Autori:

Rozhodovanie o trovách konania

§ 262

(1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

(2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

(3) Ak súd rozhoduje čiastočným rozsudkom alebo medzitýmnym rozsudkom, môže rozhodnúť, že o trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým rozhodne o všetkých uplatnených procesných nárokoch alebo o celom uplatnenom procesnom nároku.

Ustanovenie odseku 1 je všeobecne formulované a nie je tak úplne jednoduché prekuknúť, koho náhrady trov sa týka. V § 258 ods. 3 už pre svedkov a znalcov (a v § 259 analogicky aj pre iné osoby) bolo vyjadrené osobitné pravidlo týkajúce sa povinnosti pre náhradu trov. V týchto prípadoch je potrebné podať procesný návrh (bude sa prípadne sčasti zamietať? To je však ťažko predstaviteľné s ohľadom na to, že súd nerozhoduje o výške.). Každopádne, pravidlo, že o náhrade trov konania sa rozhoduje až po PPL skončení veci sa zrejme uplatní všeobecne.

Ktorý je to ten „súd“ na účely odseku 1 môže byť tiež na prvý pohľad nejasné, avšak zrejme pôjde o ten súd, ktorý rozhoduje jedným z rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (zastavenie konania, rozsudok, platobný rozkaz, potvrdenie rozsudku odvolačkou....). Pre platobný rozkaz je však takmer nepoužiteľné pravidlo podľa odseku 2.

V rozhodnutí ktorým sa konanie končí budú zrejme výroky týkajúce sa trov strán („Súd priznáva žalobcovi náhradu trov konania.“) a zrejme aj iných („Svedkovi XY sa priznáva náhradu výdavkov/trov.“) Ako som už uvádzal, týchto výrokov tam kľudne môže byť aj viac ako desať. Priamo priznaná existencia inštitútu separácie náhrady trov sa v CSP vytratila. Pritom sa mi vždy javilo, že bola zmysluplná v prípadoch, keď posúdenie náhrad trov bolo naozaj zložité. Nepriamo by ho však súdy zrejme vedeli reinkarnovať použitím § 218 CSP (Vo výroku súd rozhodne tiež o nároku na náhradu trov konania, ak sa o ňom nerozhoduje samostatne.). Pozn. Tiež sa nemôžete zbaviť pocitu, že pátrať po výnimkách z určitých pravidiel si vyžaduje detektívne schopnosti? Ustanovenie § 218 sa však už dokonca nejaví ako výnimka, ale až negovanie pravidla.

Trochu prekvapivé je, že proti takto všeobecnému výroku bez nejakých vyčíslených trov je prípustné odvolanie, ak nejde o trovy konania odvolacieho konania (To však len odhadujem, keďže cez pravidlo podľa § 396 ods. 1 by som sa možno dostal aj k inému výkladu). To, čo na koncepcii odvolania v CSP trochu vyruší je však ustanovenie § 359 CSP (Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.) Nie je zrejmé, či taký svedok alebo znalec je/môže stranou. Terminológia CSP (strana) a OSP (účastník) tu úplne nekorešponduje a súčasný pojem strana je len podmnožinou pôvodného pojmu účastník.

Podľa OSP prevládajúca mienka uznávala, že svedok či znalec sú tzv. účastníkmi pre určitý úsek konania. Či CSP teda mieni zostať na koncepcii „strana pre úsek konania“ nie je zrejmé. Výhľadovo však cítim, že zrejme iná cesta nebude možná. Prvý, kto s týmto môže zápasiť v dôsledku okamžitej účinnosti kódexov, je generálny prokurátor ( § 460 CSP - Dovolanie generálneho prokurátora možno podať len proti tomu výroku súdneho rozhodnutia, ktoré strana namieta.) Môže byť aj svedok stranou a môže byť rozhodnuté v jeho „neprospech“ tak ako to má namysli § 359? To, žťe sa rozhoduje v jeho neprospech sa má tendenciu prejaviť zrejme až pri rozhodovaní o výške, nie v tom všeobecnom výroku, ktorý nie je ani nijako vykonateľný.

Zaujímavá je tiež otázka, ak sudca v rozhodnutí vo veci samej priznáva svedkovi nárok na svedočné (ods. 1), či potom VSU (ods. 2) napr. môže výšku svedočného ešte kresať, keďže potom obsahovo vlastne sčasti návrh svedka zamieta. Zrejme ukáže len prax (ktorá žiaľ nemá šancu na zjednotenie).

Inšpirácia zavádzaného konceptu dvojstupňového rozhodovania o náhrade trov nemeckými predpismi je viditeľná, avšak napr. nemecké podzákonné predpisy k tomu sú značne obsiahle a tak konečný výsledok snahy CSP vyzerá nateraz sporne. Už na prvý pohľad o „zjednodušení a zhospodárnení“, ako by plynulo z dôvodovej správy, nemôže byť reč. Je však pravdou, že toto konštatovanie závisí na tom z akého uhla pohľadu to beriete. Ak čítam tzv. medzi riadkami a teda neupínam sa len na dôvodovú správu, ktorá je žiaľ skúpa na slovo, súdy vyšších inštancií si týmto konceptom zrejme pomôžu, keďže (opravte ma ak sa mýlim) celá ťarcha výpočtu trov (vrátane odvolacích, dovolacích) sa prehadzuje na plecia súdov prvého stupňa a to od účinnosti CSP zrejme vo všetkých odvolacích a dovolacích konaniach. Zostáva len dúfať, že na súdoch prvej inštancie to kapacitne zvládnu.

Doteraz sa na súd prvého stupňa zasiela len rozhodnutie odvolacieho/dovolacieho súdu, po novom však bude zrejme potrebné „dolu“ zasielať komplexný spis odvolačky/dovolačky, keďže pre rozhodovanie o výške trov (pri stranách dokonca z úradnej povinnosti) sa vyžaduje posúdenie vynaloženia trov, ďalej tiež účelnosti atď.

V odseku 2 sa ustanovuje výlučná právomoc na rozhodovanie o výške náhrady trov súdnemu úradníkovi. Nie je zrejmé, že či tu ide len o poriadkové pravidlo. Ak by to tak nebolo, v dôsledkoch by to znamenalo, že napr. platobný rozkaz ( § 265 ods. 1) by sudca vydať nemohol resp. by snáď musel vytvoriť nejakú spolurozhodovaciu procedúru s VSU. Ak by však na niektorých súdoch rozhodoval o náhrade trov v PR sudca (prípadné odvolanie pôjde na KS) a na iných VSU (odvolanie len k sudcovi), znamenalo by to nerovnaký prístup strán k opravným prostriedkom na základe svojvoľných a nepredvídateľných kritérií. Treba podotknúť, že pravidlo formulované poslednou vetou § 174 ods. 1 OSP(„Opravným prostriedkom len proti výroku o trovách konania je odvolanie, o ktorom bez pojednávania rozhodne súd, ktorý vydal platobný rozkaz.“) sa v CSP nezachovalo a teda prípadné odvolanie voči trovám v PR by sa tak na odvolačku muselo dostať a tá by bola povinná posudzovať výšku trov. Podstatnou otázkou pre ods. 2 však zostáva, či môže niekto sudcovi odňať vôbec možnosť rozhodnúť o nejakej čiastkovej otázke vo veci, ktorá mu bola na rozhodovanie pridelená.

I. ÚS 624/2022-40

"12. S prihliadnutím na obsah ústavnej sťažnosti, ako aj vyjadrenia okresného súdu je spornou otázkou interpretácia a aplikácia zákonného ustanovenia § 262 ods. 2 CSP; kým sťažovateľka je presvedčená o povinnosti okresného súdu po právoplatnom rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, vyčísliť všetky trovy vyplývajúce zo spisu, okresný súd zotrváva na názore, že povinnosť vyčísľovať okresnému súdu bez aktivity strany sporu priamo zo znenia zákona nevyplýva.

13. Ústavný súd sa už vo svojej rozhodovacej činnosti vyjadril k rozhodovaniu o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP, keď konštatoval, že z predmetného ustanovenia súdu pred rozhodnutím o výške náhrady trov konania nevyplýva povinnosť vyzývať stranu na vyčíslenie trov konania či predloženie pokladov preukazujúcich ich výšku. Okresný súd má povinnosť vyčísliť tie trovy konania, o ktorých objektívne vie, resp. má povinnosť vyčísliť tie trovy konania, ktorých existencia a výška bola zo spisu v čase rozhodovania jednoznačne zistiteľná (m. m. I. ÚS 483/2022, III. ÚS 191/2020).

14. Ústavný súd dopĺňa, že už samotný gramatický výklad § 262 ods. 2 CSP by mal okresný súd viesť k záveru, že je povinnosťou súdu prvej inštancie vyčísliť trovy konania. Inými slovami, má o výške náhrady rozhodnúť ex offo bez toho, aby bola ustanovená zákonná povinnosť sporových strán vyčísliť trovy konania. Keďže poznať zákony neznamená rozumieť len ich slovám, ale predovšetkým ich účelu či zmyslu, možno na účel objasnenia obsahu predmetnej právnej normy doplniť o výklad teleologický, v zmysle ktorého strane konania nemožno uprieť nárok na náhradu trov konania z dôvodu, že si ich neuplatnila. Samotný zákonný koncept rozhodovania o výške náhrady trov konania, tak ako je zakotvený v § 262 ods. 2 CSP, nepochybne predstavuje inštitút, v rámci ktorého môže súd efektívne smerovať konanie k rýchlemu a pritom spravodlivému rozhodnutiu vo veci vyčíslenia trov konania bez neprimeraného zaťažovania strán sporu (čl. 17 CSP).

...

16. Hoci je ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov týkajúcich sa náhrady trov konania zdržanlivý (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011), konkrétne právne okolnosti sťažovateľkinej veci napokon priviedli ústavný súd k záveru, že ústavne neudržateľná interpretácia § 262 ods. 2 CSP okresným súdom spojená suložením povinnosti sťažovateľke (ako strane konania), ktorá jej zo zákona nevyplýva, a sankcionovaním nesplnenia tejto povinnosti predstavuje extrémne vybočenie z pravidiel civilného súdneho konania ( § 262 ods. 2 CSP), čo predstavuje porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napadnuté uznesenie okresného súdu predstavuje zásah do majetkovej sféry sťažovateľky, ktorý má za následok porušenie práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu."

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím