Autori:

„..veď táto otázka presahuje rámec medicíny!

Tu sa bojuje o charakter celej spoločnosti!“

Jedno z najčastejšie skloňovaných slov v poslednej dobe je slovo „kríza“. Jedni ju spájajú s ekonomickými ukazovateľmi, iní s /morálnymi/ hodnotami, ktoré v súčasnosti prevládajú v spoločnosti. Či už sa jedná o vzťah vzájomnej závislosti týchto skutočností alebo o ich izoláciu nie je témou tejto úvahy. Tá má skôr za cieľ poukázať na iný „fenomén“, ktorý podľa nášho názoru s krízou súvisí, resp. ktorý jej tiež začína v poslednej dobe dosť markantne podliehať. Ten fenomén súvisí z úvodnou vetou tohto článku. Konkrétne, ide o zvolanie lekára Leonidoviča v diele Alexandra Solženicyna s názvom Rakovina, ktorý v istej pasáži rieši postavenie lekárov /voči pacientovi a voči spoločnosti/. A tu sa dostávame k nosnej myšlienke úvahy.

Viac ako predtým sa stretávame s prípadmi, ktoré sa týkajú zdravotníckej starostlivosti a ktoré končia na súdoch, koniec-koncov právo na ochranu zdravia je jedným zo základných ľudských práv, explicitne uvedené v Ústave SR /čl. 40/. Či je to v prípade pozbavenia výkonu lekárskej profesie lekárky, ktorá liečila ťažko chorého pacienta homeopatikami alebo prípad novodobo pobúrených rodičov voči povinnosti dať svoje dieťa zaočkovať apod. V poslednej dobe začínam nadobúdať dojem, že spoločnosť akoby sa chcela vymedzovať do opozície voči všetkému, čo sa jej zakazuje a prikazuje a bojovať proti tomu dovtedy, kým aj tie najjemnejšie hranice nie sú úplne zotreté. Jediné, čo neustále počúvame sú odvolania na slobodnú vôľu a slobodu rozhodovania a pritom mám pocit, že spoločnosť nikdy nebola slobodnejšia a benevolentnejšia ako dnes, paradoxne však nie lepšia. Ale predsa si v tom mori slobody nájde povinnosti, ktoré ešte existujú a ktoré podľa nej treba zrušiť, v mene „človečenstva“. A tak nastáva situácia, ktorú musia riešiť a rozhodnúť tí najpovolanejší, a to sudcovia.

Ústavný súd Slovenskej republiky má v najbližšom období rozhodnúť o /proti/ústavnosti zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý hovorí o povinnom očkovaní. Opäť nazerané z globálu, len ďalšia nespokojnosť ľudí s funkčnosťou zdravotníctva. Lekári sú pod drobnohľadom spoločnosti a médií viac ako kedykoľvek predtým. Každé odborné pochybenie sa dostáva na pranier celej spoločnosti, každý z hľadiska následkov chybne zvolený lekársky postup je masovo kritizovaný, alebo predpísané neúčinné lieky len utvrdzujú o „bratstve“ lekárov s farmaceutickými spoločnosťami. V čakárňach vysedávajú denno-denne právnici, ktorí odchytávajú potenciálnych klientov, ktorí by prejavili čo len najmenší náznak nespokojnosti s prístupom lekára. Strach je prirodzený, a ten najprirodzenejší je strach o vlastný život. Niet divu, že ľudia v snahe byť zdraví vyhľadávajú okrem odbornej pomoci aj rôzne alternatívne liečby, či už poskytované lekármi alebo novodobými „felčiarmi“. Výstižne túto situáciu popisuje hlavná postava z už spomínaného Solženicynovho románu, onkologicky chorý pacient Kostoglotov, ktorý sa bráni voči zaužívaným lekárskym postupom a obhajuje silu alternatívnej liečby: „Prečo by ten zelinkár s koreňom bol horší doktor ako oni, veď ani v medicíne nebadať matematické výpočty ?!“[1] Porovnateľný je aj prístup rodičov, ktorí odmietajú dať zaočkovať svoje dieťa. Ako uvádzajú sťažovatelia /rodičia/ v aktuálne rozhodnutom prípade[2] rozhodovanom Najvyšším správnym súdom Českej republiky o povinnosti očkovania detí: „Sťažovatelia sú presvedčení, že pre dieťa je najlepšia prirodzene vytvorená imunita, ktorú by očkovanie mohlo narušiť, pričom ich dcéra je zdravé dieťa. Sťažovatelia sú priaznivcami homeopatickej liečby a nedôverujú systému očkovania v Českej republike.“ Na druhej strane si treba v prvom rade uvedomiť: aké veľké je riziko ak dieťa nebude zaočkované, resp. kedy sa reálne prejavia následky jeho nezaočkovania? Ako sa zvykne hovoriť: „Porovnávaním sa zisťuje pravda,“ ale kto si to porovnávanie práve v takýchto situáciách môže dovoliť? Možno aj na základe toho presvedčenia Najvyšší správny súd ČR odmietol kasačnú sťažnosť rodičov voči uzneseniu Mestského súdu v Prahe o uložení pokuty obom rodičom z dôvodu spáchania priestupku na úseku zdravotníctva, a to že nesplnili povinnosť k predchádzaniu vzniku šírenia infekčných ochorení, keď nezabezpečili, aby sa ich dcéra podrobila základnému očkovaniu. Odôvodnil to okrem iného tým, že „presvedčenie sťažovateľov o možných negatívnych následkoch povinného očkovania nemôže byť samo o sebe dostatočným podkladom pre vyviazanie sa z povinnosti uloženej zákonom, a to ani pokiaľ je obraňované aj časťou odbornej verejnosti a posilnené profesnými skúsenosťami sťažovateľky ako terapeutky pre pomoc deťom a dospelým postihnutým autizmom. “

Podobný prípad o /ne/povinnosti očkovania riešil nedávno aj Ústavný súd Českej republiky, ktorý si ako podklady pre svoje rozhodnutie[3] vo veci vyžiadal odborné stanoviská Ministerstva zdravotníctva a Výboru pre ľudské práva a biomedicínu Rady vlády ČR. Ako uvádza Ministerstvo, „štát v záujme verejného zdravia zákonom obmedzil právo osoby udeliť súhlas osoby k zákroku v oblasti starostlivosti o zdravie, a to aj v prípade, že k udeleniu súhlasu je príslušný zákonný zástupca neplnoletej osoby. Ministerstvo uvádza mnoho príkladov, kedy odmietanie očkovania /zo strany náboženských skupín/ viedlo k rozsiahlym epidémiám /odmietanie očkovania proti pertusii v Anglicku medzi rokmi 1976-1982 s následnou epidémiou okolo 225 000 ochorení/.“ A ako ďalej pokračuje, „len skutočnosť, že prevažná časť populácie v ČR je pravidelne a dlhodobo očkovaná, vedie k tomu, že ojedinelé porušenie zákonnej povinnosti zo strany povinných osôb neviedlo zatiaľ k epidemickému výskytu infekčných chorôb.“ V podobnom duchu sa nesie aj správa Výboru, ktorú vypracoval MUDr. Peter S. a kde sa uvádza, „že očkovanie je jedným z najefektívnejších postupov zdravotnej prevencie vôbec. Používa sa masovo už vyše 200 rokov a všeobecne sa považuje, spolu s využívaním antibiotík, za príčinu mimoriadneho poklesu chorobnosti a úmrtnosti na infekčné ochorenia a za najväčší prínos a základ modernej medicíny. Neoddeliteľnou súčasťou tohto preventívneho pôsobenia je totiž jeho široké nasadenie a dosiahnutie vysokého stupňa preočkovanosti /ako prijateľný stupeň sa uvádza cca. 90% preočkovanosť/.“ Napriek citovaným dôvodom dôležitosti povinného očkovania v spoločnosti, Ústavný súd ČR rozhodol v celku prekvapivo, teda vyhovel sťažovateľovi, ktorý žiadal zrušenie rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu ČR o povinnom očkovaní detí proti infekčným ochoreniam z dôvodu porušenia jeho práva slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru, ktoré je zaručené čl. 16 Listiny základných práv a slobôd, a teda nedať povinne zaočkovať svoje dve deti. K rozhodnutiu ÚS ČR pripojil však odlišné stanovisko sudca Musil, ktorý nesúhlasil, aby bolo zrušené rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu, a teda aby sťažovateľ znášal následky zanedbania svojej povinnosti dať deti zaočkovať, čím spáchal priestupok, paradoxne tiež na základe dôvodov, väčšinového rozhodnutia. Sudca Musil trefne zdôraznil, že „s individuálnym záujmom sťažovateľa na ochranu jeho náboženského vyznania a viery, koliduje veľmi silný verejný záujem na ochranu verejného zdravia. Riziko prenosu nebezpečných infekčných chorôb, ktorému má byť povinným očkovaním zabránené, neohrozuje na toľko vlastné deti sťažovateľa; pokiaľ by tieto /však neočkované/ deti ochoreli, stávajú sa potenciálnym ohniskom nákazy pre svoje okolie, a teda aj pre iné deti, ktoré nemôžu byť očkované z dôvodu zdravotnej kontraindikácie. Ide často o veľmi závažné choroby, ktorých výskyt bol v minulosti hromadný.“

Ako sa má teda k problematike povinného očkovania postaviť Ústavný súd SR? Na základe nášho názoru odprezentovaného už v úvodnej časti tejto úvahy, by mal rozhodnúť o ústavnosti namietaného zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Práve týmto rozhodnutím s celospoločenským dosahom vymedzí hranice práva a povinnosti a postaví sa tak do opozície voči narastajúcemu globálnemu egoizmu a benevolentnosti. Podobne sa vyjadrila aj Subkomisia pre bioetiku Teologickej komisie KBS k niektorým etickým aspektom povinného očkovania „vo vzťahu k riadne schválenému povinnému očkovaciemu programu majú rodičia voči svojim deťom závažnú morálnu povinnosť im účasť na tomto programe zabezpečiť, a to s ohľadom na ochranu ich zdravia a života. Zároveň tým prispievajú aj k spoločnému dobru celej spoločnosti, na ktorom však majú sami rodičia, ako aj ich deti priamy podiel.“[4]

Avšak berúc do úvahy aj tvrdenia druhej strany, je len prirodzené, že pacient, či už hovoríme o dospelom pacientovi, alebo o pacientovi, ktorý /ešte/ sám nevie posúdiť svoj stav a tak za neho rozhodujú v otázke zdravia jeho zákonní zástupcovia, nie je uchránený pochýb, či lekári skutočne robia, čo môžu a majú. Výstižným, opäť literárnym, príkladom nám je postava staršej lekárky Ľudmily Afanasievny, ktorá sama ochorie na zákernú chorobu a akonáhle sa stáva pacientom, aj keď po celý život bola presvedčená o stopercentnosti lekárov na svojom oddelení, prepadnú ju podobné úvahy: „..že už nemá právo súdiť o živote a smrti iných, že o pár dní aj ona bude takáto bezmocná..a báť sa bolestí. A možno sa aj zlostiť, že prišla na nesprávnu kliniku. A možno aj pochybovať, či ju dobre liečia. A ako o šťastí, o najväčšom šťastí snívať o tom všednom práve môcť zhodiť nemocničnú pyžamu a ísť večer domov.“[5]

Odvetvie práva a odvetvie medicíny sú si vo svojej podstate celkom príbuzné. Tak ako strana, ktorá očakáva od sudcu spravodlivosť a dúfa, že pravde sa učiní za dosť, tak aj pacient prichádza pred lekára s podobnými očakávaniami. Že jeho „prípad“ bude braný vážne, dostane sa mu potrebnej úcty a rešpektu a lekár urobí všetko, čo je v jeho silách, aby pacient odchádzal spokojný. Lenže napriek zdanlivo tesnej prepojenosti, isté štandardy by mali byť zachované. Ako tvrdí ústami lekára Leonidoviča románopisec Solženicyn, „neviete, že súd sa môže zmýliť práve tak ľahko ako lekár?! Veď tento prípad by sa mal rozoberať vedecky, ale nie súdne. Mali ste zvolať toľko lekárov, aby mohli spraviť kvalifikovaný vedecký rozbor. My, chirurgovia, každý utorok a každý piatok berieme na seba riziko, ideme na mínové pole! A celá naša práca sa zakladá na dôvere, matka nám má zveriť svoje dieťa, a nie vystupovať proti nám ako svedok obžaloby na súde.“[6]

V poňatí symbolizmu, nemožno v istých prípadoch spodobiť lekárske poslanie dielu Josepha Beuysa Die Haut /Koža/? Ktoré nám na základe subjektívnych pocitov znázorňuje stret bezmocnosti so snahou o pomoc? Výrazný znak červeného kríža, ktorý vyvoláva nádej v miliónoch ľudí po celom svete a na druhej strane tento znak skrčený a prevesený na klinci? Nie je niekedy presne to vyjadrením situácie v ktorej sa lekár častokrát nachádza?

Skutočne, je nesmierne ťažké zaujať postoj veľkorysosti, keď sa jedná o /vlastné/ zdravie, osud či osobnosť ako takú. Každý z nás sa správa v živote spôsobom, ktorý pokladá za ten najlepší, resp. najvyhovujúcejší. Máme svoje presvedčenia, svoju vieru a do rôznych rúk vkladáme svoju dôveru. Či už sa jedná o naše zdravie alebo o našu pravdu, dôverujeme autoritám, ktoré disponujú mocou o tom všetkom rozhodovať. A práve z tohto titulu sme zraniteľnejší, ako keď sme sami strojcom svojho osudu. Avšak napriek všetkému, čo bolo povedané, predsa len by sme mohli dopriať nášmu uvažovaniu trocha slobody, ktorú častokrát tak zúfalo naháňame a veriť, že tých málo povinností, ku ktorým sme /zákonom/ zaviazaní, sú nám na úžitok. A možno mať napriek všetkým /dôvodným/ pochybám na pamäti vetu, že „človek nesmie byť priveľmi taký praktický, aby súdil podľa výsledkov – ľudskejšie je súdiť podľa zámerov.“[7] Či už v práve alebo v medicíne.

[1] SOLŽENICYN, A.: Rakovina. Tatran Bratislava 1991, s. 290

[2] 4 As 2/2013 – 79

[3] III. ÚS 449/06,

[4] Katolícke noviny 18.12.2013, s. 16

[5] SOLŽENICYN, A.: Rakovina. Tatran Bratislava 1991, s.382

[6] SOLŽENICYN, A.: Rakovina. Tatran Bratislava 1991, s. 312

[7] SOLŽENICYN, A.: Rakovina. Tatran Bratislava 1991, s. 214

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím