Autori:

Detská pornografia

Pár týždňov dozadu osud jedného človeka závisel od toho, ako si Najvyšší súd USA vyloží nejasnú vetnú konštrukciu (LOCKHART v. UNITED STATES, 577 U. S. __ (2016)). Išlo o detskú pornografiu, pri ktorej americký trestný zákon požaduje uložiť zvýšený trest tým páchateľom, ktorí sa už v minulosti dopustili závažného sexuálneho zneužívania, sexuálneho zneužívania alebo zneužívajúceho sexuálneho konania zahŕňajúceho maloletú alebo zverenú osobu (aggravated sexual abuse, sexual abuse, or abusive sexual conduct involving a minor or ward).

Pred súdom sa za prechovávanie detskej pornografie ocitol p. Lockhart, ktorý už bol v minulosti odsúdený za sexuálne zneužívanie svojej dospelej priateľky.

Otázkou, pred ktorou Najvyšší súd stál, bolo, či sa slová „zahŕňajúceho maloletú alebo zverenú osobu“ viažu na všetky tri vymenované činy, alebo len na posledný z nich (zneužívajúce sexuálne konanie). Ak na všetky tri, pán Lockhart by mohol dostať najviac 10-ročný trest; ak len na posledný, jeho trest by sa mohol natiahnuť až na 20 rokov.

Oproti sebe stáli dve výkladové pravidlá: pravidlo posledného predchodcu (rule of the last antecendent) a pravidlo skupinového určovateľa (series-qualifier rule). Prvé z nich viaže určitú vlastnosť k slovu, ktoré mu významovo bezprostredne predchádza; druhé zas na celú skupinu, ak ju tvoria slová paralelne usporiadané v rovnakom tvare.

Najvyšší súd USA — v pomere 6:2 — spor vyriešil v prospech pravidla posledného predchodcu, teda v neprospech p. Lockharta. Väčšina sudcov sa priklonila k záveru, že pravidlo skupinového určovateľa — na rozdiel od pravidla posledného predchodcu — nie je jazykovým, ale len kontextovým pravidlom. Tzn. uplatní sa len vtedy, ak kontext neumožňuje použiť pravidlo posledného predchodcu.

Pravidlo posledného predchodcu je teda — pri absencii kontextu — nadradeným pravidlom. Tento záver zrejme lícuje aj s poznatkami psycholingvistov, podľa ktorých ľudský mozog pri čítaní alebo počúvaní analyzuje vety postupne. Ak prvé slovo nie je nijako rozvité, mozog ho vyhodnotí ako nerozvité. Za rozvité pokladá len to slovo, ktoré je najbližšie k „rozvíjateľovi“. Táto teória však — ako bude uvedené v závere tohto postu — neplatí absolútne.

V slovenskej právnej náuke ani judikatúre som žiadne z uvedených pravidiel nenašiel. Čo som ale našiel, sú právne normy, ktoré — rovnako ako americký trestný zákon — obsahujú nejasnú vetnú konštrukciu a ktoré sa nedajú celkom uspokojivo vyriešiť inými metódami výkladu. Skúsme sa preto pozrieť na pár takýchto prípadov syntaktických nejasností práve cez prizmu americkej interpretácie.

Požiarne školenia

Podľa vyhlášky o požiarnej prevencii platilo, že požiarnemu školeniu podliehajú osoby, ktoré sa s vedomím právnickej osoby zdržujú v jej objektoch na účel vykonávania činností pre túto právnickú osobu alebo na účel ubytovania po dobu dlhšiu ako 30 po sebe nasledujúcich kalendárnych dní.

Otázka: vzťahujú sa slová „po dobu dlhšiu ako 30 po sebe nasledujúcich kalendárnych dní“ len na ubytovanie, alebo aj na vykonávanie činností? Účel normy tu nie je jasný: možno sa chcelo povedať, že pri vykonávaní činností treba školiť vždy, bez ohľadu na trvanie tejto činnosti, pretože riziko požiaru je vyššie ako pri ubytovaní. A možno sa chcel povedať opak, pretože by bolo nelogické školiť aj pri činnostiach, ktoré trvajú veľmi krátko.

Zo zvedavosti som preto oslovil niekoľkých známych-právnikov s prosbou o názor. Výsledok? 11:9 v prospech záveru, že doba sa viaže na oba prípady. Tesné, že? Išiel som preto ďalej: obrátil som sa na Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra. Ani ten však nepomohol; podľa neho sú totiž možné oba výklady.

Ak by sme sa však inšpirovali americkou interpretáciou, dospeli by sme k záveru, že uvedená doba sa viaže len na ubytovanie.

Predbežne vykonateľné rozsudky

Ešte horšia je situácia pri § 162 ods. 2 OSP, podľa ktorého predbežne vykonateľnými sú rozsudky odsudzujúce na plnenie výživného alebo pracovnej odmeny za posledné tri mesiace pred vyhlásením rozsudku. Vzťahuje sa 3-mesačná doba len na pracovnú odmenu alebo aj na výživné?

Toto ustanovenie bolo od začiatku sporné. Právna náuka spočiatku tvrdila, že uvedená doba sa vzťahuje aj na výživné (ŠTAJGR, F. a kol. Občanské právo procesní. 2. vydanie. Praha: Orbis, 1968, s. 251). Potom však Najvyšší súd zaujal názor opačný (Zborník I, Pls 4/67, s. 274). Právna náuka s ním najskôr nesúhlasila a oponovala mu (RUBEŠ, J. a kol. Občanský soudní řád: komentář. Díl 1. Praha: Orbis, 1970, s. 593). Neskôr ho však prevzala bez ďalšieho spochybňovania. Výnimkou (zrejme ojedinelou) je beckovský komentár k OSP, v ktorom sa — bez akéhokoľvek zdôvodnenia — prezentuje pôvodný záver, t. j. že 3-mesačná doba sa vzťahuje na oba prípady (ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 591).

Zaujímavé pritom je, že oba tábory narábali s rovnakými metódami: od gramatického, cez historický až po teleologický výklad. Pri každom z nich však dospeli k rozdielnym záverom.

Ak by sme však akceptovali výklad podľa Najvyššieho súdu USA, dospeli by sme k záveru zhodnému s názorom československej judikatúry.

Neobjavený príklad alebo lingvistický sen

Záverom by som chcel poukázať ešte na jednu zaujímavú vetnú konštrukciu. V slovenskom práve som ju nenašiel, hoci je celkom možné, že sa v tých tisíckach predpisov predsa len niekde schováva. V práve americkom sa však vyskytuje celkom hojne.

Predstavme si túto vetu: V pamäti sa mi vynorila obálka knihy, ktorá ma v detstve fascinovala.

Otázka: Čo ma v detstve fascinovalo? Kniha alebo jej obálka?

Odpoveď do istej miery dáva už spomenutá psycholingvistika. Tá pri skúmaní takýchto neparalelných vetných konštrukcií zistila, že pokiaľ ide o priraďovanie nejednoznačných vedľajších viet — v našom príklade je to veta „ktorá ma v detstve fascinovala“ — svetové jazyky možno rozdeliť do dvoch skupín. Jedna skupina (ku ktorej patrí napr. angličtina) vetu priraďuje k slovu, ktoré je k nej najbližšie (kniha). Druhá skupina (reprezentovaná napr. nemčinou či španielčinou) zas k slovu, ktoré bolo použité skôr (obálka). Ak je však medzi slovami určitá predložka, napr. obálka z knihy, aj druhá skupina inklinuje k najbližšiemu slovu (kniha). Ako vidieť, pokiaľ ide o angličtinu, tieto závery plne lícujú s pravidlom posledného predchodcu.

Do ktorej skupiny patrí slovenčina, sa mi nepodarilo zistiť. Možno však predpokladať (a také je aj moje osobné vnímanie), že sa bude radiť do skupiny druhej. V nej sú totiž nám blízke slovanské jazyky, ako poľština, chorvátčina, ruština či bulharčina. Pri ruštine je zaujímavé ešte to, že aj v prípade predložky stále inklinuje k skoršiemu slovu (obálka). Či táto anomália platí aj pre ostatné tri vymenované slovanské jazyky — a teda poťažmo aj pre slovenčinu —, som už nezistil. Osobne mám ale pocit, že platí aj u nás. Ak by to všetko bola pravda, pri neparalelných konštrukciách v našom práve by pravidlo posledného predchodcu platiť zrejme nemalo.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím