Autori:

Možno ste sa už stretli s prípadom, kedy vyšší súd zaujal právny názor, no nižší súd ho nerešpektoval. A možno ste sa stretli aj s prípadom, kedy sa takáto vec dostala opäť na vyšší súd, no ten rozhodol nakoniec úplne inak, ako predtým. Najprv som prehral na prvom stupni, odvolal sa, odvolanie vyhral, na prvom stupni znova prehral (pretože súd nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu), znova sa odvolal (veriac, že odvolací súd rozhodne rovnako, ako prvýkrát), a potom – bum! – odvolací súd zmenil svoj pôvodný názor. Ako riešiť takú situáciu? Pár téz pripojených nižšie (určite neúplných) by mohlo na tento problém vrhnúť nejaké to svetlo. Aj s pomocou amerického case-law.

(1) Aký musí byť právny názor, aby bol záväzný?

Nie každý právny záver je záväzný. Aby taký bol, v prvom rade musí byť „vyjadrený určite a presne.“ R 68/1971. Ďalej musí byť náležite vysvetlený. Viď Sborník stanovisek, zpráv o rozhodovaní soudů a soudních rozhodnutí Nejvyšších soudů ČSSR, ČSR a SSR 1970 – 1983, SEVT, Praha 1986, str. 62. Vyšší súd musí preto uviesť, „v čom spočíva naplnenie zrušovacích dôvodov . . . , predovšetkým v čom spočívajú nedostatky dokazovania, skutkových zistení a skutkových záverov alebo prečo bolo právne posúdenie chybné.“ Drápal, L., Bureš, J. a kol. Občanský soudní řád II. § 201 až 376. Komentář. 1. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, str. 1797. Potiaľto je to asi viac-menej jasné. Teraz sa ale veci začnú tak trochu komplikovať.

(2) Aký je „rozsah“ právneho názoru?

Bezpochyby asi platí, že „právním názorem není celé odůvodnění rozhodnutí vyššího orgánu, nýbrž pouze ta část odůvodnění, která je přímo ve vztahu k řešení konkrétní právní věci a v důsledku toho i ke zrušení původního rozhodnutí.“ R 68/1971. Čo ale v prípade, ak vyšší súd síce nejaký názor výslovne neuviedol, ale z odôvodnenia implicitne vyplýva, že ho zaujal. Príklad: Vyšší súd uvedie, že omeškanú čiastku treba od 1. 1. 2015 úročiť X%, pretože táto úroková sadzba vyplýva z toho a toho a je podložená tým a tým. Právny názor ohľadne sadzby je tu asi zrejmý. Čo ale názor, že omeškanie tu bolo už 1. 1. 2015? Musí nižší súd tento dátum akceptovať?

V USA sa takáto situácia rieši tak, že právny názor je záväzný len „vo vzťahu k otázkam rozhodnutým výslovne alebo cez nevyhnutnú implikáciu (by necessary implication).“ Conway v. Chemical Leaman Tank Lines, Inc., 644 F.2d 1059. Teda aj implicitne „rozhodnuté“ otázky sú právne záväzné, pretože „ak rozhodnutie, ktoré bolo vynesené, nemohlo byť urobené bez toho, aby sa rozhodla konkrétna otázka konkrétnym spôsobom, potom rozhodnutie o tejto otázke je nevyhnutne zahrnuté (implied), hoci nebolo výslovne spomenuté.“ McKinney v. State, 117 Ind. 26, 19 N. E. 613. Toto pravidlo ale „nebráni nižšiemu súdu zaoberať sa meritórnou otázkou, ktorú nikdy predtým neposudzoval a ktorá nebola predložená ani rozhodnutá odvolacím súdom.“ Conway v. Chemical Leaman Tank Lines, Inc., 644 F.2d 1059. K týmto záverom by som sa priklonil aj ja (aj keď to naráža na kritéria uvedené v bode (1), a to minimálne v prípadoch, keď odvolateľ v odvolaní dátum omeškania napádal. Logicky mi príde, že odvolací súd sa touto námietkou asi zaoberal, keď v rozhodnutí dátum presne uviedol (hoci to nijako nezdôvodnil). Poďme ale k ďalšej komplikácii.

(3) Môže súd nerešpektovať právny názor vyššieho súdu?

V zásade nie. Inak by asi právna istota bola ta-tam. Neplatí to však absolútne. Česko-slovenská judikatúra a teória prišla na tri prípady (iné som zatiaľ nenašiel), kedy právny názor netreba slepo nasledovať. Prvým prípadom je situácia, kedy po vrátení veci vyjdú na povrch nové skutočnosti, ktoré odôvodňujú odklon od právneho názoru. Viď napr. už spomenutý R 68/1971. Medzi tieto skutočnosti možno radiť aj rozhodnutia v prejudiciálnych otázkach podľa § 109(1)(b) a 109(2)(c) OSP. Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár – I. diel. 2. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2012. Druhým prípadom je, keď určitá súdna autorita, napr. ústavný, najvyšší súd alebo Súdny dvor, na danú otázku zaujme iný názor. Porovnaj III. ÚS 46/2013 alebo C-173/09. Iný názor, zdá sa, má však Zdeněk Kühn, viď Bobek, M., Kühn, Z. a kol. Judikatura a právní argumentace. 2. vydání. Praha: Auditorium, 2013, s. 156, 157. No a o tretí – asi celkom jasný – prípad pôjde pri zmene legislatívy. Viď napr. NSS ČR, 2 Afs 216/2004.

Američania ale našli ešte jeden dôvod: ak ide o takú výnimočnú situáciu, že by „očividná (blatant) chyba rozhodnutia vyššieho súdu vyústila do závažnej nespravodlivosti.“ United States v. Webb, 98 F.3d 585. Súdy prízvukujú, že ide o výnimočné situácie, kde jasná chyba a nespravodlivosť musia byť zrejmé na prvý pohľad („prima facie“), bez potreby meritórneho preskúmania rozhodnutia. „Obyčajné podozrenie na existenciu chyby nestačí, súd musí byť ‘presvedčený až na istotu’ (convinced to a certainty), že chyba oprávňujúca revidovať vec existuje.“ Perkin-Elmer v. Computervision, 732 F.2d 888. Zároveň musí byť zrejmé, že chyba spôsobuje závažnú nespravodlivosť. „Minimálne musí spochybňované rozhodnutie zahŕňať výraznú nerovnosť alebo zánik práva.“ Jeffries v. Wood, 114 F.3d 1484. Myslím, že tento štvrtý prípad by bolo možné použiť aj u nás. Samozrejme, len celkom výnimočne, keď je chyba tak očividná, že odvolací súd ju ani nemusí skúmať do hĺbky.

(4) A čo viazanosť vyššieho súdu svojim predchádzajúcim rozhodnutím?

Václav Hora vo svojom diele Československé civilní právo procesní (1934) uvádza, že zásadu viazanosti právnym názorom „dlužno vztahovati i na odvol. soud sám: také on je svým právním názorem, prve projeveným, vázan.“ Hora zároveň dodáva, že tým „se vysvětluje, proč rozsudek soudu odvolacího, jímž byl p o t v r z e n rozsudek soudu prvého, vydaný po předchozím zrušení . . ., p o d l é h á d o v o l á n í. . . . Neboť nejde tu o souhlasná rozhodnutí dvou soudů různých stolic, z nichž každá o s o b ě a n e z á v i s l e dospěla k témuž výsledku, nýbrž o právní názor jedné z nich — soudu odvolacího — jemuž se druhá — soud prvé stolice — musila podrobiti.“ Hora, V. Československé civilní právo procesní, III. díl, Praha : Wolters Kluwer ČR, a. s., 2010, s. 124. Oná úprava dovolania (účinná od r. 1914), ktorou Hora vysvetľuje viazanosť odvolacieho súdu svojim predchádzajúcim rozhodnutím, pritom na Slovensku platila až do r. 2005.

Rovnaký názor – zdá sa – zaujal aj Najvyšší súd SR (1939 – 1945), ktorý v rozhodnutí č. 51 uviedol, že „právne stanovisko, vyslovené v rozväzovacom rozhodnutí dovolacieho súdu, je záväzné – v ďalšom pokračovaní – i pre tento súd.“ Viď Mičura, M. Občiansky sporový poriadok (Zák. č. 1/1911). Bratislava : Právnická jednota, 1942. Obdobne aj Rv II 86/41, publ. in Vážný 18092/1941.

Po prijatí prvého „vlastného“ československého občianskeho súdneho poriadku v r. 1950 však právna teória aj súdna prax začala presadzovať názor opačný. Porovnaj R 4/1952 alebo R 68/1971. Tento názor bol odôvodňovaný medzi iným aj „zásadou socialistickej zákonnosti, ktorá vyžaduje, aby na zistený skutkový stav sa správne použil zákon. . . . Nemožno ani prehliadať, do akej miery by utrpela vážnosť odvolacieho súdu tým, že by zotrval na právnom názore, o nesprávnosti ktorého sa už presvedčil.“ Viď Rubeš, J. a kol., Komentár k občianskemu súdnemu poriadku, 1. diel, Bratislava : Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1958, s. 732. Tento záver sa presadil aj po revolúcii – tak v SR, ako aj ČR –, a to „predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom,“ III. ÚS 46/2013, obdobne aj NS ČR, Rc 80/2008.

Osobne si myslím, že tento princíp (že vyšší súd je viazaný svojim predchádzajúcim rozhodnutím v tej istej veci) by mal platiť, avšak nie absolútne. Nemal by sa podľa mňa aplikovať v prípadoch popísaných v bode (3). Nakoniec aj tie spomenuté rozhodnutia, ktoré takúto záväznosť neuznávajú (II. ÚS 46/2013, R 68/1971 alebo NS ČR, Rc 80/2008), sa týkali práve takýchto prípadov. Ich závery by sme preto mohli "čítať" reštriktívne a vztiahnuť ich naozaj len na prípady v nich riešené.

Aj v USA sa môže odvolací súd odkloniť od svojho predchádzajúceho rozhodnutia len výnimočne, presne v tých istých prípadoch, ktoré som uviedol v bode (3). Dôvodom tohto striktného pohľadu (ide o tzv. law of the case doktrínu) nie je žiadny zákon – ide najmä o snahu zabezpečiť „stabilitu v rozhodovacom procese, predvídateľnosť výsledkov, funkčný vzťah medzi súdmi prvého a druhého stupňa“ a – samozrejme – „hospodárnosť súdnictva.“ United States v. Rivera-Martinez, 931 F.2d 148. Súdy by totiž „nemohli vykonávať svoje povinnosti ‘uspokojivo a efektívne’ . . ., ak by otázka, ktorá už raz bola zvažovaná a rozhodnutá, bola v tej istej veci nanovo prejednávaná pri každom následnom odvolaní.“ Sejman v. Warner-Lambert Co., 845 F.2d 66.

(5) Druhé zahryznutie do jablka?

Na záver ešte pár slov o jednej zaujímavej americkej doktríne, ktorá súvisí so spomenutou teóriou law of the case. Ak odvolateľ vo svojom prvom odvolaní nevzniesol voči rozhodnutiu nejakú námietku, hoci tak urobiť mohol, nemôže ju už vzniesť v žiadnom inom následnom odvolaní. „Táto doktrína zabezpečuje efektívnosť súdnictva a bráni nekonečným sporom. Jej základnej logike sa vyrovná základná férovosť – strana, ktorej sa už dala jedna možnosť dobre sa do jablka zahryznúť, by už druhú šancu dostať nemala.“ Perkin-Elmer v. Computervision, 732 F.2d 888. Hoci ani v USA asi neplatí tento princíp absolútne, myslím, že rovnaký prístup by niekedy urýchlil konania aj u nás.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím