAG, s.r.o. proti SR, č. 41217/20 a ďalšie sťažnosti). Škoda, zaujímalo by ma, ako by to dopadlo meritórne.

"Bei dieser Beurteilung kommt nicht zuletzt auch dem Umstand besondere Bedeutung zu, dass von dem Betretungsverbot (und den damit verbundenen nachteiligen Folgen) – abgesehen von den in § 2 COVID-19-Maßnahmenverordnung-96 vorgesehenen Ausnahmen – alle Handels- und Dienstleistungsunternehmen betroffen waren. Gerade bei Eigentumsbeschränkungen, die aus Anlass einer akut krisenhaften Situation – die massive volkswirtschaftliche Auswirkungen nach sich zieht und (nahezu) alle Wirtschaftszweige erfasst (vgl. in diesem Zusammenhang auch die sonstigen Anordnungen der COVID-19-Maßnahmenverordnung-96) – zur Vermeidung einer weiteren Verbreitung der Krankheit als erforderlich erachtet wurden, kann aus dem Grundrecht auf Unversehrtheit des Eigentums – in der vorliegenden Konstellation – keine Verpflichtung abgeleitet werden, einen darüber hinaus gehenden Anspruch auf Entschädigung für alle von dem Betretungsverbot erfassten Unternehmen vorzusehen."

Verfassungsgerichtshof, G 202/2020-20, V 408/2020-20*, 14. Juli 2020

Treba však dodať, že v rámci odôvodnenia sa obšírne venoval aj kompenzačným schémam, ktoré štát v Rakúsku implementoval.

"Ačkoliv platí, že při posuzovaní odpovědnosti státu za nemajetkovou újmu způsobenou nepřiměřenou délkou řízení je v případě řízení, jehož předmětem byl nárok, který bylo třeba předběžně uplatnit podle § 14 a 15 OdpŠk, nutno do celkové délky řízení započítat i dobu tohoto předběžného projednání, zůstává i v takovém případě účel úpravy místní příslušnosti na výběr dané stejný, totiž aby ve věci náhrady škody a nemajetkové újmy rozhodoval soud, kde konkrétní újma vznikla, přičemž těžiště dokazování je v řízení před soudem prvního stupně, a současně, aby tímto krokem bylo usnadněno dokazování v odškodňovacím řízení.

Proto i tehdy, proběhlo-li před odškodňovacím řízením před soudem, za jehož nepřiměřenou délku je náhrada nemajetkové újmy požadována, předběžné projednání nároku, je pro účely posouzení místní příslušnosti na výběr dané místem, kde došlo ke skutečnosti, která zakládá právo na náhradu újmy, místo, kde probíhalo řízení před soudem prvního stupně."

NS ČR, sp. zn. 30 Cdo 3207/2022, 19. 1. 2023

"Z ustanovení § 36 odst. 1 krizového zákona je podle NS zřejmé, že institut odpovědnosti za škodu vzniklou v příčinné souvislosti s krizovým opatřením je speciální normou obsahující zvláštní skutkovou podstatu odpovědnosti státu za škodu. Zakládá přitom odpovědnost bez zřetele na zavinění (tzv. objektivní odpovědnost) a nevyžaduje, aby škoda byla vyvolána nezákonným rozhodnutím či nesprávným úředním postupem. Tato speciální odpovědnost je založena na současném splnění předpokladů, jimiž je 1. provedení krizového opatření, 2. vznik škody a 3. příčinná souvislost mezi krizovým opatřením a vznikem škody.

... Nelze tak souhlasit s úvahou odvolacího soudu o tom, že stát odpovídá jen za škodu způsobenou krizovými opatřeními individuální povahy. Z ničeho nevyplývá, že by historický zákonodárce zamýšlel omezit povinnost státu k náhradě škody jen na individuálně zaměřená krizová opatření. Právě naopak, byl si vědom toho, že krizovými opatřeními budou řešeny mimořádné události velkého rozsahu, přičemž přihlížel ke zkušenosti s povodněmi, jež zasáhly třetinu území státu.

...

Nesprávné jsou rovněž úvahy odvolacího soudu v tom směru, že stát nenese odpovědnost za újmu způsobenou krizovými opatřeními, která jsou svojí povahou produktem legislativní činnosti. Za újmu způsobenou normativními akty s obecnou působností totiž stát neodpovídá toliko v režimu zákona č. 82/1998 Sb. Je tomu tak proto, že normotvorná činnost nemůže být z povahy věci posuzována jako nesprávný úřední postup. Zákonodárci ale nic nebrání v tom, aby na sebe stát dobrovolně přijal povinnost k náhradě škody způsobené různou činností orgánů výkonu veřejné moci, včetně výkonu činnosti legislativní, jak se tomu stalo právě v § 36 odst. 1 krizového zákona."

NS ČR, sp. zn. 30 Cdo 63/2023, citované podľa tlačovej správy

"Doplnenie § 58 zákona č. 355/2007 Z. z. […] nemá žiadny vplyv na prípadnú aplikáciu ustanovenia čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, v zmysle ktorého je nútené obmedzenie vlastníckeho práva, za splnenia ostatných ústavných predpokladov, možné len za primeranú náhradu. Inými slovami, predmetná novela zákon č. 355/2007 Z. z. vylučuje nárok na náhradu škody (a ušlého zisku, čo je tiež subkategória škody), avšak nevylučuje (a ani nemôže vylúčiť) nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR.

Je potrebné rozlišovať medzi nárokom na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a nárokom na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci čl. 46 ods. 3 Ústavy SR. Zatiaľ čo v prípade náhrady škody ide o dôsledok protiprávneho konania, teda porušenia práva (aj) zo strany orgánov verejnej moci, v prípade náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva ide o dôsledok právne aprobovaného konania. Nútené obmedzenie vlastníckeho práva i vyvlastnenie, ktoré sú predpokladané v čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, sú totiž už zo svojej povahy koncipované ako právne nástroje štátu sledujúce dôležitý verejný záujem, nie ako protiprávne konanie štátu."

Doplňujúce stanovisko pre Asociáciu zamestnávateľských zväzov a združení vypracované 15. 10. 2020, publikované na webovom sídle fakulty: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta: Právne stanovisko týkajúce sa ustanovenia § 58 ods. 5 novely zákona č. 355/2007 Z.z. v súvislosti s otázkou nároku na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva. In flaw.uniba.sk. Dostupné na internete: https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Aktuality/2020/Pravne_stanovisko_-_AZZZ_-____58_ods._5.PDF

"Časově omezené uzavření provozoven podnikatelů poskytujících obchod a služby jako prostředek k zabránění nebo omezení dalšího šíření nemoci COVID-19 představovalo případ vyšší moci, nikoli vadu předmětu nájmu. V souvislosti se zákazem maloobchodního prodeje podnikatelům nárok na slevu z nájemného přímo ze zákona nevznikl, nájemci měli i přes dočasné uzavření provozoven povinnost nadále povinnost platit nájemné, opatření, která stát přijímal, směřovala ke zmírnění následků dopadů epidemie SARS CoV-2 na nájemce.

Je zde tedy správný závěr soudů, že časově omezené uzavření provozoven podnikatelů poskytujících obchod a služby jako prostředek k zabránění nebo omezení dalšího šíření nemoci COVID-19 nebylo vadou předmětu nájmu a pronajímatelka proto povinnost zajistit nájemci nerušené užívání věci, upravenou v § 2205 o. z., neporušila; nájemci tudíž (jen proto) právo na slevu z nájmu vůbec nevzniklo."

NS ČR, sp. zn. 26 Cdo 2021/2023, 10. 4. 2024

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím