Autori:

Záložné právo predstavuje štandardný zabezpečovací právny prostriedok s vecnoprávnymi účinkami. Tento právny inštitút má za sebou už bohatú históriu a v rebríčku popularity zabezpečovacích nástrojov by sa aj v súčasnosti nepochybne umiestnil na popredných priečkach.

Legislatívny kontext úpravy záložného právo však nie je výlučnou doménou hmotnoprávnych predpisov. Svoje vyjadrenie nachádza aj ako procesný nástroj v podobe možnosti zriadenia exekučného záložného práva na nehnuteľnosti v exekučnom konaní. Návrh na zriadenie exekučného záložného práva je možné pritom podať aj samostatne bez toho, aby oprávnený požadoval aj vymoženie pohľadávky.

Na jednej strane tak potom môže stáť hmotnoprávne záložné právo zriadené, napríklad, na základe záložnej zmluvy uzatvorenej medzi záložcom a záložným veriteľom, a na druhej procesné záložné právo zriadené exekútorom v rámci exekučného konania.

Vyjadrené na príklade, spoločnosť A ako záložca nehnuteľného majetku N uzatvorila záložnú zmluvu s bankou B ako záložným veriteľom na zabezpečenie svojho peňažného záväzku voči banke. Tá istá spoločnosť A dlhuje spoločnosti C určitú peňažnú sumu z dôvodu neuhradenia splatných faktúr za dodanie tovaru. Spoločnosť C medzičasom získala voči spoločnosti A exekučný titul v podobe vykonateľného súdneho rozhodnutia a iniciovala exekučné konanie v rámci ktorého zriadil exekútor na nehnuteľný majetok M exekučné záložné právo. Na spoločnosť A je následne vyhlásený konkurz. V konkurze si riadne prihlásila svoje pohľadávky tak banka B, ako aj spoločnosť C.

Budú mať obaja veritelia (banka B, spoločnosť C) postavenie zabezpečených veriteľov? Môže sa z pôvodne nezabezpečenej pohľadávky stať pohľadávka zabezpečená prostredníctvom zriadenia exekučného záložného práva? Môže tak pôvodne nezabezpečený veriteľ úspešným zriadením exekučného záložného práva „predbehnúť“ ostatných nezabezpečených veriteľov? Majú tieto dva typy záložných práv (hmotnoprávne a procesné) v konkurze rovnaké právne postavenie?

Priznám sa, že keď som sa s týmito otázkami stretol po prvý krát, pocitovo som inklinoval k názoru, že exekučné záložné právo nemôže mať v konkurze silu svojimi dôsledkami vytvoriť zabezpečenú pohľadávku.

NS SR: „Exekučné záložné právo vytvorí zabezpečenú pohľadávku“

Najvyšší súd Slovenskej republiky („najvyšší súd“) však zaujal v sérii svojich rozhodnutí iný postoj, v ktorom stotožnil právne postavenie hmotnoprávneho a procesného záložného práva. V rozhodnutí spis. zn. 1 Obo 141/2007 uviedol: „Podstatou záložného práva je oprávnenie záložného veriteľa uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva. Zákon o konkurze a vyrovnaní nerozlišuje pre stanovenie poradia pohľadávky spôsob vzniku záložného práva. Hovorí o veriteľoch pohľadávok, ktoré boli zabezpečené záložným právom. Nemožno preto z oddeleného poradia vylúčiť pohľadávky, ktoré boli zabezpečené exekučným záložným právom. Exekučné záložné právo bolo zriadené pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu a do vyhlásenia konkurzu nebolo zrealizované. Žalobca má teda pohľadávku zabezpečenú záložným právom a treba ho z hľadiska ustanovenia § 28 ZKV považovať za oddeleného veriteľa.“

V takto nastolenom trende ďalej pokračoval najvyšší súd 12. mája 2011 aj v rozhodnutí spis. zn. 2 Obo 53/2010: „Jedným zo ... zabezpečovacích inštitútov je i záložné právo, pričom zákon nerozlišuje či ide o záložné právo zriadené zmluvou, zákonom, správnym orgánom, resp. exekútorom. Oddelenými veriteľmi sa totiž zo zákona stávajú veritelia pohľadávok, ktoré boli zabezpečené záložným právom. Aj exekučné právo sa zriaďuje pre pohľadávku, ktorej nositeľom je jej veriteľom. Na jeho postavenie v konkurze nemá žiaden vplyv skutočnosť, že exekučné konanie sa vyhlásením konkurzu prerušuje, pretože zriadené záložné právo nezaniká, nemožno ho len vykonať. Právo každého oddeleného veriteľa potom spočíva v tom, že sa jeho pohľadávka uspokojuje zo zabezpečeného majetku, ktorý bol v konkurze speňažený.“

NS SR: „Exekučné záložné právo nevytvorí zabezpečenú pohľadávku“

Na opačnej strane barikády potom stojí názor najvyššieho súdu prezentovaný, napríklad, v rozhodnutiach NS SR, sp. zn. 1 Obdo V 52/2006-64 a NS SR, sp. zn. 1 Obo 61/2010.

V prvom spomínanom rozhodnutí najvyšší súd naznačil obmedzené účinky procesných právnych nástrojov: „V § 28 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní sú vymenované zabezpečovacie inštitúty, ktoré dávajú pohľadávkam charakter pohľadávok s právom ma oddelené uspokojenie. Ide o konkrétne vecnoprávne zabezpečovacie prostriedky presne definované a upravené v hmotnoprávnom predpise.“

V rozhodnutí spis. zn. 1 Obo 61/2010 zo 6. októbra 2010 už najvyšší súd explicitne vyjadril názor, že: „Súd prvého stupňa správne konštatoval, že exekučné záložné právo sa zriaďuje na základe príkazu exekútora v exekučnom konaní zexekvovaním nehnuteľností zápisom do katastra nehnuteľností v zmysle § 167 Exekučného poriadku. Zriadenie exekučného záložného práva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve povinného je inštitút realizovaný v rámci exekučného konania, čiže ide o procesný zabezpečovací inštitút... Z citovaných ustanovení ZKV jednoznačne vyplýva, že nadobudnutie práva na oddelené uspokojenie v konkurznom konaní z dôvodu exekučného záložného práva by bolo v rozpore s prerušením exekučného konania vyhlásením konkurzu podľa § 14 ods. 1 písm. d/ ZKV, pokračovaním v exekučnom konaní.“

NS SR: Definitívne obmedzenie dosahu účinkov exekučného záložného práva?

V rozhodnutí zo dňa 24. októbra 2013 (NS SR, sp. zn. 5 Obdo/22/2012) rozhodol najvyšší súd v konaní, v ktorom pripustil dovolanie podľa § 238 ods. 3 OSP, pričom otázka po právnej stránke zásadného významu bola formulovaná nasledovne: „[má] aj zastavenie exekúcie priamo zo zákona podľa § 48 zák. č. 7/2005 Z.z., ako dôsledok vyhlásenia konkurzu na majetok záložného dlžníka, za následok, taktiež priamo zo zákona zánik zapísaného exekučného záložného práva?“.

Najvyšší súd sa v tejto veci stotožnil s názorom tak súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu a dospel k záveru, že: „zastavením exekúcie v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu dochádza k zániku exekučného záložného práva... Zriadenie exekučného záložného práva k nehnuteľnosti je inštitút exekučného konania, ktorým sa zabezpečuje peňažný nárok oprávneného. Tento inštitút nie je možné používať mimo exekučného konania a ide o procesný zabezpečovací inštitút. Nakoľko zastavenie exekúcie je jedným z osobitných dôvodov zániku exekučného záložného práva, vyhlásením konkurzu na majetok zanikajú účinky exekučného záložného práva a správca konkurznej podstaty nehnuteľnosť, na ktorú bolo zriadené exekučné záložné právo, speňaží. Veriteľ potom, ako jeho pohľadávka nebola uspokojená v rámci exekučného konania, nestáva sa oddeleným veriteľom v konkurznom konaní len na základe zriadenia exekučného záložného práva k nehnuteľnosti, lebo ide o procesný zabezpečovací inštitút, ktorý bol viazaný na exekúciu a jej zastavením zanikol. S týmto následkom počíta aj Exekučný poriadok, keď v ust. § 167 ods. 3 Exekučného poriadku ukladá súdnemu exekútorovi povinnosť do siedmich dní od zastavenia exekúcie oznámiť príslušnému okresnému úradu zrušenie exekučného záložného práva.“

Záver

Na príklade postojov súdov k otázke toho, či je exekučné záložného právo v konkurze spôsobilé vytvoriť pozíciu zabezpečeného veriteľa z pôvodne oprávneného v exekučnom konaní, je možné vidieť, ako odlišne je súdmi (a jednotlivými senátmi) vykladaný charakter exekučného záložného práva. Z toho, ako ja vnímam účel a legislatívne vyjadrenie exekučného záložného práva, súhlasím s názorom, že jeho účinky majú byť obmedzené výlučne na exekučného konanie, a to bez ohľadu na to, či sa vyhlásením konkurzu exekučné konania prerušujú alebo zastavujú.

Je preto možné súhlasiť s výsledkom rozhodnutia najvyššieho súdu vo veci 5 Obdo/22/2012, ktoré má potenciál výrazne prispieť k právnej istote v tom, že sa pozície zabezpečených veriteľov v konkurze nebudú odvodzovať od exekučného záložného práva. Najvyšší súd však v odôvodnení spomínaného rozhodnutia mohol byť dôslednejší. Základ jeho argumentácie spočíval v konštatovaní, že vyhlásením konkurzu sa exekučné konanie zastavuje a exekučné záložné právo, ktoré bolo zriadené pre účely exekučného konania sa zo zákona zrušuje a stráca svoj právny základ. Primárny dôraz je tak kladený na to, či sa vyhlásením konkurzu exekučné konanie zastavuje alebo nie. Najvyšší súd však mohol explicitne uviesť, že exekučné záložné právo sa v zmysle § 8 ZKR nepovažuje za zabezpečovacie právo, keďže, podľa môjho názoru, úmysel zákonodarcu vo výpočte zabezpečovacích práv v tomto ustanovení naozaj smeroval len k hmotnoprávnym zabezpečovacím prostriedkom. V súvislosti s uvedeným konaním prezentoval tento názor aj správca, keď poprel uplatnené zabezpečovacie právo, pričom následne tento názor vyjadril i súd prvého stupňa. Najvyšší súd však postavil svoju argumentácia na zastavení exekučného konania a nevyjadril sa k otázke, ktorú navodzuje § 48 ZRK, t.j. ako posúdiť situáciu, ak pred vyhlásením konkurzu už v rámci exekučného konania došlo k speňaženiu majetku, na ktorom bolo zriadené exekučné záložné právo, avšak výťažok ešte nebol vyplatený oprávnenému. Bude sa na účely vyplatenia výťažku považovať oprávnený za zabezpečeného veriteľa (keďže k speňaženiu došlo ešte pred vyhlásením konkurzu, t.j. pred zrušením exekučného záložného práva)? Ak by sa najvyšší súd jednoznačne vyjadril k tomu, že exekučné právo nespadá do rámca § 8 ZKR, odpoveď by bola celkom zrejmá.

Ústavný súd mal príležitosť vyjadriť sa k diskusii o zabezpečovacích opatreniach, ku ktorým sme tu minule citovali výmenu medzi Džačárom / Földesom a Števčekom / Kotrecovou. Keďže ústavná sťažnosť bola jediným "opravným prostriedkom" proti rozhodnutiu okresného súdu konajúceho ako konkurzný súd, pristála vec rovno na ústavnom súde. Ústavný súd síce v rámci zdržanlivosti pri výklade podústavného práva sťažnosť odmietol, obiter dictum však vyjadril viacero zaujímavých myšlienok k zabezpečovacím opatreniam v konkurze.

"17. Úlohou ústavného súdu nie je zjednocovať rozdielne právne názory všeobecných súdov, ktoré vyplývajú z rozdielnych pohľadov právnej vedy. Osobitne to platí vtedy, ak základom týchto právnou vedou skoro začatých, no judikatúrou a legislatívou stále neuzavretých diskusií sú obdobím vzniku a obsahom nepreviazané právne normy relatívne oddelených systémov či už hmotného práva na strane jednej alebo procesného práva na strane druhej alebo exekučného (civilného procesného práva) na strane jednej a konkurzného práva na strane druhej.

18. Potreba naznačenia systematického riešenia problému, ktorý vyplynul z ústavnej sťažnosti sťažovateľa, je asi nevyhnutným predpokladom na to, aby sa táto diskusia posunula smerom k jasnému riešeniu. To platí o to viac, že v prostredí judikatúry vyšších inštancií všeobecných súdov takéto riešenie očakávať nemožno, čo vyplýva aj z toho, že proti namietanému uzneseniu okresného súdu nebol prípustný žiaden opravný prostriedok. S ohľadom na to, že zákonodarca a všeobecné súdnictvo neboli schopné jasne vyriešiť otázku nastolenú touto ústavnou sťažnosťou a sú formulované len dva rozporné závery právnickej literatúry, sa žiada na okraj a na posilnenie toho, že záver okresného súdu nie je výsledkom zjavnej chyby právneho posúdenia, vyjadriť k účelu a obsahu zabezpečovacím opatrením zriadeného záložného práva. Táto krátka poznámka však nemôže mať ambíciu konečného riešenia, ktoré je primárne na legislatíve a sekundárne na s právnou vedou spolupracujúcej judikatúre.

19. Zabezpečovacie opatrenie v podobe zriadenia záložného práva k veciam dlžníka nie je žiadnym osobitným prvkom nového slovenského procesného práva. Ide o implantát z tradičných kodifikácií. Konkrétne Arrestu nemeckého ZPO tak, ako to bez bližšej komparácie naznačuje už citovaný komentár, ktorý na škodu veci vychádza z použitia inej ako autentickej nemeckej literatúry (KOTRECOVÁ, A. In: ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAČOVIČ, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 1155).

20. Nemecký Arrest (zabezpečovacie opatrenie) slúži na zabezpečenie exekúcie hnuteľného alebo nehnuteľného majetku pre peňažnú pohľadávku alebo nárok, ktorý sa môže zmeniť na peňažnú pohľadávku ( § 916 ods. 1 ZPO). Možno ho nariadiť pri obave zo znemožnenia alebo podstatného zhoršenia núteného výkonu rozsudku ( § 917 ods. 2 ZPO). Spojenie Arrestu (zabezpečovacieho opatrenia) len s budúcim núteným výkonom rozhodnutia jednotlivého veriteľa vylučuje možnosť jeho uplatnenia v inom konaní ako pri individuálnom nútenom výkone rozhodnutia. Z § 89 ods. 1 nemeckého insolvenčného poriadku, podľa ktorého počas insolvenčného konania nie je prípustný nútený výkon rozhodnutia v prospech jednotlivých insolvenčných veriteľov či už z insolvenčnej masy alebo z iného majetku dlžníka, je vyvodený záver o tom, že insolvenčné konanie ako všeobecná a celková exekúcia vylučuje jednotlivé exekúcie, a teda aj výkon záložného práva z Arrestu (bližšie KAYSER, G. THOLE, C. Insolvenzordnung. Heidelberger Kommentar. 10., neu bearbeitete Auflage. Heidelberg : C.F. Müller, 2020, s. 744).

21. I z úpravy CSP je zrejmé, že dôvodom nariadenia zabezpečovacieho opatrenia je obava zo zmarenia exekúcie ( § 343 ods. 1 CSP). Dôvod nariadenia zabezpečovacieho opatrenia teda nevyplýva zo snahy veriteľa, aby dosiahol hmotnoprávne zabezpečenie svojej pohľadávky alebo jej zabezpečenie v procesoch podľa ZKR, ale z toho, aby jeho pohľadávka bola osobitne zabezpečená z dôvodu ohrozenia exekúcie rozsudku, ktorého vydania sa domáha v základnom konaní a ktorému má nasledovať exekúcia. Skutočnosť, že zabezpečovacím opatrením sa zriaďuje záložné právo, nevyjadruje to, že jeho cieľom je vytvorenie takého právneho stavu, aký je možný dosiahnuť hmotnoprávnym zabezpečením prostredníctvom zmluvy o zriadení záložného práva a ktorému úpadkové právo pripisuje osobitné kvalifikované postavenie tak, ako to vyjadruje § 8 ZKR a v nadväznosti naň § 166c ods. 1 písm. c) ZKR.

22. Zabezpečovacie opatrenie smeruje k zabezpečeniu procesnej ochrany veriteľa v ďalšom na základné konanie nadväzujúcom exekučnom konaní, pričom následok v podobe záložného práva je len jeho technickým vyjadrením bez toho, aby takéto záložné právo malo rovnaký obsah a účinky ako záložné právo zriadené na základe zmluvy veriteľa a dlžníka. Záver, podľa ktorého účel zabezpečovacieho opatrenia je analogický s účelom exekučného záložného práva tak, ako je vyjadrený v § 167 a nasl. Exekučného poriadku, preto nemožno považovať za nelogický. Skôr naopak. Práve preto možno na zabezpečovacie opatrenie v konkurze vztiahnuť rovnaký následok zániku tohto práva, tak ako tomu je pri exekučnom záložnom práve podľa § 167f ods. 4 ZKR.

23. Okresný súd v namietanom rozhodnutí bez rozsiahlych komparačných analýz a len pod vplyvom argumentácie sťažovateľa a správcu dospel k takému záveru, ktorý je v súlade s jedným smerom právnej vedy (DŽAČÁR, Ľ., FÖLDEŠ, R.), no zároveň v rozpore s druhým názorom (ŠTEVČEK, M., KOTRECOVÁ, A.). Stále však ide o záver, ktorý má oporu v aplikovaných a nepochybne nejasných a judikatúrou jasne a stabilne nevyložených ustanoveniach podústavného práva. Záver okresného súdu, ktorý konal ako súd konkurzný, však zodpovedá takému významu zabezpečovacieho opatrenia, aký tomu inštitútu v insolvenčnom konaní priznáva nemecký právny poriadok, ktorý bol vzorom na zavedenie zabezpečovacieho opatrenia do CSP.

24. Táto implantácia zrejme nezostala bez vedľajšieho účinku. Liekom na chorobu právnej neistoty však nie je konanie o ústavnej sťažnosti. Rovnako ním celkom nemôže byť právna veda či pod vplyvom nedostatku opravných prostriedkov nezjednotiteľná judikatúra všeobecných súdov. Jasná legislatívna príčina právnej neistoty vyvolaná nesúladom v rôznom období a pod rôznymi heslami prijatých vrstiev právnych noriem vyžaduje jasné legislatívne riešenie nastolenej otázky. V konečnom dôsledku záver prijatý týmto rozhodnutím nie je záverom o správnosti ústavnou sťažnosťou namietaného právneho názoru okresného súdu. Ide „len“ o vyslovenie toho, že tento právny záver nie je v rozpore so základnými právami sťažovateľa, ktorý nedbalo poskytol dlžníkovi pôžičku, ktorú pre prípad jeho insolvencie nezabezpečil záložnou zmluvou alebo iným vhodným hmotnoprávnym nástrojom. Je prirodzené, že dodatočné zabezpečenie prostriedkom civilného procesu môže byť určitou istotou len v tomto a v naň nadväzujúcom exekučnom procese."

III. ÚS 235/2022

„Na "ihrisku insolvenčného práva" pravidlo prior tempore potior iure rýchlo ustúpi pomernému uspokojeniu veriteľov. Prednostné uspokojenie veriteľa, ktorý dosiahol nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, tak narazí na svoje limity. Zabezpečovacie opatrenie nebude pôsobiť voči iným veriteľom insolvenčnej podstaty rovnako, ako voči nim nepôsobí exekučné záložné právo [NS SR, sp. zn. 5 Obdo/22/2012]. [...] Inklinácia Ústavného súdu SR v rozhodnutí III. ÚS 235/2022, zo dňa 28. apríla 2022, k tomuto záveru je taktiež zrejmá. V nemeckej doktríne sa nemožnosť presadenia procesného zabezpečovacieho opatrenia (t.j. Arrest-u) vyvodzuje z § 89 Insolvenčného zákona (InsO). Ide o ustanovenie, ktoré je porovnateľné s pravidlami pre exekučnú imunitu konkurznej podstaty podľa § 48 ZKR. Iná argumentácia sa, podľa nás, nemôže presadiť.

[...]

Ostáva preto len konštatovať, že ak si teda veriteľ prihlási do insolvenčného konania svoju pohľadávku ako zabezpečenú a dôvodom vzniku zabezpečenia bude zabezpečovacie opatrenie, jeho pohľadávka čo do zabezpečenia by mala byť popretá z dôvodu, že zabezpečovacie opatrenie na účely konkurzu nie je zabezpečovacím právom. Konkurzný súd sa tak vyhne preskúmavaniu opodstatnenosti nariadenia zabezpečovacieho opatrenia na účel ohrozenia budúcej exekúcie. Súd, ktorý zabezpečovacie opatrenie nariadil, je na návrh dlžníka, správcu, či niektorého z veriteľov, ale dokonca aj z úradnej povinnosti povolaný zabezpečovacie opatrenie podľa § 334 CSP zrušiť. Vyhlásením konkurzu a v dôsledku jeho účinkov odpadli dôvody, pre ktoré bolo nariadené. Tým kľúčovým bolo ohrozenie budúcej exekúcie.“

Maliar, M. K vybraným otázkam nariaďovania zabezpečovacích opatrení a ich vzťah k insolvenčnej situácii dlžníka; Justičná revue, 75, 2023, č. 3, s. 351 - 365.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím