Autori:

Nie je to tak dávno, čo sa v slovenských médiách objavili informácie o problémoch Maďarov splácať svoje hypotéky[1]. Pre zopakovanie – celý problém spočíval v tom, že Maďari prefinancovali kúpu svojich nehnuteľností v švajčiarskych frankoch, keďže v časoch pred krízou bol výhodný kurz HUF voči CHF.

Pretože nešťastie nikdy nechodí po horách, kríza v 2008 a 2009 sa dotkla aj Maďarov a zatiaľ čo švajčiarsky frank sa stal útočiskom investorov, maďarský forint sa vydal opačným kurzom. Prirodzeným výsledkom tohto stavu bola neschopnosť Maďarov splácať hypotéky v švajčiarskych frankoch a hľadanie únikových ciest. Netrvalo dlho a celá vec sa dostala prostredníctvom predbežnej otázky pred SDEÚ v konaní vedenom pod číslom C‑26/13.

Vehiklom celej kauzy sa stala smernica 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len “Smernica”) a najmä jej nechvalne známe ustanovenia čl. 4 ods. 2: “Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné.“ Áno, otázka prípustnosti poplatkov za správu a vedenie úverových účtov je späť.

Rád by som v tejto súvislosti upozornil na výborný článok autorov Franka, Veselkovej a Wollfa v Právní rozhledy č. 15-16/2013, str. 515, pod názvom Přípustnost poplatků za správu a vedení úvěrových účtů vedených pro spotřebitele, ktorý, podľa môjho názoru, správne poukazuje na neaplikovateľnosť nemeckého rozhodnutia Spolkového súdneho dvora zo 7. 6. 2011, sp. zn. XI ZR 388/10, ktorým nemecký súd vyslovil neprípustnosť týchto poplatkov.

Je dobré mať argumentáciu týkajúcu sa prípustnosti poplatkov za správu a vedenie úverových účtov na pamäti, pretože predstavuje jeden z hlavných argumentov návrhu generálneho advokáta.

Opis sporu tak, ako ho vo svojom návrhu uviedol generálny advokát Nils Wahl[2]:

“15. Dňa 29. mája 2008 pán Kásler a pani Káslerné Rábai (ďalej len „žalobcovia vo veci samej“) uzavreli s OTP Jelzálogbank Zrt (ďalej len „žalovaná vo veci samej“) zmluvu s názvom „Zmluva o hypotekárnom úvere vyjadrenom v cudzej mene a zabezpečenom záložným právom k nehnuteľnosti“.

16. Podľa bodu I/1 zmluvy žalovaná vo veci samej poskytla žalobcom vo veci samej úver vo výške 14 400 000 HUF s tým, že „výška úveru v cudzej mene sa určí podľa výmenného kurzu pre nákup cudzej meny stanoveného bankou ku dňu poskytnutia finančných prostriedkov“. Podľa bodu I zmluvy žalobcovia vo veci samej vzali na vedomie, že „poskytnuté finančné prostriedky, istina úveru, príslušné úroky a poplatok za spracovanie úveru, ako aj úroky z omeškania a iné náklady sú stanovené v cudzej mene“. Na základe výmenného kurzu pre nákup švajčiarskeho franku, ktorý uplatnila žalovaná vo veci samej pri poskytnutí finančných prostriedkov, výška úveru v HUF predstavovala 94 240,84 CHF. Žalobcovia vo veci samej boli povinní splácať tento úver 25 rokov, v mesačných splátkach, ktoré boli splatné štvrtý deň v mesiaci.

17. Podľa bodu II zmluvy bol tento úver úročený nominálnou úrokovou sadzbou vo výške 5,2 %, čo spolu s poplatkami za spracovanie úveru vo výške 2,04 % predstavovalo ku dňu uzavretia zmluvy ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN) vo výške 7,43 %.

18. Podľa článku III/2 zmluvy „veriteľ určí výšku každej dlžnej splátky v HUF podľa výmenného kurzu pre predaj, ktorý uplatní banka pri predaji [cudzej] meny v deň predchádzajúci dňu splatnosti“.

19. Žalobcovia vo veci samej podali proti žalobkyni vo veci samej žalobu, odvolávajúc sa na nekalú povahu bodu III/2 zmluvy. Uviedli, že táto podmienka tým, že umožňovala banke vypočítať dlžné splátky na základe výmenného kurzu pre predaj cudzej meny, ktorý si stanovila samotná banka, ju neoprávnene jednostranne zvýhodňuje podľa § 209 maďarského občianskeho zákonníka.

20. Prvostupňový súd tejto žalobe vyhovel. Odvolací súd tento rozsudok potvrdil. Odvolací súd vo svojom rozsudku v podstate uviedol, že v rámci poskytovania úveru, o aký ide vo veci samej, banka neposkytne klientovi cudziu menu a ani mu neposkytne žiadnu finančnú službu týkajúcu sa nákupu alebo predaja cudzích mien, takže nemôže uplatniť výmenný kurz na účely splácania úveru, ktorý je odlišný ako ten uplatnený v čase poskytnutia úveru. Odvolací súd dospel k záveru, že zmluvná podmienka nie je jasná a zrozumiteľná, lebo neumožňuje zistiť, čo odôvodňuje odlišný spôsob výpočtu výšky poskytnutého úveru a výšky splátok úveru.

21. Žalovaná vo veci samej podala proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu kasačný opravný prostriedok.

22. Tvrdila najmä, že sporná úverová podmienka tým, že jej umožňovala získať príjmy predstavujúce protiplnenie, ktoré má byť zaplatené za úver v cudzej mene poskytnutý dlžníkovi a ktoré slúži na krytie nákladov, ktoré úverovej inštitúcii vznikli na trhu pri nákupe cudzích mien, spadá do pôsobnosti výnimky stanovenej v § 209 ods. 4 maďarského občianskeho zákonníka, a teda nie je dôvodné skúmať jej nekalú povahu podľa § 209 ods. 1 daného zákonníka.

23. Žalobcovia vo veci samej naopak tvrdili, že takéto preskúmanie je nevyhnutné. Uviedli tiež, že banka sa nemôže vo vzťahu k nim odvolávať na osobitosti fungovania bánk a zaťažiť ich poplatkami, ktoré banke vznikli. Keďže dlžníci súhlasili s tým, aby bol úver poskytnutý v HUF, je neprípustné zmiešavať príjmy banky s poskytnutým úverom. Podľa nich sporná zmluvná podmienka nie je jasná.

24. Za týchto okolností vnútroštátny súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1. Má sa článok 4 ods. 2 smernice [93/13] vykladať v tom zmysle, že v prípade dlhu z [úveru] vyjadren[ého] v cudzej mene, ale v skutočnosti vyplaten[ého] v domácej mene, ktorý má spotrebiteľ vrátiť výlučne v domácej mene, môže byť zmluvná podmienka týkajúca sa výmenného kurzu cudzej meny, ktorá nebola individuálne dohodnutá, súčasťou ‚definície hlavného predmetu zmluvy‘?

V prípade, že to tak nie je, treba sa na základe druhej časti článku 4 ods. 2 smernice [93/13] domnievať, že rozdiel medzi výmenným kurzom pre nákup a predaj predstavuje odmenu, ktorej primeranosť vo vzťahu k poskytovanej službe nemožno analyzovať z hľadiska jej nekalej povahy? Má v tejto súvislosti význam otázka, či medzi finančnou inštitúciou a spotrebiteľom skutočne došlo k výmene cudzej meny?

2. Ak sa má článok 4 ods. 2 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd môže – bez ohľadu na ustanovenia svojho vnútroštátneho práva – skúmať tiež nekalú povahu zmluvných podmienok, na ktoré odkazuje uvedený článok, pokiaľ uvedené podmienky nie sú sformulované jasne a zrozumiteľne, má sa táto požiadavka chápať tak, že zmluvné podmienky musia byť pre spotrebiteľa samy osebe jasné a zrozumiteľné z gramatického hľadiska, alebo musia byť jasné a zrozumiteľné aj ekonomické dôvody použitia zmluvnej podmienky a jej vzťah k ostatným zmluvným podmienkam?

3. Má sa článok 6 ods. 1 smernice 93/13 a bod 73 rozsudku Súdneho dvora vyhláseného vo veci Banco Español de Crédito[(5)] vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd nemôže v prospech spotrebiteľa odstrániť [dôvody] neplatnosti nekalej podmienky zahrnutej medzi všeobecnými podmienkami spotrebiteľskej zmluvy o [úvere] zmenou predmetnej zmluvnej podmienky a doplnením zmluvy, a to ani vtedy, ak sa zmluva – pokiaľ by to neurobil – v prípade vypustenia uvedenej podmienky na základe zvyšných zmluvných podmienok nemôže vykonať? Má v tejto súvislosti význam, že vnútroštátne právo obsahuje dispozitívnu normu, ktorá v prípade vypustenia neplatnej podmienky upravuje predmetnú právnu otázku namiesto nej?“

Prvý argument, o ktorú sa generálny advokát Wahls vo svojom návrhu oprel, spočíval v tom, že zmluvné dojednanie „výška úveru v cudzej mene sa určí podľa výmenného kurzu pre nákup cudzej meny stanoveného bankou ku dňu poskytnutia finančných prostriedkov“ predstavuje hlavný predmet zmluvy.

Druhý argument sa týka posúdenia svojprávnosti spotrebiteľa, teda určenia hranice, kedy spotrebiteľ už nie je schopný sám posúdiť následky svojho konania.

S právnym posúdením generálneho advokáta týkajúceho sa spôsobu prepočtu jednotlivých splátok do cudzej meny ako hlavného predmetu zmluvy sa možno stotožniť. V tejto súvislosti je zaujímavý odkaz generálneho advokáta na, podľa jeho názoru, rozpornú judikatúru anglických a nemeckých súdov (bod 48 návrhu: “… V danom prípade je to nevyhnutné o to viac, že v tejto oblasti existujú viaceré trendy, najmä pokiaľ ide o uzavretie úverových zmlúv. Podľa prvého trendu, ktorým sa riadi Supreme Court (Spojené kráľovstvo)[3], by sa nemalo rozlišovať medzi hlavnými zložkami ceny („core terms“) a poplatkami, ktoré je potrebné uhradiť za určitých podmienok („incidental terms“), a preto by všetky platobné záväzky týkajúce sa plnení spĺňali kritériá výnimky stanovenej v článku 4 ods. 2 smernice 93/13. Naopak, nemecké súdy, ako aj nemecká doktrína uplatňujú v tejto súvislosti oveľa reštriktívnejší prístup.”) Zaujímavé je to preto, lebo, ako to bolo uvedené v spomínanom článku autorov Franka, Veselkovej a Wollfa, nemecká doktrína ochrany spotrebiteľa je postavená inak, ako v smernici 93/13/EHS a poskytuje širšiu a nie užšiu ochranu, ako tvrdí generálny advokát. Dôkazom toho je aj posúdenie poplatkov za správu a vedenie úverových účtov ako poplatkov, ktoré sú v rozpore so zákonom.

Čo však nedokážem prekonať je nesúhlas s druhým argumentom. Generálny advokát v bodoch 84 až 88 svojho návrhu tvrdí, že:

“84. Aj keď sa táto judikatúra týka výkladu článku 5 smernice 93/13, podľa môjho názoru platí o to viac pre požiadavku transparentnosti podľa článku 4 ods. 2 smernice 93/13, keďže posledné uvedené ustanovenie má významný vplyv na vylúčenie určitých zmluvných ustanovení z posúdenia ich nekalej povahy. Požiadavky jasnosti a zrozumiteľnosti dotknutých podmienok, ktoré podmieňujú vecné preskúmanie a ktoré musí príslušný vnútroštátny súd potvrdiť so zreteľom na všetky okolnosti jednotlivého prípadu, by totiž nemali byť prehnane znížené.

85. Ak sa vrátim späť k veci samej a bez toho, aby som predbiehal preskúmanie, ktoré musí urobiť vnútroštátny súd, z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že zmluvné ustanovenia týkajúce sa výmenného kurzu uplatniteľného jednotlivo na poskytnutie a splatenie úveru sa z čisto jazykového hľadiska javia byť vyjadrené jasne. Doložka I/1 predmetnej zmluvy stanovuje, že „výška úveru v cudzej mene bude stanovená v nákupnom kurze pre cudziu menu uplatniteľnú bankou v deň poskytnutia finančných prostriedkov“. Navyše podľa doložky III/2 zmluvy „veriteľ určí výšku každej mesačnej splátky v HUF, s odkazom na výmenný kurz pre predaj [cudzej] meny uplatniteľný bankou v deň predchádzajúci dátumu splatnosti“.

86. Akokoľvek jasne sú tieto podmienky formulované, nie je možné vylúčiť pochybnosti o ich celkovej zrozumiteľnosti. Je možné si položiť otázku, či spotrebiteľ je schopný posúdiť presné ekonomické dôsledky podmienok úverovej zmluvy, ktorá odkazuje na kúpnu cenu meny (a nie na predajnú cenu meny) zo súm, ktoré bude napokon spotrebiteľ musieť zaplatiť.

87. Aj keď na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, spotrebiteľ bol do značnej miery schopný posúdiť riziká súvisiace s výškou svojho dlhu vyjadreného v domácej mene, v prípade zvýšenia výmenného kurzu dotknutej cudzej meny, keďže zmluva o úvere, ktorú uzavrel, bola vyjadrená konkrétne v tejto cudzej mene, nie je vôbec samozrejmé, že spotrebiteľ bol schopný porozumieť, bez akéhokoľvek súvisiaceho vysvetlenia v zmluve alebo pri uzavretí zmluvy, dôvody, pre ktoré sa mesačné splátky vypočítajú na základe výmenného kurzu pre predaj cudzej meny, zatiaľ čo pri poskytnutí úveru bol použitý výmenný kurz pre nákup danej meny.

88. Koľko spotrebiteľov, aj keď primerane pozorných a obozretných, je schopných pochopiť dopad rozdielu medzi predajnou cenou meny a jej kúpnou cenou? Na rozdiel od toho, čo je vo všeobecnosti možné pozorovať na trhu s cennými papiermi, nákup a predaj mien sa uskutočňuje a prebieha v dvojici („cross“) s odkazom na inú menu. V dôsledku toho tu neexistuje jeden relevantný výmenný kurz („spot“), ale dva. Rozdiel medzi nákupnou cenou a predajnou cenou meny („spread“), ktorý do značnej miery závisí od množstva a kvality účastníkov na danom trhu, môže byť značný. Tieto posledné uvedené informácie, ktoré odborníci z bankového a finančného sektora a iné zainteresované subjekty výborne ovládajú, však priemernému spotrebiteľovi vôbec nemusia byť známe.”

Rečnícka otázka – koľkí z Vás si myslia, že spotrebiteľ, ktorý si vyslovene vezme hypotekárny úver v cudzej mene, teda vopred vie, o aký typ úveru ide, si nebude vedomý, že ide do rizika, ktoré spočíva vo výkyve kurzov medzi jednotlivými menami. Nie, že by som mal banky v obľube, no robiť zo spotrebiteľa úplného hlupáka nie je cesta, ktorou by sa ochrana spotrebiteľa mala uberať. Na druhej strane som rád, že takýto prístup nám advokátom dá prácu, pretože každému jednému spotrebiteľovi, i napriek jasne napísanej zmluve, bude ešte treba osobitne vysvetliť jeho práva a povinnosti. Nevzal si spotrebiteľa za rúčku a nevysvetlil si mu o čo ide? Tak máš, podnikateľ, smolu. A je úplne jedno, že zmluva vraví jasne: ak nastane A, bude B, a ak nesplníš B, bude sankcia S (čakali ste C, však?), budeme napádať Tvoju spotrebiteľskú zmluvu, milý podnikateľ, pretože náš klient je bez vysvetlenia neschopný porozumieť jasne napísanému textu.

A keď už haním, tvrdenie o “cross-e”, “spot-e” a “spread-e” znie síce dobre, ale je postavené na hlinených nohách. Pretože ako spotrebiteľovi mi môže byť šuma fuk, aký je “cross”, “spot” a “spread” a aká je kvalita a množstvo účastníkov na danom trhu. Význam pre mňa má výsledný kurz banky, za ktorý sa uskutoční konverzia meny z jednej na druhú. A buď je pre mňa výhodný alebo nie. No isté je, že nevyhnutnou súčasťou takéhoto úveru je riziko fluktuácie mien, ktoré musím podstúpiť, ak chcem tento úver získať. A s týmto rizikom už vopred vstupujem do zmluvného vzťahu s bankou. Nebezpečenstvo, že na úvere v cudzej mene prerobím, sa nezjaví ako prízrak sám od seba neskôr, keď sa mi zrazu záhadne prestane dariť. To riziko tu bolo od samého začiatku.

Alebo to poviem inak: ak by nastala hypotetická situácia, že maďarský forint významne posilní voči švajčiarskemu franku, teda hypotéka zlacnie, aj v takom prípade by sme museli chrániť (ne)šťastného maďarského spotrebiteľa, pretože si, chudák, nebol vedomý toho, že môže na hypotéke aj ušetriť? To by mali banky radosť. A ktorý kurz by bol po tom ten správny?

Záverčný návrh generálneho advokáta zrejme neprekvapí nikoho: “Článok 4 ods. 2 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že súd konajúci vo veci musí preskúmať nekalú povahu zmluvných podmienok, pokiaľ nie sú sformulované jasne a zrozumiteľne, a musí sa pri tom oprieť o súladný výklad vnútroštátneho práva účinného ku dňu uzavretia danej zmluvy. Pri posudzovaní jasnosti a zrozumiteľnosti zmluvných podmienok treba vziať do úvahy všetky okolnosti konkrétneho prípadu, vrátane informácií poskytnutých spotrebiteľovi v čase uzavretia zmluvy, a treba pri tom zahrnúť okrem čisto formálneho a jazykového aspektu aj presné posúdenie ekonomických dôsledkov týchto podmienok a prípadných väzieb, ktoré medzi nimi môžu existovať.”

Hľadanie bájnej bytosti, ktorým je priemerný spotrebiteľ, zrejme nikdy neskonči. Nepáči sa mi však trend, kedy sa zo spotrebiteľa selektívne robí nesvojoprávna osoba v prípadoch, kedy riziko, ktoré spotrebiteľ podstúpi, sa ukáže ako pre spotrebiteľa v konečnom dôsledku nevýhodné. A naopak si viem živo predstaviť, ako by ten istý spotrebiteľ bol v prípade, že z podstúpeného rizika vyjde úspešne, velebený ako rozumný a múdry hospodár, ktorý vedel v správnom čase a mieste investovať.

PS. Vzhľadom na to, že ide o môj prvý príspevok, tak pevne verím, že to nebolo také hrozné :)

[1] http://ekonomika.etrend.sk/svet/madari-nevladzu-splacat-hypoteky-vo-frankoch.html

[2]http://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=147762&pageIndex=0&doclang=SK&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=513037#Footnote15

[3] Office of Fair Trading/Abbey National [2009] UKSC 6

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím