Autori:

Intro: Po dlhšej autorskej odmlke sa úctivo vraciam do lexforáckej komunity a pozdravujem všetkých jej členov. Činím tak predovšetkým - týmto príspevkom - ako člen pracovnej skupiny pripravujúcej návrh "Nového zákona o športe." Mimo ostatných vážnych - právnych, koncepčných, ekonomických a iných otázok, ktoré má za cieľ tento návrh zákona vyriešiť sa pracovná skupina zhodla na potrebe novej úpravy občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu na zdraví. Uvedené platí predovšektým z dôvodu stále aktuálnejšieho (súdneho) vťahovania § 415 OZ do športu, čo v kontaktných športoch spôsobuje arbitrárne rozhodnutia a prenáša podstatný moment rozhodovania o náhrade škody na mimosúdne entity. To môže dospieť k neudržateľnému právnemu stavu, neustálenej doktríne rozhodovania a samozrejme k zásahu do právnej istoty športovcov, ktorí v kontaktncýh športoch očakávajú - kontakty. Predkladám teda ctenému auditóriu aj konkrétny návrh zodpovednosti s očakávaním konštruktívnej debaty, či prípadných doplnení, upresnení alebo návrhov de lege ferenda. K zneniu návrhu - nie je samozrejme konečný, bude predmetom doprácovavania a "legislatívneho čistenia".

Ako povedal nemenovaný doktor práv, "samochvála smrdí, ale keď ste nachalední nič necítite" - príspevok o novo koncipovanej občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu na zdraví uzrie svetlo sveta v podstatne prepracovanejšej verzii aj na stránkach JR č.6-7. Nie som nachladený - avšak, za účelom interaktívnejšieho, efektívnejšieho a lepšieho nazhromaždenia reakcií širšej odbornej verejnosti príspevok v obmedzenom formáte publikujem za pracovnú skupinu aj tu, a dávam ju sťa "kráľovstvo za koňa" na pranier všetkým právnym detailistom a milovníkom cesty (právnych inštitútov), keďže ako hovorí Exúpery, už ona je cieľ. PS v znamení korektnosti: vedecký plurál používaný mimo znenia návrhu zákonnej úpravy novej občianskoprávnej zodpovednosti je naviazaný na autora článku, nie na predstaviteľov pracovnej skupiny.


ÚVOD:

Neexistuje vhodnejšie intro k predkladanému príspevku venujúcemu sa občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu na zdraví spôsobenú pri športe ako konštatácia, že jeho autor utrpel počas svojej aktívnej (futbalovej) kariéry vážny zdravotný úraz – dvojitú zlomeninu pravej nohy s roztrhnutým krížnym väzom. Súpera – futbalistu, ktorý mu v súboji o loptu počas hry túto nohu zlomil nežaloval ani v trestnej (ublíženie na zdraví), a ani v občianskoprávnej rovine (náhrada škody). Nepokladal to za primerané /na mieste / športu vlastné, nakoľko svojou účasťou na zápase vyjadril svoj konkludentný súhlas s tým, že k takejto situácii môže dôjsť.

Nosnou otázkou predkladaného príspevku je, či je potrebné upraviť zodpovednosť športovca za úraz spôsobený pri výkone športu osobitným a novým (hmotnoprávnym) režimom, alebo je postačujúca aktuálna (hmotnoprávna) úprava? Autor predkladaného príspevku si túto otázku kladie periodicky už viac ako niekoľko rokov. Je veľmi podstatné upozorniť, že v rovine občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu / úraz spôsobený pri športe sa v poslednom období začínajú objavovať viaceré rozhodnutia súdov (zatiaľ neprávoplatné), ktoré k tejto problematike pristupujú rôzne a genrujú rôzne právne prístupy k tejto otázke - čo v prípade "nezjednotenia" teoretickoprávneho podhubia môže spôsobovať problémy chápania tejto problematiky. Navyše, je možné bez akýchkoľvek sporov uzavrieť, že ustálená rozhodovacia prax v tejto otázke neexistuje, no k odôvodneniu tohto tvrdenia sa dostaneme v ďalšej časti príspevku.

V nasledujúcich chvíľach by sme chceli verejnosti tlmočiť a sprostredkovať myšlienkovú a právnu konštrukciu - teóriu, na základe ktorej je možné pripustiť zodpovednosť športovca za úraz /škodu spôsobený/ú pri športe už dnes. Poukážeme však na jej výrazne slabé miesta, na jej negatívne presahy, a preveríme, či by bolo možné uvažovať – prípadne navrhnúť novú zodpovednosť športovca, ktorá by mohla byť umiestnená do aktuálne pripravovaného nového zákona o športe, ktorý má uzrieť svetlo sveta a nadobudnúť účinnosť dňa 1.1.2016.[1] Autor formuláciou tohto príspevku neprezentuje konečné vnímanie tejto problematiky, práve naopak - bude rád, ak sa príspevok stane impulzom k verejnej, odborno - právnej a vecnej dišpute, ktorá môže výrazne ovplyvniť športovoprávnu obec ďalších rokov.

Ihneď na úvod chceme upozorniť, že prekladaný príspevok sa nebude týkať zodpovednosti trestnoprávnej, teda zodpovednosti za prípadný trestný čin spáchaný počas hry (v nadväznosti na škodu na zdraví by teda išlo najmä o trestný čin ublíženia na zdraví) v rámci ktorej by mohla byť priznaná aj náhrada škody, ale o občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu.

V prvom rade si musíme vyjasniť, že v rámci regulácie športu ako takého platí zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje športovým organizáciám správy a riadenia konkrétneho športu prijímať konkrétne akty správy a riadenia súťaží, prijímať a vydávať športové pravidlá, či generovať ďalšie predpisy záväzné pre svojich členov. Na základe uvedeného v športoch platia pravidlá hry. Pod váhou týchto pravidiel, súlad zápasu, jeho priebehu, súbojov a fyzických kontaktov v ňom či iného merania síl (ďalej len „zápas“) s ich znením posudzuje na to oprávnená osoba, ktorou je rozhodca. Ako sa zvykne medzi športovcami hovoriť, "rozhodca je pánom na ihrisku" alebo ... rozhoduje rozhodaca.

Vychádzajme z poznatku, že práve rozhodca je jediným oprávneným subjektom na posúdenie súladu konkrétnej hernej situácie, súboja, fyzického kontaktu či akejkoľvek inej situácie počas hry s obsahom konkrétnych športových pravidiel. Východiskom úvah o zodpovednosti športovca za úraz spôsobený pri športe je existencia fyzického kontaktu medzi dvoma, či viacerými hráčmi pri ktorom vznikla škoda - v tomto prípade škoda na zdraví. Tento kontakt medzi hráčmi je kontaktným športom vlastný, pričom fyzický kontakt môže byť vyhodnotený ako bežný, alebo ako faul, teda ako porušenie pravidiel. Bez ohľadu na šport, uvedené platí odhliadnuc od systematiky trestov ukladaných za predmetné športové fauly (teda z porušenia športových pravidiel).

Je potrebné už na úvod tohto príspevku uviesť, že právny výklad predpisov súkromného práva, rozhodnutia súdov, alebo vytváranie novej občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu / úraz spôsobený pri športe ktorý by minimalizoval, či dokonca vylučoval fyzické súboje, kontaktnosť športu nie sú na mieste a pri teste ich normatívnej sily nemôžu uspieť. Prístup, ktorý zohľadňuje špecifickosť športu, ktorá je v každom druhu športu rozdielna odôvodňuje - mimo iného – aj znenie zakladajúcich dokumentov Európskej únie. Zmluva o fungovaní Európskej únie vo svojom čl. 165 ustanovuje, že je nutné prihliadať na špecifickosť športu, ktorú rešpektuje aj samotná Európska únia. Tento poznatok tvorí základné východisko pre chápanie športu ako celku, ale aj - vzhľadom na obsah a zámer predkladaného príspevku - základné východisko chápania občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu spôsobenú pri športe. Nie je možné mechanicky – rýdzo pozitivisticky – aplikovať ustanovenia právneho poriadku na „športové“ situácie in concreto, nakoľko – ako budeme vidieť aj v tomto príspevku – to na mnohých miestach môže viesť k nelogickým a právne neudržateľným záverom.

Je nutné upriamiť pozornosť aj na tú skutočnosť, že dnes neexistuje jednoznačný záver v podobe ustálenej rozhodovacej praxe ohľadne občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu spôsobenú pri športe. V odbornej spisbe ale aj judikatúre sa v prípade priznávania náhrady škody pri športe zvykne odkazovať na rozhodnutie NS ČR 25 Cdo 1960/2002. Treba povedať, že toto rozhodnutie vychádzalo zo skutkové stavu v karate, teda zo skutkového základu tzv. bojového športu a aplikácia – hoci len právnych záverov – na iné športy sa nejaví ako vhodná. Rozhodnutia súdov, v ktorých sa pripúšťa zodpovednosť športovca za úraz spôsobný inému sa týkali najmä lyžiarov (NS ČR 25 Cdo 1506/2004, alt. KS v Brne, sp. zn. 21 Cdo 27/1977, alt. NSČR sp.zn.25 Cdo 1506/2004). V týchto prípadoch ide o právny záver porušenia predpisov lyžiarskej obce a ich pravidiel, ktoré prikazujú účastníkom lyžovania na konkrétnej zjazdovke chovať sa tak, aby neohrozili iného lyžiara. Treba uviesť, že v prípadoch, v ktorých súdy priznali poškodeným náhradu škody sa na strane škodcu jednalo o bezohľadnú jazdu, bezohľadné správania sa na „zjazdovke“. Musíme však upozorniť, že ani „vťahovanie“ právnych záverov týchto rozhodnutí do ostatných kontaktných športov nie je správne, nakoľko lyžovaniu nie je vlastný kontakt medzi športovcami tak, ako je tomu v prípade kontaktných športov ako je napr. futbal, hokej, hádzaná a pod. Zvykne sa taktiež poukazovať aj na rozhodnutie R 16/1980. Toto je možné vnímať skôr ako ojedinelý právny názor súdu. Nie je nedôležité si uvedomiť, že rozhodnutie vychádzalo z vtedajšieho rozsahu a obsahu objektívneho práva (rok 1980!) a vychádzajúc predovšetkým z absencie športových pravidiel a tým pádom športovej regulácie upravujúcej šport v takej miere, akej je tomu dnes a v neposlednom rade na základe vtedy existujúceho obsahu a rozsahu OZ, ktorý je dnes zásadne odlišný. Zo sveta je nutné upozorniť na odlišnú rozhodovaciu doktrínu, napr. rozhodnutie RS U OGH (Rakúsko), sp. zn. 7 Ob 252/01i, ktorý zodpovednosť športovca za úraz v kontaktnom športe vylúčil. V tomto prípade išlo o tzv. Filzfussball, kedy hráči na sebe nemali žiadne ochranné prostriedky, chrániče, prilby. Sedemnásťročný, neskorší žalobca, bol dňa 26. 11. 1998 zasiahnutý do tváre rovnako starým, neskôr žalovaným protihráčom pri spomenutom zápase a v konkrétnom súboji o rugbyovú „šišku“, pričom týmto spôsobom bol zranený. Žalobu na náhradu škody súd zamietol s tvrdením, že žalovaný zrejme žiadnym spôsobom žalobcovi neprivodil zranenie, pretože ho úmyselne nechcel faulovať. Chovanie žalovaného najskôr neprekročilo “typické porušenie pravidiel”, neustále sa vyskytujúce v americkom futbale, a preto nemá byť kvalifikované ako protiprávne.

Tento stav „neustálenej rozhodovacej doktríny“ môže mať za následok, že zákonná úprava ako aj nadväzujúce necitlivé chápanie a aplikácia "niektorých" súdnych rozhodnutí, ktorá umožní súdnej moci lavírovať medzi jednotlivými koncepciami vnímania zodpovednosti športovca bude podkladom k diametrálne odlišným záverom v podobe rozhodnutí súdov, čo môže mať priamy súvis so zásahmi do právnej istoty účastníkov kontaktných športov, teda športovcov. Títo už nebudú môcť pred zápasom vnímať kontaktnosť športu ako jeho imanentnú vlastnosť, ale ako možný základ ich neskoršej (v prípade vzniku škody na zdraví na strane súpera) zodpovednosti, čím kontaktný šport stratí svoj historický, ale aj „sedliacky“ základ.

V prípade, ak by sme uvažovali o tvorbe novej občianskoprávnej zodpovednosti športovca je nutné k jej obsahu pristupovať taktiež citlivo, so znalosťou športových vzťahov, s prihliadnutím na už spomínanú špecifickosť športu. Obsahom predkladaného príspevku (v rozsahu formulácie novej občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu) by mala byť odpoveď na otázku, či je zavádzanie novej občianskoprávnej zodpovednosti, ktorou by došlo k ďalšej atomizácii tohto súkromnoprávneho inštitútu opodstatnené. Ak k pozitívam tohto legislatívneho postupu nedospejeme, musíme nájsť dostatočné množstvo argumentov, ktoré odôvodnia zotrvanie na aktuálnom zákonnom stave s konštatáciou o jeho správnosti.

Alexander zbrojí a Boris sa bojí:

Aktuálny stav vnímania tejto problematiky hovorí o tom, že ak v kontaktnom športe pri súboji (pri fyzickom kontakte, pri fyzickom súboji) medzi hráčom Alexandrom a hráčom Borisom môže potencionálne vzniknúť Borisovi (poškodenému) škoda na zdraví. Preverme a otestujme právne konzekvencie tejto situácie hodinou otázok a odpovedí:

• Došlo k fyzickému kontaktu medzi Alexandrom a Borisom počas športového zápasu? Áno.
• Zúčastnil sa Alexander aj Boris na tomto športovom zápase dobrovoľne? Áno.
• Poznal Alexander aj Boris charakter, vlastnosti a možné riziká daného športu? Áno.
• Bol Alexander povinný (i) počas zápasu, v (ii) konkrétnom súboji počínať si tak, aby k škode na strane Borisa nedošlo? Iste.
• Prečo? Pretože v súkromnom práve, (ktoré pokrýva aj oblasť športu a vzťahov v ňom) platí zákonom stanovená všeobecná prevenčná povinnosť ( § 415 z.č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v z.n.p.)
• Zohľadňuje táto odpoveď špecifickosť športu? Nie.
• Zohľadňuje táto odpoveď aj skutočnosť, že Boris účasťou na zápase v športe, ktorý je kontaktný „de facto“ a „de iure“ súhlasil s tým, že k škode na zdraví môže dôjsť na jeho strane? Nie. (rozpor)
• Je možné všeobecnú prevenčnú povinnosť pozitivisticky (a mechanicky) aplikovať na šport bez zohľadnenia jeho špecifickosti? Domnievame sa, že nie.
• Je porušenie športových predpisov a pravidiel súčasne vždy aj porušením všeobecnej prevenčnej povinnosti? Otázne.
• Môže športovec pri každom kontaktnom súboji v kontaktnom športe predvídať všetky možné následky, teda prípadne môže vždy predvídať vznik škody na strane súpera? Nie.[2]
• Ak škoda na zdraví Borisovi skutočne na základe fyzického kontaktu s Alexandrom vznikne, bude Boris v prípadnom spore tvrdiť, že ju účasťou na zápase predpokladal? Nie. (rozpor).
• Bude môcť tvrdiť Alexander tvrdiť, že škode (iným konaním) mohol predísť?[3] Pravdepodobne nie, pretože to v kontaktom športe dokázať nevie[4] – vylúčenie fyzického kontaktu v osobnom športe nie je mysliteľné tak, ako sme tvrdili na začiatku tohto príspevku.
• Ako teda môže športovec v kontaktnom športe škodu nezaviniť? Iba ak by k žiadnemu fyzickému kontaktu nedošlo, čo je samozrejme v rozpore s podstatou kontaktného športu ako takého.

Budiš svetlo – a zrazu vidíme problém.

Prečo sa je o tejto problematike správne a namieste rozprávať práve dnes? Pretože v tomto období sa pripravuje návrh „nového zákona o športe“, ktorý by mohol slúžiť ako papyrus novej regulácie zodpovednostných vzťahov v športe.

Predpokladov vyvodenia zodpovednosti športovca za škodu spôsobenú pri športe je teda aj na základe uvedeného viacero:

1. aplikácia všeobecnej prevenčnej povinnosti (ďalej len „VPP“) na konkrétny športový prípad / na konkrétnu športovú situáciu.
2. vznik škody

Všeobecná prevenčná povinnosť je lokalizovaná v základnom predpise súkromného práva, v z.č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v z.n.p. (ďalej len „OZ“).

§ 415

• „Každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

Obsah ustanovenia § 415 je možné chápať ako generálne ustanovenie zakladajúce všeobecnú prevenčnú povinnosť (ďalej aj "VPP"). Jeho obsah je však vždy nutné konfrontovať s konkrétnou situáciou, a citlivo uvážiť jeho rýdzu pozitivistickú aplikáciu. Toto ustanovenie právneho poriadku je nutné chápať ako krajnú možnosť pri posudzovaní prípadov, v ktorom nie je možné identifikovať, aká právna povinnosť bola porušená. V žiadnom prípade nemôže aplikácia tohto ustanovenia na konkrétny prípad nahrádzať dôkaznú núdzu na strane navrhovateľa.
Ako sme tvrdili vyššie, nie je náhodným tvrdenie súdov, podľa ktorého „uvedené ustanovenie mu (subjektu) však neukladá povinnosť predvídať každý, v budúcnosti možný vznik škody. Odborná spisba pritom má za ustálený názor, že použitie ustanovenia § 415 prichádza do úvahy len v prípadoch, ak nie je konkrétna právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje
Citujúc rozhodnutie krajského súdu v Nitre, sp.zn. 3 Cob/133/2007: „každý vznik škody nemožno kvalifikovať ako konanie určitého subjektu v rozpore s § 415 OZ.“
Od športovca je v zmysle judikatúry možné očakávať zachovanie len takého stupňa pozornosti, ktorý možno od neho vzhľadom na konkrétnu časovú a miestnu situáciu rozumne požadovať a ktorý je (objektívne posudzované) je spôsobilý zabrániť či aspoň čo najviac obmedziť riziko vzniku škôd.[5] O skutočnosti, že využitie § 415 OZ k vzniku zodpovednosti za škodu je možné len vtedy, ak sú splnené ďalšie predpoklady vzniku škody niet pochýb[6], čo v mnohých prípadoch športových súbojov byť preukázané nemôže. Je nutné uviesť, že v prípade kontaktných športov je veľmi problematické ustáliť sa na tom, či konkrétny súboj - fyzický kontkatn medzi hráčmi bol skutočne podmienkou vzniku škody na zdraví. Navyše, v zmysle judikatúry "záver, že bola porušená prevenetívna povinnosť v zmysle § 415 OZ nemožno urobiť bez zistenia, v akom konaní žalovaných, ktoré škodu vyvolalo, toto porušenie spočíva. Pokiaľ nie je splnený základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, pretože nie je preukázaný skutok, ktorú je príčinou vzniku škody a ktorého sa dopustili žalovaní, nie je nárok na náhradu škody daný."[7] V tejto súvislosti upriamujeme pozornosť aj na rozhodnutie vo veci 19 Co/267/2007, v ktorom sa súd vyjadroval k § obsahu § 415. Z uvedeného rozhodnutia, cit.: „Toto ustanovenie mu však neukladá povinnosť predvídať vždy v budúcnosti možný vznik škody.“[8] Všetky tieto právne závery judikatúry vytvárajú predpoklady pre nutnosť citlivej aplikácie § 415 OZ pre oblasť športu. Opakovane tvrdíme, že nie je možné jej pozitivistické aplikovanie na prípad in concreto bez zohľadnenia špecifík športu, či konkrétneho fyzického kontaktu - ktorý môže byť práve danému športu vlastný.

Všeobecná zodpovednosť je normovaná v OZ v § 420:

§ 420

• „(1) Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
• (2) Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.
• (3) Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.“

Nevyhnutné vo vzťahu ku konštatácii zodpovednosti športovca za škodu je preukázanie jej vzniku, to jej podstatnými predpokladmi ako je:

1. porušenie právnej povinnosti
2. vznik škody
3. príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti a
4. zavinenie.

V tomto príspevku vynecháme problematickosť dokazovania – preukázania predovšetkým príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti v športe, pri konkrétnom fyzickom súboji v konkrétnom zápase (aj z dôvodu absurdnosti takéhoto dôvodenia). Všetky ďalšie úvahy prezumujú, že k škode došlo, hoci platí veta predošlá.

Nevyhnutnou súčasťou „vťahovania“ VPP do oblasti športu je konštatácia porušenia športového pravidla (teda konštatácia porušenia právnej povinnosti). Vychádzajme však z toho, že porušenie športového pravidla je súčasne porušenie VPP, hoc aj toto samotné tvrdenie môžeme systematicky spochybniť. Spochybniť by sme tento prístup mohli tvrdením, že obsah VPP nehovorí o tom, že škoda nemôže vzniknúť, ale o tom, že entita je povinná počínať si opatrne, s prihliadnutím na svoju pozíciu a všetky svoje možnosti tak, aby škoda nevznikla. Pre účely tohto príspevku tak však neučiníme.

Inak povedané, konštatácia porušenia VPP konaním športovca je možná len v prípade, ak konkrétnym konaním došlo aj k porušeniu športového pravidla. Vylúčenie porušenia VPP konaním, ktoré neporušilo predmetné športové predpisy pravdepodobne nie je možné, no je o to neudržateľnejšie. V krátkosti chceme poukázať na problematickosť mechanického posudzovania a aplikácie obojstranného vzťahu medzi (ne)porušením športového pravidla a tým pádom (ne)porušenia VPP vo vzťahu k vzniku zodpovednosti športovca za škodu na konkrétny prípad:

• Boli konkrétnym konaním športovca (súbojom, zákrokom a pod.) pri ktorom vznikla škoda na zdraví porušené športové pravidlo? Áno.
• Je porušenie športového pravidla porušenie VPP? Áno.
• Zodpovedá športovec za škodu? Áno.

Argumentum a contrario, ktorý definuje absurdnosť takejto mechanickej aplikácie znenia objektívneho práva na šport:

• Bolo konkrétnym konaním športovca (súbojom, zákrokom a pod.) pri ktorom vznikla škoda na zdraví porušené pravidlo? Nie.
• Je neporušenie športového pravidla porušenie VPP? Nie.
• Zodpovedá športovec za škodu? Nie.

Doplňme vzťahovú štruktúru uvedenú vyššie o otázku: Kto rozhoduje / rozhodol o tom, či bolo porušené športové pravidlo? Rozhodca.

Z uvedeného teda plynie, že ak konkrétnym konaním športovca bola spôsobená škoda inému, zodpovedá Alexander za škodu ktorá vznikla Borisovi len v tom prípade, ak rozhodca konštatoval porušenie športového pravidla. Existenciou takéhoto prístupu umožňujeme vznik situácie, v ktorej bude rozhodca entitou, ktorá de facto rozhodne o zodpovednosti športovca za škodu na zdraví. Nie je bezpredmetné upozorniť na to, že konkrétny športový okamih posudzuje rozhodca mnohokrát intuitívne, na základe subjektívnych vnemov, častokrát minimalizovaných objektívnou možnosťou vnímať konkrétnu situáciu (objektívna nemožnosť vidieť a zmyslovými prostriedkami vnímať konkrétny súboj, dôležitá je vzdialenosť od súboja hráčov a pod.). Uvedené vidíme ako problém v tých situáciách, v ktorých nie je možné konkrétny súboj preukázať kamerovým záznamom. Navyše, od športovca je v zmysle judikatúry možné očakávať zachovanie len takého stupňa pozornosti, ktorý možno od neho vzhľadom na konkrétnu časovú a miestnu situáciu rozumne požadovať a ktorý je (objektívne posudzované) je spôsobilý zabrániť či aspoň čo najviac obmedziť riziko vzniku škôd.[9]

Na základe uvedeného si myslíme, že súdy by dnes nemali priznávať náhradu škody na zdraví spôsobenú pri športe poškodenému športovcovi – pri konkrétnom fyzickom súboji automaticky na základe konštatácie, že konkrétnym zákrokom (i) došlo k porušeniu športového pravidla (ii) a tým k porušeniu všeobecnej prevenčnej povinnosti.

Je z pohľadu zákonodarcu (a z pohľadu snahy o prijímanie takých právnych predpisov a takej normatívnej regulácie, ktorá zvyšuje a upevňuje právnu istotu účastníkov právnych vzťahov) pozitívne a vítané umožniť rozhodnutie o právnej zodpovednosti športovca rozhodcovi konkrétneho športového zápasu? Myslíme si, že odpoveď je nie – no aktuálne jediné možné vyvodzovanie občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu na zdraví tak činí.

Je možné poskytnúť riešenie, aby zákonná úprava obsahovala hmotnoprávny obsah ako podklad pre súdne posúdenie konkrétneho prípadu? Vieme vytvoriť, uzákoniť a „rozbehnúť“ takú zákonnú úpravu, ktorý by nezaložila zodpovednosť športovca za škodu na zdraví len na konštatácii o porušení športového pravidla, ktoré je zároveň (automaticky) porušením právnej povinnosti? Vieme vytvoriť zákonnú úpravu ktorá nechá posúdenie na nezávislú entitu – súd, a nie na rozhodcu zápasu?

Ak je odpoveď áno, potom musíme dokázať pomenovať také podmienky vyvodenia zodpovednosti športovca za úraz, ktoré síce na jednej strane (i) zohľadnia športové predpisy (pretože bez ich zohľadnenia by bola formulácia zodpovednosti športovca za škodu na zdraví bezpredmetná) no na druhej strane vytvoria (ii) priestor pre právne posúdenie konkrétnej skutkovej veci? Myslíme si, že na položenú otázku dokážeme odpovedať pozitívnym spôsobom.

ZODPOVEDNOSŤ ŠPORTOVCA ZA ŠKODU SPÔSOBENÚ PRI VÝKONE ŠPORTU

Všetky uvedené argumenty hovoria o tom, že vyvodzovanie zodpovednosti športovca za škodu / úraz spôsobený pri športe (ak to nie je trestný čin) cez „všeobecnú zodpovednosť“ za porušenie právnej povinnosti - všeobecnej prevenčnej povinnosti ( § 415) v nadväznosti na § 420 ods. 1 a 3 nie je správne. Ak takáto konštrukcia „tvorby“ zodpovednosti športovca nie je správna a udržateľná, a ak poskytuje rozšírený priestor pre rôzny prístup súdov k tejto otázke, je na mieste uvažovať, či pripravovaný návrh nového zákona o športe neposkytuje priestor pre úpravu, ktorá by tieto negatívne stránky vylúčil.

Javí sa ako správne vylúčiť možnosť prijatia tej koncepcie, ktorá hovorí o tom, že každé porušenie športového pravidla je zároveň porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti čo má za dôsledok zodpovednosť športovca za škodu spôsobenú pri športe. V kontaktných športoch môže spôsobovať problém navyše to, že športovec nevie dokázať, že škodu nezavinil a tým sa liberovať, nakoľko to by dokázal iba tým, že by ku konkrétnemu fyzickému kontaktu nedošlo, čo je v rozpore s charakterom kontaktných športov. V konečnom – a najpodstatnejšom dôsledku si treba uvedomiť hlavné negatívum tejto koncepcie a to, že osobou, ktorá v nej „prakticky“ rozhoduje o možnosti vyvodenia športovcovej zodpovednosti je osoba rozhodcu. Robí tak subjektívnym posúdením konkrétnej športovej – skutkovej situácie (fyzického kontaktu, súboja) ako porušenia, prípadne neporušenia športového pravidla. Navyše, limity a charakter porušenia športového pravidla (teda minimálne požiadavky na konanie ktorým sa pravidlá porušia – závažné, menej závažné, nebezpečné, neprimerané a pod.) môžu byť v rôznych športoch definované a „nastavené“ inak. Laicky povedané, za faul (kontakt) ktorý znamená v basketbale vylúčenie do konca zápasu a ktoré má charakter závažného porušenia športového pravidla sa v napr. v hokeji hráč ani nedopustí faulu, pričom vo futbal to bude „za žltú“. Vidíme, že za porovnateľný fyzický kontakt môže byť v troch športoch na základe troch športových pravidiel a na základe vlastností troch športov udelený odlišný trest, ak vôbec. Čo je však z pohľadu právneho poriadku najproblematickejšie, trvaním na tejto koncepcii teda dávame (i) obsahu športových predpisov ktoré zákonodarca žiadnym spôsobom nedokáže unifikovať ani regulovať silu byť de iure hmotnoprávnym základom zodpovednosti športovca za škodu, pričom procesnoprávnym základom je (ii) rozhodnutie rozhodcu počas zápasu o porušení pravidla – teda o existencii alebo neexistencii faulu.

Ak sme uvedenú koncepciu vylúčili ako síce hmotnoprávne možnú, no prakticky pre účely jej aplikácie na šport dlhodobo neudržateľnú - musíme formulovať koncepciu inú.

Touto by mohla byť koncepcia hovoriaca o tom, že aj keď došlo konkrétnym fyzickým súbojom medzi dvoma hráčmi jednak (i) k škode na zdraví na strane poškodeného (Borisa) a (ii) k porušeniu športového pravidla na strane škodcu (Alexandra), konajúca inštitúcia - o existencii škody a o povinnosti nahradiť ju (súd) - bude mať (iii) možnosť vyhodnotiť, či prizná alebo neprizná nárok na náhradu škody – teda či v konkrétnom prípade bude judikovať zodpovednosť športovca za škodu. Podstatné je, že argumentom na základe ktorého tak učiní nebude postačovať konštatácia „porušenia (všeobecnej prevenčnej) právnej povinnosti“. Konajúca inštitúcia – teda súd by tento záver mohol učiniť na základe skutočnosti, či konaním škodcu (Alexandra) došlo k závažnému / hrubému / mimoriadne škodlivému porušeniu športovo-právnych predpisov. V prípade ak áno, mohol by súd zodpovednosť športovca pripustiť. Pripomeňme, že touto koncepciou prakticky vylučujeme „silu“ a „právomoc“ rozhodcov de facto a de iure rozhodovať o zodpovednosti športovcov, a odsúvame na okraj aj znenie športových predpisov v rozsahu úpravy porušení pravidiel. Navyše, v prípade zvolenia tejto koncepcie vieme na základe poznania, skúsenosti a na základe komunikácie so športovou obcou stanoviť (i) zákonom, čo považujeme (čo považuje zákonodarca) za hrubé / závažné porušenie športového pravidla. Vieme sa inšpirovať aj (ii) odbornou spisbou, ktorá nám bezpochyby v prípade snahy o výpočet skutkových podstát závažného porušenia športových predpisov podáva pomocnú ruku. V neposlednom rade, takúto hmotnoprávnu úpravu môže dopĺňať aj (iii) neskoršia judikatúra.

Na základe uvedeného - tu je návrh osobitnej občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu pri športe, ktorá by mohla byť formulovaná v samotnom zákone o športe. Ak existujú argumenty, prečo by sa mala športovcom vytvárať osobitná zodpovednosť, je namieste upozorniť, že súkromné právo v podmienkach Slovenskej republiky pozná aj osobitné zodpovednosti, ktoré nie sú umiestnené v kódexe súkromného práva, teda v Občianskom zákonníku. Ide napr. o prípad zodpovednosti za jadrovú škodu, ktorá je špeciálne umiestnená v tzv. „atómovom zákone“.

Návrh vzišiel zo vzájomnej spolupráce medzi členmi pracovnej skupiny, predovšetkým však z pera Tomáša Gábriša, Petra Sepešiho a autora tohto príspevku. Zodpovednosť športovca za škodu pri športe je vymedzená negatívne, to znamená, že NZOŠ by pomenúval len situácie, v ktorých športovec nie je zodpovedný, nakoľko zákonnou cestou pomenovať všetky tie, za ktorých by športovec zodpovedný bol nie je (prakticky ale ani legislatívno-právne) možné.

§ XYZ

Zodpovednosť za škodu na zdraví pri výkone športu

1. Kto spôsobil škodu na zdraví pri výkone športu, nie je za ňu zodpovedný, ak neporušil závažným / hrubým spôsobom pravidlá športu uznaného podľa tohto zákona, alebo pravidlá športu alebo hry dohodnuté účastníkmi športovej činnosti.
2. Pravidlá športu alebo hry nesmú neprimerane ohrozovať zdravie a život účastníkov. Súd môže v prípadoch hodných osobitného zreteľa z úradnej moci vyhlásiť pravidlá športu alebo hry za neplatné.
3. Porušenie pravidiel športu alebo hry posudzujú v prípade organizovaného výkonu športovej činnosti na to určení rozhodcovia podľa tohto zákona.
4. Výkon športovej činnosti v súlade s pravidlami športu alebo hry sa predpokladá. Ak nie je závažné porušenie pravidiel konštatované rozhodcom podľa predchádzajúceho odseku, závažné porušenie pravidiel musí preukázať poškodený.
5. Za závažné porušenie pravidiel sa považuje najmä spôsobenie škody na zdraví

a. mimo ťažiska hry[10]

b. mimo priameho športového stretu v ťažisku hry medzi športovcami,

c. použitím neprimeranej sily alebo nebezpečného spôsobu hry,

d. spôsobom, ktorý poškodený nemohol predpokladať,

e. fyzickým napadnutím počas hry alebo počas prerušenia hry,

f. protihráčovi, ktorý bol bezbranný (pasívny?).

g. dľžka liečenia poškodeného podľa lekárskej správy presiahla ……. ?

Prirodzene, počet týchto spôsobov závažných porušení športových predpisov nie je konečný, môže sa rozšíriť, prípadne zúžiť – to na základe komunikácie s právnou, športovou obcou. Je potrebné upozorniť, že aj keď sa to na prvý pohľad nemusí zdať, ide o posilnenie postavenia športovcov, o posilnenie ich právnej istoty v tom smere, že nebudú automaticky zodpovedať za škodu na zdraví pri každom fyzickom súboji pri ktorom porušia športové predpisy. Zachováme tak vlastnosti, charakter, históriu a špecifické vlastnosti kontaktných športov, na ktorých je nutné trvať.

Pozitívom tohto ustanovenia je aj priestor pre zavedenie možnosti súdneho prieskumu športových pravidiel. Je možné uvažovať o tom, že ak by konajúci súd pri prejednávaní konkrétneho prípadu pri súdnom prieskume dotknutého športového pravidla dospel k záveru, že toto je v rozpore s ods. 2 hore formulovaného ustanovenia, vyhlásil by toto za neplatné.

Vzhľadom na návrhy pracovnej skupiny tvoriacej návrh zákona o športe by mohla byť agenda v oblasti zodpovednosti športovca za škodu na zdraví pri výkone športu začlenené do právomoci a pôsobnosti „Stáleho súd upre šport“, ktorý by mal vzniknúť práve na základe NZOŠ. Považujeme to za prínosné, nakoľko táto agenta vyžaduje detailné poznanie špecifík športu, poznanie športových pravidiel, chrakteru samotnej hry v konkrétnom športe, čo všeobecným súdom nemusí byť vždy vlastné.

Predmetom, podnetom a podkladom pre tento príspevok sa stali predovšetkým kolektívne kontaktné športy, ktorých historickým prvkom je fyzický súboj o pozíciu, loptu, puk, či iný predmet súperenia. Nie je možné vylúčiť, že obsah príspevku má priamy dosah aj na kontaktné športy individuálne, tzv. bojové športy, no na tieto treba hľadieť ešte detailnejšou optikou a s ešte väčším dôrazom na posudzovanie prípadu in concreto. Fyzický súboj je v kontaktných športoch týmto historicky vlastný, pričom aj tento súboj je de facto konfrontáciou pripravenosti, fyzickej kondície a zdatnosti účastníkov športu. Ak platí uvedená skutočnosť, potom musí taktiež platiť, že v prípade zásahu a aplikácie práva do športu spôsobom, ktorý by z každého fyzického súboja robil absolútny predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu na zdraví (teda za možný následok fyzického súboja na strane jedného z jeho účastníkov) vytvoríme neudržateľný právny stav, ktorý na konci dňa zasiahne do právnej istoty účastníkov kontaktných športov – športovcov.

Predložený príspevok mal za úlohu kriticky hodnotiť, či aktuálne (podľa názoru jeho autora jedine možné) správnosť a udržateľnosť vyvodzovania občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu na zdraví. Táto je dnes možná najmä prostredníctvom konštatácie o vzájomnom vzťahu medzi (i) porušením športového pravidla (konkrétnym konaním), ktoré sa následne chápe ako (ii) porušenie všeobecnej zákonnej prevenčnej povinnosti. Príspevok mal snahu uvažovať o tom, či tento prístup je, alebo nie je správny. Autora príspevku zaujíma predovšetkým tá skutočnosť, či takýto prístup je dlhodobo právne udržateľný, či upevňuje – alebo práve naopak – znižuje právnu istotu účastníkov športov (športovcov), či obsah takéhoto vnímania odzrkadľuje špecifickosť športu, ktorú nie je nutné zvlášť vysvetľovať, ak ju spomínajú aj samotné zakladajúce dokumenty Európskej únie.

Na základe argumentov predložených v príspevku a na základe obsahu hore spomínanej teórie, podmienkou vyvodenia občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu na zdraví pri konkrétnom fyzickom súboji stávalo posúdenie toho, či športové pravidlo počas tohto súboja porušené bolo, alebo nebolo. Nie je nedôležité pripomenúť, že o tejto skutočnosti rozhoduje rozhodca. Osoba rozhodcu je inštitút vlastný športom (nielen) v kolektívnych športoch. Je na mieste upozorniť na tú skutočnosť, že nároky na osobu rozhodcu sú pre ten ktorý šport stanovované nie zákonom, ale interným predpisom organizácie ktorý ten – ktorý šport v podmienkach Slovenskej republiky riadi. Na základe tejto skutočnosti môže dochádzať k markantným rozdielom medzi kvalitou rozhodcov v jednotlivých športoch.

Ak má byť konštatácia porušenia športového pravidla predpokladom občianskoprávnej zodpovednosti za škodu na zdraví cez § 415 OZ, je nutné zaoberať sa aj otázkou kvality športových pravidiel, či originalitou – špecifickosťou konkrétneho športu. Pravidlá niektorých športov predsa môžu za porušenie pravidla pokladať fyzický kontakt, ktorý v iných športoch za porušenie pravidla považovaný nie je. Orgán aplikujúci právo na konkrétny prípad (súd) by preto mohol pri prijatí hore uvedenej teórie rozhodovať konštantne neudržateľne zasahujúc právnu istotu účastníkov športov – teda športovcov. Inak povedané, ak by súd priznal náhradu škody v prípade (rozhodcom zhodnoteného ) porušenia pravidla napr. v basketbale za konkrétny fyzický zákrok - napr. za sotenie (ktorý bol príčinou následného pádu športovca ktorý vyvolal zranenie – škodu), to isté sotenie v hokeji neznamená porušenie pravidla, hoc ním mohlo taktiež byť spôsobené zranenie súpera. V prípade hokeja by teda súd porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti pod váhou prijatie tejto koncepcie konštatovať nemohol, nakoľko rozhodca daný zákrok ako faul neposúdil.

Ak sme sa zhodli na neudržateľnosti takejto teórie vzniku a konštatácie zodpovednosti športovca za škodu, musíme zároveň navrhovať iné riešenia.

Autor, ako aj spoluautori konkrétneho návrhu novej občianskoprávnej zodpovednosti športovca zastávajú názor, že podmienkou vzniku a možnej konštatácie zodpovednosti športovca za škodu na zdraví môže byť „extrémne porušenie športového pravidla /vybočenie z pravidiel športu.“ Argumentum a contrario, ak konkrétnym fyzickým zákrokom nedošlo k extrémnemu, neprimeranému, čin inak závažnému porušeniu športového pravidla, k zodpovednosti športovca za škodu na zdraví nedôjde. Pojmologicky môže byť kritérium závažného, extrémneho porušenia športového pravidla vyjadrené samozrejme rôzne. Myslíme si, že exemplifikatívny výpočet skutkových podstát extrémneho porušenie športového pravidla je taktiež cestou, ktorou môže zákonodarca napomôcť aplikácii tejto zodpovednosti na konkrétne športové situácie.

Pozitívom tejto regulácie je mimo iného oprávnenie konajúceho orgánu (súdu) posúdiť závažnosť porušenia športového pravidla. To by bolo prínosné predovšetkým v prípade, ak by sudca posudzujúc konkrétny zákrok športovca ktorým vznikla škoda inému nepokladal za racionálne a práve prínosné škodu priznať, a to aj napriek situácii, že rozhodca tento zákrok ako porušenie pravidla posúdil. Zaviedol by sa týmto korekčný mechanizmus, nástroj korekcie aplikovania zodpovednosti na škodu v športe, ktorý by dokázal odzrkadliť špecifiká toho ktorého športu, pričom by nevylučoval kontaktným športom imanentnú vlastnosť – bojovnosť, kontaktnosť a snahu zvíťaziť.

„Najprv sa nauč pravidlá hry, a potom hraj lepšie ako ostatní“

Albert Einstein

Poznámky pod čiarou:

1.Tlačová beseda predsedu Parlamentu Slovenskej republiky Petra Pellegriniho a ministra školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky Juraja Draxlera k pripravovanému návrhu "nového" zákona o športe. Dostupné na: https://www.youtube.com/watch?v=4OQygfaTkOo^

2.Nie je náhodným tvrdenie súdov, podľa ktorého „uvedené ustanovenie mu (subjektu) však neukladá povinnosť predvídať každý, v budúcnosti možný vznik škody. (NSČR sp.zn. 25 Cdo 618/2001.)^

3.Teda preukázať liberačné dôvody ( § 420 ods.3 OZ)^

4.Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil^

5.Obdobne pozri: NS ČR, 25 Cdo, sp.zn. 1369/2006.^

6.NS ČR 25 Cdo 618 /2001, alt. NSČR sp.zn. 33 Odo 932/2004.^

7.NS ČR sp. zn. 25Cdo 3234/2006^

8.KS TN, sp.zn. 19Co/151/2010.^

9.Obdobne pozri: NS ČR, 25 Cdo, sp.zn. 1369/2006.^

10.ťažisko hry je akési jadro zápolenia, teda miesto v rámci športového zápasu či súperenia, kde môžu prebiehať súboje o loptu, puk či iný predmet v záujme zisku športového cieľa – jeho zisku, prípadne v snahe o zisk výhodnejšieho pozičného postavenia športovca na ihrisku či inom hracom poli. Opakom je miesto mimo ťažiska hry – napríklad polovica futbalového ihriska, kde sa práve lopta nenachádza, v hokeji tretina ihriska, kde sa nenachádza puk, a takto by sme mohli pokračovať. Ak sa práve v týchto miestach udeje zákrok spôsobujúci ublíženie na zdraví, teda na miestach, kde hra aktuálne neprebiehala, kde nebolo jej jadro, a úmysel zraniť súpera akýmkoľvek zákrokom by sme u športovca nájsť a dokázať vedeli, nie je na mieste ospravedlňovať daný zákrok iba časom jeho spáchania, teda tvrdením, že športovec zaň nie je zodpovedný, pretože sa udial pri športe, počas zápasu.^

Veta "Súd môže v prípadoch hodných osobitného zreteľa z úradnej moci vyhlásiť pravidlá športu alebo hry za neplatné." mi tak pripomenula obrázok č. 17 z ilustrovanej Hayekovej " The Road to Serfdom".

https://mises.org/library/road-serfdom-0

Prvá otázka je stále tá istá. Potrebujeme takúto úpravu? Je na „športe“ niečo špecifickejšie ako na iných ľudských aktivitách? Odpoveď na otázku (áno - nie) je do určitej miery hodnotová. Prikláňam sa k tomu, že takúto špeciálnu úpravu nepotrebujeme, pretože podobných špecifických oblastí ľudského života je množstvo a taktiež dochádza k možnému fyzickému stretu ľudí. Pri športe je ešte ten problém, že nevieme jednoznačne povedať, či nejaká aktivita športom je, alebo nie. Pre iné ľudské aktivity môžeme pritom napísať úpravu veľmi podobnú (niektorí môžu aj tvrdiť, že ide o šport) a taktiež môžeme povedať, že je to špecifická situácia. Ak na začiatku bolo jedno pravidlo ( §415- §420 OZ), tak na konci zostane nepreniknuteľná právna džungľa s množstvom špecifických úprav. Ale aby to bolo názorné (dúfam, že sa nikoho nedotknem)...

Zodpovednostné vzťahy pri sexuálnych praktikách (tanci, ....)

§ ...
(1) Partneri vykonávajú sexuálne praktiky (tanec,....) s vedomím osobitnej povahy príslušnej praktiky, najmä zvýšeného rizika vo vzťahu k poškodeniu zdravia.
(2) Partner je povinný počínať si pri vykonávaní praktiky tak, aby nedochádzalo k ujme na zdraví či škode na majetku.
(3) Partner zodpovedá za ujmu na zdraví alebo škodu na majetku, ktorú spôsobil pri vykonávaní praktiky.
(4) Partner sa zodpovednosti podľa odseku 3 zbaví, ak preukáže, že neporušil závažným spôsobom partnermi dohodnuté pravidlá.

§...
(1) Za závažné porušenie pravidiel sa považuje najmä také porušenie pravidiel, ktorého sa partner dopustil
a) mimo obvyklého priameho fyzického stretu partnerov,
b) použitím zjavne neprimeranej sily alebo nebezpečného spôsobu vykonávania praktiky,
c) spôsobom, ktorý poškodený nemohol predpokladať,
d) fyzickým napadnutím počas praktiky alebo počas jej prerušenia,
e) voči partnerovi, ktorý bol bezbranný alebo pasívny.

...atď.

Pointa je teda tá, že s veľmi podobnými argumentami „špecifickosti“ iných ľudských aktivít sa dá dopracovať k veľmi podobným úpravám v iných oblastiach. Preto je namieste mať len jednu všeobecnú úpravu a posúdenie špecifickosti aktivity nechať na súd.

Ďalej sa samozrejme dá samozrejme riešiť aj pojmový aparát navrhovanej úpravy:

a) „v športe“ – aká ľudská aktivita je šport? Navrhovaná právna úprava, hovorí o tom, že šport je to, čo povie olympijský výbor, či SportAccord, ..., že športom je. Okrem toho, že asi nie je celkom vhodné, aby zahraničná osoba súkromného práva určovala vecný rozsah nášho zákona (asi by u nás neprešlo pravidlo, že korupcia je to, čo povie Transparency), nie je dosť možné nejaký druh športu týmto spôsobom uchopiť, ak jeho pravidlá majú zmluvnú podobu. Ako rozlíšim futbal od ne-futbalu? Ak hrám s iným počtom hráčov, na inom rozmere ihriska, s menšími bránkami, nehrám na ofsajdy,....je to ešte futbal? Koľko "pravidiel hry" je treba dodržať, aby bolo niečo futbalom? 50%? 75%

b) raz „šport“, inokedy „súťaž“ a taktiež aj „hra“ - je v tom rozdiel?

c) „športovec“ – kto je to?

d) „zodpovedá za škodu... pri vykonávaní športu“ – zodpovedajú si len športovci navzájom, alebo sa zodpovedá aj voči nešportovcom?

e) ak sa zodpovedá aj voči nešportovcom (tak je to napísané), tak nešportovca nemôžu zaujímať pravidlá športu, ktoré si športovec dohodol s úplne inými ľuďmi (športovcami) na to, aby sa športovec voči nemu zbavoval zodpovednosti...

Celkovo však na myšlienke, že rozhodovacia prax súdov by sa mala venovať škodám na zdraví pri športových aktivitách, a to špecificky, nie je nič zlé. Ak ideme boxovať, tak nie je asi možné, aby som si presadil nárok za ujmu na zdraví za to, že som mal modrinu na tvári, ak pri obvyklom behu udalostí každý vie, že sa to môže stať. Tu je to otázka zavinenia. Ak mám však modrinu preto, lebo po skončení zápasu ma protihráč napadol, tak na zavinenie treba pozerať zrejme inak.

V zásade, potvrdzujúc to čo som tu napísal v roku 2015 a prečo sa uvažovalo o prekopaní východísk občianskoprávnej zodpovednosti v športe - a aj preto, že existovala nadlimitná judikatúra súdov všeobecnej sústavy súdnictva (hoci Kristián tvrdil opak) a aj preto, že súdy nevedeli pracovať s flexibilitou § 415 OZ (ako písal Kristián a aj Martin - že vedia a že teda - musia vedieť) - ústavný súd zhojil to, čo súdy - teda preukázateľne nevedeli.

V spore, v ktorom sme zastupovali klientov od odvolacieho konania, a to až po podanie ústavnej sťažnosti sme ucelene sumarizovali nesprávnosť prístupu súdov, to aj na podklade známej európskej judikatúry a súvisiacich kontextov.

Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní sp. zn. III. ÚS 21/2021 sa prezentoval viacerými zaujímavými myšlienkami, ktoré je hodné prezentovať aj širším masám ako súčastiam športovej obce, nakoľko sú limitom vyvodzovania, ako aj právneho zastupovania sporov, kde je voči škodcom - športovcom - vyvodzovaná zodpovednosť za zrananie iného hráča. Nález Ústavného súdu zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne (sp. zn. 5Co/526/2015), ktorý potvrdzoval skoršie rozhodnutie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou.

Na vyvodenie občianskoprávnej zodpovednosti nestačí akékoľvek konanie porušujúce pravidlá hry, ale toto porušenie musí dosiahnuť určitý stupeň závažnosti. Ak krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatuje, že k zraneniu žalobcu nedošlo v dôsledku konania sťažovateľa (jeho kopnutia), ale až zotrvačnosťou a vykrútením pravej nohy žalobcu potom, ako dopadol nazem, ústavný súd musí za svojvoľné považovať kvalifikovanie zákroku sťažovateľa ako zodpovednosť za škodu. Nie každé porušenie pravidiel hry stavia konanie športovca „za hranice“ samotného športu, ktorý nemožno riadne vykonávať bez energie, agresivity, rýchlosti, bleskových rozhodnutí, inštinktívnych reakcií, čo vo všeobecnosti treba považovať za nezlučiteľnés vyšším stupňom ohľaduplnosti voči telesnej integrite druhých a neustálym dodržiavaním pravidiel daného športu, ktorého cieľ nemožno dosiahnuť bez určitého stupňa „drzosti a trúfalosti“. Excesom nie je teda každé porušenie pravidiel hry, ale len také konanie, ktoré zjavne vybočuje s bežného spôsobu hry (rozsudok NSČR sp. zn. 25Cdo/493/2015). Vzhľadom na uvedené je potrebné situáciu sťažovateľa hodnotiť ako nešťastnú zhodu okolností, resp. náhodu, ktorej následky sú v súlade s ustálenou rozhodovacou činnosťou a pričítajú sa tomu, komu sa prihodili (uznesenie NSČR sp. zn. 25Cdo/1462/2003).

O význame otázky posudzovania podmienok vzniku zodpovednosti za športový úraz svedčí aj komparácia vkontinentálnom európskom právnom prostredí, ktorú ústavný súd využíva prirodzene len podporne: „Niet pochýb o tom, že futbal ako každá športová činnosť charakterizovaná súťaživosťou a určitým stupňom fyzického zápolenia medzi účastníkmi s cieľom dosiahnuť priaznivý výsledok zápasu, predstavuje riziko pre telesnú integritu hráčov, ktoré je však neodmysliteľnou súčasťou samotného výkonu tejto športovej činnosti, ktorá je určite povolená právnym poriadkom, ba dokonca až štátom podporovaná a uznávaná... Vychádzajúc z toho, že poškodenie fyzickej integrity hráča iným účastníkom predstavuje známe riziko a že hra sa vyznačuje typickými charakteristikami, pravidlami a kontextom, v ktorom sa odohráva, bude potrebné uplatniť čo najobjektívnejšie kritérium, ktoré posudzuje správanie hráča s ohľadom na existenciu úzkeho funkčného vzťahu medzi daným športom a škodovou udalosťou. Existencia takého funkčného vzťahu bude teda vylúčená, ak k predmetnému konaniu došlo s úmyslom zraniť poškodeného, prípadne s takým stupňom násilia, ktorý je nezlučiteľný so samotnou povahou konkrétneho športu.“ (Corte di cassazione, Cass. Civile, sez. III, 08-08-2002, n. 12012). Samotné porušenie pravidiel hry (žltá karta) ešte sama osebe nemôže stačiť na vyvodenie zodpovednosti za spôsobenú ujmu, avšak bude rozhodujúce, či medzi konaním a hrou existuje funkčný vzťah. Tento funkčný vzťah bude vylúčený, ak násilie alebo tvrdosť hry dosiahnu stupeň nezlučiteľný spovahou športu, okolnosťami daného konkrétneho zápasu alebo povahou jeho účastníkov. V posudzovanom prípade sťažovateľa došlo síce k porušeniu pravidiel hry, avšak použitý zákrok sa javí ako funkčne prepojený s cieľom hry (nešlo o taký exces, ktorý by bol pri futbale neobvyklý).

Článok 165 Zmluvy ofungovaní Európskej únie priznáva športu ako celku, teda aj všetkým vzťahom vyskytujúcim sa v jeho množine, isté osobitné, špecifické postavenie. To znamená, že ani činnosťou súdov pri prejednávaní športových sporov nemôže dochádzať k mechanickej aplikácii zákonných predpisov na vzťahy vyskytujúce sa v oblasti športu. Takýto pozitivistický prístup by mohol viesť k nelogickým záverom. Pozornosti ústavného súdu neušlo, že v trestnej rovine bolo trestné oznámenie, ktoré podal žalobca na sťažovateľa, odmietnuté, keď vyšetrovateľ dospel k záveru, že k zraneniu došlo zhodou okolností, ktoré sa vyskytli v zápale športového zápolenia.

Ústavný súd konštatuje, že futbal je športom, v ktorom počas riadne a legitímne organizovanej súťaže a zápasu dochádza k fyzickým kontaktom. V priebehu hry sú hráči vystavovaní množstvu osobných súbojov, v ktorých sú konfrontovaní s fyzickou kondíciou svojho súpera, pričom každý hráč si musí byť vedomý nebezpečenstva vzniku zranenia. Inak povedané, nástup do zápasu automaticky znamená uzrozumenie s tým, čo sa môže v zápale boja stať.

Hektickosť a osobitná povaha futbalu hráčov núti v zlomku sekundy zvážiť možné príležitosti a riziká. Tým kladie vysoké požiadavky na fyzickú aj psychickú silu, rýchlosť, obratnosť a telesné nasadenie, keďže zápas o loptu úplne bežne kreuje situácie, ktoré oko diváka priťahujú. Boj o loptu prináša aj nepríjemné strety a medzi najbežnejšie vyjadrenia týchto stretov patria prerušenia hry. Nejde však o nič výnimočné a futbal má vytvorené štandardné mechanizmy, ktorými sa prerušenie hry, ošetrovanie alebo poklesok vrámci pravidiel rieši. Nemáme na mysli hneď rokovania disciplinárnych komisií, ale skôr bežné inštitúty, ktoré vie aplikovať priamo arbiter na ihrisku. Ide napríklad o zohľadnenie priebehu zápasu nadstavením hracieho času nad rámec štandardnej dĺžky polčasu.

Ústavný súd akcentuje, že zranenia k športu patria a sú jeho nevyhnutnou súčasťou. Pokiaľ sa športovec (či už rekreačný alebo profesionálny) zapojí do zápasu, musí mu byť zrejmé, že jeho neopatrnosť alebo prílišná motivácia súpera sa môže skončiť potrebou ošetrenia alebo prípadne aj dlhšou rekonvalescenciou. Aj dianie na trávnikoch najlepších svetových súťaží nám naznačuje, že ošetrenia futbalistov priamo na hracej ploche alebo ich odnos na nosidlách nie sú ničím výnimočným astáva sa to aj najväčším hviezdam daného športu. Dokonca sa dá uviesť, že tí najlepší sú objektom ataku za každú cenu a častokrát ide o zákroky tvrdé a bez milosti. Fyzická dispozícia je práve vo futbale typická tým, že nie je rozhodujúca.

Platí, že nie každý zákrok v rozpore s pravidlami je za hranicou zlučiteľnosti zákroku s povahou a cieľom hry a so sankciami, akými sú žlté a červené karty alebo trestné kopy. Nie každý rovnako absolvuje porovnateľný stret s loptou, a teda veľa záleží od okolností prípadu, akými sú fyzická i odborná dispozícia hráča, intenzita vzájomného stretu hráčov, miera nešťastnej náhody. Aplikujúc uvedené východiská na posudzovanú vec, žalobca sa zranil v zápale boja o loptu. Sťažovateľ neútočil na žalobcu mimo hry a mimo súboja o loptu žalobcu ani nekopol. Zdá sa, že žalobca doplatil na nešťastný dopad nohou na zem. Použitie varovania ergo trestu vo forme udelenia karty potvrdzuje porušenie pravidiel futbalu, no takých, ktorým sa futbal ako kontaktný šport nevyhne. Nešlo o útok mimo hry ani iný exces, ktorý by isteže prichádzal do úvahy aj ako porušenie povinnosti predchádzať škodám podľa § 415 OZ.

Nie je totiž akceptovateľné a bolo by vcelku absurdné, aby štandardným vyvrcholením športového zápolenia bolo zasadnutie sudcu priamo na štadióne, ktorý by prejednal zákroky zo zápasu, ktorý sa práve skončil. A práve k tomuto by sa prílišne voľným výkladom § 415 OZ vo vzťahu ku kontaktnému športu mohol ústavný súd nechcene priblížiť. Vstup občianskoprávnej zodpovednosti za škodu teda možný je, no je potrebné zvažovať, kedy je ten exces tak výnimočný, že by sa mala aktivovať občianskoprávna zodpovednosť medzi futbalovými hráčmi, a tým aj možnými súdnymi procesmi. Dokonca ani situácia, keď uteká útočník sám na brankára a obranca namiesto lopty kopne priamo do nôh odzadu, nemusí byť prípad tohto excesu, lebo aj stýmto zrejme musí šikovný útočník počítať, rovnako ako sapočíta aj s penaltou. Iná by bola situácia, keby obranca volil brutálnejšiu formu, napríklad kop odzadu priamo nie do hráča mimo sféru lopty, tam by aplikácia § 415 a § 420 OZ bola bezpochyby namieste.

Vrátiac sa k posudzovanej veci, ústavný súd uvádza, že zmysel a cieľ kontaktného športu, akým je futbal, nepredpokladá, či už na súťažnej, ale aj rekreačnej úrovni, aby sa hráči nechávali poisťovať pre prípad, že protihráč utrpí zranenie počas športového zápolenia (tým vznik zodpovednosti za škodu). Opačné poňatie ustanovenia § 415 OZ v okolnostiach prípadu je proti samej podstate ustanovenia § 415 OZ, čím ale takáto interpretácia nadobúda ústavnoprávnyrozmer (interpretácia proti samej podstate právnej normy). Podľa názoru ústavného súdu v posudzovanej veci išlo o kontaktný súboj o loptu, a teda nemožno uzavrieť, že k poškodeniu žalobcu došlo z viny sťažovateľa, ale v zápale boja. Nešlo teda o potrebný zjavný exces výnimočného charakteru.

Súčasne je potrebné subsidiárne dodať, že nie je možné vyvodiť zodpovednosť ani z povesti žalobcu ako hrubého hráča. Ak platí, že vždy sú dôležité konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu, vtýchto športových kauzách toto konštatovanie platí ešte niekoľkonásobne viac.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím