Autori:

Sága Frucona je jeden z bájnych eposov, ktorého jednotlivé epizódy neustále otvárajú nové a nové právne otázky. Stručne pripomeniem, že Frucona je košická spoločnosť, ktorej Slovenská republika podľa názoru Európskej komisie v roku 2004 poskytla neoprávnenú štátnu pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom. Po 10 rokoch a desiatkach rozhodnutí európskych a slovenských orgánov táto sága stále nebola uzavretá. Poslúžila však ako námet na diskusiu o mnohých zaujímavých otázkach - napr. aktívnej legitimácii štátnych orgánov na podanie ústavnej sťažnosti (tu), o urýchlene prijatom zákone upravujúcom vymáhanie štátnej pomoci - tzv. Lex Frucona (tu), o cram-down v reštrukturalizácii (tu), všeobecnejšie tu a naposledy tu.

Zdá sa mi, že podobnou ságou by sa mohla stať aj legenda o Nováckych chemických závodoch, v súvislosti s ktorými Európska komisia v marci zverejnila rozhodnutie o štátnej pomoci prijaté v októbri 2014. Táto kauza má niektoré podobné ingrediencie ako Frucona. Opäť ide o stret slovenského insolvenčného práva a európskeho práva štátnej pomoci. Opäť bude zrejme prebiehať prinajmenšom na dvoch frontoch - pred európskymi súdmi v rámci prieskumu rozhodnutia Komisie a pred slovenskými súdmi v rámci vymáhania štátnej pomoci. Opäť sa stretávame so zákonom, ktorý je podľa viacerých názorov šitý na mieru konkrétnemu adresátovi - v tomto prípade tzv. Lex NChZ. A okrem toho sa kauza NChZ nad rámec Frucony dotýka ešte jednej veľmi zaujímavej (a mne osobne blízkej) otázky - a to rozšíreniu povinnosti vrátiť poskytnutú štátnu pomoc okrem pôvodného príjemcu aj na ďalšie osoby.

Keďže príbehy o tejto legende sa na tomto blogu zrejme len začínajú, dovolím si na úvod stručne zhrnúť októbrové rozhodnutie Komisie.

Prehistória a konkurz

Na počiatku bol kartel. Európska komisia (COMP/39.396) konštatovala existenciu kartelu medzi viacerými podnikateľmi v chemickom priemysle vrátane NChZ. Žiadosť o odklad vykonateľnosti Všeobecný súd - ako to už býva - zamietol (T‑352/09 R).

Rozhodnutím Komisia uložila NChZ a 1. garantovanej, a.s. spoločne a nerozdielne pokutu vo výške 19,6 milióna eur. Majiteľom NChZ bola v tom čase podľa rozhodnutia Komisie - čuduj sa svete - cyperská spoločnosť Disor Holdings Limited, ktorej koneční majitelia neboli známi.

Medzitým Všeobecný súd zamietol aj žalobu proti samotnému rozhodnutiu (T-352/09), ale to už je iný príbeh.

NChZ v októbri 2009 ešte pred splatnosťou pokuty vstúpila do konkurzu.

Mesiac po vyhlásení konkurzu Národná rada SR prijala Lex NChZ (zákon č. 493/2009 Z. z. o niektorých opatreniach týkajúcich sa strategických spoločností). Podľa zákona mohla vláda rozhodnúť, že určitá spoločnosť má strategický význam. Zákon nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia (načo legisvakancia) a hneď na druhý deň vláda prijala uznesenie o strategickom význame NChZ. Počet iných spoločností, na ktorých sa tento všeobecne záväzný právny predpis aplikoval bol presne 0 (slovom: nula).

Podľa zákona bol konkurzný správca povinný zabezpečiť počas konkurzu prevádzku NChZ. Na základe zákona bola NChZ v prevádzke do konca roku 2010, kedy zákon stratil účinnosť. V januári 2011 však veriteľský výbor a zabezpečení veritelia rozhodli o ďalšej prevádzke NChZ.

Majetok NChZ bol v konkurze speňažovaný predajom podniku (ako going concern) v rámci tendrov. Prvý tender nebol úspešný, pretože sa prihlásil len jeden záujemca. V druhom tendri mali záujemcovia dve možnosti. Mohli vo svojej ponuke prevziať špecifické záväzky spočívajúce najmä v zachovaní prevádzky (výroba na úrovni aspoň 75% po dobu piatich rokov, enviromentálne investície vo výške asi 11 miliónov eur, zákaz predaja podniku po dobu piatich rokov spôsobom, ktorý by ohrozil prevádzku). Alebo tieto záväzky nemuseli prevziať. Avšak záujemcovia, ktorí podmienky prevzali, mali právo po odovzdaní ponúk dorovnať ponuku záujemcov, ktorí záväzky neprevzali. Zdá sa, že žiadny zo záujemcov záväzky neprevzal.

Najvyššiu ponuku v tendri predložila česká spoločnosť Via Chem Slovakia vo výške 2,2 milióna eur (druhá ponuka v tendri bola vo výške 2,046 milióna). Zmluva bola uzatvorená v januári 2012 a closing sa uskutočnil ku koncu júla 2012. Via Chem Slovakia prevzala aj súkromnoprávne záväzky NCHZ, ktoré vznikli počas konkurzného konania, vo výške cez 10 miliónov eur.

Deň po closingu previedla Via Chem Slovakia podnik NChZ spoločnosti Fortischem. Cena bola v rozhodnutí Komisie redigovaná ako obchodné tajomstvo. Fortischem prevzala väčšinu zamestnancov a zmlúv. Nehnuteľnosti ostali spoločnosti Via Chem Slovakia, na základe zmluvy ich však môže užívať Fortischem.

Konanie pred Komisiou

Ešte v októbri 2011 dostala Komisia emailom sťažnosť na údajnú štátnu pomoc implementovanú Slovenskou republikou v prospech NChZ. A bez zbytočného odkladu začala od Slovenska pýtať informácie. Zdá sa, že ak už nefunguje private enforcement štátnej pomoci (o tom niekedy nabudúce), dá sa iniciovať vhodne formulovanou sťažnosťou konanie Komisie (aj keď treba dodať, že nie všetky pokusy sú takto úspešné).

V júli 2013 Komisia otvorila formálne konanie. Ako potenciálnu štátnu pomoc pritom skúmala neuhradenie rôznych verejnoprávnych záväzkov NChZ v rámci konkurzu. Išlo najmä o odvody Sociálnej poisťovni, zdravotným poisťovniam, mestu Nováky, Enviromentálnemu fondu, koncesné poplatky atď. Celkovo išlo za obdobie konkurzu asi o 13 miliónov eur, ktoré sa podľa § 87 ZKR mali považovať za pohľadávky proti podstate. Keďže však pokračujúca prevádzka NChZ tieto náklady nepokrývala a z príjmov sa primárne uhrádzali prevádzkové náklady (suroviny, energie atď.), verejné pohľadávky v priebehu konkurzu narastali. Komisia dospela k názoru, že ak by počas konkurzu nebolo pokračované v prevádzke NChZ, nemuseli tieto nezaplatené záväzky vôbec vzniknúť, resp. mohli byť výrazne nižšie.

Komisia preto potenciálnu štátnu pomoc rozdelila na dve opatrenia. Po prvé, pokračovanie v prevádzke na základe Lex NChZ. Po druhé, pokračovanie v prevádzke po januári 2011 na základe rozhodnutia veriteľského výboru a zabezpečených veriteľov, ktorých správca informoval, že náklady prevádzky NChZ prevyšujú výnosy, zároveň však predložil analýzu, podľa ktorej bolo v záujme veriteľov pokračovať v prevádzke a speňažiť majetok NChZ predajom ako going concern.

Existencia štátnej pomoci

Nechce sa mi na tomto mieste prechádzať celý stupňovitý test štátnej pomoci. Na základe ustálenej judikatúry je zrejmé, že nezaplatenie verejnoprávnych záväzkov sa považuje za ekonomickú výhodu poskytnutú z verejných prostriedkov. O selektívnosti Komisia nemala väčšie pochybnosti (dokonca výslovne odkázala na to, že niektoré slovenské média zákon označovali ako "lex NChZ"). Narušeniu súťaže a vplyvu na obchod medzi členskými štátmi v takýchto prípadoch zväčša nie je venovaný veľký priestor - osobitne pri výrobkoch s tak širokým geografickým trhom.

V prípade prvého opatrenia - teda prevádzky na základe Lex NChZ - nemala Komisia pochybnosti ani o pričítateľnosti opatrenia štátu (imputability to the State) a uzavrela, že bola poskytnutá štátna pomoc vo výške asi 4,7 milióna eur.

V prípade druhého opatrenia - prevádzky na základe rozhodnutia veriteľov - bola situácia komplikovanejšia. O pokračovaní v prevádzke rozhodoval veriteľský výbor, v ktorom boli zastúpené aj verejnoprávne entity, nemali však väčšinu hlasov. Keďže za pokračovanie prevádzky hlasovali aj súkromní veritelia na základe rozumných ekonomických argumentov (speňaženie predajom ako going concern), usúdila Komisia, že aj verejnoprávni veritelia konali v súlade s market economy creditor principle a preto nešlo o štátnu pomoc.

Ekonomická kontinuita a vymáhanie od spoločnosti Fortischem

Samotné uloženie povinnosti vymáhať štátnu pomoc od spoločnosti v konkurze by asi nikomu príliš neublížilo. Teraz sa však dostávame k otázke, ktorá je môjmu srdcu veľmi blízka - a to je rozšírenie povinnosti vrátiť štátnu pomoc na iné entity ako pôvodného príjemcu. K takémuto rozšíreniu zodpovednosti v prípade predaja pôvodného príjemcu existuje rozhodovacia prax ešte z prelomu 80-tych a 90-tych rokov. Rozlišuje sa pritom, či bol príjemca predaný vo forme share deal (teda došlo k prevodu majetkovej účasti v entite príjemcu) alebo vo forme asset deal (teda došlo k prevodu majetkového substrátu príjemcu - zväčša vo forme predaja podniku). Prvá forma je koncepčne zaujímavejšia a zložitejšia, na tomto mieste ju však nechajme bokom, nakoľko v prípade NChZ išlo o prevod vo forme asset deal (predaj podniku). O podmienkach rozšírenia povinnosti vrátiť štátnu pomoc v týchto prípadoch som písal v Justičnej revue 10/2011. Stručne možno povedať, že otázka rozšírenia povinnosti sa posudzuje podľa viacerých faktorov - kúpna cena, identita nadobúdateľa, načasovanie prevodu, ekonomická logika prevodu atď. Čo sa týka kúpnej ceny, štandardne sa táto neposudzuje substantívne (nebude sa teda na základe spätne vyhotovených znaleckých posudkov analyzovať, či išlo o trhovú cenu), ale skôr, či procesné aspekty predaja zaručujú trhové podmienky - inými slovami, či išlo o otvorený a transparentný tender.

Čo sa týka ceny, Komisia dospela k záveru, že tender nebol organizovaný spôsobom, ktorý by zabezpečoval najvyššiu možnú cenu. Vychádzala pritom najmä z odlišných podmienok v závislosti od toho, či záujemca prevzal záväzky alebo nie. Okrem toho poukázala na to, že tender umožňoval len nadobudnutie celého podniku NChZ, hoci niektorí potenciálni kupcovia mali záujem o časti podniku a rozkúskovanie teda mohlo viesť k vyššej cene. Nie som si istý, či z tejto časti jednoznačne vyplýva, že naozaj nebola dosiahnutá najvyššia cena. Predpokladám, že táto časť rozhodnutia bude ešte predmetom podrobného rozboru v rámci súdneho prieskumu Všeobecným súdom.

Čo sa týka ostatných indikátorov, tie boli menej sporné. Komisia usúdila, že predmetom prevodu bol v zásade celý podnik NChZ (aj keď formálne ostali nehnuteľnosti v rukách prostredníka Via Chem Slovakia). Čo sa týka identity nadobúdateľa, Komisia nebola schopná získať dôkazy o prepojení konečných majiteľov NChZ a Fortischem (čo v konaní zrejme tvrdil sťažovateľ). Slovenská vláda však predložila čestné vyhlásenie spoločnosti Energochemica - materskej spoločnosti Fortischem - že jej majitelia nie sú spriaznení s majiteľmi NChZ.

Čo sa týka momentu predaja, Komisia pripomenula, že k predaju došlo v čase, kedy už prinajmenšom slovenské orgány vedeli o prebiehajúcom vyšetrovaní Komisie. Čo sa týka ekonomickej logiky transakcie, Komisia poukázala na to, že Energochemica nemá s bývalým podnikom NChZ žiadne podstatné synergie, nedošlo k žiadnej podstatnej zmene stratégie a Fortischem prevádzkuje podnik v zásade rovnako ako NChZ.

Komisia teda uzavrela, že medzi NChZ a spoločnosťou Fortischem existuje relevantná ekonomická kontinuita a povinnosť Slovenskej republiky vymáhať protiprávne poskytnutú a s vnútorným trhom nezlučiteľnú štátnu pomoc vo výške 4,7 milióna eur je potrebné rozšíriť aj na Fortischem.

Čo ďalej?

Slovenská republika je povinná zabezpečiť vymoženie štátnej pomoci do štyroch mesiacov od doručenia rozhodnutia. Keďže rozhodnutie bolo vydané v októbri 2014 (aj keď redigovaná verzia bola zverejnená až v marci 2015), možno predpokladať, že štyri mesiace od doručenia už uplynuli.

Spoločnosť Fortischem napadla rozhodnutie Komisie na Všeobecnom súde (T-121/15), ku konaniu však na internete zatiaľ nie sú ďalšie informácie. Neviem, či žiadali o odklad vykonateľnosti, ale v zmysle ustálenej judikatúry Všeobecného súdu je odklad vykonateľnosti vždy na dlhé lakte.

Okresný súd Malacky by sa teda v zmysle Lex Frucona mal na návrh príslušného štátneho orgánu pustiť do exekúcie. Neviem, či takéto konanie už prebieha.

Dovolím si však predpovedať, že o tejto kauze sme nepočuli naposledy. Neviem, či sa nakoniec rozvinie v plnohodnotnú ságu podľa vzoru Frucony alebo pôjde len o drobnú bájku. Určite však pôjde o množstvo zaujímavých otázok z oblasti štátnej pomoci, jej vymáhania v slovenských podmienkach a jej interakciách so špecifikami slovenskej insolvenčnej úpravy a praxi. Ak niekto narazí na akékoľvek novinky v tejto oblasti, budem vďačný za zdieľanie.

Adam Valček sa pustil do záslužnej činnosti a pokúsil sa zistiť, ako to vyzerá s exekúciou štátnej pomoci. Viď. SME: Štát mal poslať exekútora do firmy blízkej oligarchom, zatiaľ to neurobil.

SDEÚ zamietol odvolanie Fortischemu proti rozsudku Všeobecného súdu a potvrdil tak existenciu štátnej pomoci poskytnutej NChZ aj ekonomickú kontinuitu Fortischemu (C-890/19 P). Celé rozhodnutie sa týka veľmi špecifických skutkových okolností tohto prípadu, takže sa z neho veľmi nedá citovať nejaký všeobecnejší princíp. Súdny dvor uvádza, že trhová cena pri predaji nevylučuje ekonomickú kontinuitu (bod 79), ak táto kontinuita vyplýva z iných okolností. A tie sú v každom prípade špecifické. Som zvedavý, čo sa o slovenskom práve ešte dozvieme v rámci vymáhania štátnej pomoci.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím