Autori:

Večerné blúdenie judikatúrou pracujúc na komplexnej právnej analýze v klientskej veci ma dohnalo k istému zisteniu, kvôli ktorému dnes ostanem hore pravdepodobne dlhšie, ako som plánoval. Nie, žeby sa v analýze nedarilo, ale splánok bude mať ťažkého súpera. Absurditu a úvahu o slovách profesora Holländera, ktoré hovoria, že moderný liberálne orientovaný spoločensky vychýlený jedinec prestáva veriť právnemu poriadku na základe jeho zvyšujúcej sa entropie, jeho neustálym zmenám a neschopnosti reagovať na dejinné, sociologické a spoločenské pohyby - prípadne reakciami ktoré podkopávajú samotné základy právneho poriadku, na ktorých stojí systematickou eróziou inštitucionálnych právny velikánov ako právna istota, rovnováha právnych vzťahov, predvídateľnosť práva a pod. (bližšie pozri: Príbeh právnych pojmov, Umenie v práve a pod.). Vychýlenie jedinečného znamená oslabenie všeobecného. Jediné, čo ostáva nespokojnému subjektu, je súd. Avšak, nekráčame niekedy po tenkom ľade aj tu - a to v zásadných otázkach?

Nepokoj na monitore, ako aj v hlave mi vznikol v rozsahu analýzy aj ustanovenia § 54a OZ, ktoré z bájneho olympu zákonodarcu po PL. ÚS 11/16 (protiústavnosť ustanovenia § 5b) podľa môjho skromného názoru v dohľadnom čase padne na pohrebisko s názvom protiústavnosť s odôvodniteľným prepojením na referenčnú normu v podobe čl. 46 ods. 1 ústavy. O dôvodoch protiústavnosti ustanovenia § 54a OZ - podľa môjho názoru - najbližšie. Takto to podľa môjho skromného názoru nejde. Určite nie, ak Ústavný súd vyhlásil ustanovenie § 5b po podrobnej analýze za protiústavné a uviedol:

• Ústavný súd nepodozrieva a v zásade ani nemôže podozrievať zákonodarcu, že pri prijímaní napadnutej úpravy nemal dobrú vôľu reagovať na sociálne problémy spotrebiteľov. Každopádne však napadnutá právna úprava posudzovaná ako celok môže u občianskej spoločnosti vzbudzovať dojem, že právo nie je úsilím o stanovenie jasných a férových pravidiel, ale akýmsi „fiškálstvom“ (Premlčanie je vo všeobecnosti hmotné, ale pre spotrebiteľov sa stáva cez proces zrazu preklúziou.) či „trikom“ moci. Právo je konzervatívny sociálny konštrukt a výkyv, akým sa javí aj napadnuté ustanovenie, ho môže umenšovať na trpené predpisy.

Následkom potom nemohlo byť toto:

• Premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel.

Poďme ale poporiadku:

Cesta: intertemporalita §54a – nesprávny postup súdu – žalovaný sa dozvedá o premlčaní – premlčaním v novom prvoinštančnom konaní vyhráva.

Poznámka: case nie je vymyslený, reálne existuje.

Teda ak

• súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 54a OZ na konania začaté pred 5.12.2018, teda nesprávne vyhodnotil intertemporalitu predmetného právneho pravidla v zmysle ustanovenia 879v OZ (skoršie konania podľa skorších predpisov), čím po meritórnej stránke rozsudkom zamietol žalovaný nárok titulom premlčania nároku – potom ideálny stav je taký, že
• odvolacia inštancia predmetný rozsudok zruší a vec vráti na ďalšie konanie.
• V novom konaní sa samozrejme musí konať v zmysle pravidiel platiacich mimo pravidla 54a OZ, a teda – premlčanie možno skúmať iba na námietku žalovaného.

Ak ale odvolací súd judikuje nasledovné, šípim problém:

Súd prvej inštancie v novom konaní bude opätovne posudzovať nárok žalobcu, keď nie je vylúčené riešiť otázku premlčania práva žalobcu, avšak už iba na základe zákonom predvídaného postupu vyplývajúceho z § 100 OZ, ktorým je procesná aktivita žalovaného, a teda vznesenie námietky premlčania. V prípade, že žalovaný vznesie námietku premlčania, úvahy súdu prvej inštancie o plynutí premlčacej lehoty podľa § 103 OZ pri predčasnom zosplatnení dlhu odo dňa splatnosti splátky, pre ktorú bol dlh vyhlásený za predčasne splatný, je možné považovať za správne. Ak žalovaný ostane v konaní nečinný, súd rozhodne v súlade so skutkovými zisteniami vyplývajúce mu z vykonaného dokazovania. V prípade meritórneho posudzovania dôvodnosti pohľadávky zo spotrebiteľského úveru súd prvej inštancie prihliadne na zásady dokazovania v konaniach s ochranou slabšej strany sporu vyplývajúce z § 295 CSP, skúmajúc existenciu prípadných neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, charakter zmluvnej dohody, či je tento v súlade so zákonom, dobrými mrvami a zmluva obsahuje náležitosti vyžadované zákonnou úpravou tak, aby bol dodržaný zmysel a účel ochrany práv spotrebiteľa aj zásada eurokonformného výkladu vnútroštátnej právnej úpravy.

FINÁLE: Otázka však ale znie kacírsky inak:

Nespôsobil štát nesprávnym úradným postupom v prvoinštančnom konaní a tým spôsobenom odvolacom konaní stav, že v rozpore so zákonom oznámil žalovanému premlčanie nároku?

Skomplikujme to ešte viac: žalovaný bol v prvoinštančnom konaní nečinný, nenamietol pri prvom úkone premlčanie.

Na základe zrušujúceho výroku odvolacej inštancie prebehne opätovne prvoinštančné konanie. Ak aj na tomto procesnom a skutkovom základe žalovaný v novom prvoinštančnom konaní namietne premlčanie, (pretože odvolací súd to predpokladá ako možnosť) správa sa kvalitatívne odlišne (oproti svojej nečinnosti v prvom konaní) ako sa správal pôvodne. Alebo zrušovák znamená "zakonzervovanie stavu tak, ako to bolo v pôvodnom konaní" a námietka premlčania žalovaným sa v konaní po zrušení nepripustí? To sotva, pretože to z vyššie citovanej argumentácie nevyplýva ..... teda - nedošlo postupom konajúceho súdu k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces v rozsahu porušenia princípu rovnosti zbraní? Inak, (i) nedozvedel sa žalovaný o premlčaní (ii) aktivitou súdu contra legem, čo v (iii) novom konaní mení prístup žalovaného a ten (iii) namieta premlčanie – žaloba sa rozsudkom (iv) zamieta, čím (v) žalobcovi vzniká škoda vo výške strateného nároku a povinnosti nahradiť trovy konania žalovanému?

Okrem poukazu na špecifické uvažovanie odvolacieho súdu o možnosti opätovnej námietky premlčania žalovaným v "druhom" prvoinštančnom konaní - idea tohto príspevku je uvažovať o zodpovednosti štátu za judikovanie súdneho rozhodnutia, ktorým poruší princípy, na ktorých spočíva CSP a súdne konanie ipso facto – teda porušil právnu povinnosť. Porušenie právnej povinnosti myslím si – zreteľne (!) máme.. otázna je kauzalita a škoda.

Aby som neostal nič dlžný uvedeniu z môjho pohľadu správneho vnímania danej situácie: odvolací súd by mal vysloviť pokyn prvoinštančnému súdu opätovne v novom konaní preskúmať premlčanie, to vzhľadom na už vykonané procesné úkony žalovaného - a nie umožniť žalovanému opätovne sa k premlčaniu vyjadriť. "Druhé" vyjadrenie sa žalovaného v "druhom" prvoinštančnom konaní naráža a je v rozpore s pravidlom o koncentrácii námietky premlčania pri prvom procesnom úkone strany sporu, voči ktorej nárok smeruje --> a podľa môjho názoru jeho pripustenie zakladá nárok na náhradu škody, pretože predikuje meritórny záver kauzy.

V potencionálnom konaní o náhradu škody by asi bolo potrebné skúmať či by žalovaný nenamietol premlčanie aj bez nesprávneho postupu konajúceho súdu ... a to vieme preukázať dosť zreteľne (neaktivita / aktivita v pôvodnom nachádzacom konaní) pretože žalovaný to musel urobiť pri prvom procesnom úkone. Ak to neurobil, a štát aj napriek tomu nesprávnou aplikáciou intertemporálnych ustanovení prihliadol na premlčanie, došlo k porušeniu právnej povinnosti a v prípade ak sa žalovanému štát umožní "ešte raz" vyjadriť sa k premlčaniu - premlčanie namietnuť - a tým zamietnuť žalobu, dôjde aj ku vzniku škody na strane žalobcu v podobe premlčaného nároku, ako aj ku kauzalite. A takto by to byť nemalo.

Alebo necháme veriteľa opäť pozerať na zatvorené vráta, a úvahu ÚSSR z pl. 11/16 ("Sociálne problémy (veľa dlžníkov) nemožno riešiť len cez spotrebiteľské právo hmotnoprávnym a procesnoprávnym zvýhodnením (porov. bod 46). Na to slúžia iné cielené prostriedky, ako napríklad správne nastavené konkurzy, exekúcie či osobné bankroty, ktoré boli ostatnými novelami spriechodnené. Opačný postup môže súvisieť s nezodpovedným správaním, tzv. morálnym hazardom. Úprava taktiež posúva sudcu do neprirodzenej role vyhľadávača dôkazov v prospech jednej strany.")? za zbytočnú?

Ako uvádza profesor Holländer: „V atmosfére života v zmene, v spoločnosti sústredenej na jednotlivca, do úzadia ustupuje účel právnej istoty v porovnaní s úsilím o dosiahnutie spravodlivosti jedinečného v otvorenom, neustále sa meniacom, prchavom normatívnom priestore dneška. Spravodlivosť jedinečného v spojení s tendenciou paradigmy viac a viac voči spoločnosti sa vyčleňujúceho autonómneho jednotlivca vychyľuje kyvadlo vo vzťahu k požiadavke istoty a znižovania entropie jedným smerom. Pre princíp proporcionality platí ľudové príslovie: dobrý sluha, zlý pán. Ak je aplikácia práva subsumpciou spätá s právnou istotou, ako účelom práva, proporcionalita je spätá s individuálnou spravodlivosťou. Vychýlenie kyvadla obidvomi smermi nesie so sebou negatíva: smerom prvým – možnú nespravodlivosť, smerom druhým – nepredvídateľnosť a neistotu.Áno, neexistuje nič náročnejšieho, než hľadanie miery vecí. (príbeh právnych pojmov, aleš čenek, 2017, str. 230)"

Ak som uviedol na začiatku tohto krátkeho príspevku, že nespokojnému jedincovi ostáva už len súd, pravdepodobne som - obávam sa - neuviedol tvrdenie v celej právnej (či faktickej?) šírke. Prirodzene, tak ako vždy počas dejín počnúc rímskym právom rok 2021 nevynímajúc mu ostala - svojpomoc.

Toto otvára veľmi zaujímavú otázku. Nie som si totiž vedomý ustanovenia alebo doktrinálneho argumentu, ktorý by procesnej strane v opätovnom prvostupňovom konaní (teda po zrušení prvého prvostupňového rozhodnutia) zakazoval použiť prostriedok procesnej obrany alebo útoku, ktorý nepoužila v prvom prvostupňovom konaní. Práve naopak, doktrinálne by sa skôr dalo argumentovať, že po zrušení prvostupňového rozhodnutia sa prvostupňové konanie vracia celkom na začiatok a nie je teda dôvod obmedzovať prostriedky procesného útoku a obrany strán. Skôr sa mi zdá, že problém je v niečom inom - a to konkrétne v prístupe odvolacích súdov, ktoré preferujú zrušenie prvostupňového rozhodnutia pred jeho zmenou. Už som sa tejto témy dotkol tu (https://www.lexforum.sk/674) a je pozoruhodné, že zatiaľ čo najvyšší súd vykladá § 420 písm. f) CSP skôr reštriktívne, krajské súdy spravidla vykladajú úplne identické ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) a § 389 ods. 1 písm. b) CSP veľmi extenzívne. Túto kuriozitu si všimol aj ústavný súd (II. ÚS 242/2015). Ak v danom prípade prvostupňový súd pochybil len v právnom posúdení veci ( § 365 ods. 1 písm. h)), nemal odvolací súd prvostupňový rozsudok zrušiť, ale mal ho zmeniť ( § 388 a § 389). Neviem, o aké zákonné ustanovenie oprel odvolací súd svoje zrušujúce rozhodnutie, ale predpokladám, že to bol § 365 ods. 1 písm. b) v spojení s § 389 ods. 1 písm. b). Ak však skutočne išlo len o nesprávne právne posúdenie, je takéto rozhodnutie odvolacieho súdu v rozpore s § 389. Ak by odvolacie súdy vykladali § 365 ods. 1 písm. b) a § 389 ods. 1 písm. b) v súlade s tým, ako najvyšší súd vykladá identické ustanovenie § 420 písm. f), tak by v tomto blogu riešený problém vôbec nenastal.

Zdravím, zo pár poznámok k diskutovanému.

Okrem už spomenutých problémov s § 54a OZ by som spomenul ešte jeho nejednoznačnosť, na ktorú upozorňoval aj prezident a legislatívna rada vlády (https://www.najpravo.sk/clanky/dnes-nadobudla-ucinnost-novela-obcianskeho-zakonnika.html).

Ďalší problém vidím v prechodných ustanoveniach. Ustanovenie § 54a OZ považujem za hmotnoprávnu úpravu a z tohto dôvodu mi textácia § 879v OZ nedáva zmysel. Aplikáciou §54a OZ na právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou (v zmysle § 879v OZ zákonodarcom vyžadovaná) by dochádzalo k neprípustnému retroaktívnemu pôsobeniu právnej normy.

V tejto súvislosti odkazujem na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 84/2019 zo dňa 23.06.2020, ktorý sa vysporiadava s retroaktivitou § 52 ods. 2 tretej vety OZ.

Inými slovami, vznikom nároku vzniká u veriteľa časovo limitované oprávnenie na vynútenie subjektívneho práva. Zmena premlčacej doby po vzniku nároku do tohto oprávnenia nepochybne zasahuje. A keďže toto oprávnenie (nárok) je súčasťou príslušného subjektívneho práva, zmena premlčacej doby po vzniku nároku zasahuje do už existujúceho subjektívneho práva. Ak by sme pripustili, že § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka sa má vzťahovať v otázke premlčania aj na už existujúce nároky, potom je namieste hovoriť o retroaktivite, pretože sa mení obsah právneho vzťahu vzniknutého pred účinnosťou tejto novej úpravy.

K Jarovej kacírskej otázke: Ja by som súhlasil s nasledovným - Žalovaný sa o premlčaní dozvedel aktivitou súdu contra legem, ak v novom konaní žalovaný namietne premlčanie a žaloba sa rozsudkom sa zamietne, tak žalobcovi vznikne škoda. Výšku škody určíme z výšky nároku (oprávneného nároku) a trov súdneho konania.

Ďalej súhlasím s Jurajom - Žalovanému podľa môjho názoru nič nebráni v opätovnom konaní pred súdom prvej inštancie vzniesť námietku premlčania a ani by brániť nemalo. V opačnom prípade by dochádzalo predmetnou aktivitou súdu k zásahu do práva žalovaného.

Správnou cestou sa mi javí náhrada škody štátom žalobcovi. Zo strany súdu ide o tak hrubé porušenie povinnosti a zásah do práva žalobcu na spravodlivý proces, že v takýchto sporoch by mali byť kladené minimálne nároky na žalobcu (kauzalita ako vyvrátiteľná domnienka, obrátené dôkazné bremeno).

Moja kacírska otázka na záver: Je predmetné právo skutočne premlčané? (v prípade, že k tomuto záveru dospel súd na základe aplikácie § 52 ods. 2 OZ, tak by nemuselo byť)

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím