rss
Procesné nástupníctvo alebo sudcovská svojvôľa?
Martin Bránik, 15. 09. 2020 v 13:56
Rád by som sa podelil na tejto platforme so spôsobom akým sa súdy SR oboch inštancií vysporiadali s posúdením účinkov odstúpenia (ex tunc) od zmluvy o postúpení pohľadávky na procesné nástupníctvo žalobcu v zmysle § 80 CSP.
Stručne procesný a skutkový stav:
- Dňa 23.07.2012 spoločnosť A ako postupca uzatvorila so spoločnosťou B ako postupníkom (ďalej len „Postupník 1“) Zmluvu o postúpení (ďalej len „Zmluva o postúpení 1“), ktorej predmetom bolo postúpenie pohľadávok zo zmluvy o dielo na Postupníka 1;
- Dňa 17.08.2012 spoločnosť B ako Postupník 1 podala návrh na vydanie platobného rozkazu, súd vydal PR, bol podaný odpor a konanie ďalej pokračovalo;
- Dňa 14.03.2013 spoločnosť A – postupca odstúpil od Zmluvy o postúpení 1, pričom odstúpenie si Postupník 1 prevzal toho istého dňa. Odstúpenie malo v zmysle Zmluvy o postúpení 1 účinky ex tunc (nesporná skutočnosť) a teda Zmluva o postúpení 1 zanikla spätne ku dňu uzatvorenia t.j. k 23.07.2012;
- Dňa 19.03.2013 spoločnosť A ako postupca znova uzatvorila novú Zmluvu o postúpení (ďalej len „Zmluva o postúpení 2“) so spoločnosťou C ako novým postupníkom (ďalej len „Postupník 2“), ktorej predmetom bolo postúpenie totožných pohľadávok, ktoré boli predmetom prebiehajúceho súdneho konania;
- Dňa 08.04.2013 bol podaný spoločný návrh na zmenu účastníka na strane žalobcu, a to s odôvodnením, že Zmluva o postúpení 1 zanikla odstúpením ku dňu jej uzatvorenia a spoločnosť A následne postúpila tú istú pohľadávku na nového Postupníka 2 – spoločnosť C;
- Dňa 04.06.2013 konajúci súd svojím uznesením pripustil zmenu na strane žalobcu, a teda novým žalobcom sa stal Postupník 2 – spoločnosť C, ktorá pokračovala v konaní a bola v konaní procesne úspešná.
Odvolací súd potvrdil právny názor okresného súdu týkajúcu sa procesného nástupníctva, ktoré nastalo v tomto konaní, pričom konajúce súdy nesúhlasili s námietkou žalovaného o absencii aktívnej legitimácie žalobcu. Veľmi stroho a bez podpornej argumentácie (judikátu alebo odborného komentáru) formalisticky odôvodnili svoj právny názor, že odstúpením došlo k spätnému prechodu práv a povinnosti na postupcu a keďže postupca postúpil pohľadávku na nový subjekt – Postupníka 2 a táto právna skutočnosť nastala po začatí konania, nastupuje procesné nástupníctvo v zmysle § 80 CSP.
Podľa môjho názoru takéto právne posúdenie súdov je formalistické a spôsobom odôvodnenia až svojvoľné, pričom súdy úplne odignorovali judikované a komentované notoriety týkajúce sa účinkov odstúpenia (ex tunc) a posudzovania vecnej legitimácie:
Odstúpenie od zmluvy v zmysle právnej teórie je jednostranným právnym úkonom spôsobujúcim zánik práv a povinností. Navyše, vzhľadom na to, že v tomto prípade malo odstúpenie od Zmluvy o postúpení 1 [1] účinky ex tunc t.j. zrušenie zmluvy od jej počiatku – na takúto zmluvu sa prihliada ako keby k uzatvoreniu zmluvy nikdy nedošlo.[2] Odstúpením od Zmluvy o postúpení 1 zanikli práva prvého žalobcu – Postupníka 1 na uplatňovanie svojho nároku v konaní od počiatku a žaloba mala byť preto automaticky zamietnutá. Iná procesná situácia by bola, ak by pôvodným žalobcom bol postupca – spoločnosť A, v takom prípade by síce rovnako došlo k zrušeniu Zmluvy o postúpení 1 od počiatku, ale keďže pôvodným žalobcom by bol postupca, v konaní by sa mohlo postupovať ďalej na základe procesného nástupníctva podľa § 80 CSP.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 2 Cdo 205/2009, cit.: „Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta.“
Procesné nástupníctvo vo svojej podstate je založené na procesnej kontinuite právneho predchodcu a právneho nástupcu. Právny predchodca musí za každých okolností spĺňať podmienky aktívnej vecnej legitimácie počas celej doby trvania konania, a to až do momentu, kedy nastane právna skutočnosť, s ktorou je spojený prevod/prechod práv na právneho nástupcu. V tomto prípade je úplne zrejmé, že prvotnému žalobcovi – spoločnosti B - Postupníkovi 1 zanikla aktívna vecná legitimácia od počiatku, lebo došlo k zrušeniu Zmluvy o postúpení 1 spätne od jej počiatku, ktorá ho oprávňovala byť žalobcom v konaní, a preto je vylúčené, aby mohol prenášať na tretiu osobu svoje procesné práva v tomto konaní. Ex post sa predmetné konanie musí nevyhnutne vyhodnotiť, že prvotný žalobca – Postupník 1 nebol nikdy oprávnený podať žalobu, lebo Zmluva o postúpení 1 zanikla od počiatku. Inými slovami, procesné nástupníctvo žalobcu môže nastať iba v prípade, ak pôvodný žalobca ako právny predchodca bol aktívne vecne legitimovaný. Opačná situácia, kedy na miesto aktívne vecne nelegitimovaného žalobcu nastupuje jeho právny nástupca, je procesne vylúčená a je v rozpore s § 80 CSP.
V tejto súvislosti poukazujem aj na rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa 02.11.2016 sp. zn. 24Co/947/2015, v ktorom sa riešila obdobná právna situácia, s jediným rozdielom, že zmluva o postúpení zanikla z dôvodu absolútnej neplatnosti. Absolútna neplatnosť právneho úkonu má však rovnaké účinky ako odstúpenie so spätnými účinkami od právneho úkonu, a tou spoločnou charakteristikou je práve spätný zánik práv a povinností (t.j. účinky ex tunc). Krajský súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku posúdil zmluvu o postúpení ako absolútne neplatný právny úkon a potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým zamietol žalobu z dôvodu absencie aktívnej vecnej legitimácie. Aj na tomto príklade sa dá poukázať na absurditu výkladu prezentovanú súdmi - ak by totiž mal platiť výklad súdov, tak aj v tomto prípade, ak by bola hypoteticky skonštatovaná absolútna neplatnosť Zmluvy o postúpení 1, malo dôjsť k spätnému prechodu práv na postupcu – spoločnosť A a ak by bol podaný návrh na zmenu žalobcu, tak by postupník 2 – spoločnosť C ako „právny nástupca“ postupcu – spoločnosti A následne mohol pokračovať v konaní, ktoré pôvodne inicioval postupník 1 –spoločnosť B. Takýto výklad neobstojí.
Rád by som poznal Váš názor na uvedené právne posúdenie súdov, inými slovami - došlo k procesnému nástupníctvu alebo došlo k sudcovskej svojvôli?:)
[1] Števček a kol. – Občiansky zákonník I, veľký komentár, C.H. Beck, 2015, str. 408
[2] NS ČR sp. zn. 28 Cdo 3369/2013, cit.: „Nejvyšší soud považuje za vhodné úvodem zmínit, že odstoupením od smlouvy je smlouva zrušena s účinky „od počátku“ (ex tunc). V právních vztazích účastníků smlouvy nastává stejný stav, jako kdyby ke smlouvě vůbec nedošlo. Zrušení smlouvy s účinky „od počátku“ znamená nejen to, že smlouva ztrácí své právní účinky a že neposkytuje základ pro právní vztah účastníků. Mezi stranami smlouvy se zrušení smlouvy „od počátku“ projevuje zejména tím, že se obnovují jejich práva a povinnosti v té podobě, v jaké je měly k předmětu smlouvy před jejím uzavřením (tedy obnovuje se „původní stav“) (...).“
Názory k článku Procesné nástupníctvo alebo sudcovská svojvôľa?:
Juraj Gyarfas, 20. 09. 2020 v 22:15 - privítanie a reakcia
K samotnej problematike - dovolím si nesúhlasiť s premisou, že "absolútna neplatnosť právneho úkonu má však rovnaké účinky ako odstúpenie so spätnými účinkami od právneho úkonu, a tou spoločnou charakteristikou je práve spätný zánik práv a povinností"
O účinkoch odstúpenia sa tu už vo veľkom diskutovalo tu, tu a úplne v počiatkoch tohto blogu aj tu. Ja sa stále domnievam, že odstúpenie nezakladá automatické retroaktívne obnovenie pozície pred uzavretím zmluvy. Stále sa prikláňam k "obligačnoprávnej škole", podľa ktorej odstúpenie zakladá len povinnosť vrátiť si poskytnuté plnenia, nie ich automatické vrátenie ( § 48 OZ v spojení s § 457 OZ). Avšak aj v rámci "vecnoprávnej školy", ktorá sa prikláňa k automatickému obnoveniu vecnoprávnej pozície, neplatí rovnítko medzi absolútnou neplatnosťou a odstúpením. Rozlišuje sa medzi nimi minimálne pri ochrane tretích osôb, ktoré predmet nadobudli pred odstúpením.
Doposiaľ som detailne neanalyzoval procesné dôsledky týchto dvoch pohľadov a osobitne v kontexte postúpenia pohľadávky (pri ktorom sa ťažšie rozlišuje medzi titulom a modom ako pri prevode vlastníckeho práva). Avšak skôr sa mi zdá, že to súdy posúdili správne. V opačnom prípade by strany hmotnoprávnymi úkonmi (napr. dodatočnou dohodou o prípustnosti odstúpenia a následným odstúpením) vedeli retroaktívne zasahovať do procesných úkonov, ktoré už vyvolali účinky. To mi pripadá problematické. Ale rád sa nechám presvedčiť o opaku.
Martin Bránik, 29. 09. 2020 v 19:18 - Ad Juraj pár replík
1) Presne ako uvádzaš v tých linkoch ste riešili, keď to veľmi nahrubo zjednoduším, vzťah vecnoprávnych a obligačnoprávnych účinkov odstúpenia ex tunc. V tomto prípade je to „jednoduchšie“, že súdy riešili výlučne obligačnoprávny účinok t.j. výslovne účinok odstúpenia od zmluvy podľa § 48 ods. 2 OZ na procesný úkon žalobcu – žalobu.
2) Súhlasím, že medzi odstúpením ex tunc nie je automatické =, avšak je nespochybniteľné, že tie účinky oboch právnych skutočností zákon nijako nerozlišuje v § 457 OZ, cit.: „Ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.“ Rovnako aj jurisprudencia notoricky opakuje slová „zrušenie od počiatku, prihliada sa akoby neexistoval právny úkon“ pri oboch právnych skutočnostiach. Teda aj podľa môjho názoru, medzi odstúpením ex tunc a absolútnou neplatnosťou je rovnaký účinok „zrušenie zmluvy od počiatku“, s rozdielom jediným, ktorý mi napadá a ktorý si aj ty uviedol spočívajúci v možnosti aplikácie dobromyseľnosti t.j. ochrany dobrej vôle 3. strany, ktorá sa spoliehala na „bezvadnosť“ právneho úkonu – pri odstúpení je táto ochrana 3. strany väčšia ako pri absolútnej neplatnosti. Toď rozdiel, ktorý ja vidím.
3) A teraz podstatná replika – veď práve ako si uviedol v závere, to považujem za absurdné, keď súdy vyhoveli takémuto „procesnému nástupníctvu“ v tejto veci, lebo žalobca – spoločnosť B (Postupník 1) a jeho právny predchodca – spoločnosť A v podstate riadili a retroaktívne modifikovali účinky podanej žaloby v rozpore s procesným predpisom (OSP v tom čase). Tvárili sa, že B ako Postupník 1 podal žalobu na základe Zmluvy o postúpení 1 v súlade so zákonom, čo je OK, ale úplne odignorovali, že 14.03.2013 došlo spätnému zániku Zmluvy postúpení 1 k 23.07.2012 t.j. spätne ku dňu podania žaloby dňa 17.08.2012 žalobca B ako Postupník 1 nebol oprávnený podať žalobu. Žalobca B bez Zmluvy o postúpení 1 nikdy nemohol podať žalobu a nie to ešte aby za takto „procesne vadného“ subjektu vstupoval na jeho miesto jeho právny predchodca – subjekt A, ktorý nikdy žalobu nepodal.
Inými slovami, súd rozhodujúci dňa 04.06.2013 o pripustení zmeny na strane žalobcu (pôvodne podľa § 92 ods. 3 a 4 OSP) si mal položiť otázku, či pôvodný žalobca B bol oprávnený podať žalobu, keď nastalo odstúpenie ex tunc t.j. k 23.07.2012, pričom postupujúc v zmysle § 154 ods. 1 OSP (stav rozhodný v čase vyhlásenia uznesenia), nevyhnutne mal dospieť k názoru, že žalobca B nebol oprávnený na podanie žaloby, preto síce prešli práva spätne na subjekt A (ktorý však žalobu nepodával), ale ten môže podať výlučne len novú žalobu. Nie opačne, že pripustili vstúpiť do konania subjekt C, ktorý nie je ani právny nástupca žalobcu B, ale je výlučne právnym nástupcom A, ktorý nikdy nebol účastníkom konania.
Plus, v čase rozhodovania súdov bol účinný OSP a v zmysle § 92 ods. 4 OSP tzv. zámena účastníctva bola možná konvalidácia „počiatočnej vecnej nelegitimácie“ avšak za súhlasu všetkých účastníkov. Podľa § 92 ods. 4 OSP, cit.: „Za súhlasu účastníkov môže súd pripustiť, aby navrhovateľ alebo odporca z konania vystúpil a aby na jeho miesto vstúpil niekto iný. Ak má byť takto zamenený navrhovateľ, treba, aby s tým súhlasil i ten, kto má na jeho miesto vstúpiť.“ Súdy mali postupovať podľa tohto ustanovenia, lebo žalobca A v roku 2013 stratil aktívnu legitimáciu od počiatku a nie odtrhnuto a izolovane subsumovať podľa § 92 ods. 2 a 3 OSP. Možnosť takejto konvalidácie už podľa CSP nie je možná.
Takže práve takéto správanie strán hmotnoprávnymi úkonmi vyvolalo absurdné procesné modifikácie – retroaktívne zasahovanie do procesných účinkov podanej žaloby, ktoré však súdy nekriticky aprobovali. Neviem sa preto akokoľvek stotožniť s právnym posúdením súdov aj keď sa snažím pozerať na to z veľkého nadhľadu:)
Juraj Gyarfas, 04. 10. 2020 v 20:29 - ad Martin
Asi nie je prekvapením, že nesúhlasím :-)
Rozdiel medzi odstúpením a absolútnou neplatnosťou vnímam nasledovne.
Ak v čase t uzavriem platnú zmluvu o postúpení pohľadávky, v čase t+1 som majiteľom tejto pohľadávky. Ak v čase t+2 od tejto zmluvy odstúpim, nemôžem spätne tvrdiť, že v čase t+1 som nebol majiteľom pohľadávky. Takáto retroaktívna zmena právneho stavu podľa mňa nie je v dispozícii strán. V čase t+1 nemôže byť právny stav Schödingerovou mačkou.
Ak v čase t uzavriem absolútne neplatnú zmluvu o postúpení pohľadávky, nie som v čase t+1 majiteľom tejto pohľadávky. A to, že v čase t+2 o neplatnosti rozhodne súd, nie je hmotnoprávne retroaktívnou zmenou právneho stavu, len procesnoprávne konštatovanie tohto stavu.
Výnimkou je relatívna neplatnosť, kedy sa právny stav na základe úkonu strany skutočne mení retroaktívne. Ale je to len v zákonom výslovne ustanovených dôvodoch, ktoré strany nemôžu dohodou rozširovať (na rozdiel od dôvodov odstúpenia).
Veľmi pekne je to vyjadrené v čl. VIII. – 2:202 DCFR. A najdôkladnejšie to - podľa mojich vedomostí - v slovenskom kontexte vysvetlila Veronika Trojčáková v dizertačke, ktorú som citoval v predchádzajúcej diskusii k odstúpeniu.
Asi by sa dalo de lege ferenda diskutovať o tom, prečo to tak je. Ale osobne som presvedčený, že takýto je stav de lege lata, a to na Slovensku aj vo všetkých príbuzných právnych poriadkoch.
Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím