Autori:

Pred niekoľkými dňami bola na stránke MS SR zverejnená nenápadná informácia o rozsudku ESĽP v prípade Trančíková proti SR.

Táto kauza stojí za pozornosť kvôli jej možnému dopadu na prax slovenských súd vo vzťahu k (ne)doručovaniu replík.

Skutkový stav, ktorý stojí na pozadí tohto príbeh, je taký pekný, civilistický :). Dovolím si citovať z tlačovej správy MS SR: “Sťažovateľka žalovala Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tvrdila, že v občianskoprávnom konaní pred všeobecnými súdmi bolo porušené jej právo na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľka v roku 2007 podala žalobu o vydanie motorového vozidla. Okresný súd Trnava v roku 2009 žalobu zamietol a Krajský súd v Trnave následne zamietol sťažovateľkine odvolanie proti prvostupňovému rozsudku. Sťažovateľka podala dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky v roku 2011 odmietol bez preskúmania merita veci na neverejnom zasadnutí. Sťažovateľka podala ústavnú sťažnosť, ktorú Ústavný súd Slovenskej republiky v júli 2011 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.“

Predmetom konania pred ESĽP bolo zodpovedanie právnej otázky, či odvolací súd pochybil, ak pani Trančíkovej nezaslal repliku na ňou podané odvolanie. Najvyšší súd v konaní pred ústavným súdom uviedol, že zmysle OSP účastník konania nemá právo na repliku. Najvyšší súd však pripustil, že nedoručenie repliky môže predstavovať zásah do princípu rovnosti zbraní a práva na spravodlivý proces. Na druhej, k tomuto zásahu môže dôsjť len vtedy, pokiaľ replika bude mať zásadný dopad na rozhodnutie odvolacie súdu (“The Supreme Court added that, however, such observations “should” be communicated to the appellant only if they had a conclusive influence on the decision of the Court of Appeal.”) (bod 18 rozsudku). Pretože odpoveď druhej strany na odvolanie sťažovateľky voči prvostupňovému rozsudku nepriniesla do konania nič nové, najvyšší súd potvrdil správnosť postupu odvolacieho súdu. Ústavný súd sa s touto argumentáciou stotožnil a sťažnosť pani Trančíkovej odmietol.

Kde je pes zakopaný

Z rozsudku ESĽP pokladám za kľúčový bod 43 a 45 (voľný preklad autora): “(43) Odhladnúc od určitosti, kvality a konzistentosti aplikácie takejto právnej úpravy, javí sa, že v tomto prípade bolo rozhodným kritériom pre posúdenie odoslania alebo neodoslania stanoviska žalovaného k odvolaniu žalovanej - vo všeobecnosti ako aj v prejednávnom prípade - posúdenie závažnosti obsahu podania na rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej. Ako však vyplýva z judikatúry Súdu citovanej vyššie, účinok obsahu podania nie je dôležitý - je na stranách, aby sa rozhodli, či sa k podaniu vyjadria.

(45) … Súd pripomína, že strany konania musia mať príležitosť oboznámiť sa so všetkými dôkazmi a stanoviskami, pričom majú právo sa k nim vyjadriť, a to bez ohľadu na to, či ide o prvostupňové alebo odvolacie konanie a bez ohľadu na to, či sa odvolacom konaní objavia nové skutočnosti.”

(43. Leaving aside the question of the clarity, quality and consistent application as law of such rules, it appears that the decisive criterion as regards communicating or not communicating the defendant’s observations to the applicant ‒ in general terms as well as in the circumstances of the present case ‒ was the relevance of the influence of those observations on the decision on the applicant’s appeal. However, it ensues from the Court’s case-law cited above the concrete effect of the observations in question is of little importance, it being for the parties to judge whether or not a document calls for their comments.

45. In so far as the Government have argued that the defendant’s observations in reply to the applicant’s appeal contained no new argument over and above those already presented and answered at the first-instance stage, the Court reiterates that the requirement that parties to court proceedings must have the opportunity to gain cognisance of, and to comment on, all evidence adduced or observations filed in their case applies to appeal proceedings as well as to proceedings at first instance, notwithstanding the fact that the appeal may raise no new arguments (see Hudáková and Others v. Slovakia, no. 23083/05, § 29, 27 April 2010). Moreover, and in any event, the Court emphasises the subsidiary nature of its role and observes that no such conclusion as now proposed by the Government appears to have been reached by the higher courts at national level.)

Budú súdy robiť poštára?

Myslím si, že prax súdov, na ktorú sa odvolával najvyšší súd, je pochybná a zaváňa arbitrárnosťou, pretože súd sám prejudikuje, aký dopad budú mať argumenty jednej strany na výsledok konania bez toho, aby sa druhá strana o tom dozvedela. Z tohto pohľadu pokladám argumentáciu ESĽP za správnu - mali by to byť strany, ktoré sa rozhodnú, či a ako reagovať na podania doručené súdu druhou stranou. Je úplne bežné, kedy sa o názore druhej strany k podanému odvolaniu dozviem až z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

Otázne je, či sa vplyvom tohto rozhodnutia zmení prax slovenských súdov. Pamätám si z advokátskych seminárov, kedy nám vtĺkali do hlavy, že súd nie je poštár. No pokiaľ sa nezmení OSP a nezavedie sa elektronický spis, súdy zrejme budú musieť robiť poštárov oveľa viac ako doteraz, inak bude najvyšší súd zavalený dovolaniami z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom pre nedoručenie replík (a následných výmien názorov).

Rád by som upozornil na rozhodnutie ÚS, v ktorom ponúkol skvelé zhrnutie vývoja judikatúry k právu na doručovanie vyjadrenia protistrany.

"24. Ústavný súd vo vzťahu k už uvedenej námietke rovnako pripomína, že v podobných prípadoch aj na strane Európskeho súdu pre ľudské práva prevládal najskôr formalistický prístup, podľa ktorého bola kontradiktórnosť vnímaná absolutisticky a povinnosť zaslať vyjadrenie protistrane bola daná bez ohľadu na obsah doručených vyjadrení, teda aj v prípade ak neobsahuje žiadne nové skutkové a právne argumenty. Klasickým sa v tomto prístupe stal rozsudok vo veci Nideröst-Huber proti Švajčiarsku (rozsudok, č. 18990/91, 18. 2. 1997), kde ESĽP okrem iného uviedol, že pri posudzovaní otázky rešpektovania práva na spravodlivosť konania nezohráva rolu to, či stanovisko, ku ktorému sa strana nemala možnosť vyjadriť, malo nejaký vplyv na rozhodnutie príslušného vnútroštátneho orgánu (ods. 27). Takisto nebolo podstatné, či dané vyjadrenie obsahovalo nejaké nové skutočnosti alebo argumenty; keďže bolo na účastníkovi konania, aby sám posúdil, či dané podanie vyžaduje z jeho strany komentár (ods. 29). Tieto princípy aplikoval ESĽP aj v ďalších rozhodnutiach, napr. Werz proti Švajčiarsku, rozsudok, 17. 12. 2009, č. 22015/05, ods. 53–55; S. H. proti Fínsku, rozsudok, 29. 7. 2008, č. 28301/03, ods. 34–36, Antunes a Pires proti Portugalsku, rozsudok, 21. 6. 2007, č. 7623/04, ods. 33–36; ešte formalistickejšie napr. Ferreira Alves proti Portugalsku (č. 4), rozsudok, 14. 4. 2009, č. 41870/05, ods. 28 – 30; Ferreira Alves proti Portugalsku (č. 5), rozsudok, 14. 4. 2009, č. 30381/06, ods. 32 – 34, Hudáková a další proti Slovensku, rozsudok, 27. 4. 2010, č. 23083/05, ods. 28 a 29, Trančíková proti Slovenskej republike, rozsudok z 13. 1. 2015, ods. 43 – 47 (pozri aj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydání. Praha : C. H. Beck, 2012).

25. Neskôr začal ESĽP k otázke posudzovania kontradiktórnosti pristupovať menej rigidne a pripustil, že je potrebné zohľadniť aj to, či vyjadrenie protistrany obsahovalo také skutkové alebo právne argumenty, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok sporu, alebo či zvolené právne riešenie dávalo vôbec nejaký priestor na diskusiu (pozri Vokoun proti Českej republike, rozsudok z 3. 7. 2009, ods. 26). Tento prístup sa prejavil v ďalšej rozhodovacej činnosti ESĽP (napr. Stepinska proti Francúzsku, rozsudok z 15. 6. 2004, č. 1814/02, § 17 – 20; P. D. proti Francúzsku, rozsudok z 20. 12. 2005, č. 54730/00, ods. 31 – 35; Salé proti Francúzsku, rozsudok z 21. 3. 2006, č. 39765/04, ods. 17 – 20; Fougère proti Francúzsku, rozhodnutie z 19. 9. 2006, č. 10397/03, oddiel B; Société Diffusion Pédagogique Calédonienne proti Francúzsku, rozhodnutie z 12. 10. 2006, č. 26814/02, oddiel 1; Verdú Verdú proti Španielsku, rozsudok z 15. 2. 2007, č. 43432/02, ods. 25 – 28; Eisenfeld a Duker proti Taliansku a Flatov proti Taliansku, rozhodnutie z 2. 9. 2008, č. 541/08 a 625/08, oddiel B; Ringier Axel Springer Slovakia, a. s. proti Slovensku, rozhodnutie zo 4. 10. 2011, č. 35090/07, ods. 89 – 91; Čičmanec proti Slovenskej republike, rozsudok z 28. 6. 2016, ods. 60 – 65).

26. Ústavný súd v tejto súvislosti vo vzťahu k už uvedenej otázke uzatvára (zohľadňujúc recentnú rozhodovaciu činnosť ESĽP, pozn.), že princíp kontradiktórnosti konania, ktorý je nesporne obsahom práva na spravodlivý proces, nemožno chápať formalisticky, ale je potrebné dôsledne vyhodnotiť individuálne okolnosti situácie, na základe ktorých možno dospieť k záveru, či v konkrétnom prípade bola možnosť strany sporu zaujať stanovisko k vyjadreniu protistrany naozaj reálne zmarená, a tým jeho pozícia objektívne oslabená (I. ÚS 145/2021). K tomuto materiálnemu výkladu zásady kontradiktórnosti konania sa v poslednom období priklonil i ESĽP (Puškárová proti Slovensku zo 7. 5. 2019, sťažnosť č. 19356/14, Nerušil proti Slovensku zo 7. 5. 2019, sťažnosť č. 37016/15 a naposledy vo veci Sarkocy proti Slovensku z 22. 9. 2020, sťažnosť č. 36446/17). Pri posudzovaní porušenia princípu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, ku ktorému dochádza nedoručením vyjadrenia účastníka konania (strany sporu) protistrane, je potrebné zohľadniť obsahový význam neoboznámeného vyjadrenia (napr. rozsudok ESĽP z 18. 10. 2007 vo veci Asnar proti Francúzskej republike, sťažnosť č. 12316/04; rozsudok ESĽP z 3. 7. 2008 vo veci Vokoun proti Českej republike, sťažnosť č. 20728/05) (I. ÚS 50/2022)."

I. ÚS 163/2022

"Nedoručením sťažnosti žalovaného proti uzneseniu krajského súdu vydanému vyšším súdnym úradníkom, na základe ktorej krajský súd dospel vo veci sumy náhrady trov konania k inému, pre sťažovateľa nepriaznivejšiemu rozhodnutiu, mu krajský súd odňal možnosť vyjadriť sa k sťažnosti žalovaného a predostrieť krajskému súdu vo svoj prospech vlastnú argumentáciu, prípadne na preukázanie svojich tvrdení označiť alebo predložiť vlastné dôkazy, čím došlo k porušeniu princípu kontradiktórnosti konania ako súčasti práva na spravodlivý proces."

IV. ÚS 490/2021

"CSP v § 436 ods. 4 síce prikazuje doručiť dovolateľovi len také vyjadrenie, ktoré je podané v lehote určenej súdom, nemožno však pripustiť výklad, keď doručenie vyjadrenia k dovolaniu po uplynutí lehoty, a teda nerešpektovanie súdom určenej lehoty protistranou, by v konečnom dôsledku prinieslo procesné znevýhodnenie dovolateľovi spočívajúce v odopretí možnosti zaujať k oneskorene podanému vyjadreniu stanovisko. Ak obsah nedoručeného vyjadrenia malo alebo mohlo mať vplyv na rozhodnutie dovolacieho súdu, jeho nedoručením sťažovateľovi dovolací súd poruší základné právo na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie."

III. ÚS 706/2021

"46. The Court reiterates that the right to adversarial proceedings entails parties’ right to have knowledge of and comment on all evidence adduced or observations filed with a view to influencing the court’s decision. Parties to any dispute may legitimately expect to be consulted about whether a specific document calls for their comments. What is particularly at stake is applicants’ confidence in the workings of justice, which is based on, inter alia, the assumption that they are afforded the opportunity to express their views on every document in the case file. This requirement applies equally to non‑binding advisory opinions intended to assist the court, as well as to information and opinions obtained by the court on its own initiative in order to reach an informed decision. Moreover, parties have a legitimate interest in receiving copies of written observations containing reasoned opinions on the merits, and it is only for them to judge whether or not a particular document calls for their comments. The Court does not need to determine whether the omission to communicate a document caused the applicants prejudice, as the existence of a violation is conceivable even in the absence of prejudice (see Vorotnikova v. Latvia, no. 68188/13, § § 21-22, 4 February 2021, with further references).

[...]

48. The Court also reiterates that the right to adversarial proceedings is not absolute, and its scope may vary depending on the specific features of the proceedings in question. In a few cases with very specific circumstances the Court held that the non-communication of a document submitted in the proceedings and the consequent lack of opportunity for the applicant to comment on it had not undermined the fairness of the proceedings, in so far as it judged that such an opportunity would not have had any impact on the outcome of the case, in which the legal finding had never been in doubt (see Vokoun, cited above, § 26, with further references)."

Janáček v. Czech Republic (Application no. 9634/17)

"Nedoručenie dupliky žalovaného žalobcovi zo strany krajského súdu je síce porušením kontradiktórnosti správneho súdneho konania a princípu rovnosti zbraní, avšak či toto porušenie má povahu porušenia práva žalobcu na spravodlivý proces, ako dôvodu kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. f) Správneho súdneho poriadku, bude závislé od posúdenia obsahu dupliky. Posúdenie obsahu pritom neznamená posudzovanie správnosti právnych záverov obsiahnutých v duplike, ale toho, či obsah dupliky bol v niečom odlišný od predchádzajúceho vyjadrenia žalovaného a či nebol celkom zjavne bezobsažný, prípadne mohol mať vplyv na rozhodnutie krajského súdu. "

Publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NSS SR pod č. 34/2022 [NSS SR, sp. zn. 6 Sžk 8/2020]

"Nedoručením sťažností protistranám s možnosťou vyjadriť sa k nim, ak tieto podania obsahovali riadnu právnu a skutkovú argumentáciu k danému predmetu konania, okresný súd porušil princíp kontradiktórnosti konania, a to viac ak proti napadnutému uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok."

IV. ÚS 579/2022

"Ustanovenie § 239 a nasledujúce CSP o sťažnosti explicitne nezakotvujú povinnosť súdu doručiť sťažnosť ani povinnosť umožniť protistrane vyjadriť sa k nej. Absencia výslovnej právnej úpravy však automaticky neznamená, že v sťažnostnom konaní sa princíp kontradiktórnosti neuplatňuje. Ten je z hľadiska „rozsahu, ktorý určí zákon“ (čl. 9 CSP), vymedzený princípom rovného postavenia strán v konaní, teda prostredníctvom čl. 6 CSP, keď sa toto rámcové ustanovenie v prípade absencie osobitnej úpravy dotknutého postupu použije primerane na okolnosti prípadu. Ponechanie priestoru na opozitné vyjadrenie je naliehavé najmä vtedy, ak súd na podklade argumentácie podanej sťažnosti indikuje možnosť zmeniť rozhodnutie v neprospech protistrany."

I. ÚS 201/2023

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím