Autori:

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ohlasuje, že nový zákon o upomínacom konaní má v konečnom dôsledku výrazne skrátiť lehotu, v ktorej podnikateľ dostane svoje peniaze.[1] Tento oznam je výsledkom legislatívneho procesu, ktorý začal predbežnou informáciou k návrhu zákona, ktorým sa mal novelizovať Exekučný poriadok a iné zákony.[2] V tomto dokumente Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky uviedlo, že sa má okrem iného pripravovať právny predpis, ktorého cieľom je vytvoriť efektívny nástroj na riešenie vymáhania nesporných nárokov, správne nastavenie motivácii strán, odradenie od uplatňovania nárokov bez právneho základu a odradenie od odporovania dôvodne uplatneným nárokom. Výsledok tohto legislatívneho procesu sa prejavil v podobe návrhu nového zákona o upomínacom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov.[3] Z dôvodovej správy je zrejmé, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky zistilo, že je potrebné urýchlenie konania o veľkom množstve podávaných návrhov na vydanie platobných rozkazov zameraných na uspokojovanie peňažných pohľadávok žalobcov. Predkladateľ je teda znepokojený množstvom podávaných návrhov na vydanie platobných rozkazov a tým, že tieto konania nie sú dostatočne rýchle.

K návrhu zákona o upomínacom konaní prebehlo už i pomerne rozsiahle pripomienkové konanie,[4] pričom tento príspevok sa vzťahuje k pôvodnému návrhu zákona tak, ako bol predložený do pripomienkového konania. Predmetom príspevku nie je snaha o doplnenie pripomienok, ale skôr hlbšia analýza zmien a súčasného stavu v efektivite rozhodovania platobným rozkazom, spôsob, ako sa s týmto stavom vyporiadava návrh zákona o upomínacom konaní a analýza toho, či navrhované riešenia môžu priniesť viac efektivity do činnosti súdov v rozhodovaní o peňažných nárokoch. Nakoniec článok načrtáva celkom inú predstavu o tom, ako by mal byť upravený rozkaz na plnenie.

Nárast množstva návrhov alebo zmena spôsobu vybavovania žalôb na plnenie

Je prirodzené, že v trhovej ekonomike sa vymáhajú najmä peňažné nároky a práve preto je podávané na súdy „množstvo“ návrhov, ktorých cieľom je ich uspokojenie. Množstvo podávaných návrhov súvisí s množstvom rôznych peňažných vzťahov, do ktorých vstupujú ekonomické subjekty v závislosti od vývoja hospodárstva. Hospodárstvo našej krajiny je v súčasnosti pomerne stabilné. Možno zovšeobecniť, že súdy dobieha rast a následný pád ekonomiky po roku 2008. Vývoj mal za následok nárast peňažných vzťahov v období spred roka 2008 a následne nárast neplnenia povinností z týchto vzťahov po roku 2008. Tento ekonomický proces sa prirodzene prejavil aj „v množstve návrhov.“ Nevedeckým odhadom množstva návrhov, ktorý vychádza z obmedzeného poznania súdnych štatistík (súdne štatistiky nemožno považovať za nerozporuplný základ odborného uvažovania), možno odhadnúť, že ak v rokoch 2007 až 2010 bol tento nápad relatívne stabilný, v priebehu rokov 2011 až 2014 došlo k nárastu množstva týchto návrhov o približne 20 % až 30 %.

Viac ako na množstvo sa treba zamerať na spôsob vybavovania týchto návrhov slovenským súdnictvom. Rozhodujúcou skupinou, ktorá spôsobila zvýšenie množstva vecí napádajúcich na slovenské súdy do základného konania po roku 2011, boli návrhy týkajúce sa spotrebiteľských zaplatení, teda zaplatení dlhov, ktoré vznikli v súvislosti s uspokojovaním rôznych spotrebných potrieb slovenských domácností. Práve spotrebiteľské zaplatenia boli rozhodujúcim prvkom, ktorý spôsobil nárast množstva návrhov na zaplatenie. V súčasnosti možno zovšeobecniť, že z návrhov na zaplatenie sa väčšina, odhadom 80 % až 90 %, týka rôznych spotrebiteľských dlhov. Len relatívne malý zvyšok vychádza z iných civilných, a najmä osobitého zreteľa hodných obchodnoprávnych vzťahov.

Výrazne sa zmenila i štruktúra uplatnených spotrebiteľských pohľadávok. V súčasnosti dominujú návrhy rôznych špecializovaných postupníkov, ktorí skupujú pohľadávky od bánk a iných poskytovateľov spotrebných služieb. S ohľadom na podstatu podnikania týchto subjektov podanie návrhu na súd pre nich neznamená len nástroj na rýchle dosiahnutie exekučného titulu, ale je i ďalším spôsobom faktického vymáhania dlhu. Podaniu návrhu na súd predchádza rozsiahle, často úspešné či už telefonické alebo písomné upomínanie v podobe zasielania prehnaných, exekúciou hroziacich (posledných) predžalobných výziev, spojených s návrhmi na uzavieranie dohôd o uznaní dlhov a splátkových kalendárov. Výnimkou nie je ani uplatňovanie si dlhov prostredníctvom dohôd o zrážkach zo mzdy voči zamestnávateľom dlžníkov. Osobitnú kapitolu zaťažujúcu predovšetkým exekučné oddelenia slovenských súdov v tomto systéme zohrávajú rozhodcovské súdy. Z ekonomického pohľadu treba postupom veriteľov rozumieť. To platí najmä v prostredí slovenského právneho povedomia. Množstvo slovenských spotrebiteľov považuje svoj podpis na akejkoľvek listine (zmenke, uznaní premlčaného dlhu), ktorý bol urobený kdesi medzi dverami bytového domu, za nič nespôsobujúcu formalitu.

Snáď i slovenské súdy si dlho nevšímali, že čo je uplatnené návrhom na zaplatenie, dlhom nie je a nie všetkému možno, a to najmä, ak ide o spotrebiteľský dlh platobným rozkazom vyhovieť tak, že sa do platobného rozkazu prepíše petit návrhu žalobcu. Nielen nevšímavosť súdov, ale aj vynaliezavosť niektorých verejným právom nepostihovaných veriteľov viedla po roku 2006 k nekončiacemu boomu slovenského civilného spotrebiteľského zákonodarstva. Je to dôsledok toho, že verejnoprávne problémy sa na Slovensku s obľubou riešia prostriedkami súkromného práva, o ktorých v konečnom dôsledku rozhodujú všetko znesúce súdy. Predpisy, často rozporuplné a nepresné, rôznych výkladov hodné, no predovšetkým nestabilné, priniesli celkom nové prístupy do rozhodovania väčšiny návrhov na zaplatenie. Mnohé z týchto názorov sú predmetom prebiehajúcej a prirodzene neustálenej diskusie, či už v rozhodnutiach súdov alebo i v dogmatike nášho hmotného práva. Nie je snahou ich opísať, no stav diskurzu asi najlepšie ilustrujú porovnania niektorých príspevkov k horúcim témam spotrebiteľského hmotného práva.[5]

Boomu zákonodarstva, nasledoval rozkvet ochrany spotrebiteľa v rozhodovaní súdov, ktorý bol posilnený novelami Občianskeho súdneho poriadku. Osobitne treba spomenúť fakticky v mnohom pozitívne a kontradiktórnosť prinášajúce vstupovanie vedľajšieho účastníka na ochranu spotrebiteľa podľa určite nie práve systémového § 93 ods. 3 OSP. Na strane druhej sa objavili aj názory výkladu § 153 ods. 3, § 153b ods. 5 a § 172 ods. 9 OSP, ktoré dospievali k záverom, že úlohou súdu je kontrolovať aj také zmluvné dojednania, ktoré nemajú nič spoločné s uplatnenými nárokmi. Súdy vo svojich rozhodnutiach často prestali byť orgánom rozhodujúcim o uplatnenom nároku, ale skôr akýmsi vyšetrovacím orgánom – kontrolórom všeobecných zmluvných podmienok a zúčtovacích programov úverových vzťahov. Podľa § 153 ods. 3 OSP možno súd rovno mať za Aula Ageria actionis popularis. Súdy určite v stovkách súdnych rozhodnutí konštatovali úžeru, neprijateľné zmluvné podmienky, zavádzanie spotrebiteľa a podobne, no nemožno si spomenúť, ktorý z týchto prípadov viedol k ráznemu verejnoprávnemu riešeniu. Skôr nasledovala formálna zmena všeobecných podmienok veriteľa, upustenie od podávania návrhov na súdy a voľba rozhodcovských súdov a iné metódy získavania a vymáhania toho, čo už bolo označené za neprijateľné. Preto ani nemožno byť prekvapený, že prospotrebiteľský prístup slovenského zákonodarcu v oblasti súkromného procesného práva už nemá žiadne limity. Treba len dúfať, že jeho poslednou erupciou niekam k hrane ústavnosti a dávno za hranou preťaženia exekučných oddelení slovenských súdov bol čl. V zákona č. 438/2015 Z.z., ktorým sa novelizoval Exekučný poriadok, ktorý má byť bodkou sa zmenkami v spotrebiteľských vzťahoch.

Takzvaný návrh na vydanie platobného rozkazu, takzvané skrátenie konanie

V mnohom mylný, no v mnohom pozitívny vývoj spotrebiteľského práva viedol k tomu, že rozhodnutie o platobnom rozkazu prestalo byť automatizovanou činnosťou spočívajúcou v prepise petitov návrhov do výrokov platobných rozkazov, ale osobitným, mylne vyšším súdnym úradníkom zvereným rozhodovaním vo veci samej. To, že v prípade vydania platobného rozkazu nejde o vytvorenie akejsi upomienky podľa želania navrhovateľa jasne aj bez zbytočných prídavkov k ochrane spotrebiteľa ( § 172 ods. 9 OSP) vyplýva i z porovnania § 172 ods. 1 OSP s § 265 ods. 1 CSP. Strohé spojenie OSP: „v návrhu sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúce zo skutočností uvedených navrhovateľom“ bolo nahradené jasnejšími, no zrejme hmotnoprávnymi a nie iba procesnými limitmi v texte CSP: „ak je možné vo veci samej rozhodnúť na základe skutočností tvrdených žalobcom, o ktorých súd nemá pochybnosti, najmä ak tieto skutočnosti vyplývajú z listinných dôkazov.“ Preto je vydanie platobného rozkazu rozhodnutím vo veci samej, teda rozhodnutím pri ktorom súd posudzuje to, či má v žalobe všetky potrebné tvrdenia, či sú tieto tvrdenia preukázané a či z týchto tvrdení po ich právnom posúdení možno dospieť k záveru, že žaloba je dôvodná. Fakticky vývoj viedol k tomu, že oproti obdobiu spred 10 rokov sa výrazne znížil počet vecí, v ktorých bol bez ďalšieho vydaný platobný rozkaz a v ktorých sa i tento spôsob rozhodnutia stal konečným, a čo je podstatné vykonateľným súdnym rozhodnutím.

Na stratenú efektivitu pri vydávaní platobných rozkazov reagovalo aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky vyhláškou č. 334/2014 Z.z., ktorou boli od 1.1.2015 zrušené osobitné registre Ro a Rob a predovšetkým boli zrušené ustanovenia, ktoré vytvárali mimozákonné pojmy „skrátené konanie“ a „návrh na vydanie platobného rozkazu.“ Skrátené konanie bolo akýmsi pomenovaním konania, v ktorom bolo možné vydať platobný rozkaz. Tento pojem je nesprávny, keďže právna úprava platobného rozkazu nevytvárala žiadne osobitné konanie, ale osobitný spôsob rozhodnutia o návrhu – žalobe, v ktorej sa uplatňovalo právo na zaplatenie peňažnej sumy. Rovnako celkom bez významu bolo používanie spojenia návrh na vydania platobného rozkazu, keďže tento pojem stratil svoj akýkoľvek praktický význam pre súdne rozhodovanie ešte prijatím zákona č. 133/1982, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok a ktorým bolo dovtedajšie znenie § 172 ods. 1 CSP: „predseda senátu môže vydať bez vypočutia odporcu platobný rozkaz, ak o to požiada navrhovateľ“ nahradené novým znením: „predseda senátu môže aj bez výslovnej žiadosti navrhovateľa a bez vypočutia odporcu vydať platobný rozkaz.“ Už od roku 1983 sa platobné rozkazy môžu vydávať bez osobitného návrhu na jeho vydanie tak, ako sa aj pri použití tejto zbytočnej arengy, či už v úvode alebo na záver textu žaloby vydať nemusia, keďže jediným faktorom toho, či takto bude rozhodnuté je posúdenie dôvodnosti žalobou, a treba zopakovať, že nie návrhom na vydanie platobného rozkazu, uplatneného nároku.

Po roku 1983 živou spomienkou na pojem návrh (správnejšie žiadosť) na vydanie platobného rozkazu, zostali vyššie opísané, až v roku 2014 zrušené, ustanovenia spravovacieho a kancelárskeho poriadku a zákon o súdnych poplatkoch, ktorý od svojho prijatia až do 30.6.2016 k poznámkam k položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov používal pojem návrh na vydanie platobného rozkazu, a to v rôznych významoch pre rozhodovania o poplatkovej povinnosti. Nezmyselnosť pojmu návrh na vydanie platobného rozkazu, asi najlepšie dokumentuje súčasné znenie poznámky 5 k položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej sa poplatok za žalobcu platí aj vtedy, ak má súd o žalobe rozhodnúť vydaním platobného rozkazu. Akoby bolo hriechom povedať, že akékoľvek podanie označené ako návrh na vydanie platobného rozkazu je niečím iným ako žalobou o splnenie povinnosti a platobný rozkaz je len osobitným spôsobom ako o takejto žalobe i bez návrhu rozhodnúť inak ako rozsudkom.

Príčiny pomalého konania

Predkladateľ návrhu zákona o upomínacom konaní konštatuje potrebu urýchlenia konania o návrhoch na vydanie platobného rozkazu; teda vychádza z toho, že konanie, ktoré predchádza vydaniu platobného rozkazu nie je dostatočne rýchle. Príčiny tohto javu môžu byť objektívne, teda vyvolané povahou právnej úpravy a charakterom úkonov strán.

V súčasnosti pri uplatnení peňažných nárokov je skôr výnimkou, že poplatková povinnosť žalobcu je splnená už pri podaní žaloby. Častejšie sú prípady, keď žalobcovia, a to na svoju ujmu spočívajúcu v predĺžení konania, platia súdny poplatok až potom, ako súd rozhodne o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku na výzvu podľa § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch. Častým, a to najmä pri žalobcoch, ktorí v tomto postavení vystupujú pravidelne, je taký ich postup, ktorý spočíva v tom, že nimi podanú žalobu treba považovať za neúplnú alebo nezrozumiteľnú a odstraňovať jej neúplnosť postupom podľa § 129 CSP. Tento jav je prirodzeným následkom toho, že žalobcami sú často postupníci, teda subjekty, z ktorých podnikateľskej činnosti pohľadávka nevznikla a subjekty, ktoré neúplnosťou svojej žaloby eliminujú administratívnu náročnosť pri jej spisovaní alebo zámerne zamlčujú také skutkové tvrdenia, ktoré by mohli viesť k tomu, že by súd ich žalobu, najmä tú, ktorá je podaná proti spotrebiteľovi, považoval či už sčasti alebo v celom rozsahu za nedôvodnú. Tieto javy však nemožno považovať za také prieťahy, ktoré by boli vyvolané činnosťou súdu, ak sa na ne dostatočne rýchlo reaguje rozhodnutiami, či už podľa § 10 zákona o súdnych poplatkoch alebo podľa § 129 CSP.

Iné prieťahy, ktoré v tomto procese vznikajú, možno označiť za prieťahy subjektívne; spôsobené, či už nesprávnym riadením súdnictva (málo zamestnancov konkrétneho súdu), riadením súdu (nesprávne zostavený rozvrh práce) alebo nakoniec riadením a činnosťou konkrétneho súdneho oddelenia. To platí o to viac, že písomné vyhotovenie listín v súvislosti s rozhodnutím o vydaní alebo nevydaní platobného rozkazu je úkonom administratívne jednoduchým. Ide o rozhodnutie súdu, ktoré okrem jasného právneho názoru a prepisu petitu žaloby do formulára platobného rozkazu alebo formulára, s ktorým sa žaloba doručí protistrane, nevyžaduje žiadnu ďalšiu osobitnú činnosť, najmä nevyžaduje uskutočnenie pojednávania a prepis právneho posúdenia súdu do odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Domnelé a skutočné dôvody neefektívnosti

Treba poopraviť v dôvodovej správe návrhu zákona o upomínacom konaní uvedené konštatovanie, podľa ktorého je potrebné urýchlenie konania o veľkom množstve podávaných návrhov na vydanie platobných rozkazov zameraných na uspokojovanie peňažných pohľadávok žalobcov. A to jednak nahradením spojenia množstvo návrhov na vydanie platobného rozkazu, skôr spojením množstvo žalôb na splnenie povinností spotrebiteľov. Na strane druhej potrebu urýchlenia konania treba nahradiť potrebou lepšieho riadenia súdnictva, súdov a jednotlivých súdnych oddelení.

Napriek všetkému vyššie uvedenému nemožno dospieť k záveru, že by rozhodovanie o žalobách na plnenie bolo pri súčasnej procesnej právnej úprave efektívne. Neefektívnosť však vyplýva z toho, že sa neustále znižuje počet žalôb, o ktorých sa rozhodne platobným rozkazom a z toho, že sa znižuje i počet platobných rozkazov, ktoré sa v konečnom dôsledku, či už pre nedoručenie alebo podanie odporu stanú konečným a vykonateľným súdnym rozhodnutím. Inak povedané (i) platobné rozkazy sa nevydávajú, lebo časť nároku je nedôvodná, hoci je súdu, spravidla už po podaní žaloby, zrejmé, ako o žalobe rozhodnúť; (ii) platobné rozkazy sa vydajú, no rušia sa, ak nie sú doručené žalovanému a (iii) strany nie sú žiadnym spôsobom motivované nepodať proti platobnému rozkazu odpor, a najmä ani nemajú osobitnú motiváciu, aby ich vec bola právoplatne rozhodnutá platobným rozkazom.

V súčasnej právnej úprave sa uplatňuje množstvo nárokov, ktoré sú súdmi považované za či už celkom alebo sčasti nedôvodné. Príčinou tohto javu je okrem nekvality právneho prostredia i nestabilita hmotného práva, časté zmeny právnej úpravy (napr. sadzba úrokov z omeškania), no predovšetkým dynamika spotrebiteľského práva. To vedie k tomu, že súd nemôže platobným rozkazom rozhodnúť bagateľné veci, a to najmä vtedy, keď návrh považuje za nedôvodný, často ešte v bagateľnejšej časti, hoci možno dôvodne predpokladať, že iné skutkové tvrdenia, okrem tých, ktoré vyplývajú zo žaloby a jeho prípadného doplnenia postupom podľa § 129 CSP a prevažne z listinných dôkazov, žalobca a ani žalovaný do konania neprinesú. Podstatou doterajšej právnej úpravy je to, že platobný rozkaz je nutné doručiť do vlastných rúk, pričom náhradné doručenie je vylúčené. Žalobca nie je žiadnym spôsobom demotivovaný v zotrvávaní na svojej žalobe v prípadoch, ak žalovaného nemožno pri doručovaní nájsť alebo ide o žalovaného, voči ktorému je bezúspešne roky vedených množstvo exekučných konaní. Nakoniec ani sám žalobca vo väčšine svojich žalôb nie je motivovaný v tom, aby konanie o jeho žalobe skončilo platobným rozkazom, keďže z pohľadu poplatkového je jedno, či súd o jeho žalobe rozhodne platobným rozkazom alebo rozsudkom, a to najmä v prípade ak si je vedomý, že prípadné čiastočné zamietnutie jeho žaloby nezvýši jeho výdavky spojené s platením súdnych poplatkov alebo právnym zastúpením.

Nemecký vzor

V uvedených súvislostiach preto treba porovnať to, akým spôsobom sa dosahuje efektivita súdneho rozhodovania, keď väčšina na súde uplatnených peňažných nárokov sa vyrieši zjednodušeným rozhodnutím obdobným platobnému rozkazu s tým, ako sa táto efektivita mieni dosiahnuť predkladateľom navrhovaného zákona o upomínacom konaní. Porovnanie nemeckej úpravy upomínacieho konania (Mahnverfahren) podľa nemeckého ZPO sa ponúka už len z toho pohľadu, že predkladateľ používa v názve zákona nepochopiteľne prívlastok upomínacie konanie, hoci výraz návrh na upomínacie konanie (Mahnantrag) alebo upomínacie rozhodnutie (Mahnbescheid) v texte zákona vôbec nepoužíva a zostáva pri zaužívanom, no obsahovo inom pojme návrhu na vydanie platobného rozkazu a platobného rozkazu. Okrem toho sa na prvý pohľad javí, že predkladateľ je inšpirovaný rôznymi konštrukciami, ktoré vychádzajú z nemeckej právnej úpravy obsiahnutej v § 688 – 703d ZPO.

Definícia predmetu zákona obsiahnutá v § 1 návrhu zákona navádza k tomu, že upomínacie konanie je osobitným konaním, teda nejde o konanie podľa CSP. Inšpirácia nemeckými riešeniami je zrejmá i z § 2 návrhu zákona, ktorý stanovuje osobitnú kauzálnu príslušnosť Okresného súdu Banská Bystrica. O kauzálnu príslušnosť zrejme nejde, ide skôr o osobitnú miestnu príslušnosť v závislosti od zvoleného spôsobu uplatnenia peňažnej pohľadávky, keďže rozlišujúcim faktorom pre určenie príslušnosti nie je kauza právneho vzťahu, ale skôr zvolený procesný nástroj uplatnenia nároku na súde. Podobne je tomu tak i v Nemecku, kde § 689 ods. 3 ZPO splnomocnil vlády spolkových krajín na to, aby nariadením určili súd prvého stupňa (Amtsgericht), ktorý bude miestne príslušný pre upomínacie konania pre viaceré, inak miestne príslušné súdy prvého stupňa. To viedlo k tomu, že na toto osobitné konanie je v každej spolkovej krajine spravidla miestne príslušný jeden súd prvého stupňa, a to pre celú spolkovú krajinu.

Prípustnosť upomínacieho konania podľa ZPO a dôvody neprípustnosti návrhu na vydanie platobného rozkazu podľa návrhu zákona

Ustanovenia § 3 ods. 6 písm. a) návrhu zákona stanovuje neprípustnosť návrhu na vydanie platobného rozkazu, ak sa uplatňuje dohodnutý úrok z omeškania vo výške, ktorá o viac ako päť percentuálnych bodov presahuje výšku úroku z omeškania, ktorá by sa použila, ak by takáto dohoda nebola. Ide o zrejmú inšpiráciu, či skôr implantát nemeckej úpravy, ktorá v § 688 ods. 2 bod 1 ZPO stanovuje, že upomínacie konanie nie je prípustné pre nároky podnikateľa proti spotrebiteľovi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere v prípade, ak v zmluve uvedená ročná úroková sadzbe presahuje o 12 % platnú úroková sadzbu podľa § 247 BGB. I matematicky sa predkladateľovi podarilo približne sa priblížiť k nemeckej hranici neprípustnosti. No ťažko možno rozumieť tomu, prečo sa toto ustanovenia musí vzťahovať aj na iné ako spotrebiteľské vzťahy.

Ustanovenie § 3 ods. 6 písm. c) návrhu zákona je verným prepisom § 688 ods. 2 bod 2 ZPO, podľa ktorého upomínacie konanie nie je prípustné, ak je uplatnenie nároku závislé od ešte neuskutočneného vzájomného plnenia, pričom opäť nepochopiteľne sa táto ochrana pred upomínacím konaním podľa návrhu zákona vzťahuje len na nároky, ktoré sú uplatňované proti spotrebiteľovi. Vypustenia hodný je určite nie práve do predpisu formálneho práva vhodný pojem „iný zmluvný dokument.“

Ustanovením § 3 ods. 3 v spojení s § 3 ods. 4 prvá veta návrhu zákona začína to, čo možno označiť malými, no v konečnom dôsledku podstatnými rozdielmi, ktoré vzďaľujú slovenský návrh zákona v slovenských podmienkach od nemeckej právnej úpravy a jej efektov úpravy v odlišnom právnom a spoločenskom prostredí. Ustanovenie § 3 ods. 3 návrhu zákona sa podstatným spôsobom odlišuje od § 688 ods. 1 ZPO, podľa ktorého upomínacie rozhodnutie (Mahnbescheid) sa vydá na návrh navrhovateľa, ak sa ním uplatňuje nárok na zaplatenie určitej peňažnej sumy v eurách. Podstatný rozdiel navrhovanej právnej úpravy spočíva v tom, že na podanie návrhu na vydanie platobného rozkazu sa vyžaduje to, že nárok možno dôvodne predpokladať, pričom v opačnom prípade, súd takýto návrh podľa § 6 ods. 1 písm. b) návrhu zákona odmietne. Týmto je rozhodnutie o tom, či bude platobný rozkaz vydaný postavené kvalitatívne na roveň bežného rozhodovania o vydaní alebo nevydaní platobného rozkazu podľa ustanovení CSP, keďže si nemožno predstaviť taký výklad, ktorý by videl rozdiel medzi dôvodným predpokladom nároku podľa § 3 ods. 3 návrhu zákona a možnosťou rozhodnutia vo veci samej, na základe skutočností, o ktorých súd nemá pochybnosti podľa § 265 ods. 1 CSP. Predovšetkým však práve toto spojenie výrazne mení význam a následky vyššie uvedených, z ZPO implantovaných konštrukcií, keďže ZPO takéto dôvody neprípustnosti upomínacieho konania nevytvára.

Stanovenie podmienky skúmania, či dôvodnosť nároku možno predpokladať vedie k tomu, že sa ako zbytočné javí, keď predkladateľ v návrhu zákona stanovuje, že návrh nie je prípustný, ak (i) žalovaný je spotrebiteľ a uplatňuje sa nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku majúcu vplyv na uplatňovaný nárok ( § 3 ods. 6 písm. b) a (ii) uplatňuje sa nárok, ktorý je v zjavnom rozpore s právnymi predpismi ( § 3 ods. 6 písm. f). Uplatnenie nároku podľa neprijateľnej zmluvnej podmienky a uplatnenie nároku v zjavnom rozpore s právnymi predpismi je len osobitným vyjadrením toho, že nárok nemožno dôvodne predpokladať. Okrem toho uplatňovanie nárokov na základe neprijateľne sa javiacich zmluvných podmienok je najčastejším a viac menej pravidelným dôvodom toho, že ani pri doterajšej právnej úprave nedôjde k vydaniu platobného rozkazu v spotrebiteľských konaniach. Obdobne je tomu tak, aj v iných konaniach, keď dôvodom nevydania platobného rozkazu býva určitý zjavný rozpor uplatneného nároku s právnymi predpismi, teda časť nároku nemožno dôvodne predpokladať. Pravidelne ide najmä o prípady nesprávneho uplatnenia úrokov z omeškania, či už v ich sadzbe alebo v dni začatia omeškania.

Nemeckou predlohou nie je inšpirované, doteraz v legislatíve sa nevyskytujúce ustanovenie § 3 ods. 6 písm. d) návrhu zákona, podľa ktorého návrh nie je prípustný, ak uplatňovaný nárok vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy alebo z iných zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou a žalovaný nebol na jeho zaplatenie vyzvaný v posledných troch mesiacoch pred podaním návrhu. Účel tohto ustanovenia v dôvodovej správe nie je vyjadrený. Nemožno ho ani vytušiť, osobitne s ohľadom na to, že veritelia v spotrebiteľských vzťahoch celkom prirodzene vyzývajú svojich dlžníkov na zaplatenie tak, aby sa vyhli uplatňovaniu svojich nárokov na súde. Okrem toho znenie navrhovaného ustanovenia vyvolá zbytočné otázky o tom, aký má byť obsah, forma a doručenie tejto, inak hmotným a procesným právom nevyžadovanej výzvy.

Je zrejmé, že znenie § 3 návrhu zákona vytvára zásadný rozdiel oproti nemeckej právnej úprave, ktorý spočíva v tom, že neprípustnosťou vydania platobného rozkazu sa sankcionuje (i) zistenie toho, že nárok nemožno dôvodne predpokladať, (ii) uplatnenie nároku proti spotrebiteľovi na základe neprijateľnej podmienky a (iii) zjavná nedôvodnosť uplatneného nároku. Žiadne takéto, hmotnoprávneho posúdenia hodné dôvody neprípustnosti upomínacieho návrhu nemecký zákonodarca nevytvára a formuluje v zásade len dve vyššie spomenuté formálne podmienky – teda osobu, ktorá rozhoduje o vydaní upomínacieho rozhodnutia, nepripúšťa k žiadnej úvahe o tom, že možno mať tvrdené skutočnosti za osvedčené a či z týchto skutočností možno vyvodiť dôvodnosť uplatneného nároku.

Návrh na vydanie platobného rozkazu nie je žalobou

Ustanovenie § 4 je označené nadpisom náležitosti návrhu, pričom stanovuje len formu podania, spôsob jeho podpísania, označenia strán, potrebu priloženia určitých listín a vyhlásení, no žiadnym spôsobom nestanovuje obsahové náležitosti návrhu a predovšetkým sa jasne nevyjadruje k otázke, či návrh na vydanie platobného rozkazu musí mať náležitosti žaloby podľa § 132 ods. 1 CSP. Možno len hádať, že s ohľadom na znenie § 16 ods. 1 návrhu zákona, podľa ktorého ak zákon o upomínacom konaní neustanovuje inak, na konanie sa použije Civilný sporový poriadok, sa javí, že na iné ako formálne náležitosti návrhu sa bude vzťahovať § 132 CSP, keďže § 4 návrhu zákona stanovuje len osobitné formálne náležitosti návrhu podľa zákona o upomínacom konaní. Odpoveď na to, aké majú byť obsahové náležitosti návrhu na vydanie platobného rozkazu je zašifrovaná až v § 14 ods. 1 písm. b) návrhu zákona, podľa ktorého odpor, ktorý súd neodmietol, odošle žalobcovi do piatich pracovných dní od jeho podania a vyzve žalobcu, aby v lehote 15 dní od doručenia výzvy na predpísanom elektronickom formulári doplnil návrh o náležitosti žaloby podľa Civilného sporového poriadku a vyjadril sa k podanému odporu. Z uvedeného sa teda javí, že návrh na vydanie platobného rozkazu nemusí mať obsahové náležitosti žaloby, teda predovšetkým uvedenie rozhodujúcich skutočností.

V tejto súvislosti sa prejavuje hlavný nedostatok navrhovanej úpravy, ktorá na strane jednej núti súd skúmať odôvodnený predpoklad existencie uplatňovaného nároku, no na druhej strane žalobcovi neukladá povinnosť tvrdiť, ale len povinnosť dokazovať bližšie neurčené skutočnosti, a to listinami pripojenými k návrhu. Listinami sa však v procese nepreukazuje dôvodnosť návrhu, ale danosť tvrdeného skutkového stavu. Na okraj k tomu treba uviesť, že práve nahradzovanie povinnosti tvrdiť predkladaním často rozsiahlych listinných dôkazov (všeobecné zmluvné podmienky, výpisy z účtov a podobne), z ktorých má súd sám zistiť dôvodnosť uplatňovaného nároku, (často hádať nevyjadrený skutkový stav), je najčastejším, ale len postupom podľa § 129 CSP odstrániteľným nedostatkom v súčasnosti podávaných žalôb, a to predovšetkým tých, ktorými sa uplatňuje nárok proti spotrebiteľovi. Ustanovenie § 5 však osobitným spôsobom upravuje to, čo sa považuje za vadu návrhu, pričom tento pojem zužuje len na chyby v písaní alebo iné zrejmé nesprávnosti, v dôsledku ktorých je návrh nejasný. Preto postupom podľa § 129 CSP, ktorý za vady žaloby považuje jej neúplnosť a nezrozumiteľnosť, nebude možné odstraňovať neúplnosť návrhu na vydanie platobného rozkazu v osobitnom konaní. Teda nebude možné odstrániť nedostatok žaloby spočívajúci v absencii skutkových tvrdení. Preto možno očakávať, že práve množstvo takýchto návrhov bude odmietnutých.

Asi by nebol dobrým taký procesný predpis, ktorý by v každom paragrafe nespomenul spotrebiteľa. Tomu zodpovedá aj § 4 ods. 2 návrhu zákona, podľa ktorého ak sa návrhom uplatňuje nárok zo spotrebiteľskej zmluvy alebo z iných zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou, žalobca túto zmluvu alebo súvisiace zmluvné dokumenty k návrhu vždy pripojí. Ťažko vyložiť toto ustanovenie, ale skôr je jeho podstatou to, že ak ide o nárok z inej ako spotrebiteľskej zmluvy, predloženie zmluvy, či „zmluvných dokumentov“ nie je potrebné. No ktorý žalobca by tak urobil, ak bude jeho snahou to, aby súd presvedčil o tom, že ním uplatnený nárok je dôvodný. I pri uplatnení nárokov zo spotrebiteľských zmlúv celkom absentuje vyjadrenie povinnosti žalobcu tvrdiť a zvýrazňuje sa povinnosť predkladať zmluvné dokumenty. Tým sa vlastne akceptuje súčasný negatívny jav, keď typický žalobca spotrebiteľa nie je žiadnym spôsobom motivovaný k tomu, aby bolo o jeho žalobe rozhodnuté platobným rozkazom, rád si vyčká na pojednávania a rozsudok, a preto spravidla nemá žiaden problém s tým, aby predložil tzv. zmluvné dokumenty (akokoľvek rozsiahle všeobecné zmluvné podmienky, cenníky, výpisy z účtov faktúry), no bráni sa tomu, aby jasne vyjadril svoje tvrdenia skutkového stavu, čím sa snaží súd dostať k tomu, aby si skutkovú podstatu uplatneného nároku vyvodil z predložených zmluvných dokumentov.

Znova sa treba vrátiť k inšpirujúcej nemeckej právnej úprave. Tá na strane jednej súd žiadnym spôsobom nenúti k tomu, aby skúmal odôvodnenosť uplatneného nároku, a preto ani navrhovateľa nenúti k tomu, aby tvrdil skutkový stav a preukazoval ho priloženými listinami. Podľa § 253 ZPO, ktorý stanovuje náležitosti žaloby je náležitosťou žaloby určitý údaj o predmete sporu a dôvode uplatneného nároku ( § 253 ods. 2 bod 1 ZPO), čím treba rozumieť to, čo § 132 CSP označuje ako rozhodujúce skutočnosti. Na strane druhej náležitosťou upomínacieho návrhu podľa § 690 ods. 1 bod 3 ZPO je len označenie nároku určitým vyjadrením požadovaného plnenia. Teda náležitosťou návrhu v upomínacom konaní v Nemecku nie sú údaje, ktoré by mali viesť k logickému vyvodeniu dôvodnosti nároku, keďže súdny úradník pri vydaní upomínacieho rozhodnutia posudzuje len uplatnené plnenia a nie jeho dôvodnosť. Pritom skúma len to, či sa uplatňuje právo, ktoré možno uplatniť žalobou, nejde o plnenie proti spotrebiteľovi, ktoré by bolo úročené úrokovou sadzbou presahujúcou o 12 % platnú úrokovú sadzbu a nakoniec skúma len na základe vyhlásenia žalobcu to, či uplatnený nárok nie je závislý od ešte neuskutočneného vzájomného plnenia.

Podľa návrhu zákona sa návrh žalobcu na vydanie platobného rozkazu za žalobu nepovažuje, obdobne ako tomu je podľa nemeckej právnej úpravy. Od súdu, či skôr od vyššieho súdneho úradníka na Okresnom súde Banská Bystrica, sa však na rozdiel od nemeckej právnej úpravy a nemeckého súdneho úradníka, žiada posúdenie toho, či uplatňovaný nárok možno dôvodne predpokladať, či nie je uplatnený na základe neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve a dokonca či sa neuplatňuje nárok v zjavnom rozpore s právnymi predpismi, teda s hmotným právom. Je zrejmé, že zúžené povinnosti navrhovateľa platobného rozkazu nekorešpondujú s povinnosťou súdu uplatnený nárok vecne, čo do jeho dôvodnosti v celom rozsahu preskúmať. Preto možno predpokladať, že pomer počtu vydaných platobných rozkazov a počtu odmietnutých návrhov na vydanie bude v upomínacom konaní viac ako v konaní podľa CSP, keďže návrh zákona napriek tomu, že je motivovaný nemeckou právnou úpravou nepreberá jej základný prvok, ktorý spočíva v tom, že dôvodnosť uplatneného nároku sa v upomínacom konaní podľa ZPO neskúma. Nemeckému formalistickému riešeniu, ktoré postráda akékoľvek prvky vecného prieskumu dôvodnosti uplatneného nároku zodpovedá i to, že vydávanie rozhodnutí je sústredné spravidla na jednom súde v spolkovej krajine a že ho vybavujú súdni úradníci. Preto slovenskému modelu, ktorý predpisuje vecné preskúmanie dôvodnosti uplatneného nároku nemôže zodpovedať to, že návrhy na vydanie platobného rozkazu majú vybavovať vyšší súdni úradníci sústredení na jednom súde, keďže konštrukcia obsiahnutá v návrhu zákona o upomínacom konaní bude viesť skôr ako k vydaniu platobného rozkazu, k odmietnutiu návrhu na jeho vydanie.

Doručovanie platobného rozkazu

Ustanovenie § 3 ods. 6 písm. e) návrhu zákona stanovuje, že návrh nie je prípustný, ak by sa mal žalovanému platobný rozkaz doručiť do cudziny. Ide o simplifikované prebratie § 172 ods. 2 OSP, ktoré vylučovalo vydanie platobného rozkazu v prípade, ak ho bolo treba doručiť do cudziny, resp. vylučovalo doručenie platobného rozkazu do zahraničia (napríklad doručenie platobného rozkazu slovenskému občanovi s čerstvým pobytom v inom štáte Európskej únie). Predkladateľ sa zrejme bližšie nezaoberal dôvodom existencie tohto ustanovenia, ktoré má pravdepodobne základ v časoch slobody pohybu a pobytu spred roku 1989 a tomu zodpovedajúcej úspešnej a „častej“ justičnej spolupráci súdov krajín RVHP.

Žiadny rozumný dôvod na to, aby platobný rozkaz nebolo možné doručiť žalovanému do zahraničia neexistuje, keďže slovenské súdy môžu akékoľvek svoje rozhodnutia do zahraničia doručovať, a to prostredníctvom rôznych nástrojov obsiahnutých v medzištátnych zmluvách a predovšetkým v nariadeniach Európskej únie. V tejto súvislosti predkladateľ, hoc motivovaný názvom a miestami aj textom nemeckého vzoru, nesprávne neimplantoval to, ako je táto otázka riešená nemeckými predpismi. Podľa § 688 ods. 2 ZPO ak by sa malo upomínacie rozhodnutie doručiť v zahraničí, je upomínacie konanie prípustné len, ak to predpokladá osobitný zákon (Anerkennungs- und Vollstreckungsausführungsgesetz vom 19. Februar 2001, BGBl. 1, S. 288). Tento zákon v § 32 stanovuje, že upomínacie konanie je prípustné i vtedy, ak by malo byť doručenie uskutočnené v inom štáte, s ktorým má Nemecko zmluvu o uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí alebo v členskom štáte Európskej únie; v takomto prípade môže byť predmetom aj nárok na zaplatenie určitej peňažnej čiastky v cudzej mene. Je zrejmé, že predkladateľ sa vzdáva jednoduchou normou hlbšieho riešenia problematiky doručovania platobného rozkazu do zahraničia. Niet sa však čomu čudovať v prostredí legislatívy nášho súkromného procesného práva, ktoré sa celkom vzdalo snahy uľahčiť orientáciu v rôznych medzinárodnoprávnych vzťahoch v súvislosti s cudzím prvkom v súdnom konaní tak, ako to systémovo robí napríklad vyššie spomenutý nemecký zákon.

Ustanovenia § 9 a § 10 návrhu zákona riešia doručovanie, ktorého doterajšia právna úprava je základnou príčinou toho, že množstvo vecí nebolo možné právoplatne skončiť platobným rozkazom. Nepochybným krokom vpred je zavedenie doručovania platobného rozkazu ako elektronického dokumentu podľa zákona o e-Governmente. Treba len dúfať, že dôjde k tomu, že táto komunikácia orgánov verejnej moci bude akceptovaná čo najširším okruhom fyzických osôb, resp. čoskoro tento spôsobom komunikácie bude obligatórne rozšírený, a predovšetkým akceptovaný právnickými osobami. Doteraz sa tomu tak z rôznych dôvodov nestalo. Vzhľadom na to, že drvivá väčšina subjektov, voči ktorým sa uplatňujú peňažné nároky sú fyzické osoby, nemožno predpokladať, že toto riešenie bude viesť k výraznému zvýšeniu počtu platobných rozkazov, ktoré sa žalovaným – fyzickým osobám podarí doručiť. Možno sa znížia náklady na doručovanie platobných rozkazov žalobcom.

Návrh zákona zostáva na východisku, podľa ktorého sa platobný rozkaz doručuje žalovanému do vlastných rúk a náhradné doručenie platobného rozkazu nie je prípustné. Tým sa zrejme rozumie to, že nie je prípustné doručenie podľa § 111 ods. 3 CSP, podľa ktorého ak nemožno doručiť písomnosť na adresu podľa § 106, písomnosť sa považuje dňom vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvie. Návrh zákona sa doterajšej úpravy pridržiava i v tom, že za úlohu súdu považuje zisťovanie adresy, teda pobytu žalovaného. Činnosť súdu príslušného na vydanie osobitného platobného rozkazu sa však obmedzí len na zisťovanie adresy žalovaného z registrov súdu alebo z registrov iných orgánov, ktoré má tento súd k dispozícii. Nepôjde o kvalitatívne rovnakú činnosť akú treba vykonať pri doručovaní žaloby žalovanému – fyzickej osobe pri doručovaní žaloby podľa § 116 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak sa žalobu nepodarí doručiť žalovanému, ktorý je fyzickou osobou, je súd povinný urobiť všetky úkony potrebné na zistenie skutočného pobytu žalovaného. Možno očakávať, že osobitne príslušný súd nebude vykonávať zisťovanie pobytu žalovaného i tými spôsobmi, ktoré doteraz často viedli k zisteniu pobytu a doručeniu platobného rozkazu žalovanému. Pôjde najmä o zisťovanie pobytu prostredníctvom rodinných príslušníkov, orgánov polície, zamestnávateľa a podobne. Treba len dúfať, že osobitne príslušný súd svoje povinnosti pri doručovaní platobného rozkazu bude vnímať rovnako ako to stanovuje § 116 ods. 1 CSP, hoci bude značne limitovaný i tým, že mu nebudú prístupné registre inak miestne príslušného súdu. V relevantnom množstve súdnych konaní sa i pri neregistrovanej mobilite slovenského obyvateľstva a nefunkčnosti evidencie pobytu osôb na území Slovenskej republiky, darí žalovaných nájsť práve nahliadnutím do súdnych spisov ich všeobecného súdu.

V tejto súvislosti treba uviesť, že predkladateľ návrhu zákona sa pri doručovaní platobného rozkazu nedal inšpirovať nemeckou právnou úpravou, ktorá činnosť súdu pri doručovaní platobného rozkazu výrazne redukuje. Je to však skôr spôsobené omylmi CSP, ktorý ani náznakom nebol inšpirovaný omnoho efektívnejšou úpravou doručovania podľa ZPO a neefektívnosť slovenského systému ešte zvýraznil rozšírením dôvodov doručovania do vlastných rúk. Nemecká právna úprava nepozná doručovanie do vlastných rúk a vytvára omnoho efektívnejšie nástroje doručovania súdnych písomností. Tomu zodpovedá aj to, že na súdy neprenáša množstvo činností spojených s tzv. zisťovaním pobytov, keďže uvedenie a zisťovanie pobytu žalovaného je vecou žalobcu. Systém nemeckého doručovania nevytvára dogmy doručovania do vlastných rúk a zákazu náhradného doručenia. Naopak pripúšťa doručenie platobného rozkazu i inej osobe ako žalovanému § 178 ZPO, doručenie vhodením do poštovej schránky § 180 ZPO, doručenie uložením po predchádzajúcom upovedomení o uložení na dverách bytu § 180 ZPO. Vylučuje len doručenie platobného rozkazu zverejnením podľa § 185 a nasl. ZPO.

K tomu však treba uviesť, že od návrhu zákona o upomínacom konaní nemožno očakávať efektívne riešenie doručovania súdnych písomností. Preto ani nemožno dospieť k záveru že riešenia nedoručenia platobného rozkazu obsiahnuté v § 10 návrhu zákona by boli nesprávne a treba im rozumieť ako snahe o vyrovnanie sa s množstvom konaní, v ktorých sa platobný rozkaz doručiť nepodarí.

Faktúry v kontrolných výkazoch ako náhrada predbežnej vykonateľnosti

Skutočná novinka, ktorá asi nemá obdobu ani v štandardizovaných justičných systémoch akým je Nemecko; v krajine, ktorá si určite trestnoprávnymi prostriedkami výrazne dôslednejšie vynucuje dodržiavanie účtovných predpisov, je obsiahnutá v § 3 ods. 4 druhá veta návrhu zákona, ktorým sa pre upomínacie konanie stanovuje akási nevyvrátiteľná domnienka pravdivosti skutkových tvrdení a správnosti právneho posúdenia, v prípade, ak je k návrhu pripojená faktúra, žalobca a žalovaný sú účtovnými jednotkami a žalobca vyhlásil, že uplatňovaný nárok eviduje vo svojom účtovníctve. Otázkou je, čo treba rozumieť inou výzvou podobnej povahy a aký význam pre rozhodovanie súdu o dôvodnosti uplatneného nároku bude mať to, že žalobca, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty vyhlási, že údaje o uplatňovanom nároku voči žalovanému uviedol v kontrolnom výkaze podľa osobitného predpisu. Zdá sa, že v tomto prípade zrejme ide o vytváranie určitej náhrady pre proces skúmania dôvodnosti uplatneného nároku skúmaním danosti skutkových tvrdení a správnosti právneho posúdenia. Zrejme ide o návrat do minulosti, keď osobitne kvalifikované boli návrhy, ku ktorým boli priložené „výpisy z kníh tuzemského peňažného ústavu.“

Osobitná náležitosť odporu, či skôr priekopnícka konštrukcia na dosiahnutie vyššej vymožiteľnosti práva odňatím možnosti konania pred súdom aj iným peňažným plnením ako súdnym poplatkom je dotiahnutá do dôsledkov v § 11 ods. 3 a 4 v spojení s § 12 ods. 1 písm. e) návrhu zákona v prípade, ak obe strany konania sú účtovnými jednotkami. Podľa týchto ustanovení treba odmietnuť odpor podaný (i) žalovaným, ktorý faktúru, na základe ktorej bol nárok uplatnený žalobcom, uviedol vo svojom kontrolnom výkaze podľa osobitného predpisu, (ii) žalobca, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty, v návrhu vyhlásil, že údaje o uplatňovanom nároku voči žalovanému uviedol v kontrolnom výkaze podľa osobitného predpisu a (iii) žalovaný k podanému odporu nepripojil potvrdenie notára, bankovú záruku alebo akreditív o tom, že v prospech žalobcu zložil žalovanú sumu vrátane trov konania. Zavedenie tohto prelomového inštitútu, ktorý sa odhadom vzťahuje najviac na 10 % konaní, v ktorých sa uplatňuje zaplatenie peňažnej sumy, predkladateľ odôvodňuje tým, že žalovaný, ktorý faktúru žalobcu uviedol do svojho účtovníctva, musí mať sťažené podmienky. Nepochybne však ide o sťaženie podmienok k prístupu k súdu a k rozhodnutiu o spornom práve. Nie je účelom tohto príspevku vyjadriť pochybnosť o ústavnej konformnosti takéhoto inštitútu. Ide o osobité slovenské riešenie, ktorým sa zrejme vypĺňa prázdnosť slovenského procesného práva, ktoré neumožňuje efektívne vyplniť potrebu vyššej vymožiteľnosti práva. Predkladateľ, rovnako ako rekodifikačný zákonodarca, nebol inšpirovaný klasickými nástrojmi predbežnej vykonateľnosti súdnych rozhodnutí tak, ako sú napríklad vyjadrené v § § 708 – 720 nemeckého ZPO, ktoré vytvárajú konštrukciu umožňujúcu exekúciu rôznych prvostupňových rozhodnutí alebo exekúciu žalovaného na základe neprávoplatného rozhodnutia v prípade, ak žalobca zložil záruku, ktorej účelom je vytvoriť zábezpeku pre prípad, ak by v konečnom dôsledku prvostupňové rozhodnutie nebolo správne. To, že nemecké vzory boli čítané, no nedôsledne, je však zrejmé aj z predchádzajúceho výkladu.

Elektronizácia a formalizácia

Určite veľkým príspevkom k neutíchajúcej snahe o vytvorenie elektronického súdneho spisu je ustanovenie § 4 ods. 1 prvá veta návrhu zákona. Ak by ustanovenie § 4 ods. 1 platilo pre všetky podania adresované súdom, bol by už len malý krok k tomu, aby mohli byť všetky spisy v slovenskom súdnictve vedené elektronicky. Otázkou je, či elektronický spis je spôsobilý priniesť do slovenského súdnictva viac efektivity tak, ako sa to nekriticky podsúva verejnosti. Zavedeniu elektronického súdnictva podľa predstáv e-Governmentu sa skôr ako súdy asi viac bráni súdiaca sa časť slovenskej spoločnosti. So súdmi kvalifikovane, či zaručene elektronicky komunikuje len promile účastníkov, dokonca tak nerobia ani tí, od ktorých by to bolo možné očakávať (pravidelní žalobcovia z prostredia IT). Treba len dúfať, že elektronický formulár a tvorba elektronických príloh bude pre žalobcov dostatočne efektívna tak, aby prípravou elektronickej podoby žaloby nestrovili viac času a peňazí, ako v súčasnosti minú pri príprave tisícov svojich hard copy formulárových žalôb. Obavu však s ohľadom na úspechy IT v našom verejnom sektore, v súdnictve osobitne, vyjadriť treba, a to aj pri veľkom lákadle zníženého súdneho poplatku za elektronické podanie.

Okrem toho však zákon ďalšie ustanovenie o tom, že o návrhoch na vydanie platobného rozkazu sa bude viesť elektronický súdny spis neobsahuje. Vzhľadom na to, že v súčasnosti účinné právne predpisy na rozdiel od prezentácii rôznych finančne náročných projektov o elektronickom súdnom spise mlčia, zdá sa, že i o návrhoch na vydanie platobného rozkazu sa bude viesť klasický súdny spis, ktorý vytvorí osobitne miestne príslušný súd administratívne náročným viacnásobným tlačením elektronických podaní a ich príloh.

Ustanovenie § 11 ods. 1 navrhovaného zákona retušuje ustanovenia OSP o odpore a v zásade nič nového neprináša. Správne odstraňuje povinnosť súdu rozhodovať o zrušení platobného rozkazu pre prípad podania odporu, čím odstraňuje tento zbytočný prvok zavedený do CSP. Ustanovenie § 11 ods. 2 v spojení s § 12 ods. 1 písm. c) striktne viaže podanie odporu na predpísané tlačivo. Slovenský zákonodarca je zrejme inšpirovaný formulármi podľa rôznych európskych procesných nástrojov, zrejme v nevedomí, že tieto nástroje skôr vykonanie rôznych súdnych úkonov sťažujú ako uľahčujú, a to nielen samotnému odosielateľovi, ale i adresátovi formulára. Treba len dúfať, že vytvorené formuláre budú efektívne a nemätúce a určite nie také, ktoré na podanie strohej informácie budú vyžadovať vyplnenie formulára o desiatich stranách tak, ako tomu je napríklad v prípade žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov.[6]

Modifikácie uplatnených nárokov procesným postupom

Dôvodom toho, že podľa § 4 ods. 7 návrhu zákona úrok z omeškania možno v návrhu uplatniť iba do dňa podania návrhu a výšku takéhoto nároku, vrátane príslušenstva, vyčísliť, je podľa prekladateľa v tom, že vzhľadom na elektronické spracovanie návrhu a potreby vygenerovania zodpovedajúcej výšky súdneho poplatku, je potrebné priamo v návrhu presne vyčísliť konkrétnu sumu úroku z omeškania ku dňu podania návrhu. Tento názor evidentne nezohľadňuje § 7 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého cena príslušenstva (teda aj úroku z omeškania) sa zahrnie do základu poplatku len vtedy, ak je príslušenstvo samostatným predmetom poplatkového úkonu, teda sa návrhom uplatňuje len úrok z omeškania. Riešenie predkladateľa zákona asi vychádza z iného, ako prevládajúceho, možno uviesť, že nepochybného výkladu uvedeného ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch a bude ďalším limitom pri rozhodnutí o uplatnení nároku podľa zákona o upomínacom konaní.

Ďalšie netradičné riešenie je obsiahnuté v § 4 ods. 8 návrhu zákona. Zrejme je jeho cieľom motivovať veriteľa k tomu, aby upustil od vymáhania úrokov z omeškania pre prípad, ak mu dlžník zaplatí istinu a nahradí trovy konania a motivovať dlžníka na zaplatenie istiny a náhrady trov konania v lehote 15 dní od doručenia platobného rozkazu. V zásade však toto osobitné uzavretie dohody, ktorá zmení charakter záväzku v časti úrokov, bude pre exekučný súd znamenať, že v prípadnom spore o vymáhateľnosť úrokov z omeškania bude musieť zohľadňovať aj iné skutočnosti, ako tie, ktoré budú vyplývať z platobného rozkazu ako exekučného titulu. Aj keď je exekučné súdnictvo preťažené problémami, ktoré sa týkajú základného konania, možno dúfať, že obdobných sporov nebude veľa. Otázkou však je, či má byť súdne rozhodovanie platobným rozkazom nástrojom na zmierovanie strán alebo skôr nástrojom na vymoženie dôvodných nárokov.

CSP v § 232 ods. 4 vytvoril na rozdiel od § 160 ods. 1 OSP pomerne nejasné riešenie, z ktorého sa javí, že v prípade peňažného plnenia môže súd naďalej aj podľa CSP bez zodpovedajúcich hmotnoprávnych kritérií určiť vykonateľnosť súdneho rozhodnutia týkajúceho sa peňažného plnenia tak, že toto peňažné plnenie netreba zaplatiť vo všeobecnej paričnej lehote, ale v splátkach, ktoré súd určí. Toto riešenie vychádza z idey, že úlohou súdu v slovenských podmienkach nie je len deklarovať právny stav, ale ho i modifikovať zrejme s cieľom ochrany povinnej osoby pred následkami exekúcie inak danej pohľadávky. Osobitne s ohľadom na to, že žiadosť o splátky dlhu je asi najčastejšou „obranou“ slovenských dlžníkov, možno uviesť, že vyhovenie žiadosti žalovaného a umožnenie splátok dlhu v mnohých prípadoch viedlo k tomu, že slovenský dlžník upustil od ďalšej, či už dôvodnej alebo nedôvodnej procesnej obrany. Na strane druhej však treba vysloviť pochybnosti o tom, že by malo byť úlohou súdu v základnom konaní vôbec riešiť to, či má byť dlh deklarovaný tak, že ho treba splniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku alebo v splátkach, ktorých určenie nevychádza zo žiadnych objektivizovateľných hmotnoprávnych, ale z prevažne normatívne nepostihnutých sociálnych skutočností. Treba si položiť otázku, či by ochrana pred následkami exekúcie nemala byť prenechaná úkonom strán alebo inštitútom exekučného konania. Zdá sa, že § 13 návrhu zákona sa snaží vytvoriť doteraz procesnými normami nevyjadrené kritéria na to, kedy možno tzv. žiadosti o splátkový kalendár vyhovieť. Splátky možno povoliť len na dlh vyšší ako minimálna mzda a nižší ako 2000 eur, ktorého splátky musia byť rozložené tak, aby bol dlh splatený v najviac 10 splátkach. Takáto formalizácia sa javí ako neúčelná, keďže sa nepochybne bude vzťahovať len na úzky okruh peňažných dlhov. Navrhované riešenie však nevytvára základnú normu, ktorá by stanovila hranice toho, kedy možno žiadosti o povolenie splátok považovať za dôvodné. Tým však nemožno povedať to, že by úlohou súdu v základnom konaní malo byť hľadanie takého splátkového kalendára, o ktorom bude možné očakávať, že bude viesť k vymoženiu dlhu a to bez ohrozenia alebo zmarenia záujmov oprávneného na celkovom vymožení dlhu.

Nové riešenia pri pluralite na strane žalovaných

Skutočne podnetné je navrhované znenie § 7 ods. 3 zákona, podľa ktorého ak návrh smeruje voči viacerým žalovaným a podľa hmotného práva plnením jedného z nich zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných, v platobnom rozkaze sa uvedie, že povinnosť plniť sa žalovaným ukladá spoločne a nerozdielne. Podnetnosť tohto ustanovenia spočíva v tom, že veľká časť slovenskej populácie nerozumie právnického abstraktu „spoločne a nerozdielne“, ktorým sa v súdnych rozhodnutiach právnicky správne vyjadruje pasívna solidarita. Najlepším príkladom je platenie súdneho poplatku za prejednanie dedičstva, keď súdny poplatok uložený spoločne a nerozdielne často zaplatia viacerí dedičia. Preto nie je optimálne rozširovať používanie tohto právnického abstraktného výrazu i na dlhy, ktoré sú povinné zaplatiť viacerí dlžníci, ktorí však nie sú vo vzťahu solidárnych dlžníkov (napr. dlžník a ručiteľ). Skôr by bolo správne všetky dlhy, na ktoré sa zaväzujú viacerí dlžníci vyjadrovať práve zrozumiteľnejším výrazom plnením jedného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných.

Otázka plurality žalovaných sa prejavuje i v § 11 ods. 5 návrhu zákona. Do novely OSP z roku 2011 (zákon č. 388/2011 Z.z.) podľa § 174 ods. 2 platilo, že ak čo len jeden z odporcov podal včas odpor s odôvodnením vo veci samej, platobný rozkaz sa zrušil aj vo vzťahu k ostatným žalovaným. Od roku 2011 platí i do CSP prevzatá prísnejšia konštrukcia, podľa ktorej následok spočívajúci v zrušení platobného rozkazu s účinkami pre všetkých žalovaných v prípade podania odporu len jedným zo žalovaných je vylúčený v samostatných spoločenstvách. Možno uvažovať nad správnosťou jedného i druhého riešenia.

Rodné číslo

Z ustanovenia § 4 ods. 3 návrhu zákona sa javí nevyhnutnosť, aby tí, ktorí budú prichádzať do civilnoprávnych vzťahov si pred uzavretím zmluvy vyžiadali rodné číslo druhej strany právneho vzťahu. Odhliadnuc od averzie autora k akémukoľvek označovania občanov číslami, zbytočnosti rodného čísla pre identifikáciu fyzickej osoby, ktorú stačí označiť menom a priezviskom, a len v prípade pochybností i iným údajom, napr. dátumom narodenia, ide o ďalší limit pre tých, ktorý budú chcieť využiť tento osobitný procesný nástroj.

Čiastočná nedôvodnosť návrhu

Navrhované ustanovenie § 8 je oprášením § 172 ods. 7 OSP, podľa ktorého ak sa v návrhu uplatňuje právo, ktoré je v časti v zjavnom rozpore s právnymi predpismi, súd so súhlasom navrhovateľa vydá platobný rozkaz len v tej časti, ktorej sa rozpor netýka; oznámením súhlasu sa predmetom konania stáva iba táto časť návrhu a o zvyšnej časti súd nerozhoduje. Predmetom konania zostáva tá časť návrhu, o ktorej súd rozhodol platobným rozkazom aj po jeho vydaní; to platí aj v prípade, ak bol podaný odpor. Ide o opatrenie, ktoré má viesť k tomu, aby súd prejavil navrhovateľovi svoje právne posúdenie a primäl ho k čiastočnému späťvzatiu jeho čiastočne nedôvodného návrhu. Riešenie obsiahnuté v OSP bolo určite praktickejším riešením takejto situácie, ako vytvára § 265 ods. 1 CSP, podľa ktorého možno platobný rozkaz vydať aj o časti uplatneného nároku, keďže CSP nerieši, čo sa stáva s tou časťou predmetu konania, o ktorej nebolo rozhodnuté platobným rozkazom a je zrejmé, že túto časť možno riešiť len nariadením pojednávania a následne rozsudkom vo veci samej. Treba však uviesť, že obe tieto riešenia nie sú na slovenské podmienky optimálne, keďže výrazne nevedú k zvýšeniu počtu vecí, v ktorých sa rozhodne len platobným rozkazom. Je uplatňovaných množstvo nárokov, ktoré sčasti dôvodné nie sú, no žalobcovia predovšetkým v spotrebiteľských sporoch nie sú žiadnym spôsobom motivovaní k tomu, aby mali záujem na vybavení celej veci platobným rozkazom. Nemotivuje ich k tomu právna úprava súdnych poplatkov a často ani záujem na skorom dosiahnutí exekučného titulu, keďže často prostriedky mimoexekučného vymáhania dlhov komunikáciou s dlžníkom im prinášajú často vyššiu mieru vymoženia ich dlhu, ako v prípade, ak by viedli proti dlžníkom exekučné konanie.

Koncept súdnych poplatkov v upomínacom konaní

Zákon o upomínacom konaní má novelizovať aj zákon o súdnych poplatkoch. Podstatou zmeny je to, že za návrh v upomínacom konaní sa nebude platiť poplatok v sadzbe 6 %, ale len v sadzbe 3 % základu súdneho poplatku a ďalším poplatkom v sadzbe 3 % základu sa bude spoplatňovať návrh na pokračovanie konania, ak sa konanie neskončí právoplatnosťou platobného rozkazu. Návrh zákona sa žiadnym spôsobom nevyjadruje k tomu, čo je dôvodom tohto riešenia. Možno však tušiť správny zámer predkladateľa na tom, že je treba vybrať vyšší súdny poplatok v prípade, ak bude vôľa žalobcu v tom, aby bola jeho vec, ktorú sa nepodarilo vyriešiť platobným rozkazom, vyriešená po pojednávaní rozsudkom. Nemožno však vytušiť, z akého dôvodu by mal byť poplatok za podanie návrhu na vydanie platobného rozkazu podľa tohto osobitného zákona nižší, ako v prípade, ak obdobný návrh bude podaný postupom na miestne príslušný súd podľa CSP, keď činnosť súdu v oboch prípadoch bude v zásade rovnaká, keďže ani postupom podľa CSP nemožno vylúčiť to, že sa vec podarí vybaviť právoplatnosťou platobného rozkazu. Práve tieto osobitné riešenia naznačujú jeden z ďalších nedostatkov návrhu zákona, ktorý popri postupe podľa zákona o upomínacom konaní zachováva i postup podľa CSP. Jediným legitímnym cieľom zníženého súdneho poplatku je zvýšenie atraktívnosti postupu podľa zákona o upomínacom konaní, hoci činnosť súdu podľa zákona o upomínacom konaní bude v mnohých prípadoch v zásade tá istá (ak nie administratívne náročnejšia vzhľadom na tvorbu súdneho spisu z elektronických podaní) ako pri vydaní platobného rozkazu podľa CSP. Prijateľným by bolo len také riešenie, ktoré by vytvorilo jednotný koncept právnej úpravy platobného rozkazu a súdnych poplatkov.

Ustanovenie § 7 ods. 1 a § 7 ods. 2 je prepisom doterajších konštrukcií pri vydávaní platobných rozkazov. V súvislosti s plnením poplatkovej povinnosti možno upozorniť na praktiku viacerých žalobcov uplatňujúcich peňažné nároky, ktorí nie z dobromyseľných dôvodov systematicky platia súdne poplatky až v lehote podľa § 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch, teda zaplatenie súdneho poplatku sa spája s vydaním až dvoch žalobcovi doručovaných súdnych rozhodnutí (uznesenie o zastavení konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku a uznesenie o zrušení uznesenia o zastavení konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku). V tejto súvislosti treba skôr uvažovať o motivácii strán k tomu, aby súdne poplatky platili priamo s podaním žaloby alebo najneskôr na výzvu súdu, resp. o riešení v zmene § 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch tak, aby sa nevyžadovalo vydávanie osobitného uznesenia o zrušení uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenia súdneho poplatku.

Efektivite upomínacieho konania isto nepomôže ani štedrý prístup zákona o súdnych poplatkoch, ktorý len v minimálnom rozsahu bude poplatkovo sankcionovať tých žalobcov, ktorých návrh na vydanie platobného rozkazu bude odmietnutý podľa § 6 návrhu zákona a ktorým sa za činnosť súdu, ktorej súčasťou bolo aj vecné preskúmanie dôvodnosti ich nároku, vráti podľa § 11 ods. 3 prvá veta a § 11 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch až 99 % zaplateného súdneho poplatku.

V súvislosti s výberom poplatkov sa ako nie optimálne javí vytvorenie fikcie, podľa ktorej sa v prípade nezaplatenia súdneho poplatku a nepodania návrhu na pokračovanie v konaní konanie bez súdneho rozhodnutia, zo zákona zastavuje. Skôr by bolo vhodné vytvoriť jednotnú koncepciu, ktorá bude spájať nevykonanie určitého úkonu (nepodanie návrhu na pokračovanie) alebo vykonanie určitého úkonu (späťvzatie návrhu) s povinnosťou súdu rozhodnúť o zastavení konania uznesením. V tejto súvislosti treba upozorniť aj na relatívnu zbytočnosť zrušovania platobných rozkazov, ktoré z rôznych dôvodov nenadobudli právoplatnosť, keďže nemožno nájsť osobitný zmysel v zrušovaní takýchto súdnych rozhodnutí. Údajná potreba zrušenia platobného rozkazu viedla v CSP k zavedeniu zbytočnej povinnosti zrušiť uznesením platobný rozkaz, proti ktorému bol podaný a nebol odmietnutý odpor tak, ako to je nadbytočne na rozdiel od OSP vyjadrené v § 267 ods. 3 a 4 CSP, ktorý dokonca stanovuje doručovanie takéhoto rozhodnutia (proti ktorému nie je prípustné odvolanie) do vlastných rúk.

Ustanovenie § 15 ods. 1 návrhu zákona upozorňuje na skutočne povšimnutia hodné ustanovenia § 6 ods. 3, 4 a 5 zákona o súdnych poplatkoch, ktoré na strane jednej z neznámeho dôvodu poplatkovo zvýhodňujú tých, ktorí svoje žaloby na súd podávajú elektronicky, no následne ich snahu o elektronickú komunikáciu obmedzujú počtom ročne takto urobených podaní. Ustanovenie § 15 ods. 2 a 3 návrhu zákona spomína poplatok za odpor, ktorý však už v zákone o súdnych poplatkoch vystopovať nemožno. O to viac povšimnutia hodná je norma obsiahnutá v § 15 ods. 3 návrhu zákona, ktorá prináša konštrukciu uloženia neexistujúceho súdneho poplatku s odkladacou podmienkou.

Charakter zákona o upomínacom konaní

Návrh zákona o upomínacom konaní je typickým prejavom normotvorby nášho civilného procesného práva v posledných 10 rokoch. S mediálne podporovanou pompou sa ohlasuje revolučné riešenie, ktoré vychádza zo zahraničných vzorov, no tieto vzory sa kopírujú len čiastočne rôznymi izolovanými konštrukciami (osobitný miestne príslušný súd, elektronická komunikácia, vydávanie platobných rozkazov úradníkmi); obdobne je takýto prístup zrejmý aj z CSP, keď napríklad úprava interveniencie vychádza z § 66 – 74 ZPO alebo úprava prostriedkov procesného útoku a obrany z § 282 ZPO. Tieto čiastkové konštrukcie sa vsádzajú do celkom iného normatívneho prostredia, v ktorom prevažuje vrstva často výrazne deformalizovaných noriem s pôvodom v hlbokej minulosti socialistickej normotvorby (doručovanie do vlastných rúk, zákaz doručovania platobného rozkazu do zahraničia, skúmanie dôvodnosti uplatneného nároku pred vydaním platobného rozkazu); obdobne sa tieto vrstvy právnych noriem objavujú i v ustanoveniach nášho rekodifikovaného procesného predpisu napríklad v § 254 CSP pri úprave oslobodenia od súdnych poplatkov, v § 262 CSP pri úprave rozhodovania o trovách konania alebo v § 384 ods. 1 CSP pri vytvorení konštrukcie o nutnosti opakovania dokazovania odvolacím súdom. Popritom sa vytvárajú autochtónne riešenia (podmieňovania prejednania odporu zložením zábezpeky, rozhodovanie o splátkach v upomínacom konaní); rovnako je tento prístup zrejmý v našom rekodifikovanom procesnom práve napríklad v úprave sťažnosti podľa § 239 a nasl. CSP, neodkladných opatrení podľa § 324 CSP alebo výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých podľa § 370 a nasl. CMP a vyhlášky č. 207/2016 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých. Nakoniec sa rôznymi nedotiahnutými riešeniami, či skôr ich náznakmi inštitucionalizujú šlágre posledných rokov vývoja civilného práva, akými sú ochrana spotrebiteľa a elektronizácia justície.

Tieto s veľkými očakávaniami prezentované riešenia však zrejme nevytvárajú jednotný celok, ktorý by bol spôsobilý posunúť slovenskú justíciu k efektívnejšiemu plneniu jej úloh. Zdá sa, že naša normotvorba nevychádza z hlbších vedeckých úsudkov, čoho dôkazom je stále väčšia strohosť dôvodových správ. Skôr sa uspokojuje spravidla každé štyri roky sa opakujúca potreba hlasnej prezentácie toho, ako sa problémy slovenskej justície riešia, no jej personálny substrát tieto vynikajúce riešenia nedokáže pretaviť k spokojnosti našej spoločnosti.

Je zrejmé, že návrh zákona o upomínacom konaní nie je optimálnym riešením, po prijatí ktorého budú naplnené očakávania predkladateľa spočívajúce vo vytvorení efektívneho nástroja na riešenie vymáhania nesporných nárokov, správne nastavenie motivácii strán, odradenie od uplatňovania nárokov bez právneho základu a odradenie od odporovania dôvodne uplatneným nárokom. Návrh zákona neakceptuje špecifiká slovenského právneho a ekonomického prostredia, nevhodne implantuje cudzie vzory a nakoniec konzervuje dogmy rozhodovania platobným rozkazom, ktoré sú hlavnou príčinou toho, že sa znižuje počet vecí, ktoré sa právoplatne nerozhodnú týmto osobitným nástrojom, ale rozhodnú sa na pojednávaniach, na ktoré sa spravidla žiadna zo strán nedostaví a spravidla si ani žiadna zo strán neprečíta, často siahodlhé odôvodnenie rozsudku, ktorým konanie skončí.

Aj keď sa z predchádzajúceho môže javiť, že príspevok by za najlepšie riešenie tohto stavu považoval implantovanie nášho procesného práva nemeckou právnou úpravou, príspevok na záver formuluje osobitné, isto nie dokonalé, domorodé riešenie, ktoré by mohlo ústavne konformne naplniť cieľ predkladateľa. Dôvody navrhovaných riešení čitateľ môže identifikovať z predchádzajúceho výkladu. Čitateľovi, osobitne tomu, ktorý sa o pomeroch v legislatíve judiciálnych odvetví orientuje podľa krátkych komentárov v ekonomicky zameranej dennej tlači a týždenníkoch sa však treba ospravedlniť za nepoužitie výrazov spotrebiteľ, neprijateľná zmluvná podmienka, elektronická schránka, rodné číslo, faktúra, osobitný výkaz, zmluvný dokument, predpísané tlačivo a podobne.

Čl. I Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok sa mení takto: § 265 až § 267 znejú nasledovne:

ROZKAZ

§ 265 Vydanie rozkazu

(1) O žalobe o splnenie povinnosti možno pred nariadením pojednávania, prípadne i po vyjadrení žalovaného na základe právneho posúdenia rozhodných skutočností, o ktorých nie je dôvod pochybovať, rozhodnúť rozkazom tak, že a) sa žalobe v celom rozsahu vyhovie, b) žalobe sa sčasti vyhovie a v prevyšujúcej sa žaloba zamietne alebo c) sa žaloba v celom rozsahu zamietne.

(2) V rozkaze sa rozhodne o náhrade a výške trov konania, prípadne o oslobodení žalobcu od platenia súdnych poplatkov a o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok, ak bol žalobca oslobodený od platenia súdnych poplatkov.

(3) Rozkaz neobsahuje odôvodnenie. Možno však uviesť skrátené odôvodnenie, v ktorom sa stručne uvedú dôvody, pre ktoré bola žaloba v celom rozsahu alebo v jej časti zamietnutá a pre ktoré bolo rozhodnuté o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok.

(4) Rozkaz obsahuje poučenie podľa § 266, o tom, čo sa považuje za prostriedok procesnej obrany, podľa § 160, o povinnosti strany zaplatiť súdny poplatok za odpor. Ak ide o spor podľa § 290 súd spotrebiteľa poučí aj podľa § 292. Ak ide o spor podľa § 307 súd žalobcu poučí aj podľa § 309. Ak ide o spor podľa § 316 súd zamestnanca aj poučí podľa § 318.

(5) Pri oprave chýb v písaní a počítaní, ako aj iných zrejmých nesprávností v rozkaze sa postupuje podľa § 224.

(6) Ak je žaloba celkom alebo sčasti, a to v rozsahu, v ktorom jej bolo rozkazom vyhovené, vzatá späť pred právoplatnosťou tohto výroku, súd uznesením rozkaz v tejto časti zruší a konanie zastaví. Ak je žaloba celkom alebo sčasti, a to v rozsahu, v ktorom bola rozkazom zamietnutá, vzatá späť pred právoplatnosťou tohto výroku, súd uznesením rozkaz v tomto rozsahu zruší a konanie zastaví, ak žalovaný na výzvu súdu uvedie, že s tým súhlasí.

§ 266 Odpor proti rozkazu

(1) Proti rozkazu je prípustný odpor, ktorý možno podať do 15 dní od jeho doručenia na súde, proti ktorého rozkazu odpor smeruje. Odporom možno napadnúť všetky výroky rozkazu, prípadne napadnúť to, že v rozkaze nebolo rozhodnuté o niektorej časti konania.

(2) Z odporu musí byť zrejmé, či smeruje proti výroku vo veci samej, prípadne tomu, že v rozkaze nebolo rozhodnuté o niektorej časti konania alebo len proti výroku o náhrade a výške trov konania alebo o zaplatení súdneho poplatku. Ak odpor žalovaného smeruje proti výroku vo veci samej, musí žalovaný odpor vecne odôvodniť prostriedkami procesnej obrany.

(3) Súd uznesením odmietne odpor, ktorý bol podaný oneskorene, neoprávnenou osobou alebo žalovaným bez vecného odôvodnenia.

(4) Ak žalovaný podá odpor proti rozkazu sčasti, v ktorej bolo žalobe vyhovené alebo žalobca sčasti, v ktorej bola jeho žaloba zamietnutá a odpor nebol odmietnutý, rozkaz sa v celej časti, v ktorej bolo žalobe vyhovené alebo v ktorej bola žaloba zamietnutá spolu s rozhodnutím o náhrade a výške trov konania, prípadne povinnosti niektorej zo strán zaplatiť súdny poplatok, zrušuje. Odpor, ktorý nebol odmietnutý, sa doručí do vlastných rúk protistrane, ktorej sa umožní vyjadriť sa k odporu v lehote určenej súdom. V ďalšom konaní súd pokračuje nariadením pojednávania.

(5) Rozkaz, v časti v ktorej nebol napadnutý odporom alebo ak bol odpor odmietnutý, má účinky právoplatného rozsudku. Rozkaz nadobúda právoplatnosť márnym uplynutím lehoty na podanie odporu alebo dňom právoplatnosti uznesenia, ktorým bol odpor odmietnutý; to neplatí, ak bol odpor odmietnutý ako podaný oneskorene.

(6) Ak žalobca alebo žalovaný podali odpor len proti výroku rozkazu o náhrade a výške trov konania, prípadne povinnosti niektorej zo strán zaplatiť súdny poplatok, o odpore rozhodne uznesením súd, ktorý rozkaz vydal tak, že výrok o náhrade trov konania alebo o zaplatení súdneho poplatku potvrdí alebo zmení.

(7) Rozkaz možno vydať aj ak na strane žalovaného alebo žalobcu vystupuje viac subjektov. Ak ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 alebo na strane žalovaného alebo žalobcu vystupujú manželia a odpor podá len jeden zo subjektov tohto spoločenstva, platí jeho odpor i pre ostatné subjekty tohto spoločenstva.

(8) Ak strana do vyhlásenia rozsudku vezme odpor celkom alebo sčasti späť, súd uznesením rozhodne o pripustení späťvzatia odporu celkom alebo sčasti. Ak je odpor vzatý späť celkom, zároveň rozhodne súd aj o náhrade trov konania, ktoré nasledovalo po vydaní rozkazu. Právoplatnosťou uznesenia o pripustení späťvzatia odporu celkom alebo sčasti nadobúda rozkaz právoplatnosť.

§ 267 Doručovanie rozkazu

(1) Rozkaz sa stranám spolu s podaniami protistrany, ktoré boli súdu doručené do vydania rozkazu, doručuje do vlastných rúk.

(2) Ak na strane žalovaného alebo žalobcu vystupuje viac subjektov a ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 alebo na strane žalovaného alebo žalobcu vystupujú manželia, rozkaz sa považuje za doručený, ak bol doručený všetkým subjektom tohto spoločenstva.

(3) Ak rozkaz nebol doručený do vlastných rúk žalobcovi alebo žalovanému, súd urobí zisťovaním skutočného pobytu všetko potrebné na doručenie rozkazu. Ak sa napriek tomu, nepodarí rozkaz doručiť do vlastných rúk, súd nariadi pojednávanie. Strana, ktorej sa rozkaz nepodarilo doručiť do vlastných rúk, sa predvolá zaslaním predvolania na adresu podľa § 106 ods. 1 a vyvesením predvolania na úradnej tabuli súdu. Predvolanie sa považuje po 15 dňoch od vyvesenia na úradnej tabuli za doručené, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvie.

(4) Ak sa strana, ktorej rozkaz nebol doručený, na pojednávanie dostaví, súd jej rozkaz doručí a pojednávanie odročí. Ak sa strana, ktorej rozkaz nebol doručený, na pojednávanie nedostaví, súd vykoná dokazovanie. Po ukončení dokazovania súd rozkaz vyhlási alebo ho v rozsahu, v ktorom nie je právoplatný, zruší a rozhodne rozsudkom. Dňom vyhlásenia rozkazu na pojednávaní, nadobudnú právoplatnosť jeho výroky, ktoré pre nedoručenie niektorej zo strán nie sú právoplatné.

Čl. II Zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov sa mení a dopĺňa takto: V prílohe Sadzobník súdnych poplatkov sa za položku 1 vkladá položka 2, ktorá znie:

Položka 2 Poplatok za odpor proti rozkazu

a) Za odpor proti rozkazu, v ktorom súd rozhodol o peňažnom plnení, platí ten, kto podal odpor, poplatok v sadzbe 10 %, najmenej však 30,- eur, ak bolo vo vecí rozhodnuté rozsudkom a v sadzbe 3%, najmenej však 20,- eur, ak bolo rozhodnuté uznesením o pripustení späťvzatia odporu alebo uznesením o schválení zmieru. Základom poplatku je tá časť konania, v ktorej bola strana, ktorá podala odpor neúspešná. O zaplatení poplatku za odpor súd rozhodne v rozhodnutí, ktorým konanie končí.

b) Za odpor proti rozkazu, v ktorom súd rozhodol o nepeňažnom plnení platí ten, kto podal odpor a bol v konaní neúspešný, poplatok 100,- eur, ak bolo vo veci rozhodnuté rozsudkom a 20,- eur, ak bolo rozhodnuté uznesením o pripustení späťvzatia odporu alebo uznesením o schválení zmieru. O zaplatení poplatku za odpor súd rozhodne v rozhodnutí, ktorým konanie končí.

c) Za odpor len proti časti rozkazu, v ktorom súd rozhodol o náhrade a výške trov konania, prípadne o povinnosti strán zaplatiť súdny poplatok platí ten, kto podal odpor a rozhodnutie bolo potvrdené, poplatok 20,- eur. O zaplatení poplatku za odpor súd rozhodne v uznesení, ktorým rozhoduje o odpore.

d) Za odpor proti rozkazu, ktorý bol odmietnutý, platí ten, kto podal odpor poplatok 20,- eur. O zaplatení poplatku za odpor súd rozhodne v uznesení, ktorým odpor odmietne.

Poznámka k položke 2

Na platenie poplatku za odpor sa nevzťahuje oslobodenie od platenia súdnych poplatkov podľa § 4 a ani oslobodenie priznané podľa § 254 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

[1] http://www.justice.gov.sk/Stranky/aktualitadetail.aspx?announcementID=2116

[2] https://www.slov-lex.sk/legislativne-procesy/SK/PI/2016/15

[3] https://www.slov-lex.sk/legislativne-procesy/SK/LP/2016/690

[4] K tomu zovšeobecnene http://www.najpravo.sk/clanky/k-zakonu-o-upominacom-konani-bolo-vznesenych-181-pripomienok.html

[5] Ovečková, O.: Vplyv novely § 52 Občianskeho zákonníka na aplikovateľnosť Obchodného zákonníka, Právny obzor, 98, 2015, č. 4, s. 397 – 416. Budjač, M. v Števček, M. Dulak, A., Bajánková J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § §1 – 450. Praha : C. H. Beck, 2015, s. 469

[6] https://www.justice.gov.sk/Formulare/Stranky/Oslobodenie-od-sudnych-poplatkov.aspx

ÚS SR III. ÚS 324/2021-49

40. Ústavný súd zdôrazňuje, že z rozsudku súdneho dvora C-448/17 (body 44-54) možno vyvodiť, že súdny dvor vpodstate kladie na roveň situáciu, keď ex offo preskúmanie existencie neprijateľných zmluvných podmienok v konaní o vydanie platobného rozkazu nie je vnútroštátnou právnou úpravou stanovené, a situáciu, keď ex offo preskúmanie existencie neprijateľných zmluvných podmienok v konaní o vydanie platobného rozkazu síce vnútroštátnou právnou úpravou je stanovené, ale právomoc navydanie platobného rozkazu je zverená vyššiemu súdnemu úradníkovi a možnosť podania odporu je limitovaná lehotou 15 dní od doručenia platobného rozkazu, pričom vnútroštátna právna úprava vyžaduje, aby spotrebiteľ odpor vecne odôvodnil. V takýchto prípadoch spotrebiteľ nepožíva garanciu ex offo preskúmania neprijateľných podmienok sudcom, v dôsledku čoho obe tieto situácie majú za následok nerešpektovanie cieľov smernice 93/13/EHS, pokiaľ ex offo preskúmanie neprijateľných podmienok nie je stanovené vo vykonávacom konaní.

41. Vnútroštátna právna úprava, konkrétne ustanovenie § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, pokiaľ ide o jeho doslovné znenie, predpokladá oprávnenie/povinnosť vecného prieskumu exekučného titulu (posúdenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktoré majú vplyv na vymáhaný nárok) v prípade, „ak bol exekučný titul vydaný v konaní, v ktorom nebolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky“. S poukazom na bod 29 odôvodnenia tohto uznesenia, majúc na zreteli záväzky Slovenskej republiky, vyplývajúce jej z postavenia členského štátu Európskej únie, v záujme dosiahnutia cieľov smernice 93/13/EHS a v záujme reálnej garancie práva na súdnu ochranu ústavný súd akcentuje, že je nevyhnutné interpretovať predmetné ustanovenie eurokonformne, a to tak, že za situáciu predpokladanú ustanovením § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku („... v konaní, v ktorom nebolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky“) je nutné považovať aj stav, keď v konaní o vydanie platobného rozkazu síce bolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky, avšak právomoc na vydanie platobného rozkazu bola zverená vyššiemu súdnemu úradníkovi a vyšší súdny úradník platobný rozkaz vydal, možnosť podania odporu bola limitovaná lehotou 15 dní od doručenia platobného rozkazu a právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ odpor vecne odôvodnil. Týmto spôsobom je možné zrevidovať nedostatok, ktorým je postihnuté základné konanie – konanie o vydanie platobného rozkazu, resp. upomínacie konanie (platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym úradníkom, možnosť spotrebiteľa podať odpor v lehote iba 15 dní od doručenia platobného rozkazu, nutnosť odpor vecne odôvodniť, čo v súhrne vyvoláva stav nezabezpečenia možnosti skúmania neprijateľných zmluvných podmienok sudcom) vytýkaný súdnym dvorom tak, že priestor na ex offo kontrolu existencie neprijateľných zmluvných podmienok je daný v štádiu vykonávacieho konania. Iba taká interpretácia § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, podľa ktorej všeobecnému súdu v exekučnom konaní prináleží skúmať exekučný titul – platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym úradníkom z hľadiska posúdenia dôvodnosti vymáhania nároku, ktorý má pôvod v spotrebiteľskej zmluve, teda skúmať, či spotrebiteľská zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a či netrpí vadami, ktoré majú vplyv na nárok vymáhaný v exekučnom konaní, zodpovedá naplneniu cieľov sledovaných smernicou 93/13/EHS.

42. Vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd ako exekučný súd zastáva názor o neexistencii jeho právomoci vecného prieskumu exekučného titulu – platobného rozkazu vydaného na podklade spotrebiteľskej zmluvy, je zrejmé, že pri posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh v zmysle § 53 ods. 1 Exekučného poriadku splnenie podmienok podľa § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku okresným súdom skúmané nebolo, hoci skúmané malo byť. Sťažovateľka však po tom, ako jej súdnym exekútorom bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie, podala v zmysle § 61k ods. 2 Exekučného poriadku návrh na zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, podľa ktorého súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu. Týmto je v štádiu posudzovania návrhu na zastavenie exekúcie vytvorený priestor pre okresný súd napraviť pochybenie, ktorého sa dopustil pred udelením poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi a exekučný titul skúmať z hľadiska posúdenia dôvodnosti vymáhania nároku, ktorý má pôvod v spotrebiteľskej zmluve, teda skúmať, či spotrebiteľská zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a či netrpí vadami, ktoré majú vplyv na nárok vymáhaný v exekučnom konaní [ § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku].

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím