Čo mňa najviac zarazilo na tejto veci je to, že krajský súd po podaní vzájomného návrhu zrušil rozhodnutie okresného súdu podľa §221(f) OSP. Dôvodom ale nebolo to, že OKRESNÝM súdom BOLA žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom, ale to, že žalovanému BY BOLA táto možnosť odňatá KRAJSKÝM súdom, ak by rozhodnutie okresného súdu nezrušil. Toto je podľa mňa kameň úrazu. §221(f) OSP predsa postihuje SKUTOČNÉ odňatie možnosti konať na súde PRVÉHO stupňa, a nie POTENCIÁLNE odňatie na súde ODVOLACOM.

Na druhej strane najvyšší súd hádam aj rozhodol správne, keď dovolanie odmietol. Asi naozaj v konaní krajského súdu – i keď chybnom – nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, pretože dovolateľ môže všetky svoje námietky uplatňovať pri opätovnom konaní na prvom stupni. Tu sa ale mal najvyšší súd zastaviť a pochybnú právnu vetu si mal radšej odpustiť („Dodržanie dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania predpokladá, že súd je povinný rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie, pokiaľ žalovaný v odvolacom konaní vznesenie voči žalobcovi vzájomný návrh.“).

Takýto výklad § §97, 98 a 216 OSP, aký zvolili krajský aj najvyšší súd, podľa mňa zlyháva. Potvrdzuje to napr. aj dôvodová správa k novelizovanému zneniu §216 OSP z r. 2003, ktorým sa vylúčila pôsobnosť § §97 a 98 OSP v odvolacom konaní. Cieľom toho vylúčenia bolo „nepredlžovať súdne konanie možnosťou uplatniť v odvolacom konaní vzájomný návrh a započítanie ako formu obrany. Opäť je to zdôraznenie koncentrácie väčšiny úkonov účastníkov do prvostupňového konania a nepredlžovania tohto konania novými skutočnosťami a návrhmi v odvolacom konaní.“

Mimochodom, ústavnú sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu najvyššieho súdu ústavný súd zamietol (II. ÚS 207/2013). Zdá sa mi ale, že ústavný súd sa síce stotožnil s tým, že dovolací dôvod podľa §237(f) OSP nebol naplnený, no s postupom krajského súdu už ale nesúhlasil. Čítam to z jeho záverečných slov, že konštatovať porušenie základných práv nebolo možné „s prihliadnutím na petit sťažnosti, v ktorom sťažovateľka namieta porušenie označených práv LEN vo vzťahu k rozhodnutiu dovolacieho súdu.“ Teda – aspoň dúfam, že je to tak a že ma „neoslepila“ túžba vidieť v slovách ústavného súdu červenú kartu pre citovanú právnu vetu.

PS. Ešte ma na tom celom hnevá to, že časopisy Zo súdnej praxe a Justičná revue takéto rozhodnutie preberú bez akejkoľvek kritiky.

Ešte dodávam, že podľa mňa si najvyšší aj krajský súd §216 OSP vyložili nie celkom správne. Trebalo sa v prvom rade pýtať, čo neuplatňovanie § §97 a 98 OSP v odvolacom konaní vlastne znamená. Táto otázka pritom vedie k otázke ďalšej: čo je vlastne predmetom § §97 a 98 OSP? A tu je podľa mňa pes zakopaný. Ja § §97 a 98 OSP chápem – aj keď bez hlbšieho zamyslenia sa – takto:

Žalovaný môže svoje práva uplatňovať dvomi spôsobmi, a to (i) vzájomným návrhom, teda uplatnením svojho práva voči žalobcovi, alebo (ii) obrannou námietkou, teda námietkou, ktorej primárnym predmetom nie je uplatnenie nejakého nového práva, ale len obrana proti žalobnému nároku (napr. námietka, že časť žalovanej sumy už bola zaplatená).

Pokiaľ ide kompenzačnú námietku, tú možno radiť aj tam aj tam, podľa toho, ako sa na ňu pozrieme. Možno ju považovať za uplatnenie nového práva; no z iného uhlu pohľadu ju možno považovať len za obranu („Neuplatňujem nové právo, len tvrdím, že žalobcovo právo započítaním úplne alebo v časti zaniklo.“).

Aby ale bolo jasné, či kompenzačná námietka je alebo nie je vzájomným návrhom, zákonodarca v r. 1964 zaviedol fikciu, že ju treba považovať za vzájomný návrh, pokiaľ je jej hodnota vyššia ako žalovaná suma ( §98 OSP). Cieľom asi bolo, aby sa v takomto prípade námietka posudzovala prísnejšie – súd ju napríklad nemusí prejednať a môže ju vylúčiť na samostatné konanie ( §97(2) OSP), čo však v prípade, ak jej hodnota žalovanú sumu neprevyšuje, urobiť nemôže.

A teraz sa dostávam k §216 OSP. Ten podľa mňa vylúčil uplatnenie len vzájomného návrhu, teda len takej kompenzačnej námietky, ktorá presahuje žalovanú sumu. Ak ju nepresahuje, odvolací súd ju by ju mal prejednať. Samozrejme, pri takomto prejednaní by sa asi mal rešpektovať princíp neúplnej apelácie. Tzn. námietku by bolo možné prejednať, len ak to umožňuje skutkový stav zistený prvostupňovým súdom. V opačnom prípade by ju bolo možné odbiť slovami, že tvrdenie žalovaného nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.

Na druhej strane pripúšťam aj iný výklad: zákonodarca vylúčením § §97 a 98 OSP zrušil fikciu, že kompenzačná námietka sa v istých prípadoch považuje za vzájomný návrh. Tzn. v odvolacom konaní sa kompenzácia bude vždy považovať len za obranu, a nie za vzájomný návrh, a to bez ohľadu na to, či jej hodnota presahuje žalovanú sumu alebo nie. Inými slovami, odvolací súd musí kompenzáciu prejednať v odvolacom konaní vždy. Samozrejme, opäť len pri rešpektovaní princípu neúplnej apelácie. Táto cesta sa mi ale takto narýchlo nezdá správna. Celkom nelogicky sa tu podľa mňa zlepšuje postavenie žalovaného oproti jeho postaveniu na prvom stupni. Ak by totiž na prvom stupni vzniesol kompenzačnú námietku vyššiu ako žalovaná suma, súd ju mohol vylúčiť na samostatné konania; navyše by sa ňu primerane uplatňovali ustanovenia o návrhu na začatie konania, jeho zmene a späťvzatí ( §97(3) OSP). Žiadne z týchto obmedzení by sa však už neuplatňovali na odvolacom stupni. A to sa mi nejak nezdá...

Tak či onak, v súdenej veci mal krajský súd kompenzačnú námietku (ktorá bola vyššia ako žalovaná suma) buď odmietnuť (pri prvom výklade) alebo prejednať (pri druhom výklade). Nemal však prvostupňové rozhodnutie rušiť.

Na záver opäť ešte trochu histórie. Rakúsky civilný súdny poriadok nové nároky a námietky v odvolacom konaní zakazoval ( §482). Uhorské právo to asi umožňovalo, vzhľadom na úplnú apeláciu, ktorá v ňom (ak sa nemýlim) platila. Zaujímavá je aj socialistická súdna prax. Tá dospela k záveru – a to aj bez toho, aby vtedajší §216 OSP aplikáciu § §97 a 98 OSP vylučoval –, že vzájomný návrh nie je v odvolacom konaní možný. Ale pozor – výnimkou bola práve kompenzácia (R 76/1968). Tá bola (je?) možná nielen v odvolacom konaní, ale aj v konaní vykonávacom (R 34/1967, R 77/1969 alebo R 29/1991).

A vôbec, Juraj - čo tu vyťahuješ takéto rozhodnutia? Veď dôvodová správa k novému civilnému sporovému poriadku jasne uvádza, že úprava § §97, 98 a 216 OSP "nevykazuje žiadne aplikačné problémy." :-)

s MH, pekne zanalyzované. Myslím, že zámer § 216 ods. 1 Osp. je prvoplánový - vylúčiť uplatňovanie vzájomného návrhu v odvolacom konaní bez ohľadu na výšku nároku.

Inak, len pre historickú zaujímavosť, § 494 uhorského Osp. ustanovoval, že "a fellebbezési eljárásban uj kereset - ideértve a viszonkeresetet is - nem inditható", teda že v odvolacom konaní nemožno vzniesť novú žalobu, rozumejúc tým aj vzájomnú žalobu.

A pri čítaní návrhu CSP mám pocit, že celá slávna rekodifikačná komisia sa pohybuje v inej aplikačnej praxi než ja...

Súčasná právna prax ako aj ekonomický život si vyžaduje množstvo predsudkov. Tie zjednodušujú náklady poznania problémov, ktoré sú s jednotlivými inštitútmi spojené. Ide najmä o predsudky naučením sa, že "tak sa to robí", ktorých obdoba často dominuje aj v tvorbe legislatívy - "prax vyrieši".

Tvorba textu procesných pravidiel patrí k tým najnáročnejším. Normy musia zväčša sedieť v celom kontexte „hry súdu“ zameranej na „dodanie spis z podateľne do archívu“. S problematickou "hmotou" si väčšina praxe ako - tak poradí výkladom. Pri procesných pravidlách sa správny výklad sústreďuje na najvyššie súdne autority ( aj čl. 2 ods. 2 základných princípov, zásad, či základných povinností,.... CSP), ktorých je málo a teda ťarchu „správnosti výkladu“ musia cítiť oveľa viac. Verejnosť by pritom nemala nadobúdať nesprávny dojem, že ich úlohou je rozhodovať spravodlivo. Ich úlohou je ustaľovať jednotnú líniu judikatúry. Je pritom určite fajn, že ak sa rozhodne inak (buď v rozpore s ustálenou judikatórnou líniou alebo nespravodlivo) má KAŽDÝ, právo na "dôkladné a presvedčivé odôvodnenie". Osoby, ktoré nie sú stranami konania si toto právo budú zrejme uplatňovať ako právo založené priamo na základných princípoch CSP (dokonca aj strany, keďže v normatívnom texte nevidno napr. inštitút návrhu na doplnenie odôvodnenia).
Ustanovenie zavádzajúce "nemožnosť uplatňovania práv v odvolacom konaní vzájomnou žalobou" (CSP § 365) má snáď potenciál odstrašiť, paradoxne, nejedného procesualistu, avšak laikov naopak vôbec nie a teda aj keď zákonodarca uvádza, že "nemožno uplatňovať", predsa, nejaké uplatnenie na súd dorazí. Legislatívna terminológia typu "návrh nemožno podať" teda nie je úplne šťastná, keďže zákonodarca by mal skôr riešiť následky toho stavu, že návrh sa predsa podá (podateľňa súdu predsa vezme každé podanie t.j. podať možno vždy a všetko).

Myslím, že Juraj podáva pre časť prípadov veľmi efektívne riešenie, čo so vzájomným návrhom v odvolacom konaní. V súčasnom stave judikatúry k právu na spravodlivý proces si nejako neviem predstaviť, že by odvolací súd (inak neprípustný) vzájomný návrh len tak prehliadol, keďže akokoľvek ide o uplatňovanie práva na súdnu ochranu. Akurát tento návrh (žaloba) je nesprávne označený spisovou značkou prebiehajúceho konania (v ktorom teda nemôže byť uplatnený) a je podaný na vecne nepríslušnom súde. Dôvodné by bolo preto tento návrh "zhodiť o stupeň nižšie" na príslušný súd a v odvolacom konaní sa ním nezaoberať.

V rozoberanej veci však problémom nebol vzájomný návrh (žaloba), ale kompenzačná námietka. Mám pocit, že pri tejto námietke narážame na problém konceptu koncentrácie konania pri neúplnej apelácii a snahy zákonodarcu, bez domyslenia dôsledkov, o jeho čo najrýchlejšiu implementáciu do kódexu, pôvodne vybudovaného na koncepte apelácie úplnej. Už súčasné neduhy tohto konceptu sa žiaľ odrazia aj v CSP. Práve inštitút námietky započítania (ale určite aj námietky premlčania) ilustrujú, že zákonodarca si pred zavedením neúplnej apelácie a "akože prísnej" koncentrácie neurobil riadne „domáce úlohy“.

Sporové konanie a postup strán je často skôr psychologická a taktická hra a ako už Václav Hora dávno uvádzal, každá strana si chce ponechať nejaké „eso v rukáve“ podľa toho, ako sa bude spor vyvíjať. Presne do tohto kontextu zapadá aj možné vznesenie kompenzačnej námietky.

Do akej miery kompenzačná námietka podlieha koncentračnej zásade? V návrhu CSP v tom je, zdá sa, jasno. Hmotnoprávne námietky sú prostriedkom procesnej obrany ( §145 návrhu CSP). Dokonca toto slovné spojenie si zaslúžilo aj samostatnú definíciu v § 148 (pozn. definícia žiaľ nie je správna a je aj kontraproduktívna - procesné úkony sa nezvyknú definovať ako právne úkony kvôli tomu, aby sa počas konania nevytvárali samostatné incidenčné spory, ktoré by konanie brzdili. (predbežný spor o neplatnosť právneho úkonu - procesnej námietky započítania ?).

Treba si uvedomiť, že "áno, započítanie sa v hmotnom práve (snáď trošku odlišne pri dohode o close-out netting-u, ktorá predpokladá viazanie započítania na inú právnu skutočnosť), uskutočňuje právnym úkonom". To však neznamená, že ak som hmotnoprávne započítaval napr. jednostranným "právnym úkonom", ešte aj „právnym úkonom“ vznesiem procesnú námietku.
„A simili“ je potom aj podanie žaloby právny úkon a bude teda môcť prebiehať "incidenčné" konanie o určení neplatnosti podania žaloby, neplatnosti námietky nepríslušnosti, neplatnosti kompenzačnej námietky atď. To asi nie je teda cesta k zrýchleniu konania.

Koncentrácia z povahy veci však bude môcť byť uplatnená, len pokiaľ ide o také prostriedky obrany, ktoré strana mohla uplatniť "skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania" ( §149). Odhliadnuc od toho, že žiadne ustanovenie CSP takúto povinnosť stranám výslovne neukladá (čl. 17 základných princípov ju ukladá súdu), aké pravidlo sa uplatní pre každú ďalšiu námietku, ktorú môžem vzniesť na základe skutočností, ktoré nastali neskôr po tejto koncentrácii? Napr. pohľadávku proti žalobcovi získam až po tom, čo mi sudca zakáže už nové skutočnosti uvádzať. Nejde pritom len o problém týkajúci sa odvolacích konaní, ale tento problém sa môže ďalej tiahnuť do exekučného konania.

CSP sa pridŕža zásady vyplývajúcej ešte z času, kedy koncentrácia (zákonná ani sudcovská) v súčasnej forme neexistovala a existovala aj úplná apelácia. Do § 211 teda preberá pravidlo „pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.“, čím v množstve prípadov teda zrejme mieni nútiť súd, aby vydával rozhodnutia a ukladal povinnosti žalovaným, ktoré budú v rozpore s hmotným právom, pričom žalovanému procesný poriadok neposkytne žiadnu možnosť na uplatnenie takejto významnej námietky, hoc ešte nie je rozsudok na svete. V tejto súvislosti pripomeniem, že v hmotnom práve kompenzácia nie je vylúčená a teda hmotnoprávne vzájomné pohľadávky zaniknú. Tento negatívny stav (nemožnosť kompenzovať s dôsledkami na povinnosť, ktorá mu je rozsudkom uložená) sa pre žalovaného negatívne premietne zrejme až po rozsudok odvolacieho súdu, ktorý rozhodnutie potvrdí rozsudkom, pre ktorý bude taktiež rozhodujúci stav zrejme v čase jeho vyhlásenia?!
Exekučný poriadok (ak teda nebude zmenený) bude umožňovať ( §57f) podať návrh na zastavenie exekúcie, ak „po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané“, čo vytvára pre žalovaného síce značne dlhé obdobie, počas ktorého nebude vedieť procesne namietať komepenzáciu, avšak ešte šťastie, že nakoniec svoju argumentáciu bude aspoň vedieť „rozbaliť v exekúcii“, kde sa s kompenzáciou „vytrápi“ exekučný súd.

Už končím... už na začiatku som uviedol, že riešená problematika je náročná a že zákonodarcovi nezávidím túto ťažkú úlohu. Neviem narýchlo ponúknuť jednoduché riešenie, keďže tu vstupuje množstvo faktorov koncepčnej povahy a tento problém sa nedá riešiť nejakou jednoduchou vetou.

Vyššie navrhovaný postup (vzájomný návrh podaný v odvolacom konaní postúpiť na prvostupňový súd) má zrejme oporu aj v režime podľa CSP. "[A]k žalovaný napriek zneniu § 372 v odvolacom konaní vzájomnú žalobu podá, nemožno opomenúť skutočnosť, že z jeho strany pôjde o uplatnenie práva na súdnu ochranu svojho práva (aj keď uplatnenú "v nesprávnom čase a na nesprávnom mieste"). Podľa nášho názoru preto túto žalobu (napriek jej neprípustnosti v odvolacom konaní) nie je možné ignorovať [...]. Za postup, ktorý vyhovuje ustanoveniu § 372 [...] považujeme vyhodnotenie vzájomnej žaloby ako žaloby podanej na vecne nepríslušnom súde a jej postúpenie na príslušný súd prvej inštancie ( § 40 a 43)." (Molnár, P. In: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 1253).

Neviem, či to úplne patrí do tohto vlákna, no snáď mi bude odpustené :) Tento nález sa dobre číta, preto pridávam možno viacej citácie, ako by bolo nevyhnuté.

Nález I. ÚS 252/2022-32

"24. Späťvzatie žaloby možno vo všeobecnosti definovať ako jednostranný procesný úkon, ktorým žalobca prejavuje svoju vôľu nepokračovať ďalej v konaní s úmyslom dosiahnuť jeho zastavenie bez meritórneho rozhodnutia. Žalobca týmto spôsobom voľne disponuje sporovým konaním ako celkom, prípadne niektorou jeho časťou. Súd je povinný dispozičný prejav vôle žalobcu rešpektovať a po späťvzatí žaloby pokračuje v konaní tak, aby bolo toto konanie bez ďalšieho prejednania veci zastavené, resp. sčasti zastavené. Výnimku z uvedeného pravidla predstavuje iba alternatíva, keď zastaveniu konania alebo jeho časti bráni kvalifikovaný nesúhlas žalovaného podľa § 146 ods. 1 CSP alebo absencia súhlasu žalovaného podľa § 146 ods. 2 CSP (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 534).

25. Ústavný súd nerozporuje oprávnenie žalobcu ako domini litis disponovať s konaním a stotožňuje sa i s názorom krajského súdu, že ustanovenia upravujúce obnovu konania nevylučujú situáciu, že by žalobca nemohol v štádiu po povolení obnovy konania vziať žalobu späť. Sporným sa tu však stala interpretácia § 146 ods. 1 CSP, teda to, či v štádiu po povolení obnovy konania je alebo nie je potrebné prihliadnuť na nesúhlas sťažovateľa so späťvzatím žaloby. Všeobecné súdy vyhodnotili túto otázku v prospech žalobcu, pretože boli toho názoru, že vzal žalobu späť skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu alebo pojednávanie. Takýto záver však naráža na fakt, že konanie sa ocitlo v štádiu po povolení obnovy konania, teda v štádiu konania, ktoré bolo po prejednaní veci už právoplatne skončené rozhodnutím vo veci samej.

26. Po právoplatnosti rozsudku o povolení obnovy konania je úlohou súdu ex officio vec znova prejednať. Ide o výnimku zo zásady formálnej právoplatnosti rozhodnutia ( § 230 CSP), v zmysle ktorej o veci meritórne skončenej právoplatným rozhodnutím súdu nemožno rozhodovať znova. Pôvodné, obnovou konania napadnuté rozhodnutie sa nahrádza rozhodnutím novým, nedochádza však k jeho zrušeniu ( § 417 CSP). Obe konania, to znamená pôvodné i obnovené konanie, ako aj pôvodné a nové rozhodnutie, tu tvoria jeden celok v zmysle princípu jednotnosti konania, resp. princípu arbitrárneho poriadku (čl. 10 CSP). Podľa neho súd v obnovenom konaní prihliada na všetky skutočnosti a dôkazy, ktoré vyšli najavo ako pri pôvodnom konaní, tak aj v obnovenom konaní.

27. Z uvedeného je evidentné, že v obnovenom konaní nie je možné odignorovať pôvodné konanie, ktoré bolo začaté podaním žaloby, pokračovalo vykonaním rôznych procesných úkonov vrátane pojednávania a dokazovania (a vyústilo do meritórneho rozhodnutia), ale práve naopak, v zmysle princípu jednotnosti konania a s prihliadnutím na účel obnovy konania je nutné ho zohľadniť a po povolení obnovy konania pokračovať v spore vykonaním nových dôkazov, na základe ktorých bola povolená obnova konania. Z uvedeného dôvodu nemožno na štádium po povolení obnovy konania nazerať rovnako, ako keby v danej veci nebolo vykonané ešte ani jedno pojednávanie, keďže výsledky doterajšieho konania majú byť (spolu snovými skutočnosťami) podkladom na prípadne nové rozhodnutie.

28. Ide o obdobnú situáciu ako pri späťvzatí žaloby po rozhodnutí súdu prvej inštancie ( § 370 CSP). Logickým dôvodom na späťvzatie žaloby po vyhlásení rozsudku je neúspech žalobcu a tomu korešponduje pravdepodobný závažný dôvod nesúhlasu žalovaného so späťvzatím žaloby, teda jeho úspech vo veci samej. Všeobecný súd v takom prípade obligatórne zisťuje, či protistrana súhlasí so späťvzatím žaloby, pretože súd už vyslovil svoj autoritatívny názor na vec (hoci neprávoplatne). Oto viac by mal rovnaký princíp platiť vprípade, ak už existuje právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu a právoplatné rozhodnutie o povolení obnovy konania, ktoré vo svojich dôsledkoch usiluje o jeho prelomenie.

29. S ohľadom na uvedené nemožno súhlasiť s názorom krajského súdu, ktorý neprihliadal na nesúhlas sťažovateľa so späťvzatím žaloby preto, že k späťvzatiu došlo skôr, než začalo predbežné prejednanie sporu, resp. pojednávanie. Takýto záver vyplýva z izolovaného pohľadu na text daného ustanovenia, a neberie do úvahy účinky povolenej obnovy konania, ktoré vo svojich dôsledkoch vracajú spor do štádia dokazovania ( § 416), a nie do fázy predbežného prejednania sporu, tobôž prvého pojednávania vo veci. Pripustením správnosti názoru všeobecných súdov by sa povolená obnova konania nikdy nerozvinula vo svojej druhej fáze, pretože každý úspešný žalobca (v pôvodnom konaní) by po povolení obnovy konania prirodzene vzal žalobu späť s tým, že už mu bolo plnené (tak ako sa to stalo v danej veci). Takýto postup by neprípustným spôsobom zvýhodňoval žalobcu a naopak znevýhodňoval stranu sporu, ktorá dosiahla právoplatné povolenie obnovy konania, no vzápätí stráca možnosť reálneho predloženia a uplatnenia týchto nových skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov. Tým by sa zmaril, resp. nenaplnil účel povolenej obnovy konania."