Autori:

Akoby chytení v časovej slučke opäť zažívame déjà vu diskusie o zrušení tzv. Mečiarových amnestií. Niečo je však tentoraz trochu iné – názorovo sa diskusia spestrila, zaangažovanie prezidenta jej dalo nový feeling, schválená deklarácia o odsúdení amnestií masku politického ťahania za jeden povraz a zdá sa, akoby na ťahu teraz mali byť právnici a právničky – už len čistá expertnosť, žiadna politika. To ostatné je mierne alibistické, keďže je dlhodobo známe, že na tému ne/zrušiteľnosti, nieto ešte na tému aplikovateľnosti (prvej a/alebo druhej) Mečiarovej amnestie neexistuje jeden právny názor a tiež neexistuje dôvod, prečo by sa mali rôzni právnici a právničky v právnom názore zjednotiť. Napokon, niekedy je ťažké zjednotiť sa sám so sebou. Výber právneho riešenia, teda tak či tak ostane na zodpovednosti politikov a političiek.

Predtým ako prihodím ďalšie právne polienko do ohníka, pozrime sa na alternatívy, ktoré sú v diskusii na stole. Máme tu návrh ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii, Šramkovu kritiku tohto riešenia a (ďalej skôr reprezentatívne) príspevky a glosy R. Sulíka, B. Bugára, či P. Schutza a M. Leška. Zároveň tu máme názor, že amnestie ako také sú nezrušiteľné a nezmeniteľné, a teda aj Mečiarove amnestie sú nezrušiteľné.

Návrh ústavného zákona a Šamkova kritika

Predkladaný návrh ústavného zákona obdobne ako predošlé návrhy obsahuje ustanovenia zrušujúce články Mečiarových amnestií týkajúce sa zavlečenia prezidentovho syna do cudziny a zmareného referenda a tzv. Dzurindovu amnestiu rušiacu amnestiu Mečiara. Taktiež obsahuje akúsi interpretáciu účinkov tohto zrušenia, aby bolo zrejmé že trestnému stíhaniu za skutky zavlečenia a zmarenia referenda nič nebráni. Cesta rušenia amnestií cez ústavný zákon je v podstate reakciou na to, že ústavný súd (v senáte) vyložil ústavu tak, že rozhodnutie o amnestii nemožno zmeniť ani zrušiť iným rozhodnutím o amnestii. Miernou záhadou tak ostáva, ako je možné, že druhá opravná Mečiarova amnestia bola ústavným súdom uznaná ako legitímna, ale Dzurindova nie. O to však teraz nejde. Zároveň názor ústavného súdu potvrdil Štrasburg vo veci Lexa v. SR, a to takým štrasburským spôsobom, že treba čítať pozorne, lebo diabol je v detailoch. K Štrasburgu sa ešte vrátime.

Tento návrh kritizuje sudca P. Šamko, a to najmä z dôvodu, že zákony majú byť všeobecné a nemajú rušiť individuálne rozhodnutia orgánov aplikácie práva. Inak by parlament zasahoval do právomoci iných orgánov, lebo by právo netvoril, ale aplikoval. S odkazom na judikatúru českého ústavného súdu (prípad Melčák) poukazuje na to, že ústavodarca nemôže všetko a že aj ústavný zákon môže byť protiústavný. Navrhované riešenie je podľa Šamka v prípade schválenia nebezpečným precedensom, lebo by sa „z politických dôvodov menil ústavný systém štátu“ a zároveň by taký precedens mohol byť zneužitý v budúcnosti keď by parlament ústavným zákonom napríklad zrušil rozsudok súdu v trestnej veci. Šamkov apel na to, že forma ústavného zákona neposvätí cieľ je podpísateľný a diskusia o „neústavných ústavných zákonoch“ má u nás už aj tradíciu. Šamko sa však vo svojej kritike mýli. Totižto, samozrejme, že ústavný systém štátu sa mení z politických dôvodov, politické dôvody nie sú synonymom nehanebných dôvodov. Zároveň, nie je jasné, prečo by práve zrušenie amnestií malo byť zmenou ústavného systému štátu. Zďaleka tu tiež nejde o situáciu prirovnateľnú k zrušeniu trestného rozhodnutia ústavným zákonom, a to z dvoch dôvodov. Na jednej strane v amnestovaných skutkoch nebol vynesený rozsudok, práve preto, že stíhaniu bráni procesná prekážka rozhodnutia o amnestii, teda nijako sa nezasahuje do rozhodnutia súdu. Na strane druhej je amnestia ako taká výnimkou z pravidla, jej prípadné zrušenie je tak len podržaním pravidla, ktoré znie, trestné činy majú byť objasnené a ich páchatelia majú byť potrestaní v zmysle zákona. Avizovaná galiba by teda nenastala.

Isteže, Šamko má pravdu, že zákony majú byť spravidla všeobecné, teda obsahovať pravidlá. Miera normativity a všeobecnosti je ale škálou – aj pravidlo vie byť užšie (takmer ako rozhodnutie) alebo širšie. Dané však nie je problémom formy rušenia Mečiarových amnestií cez ústavný zákon. Ide, a tu už naznačujem tvar a výhrevnosť svojho polienka, o formuláciu, o obsah takéhoto ústavného zákona.

Alternatíva, ktorú Šamko inšpirovaný pokusom z Českej republiky (išlo o amnestie prezidenta Klausa a ústavný súd ich riešil pod sp. zn. Pl. ÚS 4/2013), načrtáva, je začatie konania o súlade amnestie s ústavou na ústavnom súde. Problémom ale je, že také konanie ústava nepozná, pozná iba konanie o súlade presne vymenovaných právnych predpisov (napr. zákon, nariadenie vlády, atď.) s predpismi vyššej právnej sily, najmä s ústavou. Amnestia je len ťažko právnym predpisom (toto tvrdenie neprijala ani väčšina českého ústavného súdu), tobôž nie zákonom, či nariadením vlády, ako vyžaduje text našej ústavy, na rozdiel od tej českej. Odlišnosť textov ústav napokon pripomína ja Mazák. To už by si skôr ústavný súd právomoc na prieskum rozhodnutia o amnestii mohol vyvodiť zo svojej „definície“ ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti. A to už sme vo veľkých fikciách. V Českej republike tak išlo o diskusiu či amnestia spadá pod slová „právny predpis“, u nás by išlo o diskusiu či spadá pod slová „zákon“, „nariadenie vlády“, „všeobecne záväzné nariadenie obce“, atď. No a to je predsa len iná diskusia, hoc disentujúca česká ústavná sudkyňa napokon považovala amnestiu materiálne za zákon. Podstata českého rozhodnutia je však v argumentácii, že amnestia vôbec nemôže byť predmetom súdneho prieskumu a vlastne akéhokoľvek zrušenia, hoc o aktivite ústavodarcu český ústavný súd neuvažoval.

Šamkova argumentácia je nekonzistentná aj v časti týkajúcej sa inšpiráciou z Českej republiky. Totiž, prieskum cez súlad ústavným súdom nemá oporu v texte ústavy, išlo by teda tiež o zásah do právomocí iných orgánov. Šamkova voľba na ústavný súd teda padá zrejme pre jeho nezávislosť. Zároveň, prieskum súladu je možný, len ak by sme prijali, že amnestia je /bola právnym predpisom, a to konkrétne zákonom - to je argument prečo má rozhodovať ústavný súd. Ale, treba poznamenať, ak je rozhodnutie o amnestii materiálne zákonom, rušiť zákon možno iným zákonom, úplne neproblematicky ústavným zákonom. Teda napokon ide o argument prečo má amnestiu právomoc rušiť parlament. Šamkova argumentácia je preto dvojsečná a svedčí aj inému riešeniu, aké sám ponúka. Ešte raz, ak je amnestia právnym predpisom, nie je to len argument v prospech prieskumu na ústavnom súde, ale hlavne argument v prospech možnosti zrušenia cez ústavný zákon.

Väčšinové rozhodnutie českého ústavného súdu (Pl. ÚS 4/13) napokon samo neoplýva konzistentnosťou, keď väčšina prísne a rozsiahlo argumentuje, že i ak by amnestia bola právnym predpisom, je súdne nepreskúmateľná. Z ničoho nič sa však neskôr dozvieme, že vo výnimočných situáciách zásahu do materiálneho jadra českej ústavy by teda nejako ten prieskum možný napokon aj bol. Čiže, ako to už v ústavnom práve býva, amnestie sú takmer súdne nepreskúmateľné (z toho sa dá vyvodiť, že aj takmer nezrušiteľné).

Za riešenie načrtávané sudcom Šamkom a odmietnuté českým ústavným súdom sa najnovšie prihovára aj Andrej Danko a zdá sa, že ho nevylučuje ani Ján Mazák. Za „zrušenie“ amnestií prostredníctvom ústavného zákona ako výnimočné riešenie výnimočnej situácie sa prihovára viacero právnikov, spomeňme len Jána Mazáka, Petra Kresáka, či Petra Kubinu

Sulík, Bugár, Schutz a Leško

Richard Sulík sa v debate postavil za zrušenie amnestií parlamentom cez ústavný zákon, s tým, že následne sa tí, ktorí sa budú domnievať, že ich práva boli porušené, môžu obrátiť priamo na ústavný súd. Sulík tak, vo finále obhajuje pozíciu, ktorú v domácej debate prvý raz zastával (áno, život je vtipný) Radoslav Procházka. Procházka totiž v knihe Ľud a sudcovia v konštitučnej demokracii, idúc argumentačne proti celej domácej doktríne, tvrdí, že ústavný súd nemôže preskúmať súlad ústavného zákona s ústavou, ale môže cez konanie o sťažnosti (keď sú porušené práva jednotlivca) dokonca rozhodnúť o zrušení ústavného zákona, ale nie zákona, ak porušuje ústavné práva. Iný prostriedok ochrany proti ústavodarcovi, okrem občianskej spoločnosti, totiž podľa Procházku neexistuje a takéto čítanie je, zjednodušene povedané, v súlade s účelom ústavy. Procházkov názor, ako už bolo naznačené, nie je veľmi rozšírený, ale je dobre vyargumentovaný.

Béla Bugár zdá sa pléduje za cestu zinscenovaného konania o výklade ústavy. Na jeho začatie je ale podľa ústavy a doktríny ústavného súdu potrebné, aby existoval reálny spor o výklad ústavy medzi (zjednodušene) štátnymi orgánmi. Nasimulovanie takého sporu isteže nie je nelegitímne, otázne je, ktoré orgány sa dostali do výkladového sporu a aké má tento spor praktické implikácie. Skutočne by bolo ten spor potrebné premyslene zahrať, keďže nateraz medzi orgánmi neexistuje.

Peter Schutz zas kreatívne navrhuje, aby Mečiarova vláda medzi rokmi 1994 a 1998 bola vyhlásená za „režim s prvkami zločineckého“ a aby bola prerušená právna kontinuita vlády. Teda akoby nebola, a rušiť teda nič netreba. Schutz si je vedomý, že je to cesta po tenkom ľade, ktorú však možno označiť skôr ako cestu guľometom na zajace. Pochybujem, že guľomet vie urobiť chirurgický rez, ktorého potrebu (ohromná opatrnosť) si Schutz uvedomuje tiež. A to ani ak by guľomet držal chirurg.

Marián Leško sa pri legitimite zrušenia amnestií ústavným zákonom, podobne ako predkladatelia starších návrhov na ich zrušenie, v mnohom spolieha na Radbruchovu formulu. Radbruchova formula je veľmi zjednodušene o tom, že nespravodlivé právo je potrebné uprednostniť pred spravodlivosťou, to však neplatí, ak je právo extrémne nespravodlivé. V tom prípade musí pozitívne právo ako nepatričné právo, priam neprávo, ustúpiť spravodlivosti. Právo je zároveň právom vtedy ak ašpiruje na spravodlivosť (nemusí ju dosiahnuť). Ak na spravodlivosť ani neašpiruje, nie je právom. Radbruchova formula teda konštatuje aj premenu práva na neprávo. Ak by mali Mečiarove amnestie spadať pod extrémne nespravodlivé právo, ktoré navyše ani len neašpirovalo na spravodlivosť, nebolo by žiadne ich rušenie potrebné, jednoducho by toto priam neprávo súdy a ostatné orgány práva neaplikovali a veselo by sa vyšetrovalo a súdilo. Konflikt práva a spravodlivosti či morálky je veľkou témou právnej filozofie a aj tí, ktorí sa považujú za prirodzených právnikov na rozdiel od právnych pozitivistov sa sporia o to, kde je hranica, pri ktorej sa z práva stáva neprávo. Podkladom diskusie boli predovšetkým situácie, ktoré nastali počas druhej svetovej vojny (napríklad strata nemeckého občianstva emigrujúcimi Židmi). Nie je tak dokonca ani vôbec samozrejmé, že Mečiarove amnestie sú takou neznesiteľnou nespravodlivosťou, že sú až neprávom. Určite sú veľmi nespravodlivé, bolo by však potrebné vyargumentovať, prečo až neznesiteľne resp. extrémne nespravodlivé, a to na pozadí niektorej verzie tzv. argumentu z nespravodlivosti (Radbruchova formula je jednou verziou). Túto argumentácia však nepredložili ani predkladatelia pôvodných návrhov, ani Marián Leško. Spoliehajú sa teda zrejme na porozumenie publika, akýsi samozrejmý súhlas v hodnotení, ktorý však vôbec nemusí byť samozrejmý.

Mne osobne sa Mečiarove amnestie zdajú nespravodlivé, veľmi nespravodlivé, ale nie extrémne nespravodlivé.

Prejdime teraz krátko k údajným základným prekážkam zrušenia Mečiarových amnestií.

Prekážky: rozhodnutia ústavného súdu, retroaktivita a Štrasburg

Tieto prekážky možno sumarizovať takto: Amnestie nemožno zrušiť ani zmeniť, povedal to totiž už ústavný súd (najmä I. ÚS 30/99). Ak by došlo k zrušeniu, bude porušený zákaz retroaktivity resp. v širšom princíp právnej istoty, čo je porušením ústavy. Navyše, už tu máme rozhodnutie Štrasburgu, v ktorom sme prehrali, lebo Štrasburg povedal, že amnestie zrušiť nemožno.

Rozhodnutie ústavného súdu, ktorým senát vyložil ústavu tak, že rozhodnutie o amnestii nemožno zmeniť iným rozhodnutím o amnestii už zožalo kritiku a netreba ju opakovať. Veľmi ostré právne stanovisko k tomuto výkladu podpísali viacerí nie nadarmo uznávaní právnici (spomeňme profesora Jozefa Prusáka) a je stále dostupné online na http://komentare.sme.sk/c/2211654/vypocet-nespravnych-stanovisk-a-pravnych-zaverov-i-senatu-ustavneho-sudu.html. Podstatné je však odôvodnenie rozhodnutia. Ústavný súd totiž povedal, že právomoc prezidenta (alebo predsedu vlády ak vykonáva niektoré jeho právomoci) zrušiť amnestiu jednoducho nie je uvedená v ústave, preto ju prezident nemá. Prezident môže amnestiu podľa súdu iba udeliť. Zároveň súd bez bližšej argumentácie povedal, že dôvod neprípustnosti trestného stíhania, ktorým je amnestia, nemôže odpadnúť a že obnoviť odložené trestné stíhanie nemožno. Zmeniť amnestiu nemôžu nijako ani orgány činné v trestnom konaní. Senát sa však nezaoberal otázkou zrušenie cez ústavný zákon, takto spor naformulovaný nebol a viaceré argumenty z rozhodnutia by sa dostali do iného svetla. Navyše, dané výkladové rozhodnutie je len rozhodnutím senátu. V súčasnosti už ústavu záväzne vykladá plénum.

Argument o retroaktivite a porušení právnej istoty je založený na tom, že amnestovaným osobám mala vzniknúť dôvera v nezmeniteľnosť rozhodnutí orgánov verejnej moci, ktorými bolo zastavené trestné stíhanie. Takto široko však dôvera, právnicky povedané právna istota, nie je formulovaná v ústave ani cez zákaz dvakrát konať/súdiť v tej istej veci ani cez účel zákazu spätného pôsobenia práva. Totiž v zmysle zásady nie dva razy v tej istej veci nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Ani jedno v prípade podozrivých z amnestovaných trestných činov nenastalo. Zákaz spätného pôsobenia práva je založený na tom, že človek má mať právo sa takpovediac zariadiť. Ak by právo bolo menené spätne tak, že napríklad by sa trestným činom stalo niečo, čo bolo v čase konania dovolené, nemohli by sme si nikdy byť istí, či to, čo konáme nebude neskôr sankcionované. V takom právnom režime sa nedá žiť, neexistuje v ňom sloboda. Dôvera páchateľov amnestovanej trestnej činnosti v právo by však zrušením amnestií nebola nijako sklamaná, nijako nebola narušená ich spôsobilosť sa zariadiť v minulosti. Spoliehanie sa na to, že skutok bude amnestovaný nespadá pod legitímne očakávania, a spoliehanie sa na to, že skutok bol amnestovaný nijako nemohlo ovplyvniť spáchanie skutku, teda to, ako sa páchatelia „zariadili“. A ak by malo byť očakávanie a zariadenie sa páchateľov tak ako by bolo formulované na pozadí právnej istoty zaznamenané najvernejšie, muselo by znieť nasledovne: „Ak by som vedel, že po udelení amnestie na trestný čin, ktorý som spáchal bude táto amnestia zrušená, trestný čin by som nespáchal.“ A taká formulácia je zjavne bizarná a takéto očakávanie nikto nemohol mať. Porovnajme ju s bežným vyjadrením dôvery a sklamaním sa v nej: Fajčenie bolo povolené. Ak by som vedel, že fajčenie bude spätne zakázané, nefajčil by som/sporil by som si na pokutu/atď.“ Túto dôveru nesmieme sklamať, nie tú prvú. Mohli si páchatelia myslieť, že ich činy nie sú trestné? Nemohli. Ako inak by sa zariadili, ak by ich skutky neboli amnestované? Nijako, alebo by ušli do zahraničia, čo by i tak nebolo v súlade s právom, preto to nemôže byť legitímnym očakávaním.

Ako argument proti zrušeniu sa často objavuje poukaz na to, že na Európskom súde pre ľudské práva sme už raz prehrali a prehráme znova, ak amnestie zrušíme. Výsledkom teda bude len to, že “zlosynom“ zaplatíme zas. Argument Štrasburgom sa nedá odbiť obyčajným konštatovaním, aby sme nad tým teraz nešpekulovali (Mazák). Treba sa ním zaoberať, veď prečo teraz nie a inokedy áno? Rozhodnutie ESĽP vo veci Lexa v. Slovenská republika z roku 2007 však nehovorí, že amnestie nemožno žiadnym spôsobom zrušiť. Súd dokonca ukazuje pestrosť názorov na otázku zrušiteľnosti amnestií. Tak ako čítam rozhodnutie, ESĽP je jednoducho deferenčný k názoru domácich orgánov (ústavný súd, najvyšší súd) a k právnej doktríne. Ak teda nezrušiteľnosť amnestie (inou amnestiou) konštatujú domáce súdy aj domáci právnici a daná pozícia je rozumná, Štrasburg nenašiel dôvod tento názor prejudikovať, preto konštatoval porušenie práv Lexu. Naznačil však, že kontext je širší a že sleduje aj dianie na Slovensku a všimol si aj návrh na zrušenie amnestií cez ústavný zákon, dané však, podľa slov ESĽP, nemohlo mať vplyv na rozhodnutie v otázke tak, ako bola pred súd postavená (pozri obiter dictum v bodoch 140 a 141). To tiež znamená, že ak otázka bude postavená inak, právne bude situácia iná a aj rozhodnutie ESĽP tak môže byť iné. „Inakosť“ situácie by nastala napr. aj tým, ak by k zrušeniu amnestií došlo prostredníctvom ústavného zákona. Každopádne, ostane nám tu teoreticky predsa len problém interpretácie právnej istoty zo strany Štrasburgu aj v rámci zákazu súdenia dva razy v tej istej veci. Hoci daný zákaz by podľa mňa v tejto situácii porušený nebol, Štrasburg môže mať iný názor. I tu by sa však hádam dalo argumentovať zákazom zneužitia práv z čl. 17 Dohovoru.

Vlk (takmer) sýty, ovca (takmer) celá – ústavný zákon, ale inak

V ústavnom práve je to takmer vždy o takmer – o šetrení jedného princípu na úkor iného. Úplne „čisté“ riešenia takmer neexistujú. Ako teda čo najústavnejšie, nech to znie akokoľvek zvláštne, zrušiť amnestie?

Nie je tajomstvom, že právni pozitivisti a pozitivistky preferujú, aby tzv. „špinavá robota“ bola robená zákonodarcom alebo ústavodarcom, nie súdmi cez interpretáciu. Zároveň by riešenie malo byť úprimné a vecné, nemá ísť o prečarovanie práva na neprávo cez Radbruchovu formulu. Úprimným riešením, krytým cez reprezentanta suveréna (magický realistický ľud) je aktivita Národnej rady ako ústavodarcu - teda, predsa len, ústavný zákon. Také riešenie sa dá, a myslím si, že sa aj má, naformulovať inak ako to súčasné, ktoré je predložené v parlamente.

Aj taký ústavný zákon vieme naformulovať ako pravidlo (vyhovenie časti Šamkovej kritiky), ktoré je všeobecné a bude pôsobiť aj do budúcna. Normotvorca by teda ostal normotvorcom. Zároveň, vieme implementovať normy (hoc nezáväzné) medzinárodného práva. Totižto, obsahom ústavného zákona, ktorým by sa „rušili“ Mečiarove amnestie by mohol byť text obmedzujúci okruh osôb, ktoré sú amnestovateľné, resp. jeho súčasťou by mohlo byť aj obmedzenie amnestovania činov, ak existuje podozrenie, že boli spáchané v rámci politického boja. Takéto vymedzenie by bolo použiteľné aj pri súčasnej právnej úprave, kedy je možné udeliť amnestiu už len agraciačnou, nie aboličnou formou. Zastaviť trestne stíhanie, alebo prikázať, aby sa nezačalo, tak ako to bolo v prípade Mečiarových amnestií, totiž už v súčasnosti nie je možné. Je možné len odpustiť trest alebo jeho časť. Text ústavného zákona by mohol byť tiež inšpirovaný rezolúciou Valného zhromaždenia OSN o ochrane pred núteným zmiznutím z roku 1992, ktorou argumentujú zástancovia zrušenia amnestií. Mohol by znieť napríklad tak, že amnestiu nemožno udeliť predstaviteľom štátnej moci, osobám, ktoré konajú v ich mene alebo v súčinnosti s nimi a blízkym osobám predstaviteľov štátnej moci. Následne by sa dal presnejšie definovať pojem „predstaviteľ štátnej moci“ a ústavný zákon by mohol vymedzovať, že nemožno amnestovať trestné činy, kde existuje podozrenie ich spojenia s politikou (iste, text by bolo potrebné výrazne precizovať). Takýto ústavný zákon by následne mal určenú aj spätnú pôsobnosť. Len na odstránenie pochybností - vzťahoval by sa celkom jasne aj na amnestiu prezidenta Michala Kováča svojmu synovi.

O aplikácii ústavného zákona by potom rozhodovali orgány aplikácie práva, vo finále súdy. Sudcovia by mohli iniciovať konanie pred ústavným súdom, ktorý by teoreticky vedel preskúmať aj súlad ústavného zákona s ústavou (už spomenutý prípad Melčák), ak chceme mať pri riešení aj dohľad ústavným súdom. Vlk by bol takmer sýty a ovca takmer celá.

(ku koncu Nekonečného príbehu) Atrey: To celé preto, aby sme zistili to, čo sme už vedeli?

Isteže, dá sa pýtať, na čo to celé obťažovanie sa amnestiami po toľkom čase? Na to, aby sme zistili to, čo sme už vedeli? Alebo na dosiahnutie spravodlivosti – potrestanie páchateľov? Nehovorím, že sú to malé ambície, len prvá má skôr zmysel cez zážitky na ceste a druhá je, no, vo hviezdach, ak sa reálne pozrieme na domácu úspešnosť vyšetrovania s politikou spojenej trestnej činnosti (teda, ehm, podozrení z trestnej činnosti). Na férovú šancu spravodlivosti by preto zrušenie Mečiarových amnestií veľmi pravdepodobne nestačilo, niečo by bolo potrebné urobiť aj s orgánmi ochrany práva. Zdá sa tak, že od prípadného zrušenia sa očakáva aj, a niektorými predovšetkým, ešte niečo iné - akýsi symbolický morálny reštart republiky, veľké vysporiadanie sa s minulosťou, ktoré nás zachráni pred ničotou alebo aspoň odštartuje príbeh takej záchrany. Túto ašpiráciu vlastne vycítil predseda vlády a výsledkom je žiaľ akúsi auru úprimnosti postrádajúca deklarácia odsudzujúca amnestie. Spomenuté očakávanie je podľa mňa skôr naivné. To by tí amnestioví Bastianovia – poslanci a poslankyne národnej rady – museli byť schopní dať vláde (v širšom zmysle slova) nové meno (Moon child je len jednou z možností) a tak ju premeniť. Nerobiť len hrubé čiary. Ani to by vlastne nestačilo.

To by si navyše, a nepoviem nič nové, len trochu dlhšie ako obyčajne, kritické množstvo ľudí muselo uvedomiť, že sme všetci súčasťou nikdy nekončiaceho príbehu. Aj preto, uchmatnúc slová od Živých kvetov, to čo nás spája, je silnejšie a väčšie ako to, čo nás delí. Príbeh, ako príbeh (z) príbehov, nás presahuje a sme nielen jeho divákmi, ale aj jeho aktérmi. Zároveň, hoci sme z časti napísaní, z časti máme aj slobodnú vôľu, autonómiu a teda aj zodpovednosť – sme pisateľmi. Milo autoreferenčne, ako aj vo filme, čítame príbeh, ktorý žijeme. Poukaz na túto autonómiu každého jednotlivca a zároveň na jeho pôsobenie v spoločnosti je napokon, navonok paradoxne, východiskom a záverom (aj apelom) mnohých nielen takpovediac pozitivistických teórií práva (H.L.A. Hart), ale aj tých prirodzenoprávnych (L. Fuller, N. Simmonds). Záchrana pred ničotou nemôže ísť zhora ani zvonku, práve naopak.

Mečiarove amnestie sú malou, ale významnou súčasťou nášho slovenského príbehu. Ich zrušenie by bolo pozitívnou kapitolkou, ale na zmenu deja je treba urobiť viac – oveľa viac. Nezobudíme sa do novej krajiny.

Ďakujem autorke blogu za veľmi dobré spracovanie. K SCOTUS by som doplnil, že v 1998 súd rozhodol Ohio Adult Parole Auhtority v Woodward, kde väčšina vedená O’Connor J:

"[C]oncluded that, because a prisoner under a death sentence has a continuing interest in his life, the question raised is what process is constitutionally necessary to protect that interest. Although due process demands are reduced once society has validly convicted an individual of a crime and therefore established its right to punish, [...] the Court of Appeals correctly concluded that some minimal procedural safeguards apply to clemency proceedings. Judicial intervention might, for example, be warranted in the face of a scheme whereby a state official flipped a coin to determine whether to grant clemency, or in a case where the State arbitrarily denied a prisoner any access to its clemency process [pridaný dôraz]."

V našom kontexte môže byť zaujímavý článok "Pardon Me: The Constitutional Case Against Presidential Self-Pardons." Zdá sa, že za prezidenta Nixona(Watergate) a neskôr Busha(Iran-Contra) vznikla aspoň akademická otázka či sa môže prezident samo-amnestovať. Ale myslím, že všeobecne sú v US milosti "viac-menej" nepreskúmateľné ako ste uviedli p. doktor Hlušák.

V Spojenom kráľovstve už má UKSC (predtým House of Lords) tiež skúsenosti s prieskumom milostí, čo by mohlo zaujímať aj tých, ktorí sporadicky argumentujú britským konštitucionalizmom. Hoci prerogatívne milosti boli pôvodne nepreskúmateľné (resp. nonjusticiable), potom čo HoL odomkol prieskum prerogatívnych právomocí všeobecne, prišli postupne na rad práve aj milosti. Dnes už preto neplatí, že: "Mercy is not the subject of legal rights. It begins where legal rights end" (Lord Diplock, Defreitas v Benny [1976]).

*Napr. Hilaire Barnett, Constitutional & Administrative Law, 95-96

V interakcii (appeals to Prvy Council) s jurisdikcami Commonwealthu Lord Slynn v rozhodnutí JCPC napríklad napísal, že ak je milosť udelená: “in an arbitrary or perverse way – on the throw of a dice or on the basis of a convicted man’s hairstyle – or is otherwise arrived at an improper, unreasonable way, the court should prima facie be able to investigate" (Lewis v Attorney General of Jamaica [2001]).

Veľmi zaujímavý článok vyšiel vo februári Adamovi Perrymu> "Mercy and Caprice under the Indian Constitution," kde sa pozrel na prieskum milostí v Indii. Indický Najvyšší súd stanovil tieto možné dôvody prieskumu:

1. milosť bola udelená bez uváženia;


2. mala fide;


3. milosť udelená na základe irelevantných a "extraneous considerations";


4. prieskum udelenie alebo odmietnutia milosti v prípadoch keď boli "relevant materials kept out of consideration";


5. svojvôľa.

Čo je podstatnejšie, Perry rozoberá morálny rozmer milostí, ktorý, podľa môjho, funguje podobne pri amnestiách. Rozlišuje dva druhy "mercy," ktoré sa premietajú do rozhodnutia o udelení milosti: 1) pozitívnu a 2) negatívnu mercy.

1) Milosť je zadosťučinením spravodlivosti napriek právu ak trestné súdnictvo produkuje chyby, alebo keď je trest v individuálnom prípade príliš tvrdý (napr. trest smrti za vraždu antecedenta, no nie za "obyčajnú" vraždu?). Viem si predstaviť, že podobné by platilo pri systematických chybách vo formálnom práve, kedy by súdy produkovali neúmerne prísne tresty (a ÚS by z nejakého dôvodu problém sám nezachytil, či zákon by nebol včas zmenený). Ide o "positive mercy," ktorá je v protiklade k tvrdeniu sudcu Šamka, že "akékoľvek rozhodnutie o amnestii, či individuálnej milosti je amorálne, nakoľko vždy umožňuje, aby sa páchateľ trestného činu vyhol odsúdeniu." Pretože spravodlivým a v tomto prípade aj morálnym by bolo uloženie nižšieho trestu, alebo oslobodenie obvineného. V Indii prezident a guvernéri uplatňujú, zdá sa, prevažne tento typ milosti.

2) "Negative mercy" sa premieta do milosti udelenej napriek spravodlivosti. Naše amnestie sú skôr tohoto charakteru. Ich motívom nie je a priori korekcia chýb v systéme uplatňovania trestnej spravodlivosti, aj keď amnestie pravdepodobne zachytia aj prípady ktoré by spadali do prvého typu milosti (spravodlivosť napriek právu). Orgán, ktorý udeľuje milosť (rozhoduje o žiadosti) nie je motivovaný záujmom o spravodlivosť, ale pocitom súcitu čí sympatie k páchateľovi. Naše amnestie boli už udeľované pri príležitosti: zvolenia do úradu (81/1993; 172/1999; a 363/2004 Z. z.); končiaceho jubilejného roka 2000 ( 438/2000 Z. z.); či 20. výročia SR ( 1/2013 Z. z.). Často sa tiež zohľadňujú špeciálne páchatelia: tehotné ženy; matky a osamelí muži s dvoma alebo viac deťmi; muži starší ako 65 rokov a ženy staršie ako 60 rokov; či osoby, ktoré trpia ťažkou nevyliečiteľnou chorobou. Tieto motívý a kategórie skôr evokujú súcit -- a preto negatívnu "mercy."

Perry na záver argumentuje proti prílišnej racionalizácii milostí pri prieskume súdmi, no to už by bolo na dlhšie. Jeho článok odporúčam na prečítanie.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím