Autori:

Nie je mojim zvykom - a nikomu to vo všeobecnosti neodporúčam - púšťať sa do verejnej diskusie k právnemu problému, ktorý riešim ako účastník v živom súdnom spore. Súvisiace riziká sú asi každému zrejmé. Tento krát však spravím výnimku a takpovediac položím hlavu na klát. Daný právny problém je podľa môjho názoru natoľko zaujímavý, že čakať s publikovaním do právoplatného skončenia sporu, by mohlo byť zo strany čitateľov Lexfora vnímané ako moja sebeckosť. A to bez náznaku irónie vo vzťahu k plynulosti súdneho konania.

The story

V novembri 2011 som proti dvom konateľom istej spoločnosti s ručením obmedzeným (nazvime ju A, s.r.o.) podal žalobu, ktorej hmotnoprávny základ je koncentrovaný do prvej vety § 135a ods. 5 ObZ: "Nároky spoločnosti na náhradu škody voči konateľom môže uplatniť vo svojom mene a na vlastný účet veriteľ spoločnosti, ak nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku spoločnosti." V čase podania žaloby som mal judikovanú pohľadávku voči A, s.r.o., ktorá bola neúspešne vymáhaná v exekúcií. Teda bol som - a aj naďalej som - v pozícii veriteľa A, s.r.o. Mal som k dispozícií dôveryhodné informácie a dôkazy, že konatelia spôsobili A, s.r.o. škodu tým, že v istej konkrétnej záležitosti nekonali s odbornou starostlivosťou, uprednostnili vlastné záujmy pred záujmami spoločnosti v zmysle § 135a ods. 1 a 2 ObZ a navyše jeden z nich porušil aj zákaz konkurencie podľa § 136 v spojení s § 65 ObZ. Pri podávaní žaloby som si bol vedomý toho, že podobných sporov je na slovenských súdoch prejednávaných pomenej a že ja sám tak vstupujem na neznámu pôdu.

V októbri 2012 – takmer rok po podaní žaloby – bol na A, s.r.o. vyhlásený konkurz. Prihlásil som si svoju pohľadávku voči A, s.r.o. a správcu som osobne informoval, že vediem súdny spor s konateľmi A, s.r.o. podľa § 135a ods. 5 ObZ a že s jeho výsledkom správcu oboznámim. Na súde sa uskutočnilo niekoľko pojednávaní, žalovaní konatelia sa vykrúcali ako had (teda hadi, vzor chlapi), spochybňovali predložené dôkazy a svojsky vysvetľovali a ospravedlňovali svoj postup. To všetko som tak nejako očakával a príliš ma to neprekvapilo. Potom však zaznela jediná právna námietka žalovaných: „Žalobca stratil aktívnu legitimáciu v spore momentom vyhlásenia konkurzu na A, s.r.o., pretože to jasne vyplýva z poslednej vety § 135a ods. 5 ObZ a žalobu preto treba zamietnuť“.

Ustanovenie § 135a ods. 5 ObZ znie: “Nároky spoločnosti na náhradu škody voči konateľom môže uplatniť vo svojom mene a na vlastný účet veriteľ spoločnosti, ak nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku spoločnosti. Ustanovenia odsekov 1 až 3 sa použijú primerane. Nároky veriteľov spoločnosti voči konateľom nezanikajú, ak sa spoločnosť vzdá nárokov na náhradu škody alebo s nimi uzatvorí dohodu o urovnaní. Ak je na majetok spoločnosti vyhlásený konkurz, uplatňuje nároky veriteľov spoločnosti voči konateľom správca konkurznej podstaty.“

Argumentation

Podľa mňa je možné voči tejto námietke, ktorá je založená na extrémne rigoróznom výklade poslednej vety § 135a ods. 5 ObZ, postaviť všeobecnú hypotézu: „Nikto nemôže stratiť už existujúcu (založenú) aktívnu vecnú legitimáciu bez svojho vlastného pričinenia a už vôbec nie proti svojej vôli a bez náhrady.“ Ak je teda podmienkou aktívnej legitimácie osobitné hmotnoprávne postavenie žalobcu (napr. veriteľ), k strate aktívnej legitimácie môže dôjsť len pri zmene resp. strate tohto hmotnoprávneho postavenia (napr. veriteľ postúpi počas súdneho konania pohľadávku, dôjde k splneniu dlhu, dlh zanikne inak a pod.). Okolnosti na strane žalovaného (dlžníka) alebo na strane tretích osôb nemôžu mať v zásade vplyv na aktívnu legitimáciu žalobcu (veriteľa). Premietnuté do reálií prezentovaného prípadu: tým, že už došlo k uplatneniu pohľadávky A, s.r.o. voči konateľom z mojej strany ako veriteľa A, s.r.o. (podotýkam, že „vo svojom mene a na vlastný účet“), pričom v čase tohto uplatnenia A, s.r.o. nebola v konkurze, nemá neskoršie vyhlásenie konkurzu na A, s.r.o. žiadny vplyv na moju aktívnu legitimáciu.

Špecifikom danej situácie je zvláštna konštrukcia nároku veriteľa, ktorý uplatňuje proti konateľom nároky spoločnosti (v rozsahu svojej neuspokojenej pohľadávky proti spoločnosti). Zákonná dikcia však výslovne hovorí o "nárokoch veriteľov" (nie "nárokov spoločnosti"), ktoré uplatňuje správca v zmysle poslednej vety § 135a ods. ObZ. Oddelenosť nárokov veriteľov vyplýva aj z tretej vety § 135a ObZ, ktorá chráni veriteĺov navyše aj proti samotnej spoločnosti (vzdanie sa nárokov, dohoda o urovnaní s konateľmi). Takto koncipovaná právna úprava sa dá s istým zjednodušením označiť ako "proveriteľská", i keď k ideálu efektivity má ďaleko. Dalo by sa de lege ferenda uvažovať napríklad o zavedení obráteného dôkazého bremena ohľadom odbornej starostlivosti konateľov; to je ale na inú diskusiu.

Ak vôbec možno hovoriť o prechode aktívnej legitimácie, nemôže ísť o prechod automatický a bezpodmienečný. V konkurznom práve možno nájsť istú analógiu na inom mieste a to v súvislosti s odporovateľnosťou právnych úkonov, tak ako je vyjadrená v § 57 ods. 1 ZoKR: „Právne úkony týkajúce sa majetku dlžníka sú v konkurze voči veriteľom dlžníka neúčinné, ak im správca alebo veriteľ prihlásenej pohľadávky podľa tohto zákona odporuje. Veriteľ môže odporovať právnemu úkonu týkajúcemu sa majetku dlžníka, len ak správca v primerane lehote jeho podnetu na odporovanie nevyhovel.“ Z toho vyplýva, že dokonca ani v priebehu konkurzu bez ďalšieho nezaniká aktívna legitimácia veriteľa odporovať právnym úkonom, len veriteľ musí pritom rešpektovať prednostnú legitimáciu správcu konkurznej podstaty. Ak správca ostane nečinný a nepristúpi k realizácii prednostného práva odporovať, veriteľ má plné právo, tzn. aktívnu vecnú legitimáciu, podať odporovaciu žalobu sám vo svojom mene. Berúc do úvahy túto zákonnú konštrukciu paralelnej a subsidiárnej aktívnej vecnej legitimácie veriteľa a správcu v priebehu konkurzu v súvislosti s odporovateľnosťou právnych úkonov, je podľa môjho názoru nezmyselné a proti akémukoľvek racionálnemu uvažovaniu spájať s vyhlásením konkurzu automatický zánik aktívnej vecnej legitimácie veriteľa realizovanej podaním žaloby ešte pred začatím konkurzného konania a teda aj pred vyhlásením konkurzu podľa § 135a ods. 5 ObZ. Ak by zákonodarca mal skutočne v úmysle hmotnoprávne zasahovať do prebiehajúcich súdnych konaní iniciovaných veriteľom podľa § 135a ods. 5 ObZ, musel by explicitne zaviesť mechanizmus, ktorý by zahrňoval najmä povinné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty, či vôbec má záujem pokračovať v prebiehajúcom súdnom konaní namiesto veriteľa.

Správkyňa nevyhovela môjmu veriteľskému podnetu ponúkajúcemu podľa § 135a ods. 5 ObZ v spojení per analogiam s § 57 ods. 1 ZoKR prednostné uplatnenie aktívnej legitimácie (a následne zmenu účastníkov v súdnom konaní podľa § 92 ods. 2 OSP) s tým, že nemá záujem o pokračovanie v spore namiesto mňa a že mám sám naďalej aktívnu legitimáciu. Nevyhovenie správkyne môjmu veriteľskému podnetu malo podľa mňa za následok jednoznačné potvrdenie mojej aktívnej legitimácie v súlade s § 135a ods. 5 ObZ v spojení per analogiam s § 57 ods. 1 ZoKR. Akýkoľvek iný výklad by viedol k absurdnému záveru, že veritelia po vyhlásení konkurzu nemôžu pokračovať v ochrane svojich práv podľa § 135a ods. 5 ObZ, a to dokonca ani za situácie, keď správca konkurznej podstaty sa rozhodol nevyužiť svoje oprávnenia (v prospech veriteľa ako v mojom prípade). Viedlo by to k popretiu zmyslu celej zodpovednostnej konštrukcie konateľov podľa ObZ: veriteľ síce chce žalovať, ale nemôže, a správca síce žalovať môže, ale nechce, takže žalovať nebude nikto! To je cieľ, ktorý zákonodarca určite nesledoval, i keď by sa tomu niektorí konatelia tešili.

Výklad žalovaných konateľov vo svojej podstate podkopáva právnu istotu a legitímne očakávania veriteľa, ktorý vynaložil nemalé úsilie s cieľom vymôcť svoje oprávnené a judikované pohľadávky proti spoločnosti aj s využitím nárokov proti jej konateľom podľa § 135a ods. 5 ObZ. Veriteľ by nemal byť sklamaný vo svojej dôvere, že jeho právam poskytuje právny poriadok efektívnu ochranu, za podmienky, že sám veriteľ postupoval obozretne a aktívne v súlade so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“, tzn. práva patria bdelým, resp. nech si každý chráni svoje práva. Výklad žalovaných konateľov vo svojich dôsledkoch naopak chráni nepoctivých konateľov pred aktívnymi veriteľmi.

Pokiaľ ide o otázku aplikácie právnej normy ( § § 135a ods. 5 ObZ), sudca nie je „otrokom“ doslovného znenia zákonného textu a musí prihliadať aj na jeho zmysel a systematické súvislosti. Slovami Ústavného súdu SR: „Súd môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.“ nález zaradený do Zbierky nálezov a uznesení pod č. 36/2008. V tejto súvislosti možno apelovať aj na cit pre spravodlivosť, ktorý by mal byť vlastný každému sudcovi; argumentačný priestor pre analógiu a zohľadnenie účelu zákona tu je podľa mňa dostatočný.

Happy end?

Bez ohľadu na konečné rozlúsknutie prispeje dúfam tento spor (a jeho zverejnenie) k ďalšiemu odhaleniu (ne)možností a slabín právnej ochrany veriteľov v slovenskom právnom poriadku a v súdnej praxi. Každopádne o ďalšom vývoji budem informovať.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím