Autori:

Predstavme si nasledujúcu situáciu: 31. decembra sa veriteľ rozhodne konsolidovať saldokonoto svojich pohľadávok a záväzkov. Milá pani účtovníčka mu povie, že voči spoločnosti X má nejaké pohľadávky a záväzky, ktoré sú započítateľné a odporučí mu zaslať spoločnosti X oznámenie o jednostrannom zápočte. Pretože náš podnikateľ/veriteľ je šetrný človek, oznámenie o jednostrannom zápočte zašle poštou 2. triedou. Veď aj tak je 1. januára voľno. Nasledujúci pracovný deň vyjde vo Obchodnom vestníku zverejnenie o začatí reštrukturalizačného konania. Účinky začatia reštrukturalizačného konania nastanú 3. januára ( § 199 ods. 9 ZKR). Veriteľ/podnikateľ nie veľmi sleduje vestník a pre každý prípad majú aj tak všetci novoročné voľno, takže všetci zamestnanci majú voľno. Až o niekoľko dní nášho podnikateľa/veriteľa upozorní jeho advokát, že voči jeho dlžníkovi bolo začaté reštrukturalizačné konanie a mal by si preto prihlásiť pohľadávky do reštrukturalizácie. Náš podnikateľ/veriteľ však advokátovi odpovie, že on si predsa pohľadávky započítal a nemá si preto čo prihlasovať. Avšak advokát mu s ľahkosťou a obratnosťou odpovie baletky, že zápočet nie je podľa § 114 ods. 1 písm. f) ZKR možný a pohľadávku si podnikateľ/veriteľ bude musieť prihlásiť (nech aj advokát niečo zarobí). Ale je to skutočne tak?

Podľa § 114 ods. 1 písm. f) ZKR je jedným z účinkov začatia reštrukturalizačného konania to, že "pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno voči dlžníkovi započítať”. V zmysle § 120 ods. 2 ZKR sa v reštrukturalizácii uplatňujú prihláškou pohľadávky, ktoré veriteľom vznikli najneskôr ku dňu zverejnenia uznesenia o začatí reštrukturalizácie. V opačnom prípade pôjde prednostné pohľadávky, ktoré sa v reštrukturalizácii neuplatňujú prihláškou, ale uspokojujú sa priebežne počas reštrukturalizácie. Na základe by sa preto mohlo zdať, že rada advokáta bolo správna a je bez akýchkoľvek pochybností.

No a teraz tie pochybnosti. Popravde, nebyť Ďuricovho komentára, zrejme by som ani nad tým celým nelámal hlavu. Ale poďme po poriadku - najprv citát z Ďuricovho komentára: “Zákaz započítania nedopadá na tie právne úkony, ktoré veriteľ urobil pred začatím reštrukturalizačného konania, aj keď započítací právny úkon bol doručený dlžníkovi po začatí tohto konania” (Ďurica, M: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. C. H. Beck, 2012, str. 760).

Pokiaľ by Ďuricova úvaha bolo správna, de facto by to znamenalo, že bez akýchkoľvek problémov by sme mohli obísť § 114 ods. 1 písm. f) ZKR, pretože ZKR síce vylučuje započítanie pohľadávok z obdobia pred a po začatí reštrukturalizačného konania, no nerozlišuje medzi okamihom vykonania právneho úkonu zápočtu a jeho doručenia dlžníkovi. Úplne bude stačiť, ak dátum vykonania jednostranného zápočtu bude pred dňom začatia reštrukturalizačného konania. Je bezpredmetné, kedy bol zápočet odoslaný a doručený dlžníkovi - môže to byť kedykoľvek po začatí reštrukturalizačného konania.

Ak sa pozrieme na základné predpoklady započítania (NS SR, sp. zn. 5 Obo 54/2010, NS SR R 58/2013, NS SR, sp. zn. 4 M Cdo 14/2011 a podobne), tie potvrdzujú Ďuricov názor:

a)vzájomnosť pohľadávok – musí ísť o dva záväzky medzi tými istými subjektmi, kedy veriteľ jednej pohľadávky je zároveň dlžníkom druhej a naopak,

b)rovnaký druh plnenia – predmetom plnenia oboch pohľadávok musia byť veci rovnakého druhu, nie veci individuálne určené,

c)spôsobilosť pohľadávok na započítanie – musí ísť o pohľadávky zo súkromnoprávneho vzťahu, nie zo vzťahu verejnoprávneho, kompenzabilné nie sú pohľadávky, ktorých započítanie je vylúčené zákonom alebo dohodou,

d)právny úkon smerujúci k započítaniu.

Okamihom vykonania právneho úkonu, aj keď bol urobený až po splatnosti oboch pohľadávok, má účinky spätne k okamihu stretu pohľadávok (ex tunc). K tomuto okamihu, kedy došlo k splatnosti oboch započítavaných pohľadávok, dochádza k zániku pohľadávok následkom započítania a to v rozsahu, v akom sa vzájomne kryjú.

Z hľadiska všeobecných náležitostí započítavacieho úkonu je nerozhodné, kedy bol právny úkon započítania vykonaný alebo doručený: “Z hľadiska doby zániku vzájomných pohľadávok započítaním nie je rozhodné, kedy bol prejav smerujúci k započítaniu vykonaný, resp. kedy došiel druhému účastníkovi” (NS ČR sp. zn. 29 Odo 723/2001).

Pokiaľ je pri “bežnom” zápočte bez právneho významu, kedy bolo oznámenie o zápočte doručené druhej strane, možno tento záver bez ďalšieho preniesť do ZKR s ohľadom na už spomínaný § 114 ods. 1 písm. f) ZKR?

V dôvodovej správy k § 114 ZKR sa, okrem iného, dočítame: “ Začatie reštrukturalizácie má ďalej účinky voči právam veriteľov. Uvedené je nevyhnutným predpokladom na zabezpečenie účelu reštrukturalizácie, ktorým je pri zachovaní maximálneho uspokojenia veriteľov aj zachovanie prevádzky podniku úpadcu alebo jeho časti, čo by bolo veľmi obtiažne, ak by jednotliví veritelia mohli individuálne uplatňovať svoje práva alebo ukončiť obchodné zmluvy, ktoré môžu byť kritické pre chod podniku.” (http://www.nrsr.sk/dl/Browser/DsDocument?documentId=188897 (stav k 30.12.2014)

Rovnako k účelu § 114 ods. 1 písm. f) ZKR aj Ďurica: “Započítanie by znamenalo zvýhodnenie veriteľa oproti ostatným veriteľom a v podstate by išlo o individuálne uspokojenie pohľadávok veriteľa. Započítanie by zároveň spôsobilo nemožnosť vymáhať pohľadávku, ktorú má dlžník (v právnej pozícii veriteľa) voči svojmu dlžníkovi z dôvodu jej zániku.” (Ďurica, M: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. C. H. Beck, 2012, str. 760)

Je očividné, že účel § 114 ods. 1 písm. f) ZKR nie je v súlade so všeobecnými zásadami započítania. Teda v súlade je, ale len ak započítavací úkon vykonám po začatí reštrukturalizačného konania, čím ZKR v súčasnom znení jednoznačne preferuje okamih vykonania započítavacieho úkonu.

Pokiaľ malo byť účelom ustanovenia § 114 ods. 1 písm. f) ZKR zamedziť individuálne uspokojenie veriteľov, tak toto ustanovenie sa míňa svojmu účinku, pretože nebráni tomu, aby veritelia antidatovali dátum zápočtu ku dňu predchádzajúcemu dňu začatia účinkov začatia reštrukturalizačného konania. Iná by bola situácia, pokiaľ by ZKR obsahovalo ustanovenie, na základe ktorého by všetci započítavacie právne úkony doručené dlžníkovi po začatí reštrukturalizácie boli voči dlžníkovi neúčinné.

Aj keď existuje nesúlad medzi tým, čo chcel zákonodarca prostredníctvom § 114 ods. 1 písm. f) ZKR dosiahnúť, nemám vedomosť o tom, aby akýkoľvek súd aplikoval teologický výklad a modifikoval tak možnosť doručiť započítavací úkon len do začatia reštrukturalizačného konania za účelom zamedzenia individuálneho uspokojenia veriteľa. Z formálneho hľadiska pri nedostatočnej právnej úprave musím dať Ďuricovi za pravdu. Ak však chceme chrániť dlžníka, tak buď súdy začnú aplikovať teleologický výklad, alebo musí dôjsť k zmene zákona.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím