rss
Dobrý deň, kolegovia,
doteraz som vždy rád príspevky na Lexfore čítal, teraz prvýkrát aj prispejem.
Diera v zákone, alebo úmysel, ktorého význam mne (a nielen mne) nejako uniká?
Pohľadávky podľa § 166b ZKR sú vylúčené z uspokojenia. Súčasne sa také pohľadávky považujú za nevymáhateľné. Takéto pohľadávky ani nemožno prihlásiť ( § 167l ods. 1 ZKR), teda by ani neboli zapísané do zoznamu pohľadávok, ak by ich veriteľ prihlásil.
Potiaľto konkurzné právo. Keďže riešime pohľadávku podľa § 166b ZKR (judikovanú pohľadávku z titulu zmluvnej pokuty), neprihlasujeme. A to bez ohľadu na to, či sa konkurz na FO skončí rozvrhom výťažku, alebo pre nedostatok majetku. Ale čo sa s pohľadávkou stane z daňovo-účtovného hľadiska? Zmysel by snáď dávalo automaticky si ju môcť uplatniť ako daňový výdavok (ak bola pôvodne zaradená do daňových príjmov) na základe rozhodnutia súdu o oddlžení. Ale tu začína podľa mňa tá zábavnejšia časť.
Ustanovenie § 19 ods. 2 písm. h) zákona o dani z príjmov totiž hovorí, že "výdavok (náklad) do výšky odpisu menovitej hodnoty pohľadávky, 1) ktorá bola zahrnutá do zdaniteľných príjmov vrátane istiny z nesplateného úveru u daňovníka podľa § 20 ods. 4 a u daňovníka, ktorý vykonáva obchodnú činnosť spočívajúcu v poskytovaní spotrebiteľských úverov, 102) alebo jej neuhradenej časti vrátane úrokov z omeškania a poplatkov z omeškania a iných platieb, ktoré zvyšujú pohľadávku z dôvodu oneskorenej úhrady (ďalej len "príslušenstvo"), ak je toto príslušenstvo zahrnuté do základu dane, alebo výdavok do výšky odpisu postupníkom uhradenej obstarávacej ceny pohľadávky nadobudnutej postúpením u daňovníka zisťujúceho základ dane podľa § 17 ods. 1 písm. b) a c) alebo do výšky reálnej hodnoty podľa § 17a až 17c, alebo u daňovníka, ktorý účtoval v sústave podvojného účtovníctva a zmenil spôsob účtovania na účtovanie v sústave jednoduchého účtovníctva pri pohľadávkach už zahrnutých do príjmov v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach, v ktorých účtoval v sústave podvojného účtovníctva, ak
1. súd zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku alebo zastavil konkurzné konanie pre nedostatok majetku, alebo zrušil konkurz z dôvodu, že majetok dlžníka nepostačuje na úhradu výdavkov a odmenu správcu konkurznej podstaty, alebo zrušil konkurz z dôvodu, že majetok úpadcu nepostačuje ani na úhradu pohľadávok proti podstate, alebo ak dôjde k zrušeniu konkurzu podľa osobitného predpisu, a to aj u daňovníka, ktorý neprihlásil pohľadávku, ale sa preukáže uznesením súdu o zrušení konkurzu z dôvodu, že majetok dlžníka nepostačuje na úhradu výdavkov a odmenu správcu konkurznej podstaty, alebo uznesením súdu, že majetok úpadcu nepostačuje ani na úhradu pohľadávok proti podstate, alebo oznámením v Obchodnom vestníku, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu,
2. to vyplýva z výsledku konkurzného konania, reštrukturalizačného konania alebo z výsledku oddlženia splátkovým kalendárom,
V bode 1 vyššie uvedeného ustanovenia situácia s pohľadávkami podľa § 166b ZKR riešená nie je. V bode 2 tiež oporu nenachádzam.
Zároveň ale nevidím dôvod, prečo by len tento konkrétny prípad pohľadávok podľa § 166b ZKR mal byť vylúčený/opomenutý v § 19 ods. 2 písm. h) bod 1 zákona o dani z príjmov.
Žiadne ustanovenie zákona o dani z príjmov (ani v § 19 ani v § 20) sa podľa mňa na prípad, kedy sa pohľadávka neprihlasuje v konkurznom type oddlženia, nevzťahuje.
Aký je Váš názor na to?
Platí, že majiteľovi pohľadávky podľa § 166b ZKR za účelom jej neskoršieho použitia ako daňového výdavku neostáva iná možnosť, ako tvoriť daňové opravné položky podľa všeobecných pravidiel ( § 20 ods. 14 zákona o dani z príjmov)?
Budem rád, keď budete zdieľať Vaše názory na túto tému.
Pekný deň.
Jaro
Juraj Gyarfas, 04. 06. 2018 v 21:53 - privítanie
Martin Friedrich, 27. 06. 2018 v 10:20 - stanovisko MS SR
rkois, 09. 07. 2018 v 21:30 - POLEMIKA
za istých okolností by sa dalo súhlasiť s predchádzajúcim názorom, nakoľko správca by pohľadávku vylúčenú z uspokojenia, no i napriek tomu prihlásenú do konkurzu podľa 4.časti ZKR, nemohol poprieť a museli by "popretím" zasiahnuť proaktívni veritelia (o takom prípade som ešte mimochodom nepočul - niektorí sa zaoberajú len nepoctivým zámerom a návrhom na zrušenie oddlženia); a to nemusí ísť len o zmluvné pokuty, ale aj iné prípady - pohľadávky zo zmenky atď. Domnievam sa ale, že vylúčenie z uspokojenia nastáva ex lege a podľa niektorých konkuzrných súdov by sa popretie ani nemuselo vyžadovať (podobne ako pri § 95 ods. 3 ZKR - "toxických" - spriaznených pohľadávkach). V praxi to teda môže v niektorých konaniach vyzerať tak, že v zozname pohl. je pohľadávka zapísaná, ale neuspokojuje sa. Čo ale z právnou istotou prihlasovaného veriteľa, resp. ostatných prihlásených veriteľov, resp. dlžníka? nakoľko pri vylúčení z uspokojenia nejde o premlčanie, môže sa takýto veriteľ bezdôvodne obohatiť? alebo takým plnením len správca spôsobí škodu ostatným veriteľom?
Zaujímal by ma názor ostatných.
Martin Friedrich, 10. 07. 2018 v 09:24 - @rkois
Lubica Greguskova, 10. 07. 2018 v 14:19 - Vylúčenie z uspokojenia ex lege?
Martin Friedrich, 10. 07. 2018 v 14:39 - @Lubica
Citujem: "Nakoľko správca v konaniach podľa štvrtej časti nedisponuje popieracim oprávnením nie je oprávnený vyvodiť „negatívne dôsledky“ veriteľa, ktorý si prihlásil nevymáhateľnú pohľadávku v prípade, ak žiaden
z veriteľ uvedenú pohľadávku nepoprel. Takúto pohľadávku je povinný uspokojiť v celom prihlásenom rozsahu."
Lubica Greguskova, 10. 07. 2018 v 14:47 - Vylúčenie z uspokojenia
Martin Maliar, 01. 08. 2018 v 10:08 - Ako vyriešiť napätie „HMOTA“ vs. „PROCES“?
Keďže naše východiskové nastavenie je také, že v súdnych konaniach (PROCES) sa snažíme hľadať spravodlivosť vo význame „súladu s hmotným právom“, tak vzniká prirodzene napätie, keď sa dostaneme k prípadom, ktoré môžu byť (viac) očividné, že v procese je uplatnené niečo, čo nie je v súlade s hmotným právom. Napriek tomu, že v nových pravidlách ZKR je to prvý krát očividnejšie, je to niečo, s čím už žijeme od nepamäti, hoci si to bežne neuvedomujeme.
Dá niekto ruku do ohňa za to, že v exekúciách sa vymáhajú len nároky, ktoré sú v súlade s hmotným právom?
Čo ak povinný (žalovaný) len nepodal odpor proti platobnému rozkazu a „bez hmoty“ sa stalo z nároku veriteľa „priznané právo“? Čo ak žalovaný v procese opomenul uplatniť nejakú hmotnoprávnu námietku? V pomeroch konkurzných si správca zjeme ani v konaní podľa druhej časti nemôže byť istý, že správne poprel všetky pohľadávky, ktoré boli prihlásené a nie sú v súlade s hmotným právom.
Žijeme v takom svete, že proces, ak má byť zmysluplný, sa nezameriava na úplné zistenie skutočnej pravdy t.j. tej podľa hmotného práva .
Vulgárne vyjadrené - v konkurze podľa štvrtej časti zákona, dlžník sám na seba podal návrh na konkurz (proces). Rozhodol sa teda, že za účelom oddlženia odovzdá (hmota) celý majetok v prospech veriteľov, aby na jeho hodnote uspokojili svoje nároky. Hmotné právo stanovuje v súlade s pravidlami priority v ňom zakotvenými (tzv. APR aboslute priority rule), ktorí veritelia v akej priorite majú právo na „starom majetku dlžníka“ uspokojiť „starý dlh“. Ako to má byť „správne“ teda stanoví hmotné právo. Procesné právo sa musí snažiť byť korektné v tom, dať právne možnosti na to aby sa rozvrhnutie výťažku udialo čo najviac v súlade s hmotným právom.
Ak nad tým koncepčne uvažujete, tak v skutočnosti sú prihlásení veritelia tí, ktorí sa majú podeliť o výťažok - preto aj aktívna vecná legitimácia na popretie patrí veriteľom. Dlžník odovzdal majetok v prospech uspokojenia veriteľov a (opäť vulgárne vyjadrené) vecne mu môže byť jedno, či veriteľ X dostal sumu 10, hoci mal dostať 5 a iný veriteľ by mal na výťažku mať 0 a dostal 15. Ide zjavne o problém veriteľov navzájom.
Typicky môže byť úvaha, či tu nemá byť prvok správcu, ktorý to má „džungľu“ vyvažovať. Legitímna úvaha je však tá, kto činnosť „strážcu džungle“ zaplatí. Možnosti sú tieto
a) Ja – nemám na to,
b) Obyvatelia SR – princíp „keď sa darí, zisk je súkromný a keď sa nedarí, straty sú verejné“ by sa nemal presadzovať,
c) Dlžník – nemá z čoho,
d) Veritelia –ako pohľadávky proti podstate (chcú to ale veritelia skutočne?).
Netreba tiež zabudnúť, že počet exekúcií sa pohybuje na úrovni približne 3 mil. konaní. Pud sebazáchovy potom radí – nepremeňme 10.000 bankrotov ročne na + 50.000 incidenčných konaní, keďže správca pri nedostatku informácii môže mať tendenciu „z opatrnosti“ poprieť radšej viac ako menej.
Zrejme ani skončenie konkurzu (obdobne to bude platiť v exekúcii) nie je „koniec sveta“ a adaptácia záverov napr. z Rc 81/2005 resp. 29 Odo 12/2005 bude čakať na svoje vyjadrenie aj v prípade osobných bankrotov.
Martin Friedrich, 01. 08. 2018 v 12:03 - @Martin - pozrime sa na to z opačného konca
V celom procese ODK sme vylúčili akýkoľvek kontrolný mechanizmus, ktorý by nezávisle posúdil pohľadávky veriteľov. Nechali sme to na veriteľov samotných, ktorí to nerobia. Pokiaľ máme hovoriť o právnej ochrane dlžníka - spotrebiteľa v ODK, tak tá by nemala byť len zakotvená, ale aj mala by aj dlžníkom poskytovať účinnú ochranu. A to sa nedeje. Dovolím si dokonca povedať, že je nastavená na ochranu tých veriteľov, ktorí by si za iných okolností voči spotrebiteľom nemohli uplatňovať svoje nároky. Stačí, aby počkali, pokiaľ dlžník vstúpi do ODK a zrazu si môžu prihlasovať všetky svoje nevymáhateľné pohľadávky. Veď prečo nie.
Rozumiem argumentu týkajúceho sa finančnej stránky, no nesúhlasím s ním. A poviem prečo. V prvom rade je to štát (zákonodarca), ktorý prišiel s týmto riešením a preto je na ňom, aby zlé nastavenie napravil. Ale ak mám navrhnúť riešenie, ako z toho vonku, tak ho tu nenapíšem. Nie preto, že nechcem, ale preto, lebo istotne musí zahŕňať správcov, CPP, súdy a legislatívne zmeny.
katarina kovasicova, 02. 08. 2018 v 15:26 - nastavenie nie je zlé
Okrem toho, že je to extrémne nepravdepodobé (prax je taká že v 99% oddĺženiach nie je žiadny majetok a naopak sú prihlásené mnohé korektné pohľadávky).... hlavne nemal ísť do konkurzu...A to je jeho individuálne rozhodnutie....
S ohľadom na presvedčivé Martinove Maliarove ekonomické argumenty by žiadne oddlženie vôbec nebolo ak by sa mal financovať prieskum v desiatkachtisíc konaniach...iba kôli tomu aby sme našli toho jedného spotrebiteľa, ktorý bol dotknutý (som presvedčený že by sa aj tak nenašiel ani jeden a ak tak o desať rokov, kedy by už žiaden majetok bez tak nebol, lebo by ho konkurz zožral)...
Nerozomiem čo Martina Fridricha môže vôbec motivovať k tomuto uvažovaniu...
Ale OK, som presvedčená, že pri nemajetnom konkurze určite žiadne práva spotrebiteľa nie sú dotknuté, takže vo väčšine oddĺženie je to úplne mimo téma.
Martin Friedrich, 03. 08. 2018 v 09:39 - @katarina
Nemá zmysel hovoriť o štatistikách, lebo ich nepoznám a preto budem zdržanlivý v prednášaní percent a čísel.
V každom prípade som presvedčený, že nastavenie ODK je vykrivené. Náš právny poriadok má rozmanitú právnu úpravu ochrany spotrebiteľa - od rôznych zákonov (pre každú oblasť obchodu zvlášť), cez vnútroštátnu judikatúru až po rozhodnutia SD EÚ. V prípade ODK toto všetko ide von oknom pod zámienkou rýchleho oddlženia.
Podľa mňa úplne stačí, aby právna úprava ODK ukrátila čo i len jedného dlžníka na jeho spotrebiteľských právach a vieme, že je nespravodlivá. Som pevne presvedčený, že nie je správne, aby do rozvrhu boli zaradené pohľadávky vylúčené z uspokojenia a premlčané pohľadávky v zmysle pripravovaného §54a OZ. Takéto pohľadávky nemajú byť uspokojované za žiadnych okolností a nie je to možné ospravedlňovať tým, že štát sa obáva ďalších výdavkov. Právna úprava ODK za jej súčasného právneho stavu tak predstavuje obrovskú dieru v ochrane spotrebiteľa.
Martin Maliar, 08. 08. 2018 v 10:25 - Skúsim ešte raz (ekonomicky) vyjadriť problém
2. Dlžník, ktorý podá sám na seba návrh na konkurz je v úpadku (právna domnienka) t.j. aj v prípade, ak sa jeho záväzky (dlhy) „očistia“ od neplatných (napr. neprijateľné podmienky), hodnota jeho majetku nestačí pokryť ani hodnotu jeho „skutočných záväzkov“.
3. Dlžník sa môže pre osobný bankrot rozhodnúť len sám (voľba dlžníka). Veriteľ ho k nemu nemôže donútiť tým, že na neho podá návrh na konkurz.
4. Ak sa dlžník rozhodne pre konkurz, zároveň to znamená, že svoj majetok ( čo do hodnoty očistený o majetok, ktorý nie je postihnuteľný ani exekúciou a dokonca aj o nepostihnuteľnú hodnotu obydlia) odovzdáva v prospech veriteľov.
5. Typická situácia bude, že hodnota majetku bude 100 a hodnota záväzkov(prihlásených pohľadávok) bude 10x vyššia.
6. Podľa hmotného práva by veritelia mali dostať plnenie napr.
Veriteľ 1 – 20%
Veriteľ 2 – 30%
Veriteľ 3 – 10%
Veriteľ 4 - 40%
7. Prihlásia si však pohľadávky tak, že (SIC!) vo vzájomnom pomere budú požadovať
Veriteľ 1 – 50%
Veriteľ 2 – 20%
Veriteľ 3 – 5%
Veriteľ 4 - 25%
8. Kľúčová otázka je, ak sa majú skúmať neprijateľné podmienky v prihlásených pohľadávkach, v koho prospech sa majú skúmať?
9. Odpoveď na predchádzajúcu otázku je jednoznačná – ak, tak len v prospech korektnosti toho rozvrh zo speňaženia bol v súlade s hmotným právom t.j. kvótami podľa bodu 6.
10. Ako ovplyvní dlžníka, či si veritelia rozdelia výťažok v pomere 20/30/10/40 alebo 50/20/5/25?
11. V koho prospech sa má teda skúmať „korektnosť“ prihlásených pohľadávok a na koho náklady? Zrejme v prospech veriteľa 2,3,4 a na ich náklady, keďže veriteľ 1. si prihlásil viac ako mu podľa hmotného práva prináleží.
12. Vo výsledku to bude typicky spor (na náklady podstaty t.j. uspokojenia veriteľov) o to, či veriteľ 1 má dostať (kvótu) 15,50 eura, lebo veriteľ 3 by tak mohol dostať 5,60 eura. Po odpočítaní nákladov sporu síce všetci veritelia nedostanú nič (lose-lose situation), ale radšej pre veriteľa 3 radšej korektná nula (nie nekorektných 5,60 eura) ako pre veriteľa 1 nekorektných 15,50 eura.
Vladimir Kordos, 09. 08. 2018 v 15:45 - nieco mi uniklo...
Martin Friedrich, 10. 08. 2018 v 16:21 - @Martin - a čo ak má dlžník majetok?
1. ODK pripúšťa uspokojenie a teda aj prihlásenie akejkoľvek (!) pohľadávky. Pokojne aj vymyslenej. Napr. prihlásim si do každého ODK pohľadávku vo výške 20.000 eur (mohol by som aj milion). Ak ma iný veriteľ nepoprie (čo je veľmi málo pravdepodobné), tak mám šancu, že za čas strávený vyplnením prihlášky niečo zarobím. Niekde nič, niekde menej a niekde veľa. Pointa je v tom, že dlžník nie je chránený pred vymyslenými pohľadávkami. Áno, bolo by to jedno, ak by záväzky prevyšovali majetok. To sú prípady 6 a 7. A teraz sa dostávame k 2. limitu.
2. Predstavme si, že dlžník má majetok za 80.000 (napr. zdedený byt po rodičoch). Je na ňom exekúcia zo sociálky pre nezaplatené odvody, povedzme 3000 eur a za nezaplatenú daň (povedzme 7000 eur). Dlžník podnikal, začalo sa menej dariť a pre exekúciu voči sociálke a daňáku mu banky odmietli dať úver a tak začal nabaľovať spotrebáky. Máme tri nebankovky, pričom celková suma je povedzme 20.000 eur. Z toho by však podľa §166b sa uspokojovať nemalo 10.000, pretože ide o zmluvné pokuty a úroky nad 5%.
Dlžník nie je schopný dlhy platiť a tak sa rozhodne ísť do ODK. Celková masa dlhov tak predstavuje sumu 30.000 eur. V skutočnosti by však veriteľom mal vzniknúť nárok len na 20.000 eur. Dlžník tak príde o 10.000 eur a všetci veritelia sa v plnom rozsahu uspokoja. A ak by som si prihlásil svoju vyfabulovanú pohľadávku podľa ods. 1, zarobil by som ešte aj plných 20.000 eur.
Čo tým chcem povedať: existujú dlžníci, ktorí majú majetok a ktorí reálne môžu byť ukrátení z dôvodu nedokonalosti právnej úpravy. Áno, zrejme pôjde o menšinu dlžníkov. Fakt, že dobrovoľne prenechal majetok veriteľom ešte nemôže zakladať fikciu, že ktokoľvek a čokoľvek si možno v ODK voči dlžníkovi uplaťňovať bez akýchkoľvek zábran.
Martinom opísaný model na 100% platí v prípade, ak dlžník skutočne nevlastní žiaden majetok. Pokiaľ však dlžník vlastní majetok, prostredníctvom ktorého možno uspokojiť pohľadávky veriteľov, dlžník nemá žiadnu ochranu a hrozí, že sa uspokoja aj také pohľadávky veriteľov, ktoré by za iných okolností boli nevymožiteľné.
Možno by riešením bolo, ak by sme stanovili majetkový cenzus dlžníka, nad ktorý správca bude materiálne preskúmavať prihlásené pohľadávky, pričom zvyšime správcovi odmenu, ktorá sa mu vyplatí z výťažku speňaženia.
Martin Maliar, 13. 08. 2018 v 11:07 - Vymyslené pohľadávky
S vymyslenými pohľadávkami môže byť problém trestnoprávny (poškodzovanie veriteľa?)
Prihlásenie akejkoľvek pohľadávky nie je špecifikum ODK, ale kľudne sa to stane aj v K, R, C, Cb a napr. koncentračná zásada vie byť neľútostná.
Pointa, ktorú rozvíjam, že nie dlžník, ale konkurzná podstata je to o čom sa bavíme, že môže utrpieť. A ku konkurznej podstate majú prednostné právo na uspokojenie veritelia, nie dlžník. Dlžníkovi to môže byť jedno, keďže on je oddlžený.
Ad 2.
Rád by som sa nebavil o takýchto (viacmenej nereálnych a ak aj reálnych, tak v promile oproti všetkým) prípadoch. Resp. Chceš povedať, že ak takáto situácia nastane v 1 z 1000 oddlžení, tak poďme 999 oddlžení preventívne skúmať na náklady veriteľov?
Stále je to o tom, že rozhodnutie dlžníka podrobiť sa procesu bankrotu je "slobodné" a vie dopredu, že tým v ODK "odovzdáva majetok veriteľom".
V situácii, že dlžník vie, že má viac majetku ako záväzkov,
a) má isť do ODS
b) ak chce ísť do ODK, je to rovnaké ako keď ide na kraj útesu a skočí, aj keď vie, že sa môže "zraniť" (v zásade hovoríš, že poďme pre istotu naťahať na kraje útesov záchranné siete, čo ak niekto bude chcieť skočiť).
Inak povedané, dlžníci, ktorí si chcú zachovať majetok, majú ísť do ODS. Na to tam sú v právnej úprave dva spôsoby riešenia úpadku.
Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím