Autori:

Novela ZKR účinná od 1.3.2017 priniesla zásadné zmeny v konkurznom konaní voči fyzickým osobám. Jednou zo zásadných zmien je aj úprava popierania prihlásených pohľadávok, ktoré po novom prešlo výlučne do rúk len iného prihláseného veriteľa ( § 167l ods. 5 ZKR) bez akejkoľvek ingerencie správcu. S odkazom na primerané použitie ustanovení § 32 ods. 3, 5 až 7, 9, 11, 13 až 16 a 18 ZKR to znamená, že popierajúci veriteľ bude musieť zložiť zábezpeku vo výške 350 eur. Navyše s odkazom na § 90 CSP si pre prípad, že popretý veriteľ podá určovaciu žalobu, musí popierajúci veriteľ zabezpečiť zastúpenie advokátom, pokiaľ on sám (FO) alebo v prípade PO jeho zamestnanec nemá vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Do praxe sa to premietne tak, že popieranie pohľadávok veriteľmi v konaní o oddlžení bude skôr výnimkou ako pravidlom. Pretože sme vypustili materiálne preskúmavanie prihlásených pohľadávok správcom a veritelia po zvážení nákladov spojených s popieraním nie sú ekonomicky motivovaní popierať pohľadávky iných veriteľov, otvára sa nám otázka, ktorá časť konania o oddlžení sa bude venovať otázke neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách.

Myslím si, že vypustením hmotnoprávneho prieskumu prihlásených pohľadávok správcom nám vzniká paradoxná situácia. Ak vychádzame z hypotézy, že konanie oddlžení má pomôcť osobám, ktorých ťažia najmä spotrebiteľské dlhy, ktoré nie sú schopní splácať, tak vylúčením hmotnoprávneho prieskumu prihlásených pohľadávok správcom sme prišli o nástroj, ktorým by sme tieto spotrebiteľské zmluvy podrobili reálnemu prieskumu z pohľadu ochrany spotrebiteľa. Paradoxom je to, že zatiaľ čo za právnej úpravy účinnej do 28.2.2017 mohlo dôjsť k popretiu pochybných nárokov zo spotrebiteľských zmlúv zo strany správcu a bez väčších nákladov, od 1.3.2017 sa nároky z tých istých spotrebiteľských zmlúv budú uspokojovať bez mihnutia oka, pretože veritelia ich vo väčšine prípadov popierať nebudú. Spotrebitelia tak v konečnom dôsledku v konaní o oddlžení uhradia (aj keď len čiastočne) tie pohľadávky, ktoré by inak veritelia len s veľkým problémom voči spotrebiteľovi uplatňovali na súde (rozhodcovské rozsudky, formulárové zmluvy nespĺňajúce podmienky, poplatky, poistenia naviazané na úver a podobne). Pohľadávky vylúčené z uspokojenia podľa § 166b ZKR zďaleka nepokrývajú široké spektrum nárokov, ku ktorým sa spotrebiteľ môže zaviazať, najmä čo do istiny. Na jednej strane sme síce zjednodušili a zlacneli oddlženie, no na druhej strane sme výrazne zvýšili šance uspokojenia pohľadávok tým subjektom, pred ktorými sme spotrebiteľov chceli chrániť.

Napokon si myslím, že s odkazom na rozhodnutie SD EÚ vo veci Radlinger (C‑377/14), je úprava konania o oddlžení po 1.3.2017 v rozpore so smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V zmysle tohto rozsudku: Článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave ako je predmetná právna úprava vo veci samej, ktorá v insolvenčnom konaní neumožňuje súdu, na ktorom sa toto konanie vedie, skúmať ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvných podmienok, z ktorých vznikli pohľadávky prihlásené v uvedenom konaní, napriek tomu, že tento súd má na tento účel k dispozícii potrebné informácie o právnych a skutkových okolnostiach, a ktorá uvedenému súdu umožňuje skúmať len nezabezpečené pohľadávky a námietky obmedzuje len na možnosť tvrdiť zánik alebo premlčanie týchto pohľadávok.“

My v súčasnosti nemáme žiaden nástroj, prostredníctvom ktorého by súd (súdom ustanovený správca) v konaní o oddlžení skúmal existenciu nekalých zmluvných podmienok. Je preto veľmi otázne, či aktuálna úprava popierania v konaní o oddlžení je udržateľná z pohľadu poskytnutie efektívnej ochrany spotrebiteľa. Vylúčenie uspokojenia niektorých pohľadávok podľa §166b ZKR neposkytuje plnohodnotnú ochranu pred uspokojovaním nárokov z nekalých zmluvných podmienok.

Nález ÚS SR III. ÚS 372/2020-25 zo 4. februára 2021

"21.4 Ústavný súd chápe, že § 167f ods. 2 zákona o konkurze môže sám osebe zvádzať k záveru, že po vyhlásení konkurzu sa zastavujú všetky exekučné konania, avšak dané ustanovenie je potrebné vykladať v kontexte ďalších ustanovení zákona o konkurze, pričom na systematickú roztrieštenosť citovanej právnej úpravy nemôže doplatiť spotrebiteľ práva (I. ÚS 105/2020). Pokiaľ sa teda okresný súd uspokojil s oznámením, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz a zastavil exekúciu bez toho, aby skúmal, či existujú dôvody, ktoré by tomu bránili, definujúc typ vymáhanej pohľadávky, nevychádzal zo stavu, ktorý mal objektívne zistiť, a svojím rozhodnutím tak odoprel sťažovateľovi možnosť efektívne vykonať exekučným titulom priznané právo. Okresný súd neskúmal naplnenie podmienky podľa § 166c ods. 1 písm. a) zákona o konkurze, teda či sťažovateľa ako veriteľa správca upovedomil o vyhlásení konkurzu. Sťažovateľ v exekúcii vymáhanú pohľadávku do konkurzu neprihlásil (čo bolo jeho právo, nie sankcionovateľná povinnosť), a zároveň v dôsledku skutkovo nedostatočne podloženej aplikácie § 166c ods. 1 písm. a) a v spojení s § 167f ods. 2 zákona o konkurze došlo k zastaveniu exekúcie ohľadne tejto istej pohľadávky. Sťažovateľ bol teda de facto na podklade popísaných nedostatkov rozhodnutia okresného súdu konečným anezvratným spôsobom zbavený právoplatne a vykonateľne judikovanej pohľadávky, ktorú si riadne v procese exekúcie uplatňoval. Takéto rozhodnutie z hľadiska čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru neobstojí."

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím