Lexforum.sk - Michal Ďubek: Začiatok plynutia premlčacej doby v prípadoch, kedy čas plnenia dlhu nie je medzi zmluvnými stranami dohodnutý a ani inak určený.

Začiatok plynutia premlčacej doby v prípadoch, kedy čas plnenia dlhu nie je medzi zmluvnými stranami dohodnutý a ani inak určený.

Michal Ďubek, 24. 08. 2015 v 21:12

Ahojte,

predmetom tohto príspevku bude krátke zamyslenie sa nad ust. § 563 OZ v spojení s ust. § 101 a najmä 102 OZ.

Podľa ust. § 563 OZ: „Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal."

Podľa ust. § 101 OZ: „Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz."

Podľa ust. § 102 OZ: „Pri právach, ktoré sa musia najprv uplatniť u fyzickej alebo právnickej osoby, začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo takto uplatnilo."

Judikatúra (česká aj slovenská) sa prevažne prikláňa k názoru, že začiatok plynutia premlčacej doby pri nedohodnutom čase plnenia začína plynúť dňom nasledujúcim po vzniku dlhu.[1] Najvyšší súd SR sa v jednom zo svojich rozhodnutí odchýlil od vyššie uvedeného právneho názoru, pričom začiatok plynutia premlčacej doby nenaviazal na deň nasledujúci po vzniku dlhu, ale na deň nasledujúci po výzve veriteľa na plnenie.[2] Najvyšší súd v tomto rozhodnutí uvádza predovšetkým nasledovné dôvody, pre ktoré sa odchýlil od predchádzajúcich rozhodnutí:

- pokiaľ by veriteľ podal žalobu deň nasledujúci po vzniku dlhu, nebola by daná actio nata, žaloba by teda bola podaná predčasne,

- ustanovenie § 101 OZ viaže začiatok plynutia premlčacej doby na čas, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz, a nie na čas, keď veriteľ právo mohol vykonať po prvý raz. Právo sa prvý raz mohlo uplatniť na súde v čase, keď existovala actio nata, a nie v deň, keď sa po prvý raz mohlo uplatniť, teda v čase, kedy mohla existovať actio nata,

- NS SR ďalej upozorňuje na ust. § 391 ods. 1 0BZ, podľa ktorého: „Pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné“, pričom zdôrazňuje, že ust. § 391 ods. 1 OBZ je zhodné s ust. § 101 OZ, len inak vyjadrené,

- pri odchýlení sa od právneho názoru NS ČSR vyjadreného v rozhodnutí publikovanom pod č. 28/1984, NS SR uvádza, že sa od tohto odchýlil jednak pre absenciu právnej argumentácie v danom rozhodnutí, a jednak preto, že by takéto právne posúdenie znamenalo to, že by sa mohol premlčať záväzok, ktorý sa ešte ani nestal splatným.

- pri námietke, že viazanosť začiatku plynutia premlčacej doby na deň nasledujúci po splatnosti záväzku by znamenala neprípustné posunutie začiatku plynutia premlčacej doby prakticky na neobmedzenú dobu, NS SR dôvodí, že v prípadoch, kedy by veriteľ neúmerne dlho otáľal s výzvou na plnenie, súd by mu s odkazom na ust. § 3 ods. 1 OZ nemusel priznať právnu ochranu.

Podľa môjho názoru je potrebné predmetné situácie posudzovať tak, že ide o dve práva, ktoré sa premlčujú. Premlčuje sa jednak právo veriteľa vyzvať dlžníka na plnenie, a to všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, pričom po kvalifikovanej výzve znamenajúcej zosplatnenie záväzku začína plynúť ďalšia premlčacia doba. Niektoré rozhodnutia k tejto problematike, ktoré som zatiaľ len zbežne prezrel, podľa môjho názoru, neodôvodnene vychádzajú z toho, že by takéto právne posúdenie znamenalo neprípustné odďaľovanie začiatku plynutia premlčacej doby na neobmedzenú dobu, pričom ani NS SR sa v rámci odlišného právneho názoru dôsledne nevyrovnal s predmetným argumentom, a tento by posudzoval len v intenciách dobrých mravov.

Predpokladám, že asi bude chyba vo mne a že som niečo dôležité prehliadol, ale podľa môjho názoru, z ust. § 563 OZ v spojení s ust. § 102 OZ, vyplýva, že veriteľ musí najprv adresovať dlžníkovi výzvu na plnenie, musí si teda uplatniť svoje právo u fyzickej alebo právnickej osoby, a následne môže (deň nasledujúci po dni splatnosti, pokiaľ veriteľ neurčí dlžníkovi dlhšiu lehotu na plnenie) svoj nárok uplatniť na súde. Nerozumiem tomu, prečo sa nezohľadňuje to, že právo veriteľa vyzvať na plnenie je normálne majetkové právo, ktoré sa po troch rokoch premlčí tak ako ostatné majetkové práva. Každopádne si myslím, že by sa ustanovenie § 102 OZ malo uplatniť, pretože ak chcem, aby sa z môjho práva stal nárok, ktorého sa môžem kvalifikovane domáhať na súde, musím si ho najprv uplatniť u dlžníka. Dokiaľ si ho výzvou neuplatním, nestane (nemôže sa stať) splatným, a teda je nenárokovateľným pred súdom z dôvodu neexistencie actio nata.

Dôvod, prečo sa na tieto prípady nemôže aplikovať ust. § 102 OZ, bude zrejme ten, že práva stanovené v hypotéze ust. § 102 OZ podliehajú preklúzií, (musia sa najprv uplatniť). Keďže ust. § 563 nespája s neuplatnením výzvy voči dlžníkovi prekludovanie práva, ale len jeho premlčanie, aplikácia ust. § 102 OZ zrejme nie je na mieste. To však nebráni aplikácií ust. § 101 OZ jednak vo vzťahu k premlčaniu práva na výzvu, a jednak vo vzťahu k premlčaniu práva na plnenie, pri ktorom začne trojročná premlčacia doba plynúť až momentom vzniku actio nata.

Každopádne, zaujíma ma najmä Váš názor jednak na to, kedy v týchto prípadoch začína premlčacia doba plynúť, ale najmä ma zaujíma to, čo si myslíte o premlčaní toho prvého práva, teda práva vyzvať dlžníka na plnenie.

Priznám sa, nemal som priestor robiť si nejaký dôsledný rešerš, vychádzal som len z judikatúry, možno niekto túto „záhadu“ už stihol rozlúsknuť, keď nás s tým oboznámi, budem len rád :)

[1] Pozri napr. rozhodnutie NS SR, sp. zn. 1 Cdo/25/2003, zo dňa 24.06.2003, publikovaný pod č. R 91/2004, rozhodnutie NS SR, sp. zn. 1 Cdo/148/2004 zo dňa 16.12.2004, rozhodnutie NS SR, sp.zn. 4 Cdo/66/2006, zo dňa 26.09.2007. Pozri tiež rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 33Cdo/2634/2008, zo dňa 28.01.2011, rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 28Cdo/2645/2006, zo dňa 22.11.2006, Rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 33 Cdo 4175/2009 zo dňa 24.06.2011, rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 33Cdo/3986/2010 zo dňa 30.08.2012. Väčšina z týchto rozhodnutí bola citovaná sekundárne z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 16Co/667/2013, zo dňa 22.05.2014, ktorý sa taktiež prikláňa k väčšinovému názoru o začiatku plynutia premlčacej doby dňom nasledujúcim po vzniku dlhu. V oblasti českej judikatúry všetky pochybnosti zrejme definitívne rozptýlilo rozhodnutie Veľkého senátu NS ČR, sp. zn. 31 Cdo 3881/2009, zo dňa 09.10.2013, v ktorom sa NS ČR priklonil väčšinovým rozhodnutiam.

[2] Rozhodnutie NS SR, sp. zn. 4 Cdo/146/2008, zo dňa 31.07.2008.

Názory k článku Začiatok plynutia premlčacej doby v prípadoch, kedy čas plnenia dlhu nie je medzi zmluvnými stranami dohodnutý a ani inak určený.:

Martin Ilavský, 25. 08. 2015 v 09:31 - judikatúra

Dovolil by som si upriamiť vašu pozornosť na záver vyššie uvedeného rozhodnutia NS SR, sp. zn. 4 Cdo/146/2008, podľa ktorého "..výklad ustanovenia § 101 Obč.zák., ktorého výsledkom je záver o začatí plynutia premlčacej doby, ak čas plnenia nebol dohodnutý ani inak stanovený, dňom nasledujúcim po vzniku právneho vzťahu, nie je súladný so zásadou dôvery v právo, pretože pod hrozbou začatia premlčania bezprostredne po vzniku právneho vzťahu obmedzuje veriteľa v jeho práve vyplývajúcom v § 563 Obč.zák. požiadať o plnenie a tým vyvolať splatnosť záväzku podľa jeho slobodnej vôle, resp. ho núti konať spôsobom, ktorý môže byť v rozpore so skutočným záujmom účastníkov právneho vzťahu. V dôsledku toho sa právu, ktoré veriteľovi zaručuje § 563 Obč.zák., odníma reálny obsah.".

Len na doplnenie postoja NS SR v prípadoch kedy čas plnenia, resp. splnenie dlhu (určenie splatnosti záväzku) ponechané na vôľu jednej zo strán je možné poukázať na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 5 Cdo/254/2009. V tejto veci bol čas plnenia ponechaný na vôľu dlžníka v zmysle § 564 OZ. NS SR v tomto rozhodnutí uviedol "Ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka, je veriteľ povinný prijať plnenie, len čo mu bude dlžníkom ponúknuté; nemôže však sám čas splnenia určiť, a to ani tým, že by dlžníka požiadal o splnenie dlhu (ako je tomu v prípadoch uvedených v ustanovení § 563 OZ); môže iba navrhnúť, aby splatnosť dlhu určil súd. Ak sa tak nestane, nie je dlžník povinný plniť a žalobný návrh požadujúci uloženie povinnosti plniť, bez toho, aby mu prechádzalo právoplatné rozhodnutie určujúci čas, kedy má dlžník splniť, nemôže byť pre predčasnosť úspešný. Z toho vyplýva, že v týchto prípadoch nemôže začať bežať ani premlčacia doba na vymáhanie dlhu, pretože veriteľ môže svoje právo vykonať v zmysle ustanovenia § 101 OZ (a teda pohľadávku vymáhať) až po uplynutí lehoty splatnosti určenej rozhodnutím súdu. Oprávnenie veriteľa požiadať súd o určenie splatnosti dlhu ustanovené v § 564 OZ prestavuje právny prostriedok, ktorým sa veriteľ môže (ak už nechce ďalej čakať až čas splatnosti určí sám dlžník) dosiahnuť, aby sa jeho pohľadávka stala v súdom určenom čase splatnou a aby ju potom mohol prípadne i nútene v občianskom súdnom konaní vymáhať. Uvedené právo veriteľa nemožno považovať za samostatné majetkové právo podliehajúce premlčaniu v zmysle ustanovenia § 100 ods. 2 OZ. Prijatie názoru o premlčateľnosti tohto práva veriteľa by totiž znamenalo, že veriteľ by bol nútený v každom prípade podať na súde žalobu v trojročnej premlčacej dobe začínajúcej už dňom nasledujúcim po poskytnutí pôžičky, aby zabránil nepriaznivému dôsledku spočívajúcemu v tom, že dlh nebude môcť vymáhať, pretože sa mu premlčalo právo na určenie jeho splatnosti súdom. Taký záver by ale bol v rozpore so zmyslom a účelom ustanovenia § 564 OZ umožňujúceho, aby dohodou účastníkov zmluvy bolo určenie splatnosti dlhu ponechané jednoznačne na vôli dlžníka; viedol by k nedôslednej ochrane veriteľa a možnosti obohatenia sa dlžníka na jeho úkor.".

Záver Najvyššie súdu SR o tom, že prijatie záveru o začatí plynutia premlčacej doby v deň nasledujúci po dni v ktorom vznikol dlh je popretím zmyslu a účelu § 564 OZ, resp. odníma reálny obsah § 563 OZ, je dovolím si tvrdiť správny. Ak by sme pripustili opačný záver, tak by boli veritelia nútení konať spôsobom, ktorý nemusí byť v ich záujme, a v konečnom dôsledku ani v záujme dlžníkov.

Tomáš Čentík, 25. 08. 2015 v 12:03 - články k téme

V tejto súvislosti dávam na konfrontáciu do pozornosti nasledovné články zaoberajúce sa touto témou aj s príslušnými odkazmi na súdnu prax:

1. Maslák, M.: Začiatok plynutia premlčacej doby v prípade, ak čas splnenia dlhu nie je medzi veriteľom a dlžníkom dohodnutý ani inak určený, in: Súkromné právo 2/2015, str. 8

2. Handlar, J.: Promlčení práv, jejichž splatnost nastává na výzvu věřitele, in: Právní rozhledy 19/2011, str. 681.

Milan Hlušák, 27. 08. 2015 v 17:11 - Nesúhlas

Názor NS SR sa mi nezdá správny. OZ v § 101 hovorí, že premlčanie plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz. To podľa mňa znamená odo dňa, keď veriteľ objektívne mohol vykonať všetky úkony potrebné pre úspešné podanie žaloby. Medzi ne z pohľadu § 563 OZ nesporne patrí aj požiadanie dlžníka o plnenie. A to mohol veriteľ urobiť hneď po vzniku dlhu. Je irelevantné, či tak urobil alebo nie. Dôležité je, že tak urobiť mohol. Actio nata preto nastane vtedy, keď veriteľ mohol dlh zosplatniť, a nie vtedy, kedy splatnosť skutočne nastala. Z tohto záveru vychádza súdom kritizovaný R 28/1984, ale napr. aj české R 73/2010 a R 104/2011, či Luby aj Knapp, ktorých Najvyšší súd sám spomína, no v inej súvislosti.

Tento záver podporuje aj zásada pandektného práva actioni nondum natae toties praescribitur, quoties nativitas est in protestate creditoris. Podľa nej prekážka (v našom prípade nesplatnosť) nebráni premlčaniu, ak je v moci oprávneného ju odstrániť. Táto zásada platila minimálne aj za monarchie (Rouček-Sedláček, § 1417, 1478) a prvej republiky ( § 1286 vládneho návrhu OZ, 1937). Rovnako aj v PĽR (3 CR 138/60).

Navyše, ak (1) veriteľ môže žiadať o plnenie hneď po vzniku dlhu a (2) túto žiadosť môže vzhľadom na § 41 ods. 3 OSP urobiť formou žaloby (obdobne aj Rouček-Sedláček, § 1417), tak potom (3) žalobu možno podať hneď po vzniku dlhu. A ak možno podať žalobu, možno právo vykonať; premlčanie začne plynúť.

Použiť možno aj argumentáciu, že ak čas plnenia zo zmluvy, jej charakteru a iných okolností nijako nevyplýva, dlh je splatný okamžite. Veriteľ ho môže ihneď žiadať, dlžník splniť. Takto je splatnosť chápaná napr. v USA („In general, one agrees to pay 'on demand' obligations that are presently due, not those which are to become due in the future.“ Feucht v. Keller). Zdá sa, že rovnako tomu bolo aj v Uhorsku („Jestli z vôle strán alebo z povahy veci iné nenasleduje, plnenie stáva sa ihneď sročným (splatným).“ Fajnor-Záturecký, s. 241), v Rakúsku (Rouček-Sedláček, § 904), či v Ríme (Institutiones Iustiniani, 3, 15, 2: „Každé dojednanie môže byť urobené absolútne, s odvolaním sa na určitý čas alebo pod podmienkou. Ak je absolútne, napr. ʿSľubuješ mi dať päť zlatýchʾ, potom možno žalovať hneď.“).

A preto všetko NS podľa mňa pochybil. Jeho najväčšou chybou bolo striktné chápanie actio nata ako deň splatnosti. Tomu tak ale nie je. Actio nata závisí od charakteru nároku. Napr. pri práve na náhradu škody je to moment, kedy som sa dozvedel o škode a zodpovednej osobe. Pritom je jedno, či som toto svoje právo pred podaním žaloby zosplatnil podľa § 563 OZ.

Nesprávna je aj argumentácia, že R 28/1984 bol poplatný sovietom. Rovnaký prístup k otázke – ako vidieť – totiž platil nielen v ZSSR či PĽR, ale napr. aj v USA. Dokonca aj u nás dávno pred nástupom komunizmu.

Neobstojí ani záver, že R 28/1984 „núti konať spôsobom, ktorý môže byť v rozpore so skutočným záujmom účastníkov právneho vzťahu.“ Ak totiž čas plnenia nemožno zo zmluvy a okolností vyvodiť, potom žiadny „skutočný záujem“ na čase plnenia neexistoval.

Rovnako nesprávny je záver, že R 28/1984 odníma § 563 OZ reálny obsah. Tým totiž nie je – ako sa NS nesprávne domnieva – právo veriteľa vyvolať splatnosť. Je ním len to, čo je v ňom napísané: dlžník má povinnosť plniť až po tom, čo ho veriteľ vyzval. Reálnym obsahom § 563 OZ je preto skôr otázka omeškania, ako právo veriteľa.

PS: Argumentácia NS by pri zmluvnej pokute mohla viesť k tomu, že ak vyzvem dlžníka na jej zaplatenie 2 roky po porušení občianskoprávnej zmluvy, právo na jej zaplatenie sa reálne premlčí až 5 rokov po porušení. Preukazovať – ako to NS navrhuje –, že dvojročné čakanie je v rozpore s § 3 ods. 1 OZ, sa mi zdá dosť náročné. Ak už treba aplikovať dobré mravy, potom by som ich skôr riešil v otázke, kedy najskôr (a nie najneskôr) bolo možné plnenie v súlade s dobrými mravmi žiadať.

obhajca, 04. 09. 2015 v 15:30 - súhlas 4Cdo 146/2008 NSSR

Rozhodnutie Najvyššieho súdu 4Cdo 146/2008 je založené na správnom chápaní práva. Ustanovenie § 563 OZ je len vyšpecifikované ustanovenie záväzkového zmluvného vzťahu podľa § 50b OZ, čo znamená, že obsah záväzkového zmluvného vzťahu bude ešte doplnený o deň splanosti určený veriteľom. To znamená, že úplnosť záväzkového vzťahu - zmluvy vznikne až po jeho doplnení o čas splatnosti dlhu veriteľom na základe výzvy. Pri neurčení splatnosti dlhu sa ex offo veriteľ s dlžníkom dohodli, že doplnenie zmluvy v časti jej splatnosti určí výzvou veriteľ dlžníkovi. Až po tomto okamžiku dochádza k vzniku dlhu a teda aj k plynutiu veriteľovho práva uplatniť si ho ako nárok na súde. Pred určením času splatnosti sa nejedná o nárok ani o dlh, ale o nedoplnenú zmluvu podľa § 50b OZ, kde vznikla zmluva o pôžičke, ktorej splatnosť bude určená veriteľovou žiadosťou. Dlžník pri uzatváraní takejto zmluvy má vedomie, že pokiaľ by veriteľ neurčil splatnosť dlhu do jedného roka od vzniku záväzku, môže sa domáhať dlžník podľa ustanovení § 50a OZ nahradenie prejavu vôle na súde, aby súd určil v mene veriteľa splatnosť dhu. Inak musí strpieť veriteľovu vôľu, ktorá nie je majetkovým právom,a nepodlieha premlčaniu - ako príjme rozhodnutie o doplnení ustanovenia o splatnosti dlhu v zmluve podľa § 50b OZ.
V danom prípade, by bola žiadosť a vôľa veriteľa postavená proti princípom § 2 ods.3 OZ a došlo by k neprípustnému diktátu súdov do vôľe účastníkov občianskoprávnych vzžahov. Ak určím pri pôžičke podľa §563 ako veriteľ , kde splatnosť nie je určená, na druhý deň o vrátenie so žiadosťou aby mi peniaze vrátil za viac ako tri roky ( napr. medikovi, že po vysokej škole chcem peniaze rok po promócii, alebo prvej atestácii späť, ) tak by som vlastne mal lehotu splatnosti v zmluve o pôžičke určenú po uplynutí premlčacej lehoty. Uvedené by bolo excesom právneho myslenia vo vzťahu k § 2 ods.3 OZ

Milan Hlušák, 01. 06. 2017 v 16:25 - R 17/2017

NS SR 3 Cdo 174/2016 (R 17/2014) potvrdil závery R 28/1984 a R 91/2014, naopak odmietol 4 Cdo 146/2008.

Zároveň priznal judikatúre reprezentovanej R 28/1984 a R 91/2014 charakter ustálenej rozhodovacej praxe, a to aj napriek existencii 4 Cdo 146/2008. 4 Cdo 146/2008, ako sa z odôvodnenia dozvedáme, bolo navrhnuté na zverejnenie v zbierke rozhodnutí, ale tento návrh bol zamietnutý. Možno ho preto považovať za istú anomáliu, ktorá nebola schopná prekonať R 28/1984 a R 91/2014.

Milan Hlušák, 01. 06. 2017 v 19:02 - R 17/2017 (oprava)

Správne má ísť o R 91/2004, nie R 91/2014.

Juraj Gyarfas, 24. 04. 2020 v 17:18 - NS ČR k premlčaniu práva na vrátenie výpožičky

"Obecně platí, že právo může být uplatněno poprvé ( § 619 odst. 1 o. z.), jakmile vznikne možnost podat na jeho základě žalobu, jinými slovy řečeno, jakmile nastane okamžik, kdy je actio nata; tento okamžik nastává zásadně splatností dluhu, tj. dnem, kdy měl dlužník povinnost poprvé splnit dluh. Tento den je pak dnem počátku běhu promlčecí doby podle § 619 odst. 1 o. z.

Právo vypovědět smlouvu o zápůjčce uzavřenou na dobu neurčitou promlčení nepodléhá. Toto oprávnění nemá majetkovou povahu (není majetkovým právem - § 611 o. z.), nýbrž je výrazem dispozičního oprávnění smluvní strany změnit obsah smluvního závazku.

Může-li však věřitel vyvolat splatnost dluhu, pak - objektivně posuzováno - může své právo i vykonat (podat žalobu k soudu). Je chybné, v situaci, kdy nebyla splatnost zápůjčky výslovně sjednána, přesvědčení, že k promlčení takových pohledávek nemůže dojít, neboť běh promlčecí lhůty je spojen se splatností dluhu. V souladu s dosavadní rozhodovací praxí „nese možnost vyvolání splatnosti závazku s sebou současně i právo věřitele vymáhat splnění závazku (…) první objektivní možnost výkonu práva je dána okamžikem, kdy věřitel mohl nejdříve o splnění požádat“. V takových případech proto není pro počátek běhu promlčecí doby určující den splatnosti dluhu.

Promítnuto do poměrů nyní souzené věci to znamená, že nebyla-li splatnost dluhu (vrácení zápůjčky) dohodnuta, může již den následující po vzniku takového právního poměru zapůjčitel smlouvu o zápůjčce vypovědět ve lhůtě šesti týdnů ( § 605 o. z.), a tím vyvolat její splatnost. Až uplynutím výpovědní lhůty se právo zapůjčitele na vrácení zápůjčky stává nárokem s účinky actio nata. Tento okamžik je pak dnem počátku běhu promlčecí doby podle § 619 odst. 1 o. z. Proto pro počátek běhu obecné promlčecí doby je tedy rozhodným den, který následuje po okamžiku, kdy nastalo actio nata, a nikoli den, kdy nastala splatnost dluhu v důsledku výpovědi. Přijetí opačného názoru by znamenalo nepřípustné posunutí počátku běhu promlčecí doby (ve zřejmém rozporu s účelem institutu promlčení) prakticky na neomezenou dobu v situaci, kdy právo podat výpověď smlouvy o zápůjčce sjednané bez dohody o okamžiku splatnosti se nepromlčuje. Z tohoto pohledu pak není určující otázka promlčení práva podat výpověď smlouvy o zápůjčce, nýbrž promlčení práva požadovat vrácení zápůjčky."

NS ČR, sp. zn. 33 Cdo 3037/2019

Vladislav Pečík, 31. 01. 2023 v 11:30 - K začiatku premlčacej doby pri zosplatnosti spotrebiteľského úveru

Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka:

"Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva."

Podľa § 103 Občianskeho zákonníka:

"Ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh ( § 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky."

Podľa § 565 Občianskeho zákonníka:

"Ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky."

Problém nastal v tom, že spotrebiteľ sa dostal do omeškania s prvou splátkou v januári 2011. Veriteľ mohol však zosplatniť úver až o tri mesiace. Žalobu podal až vo februári 2014. Teda zrovna tri roky od "medziobdobia" medzi splatnosťou prvej nezaplatenej splátky a zosplatnením celého úveru.

Okresný aj Krajský súd tvrdili, že premlčanie začalo plynúť od januára, teda od neuhradenia prvej splátky, zatiaľ čo žalobca, že až od zosplatnenia, lebo inak by nemal k dispozícii 3 ročnú premlčaciu dobu ale iba 2 roky a 9 mesiacov.

Najvyšší súd mu dal za pravdu a uviedol, že v spotrebiteľských sporoch sa § 103 druhá veta Občianskeho zákonníka nemôže aplikovať.

"26. Rekapitulujúc všetky doposiaľ uvedené argumentačné východiská, dovolací súd v odpovedi na dovolateľom položenú otázku zásadného právneho významu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu (v čase rozhodovania súdov nižších inštancií) ešte nebola vyriešená uzatvára, že aplikácia osobitného ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských vzťahoch vylučuje uplatnenie pravidla podľa druhej vety § 103 Občianskeho zákonníka. Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, pri premlčaní práva dodávateľa na zaplatenie celej pohľadávky pri strate výhody splátok ( § 565 Občianskeho zákonníka) sa začiatok plynutia premlčacej doby spravuje všeobecným ustanovením § 101 Občianskeho zákonníka."

Uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo/132/2021 z 15.12.2022, obdobne tiež 7Cdo/268/2020 a 5Cdo/224/2021

Jaroslav Čollák, 31. 01. 2023 v 14:01 - detto NSSR sp. zn. 5Cdo/224/2021

- Z § 103 Občianskeho zákonníka tiež vyplýva, že premlčacia doba začína plynúť spätne od splatnosti omeškanej splátky, čo má podstatu v právnej logike, keďže je nesporné, že veriteľ môže svoje právo požadovať okamžité splnenie celého dlhu vykonať už na druhý deň po splatnosti splátky, pre ktorej
nesplnenie bol dlh zosplatnený. Inak je tomu ale pri strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch. Tam podľa § 53 ods. 9 vo všeobecnosti začne premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh. Až vtedy sa totiž môže veriteľ s úspechom obrátiť na súd po prvý krát ( § 101 Občianskeho zákonníka). Veriteľovi tým zostane na uplatnenie svojho práva na súde menej ako celé tri roky všeobecnej premlčacej doby ( § 101 Občianskeho zákonníka), pretože tomu bráni práve znenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.
- Zákonodarca všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu nestanovuje absolútne, zákon v konkrétne vymedzených prípadoch môže určiť i osobitnú premlčaciu dobu čo do okamihu začiatku jej plynutia, ako aj čo do jej dĺžky, takýto zámer ale z § § 103 a 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť. Logická je i úvaha, že pripustením uplatnenia druhej vety § 103 aj v spotrebiteľských vzťahoch by sa dĺžka premlčacej doby dostala do rozporu s už spomenutým § 101 Občianskeho zákonníka v neprospech veriteľa. Navyše premlčanie je právny inštitút, ktorý oslabením subjektívneho práva veriteľa zvýhodňuje práve dlžníka ako porušiteľa zmluvnej povinnosti. Opačným postupom by sme sa dostali do rozporu s princípom rovnosti v právach, práve ktorý princíp slúži k bezprostrednému naplneniu účelu právnej úpravy, rešpektujúc tak i danosti požiadavky ochrany slabšej strany v spotrebiteľských vzťahoch. Pri ustanovovaní zákonných podmienok ochrany spotrebiteľa, dlžníka, je totiž nutné dbať na vyváženosť právnej úpravy z hľadiska jednotlivých ústavných štandardov vrátane princípu právneho štátu. Aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné právne inštitúty. V danom prípade sa to prejavuje potrebou zabrániť, aby sa slabšia strana - spotrebitelia dostali do horšieho postavenia ako veritelia. V danom prípade ale najvyšší súd nevidí legitímny dôvod, ktorý by takýto rozdielny prístup ospravedlňoval. Len to, že spotrebiteľ si ako slabšia strana vyžaduje vyššiu ochranu, tu nestačí.
- Vychádzajúc z daných teoretických východísk, ako i zo znenia na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení, najvyšší súd zastáva názor, že veriteľ sa na súde mohol po prvý raz domáhať svojho práva prvý deň nasledujúci po uplynutí trojmesačnej doby plynúcej od omeškania spotrebiteľa so splnením
splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh (za súčasného splnenia upozornenia na zosplatnenie). Práve tento deň je teda najskorším dňom, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz ( § 101 Občianskeho zákonníka), čo v danom kontexte znamená, že tento deň je aj začiatkom premlčacej doby práva požadovať splnenie celého dlhu, čím sa naplní i zámer zákonodarcu, aby premlčacia doba pri zosplatnení celého dlhu nezávisela od vôle veriteľa ( § 103 Občianskeho zákonníka).
- Najvyšší súd po zhrnutí významných právnych hľadísk vzťahujúcich sa na danú vec uzatvára, že podľa § 103 Občianskeho zákonníka plynie pri strate výhody splátok premlčacia doba celého zvyšného dlhu už od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatný celý dlh. Inak je tomu ale pri strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch, v ktorých podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (všeobecne) začne premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh za podmienky, že v lehote uvedených 3 mesiacov od omeškania uplynula tiež 15 dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa. Až vtedy sa totiž môže veriteľ s úspechom obrátiť na súd po prvý krát ( § 101 Občianskeho zákonníka).
- V kontexte uvedeného najvyšší súd záverom konštatuje, že nie je možné považovať za správny právny názor odvolacieho súdu (a tiež súdu prvej inštancie), že v spotrebiteľských vzťahoch premlčacia doba celého zosplatneného dlhu plynie od zročnosti nesplnenej splátky, kvôli ktorej veriteľ využil svoje právo žiadať predčasné splatenie. Dovolaním napadnuté rozhodnutie tak spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP). Z uvedených dôvodov preto dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil ( § 449 ods. 1 CSP). Keďže nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( § 449 ods. 2 v spojení s § 450 CSP).

Jaroslav Čollák, 14. 02. 2023 v 19:50 - z vlastnej zahrádky: fresh NSSR, sp. zn. 4 Cdo/140/2021 - premlčanie spotrebiteľských úverov pri zosplatnení

Zdá sa, že NSSR ustálil "judikatúru" v otázke premlčania pri zosplatnení úveru v spotrebiteľskej zóne - dlhodobo som mal za to a tvrdil, že výklad premlčania súdmi spôsobom, že veriteľom ukrajujeme z 36 mesiacov 3 mesiace počas ktorých nemôžu zosplatniť úver (teda že plynie od prvej nezaplatenej splátky) je v rozpore so zákonom. V tomto smere sme podávali aj dovolanie. Vyberám z neho najdôležitejšie pasáže, ale je vyargumentované v celosti, preto ho odporúčam ako celok.

NSSR, sp. zn. 4 Cdo/140/2021

"Rekapitulujúc všetky doposiaľ uvedené argumentačné východiská, dovolací súd v odpovedi na dovolateľkou položenú otázku zásadného právneho významu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu (v čase rozhodovania súdov nižších inštancií) ešte nebola vyriešená uzatvára, že aplikácia osobitného ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských vzťahoch vylučuje uplatnenie pravidla podľa druhej vety § 103 Občianskeho zákonníka. Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, pri premlčaní práva dodávateľa na zaplatenie celej pohľadávky pri strate výhody splátok ( §565 občianskeho zákonníka) sa začiatok plynutia premlčacej doby spravuje všeobecným ustanovením § 101 Občianskeho zákonníka.

Dovolací súd (vzhľadom na čas vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu a podaného dovolania), v súvislosti s možnými úvahami o existencii tzv. ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (R 71/2018) pripomína, že obdobnou otázkou sa dovolací súd zaoberal v rozhodnutiach (až) z 29. novembra 2022 sp. zn. 7Cdo/268/2020, z 30. novembra 2022 sp. zn. 5Cdo/224/2021 a z 15. decembra 2022 sp. zn. 4Cdo/132/2021, na ktoré v okolnostiach posudzovanej veci v celosti poukazuje."

Milan Hlušák, 16. 02. 2023 v 13:16 - Iný aspekt: teleologická redukcia

Len na doplnenie: niektoré z uvedených rozhodnutí sa výslovne opierajú o teleologickú redukciu § 103 OZ. Najvyšší súd tak rozptyľuje pochybnosti, či je možné teleologickú redukciu ako nástroj dotvárania práva v našom práve vôbec používať.

Dárius Balasko, 25. 07. 2023 v 16:30 - Veľký senát NS ČR k téme podľa NOZ

"46. S přihlédnutím ke srovnatelnosti úpravy obsažené v § 101 obč. zák. s úpravou obsaženou v 619 odst. 1 o. z. (k níž se hlásí i shora citovaná pasáž důvodové zprávy) a při zohlednění odchylky plynoucí z dikce § 619 odst. 2 o. z. pak Nejvyšší soud neshledává důvod pro jiný výklad ustanovení § 619 odst. 1 o. z. (ve spojení s § 1958 odst. 2 o. z.), než je ten, který byl prostřednictvím závěrů plynoucích z R 28/1984, R 73/2010, R 104/2011 a R 10/2014 uplatňován při interpretaci § 101 obč. zák. (ve spojení s § 78 obč. zák. ve znění účinném do 31. prosince 1991 a s § 563 obč. zák. ve znění účinném od 1. ledna 1992).

47. Velký senát tudíž uzavírá (shrnuje), že vznikne-li věřiteli podle smlouvy právo požadovat úhradu dohodnuté ceny plnění, přičemž doba, kdy má dlužník splnit dluh, je ve smlouvě stanovena jen tak, že podkladem pro úhradu dohodnuté ceny plnění je faktura vystavená věřitelem, jejíž splatnost se sjednává v délce 14 dnů od jejího doručení dlužníku, pak jde ve smyslu § 1958 odst. 2 o. z. o situaci, kdy si strany neujednaly, kdy má dlužník splnit dluh a kdy určení doby splnění dluhu je ponecháno na vůli věřitele. Ten může určit dobu splnění dluhu tím, že požádá o jeho zaplacení „ihned“ poté, co mu vznikne právo požadovat úhradu dohodnuté ceny plnění a dlužník je povinen splnit dluh ve lhůtě „bez zbytečného odkladu“ počítané od této žádosti. Marným uplynutím této lhůty se peněžitý dluh stává splatným (dospělým)."

(NS ČR sp. zn. 31 Cdo 3125/2022, zo dňa 31. 5. 2023)

K rozhodnutiu je aj podcastová debata F. Melzer a P. Bezouška (https://pravo21.cz/podcasty/beh-promlceci-lhuty ).

Ľuboslav Sisák, 28. 01. 2024 v 18:38 - KS PO: dohoda o vrátení pôžičky po dosiahnutí určitého obratu dlžníka je prenechania času plnenia na vôli dlžníka

16. Dohoda o plnení ponechanom na vôli dlžníka môže byť formulovaná rôzne. Najčastejšie tým, že dlžník splní dlh „ak bude môcť“ alebo „ak bude chcieť“ alebo „ak bude mať“ a pod. Za prípad, na ktorý sa vzťahuje § 564 Občianskeho zákonníka sa však považuje aj dohoda, podľa ktorej splatnosť záväzku závisí na okolnosti, ktorú môže ovplyvniť len dlžník (napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR 33Cdo 3481/2009 zo dňa 26.1.2011). Najvyšší súd ČR takýmto spôsobom riešil aj prípad, keď účastníci zmluvy si dohodli splatnosť pôžičky tak, že dlžník ju vráti, ak bude ziskový. Ide totiž o iné vyjadrenie slovného obratu „až bude môcť“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR 33Cdo 1869/13 zo dňa 24.7.2013). Záver o nutnosti postupu podľa § 564 Občianskeho zákonníka vyslovil Najvyšší súdu ČR aj v prípade, keď dlžník sa v zmluve o pôžičke zaviazal ju vrátiť bezprostredne po tom, keď odpredá nehnuteľnosti, ktoré kúpi za požičané peniaze. Aj v tomto prípade Najvyšší súd ČR nedospel k záveru o neplatnosti tejto časti dohody a posudzovaní splatnosti podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ale podľa § 564 Občianskeho zákonníka, keďže išlo o plnenie ponechané na vôli dlžníka (rozsudok Najvyššieho súdu ČR 33Cdo 3176/2012 zo dňa 24.1.2013).

17. Dohodu o splatnosti pôžičky uvedenú v predmetnej zmluve možno považovať za podobný prípad riešený vyššie uvedenými rozsudkami Najvyššieho súdu ČR pri totožnej právnej úprave. Aj v tomto prípade si totiž strany dohodli splácanie od prvej splátky, ktorá v podstate bola ponechaná na vôli žalovaného, keďže len žalovaný mohol ovplyvniť splnenie mesačného obratu 7.500 eur, žalobkyňa ako veriteľ tento predpoklad nemohla vôbec ovplyvniť a dokonca ani zistiť kedy by bol splnený. Preto je odôvodnený postup podľa § 564 Občianskeho zákonníka a teda určenie splatnosti dlhu žalovaného súdom. Súd považoval za dostatočnú lehotu splatnosti tak ako ju žiadala určiť žalobkyňa, keďže výška pôžičky nie je zvlášť vysoká, žalovaný ako obchodná spoločnosť má možnosť získať finančné prostriedky za účelom vrátenia pôžičky formou úveru a zohľadnený bol aj dátum uzavretia zmluvy o pôžičke, keďže od jej uzavretia uplynulo už takmer 6 rokov a preto je v súlade so zásadou dobrých mravov, aby splatnosť dlhu žalovaného bola určená čo najskôr.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8Co/42/2020 z 31. 5. 2021

Ľuboslav Sisák, 29. 01. 2024 v 17:17 - abgb

ABGB v paralelnom ustanovení k nášmu § 564 OZ rozvíja pravidlo o určení pravidla splatnosti súdom dodatočnou vetou - § 904 tretia veta ABGB: Letzteres findet auch dann statt, wenn der Verpflichtete die Erfüllung, nach Möglichkeit, oder Tunlichkeit versprochen hat. (Uvedené platí aj keď povinný prisľúbil plnenie podľa možností alebo uskutočniteľnosti.) Pod také pravidlo by sa dal ľahko subsumovať aj vyššie uvedený prípad z KS PO.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím