Dobrý deň, Kolegovia,

v prvom rade sa chcem touto cestou poďakovať za vecné postrehy a výborné názory, ktoré tu nachádzam vždy keď sem zablúdim v mojich úvahách. V druhom rade by som sa chcel spýtať na Váš názor na situáciu, ktorá sa mi vyskytla v jednom konaní, kde Žalobca (spoločnosť) späťvzal svoj žalobný návrh v celom rozsahu po nadobudnutí účinnosti C.s.p.. V konaní vystupuje 54 žalovaných a my sme zastupovali dvoch z nich, urobili sme úkony prevzatia a podali sme vyjadrenia k žalobe v mene klientov kde sme súdu oznámili prevzatie zastupovania našou kanceláriou (celkovo dva úkony pri každom klientovi).

Konanie bolo na základe ustanovení § 144 a § 145 zastavené. Dokonca v odôvodnení uznesenia bolo konštatované, že bola naplnená právna hypotéza a dispozícia ustanovenia § 256 ods. 1 C.s.p.: „Ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.“ Do tohto momentu je všetko v poriadku, avšak v nasledujúcom texte a v treťom výroku predmetného stanovenia súd konštatuje, že súdu „nebolo preukázané, že nejaké trovy v konkrétnej výške žalovaným v konaní vznikli.“ a žalovaní nemajú nárok náhradu trov konania. Súd ďalej len argumentuje § 151 C.s.p. (čo je zrejme chyba a malo ísť o ustanovenie § 251 C.s.p) literou zákona kde len kopíruje stať o tom, že „Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.“ Záverom len konštatuje, že musí ísť o reálne vynaložené prostriedky a tieto musia byť aj stranou zaplatené.

Moja otázka je ako máme preukázať súdu, že nám klient platil keď nás ani na túto skutočnosť súd nevyzval? Pri opravnom prostriedku? A čo ak ide o situáciu keď sme robili napr. na báze hodinovej alebo paušálnej odmeny? Ako preukážem, že tento paušál je presne na tento úkon právnej služby a iné. A čo sa udeje ak ide o prípad klienta (toto nebol ten prípad), čo nezaplatí za služby právnej pomoci? Lebo podľa komentáru k C.s.p. nemôže ísť pri trovách len o pohľadávku ale o skutočne uhradené trovy. Ďakujem za Vaše postrehy.

A neměl zde zákonodárce úmysl zlepšit platební morálku klientů? Pokud nejsou faktury advokátovi zaplacené, tak se náklady nepřiznají. Takže, kliente, plať včas.

Trochu to postrádá logiku pro případ, že jsem s klientem domluvený na odměně počítané z úspěchu ve věci, nicméně zákonodárce zřejmě chce chránit i méně úspěšné advokáty.

Jinak http://goo.gl/HUQyEx ale nepročítal jsem.

Trovy konania je asi ďalšia z otázok, ktorá sa definitívne vyformuje až v judikatúre. Z pohľadu odmeny advokáta tam vidím dve základné roviny: (1) či odmenu musí strana reálne zaplatiť ešte počas konania a (2) či sa táto odmena počíta podľa advokátskej tarify, alebo podľa skutočného stavu.

Pri (1) je asi rozhodujúce, ako si vyložíme slová § 251 C.s.p. („ktoré vzniknú v konaní“). Buď ich budeme chápať ako časové ohraničenie zaplatenia odmeny (k tomu zrejme smeruje nový C. H. Beck komentár), alebo ako časové ohraničenie úkonov, za ktoré odmena patrí (hoci počas konania neboli zaplatené). Pri tomto druhom výklade by teoreticky mohla odpadnúť náhrada odmeny za také úkony, ku ktorým došlo pred či mimo vlastného konania (predžalobné výzvy, porady a mimosúdne rokovania apod.). Osobne sa kloním — bez hlbšej analýzy a s nie celkom čistým svedomím — skôr k tomuto druhému prístupu.

Čo sa týka (2), problémom je, že C.s.p. už neodkazuje na sadzobníky ( § 151 ods. 5 OSP). To sa dá vykladať tak, že advokátska tarifa už nehrá prím. Na druhej strane, ak by dohodnutá odmena bola vyššia ako podľa tarify, zrejme by súd mal takú odmenu považovať za neúčelnú (rovnako tak aj spomenutý C. H. Beck komentár). Ak by ale dohodnutá odmena bola nižšia, tak by sa zrejme mala nahradiť len táto nižšia suma. Nezdá sa mi totiž, že by bez úpravy obdobnej tej v § 151 ods. 5 OSP bolo zo strany advokáta etické, ak by voči súdu vyčíslil vyššiu odmenu, na akú má skutočne nárok. Je ale celkom možné, že aj v takom prípade sa bude vychádzať z tarify. Neviem totiž, či práve takto to nemyslelo aj Ministerstvo spravodlivosti vo svojom vyjadrení zverejnenom na jeho webe („Za trovy konania sa považujú aj trovy sporovej strany za jej právne zastúpenie, vyčíslené v súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z.“)

V CSP výslovne nevidieť, že by výrok súdu „Žalovaní nemajú nárok na náhradu trov konania“, poňatý do rozhodnutia o zastavení konania, mal výslovný základ. Pôvodne v OSP sa v týchto prípadoch (často aj neadekvátne, keďže primárne na to bol § 146 ods. 2) využíval aj § 146 ods. 1 písm. c) OSP.
Rozdiely medzi týmito ustanoveniami vo výsledku spočívali v tom, že kým podľa ods. 1 znel výrok „Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania“, tak podľa ods. 2 to bolo prípadne „Žalovanému náhradu trov konania nepriznáva:“ resp. „Žalobca je povinný žalovanému nahradiť trovy konania XY.“
Javí sa, že CSP chcel (chce) rozdeliť rozhodovanie o otázke, či niekto má právo na náhradu trov konania od rozhodovania o tom, v akej výške tento nárok vznikol. Pri skončení konania z procesných dôvodov sa to však nejaví ako celkom efektívne, keďže z pôvodne jedného rozhodnutia (netreba zabúdať, že za tým je nejaký obeh spisu na súde t.j. pokyn súdnej kancelárii na doručenie, spis na kalendár 30 dní, vyčkanie na PPL uznesenia) má tu byť ešte ďalšie uznesenie (opäť celý obeh spisu), takže súd namiesto toho, že „spis chytá do ruky iba raz, ho teraz musí chytiť 2x“. Je to však zrejme nutná daň za to, že rozhodovanie o výške náhrady trov sa prenieslo na VSÚ (bez akýchkoľvek výnimiek).
Za OSP sa síce „ťažké trovy“ dali riešiť tzv. separáciou trov. Separácia však bola opcia súdu. Podľa CSP je už default.
Ak ma však oči neklamú, pre uplatnenie náhrady trov za CSP resp. pre ich vyčíslenie nie je už stanovená nejaká procesná lehota (ak nie ste svedok, či znalec, voči ktorým je CSP v tomto nemilosrdný), a teda viem si predstaviť aj veľmi rýchlo „volanie súdov“ po zavedení takejto lehoty pre vyčíslenie trov, keďže inak môže hroziť, že súd bude musieť rozhodovať o výške trov aj tzv. „dodatočnými uzneseniami“.
V riešenej situácii však sa však zrejme najprv treba „dostať k výroku“, ktorým sa priznáva nárok na náhradu trov. Inak poučenie z tejto situácie je také, že v každom podaní treba vyčísľovať doterajšie trovy konania. V CSP niet opory na nejaké vyzývanie súdu k niečomu, ibaže sa objaví čaro čl. 4 ods. 2 CSP, pri ktorom však nie je zrejmé, kedy „prebíja“ čl. 3 ods. 2 CSP, aj keď napr. Alexy hovorí, že princípy nemôžu byť v konflikte.

Martin Maliar výborná poznámka "z tejto situácie je také, že v každom podaní treba vyčísľovať doterajšie trovy konania." ale toto mi príde úplne potieranie základu CSP vyjadreného v čl. 17: Súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom.... Veď takéto rozhodnutia, nie že nenapĺňajú literu zákona ale dokonca ju potierajú. Začínam mať pocit, že v C.s.p. ukrýva v sebe len samé straste na advokátov :) Ale ďakujem všetkým za svoje názory a ak má niekto iný názor sem s ním. P.S.: Odvolanie som pripravil a podal som zvedavý na výsledok z odvolacieho súdu.

To, čo som uviedol, vyznieva "tvrdo", ale nechcem sa púšťať do hodnotenia, či je to tak má byť alebo nie. Iba konštatujem ako veci sú.

Ak sa vieme od konkrétneho riešeného prípadu odosobniť a pozrieť sa na číhajúce "nástrahy" objektívne....

Pri porovnaní "nástrah" pre advokátov (strany) a napr. "nástrah" pre svedkov, či znalcov (t.j. inak osoby, ktoré s konaním nemajú nič), tak musíte uznať, že sú na tom horšie.

CSP dokonca opustil pôvodnú "nástrahu" pre advokáta (účastníka) ohľadom vyčísľovania trov § 151 OSP. V skutočnosti teda pre stranu "nástraha" v CSP vo vzťahu k trovám nie je.

Na takého svedka/znalca však určite číha v podobe § 258 ods. 3 CSP, keďže si svoje nároky musí uplatniť do desiatich dní, inak zanikajú. Z teoretického hľadiska nie je zrejmé, či sa dá povedať, že napr. svedok je tzv. strana (účastník) pre časť konania a teda, či má právo taktiež aspoň na minimálnu mieru spravodlivého procesu. Ak áno, tak tá preklúzia musí byť zrejme podmienená adekvátnym poučením súdu o procesných právach svedka, znalca.

Dobrý deň, Kolegovia,

dnes nám bolo doručené do kancelárie rozhodnutie Krajského súdu v tejto veci.
Krajský súd ako odvolací súd zmenil uznesenie okresného súdu a priznal žalovaným nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Zároveň žalovaným bol priznaný nárok na náhradu odvolacieho konania.
Krajský súd v odôvodnení konštatoval, že:
1) Žalovaným vznikli v prvoinštačnom konaní trovy právneho zastúpenia; a
2) Prekážkou pre ich priznanie nemôže byť skutočnosť, že tieto trovy žalovaní doposiaľ advokátovi neuhradili.
Najzaujímavejšie je tvrdenie súdu, ktorým súd vyslovil: „Tvrdenie (prvostupňového súdu), že tieto trovy musia byť aj reálne uhradené, nereflektuje právnu situáciu de lege lata. Preukázateľnosť trov právneho zastúpenia sa nevzťahuje na ich reálne zaplatenie, ale vzťahuje sa na úkon, ktorým preukázateľne tieto trovy vznikli a povinnosť zaplatiť ich. Je len na advokátovi a klientovi ako si usporiadajú vzájomné vzťahy a z toho vyplývajúcu úhradu právnych služieb.“

Krajský súd sa plne stotožnil s našou argumentáciou, ktorý prevzal aj do svojho odôvodenia.

Z personálneho hľadiska som veľmi rád, že odvolací súd zaujal toto jasné stanovisko k tejto problematike alebo skôr povedané k problematickému výkladu OS BA I.

Príde mi to správne. CSP napr. nerozlišuje, či ide o klienta platiča alebo klienta ustanoveného cez Centrum právnej pomoci (CPP). Ak by platilo, že trovy musia byť reálne uhradené, tak advokáti zastupujúci klientov určených CPP by nikdy nemohli dostať svoje trovy.

Je veľmi smutné, že okresný súd vôbec takýto názor prezentoval.