Juraj, ďakujem za zaujímavý článok. Po jeho prečítaní mi ihneď prišla na um otázka príslušnosti súdu, či už kauzálnej alebo miestnej. Ak by som žaloval orgán verejnej moci podľa čl. 107 ZFEÚ, zrejme by sa mala miestna príslušnosť určiť podľa § 17 CSP. Ak by som však žaloval súkromný subjekt, podľa ustanovení o nekalosúťažnom konaní v zmysle OBZ, aplikoval by som kauzálnu príslušnosť podľa § 26 CSP. Ak aby som žaloval náhradu škody podľa OZ, mohol by som si vybrať súd podľa § 19 písm. c) CSP.

Okrem toho, že tu vzniká obrovský priestor na forum shopping, sa každý súd bude musieť v zásade vyrovnať s tými istými právnymi a skutkovými otázkami. S ohľadom na tendenciu špecializovať civilné súdnictvo cez kauzálnu príslušnosť, nejde o veľmi lichotivý stav. Pritom problematika štátnej pomoci, ako si uviedol vo svojom článku, sa v praxi slovenských súdov vôbec nevyskytla.

Ďakujem veľmi pekne za príspevok. Nedalo by sa to všetko subsumovať pod spory z hospodárskej súťaže podľa § 27 CSP? Je to vec terminológie, ale čl. 107 ZFEÚ je zaradený pod kapitolu "Pravidlá hospodárskej súťaže".

Úvodom by som chcel poďakovať autorovi za zaujímavé články z oblasti práva štátnej pomoci. A dovolím si pridať pár poznámok. Nakoľko to ale nie je oblasť ktorej sa v rámci práva štátnej pomoci venujem, tak mi prosím odpustite prípadne nedostatky v mojich úvahách.

Predovšetkým by som rád predoslal, že povinnosť notifikácie opatrenia pomoci EK podľa čl. 108 ods. 3 platí len v prípade ak táto povinnosť nie je vylúčená
osobitnými predpismi – predovšetkým nariadením č. 651/2014 o skupinových výnimkách (tzv. GBER) v platnom znení; nakoľko drvivá väčšina poskytovanej štátnej pomoci (v súlade s informáciami State Aid Scoreboard, napr. aj za rok 2017 http://ec.europa.eu/competition/state_aid/scoreboard/index_en.html) nejde v súčasnosti režimom podľa čl. 108 ods. 3. (v dôsledku procesov modernizácie štátnej pomoci, kde notifikačný proces ostal zameraný na pomoci, ktoré sú špecifické svojim obsahom – najmä vysokou sumou poskytnutej pomoci, alebo nesplnením niektorej z ostatných podmienok špeciálnych predpisov, prípadne neexistenciou osobitných predpisov, alebo výnimočnosťou opatrenia).

Dovolím si tiež v kontexte témy odkázať na materiály z výbornej prednášky JUDr. Petra Kadlece: Obecné principy rozhodování národních soudů („NS“), ktorá odznela na konferencii českého Úřadu pro ochranu hospodářské soutěže dňa 17. 5. 2017 na tradičnej konferencii o veřejné podpoře

http://www.uohs.cz/download/Konference_a_seminare/Konference-VP_kveten-2017/Kadlec-Petr.pptx

venujúcej sa rozhodovaniu českých súdov v prípadoch, ktorých súčasťou bola nejakým spôsobom aj štátna pomoc (spomínajú sa aj prípady, ktoré autor článku uvádzal v EStAL 3/2017 o slovenskej štátnej pomoci ako terra ignota slovenskej judikatúry).

Zaujímavé je v prednáške (a v už spomínanom, článku v EStAL 3/2017) uvedené rozhodnutie NS ČR 23 Cdo 2493/2014 zo dňa 28.7.2016, dostupné na http://kraken.slv.cz/23Cdo2493/2014

Nejvyšší soud přímo aplikuje čl. 107 a 108 SFEU a konstatuje: „Posouzení slučitelnosti veřejné podpory s vnitřním trhem není v pravomoci soudů, nýbrž Komise. Soud má v občanském soudním řízení pravomoc rozhodovat o následcích porušení povinnosti oznámit státní podporu Evropské komisi. V okamžiku, kdy soudy dospěly k závěru, že jednání žalované je veřejnou podporou dle čl. 107 SFEU, měly zkoumat, zda tato podpora byla oznámena. Vzhledem k tomu, že však Komise ve svém rozhodnutí dospěla k závěru, že předmětné opatření lze v rozsahu, v jakém představuje státní podporu, prohlásit na základě čl. 107 odst. 3 písm. c) SFEU za slučitelné s vnitřním trhem, lze dovodit, že porušení ustanovení článku 108 odst. 3 SFEU nemělo v daném případě soutěžní dopad.“

Nejvyšší soud potvrdil rozhodnutí odvolacího soudu a dovolání zamítl.

Vychádzam teda z odôvodnenia ako je uvedené v danom rozsudku. K rozsudku si preto dovolím určité výhrady v rámci úvahy o vymáhaní unlawful aid v našich/nám právne blízkych podmienkach:

AD1 nenotifikácia opatrenia pomoci EK a teda porušenie čl. 108 ods. 3 ZFEÚ (presnejšie skôr využívanie takýmto spôsobom - t. j. ilegálne poskytnutej pomoci) nie je v rozpore s dobrými mravmi súťaže samo o sebe?

ako píšet autor článku v EStAL 3/2017, s. 460, paradoxne len 2 odstavce za spomenutím českého rozsudku: „Unlawful State aid could be treated as
an act violating “the good morals of competition” and thus constituting unfair competition.“)


AD 2 NS ČR tvrdí, že porušenie čl. 108 ods.3 ZFEÚ nemá „súťažný dopad“, s čím sa podľa môjho skromného názoru nedá stotožniť.

Takéto hodnotenie podrýva podľa mňa samotnú podstatu čl. 108 ods. 3, a čiastočne spochybňuje nutnosť notifikovať pomoc, lebo stačí čakať na rozhodnutie o zlučiteľnosti s predpokladom, že zlučiteľná pomoc nemusí mať súťažný dopad napriek protiprávnemu (predčasnému) poskytnutiu.

Pre úplnosť dodávam, že v rozhodnutí EK k predmetnému opatreniu štátnej pomoci sa v ods. 95 píše:
„Komise lituje toho, že Česká republika se poskytnutím předmětné podpory dopustila porušení čl. 108 odst. 3 SFEU.“

Čo je zjavné konštatovanie unlawful aid (protiprávne poskytnutá pomoc), ktoré samozrejme ani NS ČR nespochybňuje.

Tvrdenie českého NS tak akoby hovorilo, že porušenie standstill nemusí mať dopad na hospodársku činnosť, čo podľa mňa je v rozpore s judikatúrou európskych súdov, napr. C-368/04 Transalpine Ölleitung in Österreich GmbH [2006] ECR I-9957, C-199/06 CELF, C-284/12 Deutsche Lufthansa, C-39/94 SFEI and Others v La Poste and Others, etc.

V Oznámenie Komisie o vymáhaní práva štátnej pomoci vnútroštátnymi súdmi 2009/C 85/01

Ods. 37

Hospodársky prospech z neoprávnenej pomoci nie je obmedzený na jej nominálnu hodnotu. Príjemca okrem toho získava finančný prospech vyplývajúci s predčasného vykonania pomoci. To je spôsobené skutočnosťou, že ak by bola pomoc notifikovaná Komisii, platba by sa uskutočnila (ak vôbec) neskôr. To by nútilo príjemcu, aby si príslušné prostriedky požičal na kapitálových trhoch, čo by zahŕňalo úroky vo výške trhových sadzieb...

Ods. 39

Vo svojom rozsudku „CELF“ Súdny dvor objasnil, že potreba prikázať vyrovnanie finančného zvýhodnenia vyplývajúceho z predčasného vykonania pomoci (ďalej len „úrok za obdobie nezákonnosti“) je súčasťou povinnosti vnútroštátnych súdov podľa článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES. Je to preto, že predčasné vykonanie neoprávnenej pomoci prinajmenšom spôsobí, že účastníci hospodárskej súťaže budú podľa okolností znášať následky pomoci z hľadiska hospodárskej súťaže skôr, ako by museli. A preto príjemca získal nenáležité zvýhodnenie ...


Ods. 40, písm. b):

b) Vnútroštátny súd však musí nariadiť vrátenie úroku za obdobie nezákonnosti (t. j. do rozhodnutia o zlučiteľnosti pomoci s vnútorným trhom) aj vtedy, ak výnimočne neexistuje žiadna povinnosť nariadiť vrátenie pomoci v plnej výške. Ako bolo potvrdené v rozsudku „CELF“, povinnosť vnútroštátneho súdu nariadiť vrátenie úroku za obdobie nezákonnosti preto ostáva v platnosti aj po pozitívnom rozhodnutí Komisie. To môže mať zásadný význam pre potenciálnych navrhovateľov, keďže to ponúka úspešný opravný prostriedok tiež v prípadoch, ak Komisia už pomoc prehlásila za zlúčiteľnú so spoločným trhom.“

Je to síce "soft law", ale v zásade dobre zhŕňa judikatúru (aj vyššie uvedenú).


V súlade s uvedeným si dovoľujem pochybovať o tom, že nenotifikovanie zľučiteľnej pomoci nemalo súťažné dopady (zvlášť keď tam bola podaná sťažnosť od priameho súťažiteľa a ak opatrenie bolo v časti priamo EK posúdené ako štátna pomoc – čo je ex definitione spojené s vplyvom na trh, presnejšie na hospodársku súťaž), rovnako ako si myslím, že vnútroštátne súdy sú povinné vymáhať minimálne úroky z neoprávnene poskytnutej pomoci. S vylúčným uspokojením sa so zlučiteľnosťou pomoci (ktorú súd nevyše neposudzuje) sú potom spojené tiež ďalšie riziká (pozri CALVO, M. P.: The Validity of National Measures When Implementing Illegal Aid before National Judges: The Xunta De Galicia Judgment, EStAL 3/2017, s.438), zvlášť potom v prípade ak rozhodnutie o zlučiteľnosti neskôr zruší príslušný súd.

A ešte na margo; rozsudok NS ČR možno čítať aj extenzívnym spôsobom, a síce že unlawful aid v podmienkach ČR nemožno po rozhodnutí EK o zlučiteľnosti pomoci úspešne vymáhať (pripúšťam, že to je príliš extenzívny výklad rozsudku v konkrétnej veci, ale je to úvaha, ktorá ma napadá v súvislosti s tým ako sa súd vysporiadal s danou vecou kde nevyvodil žiadne dôsledky z porušenia čl. 108 ods. 3).

Ďakujem veľmi pekne za reakciu. Samozrejme súhlasím, že všetky úvahy o porušení čl. 108 ods. 3 ZFEÚ sa týkajú len štátnej pomoci, ktorá nie je vyňatá z povinnosti notifikácie.

Ďakujem za materiál z prednášky. Osobitne rozhodnutie o predbežnom opatrení (NS ČR, sp. zn. 23 Cdo 1016/2013) môže byť v praxi veľmi relevantné.

Súhlasím, že napriek neskoršiemu konštatovaniu zlučiteľnosti by príjemca mal byť prinajmenšom povinný vrátiť úroky za obdobie nezákonnosti (v tomto duchu napr. aj BGH, I ZR 91/15, bod 54). Musím sa však pozrieť, či v danom prípade predmetom žaloby nebolo vrátenie pomoci ako takej a z toho dôvodu jej súdy po rozhodnutí o zlučiteľnosti zo strany Komisie už nechceli vyhovieť.

... a ešte mi z prezentácie pripadá zaujímavé aj NS ČR, 32 Cdo 221/2009, ktoré naznačuje, že konkurent príjemcu v prípade štátnej pomoci poskytnutej vo forme predaja štátneho majetku za nižšiu ako trhovú cenu nemá naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy a vlastníctva štátu k danému majetku. Do istej miery je to v duchu judikatúry OGH, ktorú som citoval v článku.

Prednáška o aktuálnom case-law v oblasti štátnej pomoci, ktorá by mohla byť zaujímavá aj pre návštevníkov tejto stránky, hoci je mimo mierne tému tohto článku https://www.youtube.com/watch?v=LSS_0mzA98g&t=16s

Prednáša sudca Viktor Kreuschitz zo Všeobecného súdu, prednáška odznela v novembri 2017 na výročnej konferencii o štátnej pomoci 2017 Akadémie európskeho práva v Trevíri (Trier). Spomína sa aj prípad Frucony.

„Pokiaľ žalovaná [Slovenská republika – Ministerstvo hospodárstva] po osobitnom prešetrovaní vlastnými vnútornými kontrolnými orgánmi prešetrovala, či žalobca splnil ustanovenia schémy týkajúce sa majetkového vysporiadania pozemkov, na ktorých mal byť realizovaný projekt a následne zrušila poverenie SACR na podpis zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku žalobcovi, podľa názoru dovolacieho súdu tak prekročila svoju vecnú príslušnosť i právomoc. Možno konštatovať, že takéto konanie žalovanej je možné považovať i za porušenie právnej povinnosti rámcovo vymedzenej v § 1 ods. 2 a § 5 ods. 3 zákona č. 231/1999 Z.z. a špecifikovanej v schéme, ktorá tvorí záväzný hmotnoprávny aj procesnoprávny rámec konania žalobcu i žalovanej. Je pravdou, že právo na štátnu pomoc nie je od počiatku, teda v štádiu podávania návrhov a posudzovania hodnotiacou komisiou, vybavené nárokom. Až výsledky hodnotiacej komisie a rozhodnutie žalovanej, ako poskytovateľa pomoci, môžu individualizovať predmetný nárok a tým vzniká aj uchádzačovi právo, ktorého sa môže domáhať. Moment uzatvorenia zmluvy má vplyv iba na vznik zmluvných vzťahov. Dovolací súd sa nestotožňuje s názorom odvolacieho súdu, že pred uzatvorením zmluvy neexistovali na strane žalobcu a žalovanej vzájomne vynútiteľné práva a povinnosti, ktorých porušením by vznikol zodpovednostný nárok. Najmä momentom, kedy minister žalovanej rozhodol o schválení nenávratného finančného príspevku žalobcovi, ktoré má povahu správneho rozhodnutia, vznikol právny nárok na uzatvorenie zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku a na poskytnutie finančných prostriedkov. Pri zákonom uvádzanej neexistencii právneho nároku ( § 18 ods. 1 zákona č. 231/1999 Z.z.) nie je umožnené domáhať sa práva všetkým subjektom súkromného práva, avšak tie, ktoré splnia zákonné alebo od zákona odvodené podmienky, právo domáhať sa subjektívneho práva majú. Ide o zásadu istoty právnych vzťahov a zachovanie stability už legálne a dobromyseľne nadobudnutých práv. Z výsledkov vykonaného dokazovania možno vyvodiť, že žalobca splnil predpísané a predpokladané podmienky na uzatvorenie zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku a na čerpanie prostriedkov vynaložených na realizáciu projektu, ktorého realizácia prebiehala v súlade s projektovou dokumentáciou priloženou k žiadosti o schválenie príspevku štátnej pomoci. Podľa názoru dovolacieho súdu niet dôvodu spochybňovať ani príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovanej a škodou vzniknutou žalobcovi, zavineným konaním žalovanej, ani výšku škody, ktorá má povahu ušlého zisku, ktorú žalobca v prvostupňovom konaní preukazoval podrobnou dokumentáciou deklarujúcou jednotlivé položky oprávnene vynaložených nákladov na realizáciu projektu.

Vychádzajúc z uvedeného, berúc do úvahy fakt, že žalobca svoju žalobu prvotne zakladá na porušení primárnej povinnosti žalovanej v zmysle § 1 ods. 2 a § 5 ods. 3 zákona č. 231/1999 Z.z., v zmysle ktorej je žalovaná povinná postupovať podľa schémy, ktorá tvorí záväzný hmotnoprávny aj procesnoprávny rámec jej konania, záver odvolacieho súdu, že na strane žalovanej neexistovala žiadna právna povinnosť, ktorej porušením by mohol vzniknúť zodpovednostný vzťah medzi žalobcom a žalovanou, nakoľko neexistoval právny nárok na poskytnutie štátnej pomoci v zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 231/1999 Z.z., nie je správny, t.j. napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). “

NS SR, 4 Cdo 77/2010

SD EÚ C‑27/17 - miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody

1. Článok 5 bod 3 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že v rámci žaloby o náhradu škody spôsobenej protisúťažným správaním sa za „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“, v takej situácii, o akú ide vo veci samej, považuje predovšetkým miesto, kde došlo k ušlému zisku spočívajúcemu v strate predajov, t. j. miesto trhu ovplyvneného uvedeným správaním, v rámci ktorého poškodený údajne utrpel tieto straty.

2. Článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že v rámci žaloby o náhradu škody spôsobenej protisúťažným správaním, pojem „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“, sa môže chápať buď ako miesto uzatvorenia protisúťažnej dohody v rozpore s článkom 101 ZFEÚ, alebo ako miesto, kde boli predátorské ceny ponúkané a uplatňované, ak tieto postupy predstavovali porušenie podľa článku 102 ZFEÚ.

3. Článok 5 bod 5 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „v sporoch týkajúcich sa činnosti pobočky“ zahŕňa aj žalobu o náhradu škody údajne spôsobenej zneužitím dominantného postavenia, ktoré spočíva v uplatňovaní predátorských cien, ak sa pobočka podniku s dominantným postavením skutočne a významne podieľala na tomto zneužívaní.

SME: Súd zamietol žalobu Trnavy v prípade sporu o pozemky City Areny

V mimoriadne dôkladne odôvodnenom rozhodnutí a zároveň mediálno sledovanej kauze rozhodol Okresný súd Trnava, že zmluva o predaji nehnuteľností nie je neplatná, resp. neúčinná ani v prípade, ak predaj zakladá štátnu pomoc (OS TT, sp. zn. 39C/30/2017). V kauze sa riešilo niekoľko špecifických otázok – konkrétne či vzhľadom na celkový zmluvný rámec vôbec išlo o výhodu a či táto výhoda mohla spadať pod GBER. Okrem toho sa však riešila aj všeobecná otázka so širším presahom – a to či zmluva o prevode nehnuteľností, ktorá by mohla zakladať štátnu pomoc a v rozpore s čl. 108 ods. 3 ZFEÚ nebola notifikovaná, nie je neplatná podľa § 39 OZ alebo neúčinná podľa § 47 OZ. K tejto otázke mal súd niekoľko zásadných záverov.

„Prípadné rozhodnutie Európskej Komisie teda nesmeruje voči tvrdenému prijímateľovi štátnej pomoci (žalovanému 1/) ale voči členskému štátu ako adresátovi a poskytovateľovi štátnej pomoci (čl. 288 odsek 4 ZFEÚ). Ak ide o prípad neoprávnenej pomoci, Komisia rozhodne, že členský štát je povinný prijať všetky opatrenia, aby pomoc od príjemcu vymohol (čl. 16 ods. 1 nariadenia č. 2015/1589), a to vrátane úrokov. Vymáhanie sa uskutočňuje v súlade s postupmi vnútroštátneho práva (bod 25 prvá veta preambuly a čl. 16 ods. 3 nariadenia č. 2015/1589). Podľa § 26 ods. 1 zákona o štátnej pomoci príjemca, ktorému sa podľa rozhodnutia Komisie poskytla neoprávnená štátna pomoc, je povinný sumu zodpovedajúcu neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci vrátane úroku podľa príslušnej sadzby určenej Komisiou vrátiť do rozpočtu, z ktorého bola poskytnutá, alebo zaplatiť do rozpočtu, do ktorého mala byť zaplatená. Táto povinnosť sa vzťahuje aj na právneho nástupcu príjemcu. V tomto prípade by teda nanajvýš mohlo ísť o povinnosť zaplatenia sumy do rozpočtu, do ktorého mala byť podľa tvrdení žalobcu zaplatená. Na základe toho nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že ustanovenie článku 108 ods. 3 veta tretia ZFEÚ nemôže uložiť novú povinnosti príjemcovi vyrovnať rozdiel cien. Keďže následkom je vymáhanie v peňažnom vyjadrení, žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva. Naliehavý právny záujem nie je daný, keď existuje iný spôsob ochrany tvrdeného práva (žaloba na plnenie). Týmto je povinnosť vymáhať sumu rovnajúcu sa pomoci, avšak iba za predpokladu, že by existovalo rozhodnutie Komisie o vymáhaní.

[…]

95. Konštatovanie neplatnosti právneho úkonu by tak išlo nad rámec toho, čo vyžaduje právo EÚ, ktoré požaduje len vrátenie pomoci. Uvedený názor zaujal aj rakúsky najvyšší súd v prípade Bank Burgerland sp. zn. 4 Ob 209/13h. Išlo o prípad podhodnoteného predaja verejného majetku. Hoci v tomto prípade navyše Komisia rozhodla, že ide o protiprávnu štátnu pomoc, návrh na určenie neplatnosti zmluvy bol zamietnutý z dôvodu, že právo EÚ požaduje len vrátenie pomoci a konštatovanie neplatnosti celej transakcie by išlo nad rámec požiadaviek EÚ. Porušenie článku 108 ods. 3 ZFEÚ môže mať za následok úpravu kúpnej ceny, nie však nevyhnutne zrušenie samotnej transakcie. Rakúsky najvyšší súd v prípade Landesforstreiver L sp. zn. 4 Ob 164/09i, ktorý sa týkal predaja verejného majetku a v ktorom existenciu štátnej pomoci nepotvrdilo rozhodnutie Komisie dospel k záveru, že prípadná neplatnosť alebo neúčinnosť zmluvy je irelevantná. Ak by európsky zákonodarca požadoval vyvodenie následkov neplatnosti, zakotvil by to vo svojich predpisoch, ako to urobil v článku 101 ods.2 ZFEÚ, ktorý výslovne upravuje neplatnosť dohôd medzi podnikateľmi, rozhodnutí združení podnikateľov a zosúladených postupov.

96. Žalobca v konaní tvrdil, že článok 108 ods. 3 ZFEÚ je priamo účinným. Súd konštatuje, že toto ustanovenie je priamo účinné voči štátu (členský štát nemôže). Nezakazuje prijatie pomoci. Súd vo všeobecnosti uvádza, že ustanovenie článku 108 ods. 3 ZFEÚ zakazuje členskému štátu vykonať navrhované opatrenie, v zmysle judikatúry SD EÚ priznáva právomoci vnútroštátnemu súdu na vykonanie opatrení na ochranu jednotlivcov pred poskytnutím opatrenia, ale neurčuje sankciu neplatnosti opatrenia pre prípad, že už bolo vykonané (ex post). Súdny dvor EÚ vo veci C-39/94 SFEI a spol. v bodoch 72-74 vyslovil, že adresátom povinnosti obsiahnutej v článku 108 ods. 3 ZFEÚ nie je príjemca pomoci, teda príjemcovi pomoci neukladá žiadne priame povinnosti. Súd dodáva, že v práve EÚ sa vyskytuje argument estoppel-u, ktorý bráni tomu, aby štát profitoval zo svojho vlastného pochybenia na úkor práv a oprávnených záujmov jednotlivcov a je odrazom právnej zásady nemo auditur turpitudinem suam allegans spoločnej pre členské štáty EÚ a teda že nikto sa nemôže dovolávať vlastnej nepoctivosti. Ak teda žalobca tvrdí, že sám porušil nejakú povinnosť, táto mu nemôže byť na prospech a to na úkor toho, kto svoje zmluvné povinnosti neporušil. Uvedená zásada je v našom právnom poriadku vyjadrená napr. v § 40a druhá veta OZ, podľa ktorého neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. Táto zásada sa premieta aj do súdnych rozhodnutí, napr. Krajský súd v Trnave v rozudku sp. zn. 11Co/950/2015 skonštatoval, že súd prvej inštancie správne zamietol návrh na určenie vlastníckeho práva navrhovateľa k nehnuteľnosti, ak konštatoval, že je v rozpore s dobrými mravmi dožadovať sa určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti z dôvodu (absolútnej) neplatnosti právného úkonu, ktorú spôsobil sám navrhovateľ. Dokonca aj v prípade rozporu so zákonom je potrebné skúmať, či rozpor dosahuje intenzitu narušenia verejného poriadku a či účel normy nie je možné dosiahnuť inak ako neplatnosťou právneho úkonu. Nie sú neplatné úkony, ktoré sa týkajú len jednej z oboch zmluvných strán. Neplatnosť v zásade nespôsobuje skutočnosť, že jedna zo strán na výkon povinností zo zmluvy nemá potrebné verejnoprávne povolenie. (R 75/2005, podobne Najvyšší súd ČR, sp. zn. 30 Co 657/2002). Ak sa zákonný zákaz týka len jednej zo strán, a nie samotného obsahu právneho úkonu, treba v zásade vychádzať z platnosti.

[…]

104. V slovenskom občianskom zákonníku, ani v inom predpise neexistuje ustanovenie, podľa ktorého akákoľvek štátna pomoc poskytnutá bez predchádzajúceho oznámenia a / alebo povolenia Komisiou by bola neplatná ab initio. Aj keby také ustanovenie existovalo, nemalo by to vplyv na povinnosť vymáhania. Z uvedeného takisto vyplýva jednoznačná preferencia Súdneho dvora EÚ „vymáhania“ pred „neplatnosťou“ aj v členských štátoch, v ktorých sa opatrenia štátnej pomoci považujú za neplatné. „Neplatnosť“ by tak mohla byť prekážkou „vymáhania“. Právne následky neplatnosti opatrenia prípadnej neoprávnenej štátnej pomoci nemožno ani analogicky vyvodzovať z právnej úpravy iných členských štátov, ak náš právny poriadok taký následok nepozná. V slovenskom právnom poriadku sa nachádza ustanovenie § 40a OZ, ktoré sankcionuje neplatnosťou časť právneho úkonu a to dojednanie o kúpnej cene.

105. Takéto právne následky nemožno vyvodiť ani z ojedinelého názoru vyjadreného v článku, ktorý nezohľadňuje napr. zásadu zmluvnej voľnosti, pokiaľ ide o obsah zmluvy, „pacta sunt servanda“ alebo „bona fides“ ako aj zásadu právnej istoty (a legitímnych očakávaní), ktorá je spoločná členským štátom EÚ (čl. 2 ZEÚ), ani okolnosti konkrétneho prípadu, prípadne ak bol článok vypracovaný vo vzťahu k inému prípadu, v ktorom by bolo možné uvažovať o relatívnej neplatnosti. Takýto názor a výklad je právne neudržateľný. Strane nepatrí právo, aby súd preberal alebo sa riadil výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá (II. ÚS 251/03). Ďalším základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcim z čl. 1 ústavy je taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim. (I. ÚS 242/07, podobne I. ÚS 640/2014) .

106. Od rozporu so zákonom je však potrené odlišovať porušenie povinností, ktoré na seba strana autonómne prebrala, ako sú zmluvné záväzky voči tretej osobe. Takýto rozpor nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu. Takisto podľa Najvyššieho súdu SR zmluva, ktorou jej účastník porušil záväzok voči tretej osobe, nie je bez ďalšieho neplatná (R 35/2004). Inými slovami, od rozporu so zákonom je potrebné odlišovať prípadné porušenie povinnosti štátu nenotifikovať alebo nevykonať opatrenie, na ktoré sa štát zaviazal voči tretej osobe (EÚ), keď následkom porušenia práva EÚ je sankcia v podobe “vymáhania” .“

Po precitani prispevku som si hned spomenul na Eliasov clanok v Pravnich rozhledech 15-16/2018 "Obchazeni zakona" a tam spominany nalez US SR. V rozhodnuti sa riesi zastreta nedovolena statna pomoc pre futbalovy klub.

S favorizovanim platnosti (kupnej) zmluvy v zasade suhlasim. Otazkou vsak je, co v pripade, ak by sa v priebehu dokazovania kontraktacneho procesu preukazalo, ze obidve zmluvne strany mali zaujem zastriet nedovolenu statnu pomoc..

České dráhy nemusí vracet sedm miliard z transakce se správcem železnic. Soud zamítl žalobu Regiojetu

"1. Article 8(2) of Commission Regulation (EC) No 800/2008 of 6 August 2008 declaring certain categories of aid compatible with the common market in application of Articles [107 and 108 TFEU] (General block exemption regulation), must be interpreted as meaning that ‘work on the project or activity’, within the meaning of that provision, started when a first order of equipment required for that project or that activity was made by means of entering into an unconditional and legally binding commitment before the submission of the aid application, regardless of any costs of resiling from that commitment.

2. Article 108(3) TFEU must be interpreted as meaning that that provision requires the national authority to recover on its own initiative aid that it has granted pursuant to Regulation No 800/2008 when it finds, subsequently, that the conditions laid down by that regulation were not satisfied.

3. EU law must be interpreted as meaning that a national authority cannot, where it grants aid while misapplying Regulation No 800/2008, cause the beneficiary of that aid to hold a legitimate expectation that that aid is lawful.

4. EU law must be interpreted as meaning that, where a national authority has granted aid from a structural fund while misapplying Regulation No 800/2008, the limitation period applicable to the recovery of the unlawful aid is, if the conditions for the application of Council Regulation (EC, Euratom) No 2988/95 of 18 December 1995 on the protection of the European Communities financial interests are satisfied, four years, in accordance with Article 3(1) of the latter regulation or, if not, the period laid down by the applicable national law.

5. EU law must be interpreted as meaning that, where a national authority undertakes on its own initiative to recover aid which it has wrongly granted under Regulation No 800/2008, it is the duty of that authority to claim interest from the beneficiary of that aid in accordance with the rules of the applicable national law. In that regard, Article 108(3) TFEU requires that those rules should be such as to ensure full recovery of the unlawful aid and that, therefore, the beneficiary of that aid must be ordered to pay, inter alia, interest for the whole of the period over which it benefited from that aid and at a rate equivalent to that which would have been applied if the beneficiary had had to borrow the amount of the aid at issue on the market within that period."

Case Case C‑349/17, Eesti Pagar AS v Ettevõtluse Arendamise Sihtasutus, Majandus- ja Kommunikatsiooniministeerium

Komisia zverejnila štúdiu o vymáhaní štátnej pomoci ()http://ec.europa.eu/competition/publications/reports/kd0219428enn.pdf), v ktorej sa autori intenzívne venujú aj súkromnoprávnemu vymáhaniu.

"Consequently, it appears that Commission decisions are enforced by national authorities without facing the risk of lengthy national litigation, which might delay the effective aid recovery. On the other hand, the low number of remedies awarded by national courts in the identified private enforcement cases calls for further reflection. National courts rarely either order the recovery of the unlawful aid or adopt interim measures to suspend the implementation of the aid measure. This trend is particularly evident in relation to damages claims: only in six of the identified relevant rulings did national courts award compensation due to the harm caused by a breach of the standstill obligation by a Member State (i.e. less than 1% of the private enforcement cases identified in the Study)."

Study on the enforcement of State aid rules and decisions by national courts Final Study, p. 8

V Trende (47/2019, str. 37) primátor Trnavy hovorí, že v spore o pozemky pod City Arénou sa mesto neodvolalo. Predpokladám, že ide o vec citovanú vyššie a teda, že rozsudok OS TT citovaný vyššie je právoplatný.

Rád by som upozornil, že otázkam diskutovaným v tomto článku a množstvu ďalších zaujímavých otázok z práva štátnej pomoci sa venuje výborná nová kniha: Cangarová, K. Právo štátnej pomoci. C. H. Beck: Bratislava, 2020.

Rád by som upozornil na veľmi užitočné zhrnutie (Armati, L., Macchi, F. The review of the Notie on the enforcement of State aid rules before national courts. Competition State aid brief. Issue 2/2022, March 2022) zmien v novom Oznámení Komisie o presadzovaní pravidiel štátnej pomoci vnútroštátnymi súdmi.

V kontexte tohto článku mi pripadá obzvlášť zaujímavé zhrnutie kauzy Corsica Ferries, v ktorom sa konkurentovi príjemcu zrejme podarilo vymôcť od štátu náhradu škody spôsobenej tým, že zákazníci prešli k subvencovanému konkurentovi.

Rozsudok SD EÚ z 12. januára 2023 RegioJet a. s. v. České dráhy a.s.

1. Článok 5 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/104/EÚ z 26. novembra 2014 o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie

sa má vykladať v tom zmysle, že:

nebráni tomu, aby vnútroštátny súd nariadil sprístupnenie dôkazov na účely vnútroštátneho konania vedeného pred týmto súdom vo veci žaloby o náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže, hoci pred Európskou komisiou prebieha konanie týkajúce sa tohto porušenia na účely prijatia rozhodnutia kapitoly III nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ], čo viedlo vnútroštátny súd k prerušeniu pred ním začatého konania. Je však úlohou vnútroštátneho súdu, aby sa uistil, že sprístupnenie dôkazov požadovaných v tomto štádiu konania, ktoré musí spĺňať podmienky stanovené v článkoch 5 a 6 smernice 2014/104, nepresiahlo rámec toho, čo je nevyhnutné v súvislosti s nárokom na náhradu škody, o ktorom rozhoduje.

2. Článok 6 ods. 5 smernice 2014/104

sa má vykladať v tom zmysle, že:

prerušenie správneho konania vedeného vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže z dôvodu, že Európska komisia začala konanie podľa kapitoly III nariadenia č. 1/2003, nemožno považovať za ukončenie tohto správneho konania týmto orgánom „prijatím rozhodnutia alebo iným spôsobom“ v zmysle tohto ustanovenia.

3. Článok 5 ods. 8, článok 6 ods. 5 písm. a) a článok 6 ods. 9 smernice 2014/104

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá dočasne obmedzuje na základe článku 6 ods. 5 tejto smernice nielen sprístupnenie informácií „vypracovaných“ osobitne na účely konania orgánu hospodárskej súťaže, ale aj sprístupnenie všetkých informácií „predložených“ na tento účel.

4. Článok 5 ods. 1 smernice 2014/104 v spojení s jej článkom 6 ods. 5 písm. a)sa má vykladať v tom zmysle, že:

tieto ustanovenia nebránia tomu, aby vnútroštátny súd na základe procesného nástroja vnútroštátneho práva rozhodol o sprístupnení dôkazov a nariadil ich uloženie do súdnej úschovy s tým, že preskúmanie otázky, či tieto dôkazy obsahujú v zmysle tohto posledného ustanovenia „informácie, ktoré fyzická alebo právnická osoba vypracovala osobitne na účely konania, ktoré vedie orgán hospodárskej súťaže“, odloží dovtedy, kým mu budú tieto dôkazy sprístupnené. Použitie takéhoto nástroja však musí spĺňať požiadavky vyplývajúce zo zásady primeranosti, ktoré sú spresnené v článku 5 ods. 3 a v článku 6 ods. 4 smernice 2014/104.

5. Článok 6 ods. 5 písm. a) smernice 2014/104

sa má vykladať v tom zmysle, že:

len čo vnútroštátny súd na základe procesného nástroja vnútroštátneho práva odloží preskúmanie otázky, či dôkazy, o ktorých sprístupnenie sa žiada, obsahujú „informácie, ktoré fyzická alebo právnická osoba vypracovala osobitne na účely konania, ktoré vedie orgán hospodárskej súťaže“, musí tento súd zabezpečiť, aby žalobca alebo iný účastník konania, ako aj ich zástupcovia nemali k týmto dôkazom prístup, kým jeho overovanie neskončí, ak ide o dôkazy uvedené v bielom zozname, alebo kým príslušný orgán hospodárskej súťaže neukončil svoje konanie, ak ide o dôkazy uvedené v sivom zozname.

Rozsudok SD EÚ Heureka Group a.s. v. Google LLC., vec C-605/21.

"Článok 10 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/104/EÚ z 26. novembra 2014 o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie, ako aj článok 102 ZFEÚ a zásada efektivity

sa majú vykladať v tom zmysle, že

BRÁNIA vnútroštátnej právnej úprave, ako ju vykladajú príslušné vnútroštátne súdy, ktorá stanovuje trojročnú premlčaciu lehotu uplatniteľnú na žaloby o náhradu škody z dôvodu pokračujúcich porušení pravidiel práva hospodárskej súťaže Únie, ktorá:

– začína plynúť nezávisle a samostatne pre každú čiastkovú škodu vyplývajúcu z takéhoto porušenia od okamihu, keď sa poškodená osoba dozvie alebo sa môže odôvodnene predpokladať, že sa dozvedela o skutočnosti, že utrpela takúto čiastkovú škodu, a o totožnosti osoby, ktorá je povinná ju nahradiť, bez toho, aby sa poškodená osoba dozvedela o tom, že dotknuté konanie predstavuje porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, a bez toho, aby sa toto porušenie skončilo, a

– nemôže spočívať ani sa prerušiť počas vyšetrovania takéhoto porušenia vedeného Európskou komisiou.

Článok 10 smernice 2014/104 okrem toho bráni takejto právnej úprave aj z toho dôvodu, že nestanovuje, že plynutie premlčacej lehoty spočíva najmenej po dobu jedného roka odo dňa, keď sa rozhodnutie, ktorým sa konštatuje toto porušenie, stalo konečným."

Rozsudok SD EÚ vo veci C-425/22 MOL Magyar Olaj- és Gázipari Nyrt. proti Mercedes-Benz Group AG

Článok 7 bod 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach

sa má vykladať v tom zmysle, že:

pojem „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá… nárok [na náhradu škody]“, nezahŕňa sídlo materskej spoločnosti, ktorá podá žalobu o náhradu škody vzniknutej výlučne jej dcérskym spoločnostiam z dôvodu protisúťažného správania tretej osoby, ktoré predstavuje porušenie článku 101 ZFEÚ, a to ani pokiaľ sa tvrdí, že táto materská spoločnosť a tieto dcérske spoločnosti sú súčasťou tej istej hospodárskej jednotky.