Autori:

Odporovateľnosť právnych úkonov, ktoré ukracujú veriteľovu vymáhateľnú pohľadávku, nie je novou (viď post Jara Čolláka tu), ani najaktuálnejšou témou. Takou nie je ani otázka, čo sa presne myslí vymáhateľnou pohľadávkou. Ide však o otázku nesporne zaujímavú, najmä z interpretačného pohľadu. A práve z tohto pohľadu by som sa jej chcel v tomto poste dotknúť. Nejde mi teda ani tak o hľadanie jediného správneho riešenia, ako skôr o to, aké interpretačné pravidlá ten či onen názorový tábor používa. Aké teda tieto tábory sú?

I.

Ten prevládajúci za vymáhateľnú pohľadávku považuje pohľadávku vykonateľnú, tzn. opatrenú exekučným titulom. Podporuje ho tak konštantná erková judikatúra českého najvyššieho súdu (napr. Rc 12/1998, 27/2000, 35/2002, 64/2002, 12/2003, 30/2009, 18/2014), ako aj časť novšej neerkovej praxe toho nášho (3 Cdo 61/2008, 6 Cdo 253/2012, 5 Cdo 188/2010). Nepriamo (zdá sa) ho odobruje aj náš ústavný súd (PL. ÚS 39/2015) a zastáva ho aj drvivá väčšina právnej náuky. Zriedkavejší názor zas pod vymáhateľnou pohľadávkou rozumie pohľadávku žalovateľnú. Podporuje ho niekoľko starších i novších rozhodnutí nášho najvyššieho súdu (R 44/2001, 4 Cdo 198/2010, 2 Obdo 69/2012, 2 Cdo 180/2013), ako aj Sedlačko a Števček (ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 – 450. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, s. 318n).

Dominantný názor stotožňujúci vymáhateľnosť s vykonateľnosťou vychádza najmä z charakteru odporovateľnosti. Jej cieľom totiž je, aby sa v prospech veriteľa mohol zexekvovať aj majetok, ktorého sa dlžník zbavil v úmysle ukrátiť veriteľa. Kým však exekúcia nie je možná (a teda kým pohľadávka nie je vykonateľná), odporovateľnosť nedáva zmysel. Ďalším argumentom, ktorý prevládajúci názor používa, je história: § 42a OZ je totiž návratom k § 46 stredného OZ z r. 1950. A ten pod pojmom vymáhateľnosť rozumel vykonateľnosť (viď KNAPP, V. a kol. Učebnica občianskeho a rodinného práva I. Bratislava: SVPL, 1956, s. 249).

Menšinový názor sa opiera hlavne o tieto tri argumenty: Po prvé, jazykoveda medzi vymáhateľnosťou a vykonateľnosťou striktne rozlišuje. Po druhé, na iných miestach v OZ sa derivácie slova vymáhať nespájajú s vykonateľnosťou: vymáhať pohľadávku pri postúpení či (ne)vymáhať výhry zo stávok a hier nemá s vykonateľnosťou nič spoločné; preto by sa ňou nemal podmieňovať ani § 42a OZ. A po tretie, ak by sa vymáhateľnou pohľadávkou rozumela iba pohľadávka vykonateľná, popieral by sa zmysel odporovateľnosti, t. j. ochrana veriteľa.

II.

Pozrime sa teraz na jednotlivé argumenty trochu detailnejšie. Začnem „jazykovedným okienkom“: v R 44/2001 náš najvyšší súd operuje tým, že slovníky slovenského jazyka rozlišujú medzi vymáhateľnosťou a vykonateľnosťou, a teda že nejde o synonymá. To je, samozrejme, pravda. Na druhej strane ale nemožno poprieť, že v bežnom jazyku pod vymáhateľnosť spadá aj vykonateľnosť (už len preto, že slovo vykonateľnosť v spojení s dlhmi/pohľadávkami nepoužívame vôbec; naopak, celkom bežne hovoríme „vymáhať pohľadávku cez exekútora“). Preto by som v tomto prípade slovníkovému rozlišovaniu — hoci ho sám často používam — až taký veľký význam nepriznával.

Druhým menšinovým argumentom je názor, že ak OZ na iných miestach spája pojem vymáhanie so žalovateľnosťou, malo by sa tak robiť aj v prípade § 42a. Treba uznať, že tento názor má na prvý pohľad svoje rácio. Zásada terminologickej jednoty je totiž veľmi významným interpretačným pravidlom. Na druhej strane ju ale nemožno uplatňovať vždy a absolútne. Jej porušenie treba podľa mňa zákonodarcovi odpustiť, keď sa totálne zmení spoločenské prostredie a keď sa právo prevráti na ruby. A takéto prevrátenie predstavovala práve veľká novela OZ z r. 1991, ktorá § 42a do OZ zaviedla. Z legislatívno-technického hľadiska ju určite nemožno považovať za majstrovské dielo (hoci jej zásadný prínos pre naše právo je neodškriepiteľný). Bola koniec-koncov akýmsi veľkým zlepencom: niečo sa vypustilo, niečo sa prevzalo zo stredného OZ, iné zas zo zákonníka medzinárodného obchodu, čo-to sa poprehadzovalo. Novela navyše seba samu považovala len za dočasné, provizórne riešenie na „nutnú dobu do rekodifikácie“ (KNAPP, V., KNAPPOVÁ, M., KOPÁČ, L., ŠVESTKA, J. Nad stavem a perspektivami soukromého práva v České republice. In: Právní rozhledy, 3/1995, s. 89). Nemožno sa preto spoliehať, že pri tom všetkom — a navyše v dobe, keď sa prijímali aj desiatky iných, zásadných zákonov typu ObZ — si zákonodarca dával sakramentský pozor na terminologickú jednotu.

Okrem toho, táto argumentácia najvyššieho súdu má aj ďalšie medzery. § 42a OZ slovo vymáhateľná používa vo svojej prvej i druhej vete. Druhá veta pritom podľa mňa dáva za pravdu názoru, že vymáhateľná = vykonateľná. Hovorí totiž o tom, že právo odporovať má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený. Hoci toto znenie nie je najšťastnejšie, zákonodarca tu jednoznačne chcel povedať, že odporovať možno aj vtedy, ak si tretia osoba od dlžníka už svoj nárok súdne vymohla, resp. uspokojila. Alebo inak: aby sa jednak tretia osoba — obohatený — nemohol pred veriteľom oháňať svojim exekučným titulom voči dlžníkovi, a jednak aby nebolo potrebné tento exekučný titul osobitne rušiť. Presne takto sa táto veta vnímala tak v časoch stredného OZ (z ktorého bola od slova do slova prevzatá), ako aj v časoch jeho dávnejších predchodcov. Tak napr. Odporovací poriadok z r. 1931 túto myšlienku vyjadroval takto: „Právo odporovati není vyloučeno proto, že pro jednání, kterému se odporuje, bylo nabyto exekučního titulu nebo že bylo vymoženo exekucí. Bylo-li takové právní jednání prohlášeno za bezúčinné, pozbude proti věřitelům účinnosti také exekuční titul.“ Obdobne znel aj rakúsky Odporovací poriadok z r. 1914. Ak by sme však za vymáhateľnú považovali žalovateľnú pohľadávku, uvedený zmysel tohto ustanovenia by sa úplne vytratil.

Taktiež treba brať do úvahy, že v § 42a OZ sa vymáhateľnosť chápe ako istá vlastnosť pohľadávky. Avšak na iných miestach OZ sa derivácie slova vymáhať nepoužívajú v súvislosti s vlastnosťou, ale s nejakou činnosťou (vymáhať pohľadávky, nevymáhať výhry). Zásadu terminologickej jednoty však možno použiť hlavne tam, kde sa porovnávajú rovnaké pojmy. Ak pojmy rovnaké nie sú, uvedenú zásadu treba aplikovať opatrne, ak vôbec.

III.

Poďme teraz k histórii. Tou sa oháňa najmä väčšinový názor, keď poukazuje, že stredný OZ, z ktorého sa odporovateľnosť prevzala, pod pojmom vymáhateľnosť rozumel vykonateľnosť. To je nesporne pravda. Odporovateľnosť mimo konkurzu sa totiž od svojho počiatku (rakúsky Odporovací poriadok z r. 1884) vždy viazala na vykonateľnosť. Stredný OZ na tom nič nezmenil, aj keď na rozdiel od poriadkov z r. 1884, 1914 a 1931 pojem vykonateľnosť výslovne nepoužil (na naše dnešné nešťastie).

To všetko ale ešte nemôže znamenať, že zákonodarca — keď v r. 1991 kopíroval znenie § 46 stredného OZ — chcel pod vymáhateľnosťou skutočne rozumieť len vykonateľnosť. Mohlo totiž existovať niečo, čo ho viedlo k tomu, aby sa za vymáhateľnú považovala už pohľadávka žalovateľná. Toto niečo by mohol byť fakt, že novela z r. 1991 neprevzala zo stredného OZ možnosť veriteľa vyhradiť si právo odporu ešte pred tým, ako sa jeho pohľadávka stala vykonateľnou ( § 51). Ak mal totiž veriteľ obavu, že sa jeho ešte nevykonateľná pohľadávka ukracuje, mohol prostredníctvom súdu alebo notára oznámiť účastníkom odporovateľného úkonu, že si voči nim uplatní odpor, až sa jeho pohľadávka stane vykonateľnou. V takom prípade odporovacia lehota spočívala a začínala opäť plynúť až po vykonateľnosti. Takto bol veriteľ dostatočne chránený ešte pred tým, ako mohol odpor reálne uplatniť. Obdobné právo dávali veriteľovi aj všetky predchádzajúce Odporovacie poriadky (z r. 1884, 1914 a 1931).

Prečo sa ale zákonodarca v r. 1991 rozhodol uvedenú možnosť (výhradu) neprevziať? Možno toto právo veriteľovi priznať vôbec nechcel (nepriznával mu ho ani zákonník medzinárodného obchodu z r. 1963, ktorý u nás odporovateľnosť upravoval aj po zrušení stredného OZ). Alebo — a to môže byť pre nás dôležité — priznať ho považoval za zbytočné, keďže chcel, aby veriteľ mal právo odporu už pri žalovateľnej pohľadávke. Bohužiaľ, dôvodová správa o tej otázke mlčí. Odpoveď však možno hľadať inde. Jedným z hlavných autorov novely z r. 1991 bol Viktor Knapp (ktorý stál aj za stredným OZ). Ten sa v učebnici občianskeho práva hmotného z r. 1995 jednoznačne vyjadril, že § 42a OZ vyžaduje vykonateľnosť pohľadávky (KNAPP, V. a kol. Občanské právo hmotné. Sv. 1. Praha: Codex, 1995, s. 107). Rovnaký záver zaujali aj prvé komentáre k OZ po novele, na ktorých sa podieľali aj jej autori (ŠVESTKA, J. a kol. Občanský zákoník: komentář. Praha: SEVT, 1991, s. 106; BIČOVSKÝ, J., HOLUB, M. Nové znění občanského zákoníku. Praha: Linde, 1991, s. 61). A práve vzhľadom na tieto dobové postuláty tvorcov novely nemožno len zo samotného neprebratia výhrady odporu vyvodzovať, že zákonodarca pod vymáhateľnosťou chápal žalovateľnosť.

Zdá sa teda, že historický výklad naozaj dáva za pravdu dominantnému názoru.

IV.

Ďalším argumentom väčšinového prúdu je charakter odporovateľnosti. Tá ma totiž riešiť situácie, keď — zjednodušene — chcete exekvovať dlžníkov majetok, no zistíte, že exekvovať niet čo. To znamená, že dôsledok odporovateľnosti — neúčinnosť odporovaného úkonu — sa môže prejaviť len a len po tom, čo sa veriteľova pohľadávka stane vykonateľnou. Pokiaľ sa takou nestane, odporovateľnosť je vám na nič. Táto argumentácia však podľa mňa má zmysel len vtedy, ak k nej pripojíme nasledovný argument: V právnom štáte majú súdy zabezpečovať rýchlu a efektívnu spravodlivosť. Nemali by byť preto zaťažované konaniami, ktoré nemajú reálny, ale len hypotetický dopad na právne postavenie účastníkov sporu. A priznanie účinkov odporovateľnosti za situácie, kedy veriteľova pohľadávka nie je vykonateľná (a ktorá sa takou ani nemusí nikdy stať), má práve a len takýto hypotetický dopad. Aby sme sa tomuto nehospodárnemu postupu vyhli, vymáhateľnosť by sme mali chápať ako vykonateľnosť. Aj tento argument teda hrá v prospech väčšinového názoru.

V.

Posledným, no najrelevantnejším je teleologický argument, na ktorý sa odvoláva menšinový názor a ktorý je vo svojej podstate schopný prebiť všetky ostatné argumenty. Zmyslom odporovateľnosti je totiž ochrana veriteľa. Ak je však čas medzi žalovateľnosťou pohľadávky i odporovaným úkonom na jednej strane a vykonateľnosťou pohľadávky na strane druhej dlhší ako tri roky, táto ochrana je popretá. O to viac to platí v situácii, kedy získanie exekučného titulu na súde v dobe dlhšej ako tri roky je skôr pravidlom, ako výnimkou.

Samozrejme, väčšinový smer si je tohto argumentu vedomý, preto sa s ním snaží ako-tak popasovať. Jedným z ponúkaných riešení je názor, že vykonateľnosť pohľadávky nie je podmienkou prípustnosti odporovacej žaloby, ale znakom aktívnej vecnej legitimácie. Preto postačí, ak sa pohľadávka stane vykonateľnou najneskôr do rozhodnutia súdu. K tomuto riešeniu možno mať dve výhrady. Prvá plynie z histórie: za stredného OZ sa síce tiež vychádzalo z uvedeného názoru, no podmienkou bolo, aby v čase rozhodnutia súdu neuplynula odporovacia lehota (vyššie spomenutá Učebnica občianskeho a rodinného práva I na str. 249 k tomu odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR, sp. zn. Co IX 100/50). Ak sa teda pohľadávka nestala vykonateľnou počas odporovacej lehoty a zároveň do rozhodnutia súdu, veriteľ nebol s odporovacou žalobou úspešný. Druhá, zásadnejšia výhrada sa týka toho, že úspešnosť žaloby tu závisí skôr od pomalosti, ako od rýchlosti súdu. Ak totiž súd rozhodne rýchlo, ešte pred vykonateľnosťou, žaloba je neúspešná. Naopak, ak rozhodne neskôr, veriteľ bude úspešný.

Tomuto problému sa väčšinový prúd rozhodol čeliť prerušením odporovacieho konania. Ak veriteľ podá odporovaciu žalobu a zároveň žaluje dlžníka o plnenie, súd by mal prerušiť odporovacie konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP. V inom konaní (=o plnenie) sa totiž rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu (=vykonateľnosť). Samozrejme, niekto by mohol tvrdiť, že takáto ochrana veriteľa nie je dostatočná, pretože súd len môže, no nemusí konanie prerušiť. Toto však nie je celkom relevantný argument, pretože použitie slova môže v § 109 ods. 2 písm. c) OSP neznamená, že súd môže rozhodovať svojvoľne. Znamená to len toľko, že je možné, aby súd rozhodol tak i onak, no vždy po posúdení relevantných okolností. Ak tie naznačujú, že konanie prerušiť treba, konanie súd musí prerušiť. Ak nie, konanie prerušiť nemôže.

Proti riešeniu založenému na prerušení odporovacieho konania však možno mať vážnejšie výhrady, ako len hrátky so slovom môže. V prvom rade — ako to uvádza aj Sedlačko a Števček vo vyššie uvedenom komentári na str. 319 — nejde o systémové riešenie. Prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP slúži totiž na zabezpečenie hospodárnosti a efektivity činnosti súdov. Jeho zmyslom je jednak vyvarovať sa, aby sa zdroje súdnictva zbytočne vynakladali dva krát na tú istú otázku, a jednak predísť tomu, aby sa o tej istej otázke rozhodlo inak (porovnaj STEINER, V. Občianske procesné právo v teórii a praxi. Bratislava: Obzor, 1980, s. 230). V prípade odporovateľnosti však prerušenie tomuto účelu vôbec neslúži. Jediným jeho cieľom je snaha, aby veriteľ získal exekučný titul, teda aby sa stal aktívne vecne legitimovaným. To znamená, že súd vlastne čakaním odstraňuje niečo, o čom vie, že to žalobca v danej chvíli nespĺňa. Okrem toho, § 109 ods. 2 písm. c) OSP smeruje ku konaniam, kde sa rieši otázka, ktorá má určitý význam pre prerušené konanie. Vykonateľnosť ako znak aktívnej vecnej legitimácie však vo svojej podstate nie je otázkou, ktorú súd v konaní o plnenie rieši; je len dôsledkom úspechu veriteľa v tomto konaní. Navrhované riešenie cez prerušenie konania je teda minimálne nie celkom čistým procesným postupom.

VI.

V zmysle uvedených argumentov a ich posúdenia sa tak celá problematika vymáhateľnosti/vykonateľnosti pohľadávky podľa mňa zráža do dvoch, na seba nadväzujúcich otázok. Po prvé, či chcem procesne korektným riešením poskytnúť veriteľovi plnú ochranu aj za cenu toho, že v tých prípadoch, kedy sa pohľadávka nikdy nestane vykonateľnou, budú náklady odporovacieho konania vyhodené do vetra. Ak áno, potom treba vymáhateľnosťou rozumieť súdnu žalovateľnosť pohľadávky. Alebo, po druhé, či chcem veriteľovi poskytnúť plnú ochranu aj za cenu nesystémového, no hospodárneho procesného postupu. V takom prípade možno vymáhateľnosťou rozumieť vykonateľnosť. Osobne — hodnotovo — sa prikláňam k druhému záveru. Pre kľud v duši by však bolo dobré, aby rekodifikácia tento problém jednoznačne a procesne šťastne vyriešila. Prvý ucelený návrh nového OZ z minulého roka však tento kľud neprináša. Pracuje síce s pojmom vykonateľnosť, no veriteľovi nepriznáva možnosť ochrany aj pred jej nadobudnutím. Riešenie by tak opäť záviselo na procesných postupoch.

Tak či onak, dobrou správou je, že či už sa prikloníme na tú či onú stranu, oba tábory sa snažia poskytnúť veriteľom plnú ochranu. Uvedené dve otázky sú tak skôr teoretické, ako praktické.

VII.

Celkom na záver by som sa ešte chcel pristaviť pri spomínanom menšinovom rozhodnutí nášho najvyššieho súdu - R 44/2001. Najvyšší súd si v ňom totiž položil dovolaciu otázku celkom nesprávne. A aby potom dospel k spravodlivému, pro-veriteľskému záveru, neostalo mu nič iné, ako povedať, že vymáhateľná pohľadávka nemusí byť pohľadávkou vykonateľnou. Touto otázkou sa pritom nemusel vôbec zaoberať.

Išlo o prípad odporovacej žaloby podanej dňa 27. 11. 1997, ktorou veriteľ napádal prevod majetku dlžníka, ktorý nastal 22. 11. 1996. Ukrátená pohľadávka veriteľa pritom bola splatnou už 8. 4. 1996, no vykonateľnou až 19. 8. 1997. Celý spor bol o tom, či pre úspech veriteľa postačuje, že v čase napádaného prevodu majetku (22. 11. 1996) bola jeho pohľadávka žalovateľná, no ešte nie vykonateľná. Okresný súd tvrdil, že áno; krajský, že nie. Najvyšší súd — logicky — chcel dať zadosť spravodlivosti a pomôcť veriteľovi. Vybral si však na to nesprávnu argumentáciu. Stačilo mu uviesť, že aj keby sa mala za vymáhateľnú pohľadávku považovať pohľadávka vykonateľná, v predmetnom spore by musel byť veriteľ úspešný. Ako už bolo uvedené vyššie, vykonateľnosť (ak by sme ju vyžadovali) je podmienkou aktívnej vecnej legitimácie veriteľa, no nie podmienkou prípustnosti odporovacej žaloby. Stačí ju preto splniť v čase rozhodnutia súdu. A keďže samotná odporovacia žaloba (27. 11. 1997) bola podaná až po vykonateľnosti pohľadávky (19. 8. 1997), ochrana veriteľa bola zabezpečená bez ohľadu na to, ako si pojem vymáhateľná pohľadávka vykladáme. Najvyšší súd tak riešil niečo, čo riešiť vôbec nemusel.

Myslím si, že na v tomto vlákne by sa mal nachádzať aj dôvod, prečo Veľký senát NSSR rozhodoval aj druhýkrát (1 Vcdo/2/2022) a prakticky napravil svoj lapsus judikovaný v 1 Vcdo/4/2019. Ide o zásluhu Ústavného súdu, preto to tu patrí:

Genáza teda hovorí, že ústavnou sťažnosťou bolo napadnuté uznesenie Veľkého senátu sp. zn. 1 Vcdo/4/2019, pričom po meritórnom rozhodnutí a vydaní nálezu (II. ÚS 139/2021 zo dňa 20. januára 2022 ) Ústavný súd zrušil jednak toto Uznesenie, ako aj na neho nadväzujúce uznesenie senátu 6Cdo/237/2017 zo dňa 24. júna 2020 ktorým dovolanie zamietol. Ústavný súd uviedol, kedy ide o spor o interpretáciu právnej normy (využiteľné aj pro futuro), a prikázal Veľkému senátu odstrániť právnu neistotu reflektujúc úlohy najvyšších súdnych autorít pri zjednocovaní názorov súdov, kedy uviedol:

Dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, nie však ojedinelé rozhodnutie súdu a ani neskoršie rozhodnutie súdu v podobnej veci. Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa judikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže vyvíjať, resp. že v prípade, ak je prijaté ojedinelé rozhodnutie vybočujúce z doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa konajúci súd nemôže vrátiť na pôvodnú líniu rozhodovacej činnosti (IV. ÚS 46/2012).

Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou, pričom úlohou najvyššieho súdu je usmerňovať tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59). Je v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu, situácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, sťažnosť č. 30658/05, Baranowski v. Poľsko, sťažnosť č. 28358/95). Rozporné právne názory najvyššieho súdu na identické situácie sú tak v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať dôveru verejnosti v súdny systém (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, sťažnosť č. 48553/99).

Porušenie povinnosti predložiť vec veľkému senátu danej ustanovením § 48 ods. 1 CSP nie je iba porušením tohto zákonného ustanovenia, ale s ohľadom na ustanovenie čl. 48 ods. 1 prvú vetu ústavy aj pochybením, ktoré má ústavnoprávny rozmer. Z ústavného príkazu, že „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi“ ako jedného z princípov právneho štátu vyplýva, že nerešpektovanie zákona, v akom zložení má byť vec rozhodovaná, predstavuje vo svojich dôsledkoch porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy. To isté a contrario platí aj v prípade, ak bezdôvodne veľký senát odmietne vo veci mu predloženej rozhodnúť.

Spor o interpretáciu právnej normy je daný, ak sú v najmenej dvoch rozhodnutiach najvyššieho súdu vyslovené právne názory, ktoré rovnakú právnu normu interpretujú (vykladajú) odlišným spôsobom. Napriek skutočnosti, že v danom prípade veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu rozpor v interpretácii právnych noriem zistil, vo veci samej nerozhodol priamo, ale, vychádzajúc z dôvodovej správy k § 48 CSP, dospel k záveru, že chýba zákonný podklad pre jeho meritórne rozhodnutie. V eľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu tým v podstate rozhodovanie o dovolaní prípustnom podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP zo svojej právomoci vylúčil a túto zúžil len na rozhodovanie o dovolaní prípustnom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP (t. j. prípady, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu). Takýto výklad § 48 ods. 1 CSP veľkým senátom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu je ústavne neakceptovateľný. Dôvodom a účelom kreovania inštitútu veľkého senátu bolo zjednocovať judikatúru dovolacieho súdu a zvyšovať tak právnu istotu účastníkov právnych vzťahov práve v konkrétnom dovolacom konaní. Samotné znenie § 48 CSP umožňuje právnu neistotu sporových strán týkajúcu sa správnosti spôsobu vyriešenia relevantnej právnej otázky odvolacím súdom odstrániť v prebiehajúcom dovolacom konaní tak, že vyslovený právny názor bude záväzný nielen pre odvolací súd, ale stane sa názorom najvyššej súdnej autority záväzným v ďalších obdobných veciach. Prax občianskoprávneho kolégia toto legitímne očakávanie popiera a prikazuje dovolaciemu senátu o dovolaní rozhodnúť v základnej formácii, t. j. rozhodnutím (bez hyperboly) s účinkami len ďalšieho dovolacieho rozhodnutia, pridaného do množiny existujúcich (a odporujúcich si) dovolacích rozhodnutí o predmetnej otázke.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považuje námietku sťažovateľa, že veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu pochybil, keď rozhodol, že vec vracia na prejednanie a rozhodnutie senátu 6 C bez toho, aby vo veci meritórne rozhodol, za opodstatnenú. Na tomto základe ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu č. k. 1 VCdo 4/2019 z 28. apríla 2020 boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu), preto napadnuté uznesenie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Úlohou veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bude opätovne rozhodnúť o veci, ktorá mu bola postúpená na prejednanie a rozhodnutie uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo 237/2017, majúc na zreteli účel a úlohu veľkého senátu a zabezpečiť zjednotenie dosiaľ existujúcich rozdielnych právnych názorov najvyššieho súdu v predmetnej otázke zásadného významu.

"Vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať v základnom súdnom konaní. Ak ide o pohľadávku voči dlžníkovi, ktorý bol oddlžený podľa štvrtej časti zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov, treba ustanovenie § 166h ods. 1 tohto zákona považovať za lex specialis k ustanoveniu § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka ako ustanovenie poskytujúce veriteľovi možnosť na jeho základe odporovať právnemu úkonu dlžníka podľa § 42a a § 42b Občianskeho zákonníka aj v prípade, ak v dôsledku oddlženia dlžníka nedisponuje voči nemu vymáhateľnou pohľadávkou."

R 23/2024 (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2024, sp. zn. 9Cdo/215/2022)

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím