Autori:

§ 252

Každý platí výdavky, ktoré mu v konaní vzniknú.

Oproti ustanoveniu §251 CSP sa uvádzajú „výdavky“ len všeobecne (t.j. už nie je zrejmé, či sa hovorí o preukázaných, odôvodnených a účelne vynaložených výdavkoch ako plynú z predchádzajúceho paragrafu). Nie je zrejmé, prečo po definícii v odseku 1 sa tu nepoužilo namiesto slova „výdavky“ slovo „trovy“. Na rozdiel od predchádzajúceho ustanovenia sa tu použilo spojenie „v konaní“ a nie „v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva“, čo vytvára tiež priestor na úvahu o významovom posune.

Rozdiel oproti súčasnému OSP ( §140 ods. 1 OSP) je zreteľný a spočíva v tom, že ustanovenie sa zásadne personálne rozširuje (použitím slova „každý“). Doteraz bolo orientované najmä na účastníkov a ich zástupcov (Každý účastník platí trovy konania, ktoré vznikajú jemu osobne, a trovy svojho zástupcu.). Po novom si teda KAŽDÝ t.j. svedok (!), či znalec (!) a zástupca strany (!) bude platiť svoje výdavky sám.

Dôvodová správa k tomuto terminologicky zaujímavo („znáša“ a „skutočne znáša“) a na význam zmeny neobvykle stručne poznamenáva.

„V navrhovanom ustanovení sa odráža systém platenia trov konania v zmysle ktorého výdavky súvisiace so súdnym konaním zásadne znáša ten, komu vznikli a až následne sa rozhoduje o tom, kto trovy konania skutočne znáša.“

Ide teda o významný významový posun, keďže dnes také trovy ako svedočné, znalečné či výdavky advokáta sú v škatuľke platenia trov a nie náhrady trov. Nová právna úprava mala ambíciu (dôvodová správa k § 251 uvádza, že ide o „výrazné zjednodušenie a zefektívnenie“) veci zjednodušiť, takže poďme na to.

Trovy v bežnom sporovom konaní vzniknú: strane žalobcu, strane žalovaného, svedkovi 1, svedkovi 2, znalcovi, zástupcovi žalobcu, zástupcovi žalovaného. Takže máme napr. 7 entít (doteraz sa zvykli nazývať účastníci pre časť konania, po novom ich neviem ako nazvať) v škatuľke „každý“. To by sa malo potom pre náhradu trov konania odraziť zrejme v siedmych (prípadne dokonca viacerých, keďže strana nemusí byť úspešná na 100%) samostatných výrokoch resp. v siedmych uzneseniach. To zjednodušenie sa mi akosi nedostavuje.

Hneď po týchto (na prvý pohľad) kontroverzných konštatovaniach môže byť namietnuté, že to predsa nemôžem tak vykladať, že z pohľadu súdu advokát žalobcu by si snáď mal platiť svoje výdavky. Na to však „prehodím loptičku“ späť a nadnesiem otázku „Podľa ktorého ustanovenia CSP je to teda inak?“. Ustanovenie § 263 CSP to nie je, keďže to rieši len otázku platobného miesta pre poukázanie náhrady trov (zrejme ide o trovy strany, čo však z ustanovenia nie je taktiež úplne jasné).

Vychádza to potom len tak, že tento komplex osôb (svedok, znalec, advokát, osoby podľa § 189 resp. §190...atď.) bude požadovať náhradu „výdavkov“ od... Tu som sa akosi zasekol. Od koho vlastne? Ani v nasledujúcich ustanoveniach niet zmienky o tom, kto je povolaný nahrádzať trovy svedkom, znalcom, tlmočníkom, zástupcom strán. Voči komu smeruje nárok na náhradu trov? Voči štátu? Neúspešnej strane? Voči obom stranám, ak je tu úspech čiastočný?

Ak CSP beriem ako nový právny text s odlišným znením od OSP, tak nebude možné použiť bez ďalšieho argument „ako doteraz“, keďže pravidlo o platení trov nie je „ako doteraz“. Štát (súd) to teda nebude, keďže doteraz existovalo najmä ustanovenie § 141 ods. 4 „Trovy dôkazov, ktoré nie sú kryté preddavkom, ..... platí štát.“. Toto ustanovenie sa, pokiaľ ide o trovy dôkazov, do CSP sa neprebralo, čo evokuje záver, že štát svedočné, znalečné neplatí t.j. trovy dôkazov idú mimo neho. Nové pravidlo je teda také, že každý, ktorému v súvislosti s konaním vzniknú trovy (svedok, znalec, banka poskytujúca súčinnosť,...) si svoje trovy bude platiť sám a nezostane mu nič iné, len čakať na koniec konania, aby (namiesto vcelku solídneho nároku voči štátu) dostal priznanú pohľadávku voči neúspešnej strane.

Každopádne súd bude povolaný rozhodovať o náhrade trov konania niekoľkými samostatnými výrokmi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nie je zrejmé, či dokonca nebude musieť rozhodovať dvoma rozhodnutiami a to o nároku ( § 262 ods. 1 CSP) a o výške ( §262 ods. 2 CSP). Priznám sa, že myšlienke dvoch rozhodnutí som sa nedostal na kobylku. Možnože aj z toho dôvodu, že súd je oprávnený rozhodovať napr. aj platobným rozkazom, takže bez ďalšieho tento koncept nemôže byť presadzovaný nejako všeobecne.

Každý kto platil v priebehu konania trovy má zrejme voči neúspešnej strane (hoc to bude osoba so sídlom v populárnej Paname alebo bezdomovec) samostatný nárok na náhradu trov konania. Svedkovi, či znalcovi sa teda namiesto reálnych peňazí prizná len pohľadávka voči neúspešnej strane, ktorú bude presadzovať dokonca možno nakoniec exekúciou. Nezostáva iné len držať palce napr. na úspešné vedenie exekúcie v Paname.

Inštitút preddavkov na trovy konania po veľkom brojení časti teoretickej a praktickej obce nebol do CSP inkorporovaný a síce existuje aj naďalej nástroj podľa § 51 ZMPS, avšak tam je k dispozícii len protistrane, nie takým osobám ako sú svedok, či znalec. Zvolené riešenie je síce predstaviteľné, avšak nie som si už istý, či je veľmi rizikové z pohľadu svedka, znalca a pod.

Ešte zložitejšia situácia nastane, ak žalobca bude ma úspech len čiastočný a svedok, či znalec zrejme dostane exekučný titul na čiastočnú náhradu trov voči obom stranám. Pomerné rozdelenie náhrady trov ako pri stranách (255 ods. 2 CSP) sa tu neuplatní, keďže nemám aký úspech vo vzťahu k svedkovi pomerovať. Bude potrebné aplikovať zrejme len nejaké jednoduché rozdelenie nároku na náhradu podľa úspechu strán vo vzťahu k celkovému nároku svedka, znalca,...

Javí sa, že aj zástupca účastníka (napr. advokát) bude mať taktiež samostatný nárok na náhradu trov konania, ktoré platil (napr. cestovné na pojednávanie), keďže napr. §255 CSP hovorí o náhrade trov strany, pričom pojmy strana a zástupca strany sa používajú v CSP vždy osobitne (porovnaj napr. 49 ods. 1 , §97 ods. 1 CSP). Časť výdavkov si advokát bude teda uplatňovať v konaní ako samostatný nárok a časť ako napr. zaplatená odmena advokátovi bude uplatňovaná stranou?

V tejto súvislosti možno postrehnúť, že vypadlo pravidlo podľa § 151 ods. 5 (trovy súd určí podľa sadzobníkov...), ktoré ako tak zachytávalo skutočnosť, že náhrada trov sa priznáva podľa ustanovení o tarifnej odmene. Ostáva len hádať, či je to zmena smerujúca k tomu, že úspešnej strane sa bude môcť priznávať nie náhrada tarifnej odmeny advokáta ale napr. aj zmluvnej a podľa § 251, ak ho teda treba brať vážne, zaplatenie odmeny bude strana musieť dokonca „preukázať“ . Väzba náhrady trov k tarifnej odmene (hoc doteraz bola tiež nedokonalá, ale bola všeobecne presadzovaná) žiaľ nezostala žiadna.

Po novom budú napr. inkasné spoločnosti v prípade úspechu preukazovať zmluvné náklady na právnu službu dojednané s advokátom, resp. ak si položím otázku všeobecnejšie... Bude mať bohatšia strana, ktorá má na drahšieho advokáta mať nárok na náhradu vyšších trov ako strana, ktorá na advokáta nemá resp. má len na „lacnejšieho“? Ufff. Snáď to nie je takto myslené.

Na dôvažok je potrebné ešte zvážiť význam tohto ustanovenia pre CMP. Podľa § 49 ods. 1 CMP Účastník platí trovy konania, ktoré vznikajú jemu a jeho zástupcovi, ak nejde o trovy konania, ktoré platí štát. Možnože som len niečo prehliadol, ale ustanovenie o tom, že trovy dôkazov v konaniach podľa CMP platí štát je len špecificky v § 251 (spôsobilosť na PÚ) a §271 (prípustnosť prevzatia a držania ).Pri iných konaniach sa mi objavuje otáznik.

Ako teda toto ustanovenie §252 vykladať? Domnievam sa, že na rozdiel od predchádzajúceho ustanovenia by sa mali súdy významovým posunom v tomto ustanovení začať zaoberať veľmi vážne a nateraz som si nie úplne istý, akým smerom to pôjde.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím