rss
(Ne)prípustnosť odvolania a preddavok na trovy konania
Pavol Szabo, 01. 06. 2014 v 23:40
Lexforum čítam už nejakú dobu a aj keď sa pri niektorých témach v konečnom dôsledku nedospelo k jednoznačnému záveru (aj z tohto dôvodu je právo veľmi lákavá disciplína), donúti to aspoň ostatných čitateľov zamyslieť sa nad viacerými alternatívami.
Predpokladám, že mnohí sa už stretli s preddavkom na trovy konania podľa § 141a OSP, ktorý nám priniesla novela OSP č. 388/2011 Z.z.
ÚS SR svojimi rozhodnutiami už § 141a OSP určitým spôsobom okresal (napríklad I. ÚS 112/2012-30 a I. ÚS 207/2012-27), i keď aj pod náporom ústavných sťažnosti predmetné ustanovenie nikdy neidentifikoval ako protiústavné.
Tŕňom v oku momentálne však nie je ustanovenie § 141a OSP ako také, ale ustanovenie § 202 ods. 3 písm. q) OSP, ktorý určuje podmienky (ne)prípustnosti odvolania k uzneseniu súdu vzťahujúceho sa k § 141a OSP.
Bez zbytočných omáčok prejdem priamo k veci. Znenie § 202 ods. 3 písm. q) OSP možno vyložiť rôzne, a teda v zmysle predmetného ustanovenia nie je ex lege prípustné odvolanie voči uzneseniu, ktorým sa:
- uložila povinnosť zložiť preddavok ako aj voči uzneseniu, ktorým sa neuložila povinnosť zložiť preddavok (bol zamietnutý návrh odporcu podľa § 141a OSP);
- uložila iba povinnosť zložiť preddavok.
„Logickým a gramatickým výkladom znenia citovaného ustanovenia (...„ktorým sa rozhodlo o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa § 141a“) možno podľa názoru dovolacieho súdu dospieť k jedinému záveru, že odvolanie nie je prípustné len proti takému uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým „uložil“ povinnosť zložiť preddavok (podľa § 141a O. s. p.). Preto proti uzneseniu s opačným záverom t. j. neuložení takejto povinnosti nie je odvolanie vylúčené a možno ho teda podrobiť prieskumu v odvolacom konaní. V danej veci uznesením prvostupňového súdu povinnosť zložiť preddavok uložená nebola, ale návrh (na uloženie takejto povinnosti) bol naopak zamietnutý, preto správne odvolací súd výkladom a contrario vychádzal z prípustnosti odvolania (konštatoval ju správne aj súd prvého stupňa v poučení svojho uznesenia) a rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal aj z hľadiska jeho vecnej správnosti.“
V uznesení ústavnoprávneho výboru NR SR zo 4. októbra 2011 je odôvodnenie k § 141a OSP ako aj k § 202 ods. 3 písm. q) OSP úplné identické a relevantné primárne k § 141a OSP:
„V sporoch, v ktorých je uplatňovaná vyššia peňažná suma je strana vystupujúca ako odporca často v situácii, že je voči nej uplatňovaný návrh, ktorý sa javí ako šikanózny. Odporca platí trovy konania (napr. odmena advokáta) zo sumy, ktorá je voči nemu uplatňovaná s rizikom, že ak bude v bránení práva úspešný, navrhovateľ jej trovy nenahradí, keďže ešte počas konania podľa vývoja konania napr. postúpi pohľadávku na inú osobu, u ktorej nie je zabezpečená vymožiteľnosť tejto pohľadávky. Navrhovaný inštitút preddavkov na trovy konania má za cieľ eliminovať tieto šikanózne návrhy v čo najväčšej miere.“
Vo vzťahu k § 202 ods. 3 písm. q) OSP sa nebudem uchyľovať k „utopistickému“ vykladaniu vôle legislatívcov, nakoľko ich zámer možno predovšetkým vyvodiť z dôvodovej správy, ak nie sú dostupné iné relevantné zdroje.
Jazykový výklad?:
Po prvotnom a po opakovanom prečítaní znenia § 202 ods. 3 písm. q) OSP mi z jazykového výkladu vyplynulo, že z určitého lexikálneho hľadiska predmetné ustanovenie kladie dôraz na to, že sa „rozhodlo o povinnosti“. Súd teda rozhoduje o samotnej povinnosti, či má byť zložený alebo nemá byť zložený preddavok na trovy konania podľa § 141a OSP.
Ak by diskutované ustanovenie znelo „sa uložila povinnosť zložiť preddavok na trovy konania podľa § 141a“ (lexikálny dôraz by sa vzťahoval na slovo „sa uložila“), bez akýchkoľvek pochýb by v tomto prípade platil druhý variant.
Potenciálne aj samotné citované uznesenie NS SR argumentačne nepriamo inklinuje k zneniu, ktoré by malo byť v OSP obsiahnuté, aby bolo možné sa s určitosťou prikloniť v prospech druhého variantu: „odvolanie nie je prípustné len proti takému uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým „uložil“ povinnosť zložiť preddavok.“ NS SR sám ponechal pôvodnú časť (význam) vety z OSP „povinnosť zložiť preddavok“ avšak doplnil pred vetu slovo „uložil“. Práve pridaním slova „uložil“ sa podľa môjho názoru zásadne mení význam vety a odchyľuje sa tým výklad z prvého variantu na variant druhý.
Logický, teleologický a axiologický výklad?:
Predkladám na diskusiu, či druhý variant v rámci logického, teleologického a axiologického výkladu, má svoje rácio.
Výkladom ustanovenia § 202 ods. 3 písm. q) OSP a contrario by som podľa môjho názoru primárne dostal odpoveď na to, kedy sa § 202 ods. 3 písm. q) OSP uplatňuje/neuplatňuje. Určitou negáciou znenia by sme dospeli k zneniu, že „sa nerozhodlo o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa § 141a.“ A contrario prístupom by som týmto ustanovenie vsunul do stavu, že ak súd nerozhodne o predmetnej povinnosti, teda súd vôbec neaplikuje § 141a OSP, logicky sa § 202 ods. 3 písm. q) OSP na daný prípad nevzťahuje.
Vhodné je aj porovnať diskutované ustanovenie so znením § 202 ods. 3 písm. f) OSP, v ktorom je účel úplne zrejmý (sa pripustila/nepripustila), pričom napríklad podľa písm. k) a m) rovnako ide o rozhodovanie o určitej veci ako v prípade písm. f).
Na základe dôvodovej správy by ustanovenie § 141a OSP malo eliminovať šikanózne návrhy. Z výkladu e ratione legis by mi nebol zrejmý účel ustanovenia § 202 ods. 3 písm. q) OSP a takisto by mi nebolo zrejmé ani to, koho, resp. aký vzťah by malo predmetné ustanovenie vlastne chrániť, ak by sme sa pridržiavali variantu druhého.
Podľa § 141a ods. 1 tretej vety OSP „povinnosť zložiť preddavok na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní.“ Do tejto kategórie spadá väčšina štátnych orgánov.
Vezmime si teda príklad: súkromná osoba žaluje štát, uplatňuje si právo na zaplatenie peňažnej sumy so šesť a viac cifernou sumou a predmetná súkromná osoba nie je oslobodená od súdnych poplatkov podľa § 138 OSP. Ak odporca podá návrh v zmysle § 141a OSP, podmienky § 141a OSP sú týmto splnené, avšak odporca ako štátny orgán nebude predmetný preddavok povinný zložiť. Vychádzajme z premisy, že z vecného posúdenia argumentov a z hľadiska dôkazov, si navrhovateľ uplatňuje svoj nárok dôvodne, teda očividne nejde o návrh šikanózny.
Najmä pri sporoch vedených proti štátnym orgánom (aj pri zastupovaní štátu) sa mi druhý variant javí z hľadiska procesnej obrany značne nevyvážený, nakoľko podľa druhého variantu iba jeden z účastníkov – odporca, má možnosť sa voči uzneseniu (ktorým sa jeho návrhu nevyhovelo) brániť, pritom sám odporca ako štátny orgán nikdy nebude povinný preddavok na trovy konania zložiť. Na druhej strane, ak súd uznesením uloží navrhovateľovi povinnosť, aby preddavok zložil, druhý variant nepriznáva navrhovateľovi možnosť sa voči takémuto uzneseniu pred odvolacím súdom brániť.
V prípade preddavkov na trovy konania zväčša nejde o zanedbateľné položky. Rovnosť sporových strán by mala byť zachovaná tým, že by nemal byť opravný prostriedok voči uzneseniu o § 141a OSP pripustený vôbec alebo by malo byť umožnené podať odvolanie obom stranám sporu. Uplatnením druhého variantu (napríklad v sporoch proti štátu) môže práve ustanovenie § 141a OSP zosobňovať jeden zo šikanóznych prostriedkov, akým má paradoxne (podľa argumentácie dôvodovej správy) predmetné ustanovenie zabrániť.
K nadväznosti k diskutovanému ešte vyvstáva otázka uplatnenia poslednej vety ustanovenia § 141a ods. 1 OSP, teda ak „odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil“ je súd povinný konanie zastaviť. Je možné túto vetu aplikovať na odporcu, ktorý je štátnym orgánom, teda ide o odporcu, ktorý nie je preddavok na trovy konania zložiť, pretože jeho majetkové pomery nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní? Pri tejto vete sa takisto názory rozchádzajú…
Zaujímal by ma váš názor. Ten môj je subjektívne ovplyvnený rôznymi okolnosťami, preto ocením akékoľvek pripomienky od iných právnikov.
Názory k článku (Ne)prípustnosť odvolania a preddavok na trovy konania:
vojtechkesz@gmail.com, 02. 06. 2014 v 16:30 - § 141a OSP
Pavol Szabo, 02. 06. 2014 v 19:16 - Pavol Szabo
Milan Hlušák, 03. 06. 2014 v 17:26 - Neľahká úloha!
Keďže ale najvyšším súdom nie som, dovolím si oponovať. Podľa mňa totiž treba striktnosť poslať kade ľahšie a radšej vychádzať z "bežného jazyka" a z kontextu. Vezmime si príklad: Dostal som pozvanie na dovolenku do Chorvátska; teraz sa rozhodujem či ísť alebo nie (=kontext). Ak vám potom poviem, že už som o dovolenke rozhodol, nik by asi nepredpokladal, že toto moje rozhodnutie automaticky znamená prijatie pozvania. Práve naopak, v bežnej komunikácii by nám asi všetkým bolo jasné, že rozhodnutie o dovolenke môže znamenať práve tak prijatie pozvania, ako aj jeho odmietnutie. Rovnaká situácia je aj pri §202(3)(q) O.s.p. Kontextom je, že súd buď návrhu vyhovie a povinnosť uloží alebo návrh zamietne. Podľa bežného jazyka by potom rozhodovanie o povinnosti malo zahŕňať aj uznesenie o zamietnutí návrhu.
Podporiť to možno aj intertextuálnym výkladom. Z iných písmen §202(3) O.s.p., ktoré používajú pojem rozhodnúť v spojitosti s konaním o určitom návrhu účastníka, vyplýva, že odvolanie nie je prípustné ani proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu ani proti rozhodnutiu, ktorým sa návrhu vyhovelo. Dobrým príkladom je písmeno (g), ktoré hovorí o rozhodovaní o svedočnom. Hoci sa mi narýchlo nepodarilo nájsť slovenský judikát, z nálezu ÚS ČR I.ÚS 586/05 mi vyplýva (aj keď nie celkom adresne), že odvolanie nie je prípustné ani proti rozhodnutiu o priznaní ani proti rozhodnutiu o nepriznaní. Navyše všade tam, kde zákonodarca chcel vylúčiť odvolanie len proti jednému z niekoľkým možných spôsobov rozhodnutia, urobil tak celkom jasne prostredníctvom spojení „úplne vyhovel“, “zamietol“, „vyhovel“ či „poveril“. Je síce pravda, že náš zákonodarca nie je vždy dôsledný, no o to viac by pri jednotnej aplikácií výkladových pravidiel mali byť dôsledné súdy. Možno tak zákonodarcu donútia byť jednoznačnejším.
Pokiaľ ide o súdmi spomenuté výklady (a contrario, jazykový, logický, e ratione legis), bohužiaľ z rozhodnutia mi nie je celkom jasné, ako boli tieto aplikované (napr. prečo je práve záver zaujatý súdom logický a opačný nelogický?). Čo sa týka e ratione legis, ani ten podľa mňa nie je celkom jednoznačný. Je asi jasné, že zákonodarca vo všeobecnosti chcel zaviesť preddavky, aby zamedzil šikanóznym konaniam. Už také jasné ale nie je, či jeho zámerom bolo aj umožniť odvolať sa tam, kde povinnosť zložiť preddavky uložená nebola. Možno jeho zámerom bolo len povedať, že ak sa povinnosť uložila, odvolanie nie je prípustné. Možno sa otázkou odvolania v opačnom prípade vôbec nezaoberal. Ako raz niekto povedal—najlepším prejavom legislatívneho zámeru je text normy. A ako som uviedol vyššie, podľa mňa text písmena (q) skôr svedčí o zámere opačnom, ako ho interpretovali súdy. Žiadny zásadný ústavnoprávny princíp či „policy“ preferenciu, ktorá by ma presvedčila o opaku, som takto narýchlo zatiaľ nenašiel.
vojtechkesz@gmail.com, 16. 06. 2014 v 15:09 - § 141a OSP
Pavol Szabo, 21. 06. 2014 v 10:50 - Pavol Szabo
Veľmi by ma však zaujímal ako by to posúdil ESĽP... takisto aké by boli verdikty ÚS a ESĽP, keby sťažnosť smerovala už proti uzneseniu, ktorým sa zastavuje konania z dôvodu nezloženia preddavku navrhovateľom - práve z hľadiska zásady proporcionality, kde by súd pomocou § 141a OSP nadradil záujmy "byť uspokojený z preddavku v prípady výhry" nad primárnou charakterom súdneho konania, t.j. meritórne rozhodnúť o spore. Zdá sa, že trovy sú dôležitejšie ako rozhodnutie o merite sporu.
Ako som spomenul v článku vyššie, je z hľadiska výkladu otázne, či v spore proti štátu vôbec súd môže konanie zastaviť z dôvodu neuhradenia preddavku navrhovateľom.
Pavol Szabo, 21. 06. 2014 v 12:36 - som však zvedavý
vojtechkesz@gmail.com, 13. 12. 2014 v 11:24 - § 141a OSP
Pavol Szabo, 29. 01. 2015 v 09:22 - @vojtechkesz
Parlamentná väčšina však nenechala na seba dlho čakať a zákonom 335/2014 s účinnosťou od 1.1.2015 novelizovala poslednú vetu § 141a ods. 1 OSP, tak aby im to "sedelo"...
Pavol Szabo, 03. 02. 2015 v 10:57 - @Milan Hlušák
Bohužiaľ oba návrhy na začatie konania o súlade právnych predpisov RVP 13915/2014 a 13347/2014 boli podľa informácie z ústavného súdu odložené a odmietnuté. Škoda.
Slavomír Máčaj, 11. 03. 2015 v 19:17 - Prípustnosť odvolania
Napriek tomu si myslím, že rozsudok 7 Cdo 107/2012 je správny. Medzičasom pribudli aj rozsudky 3 Cdo 262/2013 a 3 Cdo 403/2013 s tým istým záverom.
Dôvod správnosti by som hľadal skôr v účele zákona a povinnosti ústavne-konformného výkladu.
a) Ústavne-konformný výklad. Myslím si, že princípom súdneho konania je možnosť odvolacieho prieskumu (zásada dvojinštančnosti), aby sa zabránilo svojvoľnému konaniu jedného sudcu. Preto obmedzenia odvolacieho prieskumu sú výnimkou, a treba ich vykladať reštriktívne.
Pokiaľ súd uloží preddavky, navrhovateľ sa síce nemôže odvolať proti uzneseniu o uložení preddavku, ale stále sa môže odvolať proti nadväzujúcemu rozhodnutiu o zastavení konania. Hoci to nie je práve ideálna úprava, navrhovateľ má predsa len zachovanú akú-takú možnosť odvolacieho prieskumu.
Naopak pokiaľ súd neuloží preddavky, nie je už žiadne nadväzujúce rozhodnutie, ktoré by odporca mohol napadnúť. Preto by mal mať možnosť napadnúť samotné uznesenie o neuložení preddavkov.
b)Účel zákona. Je predstaviteľné, že cieľom zákonodarcu mohlo byť vylúčiť duplicitné posudzovanie tých istých otázok - raz pri odvolaní proti preddavkom a druhý krát pri odvolaní proti zastaveniu konania.
Teda zákonodarca chcel odstrániť len duplicitu, ale nechcel celkom vylúčiť odvolací prieskum ako taký. V takom prípade by bolo odvolanie opäť neprípustné len v prípade uloženia preddavkov.
Milan Hlušák, 19. 03. 2015 v 22:15 - @ axarayan
Ak by som to mal celé zhrnúť, tak by som nie celkom dostatočné zdôvodnenie uvedených judikátov podporil nasledovne:
(1) §202(3)(q) OSP zamedzilo odvolanie len proti rozhodnutiu, ktorým sa uložila povinnosť zložiť preddavky, a nie opačne. Odkazuje totiž na §141a OSP, ktorý sa zaoberá len uložením povinnosti, a nie jej neuložením. Preto formulácia „sa rozhodlo o uložení“ je postačujúca: vzhľadom na odkaz na §141a OSP sa viaže len na rozhodnutie, ktorým sa povinnosť preddavkov uložila;
(2) i keby sme pripustili, že je z jazykového hľadiska je možný aj opačný, alternatívny výklad (t. j. že odvolanie nie je prípustné nielen proti rozhodnutiu o uložení povinnosti, ale ani proti rozhodnutiu o jej neuložení), treba ho odmietnuť. Pravda, tomuto opačnému, alternatívnemu výkladu môže nahrávať to, že písm. (q) používa rovnaké slovné spojenie („sa rozhodlo o“) aké sa používa aj v písm. (g), (i), (l) alebo (m), pri ktorých asi niet pochýb, že sa vzťahujú na kladné aj záporné rozhodnutie. No napriek tomu sa treba od neho odkloniť, pretože si to vyžaduje ústavne súladný výklad (III. ÚS 341/07);
(3) ústavne konformný výklad si vyžaduje – aj z pohľadu rovností zbraní odporcu a žalobcu -, aby obaja mali možnosť zvrátiť či už kladné alebo záporné rozhodnutie o preddavkoch. Žalobca tak môže urobiť skrz odvolanie proti prípadnému rozhodnutiu o zastavení konania, odporca tak môže urobiť cez odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým sa povinnosť neuložila. Ak by sme použili vyššie uvedený alternatívny výklad, potom by možnosť zvrátiť rozhodnutie o preddavku mal len žalobca pri odvolaní proti zastaveniu konania; rovnosť zbraní by tak nebola zabezpečená;
(4) ústavne konformný výklad si navyše vyžaduje, aby sa výnimky z práva na odvolanie vykladali reštriktívne. Teda ak je pochybnosť, či právo na odvolanie je alebo nie je, treba sa prikloniť k záveru, že je. Preto musí mať odporca právo odvolať sa voči rozhodnutiu, ktorým nebola povinnosť uložená;
(5) podporne je možné použiť aj argument o účele zákona. Ten však – podľa mňa – nie je možné zo zákona ani z dôvodovej správy, či iných okolností vyvodiť. Môžeme však predpokladať, že „dobrý“ zákonodarca by chcel vylúčiť odvolanie len proti rozhodnutiu, ktorým sa povinnosť uložila, ale nie preto, aby sa žalobcovi odobralo právo zvrátiť toto rozhodnutie, ale preto, aby toto právo nevyužíval duplicitne – najprv odvolaním proti rozhodnutiu, ktorým sa povinnosť uložila, a potom ešte aj odvolaním proti rozhodnutiu o zastavení.
Z uvedeného ale vyplýva, že tak ústavne konformný výklad ako aj výklad podľa účelu si vyžaduje, aby sa žalobca mohol odvolaním proti zastaveniu konania domôcť preskúmania rozhodnutia súdu, ktorým bola povinnosť uložená.
Milan Hlušák, 26. 04. 2015 v 10:57 - Iný názor iného senátu
Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím