rss
Dobrý deň, často chodím na tieto stránky a čítam si podnetné komentáre k článkom. Vzhľadom na to, že vyriešenie tejto otázky z pohľadu KS BB sa stáva pre mňa nočnou morou, rozhodol som sa túto otázku predostrieť na tomto portály, nakoľko ma zaujíma aj vzhľadom na nový CSP, ako je možné ďalej postupovať. Uvedená vec sa týka súdneho konania v ktorom súd prvého stupňa OS ZV najskôr dospel k záveru, že žaloba bola podaná v prekluzívnej lehote 2 mesiacov. KS BB toto rozhodnutie uznesením zrušil a vrátil vec s naozaj minimalistickým odôvodnením vo veci OS ZV, pričom ten bol viazaný jeho právnym názorom (s odvolaním na judikatúru NS SR R 119/1999) v zmysle, že žaloba nebola evidentne podaná v uvedenej prekluzívnej lehote, pričom neuviedol žiadny časový údaj od ktorého sa mala podľa neho lehota počítať resp, kedy mala táto lehota uplynúť. OS ZV viazaný týmto názorom žalobu rozsudkom zamietol a KS BB uvedené rozhodnutie v odvolacom konaní potvrdil, pričom odkázal na odôvodnenie OS ZV.
Citácia z odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku KS BB:
„Súd uviedol, že ,,žalobou doručenou dňa 11. 12. 2013 sa žalobca domáhal vyslovenia neplatnosti výpovede zo dňa 29. 12. 2012 ktorú dostal od žalovaného v zmysle ustanovenia §46 ods. l, písm. b a § 47,písm. dl Zákona o štátnej službe.“
„Okresný súd Zvolen vo veci rozhodol dňa 13.1.2015 v časti nároku o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Proti rozhodnutiu Okresného súdu Zvolen v časti určenia,že výpoveď zo dňa 29.10.2012 zo štátnozamestnaneckého pomeru podľa §46 ods. l, písm. bi a §47, písm. dl Zákona o štátnej službe je neplatná, podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici.
Uznesením zo dňa 5.10.2015 rozhodnutie vo výroku, ktorým bolo určené, že výpoveď zo dňa 29.10.2012 je neplatná zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Vytkol Okresnému súdu Zvolen posúdenie prekluzívnej lehoty s tým, že žaloba bola podaná žalobcom na súde dňa 11.12.2013 a nepochybne nieje daná v lehote určenej podľa § 77 Zákonníka práce, keď ide o výpoveď zo dňa 29. 10.2012.Znenie ustanovenia § 77 Zákonnika práce iný výklad nepripúšťa. Podľa ustanovenia § 226 Občianskeho súdneho poriadku ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Vzhľadom na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorým je prvostupňový súd viazaný s poukazom na nedodržanie zákonnej prekluzívnej lehoty, súd opätovne vo veci nariadil pojednávanie, vypočul účastníkov konania a vo veci rozhodol. Podľa ustanovenia § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Krajský súd v Banskej Bystrici poukázal na systematické zaradenie ustanovenia § 77 Zákonníka práce za ustanovenia §61 a nasledujúcich. teda aj ustanovenia § 64 ods. 2 Zákonníka práce, z ktorého súd vychádzal pri posudzovaní zachovania zákonnej prekluzívnej lehoty vo svojom pôvodnom rozhodnuti. Krajský súd ďalej vo svojom rozhodnuti uviedol "Aby ustanovenie § 77 Zákonnika práce dopadalo aj ustanovenie § 64 ods. 2 Zákonníka práce jeho znenie by muselo byť iné, prinajmenšom by v ustanovení § 77 musela byť zmienka o tom, že možnosť namietať neplatnosť skončenia pracovného pomeru sa predlžuje aj o ochrannú dobu uvedenú v ods. 2 Zákonníka práce. Strohé znenie § 77 však hovorí iba o možnosti namietať neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončenim, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou, ktorú môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer takto skončiť. Znenie ustanovenia §77 iný výklad nepripúšťa". Zpredložených listín vyplýva,že žalobca mal doručenú výpoveď z pracovného pomeru dňom 29.10.2012. Výpovedná lehota začala plynúť od 1.12.2012 a podľa Zákona o štátnej službe §48 bola dvojmesačná. Pracovný pomer tak mal skončiť 31.12.2012. Keďže neplatnosť pracovného pomeru mal žalobca napadnúť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov v zmysle ustanovenia § 77 Zákonníka práce, odo dňa keď sa mal pracovný pomer a žaloba na tunajši súd bola podaná 11.12.2013, bola podaná po zákonnej prekluzivnej lehote. Vzhľadomk tomu súd žalobu v celom rozsahu zamietol spoukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorým je v danej veci viazaný.“
„Proti rozsudku žalobca podal odvolanie. Navrhoval napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne navrhol rozsudok súdu okresného súdu zmeniť tak, že podanému žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovie. Žalobca tvrdil, že v konani došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP a to tým, že súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepožil správne ustanovenie právneho predpisu, a nedostatočne zistil skutkový stav. Tiež postupom súdu bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom. Odvolatel' ďalej zastáva názor, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Žalobca tvrdí, že súd sa nesprávne vyporiadal s otázkou skončenia pracovného pomeru, na ktoré ustanovenie § ZP poukazuje. Ustanovenie § 64 ods. 2 ZP chce poskytnúť ochranu v podobe predÍženia ochrannej doby všetkým zamestnancom, ktorým bola daná výpoveď zo strany zamestnávatel'a a to bez ohl'adu na výpovedný dôvod tým, že výpovedná doba im plynie súčasne s ochranou dobou a pracovný pomer sa skončí uplynutím posledného dňa ochrannej doby. Zákonník práce nevylučuje ani nezakazuje aplikáciu tohto ustanovenia v otázkach namietania neplatnosti pracovného pomeru. Odvolatel'ovi nie je z rozhodnutia jasné, na základe čoho konajúci súd dôvodí, že by znenie § 77 ZP muselo byť iné. žalobca tiež argumentuje, že odvolací.súd uvádza, že strohé znenie ustanovenia § 77 ZP hovorí iba o možnosti namietať neplatnosť výpovede najneskôr v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer takto skočiť, pričom súd pravdepodobne slovným spojenim ,,hovorí iba o možnosti" reaguje na svoj predchádzajúci vyslovený názor o nutnosti zmíenky v ust. § 77 ZP, že možnosť zamietať neplatnosť skončenia pracovného pomeru sa predlžuje o ochrannú dobu. Odvolatel' dochádza k záveru, že nikto v konaní netvrdil, že sa prekluzivna lehota predlžuje aj o ochrannú dobu a nie je preto jasné, načo vlastne konajúci súd okrem svojej vlastnej vyslovenej úvahy reaguje. V ďalšom poukazuje na judikatúru súdov Slovenskej republiky a to na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 CoPr 5/2013 zo dňa 04.07.2013 na rozhodnutie NS SR 7 MCdo 1/2010 zo dňa 12. 11.."1'0 vzťahu k ochrannej dobe Zákonník práce upravuje osobitne plynutie výpovednej doby, len pri výpovedi danej pred začiatkom ochrannej doby ustanovením § 64 ods. 2 tak, že ak pri takejto výpovedi by výpovedná doba mala plynúť v ochrannej dobe, pracovný pomer sa skončí uplynutím posledného dňa ochrannej doby (okrem prípadu, keď zamestnanec oznámi, že na predlžení pracovného pomeru netrvá). Tým teda chráni zamestnancov, ktorým bola daná výpoveď pred začiatkom ochrannej doby, predlženim výpovednej doby o ochrannú dobu (ak by ochranná doba uplynula skôr ako výpovedná doba,pracovný pomer sa skončil uplynutím výpovednej doby). Cc Žalobca poukazuje tiež na rozsudok Krajského súdu Košice Č. 11 CoPr 7/2014 a rozsudok Krajského súdu v Trnave Č. II Co/471/2013. Odvolateľ zdôrazňuje, že rozhodnutie NS SR 7 NCdo 1/2010 zo dňa 12. 11.2011 a tam vyslovený právny názor je nevyhnutné zo strany nižších súdov v plnej miere rešpektovať. Z odvolania sa súdu prvej inštancie vytýka, že iba uvádza, že podl'a jeho právneho názoru žaloba podaná na súde 11.12. 2013 nepochybne nie je daná v lehote určenej § 77 ZP, keď ide o výpoveď zo dňa 29. 10. 2012. Vo svojom rozhodnutí však už neuvádza dokedy mala byť podl'a jeho názoru uvedená žaloba o vyslovenie neplatnosti výpovede podaná na súde. Presné a jednoznačné určenie času plynutia tejto lehoty je však v tejto veci kardinálnou otázkou, bez ktorej zodpovedania nemožno zo strany konajúceho súdu konštatovať, že žaloba 13CoPr/6/2016 nepochybne nebola daná v lehote určenej § 77 ZP.“
Text odôvodnenia:
„Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu uloženom § 379 a § 380 ods. l CSP. Na prejednanie odvolania nenariadil odvolací súd pojednávanie, pretože to nevyžadovalo ust. § 385 ods. l CSP. Po preskúmaní veci odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vo výroku vecne správne podl'a ust. § 387 ods. l CSP.
6. Podl'a ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôrazneníe správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
7. V danej veci odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozsudku súdu prvej inštancie. Z obsahu spisu vyplýva, že procesný súd správne postupoval, keď zamietol návrh. Dôvody, pre ktoré tak urobil, okresný súd správne a podrobne rozobral v odôvodnení svojho rozsudku. S týmito dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach na ne odkazuje.
8. Odvolací súd nepovažuje za zmysluplné zaoberať sa nespokojnosťou žalobcu s tým, že okresný súd uvádza iba strohé znenie napr. ust. § 77 ZP, namieta, že nikto v konaní netvrdil, že sa prekluzívna lehota predlžuje o ochrannú dobu, alebo že by malo byť uvedené, aká dlhá je výpovedná lehota a následne kedy mal pracovný pomer uplynutím výpovednej doby skončiť. Ide totiž o otázky zjavne vedúce k situácii, ktorou si chce žalobca vytvoriť pozíciu na podanie dovolania. Žalobca totiž na iných miestach robí sofistikovaný rozbor zákonných ustanovení, pričom ukladanými otázkami zaujíma stanovisko, z ktorého vyplýva, že nepozná znenie ustanovení Zákonníka práce. Odvolací súd si dovol'uje poznamenať, že takúto skutočnosť nepovažuje za pravdepodobnú. Za dôležitú však treba považovať otázku, ktorá z odvolania vyplýva, prečo súd prvého stupňa tak ako predtým aj krajský súd vychádzal pri rozhodovaní z právneho názoru vysloveného Najvyšším súdom SR v rozhodnutí R č. 119/99 aR č. 8/2003 a nie z rozhodnutia, ktorého sa žalobca dovoláva, t. j. 7 Mcdo 1/2010 zo dňa 12. ll. 2011. Treba doložiť, že z tohto rozhodnutia vychádzajú aj rozhodnutia Krajských súdov, ktorých sa žalobca tiež dovoláva.
9. Krajský súd nemá oprávnenie a tým menej ambície vykladať správnosť toho ktorého rozhodnutia NS. Odvolací súd si však dovol'uje poznamenať, že rozhodnutie NS SR 7 Mcdo 1/2010 zo dňa 12. ll. 2011 vykladá závery § 64 ods. 2 ZP. Záverom tvrdí, že ust. § 64 ods. 2 chráni zamestnancov, ktorým bola daná výpoveď pred začiatkom ochrannej doby, teda predlžením výpovednej doby o ochrannú dobu (ak by ochranná doba uplynula skôr ako výpovedná doba, pracovný pomer by sa skončil uplynutím výpovednej doby). Nejde o jednoznačný rozbor vo vzťahu k prekluzívnej lehote.
Z takéhoto výkladu nevyplýva presvedčivý záver, prečo by v prípade ochrannej doby mala byť predlžovaná aj prekluzívna lehota ustanovená v § 77 ZP. Z dôvodov rozhodnutia NS SR sp. zn. 5 Cdo 31/98, R 119/99 vyplýva, že aj z citácie ust. § 64 ZP je zrejmé, že pre plynutie tejto lehoty je podstatný rozväzovací prejav, čo treba 13CoPr/6/2016 vyvodiť zo slov "v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa pracovný pomer mal skončiť týmto rozviazaním". Z toho treba vyvodiť, že prípadná práceneschopnosť zamestnanca, ktorá môže trvať aj podstatne dlhšiu dobu, nemôže ovplyvňovať lehotu na uplatnenie prípadnej neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Nemožno súhlasiť ani s tvrdením, že rozhodnutím obidvoch súdov bola žalobcovi odňatá možnosť domôcť sa ochrany jeho práv, v prípade, že by boli porušené zásady Zákonníka práce. Žalobca mal možnosť podať žalobu v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote. Odvolací súd poukazuje aj na slovný výklad zákona, keď ust. § 77 hovorí o tom, dokedy môže zamestnanec alebo zamestnávateľ uplatniť na súde neplatnosť skončenia pracovného pomeru, pričom hovorí o lehote dvoch mesiacov odo dňa ked' sa mal pracovný pomer skončiť. Ust. § 64 však uvádza, kedy pracovný pomer skončí v prípade predÍženia výpovednej lehoty o ochrannú dobu. § 64 teda hovorí o tom kedy pracovný pomer skončí v prípade plynutia ochrannej doby. § 77 upravuje prekluziu, dokedy možno namietať neplatnosť skončenia pracovného pomeru, pričom začiatok plynutia dvojmesačnej lehoty viaže na moment kedy mal pracovný pomer skončiť.
10. Odvolací súd zastáva názor, že nie je dôvod vykladať ustanovenia Zákonníka práce vo všetkých prípadoch rozširujúco v prospech pracovníka a to z dôvodov: aj napriek všetkým skutočnostiam Zákonník práce v dôsledku jeho doplnkov je ,,mäkký" a všemožne ochraňuje zamestnancov, bi ak by každé, alebo aspoň väčšina ustanovení Zákonníka práce mali byť vykladané vždy napriek ich kogentnosti rozširujúco v prospech pracovníkov, dochádzalo by k sťažovaniu a až k znemožňovaniu činnosti zamestnávateľov a jednalo by sa o ďalšiu "devalváciu práva".“
Ide o to, že v súčasnosti sa judikatúra OS, KS, NS (NS SR 7 NCdo 1/2010) uberá jednoznačne smerom k tomu, že uvedená prekluzívna lehota bola v týchto prípadoch zachovaná, len uvedený senát KS BB to tvrdohlavo odmieta a snaží sa žalobcu čo najrýchlejšie odpálkovať.
Vo veci bude do polky októbra podané dovolanie a v zmysle CSP, by mal NS SR rozhodnúť, pričom už raz v spomínanom judikáte (NS SR 7 NCdo 1/2010) svoj jednoznačný názor vyjadril. Je možné, že zruší R KS BB a R OS ZV, alebo dá uvedeným R za pravdu, pričom by sa ale odklonil od spomináného judikátu NS SR, takže do úvahy by pripadalo aj zjednocujúce stanovisko NS SR?
Ďakujem za akýkoľvek názor.
IK
Milan Hlušák, 06. 10. 2016 v 09:27 - Účel ochrannej doby a prekluzívnej lehoty
Do úvahy tu v podstate prichádzajú tri riešenia: za deň, keď mal pracovný pomer skončiť, môžeme považovať buď
(a) deň uplynutia nijako nepredĺženej výpovednej doby (R 119/1999);
(b) deň uplynutia ochrannej doby, avšak len v prípade, ak výpoveď bola podaná pred jej začiatkom. Ak bola podaná počas jej plynutia, ochrannú dobu nebudeme brať do úvahy; alebo
(c) deň uplynutia ochrannej doby bez ohľadu, či výpoveď bola podaná pred jej začiatkom alebo počas jej plynutia (NSSR 7 MCdo/1/2010).
Každé z týchto riešení má isté úskalia:
Alternatíva (a) nijako nezohľadňuje ochrannú dobu, hoci § 64 ods. 2 ZP pri výpovedi podanej pred jej začiatkom výslovne za deň skončenia pracovného pomeru považuje posledný deň ochrannej doby.
Alternatíva (b) je konzistentná s textom ZP, pretože ochrannú dobu zohľadňuje len pri výpovedi podanej pred jej začiatkom. ZP totiž predlžuje výpovednú dobu o dobu ochrannú len v tomto prípade. Na druhej strane je však takýto dvojaký prístup trochu nelogický.
Alternatíva (c) túto nelogickosť odstraňuje, ale za cenu, že do ZP implantuje niečo, čo ZP nepredpokladá (=predĺženie výpovednej doby aj v prípade, ak výpoveď bola podaná počas ochrannej doby).
Ktorá alternatíva je správna, tu podľa mňa opäť raz závisí od účelu zákona.
Účelom ochrannej doby — podľa dôvodovej správy k ZP z r. 1965, keďže súčasný ZP ho neuvádza — je ochrana pracovníkov, „u ktorých by sa mohli dôsledky výpovede obzvlášť tiesnivo prejaviť“. Podľa dôvodových správ k zákonom, ktoré predchádzali úprave ZP z r. 1965, a tým aj úprave súčasnej (napr. č. 235/1948 Zb. alebo č. 64/1950 Zb.), sa ochrannou dobou malo napr. (1) zamedziť, aby sa zamestnávatelia prepustením chránených zamestnancov vyhli zákonným povinnostiam poskytnúť im platené náhradné voľno, mzdu za určité obdobie apod., alebo (2) zabezpečiť nerušený výkon verejnej funkcie zamestnancami, prípadne (3) zabezpečiť, aby sa neprerušilo ich poistenie.
Na druhej strane, účelom prekluzívnej lehoty — opäť podľa dôvodovej správy k ZP z r. 1965 — je „rýchle[] rozhodnuti[e] o platnosti rozviazania pracovného pomeru“.
Osobne sa domnievam, že vo vzťahu prekluzívnej lehoty a ochrannej doby by mala ísť tá druhá bokom. Ochranná doba by teda nemala odkladať začiatok prekluzívnej lehoty, pretože účelom ochrannej doby nie je dať zamestnancom viac času na podanie žaloby, ale ochrana pred nepriaznivými dopadmi (tzn. aby mohli požívať výhody pracovného pomeru ešte o čosi dlhšie). Naopak, zmyslom prekluzívnej lehoty je právna istota, t. j. záujem na rýchlom vyjasnení sporu (alebo lepšie: na rýchlom začatí súdneho konania). Tento zmysel by však bol potlačený, ak by sme zamestnávateľa nechali v neistote počas ochrannej doby, ktorej dĺžka môže byť nielen otázna, ale — ako napr. pri rodičovskej dovolenke — aj veľmi dlhá.
Namieste je tu teda teleologická redukcia spojenia „deň, keď sa mal pracovný pomer skončiť.“ Iste, teleologická redukcia má miesto iba tam, kde účel zákona prevažuje nad princípom právnej istoty, resp. dôvery v text zákona. V tomto prípade si však nemyslím, že by jej použitie tento princíp neprimerane narúšalo.
Podľa mňa má preto pravdu R 119/1999 a nie 7 MCdo/1/2010. Za deň, keď sa mal pracovný pomer skončiť, by som považoval posledný deň nepredĺženej výpovednej doby, a to bez ohľadu na to, či výpoveď bola daná pred začiatkom alebo počas ochrannej doby.
„či žaloba o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru podaná na súde v lehote dvoch mesiacov odo dňa skončenia pracovného pomeru a ochrannej doby uvedenej v § 64 ods. 2 ZP, ktorá začala plynúť počas trvania výpovednej doby je podaná v lehote podľa § 77 ZP, teda včas,“
KS BB vo svojom právnom názore okrem iného uviedol, že ochranná lehota nepredlžuje prekluzívnu lehotu na podanie žaloby, odvodzujúc od toho (aj keď to KS BB nikde neuviedol, predpokladám, že počítal túto lehotu od uplynutia nijako nepredĺženej výpovednej doby (R 119/1999)). Vo vzťahu k judikázu, R 119/1999 musím ale poznamenať, že podľa môjho názoru nie je tento jednoznačný, čo do zodpovedania zásadnej otázky – určenie okamihu od kedy sa má prekluzívna lehota počítať, čo je v tejto veci zásadné. To, že sa prekluzívna lehota nepredlžuje a že ju ochranná doba neovplyvní, nie je sporné (teda bude vždy trvať dva mesiace). Podľa vtedy platného ZP sa výpovedná doba počas ochrannej doby dokonca prerušovala a dobiehala podľa zostávajúcich dní.
Okrem toho považujem judikát R 119/1999, na základe ktorého rozhodol KS BB za prekonaný, či už legislatívne vydaním nového ZP s iným § znením alebo novou judikatúrou viacerých krajských súdov (aj samotného Krajského súdu Banská Bystrica) a taktiež judikatúrou NS SR, nakoľko táto vychádza z § znenia ZP č. 311/2001, platného a použitého aj v mojom prípade. (Pozn. staré znenie uvedeného § obsahovalo, ešte na konci slovné spojenie „..týmto rozviazaním “ a práve z uvedeného slovného spojenia a jeho rozboru vtedy NS práve odvodzoval svoj právny záver v R 119/1999.)
Pracovný pomer sa podľa ust. 64 ods. 2 Zákonníka práce by v prípade dania platnej výpovede skončil uplynutím posledného dňa ochrannej doby. Tomuto zodpovedá aj dikcia Zákonníka práce keď uvádza, že ide o lehotu dvoch mesiacov odo dňa kedy sa mal pracovný pomer (v prípade platného skončenia, resp. neplatného v prípade nepodania žaloby) skončiť.
Tento názor (počítania prekluzívnej lehoty od skončenia pracovného pomeru), podporuje aj judikatúra KS a NS SR od roku 2011:
Okresný súd Lučenec vo svojom rozsudku sp. zn. 12Cpr/3/2012 zo dňa 04.04.2013 posudzoval včasnosť podanej žaloby o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru a vyjadril jednoznačný právny názor, že pracovný pomer sa skončil ukončením pracovnej neschopnosti, ktorá vznikla v priebehu plynutia výpovednej doby. Rozsudok bol potvrdený samotným Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 16CoPr/5/2013 zo dňa 04.07.2013 ako odvolacím súdom.
Totožný právny názor judikoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. NSSR 7 MCdo/1/2010 zo dňa 12.11.2011 „ Vo vzťahu k ochrannej dobe Zákonník práce upravuje osobitne plynutie výpovednej doby len pri výpovedi danej pred začiatkom ochrannej doby ustanovením §64 ods. 2 tak, že ak pri takejto výpovedi by výpovedná doba mala uplynúť v ochrannej dobe, pracovný pomer sa skončí uplynutím posledného dňa ochrannej doby (okrem prípadu, keď zamestnanec oznámi, že na predĺžení pracovného pomeru netrvá). Tým teda chráni zamestnancov, ktorým bola daná výpoveď pred začiatkom ochrannej doby, predĺžením výpovednej doby o ochrannú dobu ( ak by ochranná doba uplynula skôr ako výpovedná doba, pracovný pomer by sa skončil uplynutím výpovednej doby).“
Rozsudok Krajský súd Košice vo svojom rozsudku č. 11CoPr/7/2014 zo dňa 15.01.2015 vyjadril nasledovný právny názor „„Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobu žalobca podal na Okresný súd Košice I dňa 15.01.2014. Súd má ex offo prihliadať na uplynutie prekluzívnej lehoty. V danom prípade, ako to konštatoval správne súd prvého stupňa, v zmysle § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou, môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. S poukazom aj na ustanovenie § 36 Zákonníka práce, § 64 ods. 1 písm. a), ods. 2 Zákonníka práce, dvojmesačná výpovedná lehota začala plynúť 01.03.2013 a uplynula dňom 31.05.2013. Zo zhodných tvrdení a vyjadrení účastníkov konania mal súd prvého stupňa za preukázané, že pracovný pomer žalobcu v dôsledku jeho práceneschopnosti počas ochrannej doby skončil až k 31.07.2013. ... Odvolací súd poukazuje na to, že o neplatnosti skončenia pracovného pomeru môže rozhodnúť výlučne súd a pre oboch účastníkov je v zmysle § 77 Zákonníka práce stanovená rovnaká dvojmesačná lehota na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Lehota je prekluzívna a má hmotnoprávny charakter. Začína plynúť odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť a najneskôr jej posledný deň musí byť návrh na začatie konania doručený súdu. Ak návrh na súd nebol podaný včas alebo vôbec nebol podaný, pracovný pomer sa skončí napriek tomu, že jeho podkladom bol neplatný právny úkon. Po márnom uplynutí stanovenej lehoty sa súd už otázkou platnosti rozviazania pracovného pomeru nemôže zaoberať. Treba dodať, že počiatok a plynutie lehoty na uplatnenie práva na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru nemôže ovplyvniť ani prípadná práceneschopnosť zamestnanca. Nezachovanie tejto prekluzívnej lehoty by súd mohol zohľadniť mimoriadne v prípade, ak by išlo o osobu s trvalou duševnou poruchou, odôvodňujúcou zbavenia spôsobilosti na právne úkony a ak tejto osobe nebol ustanovený opatrovník (viď rozsudok NS SR sp.zn. 5 CDo/31/1997). Nakoľko pracovný pomer výpoveďou žalovaného žalobcovi skončil k 31.07.2013, dvojmesačná prekluzívna lehota na určenie neplatnosti výpovede uplynula dňom 30.09.2013 a keďže žalobca podal svoju žalobu na súd až dňa 15.01.2014, odvolací súd zdôrazňuje, že svoju žalobu žalobca podal po uplynutí prekluzívnej lehoty.“ V uvedenom prípade KS KE síce uviedol, že žaloba nebola podaná v lehote podľa § 77 ZP (nakoľko táto bola podaná až 5,5 mesiaca po skončení pracovného pomeru), ale zároveň vyslovil názor, kedy by táto žaloba bola podaná v lehote podľa § 77 ZP, a to ak by bola podaná – do 2 mesiacov odo dňa skončenia pracovného pomeru.
Krajský súd v Trnave vo svojom rozsudku č. 11Co/471/2013 zo dňa 25.06.2014 vyjadril nasledovný právny názor: „Súd prvého stupňa v prvom rade zisťoval, či navrhovateľ uplatnil svoj návrh v danej lehote, na uplatnenie nároku z neplatne skončeného pracovného pomeru. Dospel k záveru, že si ho uplatnil včas, keď výpoveď bola navrhovateľovi preukázateľne doručená dňa 22.10.2010, 3-mes. výpovedná lehota začala plynúť 01.11.2010. Po začiatku plynutia ochrannej doby bol navrhovateľ dočasne práce neschopný do dňa 24.04.2011, pracovný pomer tak skončil dňa 24.04.2011.Návrh o určenie neplatnosti mohol podať najneskôr do 24.06.2007, ktorú zákonnú lehotu navrhovateľ dodržal, keď návrh doručil súdu dňa 24.06.2007.“ (pozn.: rok 2007 v texte je pravdepodobne chyba v písaní a správne ma byť uvedený rok 2011)
Každopádne by podľa mňa NS SR mal k tejto otázke (v dovolacom konaní) zaujať jasné stanovisko, tak aby aj v zmysle nového CSP nebola jeho judikatúra protichodná, čo by nastalo keby potvrdil právny názor KS BB. Prípadne by sa jednalo o otázku, ktorú by mohol riešiť nový inštitút „Veľký senát“.
Situácia, kde jedna žaloba je podaná podľa súdu v poriadku a druhá v rovnakej veci zamietnutá ako podaná po lehote, je z hľadiska princípu právnej istoty neakceptovateľná.
Miriam Potočná, 13. 10. 2016 v 14:36 - Miriam Potočná
Slovné spojenie „kedy sa mal skončiť“ totižto nemožno vykladať tak, že kedy sa mal pracovný pomer skončiť podľa výpovednej lehoty bez ohľadu na ochrannú. Veta aj keď sa zdá, nie je formulovaná ako možnosť. Ustanovenie o časovom úseku podania žaloby je jednoznačne naviazané na skončenie pracovného pomeru. Ak pracovný pomer skončil až predĺžením výpovednej lehoty o ochrannú dobu, až vtedy začína plynúť lehota na podanie žaloby s výnimkou ak na predĺžení zamestnanec netrvá. Slovné spojenie „mal skončiť“ je len vyjadrením toho, že ak bola výpoveď naozaj neplatná, pracovný pomer aj napriek výpovedným lehotám nikdy neskončil, preto je to vyjadrené slovným spojením „mal skončiť“, lebo v skutočnosti neskončil. Iný význam mu podľa môjho názoru nie je možné prisúdiť. Podľa mňa vôbec nemusí byť v § 77 zmienka o ochrannej dobe, pretože tam nie je ani zmienka o „výpovednej dobe“. Je tam (a správne) len výpoveď, okamžité skončenie, skončenie v skúšobnej dobe alebo dohodou, pretože toto sú spôsoby skončenia pracovného pomeru. To kedy skončí pracovný pomer v týchto prípadoch riešia iné ustanovenia. Moment podania výpovede sa však upriamuje na skončenie pracovného pomeru, avšak slovo skončenie v tomto tvare môžeme použiť len ak bola výpoveď platná. Ak nebola platná, môžeme použiť len spojenie kedy mal pracovný pomer skončiť. Ak zákonodarca naviazal právo podať žalobu na moment skončenia pracovného pomeru a žiadnu okolnosť z nej pre účely podania žaloby nevylúčil, platí v celom rozsahu. Ak by to zákonodarca chcel inak, mal na to priestor v niekoľkých novelách.
Miriam Potočná, 13. 10. 2016 v 16:08 - Miriam Potočná
Milan Hlušák, 16. 10. 2016 v 10:58 - Ad Miriam
Navyše, umožňujeme zamestnancovi, ktorý napáda platnosť výpovede, ťažiť z jedného z dôsledkov takejto neplatnej výpovede, t. j. z odsunu skončenia pracovného pomeru. Tzn. na jednej strane tvrdíme, že výpoveď je neplatná, na strane druhej umožníme zamestnancovi čakať až na uplynutie ochrannej doby, akoby výpoveď platná bola.
Pokiaľ ide o to, že slovám „mal skončiť“ nemožno priradiť iný význam ako ten, ktorý spomína Miriam, jeden takýto význam predsa len existuje (pričom význam spomenutý Miriam nijako nepopieram). Pred účinnosťou ZP z r. 1965 na území ČSSR neexistovala jednotná úprava pracovného práva ani výpovedných dôb. Iná úprava bola v SSR, iná v ČSR. Používal sa napr. stále aj ABGB a mnohé iné predpisy upravujúce rôzne druhy pracovných pomerov (služobný, súkromný, domovnícky atď.).
Táto komplikovaná a neprehľadná situácia viedla často k tomu, že vo výpovedi zamestnávateľ uviedol nesprávnu výpovednú dobu (tento "zlozvyk" pritom pretrvával aj po prijatí ZP). Slová „mal skončiť“ sa preto mali podľa súdnej praxe (Cpj 198/67) vykladať tak, že prekluzívna lehota začína plynúť nie od faktického skončenia (v zmysle nesprávnej výpovednej doby), ale od uplynutia správnej, zákonnej dĺžky výpovednej doby. Z toho by sa dalo vyvodiť, že primárnym zmyslom slov „mal skončiť“ bolo ochrániť zamestnanca pred nesprávnou výpovednou dobou stanovenou zamestnávateľom.
Igor Krist, 17. 10. 2016 v 11:03 - AD Miriam
Som rád, že podľa nového CSP je to oveľa prístupnejšie na podanie dovolania, nakoľko pôvodný rozsudok OS bol, že výpoveď je neplatná. Na to KS toto rozhodnutie uznesením zrušil a zaviazal OS rozhodnúť s tým, že uviedol - keď sa jedná o výpoveď z dňa xy a žaloba bola podaná dňa xy, táto nebola podaná v lehote podľa § 77 ZP (KS ale neuviedol, kedy začala plynúť podľa neho táto lehota, kedy mala uplynúť - číselným označením dňa, takže nie je jasná podstatná vec - do kedy mala byť žaloba podaná..)Samozrejme, že si KS následne rozhodnutie OS a svoj názor potvrdil.
Mimochodom - právnu vetu: Počiatok a plynutie lehoty na uplatnenie práva na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru nemôže ovplyvniť ani prípadná práceneschopnosť zamestnanca.
By som ja chápal, v zmysle okamihu skončenia pracovného pomeru a začatia plynutia tejto lehoty. Posledný deň PP zamestnanca, je zároveň okolnosť od ktorej nasledujúcim dňom začína plynúť táto prekluzívna lehota. Takže ak PP skončil resp. uplynul tento posledný deň PP, následná PN nemá vplyv na to, že táto prekluzívna lehota vôbec začne plynúť a ani ju nijakým spôsobom nepredĺži.
Na vec mám v zásade podobný názor ako vy, okamih od ktorého sa počíta prekluzívna lehota je deň skončenia PP zamestnanca.
Dúfam, že NS SR rozhodne správne a v zmysle svojej najnovšej judikatúr(NSSR 7 MCdo/1/2010). Výsledok bude určite zaujímavý a v podstate určí smerovanie judikatúry pre tento konkrétny prípad.
Miriam Potočná, 17. 10. 2016 v 14:58 - Miriam Potočná
Uz niekolkokrat sa to tu objavilo a ja stale neviem kedy takýto prípad môže nastať. Citujem z komentára JUDr. et Mgr. Jozef Toman, Verlag Dashofer: "Ak aj bola daná výpoveď počas plynutia ochrannej doby, neznamená to, že účinky výpovede začnú pôsobiť po skončení plynutia ochrannej doby. Napríklad ochranná doba zamestnanca začala plynúť 5.7. a uplynula 9.10. Zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď 5.8. Skončenie plynutia ochrannej doby je 9.10. (posledný deň) a jej uplynutie nemá za následok, že účinky výpovede začnú pôsobiť od 10.10. alebo že by výpovedná doba začala plynúť od začiatku kalendárneho mesiaca, ktorý nasleduje po kalendárnom mesiaci, v ktorom uplynula ochranná doba." S tymto sa uplne stotoznujem. Ak je raz takyto ukon neplatny, nemoze z neho ani platne zacat plynut vypovedna doba. POdla mna musi sa opatovne po skonceni ochrannej doby podatteraz uz platne vypoved, riadne dorucit atd.
Milan Hlušák, 17. 10. 2016 v 16:36 - Ad Miriam
Tam bola výpoveď daná 24. 7. počas PN, ktorá skončila 31. 12. Otázka bola, kedy začína prekluzívna lehota: či 31. 10. (=posledný deň 3m výpovednej doby), alebo 31. 12. (=posledný deň ochrannej doby). NS SR dospel k záveru, že hoci ZP nehovorí nič o tom, kedy sa pracovný pomer v takýchto prípadoch končí, treba postupovať rovnako, ako keď je výpoveď podaná pred začiatkom ochrannej doby. Tzn. za deň, kedy mal pracovný pomer skončiť, a teda za začiatok prekluzívnej lehoty považoval NS SR deň 31. 12.
Miriam Potočná, 18. 10. 2016 v 09:45 - Miriam Potočná
ESte pre pána Krista. Tu je rozhodnutie NS ČR, kde sa ako jedna z vedlajsich otazok riesi aj otazka zacatia plynutia tejto prekluzivnej lehoty ovplyvnenej ochrannou dobou, kde zamestnanec bol pol roka hospitalizovany. Ani jeden zo sudov nepochyboval o tom, ze 2-mesacna lehota zacala plynut az po ukonceni ochrannej lehoty. Sporne bolo skor odstranovanie nedostatkov podania.
Tu je dalsi cesky clanoks priznacnym nazvom Kdyz se chcete bránit neplatnému vyhadzovu, musíte podat žalobu včas a píše sa tam: "Pokud měl pracovní poměr skončit na základě právního úkonu, který účastník pracovního poměru shledává neplatným, a chce jej proto soudně napadnout, v jiný, než poslední den kalendářního měsíce (např. z důvodu prodloužení výpovědní doby o ochrannou dobu, kupř. dočasnou pracovní neschopnost zaměstnance), např. 16. 2. 2011, pak bylo třeba žalobu na neplatnost rozvázání pracovního poměru podat (doručit soudu) do 16. 4. 2011." Myslím si že naši susedia v tom opäť majú jasno. Určenie začiatku lehoty teda právo na obranu musí byť jednoznačné, súvisí s princípom právneho štátu - právnej istoty a v pochybnostiach nemôže byť výkladom súdu posúvané v neprospech osoby, ktorá bráni. To či nakoniec uspeje, je už druhá vec.
Miriam Potočná, 18. 10. 2016 v 09:48 - Miriam Potočná
Datum rozhodnutí: 24.03.2011
http://kraken.slv.cz/21Cdo4810/2010
Igor Krist, 18. 10. 2016 v 13:53 - Ad Miriam
jozef toman, 29. 12. 2016 v 14:19 - § 64 a § 77
Pracovný pomer sa končí uplynutím ochrannej doby
§ 77: Neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
= keď sa mal skončiť - pozn. mal sa skončiť ak by nebol "neplatný" (cieľom je určenie, že sa neskončil - preto tá podmienečnosť) - napáda sa neplatnosť právneho úkonu skončenia, a teda sa má zistiť kedy sa mal pracovný pomer skončiť podľa príslušného úkonu v zmysle zákona nie v zmysle určenie jednou zo strán - ak zamestnávateľ dá výpoveď a uvedie výpovedná doba je 10 dní - platí v zmysle § 77 ZP zákon, nie určenie zamestnávateľa. Popravde § 77 ZP nemá žiadny súvis s § 64. § 64 predlžuje automaticky trvanie pracovného pomeru. Cieľom § 77 ZP nie je ho skrátiť, ani dať prednosť určeniu toho, kto pracovný pomer končí.
Prekluzívna lehota sa musí naviazať na skončenie v kontexte § 64 ZP, nie toho čo sa predvídalo v čase doručenia výpovede.
Dalibor Motyčka, 29. 03. 2017 v 11:27 - AD - Igor Krist
Ďakujem.
dusan.durian, 10. 04. 2018 v 13:44 - 3Cdo/29/2017
"24. Zásada právnej istoty, ktorá úzko súvisí s požiadavkou stability práva, sa uplatňuje aj vo vzťahoch medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Naplnenie tejto požiadavky sleduje tiež právna úprava obsiahnutá v § 77 Zákonníka práce. Dvojmesačná lehota uvedená v tomto ustanovení patrí medzi prekluzívne lehoty. Základným účelom inštitútu preklúzie je pôsobiť na subjekty právnych vzťahov, aby v primeraných lehotách uplatňovali svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby ani jedna strana týchto vzťahov nebola vystavená právnej neistote po časovo neprimeranú dobu. Preklúzia znamená zánik práva neuplatnením v zákonom stanovenom čase, ktorý nastáva len v zákonom stanovených prípadoch. Ustanovenie § 36 Zákonníka práce (k tomu viď § 120 zákona č. 400/2009 Z.z.), ktoré zaraďuje lehotu uvedenú v § 77 Zákonníka práce k tam uvedeným prekluzívnym lehotám, obsahuje taxatívny výpočet tých právnych vzťahov, pri ktorých zákonodarca dáva prednosť záujmu na stabilite vzťahov zamestnanca a zamestnávateľa pred neistotou, s ktorou je spojené spochybnenie podmienok zániku týchto vzťahov. Účelom stanovenia prekluzívnej lehoty – aj v prípade § 77 Zákonníka práce – je teda to, aby sa čo najrýchlejšie odstránila neistota právneho vzťahu zamestnanca a zamestnávateľa a čo najskôr nastolila právna istota.
25. Skutočnosť, že sa zamestnanec nachádza v ochrannej dobe, môže mať právne následky len z hľadiska výpovednej doby ( § 64 ods. 2 Zákonníka práce), nie však z hľadiska prekluzívnej lehoty v zmysle § 77 Zákonníka práce. Účelom právnej úpravy ochrannej doby je chrániť zamestnanca pred nepriaznivými dopadmi určitých okolností a situácií, v ktorých sa nachádza (napríklad vtedy, keď je uznaný dočasne za práceneschopného pre ním nevyvolanú chorobu alebo úraz, keď je uvoľnený na výkon dobrovoľnej vojenskej prípravy, resp. keď je zamestnankyňa na materskej dovolenke). Účelom ochrannej doby rozhodne nie je vytvoriť zamestnancovi širší časový priestor na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru.
26. Vec prejednávajúci senát najvyššieho súdu, vychádzajúc z podstaty a účelu stanovenia lehoty uvedenej v § 77 Zákonníka práce, zastáva názor zhodný s právnymi závermi vyjadrenými v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 31/1997 (R 119/1999). Podľa jeho presvedčenia je naďalej (aj za účinnosti Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z.) opodstatnený právny názor, podľa ktorého začiatok a plynutie lehoty na uplatnenie práva na určenie neplatnosti výpovede podľa § 77 Zákonníka práce nemôže ovplyvniť ani prípadná práceneschopnosť zamestnanca. Aj z doslovného znenia § 77 Zákonníka práce je zrejmé, že pre plynutie prekluzívnej lehoty uvedenej v tomto ustanovení je podstatný prejav smerujúci k skončeniu pracovného pomeru, čo vyplýva zo slovného spojenia „v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť“. Za „deň, keď sa mal pracovný pomer skončiť“ tu treba považovať posledný deň výpovednej doby nepredĺženej o ochrannú dobu. Princíp právnej istoty a požiadavka stability práva tu opodstatňuje záver, podľa ktorého práceneschopnosť zamestnanca, ktorá (podobne ako iné situácie, v ktorých je zamestnanec v ochrannej dobe) môže trvať aj podstatne dlhšiu dobu, neovplyvňuje lehotu na uplatnenie neplatnosti výpovede danej zamestnancovi z pracovného alebo štátnozamestnaneckého pomeru."
v súčasnosti prebieha ešte jedno dovolacie konanie v inej právnej veci, v ktorej sa rieši totožná právna otázka; dovolacie konanie nie je doposiaľ právoplatne skončené...
dusan.durian, 10. 04. 2018 v 13:46 - oprava
NS SR vôbec nebral do úvahy ani zmenu znenia zákona a formulačné odlišnosti....kde uvádza, že "Formulačné odlišnosti právnej úpravy tejto lehoty.....na tom nič nemenia"
Som veľmi sklamaný v prístupu NSSR v tejto veci, pretože toto je v podstate nový rozsudok NSSR, kde sa rieši táto otázka - protichodný názor NSSR ako rozsudok a názor NSSR z roku 2010 a NSSR tam nevidel ani dôvod to postúpiť veľkému senátu (nakoľko sa vraj neodklonil od rozsudku z roku 1997 aj keď ten neriešil otázky od kedy sa počíta prekluzívna lehota na podanie žaloby)...
Neviem si ani predstaviť, že o mesiac rozhodne NSSR v tej druhej veci presne opačne ako v mojej...
Neviem čo sa dá s tým ešte robiť :/ Nejaká rada?
Milan Hlušák, 11. 04. 2018 v 10:43 - K rozhodnutiu
Taktiež si myslím, že R 119/1999 je tu ok. Prípady sa odlišujú len v tom, či neplatná výpoveď bola daná pred ochrannou dobou alebo počas nej. Podstata je ale v oboch situáciách rovnaká.
Ak pritom existuje R rozhodnutie a jediné neR rozhodnutie a najvyšší súd sa chce prikloniť k R rozhodnutiu, tak to do veľkého senátu podľa mňa nemá ísť. Treba k tomu pozrieť novšiu judikatúru, či sa z nej nedá niečo vyvodiť (napr. 3 Cdo 6/2017). Aj sudkyňa Moravčíková k tomu niečo pred časom písala do Bulletinu.
Elena Szabóová, 13. 04. 2018 v 11:16 - Polemika
Účelom celej ochrannej doby je poskytnutie ochrany zamestnancovi - tak ako je podrobne odôvodnené vyššie.
Zákonník práce je primárne postavený na ochrane zamestnanca ako slabšej zmluvnej strany. Na tom sa asi zhodneme.
Bolo by preto v rozpore s účelom zákona a ochranou zamestnanca, aby mu právny poriadok ukladal vykonať právny úkon (pod sankciou preklúzie) v čase, kedy má "chránený" štatút. Pretože pri preklúzii nemožno "odpustiť zmeškanie lehoty", zamestnanec by, napr. pri zmienenej polročnej hospitalizácii bol konfrontovaný s relatívnou nemožnosťou úkon (podanie žaloby) vykonať, a dôsledkom nemožnosti by bola strata práva.
Ak zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nastupuje zákonná fikcia, že pracovný pomer sa neskončil. Ergo - z pohľadu zamestnanca sa neskončil, z pohľadu zamestnávateľa áno, pretože na výpovedi trvá a prácu zamestnancovi neprideľuje. Preto používa zákon termín "mal skončiť"ň
Začiatok plynutia výpovednej doby je úplne jasný.
Koniec je predmetom polemiky.
Všetky následky ale zákon spája s UPLYNUTÍM výpovednej doby. Ak sa táto predĺži o ochrannú dobu, skončí pracovný pomer až skončením ochrannej doby.
Teda - ak s uplynutím výpovednej doby spája zákon skončenie pracovného pomeru, a pracovný pomer v prípade ochrannej doby končí až uplynutím výpovednej doby (aj v zmysle "má skončiť" ak zamestnanec oznámi, že na zamestnávaní trvá), za logickejšie a súladnejšie s účelom zákona považujem, že prekluzívna končí až dva mesiace po skutočnom skončení pracovného pomeru.
Nezdá sa mi logické, aby lehota na podanie žaloby skončila skôr, ako skončí samotný pracovný pomer.
Milan Hlušák, 07. 01. 2020 v 08:28 - ÚS k 3Cdo/29/2017
K samotnému meritu ÚS povedal, že "[t]reba konštatovať, že protichodné právne názory senátov najvyššieho súdu sú založené na odlišných preferenciách. Kým skoršie (publikované) stanovisko preferuje princíp právnej istoty (plynutie prekluzívnej lehoty na podanie žaloby nemôže závisieť na neistom faktore dĺžky práceneschopnosti zamestnanca), zatiaľ novšie (nepublikované) stanovisko preferuje zvýšenú ochranu zamestnanca ako „slabšej strany“ pracovnoprávneho vzťahu pred zamestnávateľom ako „silnejšou stranou“. Obe tieto preferencie sa javia ústavnému súdu ako legitímne a ústavne konformné".
Práceneschopnosť zamestnanca nemá vplyv na plynutie lehoty na uplatnenie nároku podľa § 77 Zákonníka práce.
"Účelom právnej úpravy ochrannej doby ( § 64 ods. 1 Zákonníka práce) je chrániť zamestnanca pred nepriaznivými dopadmi určitých okolností a situácií, v ktorých sa nachádza (napríklad vtedy, keď je uznaný dočasne za práceneschopného pre ním nevyvolanú chorobu alebo úraz, keď je uvoľnený na výkon dobrovoľnej vojenskej prípravy, resp. keď je zamestnankyňa na materskej dovolenke). Účelom ochrannej doby rozhodne nie je vytvoriť zamestnancovi širší časový priestor na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, čo by - pri názore zastávanom žalobcom - mohlo predstavovať niekedy aj celé roky. Účelom právnej úpravy lehoty dvoch mesiacov, v ktorej má zamestnanec, ako aj zamestnávateľ možnosť uplatniť neplatnosť skončenia pracovného pomeru na súde ( § 77 Zákonníka práce), je čo najskôr dosiahnuť stav právnej istoty, resp. prekonať stav právnej neistoty vyvolanej tým, že bola spochybnená platnosť skončenia pracovného pomeru. " (NS SR sp. zn 1 VCdo 2/2019)
"Článok 7 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej pracovník, ktorý dostal protiprávnu výpoveď a následne opätovne nastúpil do zamestnania v súlade s vnútroštátnym právom v dôsledku zrušenia jeho prepustenia súdnym rozhodnutím, nemá nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok za obdobie odo dňa prepustenia do dňa jeho opätovného nastúpenia do zamestnania, z dôvodu, že počas tohto obdobia tento pracovník pre zamestnávateľa skutočne nepracoval, keďže mu tento zamestnávateľ nepridelil prácu, a že počas uvedeného obdobia už má v súlade s vnútroštátnym právom nárok na náhradu mzdy."
Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím