Autori:

Zverejnením prvého pracovného návrhu nového Obč. zák. sme dostali možnosť vyjadriť sa k nemu a – snáď – aj ovplyvniť jeho ďalší vývoj. Tejto príležitosti sa treba chytiť: čo najkvalitnejší kódex je predsa záujmom každého z nás. Vyjadrím sa preto aspoň k jednej jeho časti – k náhrade škody.

Na prvom mieste chcem uviesť, že návrh veľmi oceňujem. Je jednoznačne lepší ako to, čo tu máme dnes, preto ho možno bezpochyby považovať za prínos. Mojich pár poznámok na tom nemôže a ani nemá za cieľ nič zmeniť.

Návrh prináša mnohé, aj zásadné zmeny. V niečom sa vracia do čias monarchie (napr. zodpovednosť za náhodu či nebezpečnú osobu), v inom zas zavádza – zväčša po vzore PETL – novú úpravu (napr. príčinná súvislosť). Návrh taktiež na jednej strane prináša novú terminológiu (napr. pojem hrubá nedbanlivosť, zatiaľ však v návrhu nedefinovaný), a na strane druhej upúšťa od súčasnej (napr. pojem zodpovednosť, ktorý však ja – z dôvodu lenivosti – v ďalšom texte aj naďalej predsa len používam).

Na rozdiel od dnešnej úpravy sa návrh snaží o rozdelenie dôvodov zodpovednosti na tie založené na zavinení a na tie bez zavinenia, resp. na dôvody sprísnenej zodpovednosti. Ako však uvidíme nižšie, toto delenie nie je celkom jasné.

Začnem základnými, koncepčnými zmenami:

Nie je škoda ako škoda: Škodou sa bude rozumieť ujma (majetková aj nemajetková) na právom chránenom záujme ( § 2). Najvyššia miera ochrany sa bude poskytovať životu, telesnej a duševnej integrite, ľudskej dôstojnosti a slobode ( § 3). Ekonomickým škodám (najmä tzv. pure economic loss) sa bude môcť priradiť ochrana nižšia (hoci mi nie je jasné, prečo návrh v tomto smere neprevzal čl. 2:102(4) PETL). Toto odstupňovanie dôležitosti budú môcť súdy - na rozdiel od súčasnosti – zohľadňovať ( § 12). Môže sa teda stať, že ak škodca spôsobí škodu na živote, súd bude napr. otázku predvídateľnosti takejto škody posudzovať viac v prospech poškodeného, ako by tomu bolo v prípade pure economic loss.

Škoda = majetková aj nemajetková ujma: Návrh zjednocuje do pojmu škoda majetkovú i nemajetkovú ujmu ( § 2). Z toho možno napríklad vyvodiť, že náhrada nemajetkovej ujmy môže byť – v závislosti od jej príčiny – založená aj na zavinení, a to na rozdiel od dneška, kde zavinenie hrá význam len pri určení výšky peňažnej náhrady (aj keď § 79 nie je v tomto smere celkom jednoznačný a pripúšťa aj výklad smerujúci k objektívnej zodpovednosti).

Nemajetková ujma ale už nebude obmedzená len na prípady porušenia osobnostných práv či práv duševného vlastníctva. Bude sa môcť uplatniť aj v iných prípadoch. Problémom však je, že ich výpočet nie je uzavretý ( § 80). Obávam sa, že to môže viesť k problémom. Ak sa navrhovatelia domnievajú, že okrem vymenovaných existujú aj iné prípady, kedy nemajetkovú ujmu bude treba nahrádzať, z dôvodu právnej istoty by ich mali uviesť výslovne. Resp. ak nestačí pravidlo uvedené v § 80 písm. d) (závažné protiprávne správanie, najmä hrubá nedbanlivosť alebo úmysel poškodiť) – a podľa mňa by stačiť malo -, potom by sa malo stanoviť iné, všeobecné pravidlo pre určenie, kedy náhradu nemajetkovej ujmy priznať a kedy nie.

Koniec jednoty civilného deliktu? Návrh upúšťa od jednotnosti civilného deliktu, keď rozlišuje medzi škodou z nesplnenia zmluvy ( § 208) a škodou mimozmluvnou. Úprava mimozmluvnej škody sa však (zrejme) použije aj na tú zmluvnú ( § 214 Všeobecných ustanovení o záväzkoch síce odkazuje na 6. časť, ale správne má ísť asi o 5. časť, ktorá upravuje práve mimozmluvnú škodu). Čo sa však pri zodpovednosti za škodu z nesplnenia zmluvy mení, je to, že už nebude zodpovednosťou za zavinenie, ale zodpovednosťou objektívnou. Namiesto zavinenia sa však zavádza iný korekčný mechanizmus - predvídateľnosť škody, zhruba tak, ako ju poznáme už dnes v Obch. zák. ( § 210). Určite ide o vítanú zmenu. Hoci sa predvídateľnosť mohla ako obrana používať už dnes, a to práve v rámci zavinenia, treba si priznať: koľkokrát sme sa buď my alebo súdy zavinením pri škode zo zmluvy naozaj zaoberali.

Ďalej treba vyzdvihnúť, že návrh výslovne počíta s náhradou škody aj pri dodatočnej nemožnosti plnenia, odkiaľ zmienka o náhrade škody 1. 1. 1992 záhadne zmizla ( § 234 ods. 2). Takúto výslovnú zmienku by som však odporúčal uviesť aj pri nesplnení zmluvy plnenej po častiach ( § 196) a pri očakávanom nesplnení zmluvy ( § 197), keďže nemožno vylúčiť aj taký výklad, že pri nich náhrada škody možná nie je, keďže k nesplneniu budúcich častí / plnení reálne nedošlo.

V súvislosti s rozdelením civilného deliktu je ale otázne, či bolo prevedené dôsledne: ustanovenia o škode spôsobenej vecou použitou pri plnení záväzku alebo o škode na prevzatej veci, ktorá je predmetom záväzku, sú totiž aj naďalej zaradené do časti venovanej mimozmluvnej náhrade škody.

Definovanie príčinnej súvislosti ( § § 7-11): Na rozdiel od súčasnosti sa príčinná súvislosť aspoň čiastočne definuje. Návrh sa teda koncepčne odkláňa od názorov Lubyho (ku ktorému sa na iných miestach - najmä pri delení zmlúv – vehementne hlási) a preberá definície z PETL. Legislatívne sa tak zakotví conditio sine qua non, ale aj rôzne viacnásobné príčiny (alternatívne, potencionálne, neurčité dielčie). Niektoré z nich (alternatívne a neurčité dielčie) z logiky veci nebudú musieť byť preukázané na isto, ale postačí ich pravdepodobnosť.

Právna príčinná súvislosť ( § 12): Od Lubyho názorov sa návrh odkláňa aj v tom, že okrem faktickej príčinnej súvislosti (causation in fact), zavádza aj príčinnú súvislosť právnu (legal cause). O príčinnú súvislosť však v skutočnosti nejde; jedná sa skôr o obmedzenie / korekciu faktickej súvislosti. Tzn. i tam, kde faktická súvislosť je, náhrada nemusí vždy prichádzať do úvahy. Súdy tak budú môcť zohľadniť napr. predvídateľnosť škody; bežné životné riziko, ktoré každý z nás musí znášať sám; už spomínanú dôležitosť chráneného záujmu či účel normy.

Na druhej strane ale navrhované znenie je podľa mňa formulačne nastavené nesprávne a znie trošku divne („Ak je daná príčinná súvislosť podľa ustanovení § 7 až 11 tejto časti zákona, súd môže osobe pričítať škodu alebo jej časť aj s prihliadnutím na ďalšie okolnosti, ako napríklad na:“). Podľa mňa by slovo môže malo byť nahradené slovom nemusí. Resp. znenie by malo byť úplné preformulované, a to tak, že ak je daná faktická príčinná súvislosť, súd pri rozhodovaní o tom, či škodu škodcovi pričíta alebo nie, môže prihliadať aj na uvedené okolnosti. Alebo ešte lepšie (v záujme jednotnosti právnej praxe) by mohlo byť uvedené, že súd na tieto okolnosti nieže môže, ale musí prihliadať.

Predvídateľnosť ako limit zodpovednosti [ § 12 písm. a)]: Ako bolo uvedené, predvídateľnosť bude jedným z faktorov limitácie náhrady škody. Návrh je však v tomto smere strohý, aj keď ide o veľmi dôležitú otázku. Napr. nedefinuje, či sa predvídateľnosť viaže na škodu ako takú alebo aj na jej výšku. Vezmime si čisto hypotetický príklad: Ak na aukcii v SOGA pri prezeraní busty nacenenej na 24.000 eur túto z nedbanlivosti rozbijem, no neskôr sa ukáže, že ide o Berniniho a jej hodnota je niekoľko miliónov, do akej výšky budem zodpovedať? Ak sa predvídateľnosť bude viazať na škodu ako takú, potom by som mal zodpovedať za plnú hodnotu busty (mohol som predvídať, že bustu zničím). Ak sa však bude týkať aj výšky škody, tak potom by som mal zodpovedať len do výšky 24.000 eur, pretože vyššiu škodu som predvídať nemohol (keďže ju nepredvídala ani SOGA). Z komentára k PETL vyplýva, že správna je druhá možnosť. Kreatívny sudca si však pri navrhovanom znení iste nájde cestu aj k možnosti prvej.

Nedostatkom je aj to, že pri zohľadňovaní predvídateľnosti sa táto má skúmať k okamihu vzniku škody, a nie - ako to vyplýva z čl. 3:201(a) PETL - k okamihu škodného správania sa či škodnej udalosti. A to môže byť problém. Predvídateľnosť sa totiž oddeľuje od miesta a času správania sa a prenáša sa do času neskoršieho. Je ale správne, aby som nahrádzal škodu, ktorá bola v čase môjho správania nepredvídateľná, no v čase jej vzniku už predvídateľná je? Veď niekto by dokonca mohol tvrdiť, že v čase vzniku je každá škoda predvídateľná. Alebo sa tým chcelo povedať, že dôležitá je síce predvídateľnosť v čase správania sa (foresight), no posudzuje sa z pohľadu času vzniku škody (hindsight)? Teda pri skúmaní predvídateľnosti v čase správania sa zohľadníme znalosti, ktoré máme v čase vzniku škody? Ak je tak, potom by formulácia mala byť upravená.

Bude, samozrejme, zaujímavé, ako sa k predvídateľnosti (ale aj iným faktorom limitácie náhrady škody) postavia súdy. Bude asi dôležité nájsť istú rovnováhu medzi záujmami škodcu a poškodeného. Preto na vymenované, limitujúce okolnosti bude treba hľadieť v prvom rade z pohľadu spravodlivého riešenia sporu. Predvídateľnosť by sa tak nemala vnímať príliš rigidne; inak môže dôjsť k neprimeranému obmedzovaniu zodpovednosti. Nemalo by preto byť potrebné predvídať presne rovnaký následok, aký nastal, ale skôr následok v hrubých rysoch, tak ako je tomu v trestnom práve. Ak idem autom rýchlo a odídu mi brzdy, moja zodpovednosť by nemala byť vylúčená, ak môj spolujazdec zo strachu z auta vyskočí a tým si privodí smrť, hoci sa v konečnom dôsledku ukáže, že k žiadnej škode by nedošlo. Je síce pravda, že to, že spolujazdec vyskočí, nemusí byť predvídateľné, no predvídateľné je, že mu môžem spôsobiť ujmu na zdraví i živote (Rt 111/1952).

Účel normy ako limit zodpovednosti [ § 12 písm. e)]: Medzi limity zodpovednosti (právnu príčinnú súvislosť) sa radí aj účel normy. Nemal by som teda zodpovedať za škodu spôsobenú porušením normy, ak táto mala za cieľ predísť iným typom škody. Tak napríklad ak televízia v nevhodnom čase odvysiela nemravný film, dospelej osobe by nemala byť priznaná náhrada za šok z toho, čo videla v poobednom vysielaní. Cieľom povinnosti televízie bolo predísť nežiadúcim vplyvom na maloletých, nie šokom dospelých. Treba ale uviesť, že judikatúra k tomuto záveru dospela aj bez potreby výslovnej zákonnej úpravy (Rc 9/1961: „[K] protiprávnosti nestačí porušení nějaké normy vůbec, nýbrž že se vyžaduje, aby byly porušeny právě ty zájmy, které jsou chráněny normou, k jejímuž porušení došlo.“); na druhej strane výslovná úprava môže viesť k častejšiemu uplatneniu tohto pravidla.

Protiprávnosť v. starostlivosť ( § 15): Návrh upúšťa (formulačne) od protiprávnosti ako jedného z predpokladov náhrady škody založenej na zavinení. Náhrada sa totiž nebude odvodzovať od porušenia právnej povinnosti, ale od porušenia požadovanej miery starostlivosti. Je síce pravdou, že požadovaná miera starostlivosti by sa mala pri náhrade škody skúmať už dnes - či už ako súčasť zavinenia, alebo ako súčasť povinnosti predchádzať škodám ( § 415 Obč. zák.) -, no súdy sa k nej uchyľujú len zriedka (viď diskusiu k postu Jara Čolláka). Preto výslovnú úpravu možno len privítať. Mätúce však môže byť to, že napr. pri škode spôsobenej pri prevádzkovaní podniku ( § 18) sa nehovorí o požadovanej miere starostlivosti, ale o starostlivosti náležitej. Ide o dva rôzne pojmy? Ak nie (čomu nasvedčujú aj PETL, ktoré používajú len jeden pojem – required standard of conduct), terminológiu by bolo vhodné zjednotiť (resp. uviesť, že podľa § 18 sa nezodpovedá, ak prevádzkovateľ podniku preukáže, že škodu nezavinil).

Dôkaz zavinenia ( § 16): Dnes vychádzame z pravidla, že pri subjektívnej zodpovednosti zavinenie preukazovať netreba. Naopak, škodca musí preukázať, že škodu nezavinil ( § 420 ods. 3 Obč. zák.). Návrh takéto obrátenie dôkazného bremena už ale ponecháva na súd. Myslím, že tento prístup je správny. Neviem však, či sa jedná o zámer alebo len o nedôslednosť, no § 16 dáva súdu túto možnosť len pri konaní, nie však pri opomenutí. Ak je to len nedôslednosť, potom by slovo konaním malo byť nahradené slovom správaním, pretože to podľa § 7 zahŕňa komisívne aj omisívne úkony.

Náhrada ujmy na živote a zdraví nielen zo sociálneho poistenia ( § § 70-78): V súčasnosti sa ujma na živote a zdraví nahrádza prostredníctvom dávok sociálneho poistenia. To však nie vždy vedie k spravodlivým dôsledkom. Preto návrh od toho konceptu upúšťa. Poškodenému tak bude možné priznať aj viac. Dúfam len, že to nebude viesť k americkým výškam odškodnenia.

Návrat k zakročovacej povinnosti ( § 17): Návrh počíta s tým, že každý bude musieť odvrátiť škodu hroziacu inému, ak sú splnené isté predpoklady (ak som vytvoril nebezpečnú situáciu; ak mám nad ňou kontrolu; ak si to vyžaduje môj vzťah k poškodenému; alebo odvrátiť škodu môžem pomerne ľahko, bez ťažkostí v porovnaní so závažnosťou hroziacej ujmy). Čiastočne sa teda vraciame k úprave spred r. 1992 ( § § 416 a 425 Obč. zák.), ktorá bola po zmene režimu vypustená, pretože – slovami dôvodovej správy – „v praxi se ukázala být neživotná.“ Je síce pravda, že tento návrat vychádza z PETL (čl. 4:103), no nie som celkom presvedčený, že ho naozaj potrebujeme. Navyše, socialistická úprava aspoň osobitne definovala, že pri porušení zakročovacej povinnosti sa nejedná ani tak o náhradu škody, ale skôr o príspevok k náhrade ( § 425 Obč. zák.). V návrhu ale nič také nie je. Otázne preto je, ako sa bude náhrada škody v takýchto prípadoch posudzovať: budem za škodu zodpovedať spoločne s primárnym škodcom? Ak áno, potom to môže viesť k absurdným situáciám. O to viac, ak návrh už nepočíta s tým, že súd bude môcť upustiť od solidárnej zodpovednosti a zaviazať škodcov iba podľa ich dielu ( § 61).

Minimálna škoda ( § 6): Po novom sa bude nahrádzať len škoda, ktorá presahuje určitú minimálnu sumu. Tá zatiaľ nie je v návrhu definovaná.

Premlčanie ( § 292 Všeobecných ustanovení návrhu): Upúšťa sa od delenia subjektívnej a objektívnej lehoty. Právo na náhradu škody sa tak premlčí v lehote 4 rokov odo dňa vzniku škody. Ak však poškodený v tejto lehote nezistil, kto za škodu zodpovedá, lehota začne plynúť dňom, kedy sa to dozvedel alebo kedy sa to pri vynaložení náležitej starostlivosti dozvedieť mohol. Premlčacia lehota v takom prípade ale uplynie najneskôr uplynutím piatich rokov od vzniku škody. K tomuto možno mať zopár pripomienok: Ak sa o zodpovednej osobe dozviem deň pred uplynutím 4 rokov, premlčacia lehota sa nijak neposúva. Ak sa to však dozviem o dva dni neskôr, premlčanie sa predĺži skoro o celý rok. To sa mi celkom nezdá. Okrem toho návrh nijako nespomína vedomosť o samotnej škode a jej rozsahu. To tiež nemusí byť najvhodnejšie riešenie. A nakoniec – návrh na tom mieste predsa len používa pojem zodpovednosť, hoci inde od neho upustil.

Právo na náhradu škody na zdraví sa premlčuje uplynutím desiatich rokov odo dňa, kedy sa škoda prejavila. Tu teda žiadne predĺženie z dôvodu nezistenia zodpovednej osoby možné asi nebude, aj keď to nemusí byť celkom jednoznačné.

Okrem uvedených zmien návrh počíta so zmenami, resp. novinkami aj v iných oblastiach:

Návrat k náhode ( § 13): Návrh sa vracia k výslovnému riešeniu otázky zodpovednosti za náhodu, ktorá v súčasnom Obč. zák. absentuje. Za náhodu tak bude zodpovedať ten, kto k nej dá zo svojej viny podnet, najmä tým, že poruší predpis alebo zariadenie, ktoré majú zabrániť náhodilým škodám. K tomuto zneniu mám jednu poznámku: ustanovenie používa pojem vina (ako tomu bolo napr. v Obč. zák. z r. 1950). Avšak vzhľadom na to, že návrh s týmto pojmom na inom mieste nepracuje, vhodnejšie by bolo použiť pojem zavinenie, a tým predísť možným diskusiám o tom, čo sa má vinou rozumieť. Aj zodpovednosť za náhodu je totiž vo svojej podstate zodpovednosťou za zavinenie (Viď KNAPP, V., a kol. Učebnica občianskeho a rodinného práva. II. Zväzok. Záväzkové právo. 2. prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1956, s. 294). Zavinenie namiesto viny používa aj Luby (Viď LUBY, Š. Prevencia a zodpovednosť v občianskom práve. I. diel. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1958, s. 575).

Škoda z prevádzkovania podniku ( § 18): Návrh v § 18 prevzatom z čl. 4:202 PETL čiastočne nadväzuje na dnešnú prevádzkovú zodpovednosť ( § 421 Obč. zák.), s ktorou ale mnohí nie sme uzrozumení (porovnaj diskusiu k postu Kristiána Csacha). Našťastie, túto stavia na princípe zavinenia; zodpovednosť sa tak nebude vyvodzovať zo vzniku samotnej škody, ale z porušenia náležitej starostlivosti. Navyše, zodpovedať sa nebude za akúkoľvek škodu, ale len za takú, ktorá má pôvod vo vade prevádzky, resp. výrobku a služby. Vyvinenie bude možné, ak prevádzkovateľ preukáže, že dodržal náležitú starostlivosť (k nejednoznačnosti tejto terminológie som sa vyjadril vyššie).

Treba ešte dodať, že návrh hovorí len o prevádzkovaní podniku. A tým je podľa § 229 Všeobecných ustanovení návrhu len to, čo slúži na podnikateľskú činnosť. Chápanie PETL je ale širšie: zodpovednosť stíha nielen prevádzky podnikateľské, ale aj nepodnikateľské, pokiaľ nemajú jednorazový charakter.

Škoda pri prevádzke zvlášť nebezpečnej ( § 19): Dnes sa náhrada tejto škody riadi ustanoveniami o škode spôsobenej prevádzkou dopravného prostriedku ( § 432 Obč. zák.). Po novom bude táto škoda oddelená. Bude aj naďalej založená na objektívnom princípe, ale nebude sa vzťahovať na nebezpečnú činnosť, ktorá je obvyklá (v takom prípade pôjde o subjektívnu, nie objektívnu zodpovednosť).

K samotnému zneniu mám jednu poznámku: Podľa návrhu ten, kto vykonáva mimoriadne nebezpečnú činnosť, nahradí škodu spôsobenú zdrojom zvýšeného nebezpečenstva. Takáto konštrukcia ale nie je správna: evokuje, že zahŕňa akúkoľvek škodu, pokiaľ bola spôsobená zdrojom zvýšeného nebezpečenstva. Správne by ale malo ísť len o takú škodu, ktorá svojim charakterom toto zvýšené nebezpečenstvo napĺňa. Ak prevádzkujem výrobu výbušnín, mal by som objektívne zodpovedať za škodu, ktorá vznikne v dôsledku výbuchu. Nemal by som ale objektívne zodpovedať, ak nebezpečná horľavá látka vytečie z nádoby a poškodí šaty nejakej zamestnankyne. Je nesporné, že škoda bola spôsobená zdrojom zvýšeného nebezpečenstva, no nejedná sa o škodu, pre ktorú tento zdroj považujeme za zvýšené nebezpečenstvo. Vhodnejším sa javí text § 351 Obč. zák. z r. 1950 („Při provozu zvláště nebezpečném odpovídá provozovatel za škodu vyvolanou takovým působením zdroje zvýšeného nebezpečí, kterým se navenek projevuje nebezpečnost provozu.“).

Škoda spôsobená prevádzkou dopravných prostriedkov ( § § 20-24): Úprava je v podstate zhodná s tou súčasnou. Akurát sa už nehovorí o motorových vozidlách či plavidlách; zodpovednosť sa bude vzťahovať na všetky vozidlá, „ibaže sú poháňané ľudskou silou.“

Pristavím sa ešte k § 23, ktorý sa skoro úplne zhoduje s dnešným § 429 Obč. zák. Podľa oboch sa zodpovedá za škodu na zdraví a veciach, ako aj za škodu spôsobenú odcudzením alebo stratou veci. Zmysel prvej časti tejto vety je pre mňa už dnes záhadou: znamená to, že sa zodpovedá iba za vymenované typy škôd (t. j. len za škodu na zdraví a na veci)? Ak napríklad nehodou znemožním poškodenému účasť na dôležitom rokovaní, čím príde o určitý ušlý zisk, nesúvisiaci s poškodením zdravia či veci, budem alebo nebudem zaň zodpovedať? Ak budem prvú časť vety chápať ako špeciálne ustanovenie upravujúce rozsah náhrady škody odlišne od všeobecnej úpravy, tak potom by som per se zodpovedať nemal (bez potreby riešiť otázku predvídateľnosti apod.). Vieme však ale, že NS ČR má na vec iný pohľad (25 Cdo 1946/2000). Osobne by som toto ustanovenie upravil, aby bolo v tomto smere jednoznačnejšie.

Škoda spôsobená spoľahnutím sa na elektronický podpis alebo pečať ( § 25): Ide o škodu, za ktorú budem zodpovedať, ak podpíšem dokument elektronickým podpisom / pečaťou a poškodený sa na platnosť takéhoto dokumentu spoľahne. V znení návrhu mi ale chýba povedať B, t. j. z čoho konkrétne sa má škoda vyvodzovať. Mám zodpovedať len za to, že niekto použije (zneužije) moje bezpečnostné predmety a heslá? Alebo aj za to, že nejakým spôsobom sa počas prenosu zmení obsah dokumentu? Predpokladám (na základe nižšie uvedeného liberačného dôvodu), že pôjde len o prvú možnosť, aj keď som si nie celkom istý.

Zodpovednosti sa zbavím, ak preukážem, že som prijal také bezpečnostné opatrenia, ktoré bolo možné vzhľadom na okolnosti rozumne očakávať (vhodnejší by asi bol pojem požadovať). Keďže zodpovednosť za túto škoda sa v návrhu radí medzi zodpovednosť objektívnu, dôležité pri liberácii bude len to, či som rozumne očakávateľné opatrenia prijal alebo nie. Ak som ich neprijal, bude irelevantné, či som konal zavinene alebo nie.

Škoda spôsobená informáciou alebo radou ( § 26): Ide o - zjednodušene povedané - zodpovednosť odborníkov. Znenie ma ale trochu mätie. Podľa rubriky by malo ísť o zodpovednosť objektívnu, no text môže nasvedčovať opaku. Po prvé, návrh hovorí, že ide o informáciu alebo radu poskytnutú odborníkom v rámci svojich znalostí alebo schopností, ktoré možno od jeho vystupovania ako odborníka očakávať. Ak ale kladieme dôraz na jeho znalosti a schopnosti, potom tým vnášame do zodpovednosti subjektívny prvok. Po druhé, návrh umožňuje liberáciu tým, že odborník preukáže, že postupoval s náležitou starostlivosťou. Tak isto ale znie aj exkulpačný dôvod pri škode z prevádzkovania podniku, ktorá je založená na subjektívnom princípe. V záujme právnej istoty by bolo vhodné text vyjasniť.

Rovnako ako odborník bude za škodu zodpovedať aj neodborník, ak škodu spôsobil vedome. Uňho však zrejme pôjde o zodpovednosť za zavinenie, pričom sa bude vyžadovať minimálne vedomá nedbanlivosť.

Škoda spôsobená zvieraťom ( § 27): Škodu bude hradiť vlastník, a to aj keď zviera ušlo alebo sa zatúlalo (a zrejme aj keď sa zatúla vlastník). Spoločne s ním bude zodpovedať chovateľ, ako aj ten, kto zviera vedome podráždil alebo poštval (uňho sa teda asi bude vyžadovať aspoň vedomá nedbanlivosť).

Namiesto vlastníka a chovateľa bude zodpovedať ten, kto im zviera svojmocne odňal. Nebude sa však môcť nijako liberovať. Otázne ale je, či táto nemožnosť liberácie zahŕňa aj nemožnosť súdu znížiť či vylúčiť náhradu škody spôsobenej vyššou mocou alebo tretími osobami ( § 59).

Vlastník a chovateľ sa ale liberovať budú môcť, ak preukážu, že ku škode by došlo aj pri vynaložení náležitej starostlivosti. Opäť sa tu používa pojem náležitá starostlivosť; na rozdiel od škody spôsobenej informáciou alebo radou však ide očividne o objektívnu zodpovednosť. Otázka ale je, či táto objektívna zodpovednosť je naozaj na mieste. Doteraz sa vychádzalo z princípu zavinenia (Rc 5/1981) a nemám dojem, že by to spôsobovalo nejaké problémy. Okrem toho – ako bolo uvedené -, ak vykonávam mimoriadne nebezpečnú činnosť, ktorá je ale obvyklá, zodpovedám za zavinenie, nie za výsledok. Zdá sa mi preto nelogické, že na chovanie zvierat – t. j. na činnosť nesporne bežnú a väčšinou ani nie mimoriadne nebezpečnú – sa bude nazerať prísnejšie. Volil by som preto subjektívnu zodpovednosť s obráteným dôkazným bremenom v otázke zavinenia.

Škoda spôsobená povahou veci ( § 28): Na rozdiel od súčasnosti sa táto objektívna zodpovednosť obmedzí len na prípady škody spôsobenej vadou veci alebo takou jej vlastnosťou, ktorá podstatne zvyšuje riziko poškodenia. Formulačne by ale malo byť jasnejšie uvedené, že škoda musí byť spôsobená práve touto vlastnosťou. Ak používam zváračku, objektívne by som mal zodpovedať za škodu spôsobenú iskrou, ale nie za škodu spôsobenú tým, že mi zváračka spadla a niečo rozbila; tam by do úvahy prichádzala len zodpovednosť za zavinenie. Navrhované znenie však môže kreatívneho právnika doviesť aj k výkladu opačnému, t. j. že objektívne sa zodpovedá v oboch prípadoch.

Škoda spôsobená vecou ( § 29): Ide o staronový inštitút, ktorý sme tu od r. 1964 nemali. Zahŕňa dve skutkové podstaty: škodu spôsobenú vecou, napr. jej vyhodením či pádom a škodu spôsobenú zrútením trvalej stavby alebo iného diela spojeného z pozemkom v dôsledku ich vady alebo nedostatočnej údržby. Táto škoda je (aspoň sa tak zdá) zaradená v rubrike o škodách spôsobených nezavinene, resp. o sprísnenej povinnosti nahradiť škodu, no vyzerá to, že v skutočnosti ide o zodpovednosť za zavinenie s obráteným dôkazným bremenom. Povinnosť náhrady škody totiž nemá ten, kto preukáže, že nezanedbal náležitú starostlivosť (ak ide naozaj o subjektívnu zodpovednosť, vhodnejšie by bolo hovoriť o požadovanej starostlivosti).

Škoda na prevzatej veci ( § 41): Preberá sa doterajšia úprava.

Škoda na odloženej veci ( § 42): Preberá sa doterajšia úprava, avšak – po vzore nového českého Obč. zák. - nie úplne. Liberácia, ktorú dnes pripúšťame („ak by ku škode došlo aj inak“), už nebude prichádzať do úvahy (obmedzená korekcia v diskrécii súdu podľa § 59 zrejme ale možná bude). Ďalej nebude platiť obmedzenie pre klenoty, peniaze a iné cennosti. Otázne pritom je, či zodpovednosť bude možné limitovať jednostranným vyhlásením alebo dohodou. Zákaz takejto limitácie zostal zachovaný len pri škode na vnesenej veci, z čoho by niekto mohol usúdiť, že pri veci odloženej takéhoto zákazu niet.

Škoda na vnesenej veci ( § 43): Tiež sa s malými zmenami preberá doterajšia úprava. Možnosť liberácie („ak by ku škode došlo aj inak“) sa rozširuje o prípad, ak škodu spôsobil ten, kto vec vniesol, alebo ten, pre koho bola vnesená, resp. ich sprevádzajúca osoba. Doterajšie obmedzenie pre klenoty, peniaze a iné cennosti platiť nebude. Škoda sa bude hradiť do 100-násobku ceny ubytovania za jeden deň alebo neobmedzene, ak ju spôsobili tí, ktorí v prevádzke pracujú, resp. ak bola spôsobená tým, že uschovávateľ v rozpore so zákonom neprevzal vec do úschovy.

Škoda spôsobená tými, ktorí nemôžu posúdiť následky svojho konania ( § § 46-48): Z povahy pôjde o škodu postavenú na zavinení, pričom sa preberá doterajšia úprava. No nie je celkom jasné, či v prípade, ak maloletí alebo osoby postihnuté duševnou chorobou sú schopní ovládať svoje konanie a posúdiť jeho následky, budú spolu s nimi zodpovedať aj tí, ktorí nad nimi zanedbali náležitý dohľad. Zrejme nie.

Maloletí a duševne postihnutí budú zodpovedať aj vtedy, ak to bude spravodlivé so zreteľom na majetkové pomery škodcu a poškodeného.

Malá poznámka: definícia tejto skutkovej podstaty zahŕňa v sebe tautológiu. § 46 ods. 1 hovorí, že škodu nahradí ten, kto zanedbal náležitý dohľad. § 46 ods. 2 zas hovorí, že povinnosti náhrady sa táto osoba zbaví, ak preukáže, že náležitý dohľad nezanedbala. Logicky by teda ods. 1 mal hovoriť len o tom, že škodu nahradia tí, ktorý vykonávajú dohľad. Inak by súd musel skúmať zanedbanie starostlivosti vždy (aby vedel, či je naplnený § 46 ods. 1), čím by sa ods. 2 stal irelevantný.

Škoda spôsobená pomocníkom ( § 49): Čiastočne sa preberá dnešná úprava § 420 ods. 2 Obč. zák., podľa ktorej osoba zodpovedá za škodu zavinenú tými, ktorých použila pri svojej činnosti. Otázne ale je, či zodpovedajú aj títo pomocníci. Podľa súčasnej úpravy tieto osoby nezodpovedajú; v návrhu to ale výslovne uvedené nie je, takže zrejme budú môcť zodpovedať aj oni.

Osoba, ktorá sa zaviazala na samostatné vykonanie určitej činnosti, sa ale za pomocníka nepovažuje. Bude preto za škodu zodpovedať sama. Osoba, ktorá ju ale vybrala, bude za náhradu škody ručiť, ak zanedbala náležitý výber. Z návrhu však nie je jasné, o aký výber má ísť. Zrejme sa tu ale myslí výber subdodávateľa.

Škoda spôsobená osobou s nebezpečnými vlastnosťami ( § 50): Ide čiastočne o úpravu spred r. 1964. Ak osoba prichýli nebezpečnú osobu alebo jej zverí určitú činnosť, zodpovedá spoločne a nerozdielne za škodu ňou zavinenú. Pokiaľ ide o vzťah k škode spôsobenej pomocníkom ( § 49), § 50 bude zrejme špeciálnym ustanovením, aj keď v oboch prípadoch bude zodpovednosť riešená rovnako: solidaritou medzi pomocníkom (nebezpečnou osobou) a osobou, ktorá ho pri svojej činnosti použila (tento záver však platí, len ak podľa § 49 bude poškodený môcť žalovať tak pomocníka, ako aj osobu, ktorej pomáhal).

Okolnosti vylučujúce alebo obmedzujúce povinnosť nahradiť škodu ( § § 51-58): V zásade sa preberá dnešná úprava nutnej obrany a krajnej núdze. Sú však presnejšie definované. Ku krajnej núdzi ale mám poznámku: návrh hovorí, že ten, kto v krajnej núdzi odvracal nebezpečenstvo, nie je povinný nahradiť škodu vzniknutú z tohto nebezpečenstva. Krajná núdza ale predsa nie je o škode vzniknutej z odvracaného nebezpečenstva, ale o škode vzniknutej odvracaním tohto nebezpečenstvo. A to je zásadný rozdiel.

Okrem nutnej obrany a krajnej núdze sa zavádzajú aj doteraz chýbajúce inštitúty: svojpomoc a privolenie poškodeného, ktoré v sebe zahŕňa aj prevzatie rizika. Toto doplnenie možno len a len privítať. Prevzatie rizika môže byť významné napr. pre škody pri športe.

Možnosť súdu znížiť alebo vylúčiť náhradu škody pri objektívnej zodpovednosti ( § 59): Tam, kde sa nezodpovedá za zavinenie, súd bude mať možnosť znížiť alebo vylúčiť náhradu škody spôsobenej vyššou mocou alebo správaním tretích osôb.

Zavinenie poškodeného ( § 60): Na rozdiel od súčasnej úpravy sa výslovne uvádza, že poškodený si zodpovedá aj za nezmiernenie škody. Zároveň bude platiť, že ak za škodu zodpovedá škodca aj poškodený, škoda sa nemusí deliť, ak výrazne prevažuje zodpovednosť jednej či druhej strany.

Škoda spôsobená viacerými osobami ( § 61): Tak ako dnes pôjde o zodpovednosť solidárnu. Nebude ale už možné, aby súdy od solidarity upustili a zaviazali škodcov len podľa ich podielov. Toto podľa mňa správne nie je. Diskrécia by súdom mala ostať. Napr. ak škodu rodičom spôsobí jednak tretia osoba a jednak ich dieťa a rodičia žalujú na náhradu celej škody len tretiu osobu (pretože by svoje dieťa nikdy nežalovali a nič od neho nechcú), je zbytočné zaťažovať tretiu osobu i celý súdny systém tým, že sa bude vec riešiť dvojkrokovo, cez kvázi-regres ( § 62).

Spôsob a rozsah náhrady škody ( § § 64-82): K tomuto len stručne. Okrem už uvedeného (nemajetková ujma, škoda na živote a zdraví nad rozsah sociálneho poistenia) ma tu zaujali ešte tri veci.

Prvou je ušlý zisk, za ktorý sa považuje to, čo poškodenému preukázateľne ušlo ( § 66). Preukázateľnosť je ale podmienkou škody vždy. Neviem preto, čo sa tým myslelo. Možno ide o prísnejšiu preukázateľnosť, čo by sa dalo jednoznačne privítať. Alebo sa tým mala vylúčiť aplikácia § 136 O.s.p., resp. § 264 C.s.p. (určenie výšky nároku úvahou, resp. odhadom súdu)? Osobne by som uvítal, aj starý dobrý odkaz na pravidelný beh vecí.

Druhou je to, že pri škode na zvieratách sa vychádza z účelne vynaložených nákladov za liečbu, ak podstatne neprevyšujú cenu zvieraťa ( § 69 ods. 3). Takéto elegantné prepojenie mi ale chýba pri škode na veci, kde sa uvádza len to, že sa vychádza z ceny v čase poškodenia ( § 69 ods. 1). Keď sme ale cenu a náklady liečby vedeli prepojiť pri zvieratách, prečo tak neurobíme aj pri veci, napr. tak, že sa nahrádzajú účelné náklady opravy veci (Rc 25/1990), ak značne neprevyšujú rozdiel v cene veci pred a po poškodení?

A treťou zaujímavou vecou je to, že pri úmyselne spôsobenej škode na veci (nie však na zvieratách) sa bude musieť nahradiť aj cena osobitnej obľuby.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím