Zdá sa, že Ministerstvo spravodlivosti sa rozhodlo legislatívne zbožštiť základné imanie ako najefektívnejší nástroj ochrany veriteľov a bojovať tak so zákerným anglosaským trendom, ktorý už dokonca zasiahol aj teutonské jurisdikcie... Spomínam si na nadšenie jedného staršieho pána profesora obchodného práva koncom roku 1997, keď na konferencii SAV obhajoval zvýšenie min. ZI s.r.o. zo 100.000SKK na 200.000SKK a bol presvedčený, že to veľmi pomôže celému podnikateľskému sektoru. Nejako to nevyšlo a nevyjde to znova, ani keď bude min. ZI 100T EUR. Tak sa prosím skúsme o to už nesnažiť.

Znenie návrhu tu:

http://goo.gl/gjD9JU

Do MPK bolo zaradené dnes večer.

Fakt neviem, či je tento návrh prejavom animozity ku kapitálovým spoločnostiam alebo úprimnou snahou o riešenie existujúcich problémov alebo obojím, ale paleta riešení, ktoré predkladá ma bez žartu striedavo a pomerne dlho donútili k emóciám uvedeným v nadpise. Priznám sa, že som zatiaľ čítal iba rýchlo, ale už prvý screening priniesol fakt veľa. Vidím to tak, že je politická objednávka na 1 EUR s.r.o.. ale predkladateľ s tým hlboko nesúhlasí lebo (z môjho pohľadu nepochopiteľne a mylne) vníma ZI ako základnú záruku ochrany veriteľov - urobil všetko preto aby pri ústupku urobil aspoň tri kroky vpred a tlačil na zvýšenie štandardného ZI pri s.r.o. na 25T EUR. V konečnom dôsledku sa neefektívna ochrana cez ZI má legislatívne až ad absurdum posilniť ako prejav viery v to že údaj o ZI musí (aj v priebehu života spoločnosti) spoľahlivo vypovedať o kapitálovej vybavenosti a ekonomickej sile spoločnosti.

Aj keď ma ten text veľmi veľmi zaskočil a úprimne - sklamal - budem sa snažiť zostať čo najviac vecný, lebo je potrebné vo záujme nás všetkých, čo máme právo radi a vnímame, že súčasný stav je potrebné zmeniť, skúsiť čo najviac diskutovať, pokúsiť sa dosiahnuť zmenu postojov predkladateľa a hľadať lepšie znenie, ktoré skutočne posunie kvalitu prostredia vpred.

ad ObZ

Ad zákonné ručenie: Hovorí sa, že na začiatok to najlepšie takže:

1. V § 3a sa za odsek 1 vkladajú nové odseky 2 a 3, ktoré znejú:

„(2) Spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorej hodnota základného imania nedosahuje aspoň výšku podľa § 162 ods. 3 (pozn. 25T EUR. čiže 99% dnešných s.r.o.) uvádza na obchodných dokumentoch výšku základného imania a rozsah jeho splatenia (sic! z textu návrhu ďalej predsa vyplýva, že pri týchto s.r.o. musí byť ZI imanie splatené celé! - pozri nové znenie §111 ods. 2) (ďalej len „spoločnosť povinná uvádzať základné imanie“). Na splnenie tejto povinnosti postačí pri uvádzaní hodnoty základného imania použiť skratku „ZI“ a pre rozsah splatenia skratku „SP“.

(3) Ten, kto koná v mene spoločnosti povinnej uvádzať základné imanie a na obchodných dokumentoch výšku základného imania alebo rozsah jeho splatenia neuvedie, vyhlasuje veriteľovi, že uspokojí záväzok veriteľa súvisiaci s takýmito obchodnými dokumentmi, ak ich neuspokojí spoločnosť. V takom prípade sa jeho práva a povinnosti spravujú podľa ustanovení o ručení.“.

Ide o brutálny prejav hlbokej viery v informačnú hodnotu a dôležitosť ochrannej funkcie údaju o ZI. Úplne zle.

To je myslené vážne, že veritelia s.r.o. s 25T EUR ZI sú principiálne lepšie chránení ako veritelia s.r.o. s 5T EUR imaním, a táto asymetria je vhodne a primerane dorovnaná uvedenou povinnosťou (+sankciou)?

A predovšetkým to čo je za sankciu za porušenie - zákonné ručenie v súvislosti s neuvedením výšky ZI a rozsahu splatenia ZI na obchodných dokumentoch - to chráni koho? Špekulantov a vydieračov? Už dnes si založím spoločnosť, ktorá bude skupovať pohľadávky z obchodného styku, kde došlo k porušeniu tejto odpustite, hlúpej a zbytočnej povinnosti. A to nehovorím o tom, že údaj o rozsahu splatenia bude musieť zrejme byť vždy copy paste údaju o ZI.

Ad register diskvalifikácií: Budem rád keď naši dnešní začínajúci koncipienti sa dožijú prvej stovky zápisov v čase skladania advokátskej skúšky. Osobne som oveľa silnejšie za to, aby fungoval dobre štrukturovaný on-line exekučný register doplnený aj konkurzným registrom (a spismi), ktoré sa zaplnia veľmi rýchlo a budú podnikateľom poskytovať oveľa účinnejšiu formu možnosti ako sa vyhnúť špekulantom cestou "prirodzenej" diskvalifikácie.

Ad spoločnosť v kríze: Hroziaci úpadok je viazaný iba na existenciu predlženia, čo je z hľadiska foriem úpadku tá oveľa oveľa menej nebezpečná forma oproti platobnej neschopnosti. Navyše tá definícia v podstate automaticky "vženie" všetky s.r.o. s nízkym základným imaním do krízového režimu, resp. do porušovania zákona... Takže 1EUR s.r.o. áno, ale vlastne nie. To je načo dobré?

Ad osobitné povinnosti štatutárov pri situácii "spoločnosti v kríze", tu ide vskutku o legislatívnu perlu:

§ 67b
Osobitné povinnosti štatutárnych orgánov
Štatutárny orgán spoločnosti, ktorý zistil alebo musel (sic!) zistiť, že spoločnosť je v kríze, je povinný
a) v súlade s požiadavkami potrebnej starostlivosti (to je čo?) urobiť všetko, čo by v obdobnej situácii vynaložila iná rozumne starostlivá osoba (?) v obdobnom postavení; najmä bez zbytočného odkladu zvolať najvyšší orgán spoločnosti, vypracovať návrh vhodných a primeraných opatrení na prekonanie krízy a predložiť ho na rokovanie tohto orgánu,

b) počas krízy sústavne sledovať vývoj finančnej situácie spoločnosti a vždy ku koncu kalendárneho mesiaca vyhotoviť mimoriadnu účtovnú závierku (sic! - to isto pomôže, najmä z hľadiska cash flow).

Dobré je že tu nie je žiadna sankcia - zrejme ide o nekonečne menej závažné porušenia ako to neuvedenie výšky ZI...

A plížívá cesta k vysnenému nemeckému ideálu:

9. V § 105 ods. 3 sa na konci pripája táto veta: „Ak ide o spoločnosť povinnú uvádzať základné imanie (do 25T EUR!!!), môže mať najviac troch spoločníkov.“.

Prečo????

Aby náhodou spoločník nemohol poskytnúť výhodný úver, alebo napr. dodávať tovar s odloženou lehotou splatnosti - otázne je čo sa stane, ak tento zákaz spoločník poruší a poskytne niečo výhodne...:

15. V § 121 odsek 2 znie:

„(2) Spoločník môže so súhlasom valného zhromaždenia poskytnúť spoločnosti úver alebo obdobné plnenie, ktoré mu hospodársky zodpovedá, aj keď tak neurčuje spoločenská zmluva, ak ho poskytne za podmienok obvyklých v bežnom obchodnom styku. Takéto plnenie nemožno poskytnúť finančnými prostriedkami v hotovosti.“.

Ad konkurz:

3. V § 11 ods. 2 sa na konci pripájajú tieto vety: „Platí, že pre prípad porušenia povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas sa medzi spoločnosťou s ručením obmedzeným alebo akciovou spoločnosťou a osobou povinnou podať návrh na vyhlásenie konkurzu v ich mene, dojednala zmluvná pokuta vo výške rovnakej ako je najnižšia hodnota základného imania pre akciovú spoločnosť. Vzniku tohto nároku nebráni, ak je dlžník právnym nástupcom spoločnosti, ktorá bola zrušená bez likvidácie.“.

Prečo neriešime návrat k plnej a prezumovanej zodpovednosti štatutárov za škodu?

Ad reštrukturalizácia a priznanie hlasovacích práv popretému veriteľovi:

(1) Správca na podnet popretého veriteľa bez zbytočného odkladu predloží súdu prihlášku
a) pohľadávky priznanej rozhodnutím alebo iným podkladom, na základe ktorého by inak bolo možné nariadiť výkon rozhodnutia, alebo vykonať exekúciu,
b) pohľadávky, v ktorej bolo uplatnené zabezpečovacie právo registrované v registri záložných práv, registrované v osobitnom registri, alebo zapísané v katastri nehnuteľnosti.
(2) Spolu s prihláškou správca predloží súdu listiny, ktoré predložil prihlasujúci veriteľ, uvedie zároveň svoje stanovisko, či pohľadávka je a v akom rozsahu evidovaná v účtovníctve, či je a v akom rozsahu a z akého dôvodu namietaná dlžníkom alebo inými osobami.

Toto sa nedá vykladať inak, ako legalizácia popierania platných exekučných titulov...

Keďže MPK sa dnes len začalo, veľmi by som uvítal čo najbohatšiu diskusiu k tomuto návrhu, keďže ide o zásadné zmeny v zásadnom kódexe. Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale cítim veľmi veľmi silný nedostatok kontaktu s praxou a veľmi silné dogmatické zmýšľanie fixované na ideu účinnej ochrany základným imaním. Podľa mňa je jedinou cestou skutočne precízna úprava zodpovednosti a nie hranie sa na divadlo o základnom imaní.

Ďakujem za akékoľvek komentáre a postrehy.

Nerozumiem Vašej kritike navrhovaného znenia § 125 ZKR. V čom vidíte „nedostatok kontaktu s praxou“ a „legalizáciu popierania platných exekučných titulov“?! Vidím to úplne opačne. Naopak, takto koncipovaná právna úprava reaguje na súčasnú prax a bude zabraňovať súčasnej praxi popierania pohľadávok priznaných exekučnými titulmi v reštrukturalizácii. Vo svojej citácii ste z neznámeho dôvodu neuviedli odsek 3 novelizovaného ustanovenia § 125: „Súd na základe predložených listín bez zbytočného odkladu rozhodne, či a v akom rozsahu veriteľovi prizná hlasovacie práva a ďalšie práva spojené s popretou pohľadávkou“. Dnešná prax je taká, že na vyradenie najväčších s reštrukturalizáciou nesúhlasiacich veriteľov, sú ich pohľadávky účelovo popierané, pričom v reštrukturalizačnej úprave absentuje úprava mechanizmu priznania hlasovacích práv popretému veriteľovi pre konkurzné pomery zakotvená v ustanovení § 32 ods.20 ZKR. Navrhovaná úprava podľa môjho názoru tento problém, ktorý priniesla prax, rieši v súlade s princípom právnej istoty, keď je nemysliteľné, aby v reštrukturalizačnom konaní boli účelovo popierané pohľadávky priznané súdnym rozhodnutím (je jasné, že aj tie za istých okolností môžu byť popreté oprávnene – napr. ak pohľadávka priznaná exekučným titulom medzičasom zanikla splnením alebo započítaním). Novelizované znenie podľa môjho názoru zásadným spôsobom eliminuje účelové a špekulatívne popretia pohľadávok v reštrukturalizácii a v tej súvislosti zníži aj počet incidenčných sporov.

... ten chudák konateľ bude podľa § 3a ods. 3 naozaj ručiť za celú výšku daného záväzku (teda nie len do výšky 25 000)? Prečo? Ak zákonodarca vychádza z toho, že spoločnosť so základným imaním 25 000 je už "bezpečná", ale spoločnosť s nižším ZI nie, prečo ten konateľ má ručiť v celej výške? A vôbec, prečo by mal za takéto drobné administratívne pochybenie, ktoré nemá žiadne následky vlastne ručiť?

A ešte k § 13a - aké súdne konanie to má byť? Chápem, že rozhodnutie o vylúčení môže byť trestného charakteru (navrhovaný § 61 ods. 10 TZ) alebo v civilnom konaní (navrhovaný § 74a ods. 5 ZKR). Ako to bude fungovať z hľadiska práv podľa čl. 6 Dohovoru?

Mrzí ma neskoršia reakcia, súvisiaca s nástupom na dovolenku a problém s pripojením.
Vážený pán kolega, na jednej strane je jasné, že obaja vnímame ako zásadný rovnaký problém („na vyradenie najväčších s reštrukturalizáciou nesúhlasiacich veriteľov, sú ich pohľadávky účelovo popierané“ (pozn. RP: nielen najväčších)), na druhej strane priznávam, že moje hodnotenie bolo „skratkou“ a javí sa byť v tejto podobe príliš príkre. Prosím berte aj text nižšie ako skutočnú snahu hľadať naozaj účinné riešenia.
Pokúsim sa vysvetliť, prečo svoje hodnotenie považujem za správne a novelu za vyslovene nepostačujúcu a v navrhovanej podobe dokonca škodlivú - vzhľadom na celkové nastavenie motivácií a využívania reštrukturalizácie ako inštitútu v dnešnej podobe. Jej výsledkom totiž nebude „kauzálna liečba“ deformácie prostredníctvom zvýšenia zodpovednosti a nastavenia konzervatívnych pravidiel reštrukturalizačných správcov, ktorí sú z hospodárskeho hľadiska (na rozdiel od konkurzu) agentmi dlžníka a tak sa aj celkom prirodzene správajú. Výsledkom (v súbehu s mimoriadne liberálnou úpravou a kritériami, pri ktorých môže byť pohľadávka popretá) je masívne a doslova nekontrolované popieranie, ktoré sa síce s vážnymi dôsledkami pre štát (daňové úrady, SocPoist), ale stále iba čiastočne týka aj popierania pohľadávok, ktoré sú podložené vykonateľnými rozhodnutiami. Tým nechcem povedať, že problém popierania exekučných titulov nemá byť riešený, ale naopak to, že riešené má byť nekontrolované popieranie ako celok a tu novela neponúka nič. Naopak, z psychologického hľadiska správcom hovorí, že popierať môžu (a budú) rovnako ako doposiaľ a maximálnym rizikom s tým spojeným je, že v úzkom okruhu prípadov popretia v najhoršom prípade súd prizná veriteľovi hlasovacie práva (čo však neznamená, ako píšete, že sa zníži počet incidenčných sporov, pretože aj po priznaní hlasovacích práv bude musieť incidenčné konanie prebehnúť). Namiesto toho, aby zákonodarca hľadal spôsob, ako tlačiť na reštrukturalizačných správcov (ktorí sú platení za svoju činnosť dlžníkom), aby sa správali konzervatívne, keďže reštrukturalizácia je iba možnosť riešenia (hroziaceho) úpadku, ktorá nesmie poškodiť existujúcich veriteľov a nie finálna nevyhnutnosť (konkurz), rieši nie príčinu, ale určitý výsek dôsledku (ako oprávnene rozhorčene píšete: „je nemysliteľné, aby v reštrukturalizačnom konaní boli účelovo popierané pohľadávky priznané súdnym rozhodnutím“), a aj to len prehodením zodpovednosti na súdy. Z môjho pohľadu je rovnako nemysliteľné, aby vôbec masívne dochádzalo k popieraniu legitímnych a odôvodnených pohľadávok ako sa to dnes v mimoriadne závažnom rozsahu deje – pohľadávky opierajúce sa o vykonateľné rozhodnutia sú iba špičkou ľadovca (aj keď pre štát určite najpálčivejšou) – uvidíme čoskoro v priamom prenose, ako bude prebiehať popieranie v prípade Doprastav. Keď už si berieme za vzor Nemecko, úprimne sa spýtajme sami seba, či by tam k tomuto mohlo dôjsť a prečo súdy reštrukturalizačné plány, ktorým predchádza masívne účelové popieranie schvaľujú a či je toto naozaj riešenie.
Takže problémom je „účelové popieranie“, ktorého výsledkom je, že reštrukturalizácie v praxi skutočne „zdegenerovali“ a dnes bývajú bežne využívané nielen za účelom riešenia zlej hospodárskej situácie, ale už sme videli aj reštrukturalizácie, kde jediným dôvodom bola blížiaca sa právoplatnosť rozhodnutia súdu o veľkej pohľadávke veriteľa a reštrukturalizácia bola pohodlným spôsobom, ako sa veriteľa (ktorý sa o svoju pohľadávku súdi viac rokov) zbaviť.
Základným problémom dnešnej úpravy je v prvom rade samotné znenie § 124 ods. 1 (RP): „(1) Každú prihlásenú pohľadávku správca s odbornou starostlivosťou porovná s účtovnou a inou dokumentáciou dlžníka a so zoznamom záväzkov dlžníka; správca pritom prihliadne aj na vyjadrenia dlžníka a iných osôb (pozn. RP: v praxi najmä právni zástupcovia dlžníka, ktorí samozrejme potvrdia, že ide o úplne zjavne spornú pohľadávku) a vykoná aj vlastné šetrenie. Ak správca pri skúmaní pohľadávky zistí, že prihlásená pohľadávka je čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva sporná, je povinný (!!!) prihlásenú pohľadávku v spornom rozsahu poprieť.
Pojem „sporná“ sa dá vyložiť veľmi voľne (už keď dlžník, ktorý správcu platí tvrdí, že je sporná, tak je možné hovoriť o spornosti, či nie?) a mnoho advokátov už zažilo „belasé a smutné oči“ správcu, ktorý vysvetľoval, že pohľadávku nenašiel v účtovníctve alebo že právnik dlžníka tvrdí, že je sporná a správca tak, ak chce zachovať odbornú starostlivosť, je povinný poprieť... Dokonca som už zažil aj odvolávanie sa na potenciálnu možnosť výhrady „ordre public“ ohľadom vykonateľnosti pohľadávky opierajúcej sa o vykonateľný rozsudok druhostupňového nemeckého súdu.
Reštrukturalizácia sa tak stala síce pomerne drahým, ale v podstate „nepriestrelným“ spôsobom ako sa poverením bezškrupulózneho správcu zbaviť nepohodlných alebo významných veriteľov. Žiaľ, a to je celkom otvorená kritika, tento spôsob riešenia problémov v poslednej dobe celkom významne podporujú („komoditizujú“) aj banky, za podmienky, že dostanú vždy 100% - je to smutné zlyhanie, ktoré je prejavom toho, že tento systém nefunguje.
Nerozumiem ani tomu, prečo reštrukturalizácia ako taká musí viesť k akcelerácii všetkých sporov dlžníka a ich presmerovanie do incidenčných konaní, kde už však v prípade „správne“ nastavenej „popieracej matematiky“ a schválenia plánu o nič nepôjde – dlžník predsa v prípade schválenia plánu nekončí so svojou činnosťou a nevidím dôvod, aby sa už prebiehajúce konania nedokončili a podľa plánu sa plnilo podľa výsledku sporu vo výške pre danú skupinu. Dnešná úprava v podstate ponúka dlžníkovi pohodlnú možnosť ako ukončiť nepriaznivo sa vyvíjajúce spory a na základe popretia správcom (čo sa stane vždy!!!) veriteľom ukázať vztýčený prst.
Výsledkom je, že reštrukturalizácia už dávno nie je prijateľnou dohodou s veriteľmi, ale de facto ničím iným ako dohodou dlžníka iba s tými veriteľmi, ktorých dlžník považuje za nesporných – či už preto lebo musí (banky) alebo preto, že ich potrebuje na schválenie plánu. Iba hlupák by v prípade, ak je ešte o čo hrať volil konkurz, navyše ak už porušil povinnosť podať návrh včas.
Návrh novelizácie § 125 (ako celku, pričom citovaný ods. 3 na tom nič nemení) tento model nijako „nenabúrava“. Ide iba o riešenie úzkeho výseku „účelových popieraní“ (tam kde je vykonateľné rozhodnutie, resp. kde veriteľovi svedčí zápis v registri záložných práv) a to navyše spôsobom, ktorý presúva zodpovednosť na súdy. Posolstvo novely pre správcov je, že môžu veselo a bez hrozby akejkoľvek sankcie popierať ako len chcú a naďalej pri popieraní používať „reštrukturalizačnú“ matematiku na zabezpečenie dostatku hlasov pre schválenie plánu, v najhoršom prípade súd práva prizná. V praxi sa určite vyvinie
Z týchto dôvodov nesúhlasím s Vašimi závermi, že novela:
(i) „zásadným spôsobom eliminuje účelové a špekulatívne popretia pohľadávok v reštrukturalizácii“: to jednoducho nie je pravda – štát sa novelou primárne „postaral“ o svoje pohľadávky – Sociálnu poisťovňu a daňové pohľadávky, ale vôbec nerieši účelové popieranie väčšiny iných veriteľov, a to ani takých, u ktorých by žiadny rozumný človek popretie neočakával;
(ii) zníži počet incidenčných sporov. Áno, ale iba tam, kde dlžníci prispôsobia svoje správanie a pokúsia sa tieto pohľadávky vyrovnať – určite však budú existovať aj situácie, kde to správca „riskne“ (jemu nič nehrozí) - najmä v prípadoch kde dlžník nebude mať možnosť pohľadávky zabezpečené vykonateľným rozhodnutím vyplatiť – a výsledkom môže byť okrem súdneho rozhodovania o priznaní hlasov aj následné incidenčné konanie.
Na tomto mieste iba zopár námetov (stačilo by prijať niektoré), ktoré by mohli pomôcť – treba mať stále na pamäti, že reštrukturalizácia je niečo, čo samo osebe ide v ústrety dlžníkovi a správca bude vždy (na rozdiel od konkurzu) – a nezatvárajme pred tým oči – obhajovať a chrániť záujmy dlžníka, takže podľa toho by mala byť nastavená aj základná úprava popierania pohľadávok, tak aby sa zúžil priestor na účelové popieranie a správcovia boli nútení pristupovať k popieraniu konzervatívne:
-podstatne zvýšená požiadavka na „hranicu“ spornosti a možnosť poprieť iba v prípade, ak sa pri zohľadnení všetkých okolností dá predpokladať, že v prípade incidenčného konania veriteľ nebude úspešný – povinnosť odôvodniť popretie objektívnymi skutočnosťami (nad rámec vyjadrení dlžníka a jeho poradcov) a najmä zodpovednosť správcov za zjavne neopodstatnené („účelové“) popretia, nastavená napr. ako určité min. percento uspokojenia (lebo v súčasnosti žiadny veriteľ nie je z dôvodu informačnej asymetrie v stave preukázať kauzálny nexus a výšku škody) – neakceptujem argument, že správcovia nie sú sudcovia a nesmú prejudikovať výsledok sporu – v súčasnosti práve tým, že poprú v podstate vynášajú „finálny“ ortieľ nad častokrát oprávnenými pohľadávkami, takže tento argument je aj s ohľadom na dobrovoľnosť reštrukturalizácie tak pre správcu ako aj pre dlžníka falošný;
- priznanie hlasovacích práv napriek popretiu ako „default“ a odopretie hlasovacích práv správcom bude stále možné v odôvodnených prípadoch účelových prihlášok; súd by na základe spoplatneného návrhu popretého veriteľa mohol v takom prípade rozhodnúť o priznaní hlasovacích práv;
- zohľadnenie, že reštrukturalizácia je v samotnej podstate odlišná od konkurzu (v zmysle finálnosti a toho, že to je akási možnosť daná dlžníkovi a nesmie ísť na úkor veriteľov) a preto by som vôbec nebol proti tomu, aby sa pri skutočne sporných pohľadávkach veriteľom priznali hlasy aj v prípade, ak všetci vnímajú ich pohľadávku ako spornú (napr. sa vedie súdny spor), ale plán bude v ich prípade podmienený dokončením a úspechom v prebiehajúcom spore
Argument, že uvedené môže viesť k účelovému prihlasovaniu pohľadávok v reštrukturalizácii je legitímny a treba mu venovať pozornosť – treba však stále myslieť na motivácie: ide o dobrovoľný postup, ktorý môže dlžník vždy konvertovať na konkurz – z hľadiska motivácie je tiež otázne čo by veritelia (ak sa im nastavia určité prekážky) mohli získať: „nafúknutá“ pohľadávka do reštrukturalizácie môže nanajvýš spôsobiť preklopenie do konkurzu, kde sa neprejudikuje jej oprávnenosť a miera uspokojenia sa tým nezvýši. Naopak, dlžník má všetku motiváciu na svete v reštrukturalizácii poprieť všetko, najmä ak sa reštrukturalizáciou chce vyhnúť nie úpadku, ale nepriaznivým výsledkom už bežiacich sporov, prípadne zodpovednosti za nesplnenie povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu (potrebuje schváliť plán).
Problém nového § 125 ZoKR je teda pre mňa podobný ako problém celej novely – správne identifikovaný problém, ale iba čiastočné riešenie prejavov bez skutočného kauzálneho riešenia.Palec hore za snahu, ale skutočne by to chcelo výraznejšie zásahy (to isté platí o zodpovednosti štatutárov, ktorá bola v záujme ochrany ZI utlačená v celej novele do výrazne menšej roly ako by si zaslúžila).

Otvorili ste v pomerne dlhom texte niekoľko problémov slovenských reštrukturalizácií. Vo veľkej časti argumentácie sa zhodneme (problém, že správca nie je z povahy veci nezávislým, lebo je platený dlžníkom; veľmi voľný výklad spornosti pohľadávok atď.), no aj tak nesúhlasíte s mojimi závermi. Takže skúsme, ako hovorí vo svojich prednáškach jedna z autorít konkurzného práva z NS ČR, vysvetliť, ako som dospel k mojim záverom ešte lapidárnejšie a to so zohľadnením aj Vami naznačených psychologických aspektov rozhodovania popierajúcich subjektov: Ak doterajší zákonný stav je taký, že pre reštrukturalizačné pomery nemá ZKR korekčný mechanizmus dôsledkov účelového popretia v podobe straty hlasovacích práv popretého veriteľa v podobe možnosti súdu tento negatívny dôsledok korigovať priznaním hlasovacích práv, tak ak novela túto možnosť v § 125 ods.3 ZKR zavádza, je to jednoznačne nie „legalizácia popierania platných exekučných titulov“, ale posun vpred vedený snahou eliminovať aspoň čiastočne takéto účelové popretia. Ak popierajúci subjekt bude vedieť, že cieľ, ktorý sleduje účelovým popretím, nedosiahne, lebo dôsledok jeho účelového popretia bude korigovaný rozhodnutím súdu podľa § 125 ods.3 ZKR, nebude mať vôbec dôvod k účelovému popretiu. Je vecou súdov, aby v svojej rozhodovacej činnosti pri následnom priznávaní hlasovacích práv popretých veriteľov identifikovali, kedy ide o účelové popretie. Už dnes to konkurzné súdy pri aplikácii § 32 ods.20 ZKR v konkurzných pomeroch robia a priznávajú hlasovacie práva pri účelových popretiach, dokonca aj pri súčasnom popretí pohľadávky správcom a iným veriteľom (viď napr. uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 333/12 z 1.8.2012). Ak nebude popretá pohľadávka, nemôže vzniknúť ani incidenčný spor. Preto mi záver, že nová úprava bude zásadne riešiť účelové popretia a zníži počet incidenčných sporov, pripadá logická. Opravte ma, ak má moja úvaha logickú chybu, s pokorou sa budem za chybu kajať.

Len krátko k Vami naznačeným námetom na riešenia účelového popierania: je zrejmé, že popieranie ako také zakázať nemôžeme. Stav nemožnosti popierania prihlásených pohľadávok veriteľmi navzájom označil ako neústavný Ústavný súd ČR v rozhodnutí Pl. ÚS 14/10 z 1.7.2010. Nerozumiem návrhu, aby priznanie hlasovacích práv bolo default ako dôsledok popretia a len v odôvodnených prípadoch účelových prihlášok by malo viesť k strate hlasovacích práv. Nijako by to správcu nebrzdilo v účelových popretiach – jednoducho by veriteľovi, ktoré ho chce odstaviť od rozhodovania v reštrukturalizácii, okrem popretia pohľadávky ešte nejakým úkonom (akým?) odňal hlasovacie práva. Čo znamená formulácia „zvýšená požiadavka na hranicu spornosti“?

Naopak súhlasím s názorom, že niet dôvodu, aby sa všetky spory začaté pred reštrukturalizáciou(ale aj pred konkurzom) preklápali do incidenčných sporov. Riešenie, že spory o pohľadávky, ktoré začali pred konkurzom sa nepreklápali do incidenčných konaní ani v prípade popretia pohľadávok v nich uplatnených, ale pokračovali za účasti popierajúcich veriteľov, poznal už napr. § 8 ods.3 z.č.64/1931 Sb., kterým se vydávají řády konkursní, vyrovnací a odpůrčí.