Autori:

Neprešli ani tri mesiace od účinnosti CSP, a Najvyšši súd už rozhodol o dovolaní, ktoré bolo (zrejme) podané už po účinnosti novej procesnej normy civilného procesu. Najvyšší súd rozhodol o dovolaní, ktorého prípustnosť postavil dovolateľ na ust. 421 ods. 1 písm. a) CSP. Nakoľko ide v našom právnom poriadku o úplne nový prvok, narozdiel od § 420, ktorý je "potomkom" § 273 OSP, bolo by určite zaujímavé zistenie, ako toto ustanovenie Najvyšší súd aplikoval po prvý krát (aspoň zo zverejnených rozhodnutí vyplýva, že nižšie uvedené rozhodnutie je svojho druhu prvé, nakoľko na žiadne iné, kde by Najvyšší súd posudzoval prípustnosť dovolania podaného už počas účinnosti CSP, som nenašiel).

Najvyšší súd dňa 28.09.2016 vydal uznesenie NS SR, sp.zn. 5 Obdo/53/2016, ktorým rozhodol tak, že dovolanie odmietol. O predmetnom súdnom konaní mám informácie iba z tohto zverejneného rozhodnutia, nakoľko rozhodnutia nižších súdov v tejto veci nie sú zverejnené.

Stručný skutkový stav, hoci nie je v tejto veci najdôležitejší, spočíva v tom, že prvoinštančný súd neschválil zmier, ktorým sa sporové strany dohodli, že vlastníkom určených nehnuteľností sa stáva žalobca. O odvolaní oboch sporových strán rozhodol odvolací súd tak, že napadnuté uznesenie potvrdil. Je možné polemizovať s názormi oboch súdov v otázke toho, či je možné zmierom rozhodnúť v spore o určenie vlastníctva nehnuteľností, ale ako som aj vyššie uviedol, zameranie tohto textu mieri inde.

Čo však dôležité je, je to, že dovolateľ postavil svoje dovolanie na už spomenutom ust. 421 ods. 1 písm. a) CSP, keď uviedol, že odvolací súd sa odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď poukázal na uznesenie NS SR, sp.zn. 5 M Cdo 11/2009, kde Najvyšší súd uviedol, že schváliť zmierom dohodu strán o tom, kto je vlastníkom nehnuteľností, možné je. Čo je na škodu, je to, že z uznesenia Najvyššieho súdu nie je na 100 % zrejmé, či dovolanie bolo podané ešte počas účinnosti starého OSP, alebo už počas účinnosti CSP, avšak domnievam sa, že až počas CSP. Ako dátum vydania uznesenia odvolacieho súdu je totiž uvedený 28. apríl 2016. Pri zohľadnení doby, kým sa rozhodnutie odvolacieho súdu doručí sporovým stranám (zo skúsenosti môžeme hovoriť zhruba o týždni, až mesiaci, niekedy aj dlhšie), môžeme pokojne tvrdiť takmer s istotou, že koniec dvojmesačnej doby na podanie dovolania v tomto prípade pripadol až po 1.7.2016, t.j. po dni účinnosti CSP. Je tiež zrejmé, že dovolateľ by si "počkal" na preňho priaznivejší procesný predpis, ak išiel podávať dovolanie proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Ešte pre úplnosť uvediem, že dovolateľ sa zrejme už v odvolaní odvolával na už vyššie spomenuté uznesenie 5 M Cdo 11/2009, keďže v odseku 2 odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu sa dočítame

"Odvolací súd považoval za potrebné k veci uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vydal rozhodnutie sp. zn. 5 M Cdo 11/2009 z 19. októbra 2010 v inej veci, a preto ním súd nie je viazaný a to ani v zmysle § 135 O. s. p., pretože sa v prejednávanej veci nejedná ani o jedno z rozhodnutí uvádzaných v tomto ustanovení."


Rozhodnutie dovolacieho súdu

Najvyšší súd podané dovolanie odmietol. Uhoľným kameňom odôvodnenia, prečo bolo dovolanie odmietnuté, je odsek 8.

"Žalovaný v dovolaní namietal, že súdy sa odklonili od právneho názoru vysloveného v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 11/2009 z 19. októbra 2010. Dovolací súd k tento námietke žalovaného považuje za dôležité uviesť, že súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd predmetnú vec rozhodovali ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O. s. p.“). Odvolací súd v odôvodnení uznesenia správne uviedol, že nie je uvedeným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky viazaný, pretože sa v prejednávanej veci nejedná ani o jedno z rozhodnutí uvádzaných v ust. § 135 O. s. p.. Toto rozhodnutie bolo tiež vydané v inej veci, a teda nešlo o prípad, že by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru vysloveného v tejto veci.

Žalovaný uviedol, že súdy sa odklonili od právneho názoru vysloveného v rozhodnut&iacute 5 M Cdo 11/2009, keď súdy založili neprípustnosť uzatvorenia súdneho zmieru na dôvodoch, ktoré vylučujú použitie súdneho zmieru, obsahom ktorého by mala byť samotná dohoda, ktorou sa upravujú hmotnoprávne vzťahy, ktoré sú predmetom konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje uvedenú námietku žalovaného za neopodstatnenú. Ako sa aj v žalovaným uvádzanom rozhodnutí píše, pri rozhodovaní o schválení zmieru je súd povinný skúmať, či zmier nie je v rozpore s právnymi predpismi. V danom príde boli súdy toho názoru, že schválenie navrhovaného zmieru by bolo v rozpore s právnymi predpismi, postup strán sporu považovali za obchádzanie zákona a preto navrhnutý zmier nebol schválený podľa ust. § 92 ods. 2 O. s. p..

Súd prvej inštancie správne poukázal na prepojenosť právnej úpravy O. s. p. o zmieri, Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov, Obchodného zákonníka o zmluve o predaji podniku a katastrálneho zákona. Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, že uvedený postup súdov nemožno kvalifikovať ako odklonenie sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Súdy postupovali správne, pretože pri predaji podniku podľa zmluvy o predaji podniku, ak sú súčasťou podniku nehnuteľnosti je ich presná identifikácia nevyhnutná pre prevod vlastníckeho práva, ku ktorému dochádza povolením vkladu vlastníckeho práva. Navyše, ako aj poznamenal súd prvej inštancie, stranám sporu nič nebráni, aby uzavreli dodatok k zmluve v zmysle čl. V. bod 1 zmluvy, ktorý bude tvoriť spolu so zmluvou o predaji podniku podklad, na základe ktorého okresný katastrálny odbor vykoná vklad vlastníckeho práva."

Najvyšší súd síce správne uvádza, že odvolací súd nebol de iure viazaný rozhodnutiami Najvyššieho súdu vydanými v iných konaniach, avšak nijakým spôsobom sa nevysporiadal s tým, že podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP takýto odklon, hoci de iure dovolený, zakladá prípustnosť dovolania. Najvyšší súd vlastne hovorí, že prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP nie je daná vtedy, keď sa napáda rozhodnutie, ktoré bolo vydané ešte počas OSP. Takýto právny názor však považujem za nesprávny, ktorý nemá žiadnu oporu v CSP. Ak by v takomto rozhodovacom trende Najvyšší súd pokračoval, môže sa to dotknúť bezpočtu dovolaní podaných proti rozhodnutiam odvolacích súdov, ktoré boli vydané ešte počas OSP, ale samotné dovolania boli podané (v rámci lehoty na dovolanie samozrejme) už počas účinnosti CSP.

Čo je ďalej nepochopiteľné je, že ak už raz dovolací súd vyslovil, že dovolanie nie je prípustné, tak sa nemal púšťať do obsahového preskúmavania napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, čo však Najvyšší súd robí, keď uvádza, že "Súdy postupovali správne ...". Ak dovolanie nie je podľa § 421 CSP prípustné, tak mal dovolací súd uviesť, že nie je pravda, že by sa odvolací súd odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu (a ideálne by bolo, keby takúto rozhodovaciu prax aj uviedol), a nie uvádzanie toho, či súdy rozhodli správne alebo nie.

Absolútne nepreskúmateľným sa stáva tiež konštatovanie Najvyššieho súdu, že "uvedený postup súdov nemožno kvalifikovať ako odklonenie sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.". Dovolateľ jasne uviedol rozhodnutie, v ktorom Najvyšší súd vyslovil diametrálne odlišný právny názor, ako ten, ktorý použil odvolací súd. V tomto konaní sa však Najvyšší súd nijako nevysporiadal s rozdielnosťou týchto právnych názorov. Keď už mal teda Najvyšší súd za to, že "súdy postupovali správne", tak mal podľa správnosti dovolanie zamietnuť, ako síce prípustné, ale nedôvodné (ak by teda mal byť správny právny názor taký, že zmierom nemožno rozhodnúť v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti), a nie odmietnuť.

V tejto veci je tiež možné poukázanie na ďalšiu chybu Najvyššieho súdu, a to, že vec nepredložil veľkému senátu, nakoľko sa evidentne odklonil od právneho názoru vyslovenému v rozhodnutí NS SR, sp.zn. 5 M Cdo 11/2009.

Z uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu som nemilo prekvapený, a verím, že táto prvá lastovička dovolania podľa CSP ďaleko nepoletí. Proti tomuto rozhodnutiu je samozrejme prípustná ústavná sťažnosť, a pre nerozširovanie takéhoto názoru Najvyššieho súdu ďalej, verím, že bude aj využitá.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím