Autori:

§ 257

Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

§ 258

(1) Svedkovi môže súd ako svedočné priznať náhradu účelne vynaložených hotových, preukázaných a uplatnených výdavkov spojených s jeho výsluchom.

(2) Náhradu účelne vynaložených hotových, preukázaných a uplatnených výdavkov súd prizná aj znalcovi, ak bol vyslúchnutý podľa § 208 ods. 3.

(3) Náhrada podľa odsekov 1 a 2 sa uplatňuje pri podaní výpovede, najneskôr však do desiatich dní, inak právo na náhradu podľa odsekov 1 a 2 zaniká.

Ustanovenie § 257 je v podstate klasická „stopätdesiatka“, ktorá (výnimočne) našla aj doteraz svoje opodstatnenie v rozhodovacej praxi. Oproti súčasnému stavu nie je zrejmé, či súd môže trovy nepriznať aj čiastočne alebo len úplne. Zrejme to však bude možné, a to napriek vypusteniu slova „sčasti“. Ustanovenie sa vzťahuje zrejme na všetkých, nielen na strany, hoc adekvátne použitie nájde len vo vzťahoch medzi stranami. Systematické zaradenie ustanovenia je trochu zvláštne, ak ide o (ne)priznávanie trov vo všeobecnosti.

Pokiaľ ide o § 258, ako som už uvádzal skôr, nie je zrejmé, voči komu sa svedkovi náhrada priznáva (voči stranám?, súdu? ). Vychádza mi, že voči aspoň sčasti neúspešnej strane.

Oproti iným osobám v konaní je svedok v nezávideniahodnej pozícii, keďže stranám sa náhrada trov priznáva hoc aj bez návrhu ( § 262 ods. 1 CSP) a svedok si musí náhradu uplatniť návrhom. Len mne sa zdá že to malo byť opačne? Osoba, ktorá sa v konaní ocitne skôr náhodne (svedok, znalec, osoba poskytujúca súčinnosť), musí urobiť pre uplatnenie práv všetko, a na druhej strane osoba, ktorá sa iniciuje prísne kontradiktórne konanie má mať komfort, že jej trovy súd spočíta z úradnej povinnosti?

V odseku 1 § 258 zaujmú slová „účelne vynaložených, hotových, preukázaných a uplatnených“, ktoré sú tam neviem k akému účelu, keďže už § 251 CSP pri definícii trov samotných hovoril niečo o „preukázaní, odôvodnenosti a účelnom vynaložení“. Vyzerá to však potom ako snaha zákonodarcu predpoklady priznania svedočného duplikovať a skoro akoby čo najviac život svedkovi znepríjemniť. Slovo hotových zrejme znamená, že svedok nemôže počítať s tým, že dostane v rámci svedočného napr. náhradu mzdy. Náhrada mzdy samozrejme nie je ani výdavok a mzdu svedkovi nezaplatí ani zamestnávateľ ( §136 ods. 1 Zákonníka práce). V trestnom konaní súd v rámci svedočného svedkovi náhradu mzdy priznávať bude, v civilnom spore zrejme nie, čo je vcelku prekvapivé riešenie.

Strany si môžu na pojednávanie priniesť svedkov aj sami. K širšej uplatniteľnosti som trochu skeptický, keďže nie je jasný titul strany na „vypýtanie“ svedka zo zamestnania. To, že strana ukáže svoje predvolanie zamestnávateľovi svedka asi stačiť nebude aby mu poskytol voľno.

Svedkovi možno priznať náhradu vynaložených výdavkov a ak teda príde na predvolanie súdu, tak je vhodné, aby si podľa možností kúpil už spiatočný lístok, ktorým by už na pojednávaní preukázal vynaloženie výdavkov. Inak mu vzniknú zrejme ďalšie výdavky na poštovné.

Z odseku 1 nie je zrejmé, či svedkovi prináleží náhrada výdavkov aj vtedy, ak nebol vyslúchnutý, hoc sa na súd dostavil a trovy mu vznikli. Zrejme áno, aj keď dikcia ustanovenia mohla byť všeobecnejšia napr. „ktoré mu v konaní vznikli“ namiesto „spojených s jeho výsluchom“.

Znalec je na tom ešte horšie ako svedok, pretože pre neho už výslovne odsek 2 predpokladá, že „bol vyslúchnutý“. Čo však, ak sa pojednávanie neuskutoční? Má právo na náhradu trov? Otázku náhrady za stratu času sa bojím, čo i len nadniesť (nejde o výdavok). Nie je tiež zrejmé, prečo sa znalcovi v takýchto prípadoch nepriznáva znalečné, keďže obsah jeho výsluchu nebude svedecká výpoveď (to čo zmyslami vnímal), ale podanie ústneho znaleckého posudku resp. jeho doplnenia a reakcia na otázky strán o odbornej problematike.

Zámer s odsekom 3 v celom kontexte koncepcie náhrady trov konania neviem prekuknúť. Ako klasik uvádza, chyba je možno u mňa. Prečo zákonodarca svedka, či znalca resp. každého iného ako účastníka (porovnaj § 259) ženie do prepadnej 10 dňovej lehoty na uplatnenie práva, ak aj tak sa o náhrade jeho výdavkov rozhoduje po skončení veci ( §262 ods.1 CSP)?

Keďže svedočné je ako zaradené do „škatuľky“ náhrada trov konania, bude sa o ňom rozhodovať uznesením, proti ktorému je odvolanie prípustné ( § 357 písm. m/ CSP). Nie je však absolútne jasné, či o ňom rozhoduje sudca alebo súdny úradník, keďže § 262 by naznačoval, že by to mal byť súdny úradník. Podľa konštrukcie § 262 ods. 1 a ods. 2 sa javí, že dokonca budú dve uznesenia. Jedno o nároku na náhradu trov a druhé o výške trov. Dve uznesenia sú tu ale dosť ťažko použiteľné. Niet sa však čoho iného chytiť .Proti rozhodnutiu súdneho úradníka o výške je prípustná sťažnosť a proti rozhodnutiu o náhrade trov je prípustné odvolanie. Konštrukciu (kto? čo? kedy, ako?) sa snažím nakresliť si na tabuľu, ale doteraz sa mi to uspokojivo nedarí.

Svedok teda podľa CSP už domov z pojednávania so svedočným zrejme neodíde, keďže nebude postačovať o svedočnom rozhodnúť zjednodušene ( §169 ods. 3 OSP v spojení s § 168 ods. 2 OSP a s poukazom na § 202 ods. 3 písm. g/ OSP), ale uznesenie bude treba vyhotoviť „v plnej paľbe“, písomne a taktiež ho povinne doručiť ( § 235 ods. 2 CSP). Zjednodušenie proklamované dôvodovou správou sa mi opäť raz nejako nie a nie dostaviť.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím