rss
Záložné právo na obchodný podiel po splynutí spoločností
Roman Prochazka, 13. 02. 2014 v 09:17
Zdravím všetkých!
Popri štúdiu sa trochu venujem aj praxi a nedávno som sa stretol s nasledujúcim problémom. Hypoteticky existuje obchodná spoločnosť (s.r.o.) s jediným spoločníkom (nazvime ju A). Na obchodný podiel jediného spoločníka je zriadené záložné právo. Táto spoločnosť bude zrušená bez likvidácie splynutím s inou spoločnosťou (nazvyme ju B, vzniká spoločnosť C). Spoločník spoločnosti A sa však už nestáva spoločníkom v novovzniknutej spoločnosti C.
Pár otázok:
Čo sa deje so záložným právom na obchodný podiel v spoločnosti A? Na koho prechádzajú povinnosti vyplývajuce z tohto záložného práva a v zmysle akých ustanovení (predpokladám subsidiárne použitie Občianskeho zákonníka)? Od koho bude môct záložný veriteľ žiadať splnenie vyplývajúcich povinností? Nezanikne tento obchodný podiel, resp. záložné právo po zmiešaní s inou vecou?
O probléme som už mailoval s kolegom Jurajom Gyarfasom, ktorý hovorí, že obchodný podiel by mohol byť braný ako kvázi vec alebo pohľadávka, v oboch prípadoch sa prikláňa k zachovaniu záložného práva. S týmto názorom súhlasím, ako však ďalej dodáva, otázne je praktické oddelenie zálohu po zmiešaní s inou vecou resp. pohľadávkou .
Váš názor?
Názory k článku Záložné právo na obchodný podiel po splynutí spoločností:
Martin Konvit, 15. 02. 2014 v 11:40 - Názor iného študenta :)
Obchodný podiel je v zmysle § 118 ods. 1 OZ iná majetková hodnota.
Na záložné právo k obchodnému podielu sro sa budú v zmysle § 117a ods. 1 druhá veta OBZ aplikovať ustanovenia § 151a a nasl. OZ.
V zmysle § 69 ods. 3 druhá veta OBZ "Splynutie je postup, pri ktorom na základe zrušenia bez likvidácie dochádza k zániku dvoch alebo viacerých spoločností, pričom imanie zanikajúcich spoločností prechádza na inú novozaloženú spoločnosť, ktorá sa svojím vznikom stáva právnym nástupcom zanikajúcich spoločností."
Vyššie uvedené chápem tak, že prechádza imanie Sro A na Sro C, obchodný podiel Sro A zaniká momentom zániku Sro A.
Otázkou teda je, či by mohlo dôjsť k zániku záložného práva v zmysle § 151md ods. 1 písm. b) OZ z dôvodu, že iná majetková hodnota (obchodný podiel) zanikol so zániokm Sro A - alebo nemohlo.
Záložné právo sa viaže na obchodný podiel (teda na práva a povinnosti spoločníka v zmysle § 114 ods. 1 OBZ), nie na imanie spoločnosti.
Na záložné právo k obchodnému podielu sro sa budú v zmysle § 117a ods. 1 druhá veta OBZ aplikovať ustanovenia § 151a a nasl. OZ.
V zmysle § 69 ods. 3 druhá veta OBZ "Splynutie je postup, pri ktorom na základe zrušenia bez likvidácie dochádza k zániku dvoch alebo viacerých spoločností, pričom imanie zanikajúcich spoločností prechádza na inú novozaloženú spoločnosť, ktorá sa svojím vznikom stáva právnym nástupcom zanikajúcich spoločností."
Vyššie uvedené chápem tak, že prechádza imanie Sro A na Sro C, obchodný podiel Sro A zaniká momentom zániku Sro A.
Otázkou teda je, či by mohlo dôjsť k zániku záložného práva v zmysle § 151md ods. 1 písm. b) OZ z dôvodu, že iná majetková hodnota (obchodný podiel) zanikol so zániokm Sro A - alebo nemohlo.
Záložné právo sa viaže na obchodný podiel (teda na práva a povinnosti spoločníka v zmysle § 114 ods. 1 OBZ), nie na imanie spoločnosti.
Michal Novotný, 17. 02. 2014 v 09:29 - Súhlas
Aj podľa mňa pri splynutí obchodných spoločností (povedzme s.r.o. a a.s.) nemožno vychádzať zo zachovania záložného práva.
Podstatou definície fúzie (zlúčenie/splynutie), ktorá nie je vyjadrená v § 69/3 Obch. z., je, že za prešlé imanie dostáva pôvodný spoločník podiel na novej spoločnosti. Je to teda to isté, ako keby spoločník 1. prevzal imanie a potom zlikvidoval s.r.o./a.s. 2. imanie vložil do inej ako nepeňažný vklad, za kt. by dostal podiel.
Podiel, ktorý získa v novej spoločnosti, nie je "pokračovaním" toho pôvodného, ani výsledkom zmiešania, ten zaniká zánikom pôvodnej spoločnosti. Ten nový vzniká a nadobúda sa "originárne" (ak chceme použiť tento výraz).
NB, v danom prípade sa ani nenadobúda obchodný podiel, keďže pôvodný spoločník sa ním nestáva v novej spoločnosti (a zrejme nadobúda vyrovnací podiel).
Komplikovanejšia je ale druhá polovica tej otázky, najmä z hľadiska prechodu záložného práva na surogáty. Z aktuálneho textu Obč. z. sa podľa mňa nedá dovodiť jednoznačné pravidlo, či sa ZP má vzťahovať aj na ne.
Ani pri zmiešaní/spojení dvoch hnuteľných veci totiž nemožno jednoznačne hovoriť o tom, že ak na jednej z nich viazlo ZP, zaťažuje ju aj naďalej ako "súčasť" novej veci. Zmiešanie je tiež "originárny" spôsob nadobúdanie vl. práva (zrejme analogicky k § 135b OZ). Ten, kto nenadobudne vlastníctvo k novej veci, má len nárok na náhradu a na tejto pohľadávke by teoreticky mohlo vzniknúť nové ZP ako na surogáte.
Podobná otázka (veľmi praktická a veľmi dôležitá) vzniká v ostatných prípadov likvidácie zálohu ( § 151ma - výťažok uložený v prospech iných ZP v not. úschove, § 151mb - prijaté a držané plnenie na založenú pohľadávku, § 151mc ods. 2 a 3 - prijaté poistné plnenie) - týka sa ZP aj týchto nových "surogátov" alebo nie? Z týchto ustanovení sa zdá, že aj áno, ale a contrario sa dá skôr súdiť, že v iných prípadoch nie.
Teda, v prípade splynutia podľa mňa ZP, ktoré zaťažovalo pôvodný podiel, nezaťažuje nový, nadobudnutý v nástupníckej spoločnosti.
Koniec koncov, záložný veriteľ si môže v zmluve tento prípad vykryť zriadením ZP k budúcemu zálohu (surogátu). Inak má asi smolu...
Podstatou definície fúzie (zlúčenie/splynutie), ktorá nie je vyjadrená v § 69/3 Obch. z., je, že za prešlé imanie dostáva pôvodný spoločník podiel na novej spoločnosti. Je to teda to isté, ako keby spoločník 1. prevzal imanie a potom zlikvidoval s.r.o./a.s. 2. imanie vložil do inej ako nepeňažný vklad, za kt. by dostal podiel.
Podiel, ktorý získa v novej spoločnosti, nie je "pokračovaním" toho pôvodného, ani výsledkom zmiešania, ten zaniká zánikom pôvodnej spoločnosti. Ten nový vzniká a nadobúda sa "originárne" (ak chceme použiť tento výraz).
NB, v danom prípade sa ani nenadobúda obchodný podiel, keďže pôvodný spoločník sa ním nestáva v novej spoločnosti (a zrejme nadobúda vyrovnací podiel).
Komplikovanejšia je ale druhá polovica tej otázky, najmä z hľadiska prechodu záložného práva na surogáty. Z aktuálneho textu Obč. z. sa podľa mňa nedá dovodiť jednoznačné pravidlo, či sa ZP má vzťahovať aj na ne.
Ani pri zmiešaní/spojení dvoch hnuteľných veci totiž nemožno jednoznačne hovoriť o tom, že ak na jednej z nich viazlo ZP, zaťažuje ju aj naďalej ako "súčasť" novej veci. Zmiešanie je tiež "originárny" spôsob nadobúdanie vl. práva (zrejme analogicky k § 135b OZ). Ten, kto nenadobudne vlastníctvo k novej veci, má len nárok na náhradu a na tejto pohľadávke by teoreticky mohlo vzniknúť nové ZP ako na surogáte.
Podobná otázka (veľmi praktická a veľmi dôležitá) vzniká v ostatných prípadov likvidácie zálohu ( § 151ma - výťažok uložený v prospech iných ZP v not. úschove, § 151mb - prijaté a držané plnenie na založenú pohľadávku, § 151mc ods. 2 a 3 - prijaté poistné plnenie) - týka sa ZP aj týchto nových "surogátov" alebo nie? Z týchto ustanovení sa zdá, že aj áno, ale a contrario sa dá skôr súdiť, že v iných prípadoch nie.
Teda, v prípade splynutia podľa mňa ZP, ktoré zaťažovalo pôvodný podiel, nezaťažuje nový, nadobudnutý v nástupníckej spoločnosti.
Koniec koncov, záložný veriteľ si môže v zmluve tento prípad vykryť zriadením ZP k budúcemu zálohu (surogátu). Inak má asi smolu...
Juraj Gyarfas, 17. 02. 2014 v 09:48 - nesúhlasím
Asi skôr nesúhlasím.
Chápem síce, že v praxi by takmer vždy došlo k faktickému zániku záložného práva. Ak by obchodný register zapísal splynutie bez zápisu záložného práva, neviem si predstaviť, ako by to ešte niekedy niekto rozplietol. Takže z praktického hľadiska právo záložného veriteľa zrejme efektívne zanikne.
Ale nesúhlasím s tým, že je to nevyhnutne správne a spravodlivé riešenie.
Záložné právo je vecné právo, ktoré má v prvom rade chrániť jeho majiteľa (záložného veriteľa) a z jeho vecného charakteru by mala vyplývať určitá stabilita a ochrana pred jednostrannou dispozíciou zo strany záložcu. Inými slovami, záložcovi by nemalo byť umožnené svojou dispozíciou so zálohom (ktorý pri neposesórnom ZP v zásade nie je obmedzený) docieliť zánik ZP.
Toto isté by malo podľa mňa platiť aj pre iné typy dispozície so zálohom. Zo zabezpečovacieho účelu ZP by malo vyplývať, že záložca nemôže privodiť jeho zánik jednoduchým úkonom, ktorý je plne v jeho moci. Zjednodušene povedané, ak záložca zriadil ZP na dve tehly, nemalo by podľa mňa byť v moci záložcu jednoduchým úkonom (zlepením tehiel) docieliť zánik ZP.
Súhlasím, že analogicky by sa mohol aplikovať § 135b. V tomto ustanovení je však rozhodujúcim faktorom dobromyseľnosť. Ak spracovateľ veci nekoná dobromyseľne, chráni právo primárne vlastníka.
Môžeme diskutovať o tom, či obchodný podiel je právne bližšie veci (ako akcia) alebo skôr pohľadávke (spoločníka voči spoločnosti). Ekonomicky je však ZP na obchodný podiel v podstate ZP na podnik danej spoločnosti (hoci je štrukturálne subordinované prípadnému ZP na jednotlivé aktíva alebo na podnik ako celok).
Záložný veriteľ mal ZP na 100% obchodný podiel v spoločnosti A a došlo k splynutiu spoločnosti A a B (a teda tým pádom k splynutiu ich podnikov). K tomuto "zmiešaniu" zároveň nemohlo dôjsť dobromyseľne pretože ZP je registrované v obchodnom registri. Z toho mi vyplýva, že ak nie je možné situáciu navrátiť do pôvodného stavu mal by súd analogicky aplikovať § 135b ods. 2 druhá veta. Teoreticky by teda mohol judikovať, že zaťažená je časť obchodného podielu v spoločnosti C zodpovedajúca pôvodnému OP v spoločnosti A (aj keď si neviem celkom predstaviť, ako by to register zapísal). Ale spravodlivé riešenie by mohlo byť aj zaťaženie celého OP v spoločnosti C, pričom aj tak bude zaťažený len do výšky maximálnej zabezpečenej pohľadávky, ktorá sa splynutím nezmenila.
Neviem ten test formulovať úplne jednoznačne (a asi sa to ani nedá). Na jednej strane je zrejmé, že záložné právo na jednu tehlu by sa nemalo rozšíriť na ZP na celý dom. Ale ZP na obchodný podiel vo fungujúcej spoločnosti s relevantným imaním by nemalo automaticky zaniknúť v dôsledku splynutia s prázdnou spoločnosťou, pretože to popiera ekonomický účel ZP, nevyplýva to z § 151md a nerešpektuje to flexibilný test vychádzajúci z dobromyseľnosti v § 135b.
Chápem síce, že v praxi by takmer vždy došlo k faktickému zániku záložného práva. Ak by obchodný register zapísal splynutie bez zápisu záložného práva, neviem si predstaviť, ako by to ešte niekedy niekto rozplietol. Takže z praktického hľadiska právo záložného veriteľa zrejme efektívne zanikne.
Ale nesúhlasím s tým, že je to nevyhnutne správne a spravodlivé riešenie.
Záložné právo je vecné právo, ktoré má v prvom rade chrániť jeho majiteľa (záložného veriteľa) a z jeho vecného charakteru by mala vyplývať určitá stabilita a ochrana pred jednostrannou dispozíciou zo strany záložcu. Inými slovami, záložcovi by nemalo byť umožnené svojou dispozíciou so zálohom (ktorý pri neposesórnom ZP v zásade nie je obmedzený) docieliť zánik ZP.
Toto isté by malo podľa mňa platiť aj pre iné typy dispozície so zálohom. Zo zabezpečovacieho účelu ZP by malo vyplývať, že záložca nemôže privodiť jeho zánik jednoduchým úkonom, ktorý je plne v jeho moci. Zjednodušene povedané, ak záložca zriadil ZP na dve tehly, nemalo by podľa mňa byť v moci záložcu jednoduchým úkonom (zlepením tehiel) docieliť zánik ZP.
Súhlasím, že analogicky by sa mohol aplikovať § 135b. V tomto ustanovení je však rozhodujúcim faktorom dobromyseľnosť. Ak spracovateľ veci nekoná dobromyseľne, chráni právo primárne vlastníka.
Môžeme diskutovať o tom, či obchodný podiel je právne bližšie veci (ako akcia) alebo skôr pohľadávke (spoločníka voči spoločnosti). Ekonomicky je však ZP na obchodný podiel v podstate ZP na podnik danej spoločnosti (hoci je štrukturálne subordinované prípadnému ZP na jednotlivé aktíva alebo na podnik ako celok).
Záložný veriteľ mal ZP na 100% obchodný podiel v spoločnosti A a došlo k splynutiu spoločnosti A a B (a teda tým pádom k splynutiu ich podnikov). K tomuto "zmiešaniu" zároveň nemohlo dôjsť dobromyseľne pretože ZP je registrované v obchodnom registri. Z toho mi vyplýva, že ak nie je možné situáciu navrátiť do pôvodného stavu mal by súd analogicky aplikovať § 135b ods. 2 druhá veta. Teoreticky by teda mohol judikovať, že zaťažená je časť obchodného podielu v spoločnosti C zodpovedajúca pôvodnému OP v spoločnosti A (aj keď si neviem celkom predstaviť, ako by to register zapísal). Ale spravodlivé riešenie by mohlo byť aj zaťaženie celého OP v spoločnosti C, pričom aj tak bude zaťažený len do výšky maximálnej zabezpečenej pohľadávky, ktorá sa splynutím nezmenila.
Neviem ten test formulovať úplne jednoznačne (a asi sa to ani nedá). Na jednej strane je zrejmé, že záložné právo na jednu tehlu by sa nemalo rozšíriť na ZP na celý dom. Ale ZP na obchodný podiel vo fungujúcej spoločnosti s relevantným imaním by nemalo automaticky zaniknúť v dôsledku splynutia s prázdnou spoločnosťou, pretože to popiera ekonomický účel ZP, nevyplýva to z § 151md a nerešpektuje to flexibilný test vychádzajúci z dobromyseľnosti v § 135b.
Michal Novotný, 17. 02. 2014 v 10:58 - Hmm
Otázka asi nie je tak, čo je správne a spravodlivé, ale čo je zákonné.
Podľa mňa to z § 151md naopak vyplýva - podľa ods. 1 písm. b) zaniká ZP úplným zánikom zálohu. Pri splynutí (NB: ak sa záložca nestane spoločníkom novej spoločnosti) dochádza k zániku OP (ťažko môže pretrvať podiel bez spoločnosti), o tom snáď niet pochýb. Potom ale z § 151md plynie, že pri splynutí ZP zaniká.
Opak musíš dokázať Ty, sorry :-)
(A čo zlúčenie s rovnakým priebehom: spoločník zanikajúcej sa nestane spoločníkom nástupníckej - ako dovodíš vznik ZP tam? Navyše - čo s vyrovnacím podielom podľa § 69/8? takže zanikajúci zhrabne prachy a odíde na Bahamy a zostávajúci bude mať na krku ZP? navyše, bude banka happy, keď bude mať ZP na podiele spoločnosti, kt. je po vyplatení vyrovnacieho podielu švorc?)
S § 135b je to tricky, ja som nepísal, že sa to má použiť analogicky, len som napísal, že ANI z § 135b by sa Tebou tvrdený záver nedal vyvodiť. Nehovoriac o tom, že § 135b dobromyseľnosť viaže na vlastníctvo, nie na existenciu práv tretích osôb (ods. 2: "hoci je mu známe, že mu nepatrí" - nie "hoci je mu známe, že na veci viaznu práva tretích osôb"). Plus, z § 135b sa podľa mňa bez ďalšieho nedá ani dovodiť, aké má také spracovanie vecnoprávne účinky na práva tretích osôb. Druhá veta hovorí, že pri nedobromyseľnom spracovaní rozhodne súd, komu to patrí - ak určí že to patrí nedobromyseľnému spracovateľovi, nedá sa z toho automaticky dovodiť, že by naňho mali prejsť záložné práva - veď predsa pôvodný vlastník dostáva náhradu (rovnako ako pri fúzii vyrovnací podiel). To by na tom bol pôvodný vlastník (záložca) lepšie než keby k žiadnemu spracovaniu nedošlo.
Podľa mňa nesprávne stotožňuješ ZP na podiel a podnik. Áno, ekonomicky je to vo výsledku to isté (resp. jedno je dôsledkom druhého), ale právne sú to dva rozdielne predmety, s tým nič nenarobíš. To je také isté ako pohľadávka a peniaze: Ak máš pohľadávku voči dlžníkovi, ktorý má peniaze, a potom ich daruje tretiemu, tak predsa nemôžeš sa snažiť dovodzovať, že vlastne máš ZP voči tomuto tretiemu, lebo šak pohľadávka, toť vlastne len sprostredkované preniaze. Podnik je len čosi, čo dáva obchodnému podielu hodnotu, a je nepochybné, že keď podnik padne, padne aj hodnota obchodného podielu, ale právne obchodný podiel existuje.
Navyše, čo so situáciou, že ZP je zaťažený len menšinový podiel, väčšinové nie sú a práve tie rozhodnú o zlúčení/splynutí? Je potom spoločník tej druhej spoločnosti dobromyseľný (podľa tvojej teórie), alebo nie?
To mne osobne príde zmysluplnejšie hľadať riešenie radšej v odporovaní a priznať nejaký odporovací nárok voči ostatným spoločníkom, lebo v ich prospech vlastne taký úkon bol urobený. Ja viem, je to ťažké, ale podľa mňa v takýchto prípadoch hľadanie relatívnych nárokov viac rešpektuje požiadavku právnej istoty, než násilné hľadanie vecnoprávnych (erga omnes) riešení.
Samozrejme, v úplne extrémnych situáciách (100%ný spoločník si založí druhú - prázdnu - spoločnosť a potom tú prvú zmerguje na túto druhú) by som si možno vedel predstaviť Tvoje riešenie, ale to už mi skôr príde zmysluplné cez nejakú právnu prekvalifikáciu celého tohto ako kvázi "simulovaného" úkonu, ktorý vlastne nechcel vyvolať žiadne zmysluplné právne následky (keďže štruktúra pred a po je totožná). Ale pred akoukoľvek aplikáciou by by som to radšej dvojnásobne premyslel...
Podľa mňa to z § 151md naopak vyplýva - podľa ods. 1 písm. b) zaniká ZP úplným zánikom zálohu. Pri splynutí (NB: ak sa záložca nestane spoločníkom novej spoločnosti) dochádza k zániku OP (ťažko môže pretrvať podiel bez spoločnosti), o tom snáď niet pochýb. Potom ale z § 151md plynie, že pri splynutí ZP zaniká.
Opak musíš dokázať Ty, sorry :-)
(A čo zlúčenie s rovnakým priebehom: spoločník zanikajúcej sa nestane spoločníkom nástupníckej - ako dovodíš vznik ZP tam? Navyše - čo s vyrovnacím podielom podľa § 69/8? takže zanikajúci zhrabne prachy a odíde na Bahamy a zostávajúci bude mať na krku ZP? navyše, bude banka happy, keď bude mať ZP na podiele spoločnosti, kt. je po vyplatení vyrovnacieho podielu švorc?)
S § 135b je to tricky, ja som nepísal, že sa to má použiť analogicky, len som napísal, že ANI z § 135b by sa Tebou tvrdený záver nedal vyvodiť. Nehovoriac o tom, že § 135b dobromyseľnosť viaže na vlastníctvo, nie na existenciu práv tretích osôb (ods. 2: "hoci je mu známe, že mu nepatrí" - nie "hoci je mu známe, že na veci viaznu práva tretích osôb"). Plus, z § 135b sa podľa mňa bez ďalšieho nedá ani dovodiť, aké má také spracovanie vecnoprávne účinky na práva tretích osôb. Druhá veta hovorí, že pri nedobromyseľnom spracovaní rozhodne súd, komu to patrí - ak určí že to patrí nedobromyseľnému spracovateľovi, nedá sa z toho automaticky dovodiť, že by naňho mali prejsť záložné práva - veď predsa pôvodný vlastník dostáva náhradu (rovnako ako pri fúzii vyrovnací podiel). To by na tom bol pôvodný vlastník (záložca) lepšie než keby k žiadnemu spracovaniu nedošlo.
Podľa mňa nesprávne stotožňuješ ZP na podiel a podnik. Áno, ekonomicky je to vo výsledku to isté (resp. jedno je dôsledkom druhého), ale právne sú to dva rozdielne predmety, s tým nič nenarobíš. To je také isté ako pohľadávka a peniaze: Ak máš pohľadávku voči dlžníkovi, ktorý má peniaze, a potom ich daruje tretiemu, tak predsa nemôžeš sa snažiť dovodzovať, že vlastne máš ZP voči tomuto tretiemu, lebo šak pohľadávka, toť vlastne len sprostredkované preniaze. Podnik je len čosi, čo dáva obchodnému podielu hodnotu, a je nepochybné, že keď podnik padne, padne aj hodnota obchodného podielu, ale právne obchodný podiel existuje.
Navyše, čo so situáciou, že ZP je zaťažený len menšinový podiel, väčšinové nie sú a práve tie rozhodnú o zlúčení/splynutí? Je potom spoločník tej druhej spoločnosti dobromyseľný (podľa tvojej teórie), alebo nie?
To mne osobne príde zmysluplnejšie hľadať riešenie radšej v odporovaní a priznať nejaký odporovací nárok voči ostatným spoločníkom, lebo v ich prospech vlastne taký úkon bol urobený. Ja viem, je to ťažké, ale podľa mňa v takýchto prípadoch hľadanie relatívnych nárokov viac rešpektuje požiadavku právnej istoty, než násilné hľadanie vecnoprávnych (erga omnes) riešení.
Samozrejme, v úplne extrémnych situáciách (100%ný spoločník si založí druhú - prázdnu - spoločnosť a potom tú prvú zmerguje na túto druhú) by som si možno vedel predstaviť Tvoje riešenie, ale to už mi skôr príde zmysluplné cez nejakú právnu prekvalifikáciu celého tohto ako kvázi "simulovaného" úkonu, ktorý vlastne nechcel vyvolať žiadne zmysluplné právne následky (keďže štruktúra pred a po je totožná). Ale pred akoukoľvek aplikáciou by by som to radšej dvojnásobne premyslel...
Kristián Csach, 18. 02. 2014 v 22:29 - Skôr Juraj...
No, kiež by sme mali 1349 a nasl. NOZ :)
Podľa mňa sa na to príliš pozeráte v perspektíve porovnania so spracovaním veci, a porovnávate to s postavením vlastníka starej / novej veci). Pri fúziách nemusí dopadnúť výsledok tak binárne, ako § 135b OZ (a spravidla ani nedopadne). Analógia k 135b OZ teda nie je OK.
Mne sa vec javí (podobne ako Jurajovi) tak, že OP je vlastne len vehikel vplyvu na určitú spoločnosť. Ak ten vehikel ostane, len so spoločnosťou sa niečo udeje, tak by som ponechal ZP na OP v novej spoločnosti. Ak by prestal byť spoločníkom v novej, tak ZP zrejme zanikne. Surogát vo vzťahu k následnému plneniu považujem za spravodlivý, ale tiež neviem, na čom ho založíš.
Sekundárne nároky vidím ešte horšie, obligačný nárok voči záložcovi bude zrejme veriteľovi na nič. Voči odporovateľnosti som skeptický (mám už problém čo i len identifikovať jej presný cieľ – teda právny úkon, ktorému by malo byť odporované), keďže by mala byť prípustná iba v tom prípade, že plnenie (vyrovnací podiel) v prospech záložcu by bol nižší, ako by mal byť.
Úprimne však, bez jasnej zmeny zákona (či už ako § 1349 a nasl. NOZ, alebo napr. § 20 Abs. 1 Nr. 3 UmwG) to v praxi zrejme nepôjde. Do záložných zmlúv by som ale surogáciu napísal (rovnako ako rozšíril rozsah aj na súvisiace pohľadávky vyplývajúce z účasti na spoločnosti). Každopádne, ani omnoho civilizovanejšie krajiny v tom jasno nemajú). Všeobecne, záložné právo na OP je vysoko neefektívny nástroj (ak ho nespojíš s výkonom práv z OP).
Michal, čo by si robil pri zmene počtu a menovitej hodnoty akcií a ich výmene, pri zmene listinnej na zaknihovanú? Tiež by si dovodil zánik ZP? Stricto senso sa ti samotný predmet ZP mení, vehikel vplyvu na obchodnú spoločnosť ale nie.
A taktiež, podobnosť zlúčenia na jednej strane a zrušenia starej s.r.o. a založenia novej spoločnosti na strane druhej kríva vzhľadom napríklad na vzťahy s tretími osobami. Ak spoločnosť zrušíš a založíš, vzniká na novej lúke, ak imanie prechádza, tak máš právneho nástupcu a úplne inú ekonomickú situáciu.
Podľa mňa sa na to príliš pozeráte v perspektíve porovnania so spracovaním veci, a porovnávate to s postavením vlastníka starej / novej veci). Pri fúziách nemusí dopadnúť výsledok tak binárne, ako § 135b OZ (a spravidla ani nedopadne). Analógia k 135b OZ teda nie je OK.
Mne sa vec javí (podobne ako Jurajovi) tak, že OP je vlastne len vehikel vplyvu na určitú spoločnosť. Ak ten vehikel ostane, len so spoločnosťou sa niečo udeje, tak by som ponechal ZP na OP v novej spoločnosti. Ak by prestal byť spoločníkom v novej, tak ZP zrejme zanikne. Surogát vo vzťahu k následnému plneniu považujem za spravodlivý, ale tiež neviem, na čom ho založíš.
Sekundárne nároky vidím ešte horšie, obligačný nárok voči záložcovi bude zrejme veriteľovi na nič. Voči odporovateľnosti som skeptický (mám už problém čo i len identifikovať jej presný cieľ – teda právny úkon, ktorému by malo byť odporované), keďže by mala byť prípustná iba v tom prípade, že plnenie (vyrovnací podiel) v prospech záložcu by bol nižší, ako by mal byť.
Úprimne však, bez jasnej zmeny zákona (či už ako § 1349 a nasl. NOZ, alebo napr. § 20 Abs. 1 Nr. 3 UmwG) to v praxi zrejme nepôjde. Do záložných zmlúv by som ale surogáciu napísal (rovnako ako rozšíril rozsah aj na súvisiace pohľadávky vyplývajúce z účasti na spoločnosti). Každopádne, ani omnoho civilizovanejšie krajiny v tom jasno nemajú). Všeobecne, záložné právo na OP je vysoko neefektívny nástroj (ak ho nespojíš s výkonom práv z OP).
Michal, čo by si robil pri zmene počtu a menovitej hodnoty akcií a ich výmene, pri zmene listinnej na zaknihovanú? Tiež by si dovodil zánik ZP? Stricto senso sa ti samotný predmet ZP mení, vehikel vplyvu na obchodnú spoločnosť ale nie.
A taktiež, podobnosť zlúčenia na jednej strane a zrušenia starej s.r.o. a založenia novej spoločnosti na strane druhej kríva vzhľadom napríklad na vzťahy s tretími osobami. Ak spoločnosť zrušíš a založíš, vzniká na novej lúke, ak imanie prechádza, tak máš právneho nástupcu a úplne inú ekonomickú situáciu.
Juraj Gyarfas, 19. 02. 2014 v 00:00 - OP ako pohľadávka
OP ako vec s analogickou aplikáciou § 135b, OP ako zástupná hodnota podniku s ekonomickým výkladom ... čo keby sme skúsili OP interpretovať ako pohľadávku. V podstate aj ide o pohľadávku spoločníka voči spoločnosti (subordinovanú voči všetkým ostatným). Výklad OP ako pohľadávky podľa mňa tiež podporuje zachovanie ZP po splynutí. Na strane dlžníka pohľadávky došlo k univerzálnej sukcesii (zanikajúca spoločnosť na novú spoločnosť). Na strane veriteľa (spoločníka) mohlo taktiež dôjsť k zmene osoby postúpením - pohľadávka je stále tá istá a stále je zaťažená.
Skúsil by som to ale inak. Michal, predstav si jednoduchý príklad, kedy splynú dve identické spoločnosti, v oboch bol 100% spoločníkom A a oba jeho podiely boli založené. Alebo bol A 100% spoločníkom len v jednej spoločnosti a v novej spoločnosti má 50% podiel. Myslíš, že aj v týchto prípadoch by malo ZP zaniknúť.
Ak nie, môžeme sa baviť o konkrétnom teste (a ten bude musieť byť case by case). Ale pri takýchto jasných prípadoch neviem súhlasiť s tým, že záloh paušálne "zanikol" na základe formálneho výkladu § 69, keď akýkoľvek iný výklad (či už OP interpretuješ ako vec, ako pohľadávku alebo ako podiel na podniku) smeruje opačným smerom.
Michal Novotný, 19. 02. 2014 v 10:47 - "Nešetři mne...
Mysli si, že na takových klystýrech stojí Rakousko, a vítězství je naše!" (Švejk)
Sústreďme sa na to podstatné:
1. Téma postu bolo splynutie, kde záložcov obchodných podiel zaniká. Tam, tu quoque K.Cs., hovoríš, že ZP zaniká. Juraj naopak chcel dovodzovať (koment 17/02, 09:48), že ZP zaťažuje podiel zostávajúceho spoločníka. S tým nemôžem súhlasiť, lebo to trestá nevinných a odmeňuje nezúčastnených, dokonca vinných (ten druhý predsa dostane vyrovnací podiel).
2. Ak si obaja spoločníci zachovajú svoje podiely, tak uznávam, že zachovanie ZP je spravodlivé a hospodársky logické (a to som nikdy nerozporoval), ale tvrdím, že sa to de lege lata odôvodniť nedá. Ak tomu správne rozumiem, sami Nemci to majú výslovne pozitívne upravené v tom § 20/1/3 zák. o premenách, navyše, niečo sa dovodzuje cez § 1287 BGB, ktorý normuje akéhi záložné právo na surogáte. U nás (aj to som písal hneď v prvom poste) len pri veľkej fantázii sa dá akési pokračovania ZP na surogáte dá dovodiť z ustanovení o poistnom plnení a plnení založenej pohľadávky (ale zďaleka nie tak jasne, ako z § 1287 BGB - naše predpisy hovoria o práve "držať plnenie u seba", kým ten nemecký jasne, že z. veriteľ nadobúda ZP na predmete plnenia).
Ale OK, poďme sa baviť, či sa dá dovodzovať ZP na surogáte, ale potom sa musíme rovnako baviť, či sa dá dovodzovať ZP na vyrovnacom podiele, resp. pohľadávke na jeho vyplatenie. Otázka je, či sú tie ustanovenia spôsobilé zovšeobecnenia. Mne to príde tak, že zákonodarca sa tu bál konštruovať ZP (možno trochu publicitný problém), preto to vyriešil takouto prapodivnou posesórnou konštrukciou (že ZV "drží" u seba). Ak konštrukcia celého ZP je neposesórna, a tuto sa zrazu vyníma takýto osobitný inštitút (ktorý je navyše upravený na spôsob výkonu ZP, nie ako zabezpečovacie právo), hovorí to podľa mňa proti zovšeobecneniu a teda skôr v prospech záveru, že ide o lex specialis. Ale nechám sa presvedčiť.
3. Rozumiem Ti, Juraj, že vzhľadom na portfólio vašich klientov :-) máš eminentný záujem na zachovaní ZP, ale podľa mňa na to ideš zle.
a/ Predovšetkým som doteraz neporozumel, ako "iný výklad", keď OP berieš ako vec, smeruje k zachovaniu ZP. Podľa mňa to z § 135b vyplýva len ťažko (lebo je ťažko použiteľný), to som už písal hore, a z iného ust. to nevidím.
b/ Príklad s pohľadávkou je podľa mňa tiež nedobrý. Tu nejde o postúpenie pohľadávky, ale naopak, o zmenu dlžníka a právneho základu pohľadávky. (Tu musíme trochu abstrahovať od toho, že Obč. z. zakazuje v § 151neviemktorom ods. 1 úkony, ktoré zmenšujú hodnotu pohľadávky. - Nad tým som trochu uvažoval aj pri tých podieloch, ale faktom je, že neplatnosti zlúčenia/splynutia sa možno domáhať len cez neplatnosť schvaľujúcich uznesení VZ a záložný veriteľ nie je aktívne legitimovaný.) Ak by si (ako veriteľ založenej pohľadávky, teda záložca) urobil trojstrannú dohodu, že 1/ existujúcu pohľadávku dlžníkovi odpúšťaš, 2/ existujúci dlžník má peniaze previesť inej osobe O a 3/ osoba O bude mať voči tebe dlh (a Ty voči nej pohľadávku), tak podľa mňa nedovodíš inak než cez surogáty, že ZP zaťažuje novú pohľadávku (práve preto zrejme zákon úkony s pohľadávkou záložcovi zakazuje, lebo surogát nie je postihnutý). Tvoja analógia ignoruje oddelenosť korporátnej štruktúry a imania spoločnosti - splynutím predsa neprechádza na nástupnícku spoločnosť korporátna štruktúra ani práva a povinnosti z toho vyplývajúce, t.j. neprechádza spoločnosť ako subjekt, ale ako objekt, jej majetok (to isté, ako keby vložila svoje imanie do inej, dostala za to podiel a ten by postúpila svojim spoločníkom - Kristiánovu výtku neberiem, pri prevzatí imania predsa preberáš aj záväzky, situácia je teda veľmi podobná).
c/ Tvoje príklady - pri dvoch 100% jednoosobovkách s totožným spoločníkom som už písal, že by som nad tým uvažoval cez nejakú extrémnu aplikáciu simulácie. V druhom prípade podľa mňa má ZP zaniknúť, nedá sa svietiť. To nie je otázka, či je to riešenie "spravodlivé", ale či je zákonné, to som už tiež napísal. A podľa mňa aktuálny zákon ani pri rozumnom výklade taký výsledok nedáva, bohužiaľ. A zasa tvrdiť, že zál. veriteľ je akýsi chudáčik... ale no, ZP vzniká štandardne zmluvne, zálohom môže byť aj budúca vec, nič nebráni si dojednať založenie aj budúceho podielu/budúcich akcií.
4. Zmena akcií - dobrá otázka, asi by som to sem ani neťahal, lebo viem, že bolo v praxi vždy sporné, či sa to vôbec za trvania spoločnosti len tak dá, resp. ako sa to dá. Jediná zmena menovitej hodnoty, ktorú Obch. z. pripúšťa, je v § 213 a 214 a tam sa (a to podľa je podstatné) neráta s tým, že by sa vydávali nové listiny, ale len na existujúcich sa vyznačí nové men. hodnota. Pri zmene podoby mi to príde to isté. Preto by som v tom nevidel surogát, ale len zmenu existujúceho predmetu (niečo ako privatívna novácia pri založenej pohľadávke). Len pri zmene sa to navonok javí inak, lebo vznik/zánik nosiča je podstatou celej tej operácie.
Ale ak si ustálime, že spoločnosť môže len tak mirnix dirnis za trvania vydať úplne nové (čerstvé, nie mladé) akcie, potom nezostáva než uzavrieť, že ZP tiež zaniká a mohlo by na nových vzniknúť len vtedy, ak uznáme ZP na surogátoch.
Tak - a trhajte :-)
Sústreďme sa na to podstatné:
1. Téma postu bolo splynutie, kde záložcov obchodných podiel zaniká. Tam, tu quoque K.Cs., hovoríš, že ZP zaniká. Juraj naopak chcel dovodzovať (koment 17/02, 09:48), že ZP zaťažuje podiel zostávajúceho spoločníka. S tým nemôžem súhlasiť, lebo to trestá nevinných a odmeňuje nezúčastnených, dokonca vinných (ten druhý predsa dostane vyrovnací podiel).
2. Ak si obaja spoločníci zachovajú svoje podiely, tak uznávam, že zachovanie ZP je spravodlivé a hospodársky logické (a to som nikdy nerozporoval), ale tvrdím, že sa to de lege lata odôvodniť nedá. Ak tomu správne rozumiem, sami Nemci to majú výslovne pozitívne upravené v tom § 20/1/3 zák. o premenách, navyše, niečo sa dovodzuje cez § 1287 BGB, ktorý normuje akéhi záložné právo na surogáte. U nás (aj to som písal hneď v prvom poste) len pri veľkej fantázii sa dá akési pokračovania ZP na surogáte dá dovodiť z ustanovení o poistnom plnení a plnení založenej pohľadávky (ale zďaleka nie tak jasne, ako z § 1287 BGB - naše predpisy hovoria o práve "držať plnenie u seba", kým ten nemecký jasne, že z. veriteľ nadobúda ZP na predmete plnenia).
Ale OK, poďme sa baviť, či sa dá dovodzovať ZP na surogáte, ale potom sa musíme rovnako baviť, či sa dá dovodzovať ZP na vyrovnacom podiele, resp. pohľadávke na jeho vyplatenie. Otázka je, či sú tie ustanovenia spôsobilé zovšeobecnenia. Mne to príde tak, že zákonodarca sa tu bál konštruovať ZP (možno trochu publicitný problém), preto to vyriešil takouto prapodivnou posesórnou konštrukciou (že ZV "drží" u seba). Ak konštrukcia celého ZP je neposesórna, a tuto sa zrazu vyníma takýto osobitný inštitút (ktorý je navyše upravený na spôsob výkonu ZP, nie ako zabezpečovacie právo), hovorí to podľa mňa proti zovšeobecneniu a teda skôr v prospech záveru, že ide o lex specialis. Ale nechám sa presvedčiť.
3. Rozumiem Ti, Juraj, že vzhľadom na portfólio vašich klientov :-) máš eminentný záujem na zachovaní ZP, ale podľa mňa na to ideš zle.
a/ Predovšetkým som doteraz neporozumel, ako "iný výklad", keď OP berieš ako vec, smeruje k zachovaniu ZP. Podľa mňa to z § 135b vyplýva len ťažko (lebo je ťažko použiteľný), to som už písal hore, a z iného ust. to nevidím.
b/ Príklad s pohľadávkou je podľa mňa tiež nedobrý. Tu nejde o postúpenie pohľadávky, ale naopak, o zmenu dlžníka a právneho základu pohľadávky. (Tu musíme trochu abstrahovať od toho, že Obč. z. zakazuje v § 151neviemktorom ods. 1 úkony, ktoré zmenšujú hodnotu pohľadávky. - Nad tým som trochu uvažoval aj pri tých podieloch, ale faktom je, že neplatnosti zlúčenia/splynutia sa možno domáhať len cez neplatnosť schvaľujúcich uznesení VZ a záložný veriteľ nie je aktívne legitimovaný.) Ak by si (ako veriteľ založenej pohľadávky, teda záložca) urobil trojstrannú dohodu, že 1/ existujúcu pohľadávku dlžníkovi odpúšťaš, 2/ existujúci dlžník má peniaze previesť inej osobe O a 3/ osoba O bude mať voči tebe dlh (a Ty voči nej pohľadávku), tak podľa mňa nedovodíš inak než cez surogáty, že ZP zaťažuje novú pohľadávku (práve preto zrejme zákon úkony s pohľadávkou záložcovi zakazuje, lebo surogát nie je postihnutý). Tvoja analógia ignoruje oddelenosť korporátnej štruktúry a imania spoločnosti - splynutím predsa neprechádza na nástupnícku spoločnosť korporátna štruktúra ani práva a povinnosti z toho vyplývajúce, t.j. neprechádza spoločnosť ako subjekt, ale ako objekt, jej majetok (to isté, ako keby vložila svoje imanie do inej, dostala za to podiel a ten by postúpila svojim spoločníkom - Kristiánovu výtku neberiem, pri prevzatí imania predsa preberáš aj záväzky, situácia je teda veľmi podobná).
c/ Tvoje príklady - pri dvoch 100% jednoosobovkách s totožným spoločníkom som už písal, že by som nad tým uvažoval cez nejakú extrémnu aplikáciu simulácie. V druhom prípade podľa mňa má ZP zaniknúť, nedá sa svietiť. To nie je otázka, či je to riešenie "spravodlivé", ale či je zákonné, to som už tiež napísal. A podľa mňa aktuálny zákon ani pri rozumnom výklade taký výsledok nedáva, bohužiaľ. A zasa tvrdiť, že zál. veriteľ je akýsi chudáčik... ale no, ZP vzniká štandardne zmluvne, zálohom môže byť aj budúca vec, nič nebráni si dojednať založenie aj budúceho podielu/budúcich akcií.
4. Zmena akcií - dobrá otázka, asi by som to sem ani neťahal, lebo viem, že bolo v praxi vždy sporné, či sa to vôbec za trvania spoločnosti len tak dá, resp. ako sa to dá. Jediná zmena menovitej hodnoty, ktorú Obch. z. pripúšťa, je v § 213 a 214 a tam sa (a to podľa je podstatné) neráta s tým, že by sa vydávali nové listiny, ale len na existujúcich sa vyznačí nové men. hodnota. Pri zmene podoby mi to príde to isté. Preto by som v tom nevidel surogát, ale len zmenu existujúceho predmetu (niečo ako privatívna novácia pri založenej pohľadávke). Len pri zmene sa to navonok javí inak, lebo vznik/zánik nosiča je podstatou celej tej operácie.
Ale ak si ustálime, že spoločnosť môže len tak mirnix dirnis za trvania vydať úplne nové (čerstvé, nie mladé) akcie, potom nezostáva než uzavrieť, že ZP tiež zaniká a mohlo by na nových vzniknúť len vtedy, ak uznáme ZP na surogátoch.
Tak - a trhajte :-)
Martin Maliar, 24. 02. 2014 v 10:45 - V podstate súhlasím s Michalom
Už sme niekoľko krát sme rozoberali surogáty a nedávno som k spracovaniu veci a k trvaniu záložného práva pri spracovaní veci aj krátko písal (ARS NOTARIA 4/2013).
Naše všeobecné občianske (či modernejšie povedané „civilné“ :-)) je v nastavení celkom „nepriateľské“ k záložným právam v rovine vecno-právnej.
V prezentovanom prípade je potrebné vychádzať z toho, že záložné právo viazne na majetku spoločníka (nie na majetku spoločnosti). V štandardných pomeroch spoločník nemôže zo spoločnosti vystúpiť a hodnota zálohu kopíruje hodnotu obchodného podielu, pri ktorom sa dá dovodiť, že z hľadiska práva záväzkového ide o „podriadenú budúcu pohľadávku na likvidačnom zostatku resp. časti likvidačného zostatku, ak tu je viac spoločníkov“ . Jedna z mála príležitostí na vystúpenie sa spoločníkovi sa mu ponúka v prípade splynutia resp. zlúčenia. Ak tak urobí, je potrebné sa zamyslieť, či sa záložné právo transofmuje na záložné právo k vyrovnaciemu podielu (čo je pohľadávka). Ja sa domnievam, že sa to dá dovodiť. Vyrovnací podiel sa má vyplatiť k rukám záložného veriteľa.
V tejto súvislosti ma však napadá iný prípad. Záložné právo k obchodnému podielu a spoločníci sa rozhodnú pre zrušenie spoločností s likvidáciou. Likvidácia prebehne a k dispozícii je už len právo na vydanie pomernej časti likvidačného zostatku (podotýkam, že záložným právom zabezpečená pohľadávka nie je napr. ešte zročná). Pravidlo bude zrejme obdobné. Podiel na likvidačnom zostatku je potrebné vyplatiť tiež záložnému veriteľovi.
Michal má pravdu, že v podstate jediné použiteľné argumenty ( §853 ods. 1 OZ) pre argumentáciu takýchto následkov ponúkajú len ustanovenia § 151mc (poistenie zálohu). Nebyť takej regulácie, že spoločník nemôže pri bežnom behu udalostí zo spoločnosti vystúpiť, zrejme by nás (v mase) napadlo, že najbližšie k záložnému právu na obchodný podiel je záložné právo na pohľadávku. Niet takej regulácie, že záložný dlžník (veriteľ pohľadávky) by sa s poddlžníkom (dlžníkom) nemohol pokonať (samozrejme okrem § 151i a obligačných následkov z toho plynúcich), či privodiť inak zánik pohľadávky, ktorá záložnému veriteľovi slúži ako zabezpečenie. V tomto ohľade si záložný veriteľ môže pomôcť len tým, že v záložnej zmluve sa bude snažiť predvídať všetky možné spôsoby zániku zálohu a na všetky tieto prípady sa pripraví. Minimálne potrebné myslieť na defaultnú doložku, obdobnú starej úprave záložného práva (pôvodný § 151e ods. 3 OZ).
V súčasnosti sa inak snažím legislatívne uchopiť jeden obdobu opísaného problému a síce spracovanie veci pod výhradou vlastníctva (t.j. cudzej veci) a uspokojenie vlastníka takejto veci konkurze vyhlásenom na majetok spracovateľa jednak v situácii, kedy takáto vec sa ešte v konkurznej podstate nachádza a jednak v situácii, kedy bola už speňažená.
Naše všeobecné občianske (či modernejšie povedané „civilné“ :-)) je v nastavení celkom „nepriateľské“ k záložným právam v rovine vecno-právnej.
V prezentovanom prípade je potrebné vychádzať z toho, že záložné právo viazne na majetku spoločníka (nie na majetku spoločnosti). V štandardných pomeroch spoločník nemôže zo spoločnosti vystúpiť a hodnota zálohu kopíruje hodnotu obchodného podielu, pri ktorom sa dá dovodiť, že z hľadiska práva záväzkového ide o „podriadenú budúcu pohľadávku na likvidačnom zostatku resp. časti likvidačného zostatku, ak tu je viac spoločníkov“ . Jedna z mála príležitostí na vystúpenie sa spoločníkovi sa mu ponúka v prípade splynutia resp. zlúčenia. Ak tak urobí, je potrebné sa zamyslieť, či sa záložné právo transofmuje na záložné právo k vyrovnaciemu podielu (čo je pohľadávka). Ja sa domnievam, že sa to dá dovodiť. Vyrovnací podiel sa má vyplatiť k rukám záložného veriteľa.
V tejto súvislosti ma však napadá iný prípad. Záložné právo k obchodnému podielu a spoločníci sa rozhodnú pre zrušenie spoločností s likvidáciou. Likvidácia prebehne a k dispozícii je už len právo na vydanie pomernej časti likvidačného zostatku (podotýkam, že záložným právom zabezpečená pohľadávka nie je napr. ešte zročná). Pravidlo bude zrejme obdobné. Podiel na likvidačnom zostatku je potrebné vyplatiť tiež záložnému veriteľovi.
Michal má pravdu, že v podstate jediné použiteľné argumenty ( §853 ods. 1 OZ) pre argumentáciu takýchto následkov ponúkajú len ustanovenia § 151mc (poistenie zálohu). Nebyť takej regulácie, že spoločník nemôže pri bežnom behu udalostí zo spoločnosti vystúpiť, zrejme by nás (v mase) napadlo, že najbližšie k záložnému právu na obchodný podiel je záložné právo na pohľadávku. Niet takej regulácie, že záložný dlžník (veriteľ pohľadávky) by sa s poddlžníkom (dlžníkom) nemohol pokonať (samozrejme okrem § 151i a obligačných následkov z toho plynúcich), či privodiť inak zánik pohľadávky, ktorá záložnému veriteľovi slúži ako zabezpečenie. V tomto ohľade si záložný veriteľ môže pomôcť len tým, že v záložnej zmluve sa bude snažiť predvídať všetky možné spôsoby zániku zálohu a na všetky tieto prípady sa pripraví. Minimálne potrebné myslieť na defaultnú doložku, obdobnú starej úprave záložného práva (pôvodný § 151e ods. 3 OZ).
V súčasnosti sa inak snažím legislatívne uchopiť jeden obdobu opísaného problému a síce spracovanie veci pod výhradou vlastníctva (t.j. cudzej veci) a uspokojenie vlastníka takejto veci konkurze vyhlásenom na majetok spracovateľa jednak v situácii, kedy takáto vec sa ešte v konkurznej podstate nachádza a jednak v situácii, kedy bola už speňažená.
Juraj Gyarfas, 10. 03. 2014 v 22:59 - pokračovanie
Michal, som rád, že sa zhodneme na tom, že aspoň v niektorých prípadoch je zachovanie ZP "spravodlivé a hospodársky logické". Nechcem sa primárne venovať tomu, či v pôvodnom poste popísaná situácia zrovna je alebo nie je tento prípad. Test by mal byť case-by-case a sám nemám celkom ustálený názor, či zachovanie ZP zrovna v tejto situácii je alebo nie je spravodlivé (aj keď nie som úplne presvedčený, že zachovanie ZP by "trestalo nevinných", pretože vzhľadom na publicitu ZP na OP každý záčastnený v zásade vie, že vstupuje do nástupníckej spoločnosti zanikajúcej spoločnosti, v ktorej bol OP zaťažený ZP).
Túto diskusiu by som však rád nechal zatiaľ bokom a sústredil sa na to, či sa zachovanie ZP de lege lata dá odôvodniť. Podľa mňa sa dá.
Argumentoval by som tým, že § 135b sa analogicky môže aplikovať aj na iné vecné práva, ako je vlastnícke právo. Napriek výhradám, ktoré Martin proti tomuto ustanoveniu vzniesol vo svojom článku v Ars Notaria, je to ustanovenie stále to najlepšie, čo na tieto situácie máme.
Pre zjednodušenie by som túto čiastkovú otázku riešil na príklade hnuteľnej veci (špecifickú situáciu OP môžeme potom riešiť v ďalšom kroku).
Neviem presne, kde je hranica medzi úpravou veci a jej spracovaním do novej veci. Ak do jednej dosky zabijem pár klincov, zrejme je to ešte stále tá istá doska. Ak k nej priklincujem dve polená a zrazu z nej urobím lavičku, už by to mohla byť nová vec. Ak ju spojím s ďalšímí dvadsiatimi doskami a urobím strechu, zrejme už nejde o tú istú vec. Zákonodarca však zjavne myslel na to, že sklincovanie dosák nemôže byť bez ďalšieho prípustným spôsobom na to, aby bol niekto pripravený o svoje vecné právo (v tomto prípade vlastnícke) a zveril súdom urobiť case-by-case analýzu toho, či je v danom prípade spravodlivé zachovať vecné právo pôvodného vlastníka alebo jeho vecné právo nahradiť len obligačným nárokom.
Tento istý problém nastáva aj v prípade záložného práva. ZV môže byť (podľa Tvojho výkladu) de lege lata pozbavený svojho vecného práva faktickým úkonom záložcu (teda presne tým, proti čomu sa chcel zriadením vecného zabezpečovacieho práva chrániť). Táto situácia však nie je právom upravená. Mohol by si síce tvrdiť, že je upravená § 151md ods. 1 písm. b) (ZP zaniká zánikom všetkých vecí, práv alebo majetkových hodnôt, na ktoré sa vzťahuje), ale to mi nepripadá moc presvedčivé. Musel by si totiž tvrdiť, že spracovanie veci je v právnom slova zmysle jej zánikom. Toto podľa mňa zo zákona nevyplýva. A nevyplýva to ani z "povahy veci". Nemyslím si, že sklincovaním niekoľkých dosák tieto dosky "zanikli". Vec nezanikla, "len" sa zmiešala, resp. bola spracovaná.
Keďže zákon túto situáciu nerieši, je podľa mňa na mieste aplikovať najbližšiu úpravu a tou je práve § 135b. Inými slovami, identický case-by-case test, ktorý majú súdy podľa § 135b aplikovať na určenie vlastníckeho práva po spracovaní veci by mali aplikovať aj na určenie ZP. Samozrejme, že jedným z možných riešení je v takom prípade aj určenie zániku ZP (a prípadný vznik ZP na záväzkový nárok voči spracovateľovi). Ale tak isto za určitých okolností môže byť výsledkom aj určenie, že ZP zaťažuje spracovanú, resp. zmiešanú vec.
Túto diskusiu by som však rád nechal zatiaľ bokom a sústredil sa na to, či sa zachovanie ZP de lege lata dá odôvodniť. Podľa mňa sa dá.
Argumentoval by som tým, že § 135b sa analogicky môže aplikovať aj na iné vecné práva, ako je vlastnícke právo. Napriek výhradám, ktoré Martin proti tomuto ustanoveniu vzniesol vo svojom článku v Ars Notaria, je to ustanovenie stále to najlepšie, čo na tieto situácie máme.
Pre zjednodušenie by som túto čiastkovú otázku riešil na príklade hnuteľnej veci (špecifickú situáciu OP môžeme potom riešiť v ďalšom kroku).
Neviem presne, kde je hranica medzi úpravou veci a jej spracovaním do novej veci. Ak do jednej dosky zabijem pár klincov, zrejme je to ešte stále tá istá doska. Ak k nej priklincujem dve polená a zrazu z nej urobím lavičku, už by to mohla byť nová vec. Ak ju spojím s ďalšímí dvadsiatimi doskami a urobím strechu, zrejme už nejde o tú istú vec. Zákonodarca však zjavne myslel na to, že sklincovanie dosák nemôže byť bez ďalšieho prípustným spôsobom na to, aby bol niekto pripravený o svoje vecné právo (v tomto prípade vlastnícke) a zveril súdom urobiť case-by-case analýzu toho, či je v danom prípade spravodlivé zachovať vecné právo pôvodného vlastníka alebo jeho vecné právo nahradiť len obligačným nárokom.
Tento istý problém nastáva aj v prípade záložného práva. ZV môže byť (podľa Tvojho výkladu) de lege lata pozbavený svojho vecného práva faktickým úkonom záložcu (teda presne tým, proti čomu sa chcel zriadením vecného zabezpečovacieho práva chrániť). Táto situácia však nie je právom upravená. Mohol by si síce tvrdiť, že je upravená § 151md ods. 1 písm. b) (ZP zaniká zánikom všetkých vecí, práv alebo majetkových hodnôt, na ktoré sa vzťahuje), ale to mi nepripadá moc presvedčivé. Musel by si totiž tvrdiť, že spracovanie veci je v právnom slova zmysle jej zánikom. Toto podľa mňa zo zákona nevyplýva. A nevyplýva to ani z "povahy veci". Nemyslím si, že sklincovaním niekoľkých dosák tieto dosky "zanikli". Vec nezanikla, "len" sa zmiešala, resp. bola spracovaná.
Keďže zákon túto situáciu nerieši, je podľa mňa na mieste aplikovať najbližšiu úpravu a tou je práve § 135b. Inými slovami, identický case-by-case test, ktorý majú súdy podľa § 135b aplikovať na určenie vlastníckeho práva po spracovaní veci by mali aplikovať aj na určenie ZP. Samozrejme, že jedným z možných riešení je v takom prípade aj určenie zániku ZP (a prípadný vznik ZP na záväzkový nárok voči spracovateľovi). Ale tak isto za určitých okolností môže byť výsledkom aj určenie, že ZP zaťažuje spracovanú, resp. zmiešanú vec.
Michal Novotný, 12. 03. 2014 v 13:35 - OK
šak poďme ďalej. Ale keďže Ty si proponentnom "protizákonnej" myšlienky, dovolím si len pár krátkych zarypnutí a jednu otázku na ďalšiu diskusiu.
1. Publicita v OR sama osebe žiadne účinky neodôvodňuje - znamená to, že vystupujúci spoločník nemá napríklad nárok na vyrovnací podiel, lebo veď tiež vie? Potrestanie nevinných v tomto prípade znamená, že ten, kto neprofituje, znáša náklady, a naopak, neznáša ich ten, kto profituje. Čo je najmä v prípade, ak by majoritní (schvaľujúci) spoločníci boli záložcami, zároveň by boli tými, ktorí by zo spoločnosti vystupovali...
2. Žiadne ustanovenie zákona nechráni (a z podstaty veci ani nemôže - erga omnes - ochrániť) záložné právo pred faktickými úkonmi. Ak založím svoje auto a zajtra ho zošrotujem na padrť, niet tej sily, ktorá by ZV ochránila. (Ešte jednoduchšie - ak založím stádo svíň a zajtra ho celé porazím a pozvem celú rodinu na vepřové hody, niet tej sily, ktorá by mi v tom - právne - zabránila.) To by sa dalo len pri posesórnom ZP.
3. Case-by-case analýza je super, len podľa akých kritérií? Ponechať súdom možnosť "pozriem sa a vidím" asi nechceme. Poďme ich teda hľadať.
4. Kritériom v § 135b OZ nie je len spracovanie veci, ale okrem iného aj dobromyseľnosť, veľkosť podielu, možnosť a účelnosť navrátenia do pôvodného stavu. Ty si zatiaľ analyzoval len jedno z nich, ostatné nie.
5. Spracovanie veci je jej zánik v právnom zmysle slova, s tým nič nenarobíš, to je podľa mňa podstata spracovania. Plynie to z textu § 135b ods. 1 "kto spracuje... vec... na NOVÚ vec", tá istá vec nemôže byť zároveň jednou aj novou vecou. Navyše (a tvoj príklad s doskami je presne o tom), podľa § 120 ods. 1 OZ je súčasťou veci všetko, čo od nej nemožno oddeliť bez znehodnotenia. Ak vytrhneš dosku z lavice, znehodnotíš ju - doska je súčasťou lavice, ale keďže je súčasťou, nemôže byť samostatnou vecou.
Či nie?
6. Ale dobre, posito sed non concesso. Ale čo s ostatnými kritériami § 135b? Inak povedané, ako vysvetliť:
- kto má byť dobromyseľný (spracovateľ? záložca?)
- o čom má byť dobromyseľný (o existencii ZP? jeho neexistencii? existencii ZP a súčasne svojom vlastníctve? alebo len o ZP? alebo len o vlastníctve?)
- čo s vecami spracovateľa, ktoré použil na spracovanie a na ktorých viazlo ZP v prípadoch § 135b ods. 1 a potom 2?
Zjednodušene povedané: vieš § 135b "prepísať" tak, aby z neho bola norma použiteľná na posúdenie zachovania ZP pri spracovaní veci?
Disclaimer: Tento post nemá za žiadnych okolností a v žiadnych súvislostiach nikdy byť chápaný a vykladaný ako akýkoľvek náznak súhlasu s názorom, že zlúčenie spoločností znamená spracovanie alebo zmiešanie obchodných podielov. :-)
1. Publicita v OR sama osebe žiadne účinky neodôvodňuje - znamená to, že vystupujúci spoločník nemá napríklad nárok na vyrovnací podiel, lebo veď tiež vie? Potrestanie nevinných v tomto prípade znamená, že ten, kto neprofituje, znáša náklady, a naopak, neznáša ich ten, kto profituje. Čo je najmä v prípade, ak by majoritní (schvaľujúci) spoločníci boli záložcami, zároveň by boli tými, ktorí by zo spoločnosti vystupovali...
2. Žiadne ustanovenie zákona nechráni (a z podstaty veci ani nemôže - erga omnes - ochrániť) záložné právo pred faktickými úkonmi. Ak založím svoje auto a zajtra ho zošrotujem na padrť, niet tej sily, ktorá by ZV ochránila. (Ešte jednoduchšie - ak založím stádo svíň a zajtra ho celé porazím a pozvem celú rodinu na vepřové hody, niet tej sily, ktorá by mi v tom - právne - zabránila.) To by sa dalo len pri posesórnom ZP.
3. Case-by-case analýza je super, len podľa akých kritérií? Ponechať súdom možnosť "pozriem sa a vidím" asi nechceme. Poďme ich teda hľadať.
4. Kritériom v § 135b OZ nie je len spracovanie veci, ale okrem iného aj dobromyseľnosť, veľkosť podielu, možnosť a účelnosť navrátenia do pôvodného stavu. Ty si zatiaľ analyzoval len jedno z nich, ostatné nie.
5. Spracovanie veci je jej zánik v právnom zmysle slova, s tým nič nenarobíš, to je podľa mňa podstata spracovania. Plynie to z textu § 135b ods. 1 "kto spracuje... vec... na NOVÚ vec", tá istá vec nemôže byť zároveň jednou aj novou vecou. Navyše (a tvoj príklad s doskami je presne o tom), podľa § 120 ods. 1 OZ je súčasťou veci všetko, čo od nej nemožno oddeliť bez znehodnotenia. Ak vytrhneš dosku z lavice, znehodnotíš ju - doska je súčasťou lavice, ale keďže je súčasťou, nemôže byť samostatnou vecou.
Či nie?
6. Ale dobre, posito sed non concesso. Ale čo s ostatnými kritériami § 135b? Inak povedané, ako vysvetliť:
- kto má byť dobromyseľný (spracovateľ? záložca?)
- o čom má byť dobromyseľný (o existencii ZP? jeho neexistencii? existencii ZP a súčasne svojom vlastníctve? alebo len o ZP? alebo len o vlastníctve?)
- čo s vecami spracovateľa, ktoré použil na spracovanie a na ktorých viazlo ZP v prípadoch § 135b ods. 1 a potom 2?
Zjednodušene povedané: vieš § 135b "prepísať" tak, aby z neho bola norma použiteľná na posúdenie zachovania ZP pri spracovaní veci?
Disclaimer: Tento post nemá za žiadnych okolností a v žiadnych súvislostiach nikdy byť chápaný a vykladaný ako akýkoľvek náznak súhlasu s názorom, že zlúčenie spoločností znamená spracovanie alebo zmiešanie obchodných podielov. :-)
Juraj Gyarfas, 31. 03. 2014 v 17:24 - neskoro, ale predsa .. pokračovanie
Nemyslím si, že som proponentom “protizákonnej” myšlienky. To je moc silné slovo :-). Radšej by som povedal, že som proponentom myšlienky, že spracovanie zálohu nie je v zákone výslovne upravené a teda hľadáme iné ("mimozákonné":-)) riešenie (a ja navrhujem analogickú aplikáciu § 135b).
Súhlasím, že žiadne ustanovenie zákona nechráni ZP pred faktickými úkonmi. Ale podľa mňa je vhodné hľadať ustanovenie, ktoré ho chráni pred obchádzaním. Inými slovami, ak záložca založené auto zošrotuje, nedá sa s tým nič urobiť. Kde nič nie je, ani smrť neberie (a toto podľa mňa mohlo byť myslené slovami “zánik VŠETKÝCH vecí, práv alebo iných majetkových hodnôť”). Ale určite nechceme, aby mohol záložca docieliť zánik ZP tým, že na aute vymení stierače. Ak ekonomická hodnota zanikla, nemôže samozrejme nič zabezpečovať. Ale nemalo by byť jednoducho možné docieliť zánik zabezpečenia pri zachovaní ekonomickej hodnoty v rukách dlžníka. Otázka teda je, kde je hranica a na ktorej strane spracovania veci je správne hranicu narýsovať.
Ale poďme teda k tomu, ako by tá analogická aplikácia § 135b mala vyzerať. Podľa mňa by sa toto ustanovenie mohlo aplikovať, ako keby akýkoľvek odkaz na vlastnícke právo znamenal odkaz na ZP. Dobromyseľnosť by sa teda posudzovala vo vzťahu k neexistencii ZP. “Stáva sa vlastníkom” v podstate znamená “zaniká vlastnícke právo predchádzajúceho vlastníka”, čiže by sa mohlo čítať ako "zaniká ZP". Nemám moc premyslené, ako by sa uhrádzala hodnota ZP, ale to je v zásade vec výpočtu.
Inými slovami, test v § 135b by sa aplikoval dvakrát – na vlastníctvo aj na ZP.
Napr. remeselník založí všetky svoje zásoby dreva. Tento remeselník (a teda záložca a zároveň vlastník) z dreva urobí lavičky. Otázka vlastníctva lavičiek nie je problematická, takže vôbec nie je potrebné aplikovať § 135b na určenie vlastníctva. Problematická je však otázka existencie, resp. zániku ZP. Spracovateľ vedel o existencii ZP, takže nekonal dobromyseľne – aplikuje sa teda § 135b ods. 2. Navrátenie do pôvodného stavu nie je možné (alebo účelné). Súd teda “podľa všetkých okolností určí, kto je vlastníkom veci” (ergo, či ZP prežilo). V tomto prípade by podľa mňa bolo odôvodnené určiť, že ZP prežilo, pretože spracovateľ nekonal dobromyseľne a účelom ZP bolo zabezpečiť úver celým “biznisom” záložcu (dlžníka). Náhradu tým pádom nie je potrebné určovať.
Dajme tomu, že niekto z kopy dreva ukradol jedno poleno a vytvoril z neho vzácnu sochu. V takom prípade bude potrebné aplikovať § 135b aj na otázku vlastníctva aj na otázku ZP. Otázku vlastníctva dajme na účely tejto diskusie bokom a pozrime sa na ZP. Pomer hodnoty polena a sochy je zrejme v tak výraznom nepomere, že by bolo odôvodnené určiť zánik ZP a povinnosť nahradiť hodnotu zaniknutého ZP.
Alebo dajme tomu, že remeselník z dreva postavil strechu na dom tretej osoby. Remeselník síce nekonal dobromyseľne (vo vzťahu k existencii ZP), ale hodnota celého domu je v hrubom nepomere k hodnote len dreva a okrem toho by ZP muselo zaťažoavť vlastníctvo tretej osoby (čo by tiež mohla byť jedna zo “všetkých okolností”, ktoré súd posudzuje). Opäť by som sa skôr priklonil k zániku ZP a povinnosti zaplatiť náhradu.
Sú tieto riešenia až také “protizákonné”?
Súhlasím, že žiadne ustanovenie zákona nechráni ZP pred faktickými úkonmi. Ale podľa mňa je vhodné hľadať ustanovenie, ktoré ho chráni pred obchádzaním. Inými slovami, ak záložca založené auto zošrotuje, nedá sa s tým nič urobiť. Kde nič nie je, ani smrť neberie (a toto podľa mňa mohlo byť myslené slovami “zánik VŠETKÝCH vecí, práv alebo iných majetkových hodnôť”). Ale určite nechceme, aby mohol záložca docieliť zánik ZP tým, že na aute vymení stierače. Ak ekonomická hodnota zanikla, nemôže samozrejme nič zabezpečovať. Ale nemalo by byť jednoducho možné docieliť zánik zabezpečenia pri zachovaní ekonomickej hodnoty v rukách dlžníka. Otázka teda je, kde je hranica a na ktorej strane spracovania veci je správne hranicu narýsovať.
Ale poďme teda k tomu, ako by tá analogická aplikácia § 135b mala vyzerať. Podľa mňa by sa toto ustanovenie mohlo aplikovať, ako keby akýkoľvek odkaz na vlastnícke právo znamenal odkaz na ZP. Dobromyseľnosť by sa teda posudzovala vo vzťahu k neexistencii ZP. “Stáva sa vlastníkom” v podstate znamená “zaniká vlastnícke právo predchádzajúceho vlastníka”, čiže by sa mohlo čítať ako "zaniká ZP". Nemám moc premyslené, ako by sa uhrádzala hodnota ZP, ale to je v zásade vec výpočtu.
Inými slovami, test v § 135b by sa aplikoval dvakrát – na vlastníctvo aj na ZP.
Napr. remeselník založí všetky svoje zásoby dreva. Tento remeselník (a teda záložca a zároveň vlastník) z dreva urobí lavičky. Otázka vlastníctva lavičiek nie je problematická, takže vôbec nie je potrebné aplikovať § 135b na určenie vlastníctva. Problematická je však otázka existencie, resp. zániku ZP. Spracovateľ vedel o existencii ZP, takže nekonal dobromyseľne – aplikuje sa teda § 135b ods. 2. Navrátenie do pôvodného stavu nie je možné (alebo účelné). Súd teda “podľa všetkých okolností určí, kto je vlastníkom veci” (ergo, či ZP prežilo). V tomto prípade by podľa mňa bolo odôvodnené určiť, že ZP prežilo, pretože spracovateľ nekonal dobromyseľne a účelom ZP bolo zabezpečiť úver celým “biznisom” záložcu (dlžníka). Náhradu tým pádom nie je potrebné určovať.
Dajme tomu, že niekto z kopy dreva ukradol jedno poleno a vytvoril z neho vzácnu sochu. V takom prípade bude potrebné aplikovať § 135b aj na otázku vlastníctva aj na otázku ZP. Otázku vlastníctva dajme na účely tejto diskusie bokom a pozrime sa na ZP. Pomer hodnoty polena a sochy je zrejme v tak výraznom nepomere, že by bolo odôvodnené určiť zánik ZP a povinnosť nahradiť hodnotu zaniknutého ZP.
Alebo dajme tomu, že remeselník z dreva postavil strechu na dom tretej osoby. Remeselník síce nekonal dobromyseľne (vo vzťahu k existencii ZP), ale hodnota celého domu je v hrubom nepomere k hodnote len dreva a okrem toho by ZP muselo zaťažoavť vlastníctvo tretej osoby (čo by tiež mohla byť jedna zo “všetkých okolností”, ktoré súd posudzuje). Opäť by som sa skôr priklonil k zániku ZP a povinnosti zaplatiť náhradu.
Sú tieto riešenia až také “protizákonné”?
Juraj Gyarfas, 06. 05. 2014 v 18:18 - vydržanie podielu v družstve
NS ČR 29 Cdo 2080/2012:
"Závěry, které v R 67/2009 Nejvyšší soud učinil ve vztahu k obchodnímu podílu ve společnosti s ručením omezeným, se obdobně prosadí i v případě členského podílu v družstvu. Ani členský podíl v družstvu (včetně družstva bytového) tudíž nelze nabýt od nevlastníka.
Poukaz dovolatele na nález Ústavního soudu ze dne 11. května 2011, sp. zn. II. ÚS 165/2011 (veřejnosti dostupný na stránkách Ústavního soudu), není přiléhavý. V odkazované věci se Ústavní soud zabýval ochranou dobré víry v souvislosti s neplatností zajišťovacího převodu práva sjednaného ve formě kupní smlouvy o prodeji nemovité věci. Členský podíl (v režimu právní úpravy účinné do 31. prosince 2013) naproti tomu není věcí v právním smyslu, ale představuje souhrn práv a povinností člena v družstvu.
Dobrá víra dovolatele však přesto právní význam mít může. Již v usnesení ze dne 28. srpna 2007, sp. zn. 29 Odo 1216/2005, uveřejněném pod číslem 50/2008 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek, totiž Nejvyšší soud uzavřel, že obchodní podíl ve společnosti s ručením omezením lze vydržet jako věc movitou, tj. po třech letech nepřetržité oprávněné držby ( § 134 odst. 1 obč. zák.).
Nejvyšší soud přitom již tento závěr obdobně vztáhl i na vydržení členského podílu v družstvu, neboť je jeho povaha obdobná povaze obchodního podílu ve společnosti s ručením omezeným (srov. opět důvody rozsudku sp. zn. 29 Cdo 2287/2008 a zejména usnesení Nejvyššího soudu ze dne 10. května 2012, sp. zn. 29 Cdo 1989/2011, uveřejněné v časopise Soudní judikatura číslo 7, ročník 2013, pod číslem 95). "
"Závěry, které v R 67/2009 Nejvyšší soud učinil ve vztahu k obchodnímu podílu ve společnosti s ručením omezeným, se obdobně prosadí i v případě členského podílu v družstvu. Ani členský podíl v družstvu (včetně družstva bytového) tudíž nelze nabýt od nevlastníka.
Poukaz dovolatele na nález Ústavního soudu ze dne 11. května 2011, sp. zn. II. ÚS 165/2011 (veřejnosti dostupný na stránkách Ústavního soudu), není přiléhavý. V odkazované věci se Ústavní soud zabýval ochranou dobré víry v souvislosti s neplatností zajišťovacího převodu práva sjednaného ve formě kupní smlouvy o prodeji nemovité věci. Členský podíl (v režimu právní úpravy účinné do 31. prosince 2013) naproti tomu není věcí v právním smyslu, ale představuje souhrn práv a povinností člena v družstvu.
Dobrá víra dovolatele však přesto právní význam mít může. Již v usnesení ze dne 28. srpna 2007, sp. zn. 29 Odo 1216/2005, uveřejněném pod číslem 50/2008 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek, totiž Nejvyšší soud uzavřel, že obchodní podíl ve společnosti s ručením omezením lze vydržet jako věc movitou, tj. po třech letech nepřetržité oprávněné držby ( § 134 odst. 1 obč. zák.).
Nejvyšší soud přitom již tento závěr obdobně vztáhl i na vydržení členského podílu v družstvu, neboť je jeho povaha obdobná povaze obchodního podílu ve společnosti s ručením omezeným (srov. opět důvody rozsudku sp. zn. 29 Cdo 2287/2008 a zejména usnesení Nejvyššího soudu ze dne 10. května 2012, sp. zn. 29 Cdo 1989/2011, uveřejněné v časopise Soudní judikatura číslo 7, ročník 2013, pod číslem 95). "
Juraj Gyarfas, 12. 04. 2015 v 10:40 - poznámky
"Na př. nelze zastavit jednotlivé kolo hotového vozu; bylo-li však připojeno k vozu kolo cizí aneb kolo zatížené zástavním právem, trvají tyto zvláštní poměry věcné na kole dále." (Tilsch, E.: Občanské právo. Část všeobecná. reprint 2012, s. 151)
Juraj Gyarfas, 23. 11. 2016 v 16:06 - NS ČR k hromadnej veci
"I. Věc hromadná je zvláštním předmětem právních vztahů, odlišným od věci v právním smyslu a založeným na fikci, v jejímž důsledku se na určitý kvalifikovaný soubor věcí v právním smyslu nahlíží tak, jako by šlo o jednu věc; účelem této právní konstrukce je zjednodušení právního styku. Každá z věcí, z nichž sestává hromadná věc, si přitom zachovává způsobilost být samostatným předmětem právních vztahů. Začlenění do hromadné věci nelze ztotožňovat se situací, kdy se původně samostatná věc stane součástí jiné věci například v důsledku zpracování.
Jednotlivé věci v právním smyslu nepozbývající začleněním do věci hromadné svou právní povahu a lze jimi i nadále samostatně disponovat a tak je ze souboru věci hromadné vyjmout, dokonce i v takovém případě, kdy je hromadná věc tvořena relativně stálou množinou složek a vynětím jedné z nich by došlo k popření smyslu univerzality. Jestliže začleněním do věci hromadné věc v právním smyslu nezaniká, nemá takové jednání za následek ani zánik vlastnického práva k ní.
II. Z povahy věci nutně platilo i za předchozí právní úpravy, že jednotlivé věci tvořící věc hromadnou musí náležet témuž vlastníku; jinak by přeci nemohlo být s věcí hromadnou nakládáno jako s celkem, což je právě účelem tohoto právního instrumentu. Skutečnost, že veškeré její složky náleží jednomu vlastníku, patří mezi pojmové znaky hromadné věci. Nemůže se tedy stát součástí věci hromadné věc, k níž svědčí vlastnické právo osobě odlišné od vlastníka hromadné věci.
III. Začleněním věci do věci hromadné výhrada vlastnického práva zaniknout nemůže.
IV. Ani ze skutečnosti, že se určitá věc stane součástí předmětu díla, bez dalšího neplyne, že taková věc pozbývá způsobilosti být samostatným předmětem právních vztahů a nemůže mít samostatný věcně právní režim, nevyjímaje důsledky sjednané výhrady vlastnického práva. Předmět díla ve smyslu předmětu závazkového vztahu nemusí být (a v praxi často nebývá) vždy jednou jedinou věcí ve smyslu věcněprávním; může jít také o soubor věcí, který pak může, ale nemusí být věcí hromadnou (v závislosti na tom, zda splňuje pojmové znaky hromadné věci či nikoliv). "
podle rozsudku Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 32 Cdo 3051/2014, ze dne 28. 6. 2016
Jednotlivé věci v právním smyslu nepozbývající začleněním do věci hromadné svou právní povahu a lze jimi i nadále samostatně disponovat a tak je ze souboru věci hromadné vyjmout, dokonce i v takovém případě, kdy je hromadná věc tvořena relativně stálou množinou složek a vynětím jedné z nich by došlo k popření smyslu univerzality. Jestliže začleněním do věci hromadné věc v právním smyslu nezaniká, nemá takové jednání za následek ani zánik vlastnického práva k ní.
II. Z povahy věci nutně platilo i za předchozí právní úpravy, že jednotlivé věci tvořící věc hromadnou musí náležet témuž vlastníku; jinak by přeci nemohlo být s věcí hromadnou nakládáno jako s celkem, což je právě účelem tohoto právního instrumentu. Skutečnost, že veškeré její složky náleží jednomu vlastníku, patří mezi pojmové znaky hromadné věci. Nemůže se tedy stát součástí věci hromadné věc, k níž svědčí vlastnické právo osobě odlišné od vlastníka hromadné věci.
III. Začleněním věci do věci hromadné výhrada vlastnického práva zaniknout nemůže.
IV. Ani ze skutečnosti, že se určitá věc stane součástí předmětu díla, bez dalšího neplyne, že taková věc pozbývá způsobilosti být samostatným předmětem právních vztahů a nemůže mít samostatný věcně právní režim, nevyjímaje důsledky sjednané výhrady vlastnického práva. Předmět díla ve smyslu předmětu závazkového vztahu nemusí být (a v praxi často nebývá) vždy jednou jedinou věcí ve smyslu věcněprávním; může jít také o soubor věcí, který pak může, ale nemusí být věcí hromadnou (v závislosti na tom, zda splňuje pojmové znaky hromadné věci či nikoliv). "
podle rozsudku Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 32 Cdo 3051/2014, ze dne 28. 6. 2016
Juraj Gyarfas, 11. 04. 2018 v 13:17 - k záložnému právu na obchodný podiel
Narazil som na Kristiánov článok inšpirovaný touto diskusiou: Csach, K. Záložné právo k účasti na právnickej osobe (najmä obchodnej spoločnosti). In: Liber amicorum Ján Lazar. PF TU, Trnava, 2014, s. 151-169, kde sa uvádza nasledovné:
"... účasť na spoločnosti, ktorá zaniká rozdelením, zlúčením alebo splynutím zahŕňa aj právo stať sa spoločníkom nástupníckej spoločnosti ( § 69 ods. 5 ObchZ). A toto právo sa napĺňa vznikom novej účasti záložcu na nástupníckej spoločnosti. Predmet záložného práva sa transformuje. Skutočnosť, že sa účasť spoločníka už bude vzťahovať na inú spoločnosť nie je rozhodujúca. Podobne ako pri zmene v predmete zálohu, relevantná je existencia vzťahu danej osoby k predmetu zálohu a zmena v danej veci, a to hoci z hľadiska zákonného textu ide v prípade štrukturálnych korporátnych zmien o zánik jedného predmetu (účasť na zanikajúcej spoločnosti) a vznik druhého (účasť na nástupníckej spoločnosti). Tento záver vidíme ako hodnotovo konzistentný aj so záverom o trvaní záložného práva pri zmene právnej formy."
"... účasť na spoločnosti, ktorá zaniká rozdelením, zlúčením alebo splynutím zahŕňa aj právo stať sa spoločníkom nástupníckej spoločnosti ( § 69 ods. 5 ObchZ). A toto právo sa napĺňa vznikom novej účasti záložcu na nástupníckej spoločnosti. Predmet záložného práva sa transformuje. Skutočnosť, že sa účasť spoločníka už bude vzťahovať na inú spoločnosť nie je rozhodujúca. Podobne ako pri zmene v predmete zálohu, relevantná je existencia vzťahu danej osoby k predmetu zálohu a zmena v danej veci, a to hoci z hľadiska zákonného textu ide v prípade štrukturálnych korporátnych zmien o zánik jedného predmetu (účasť na zanikajúcej spoločnosti) a vznik druhého (účasť na nástupníckej spoločnosti). Tento záver vidíme ako hodnotovo konzistentný aj so záverom o trvaní záložného práva pri zmene právnej formy."
Juraj Gyarfas, 02. 05. 2021 v 19:36 - k záložnému právu na pozemok
"Pre platnosť právnych úkonoch týkajúcich sa dielov parciel, resp. pri nakladaní s nimi je však nutné dodržiavať viaceré právne podmienky, a to:
...
– absencia dotyku vecných práv k cudzej veci; vo vzťahu k záložnému právu a vecnému predkupnému právu možno dôjsť k záveru, že ak boli tieto práva zriadené k určitému pozemku, nie je bez ďalšieho následne možné hranice takéhoto pozemku meniť. Rovnaký záver platí aj pri vecnom bremene zriadenom k celému pozemku."
FEČÍK, M., JAKUBÁČ, R. Katastrálny zákon. 1. vydanie. Bratislava: Nakladatelství C. H. Beck, 2021, s. 876.
Juraj Gyarfas, 29. 01. 2024 v 08:34 - glosa k vydržaniu podielu
"Umožnenie vydržať členský podiel alebo účasť na obchodnej spoločnosti je bezpochyby zásadné rozhodnutie a možno voči tomuto záveru mnohé namietať. Na tak výrazné dotvorenie právneho predpisu - hoci aj v záujme ochrany pokojného faktického stavu a právnej istoty - by bolo potrebné premyslené a dobre odôvodnené rozhodnutie najvyššieho súdu (bez ohľadu na to, či by šlo o rozhodnutie, ktoré by vydržanie pripustilo, alebo o rozhodnutie, ktoré by vydržanie nepripustilo). Škoda, že najvyšší súd - na rozdiel toho českého - možnosť vyjadriť sa k vydržaniu členského podielu v družstve v tomto zjavnom prípade nevyužil."
Csach, K. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obdo 47/2022 z 22. 3. 2023 (zdanlivý člen družstva a vydržanie členského podielu). Súkromné právo č. 5/2023, s. 178.
Juraj Gyarfas, 02. 04. 2024 v 14:08 - premlčanie záložného práva
"Čo sa týka výmazu premlčaného záložného práva, poukazujeme na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované ako R 70/2023. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí vyjadril názor, že žalobca sa v dôsledku premlčania záložného práva môže domáhať určenia, že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom. Tento rozsudok by mal byť listinou, na základe ktorej by malo dôjsť k výmazu záložného práva z príslušného registra (v tomto prípade z katastra nehnuteľností). Snahu najvyššieho súdu o vyriešenie praktického problému výmazu premlčaného záložného práva možno oceniť a jeho závery možno považovať za správne. Vzhľadom na anonymizáciu publikovaných súdnych rozhodnutí nemožno na príslušnom liste vlastníctva dohľadať, či k výmazu premlčaného záložného práva na základe tohto rozhodnutia skutočne došlo.
Za ďalšiu do úvahy prichádzajúcu žalobu možno považovať žalobu o určenie, že záložné právo nie je vykonateľné.
Za nevhodné žaloby považujeme žalobu o určenie, že záložné právo neexistuje, pretože dôsledkom premlčania nie je zánik práva ( § 100 ods. 1 OZ), ako aj žalobu o určenie, že záložné právo je premlčané, pretože ide o určenie právnej skutočnosti, pričom prípustnosť takejto žaloby žiadny osobitný predpis nepredpokladá [ § 137 písm. d) CSP]."
Jurčová, M., Gešková, K. Žaloby smerujúce k výmazu premlčaných záložných práv a vecných bremien. Súkromné právo, 1/2024, s. 13.
Juraj Gyarfas, 07. 12. 2024 v 21:51 - Csach k záložnému právu na obchodný podiel
"Podobné situácie by mali nastať aj pri záložnom práve k obchodnému podielu. Napríklad, v spoločnosti s troma spoločníkmi s rovnakými obchodnými podielmi by bol len jeden z obchodných podielov zaťažený záložným právom a práve tento obchodný podiel by bol prevedený na druhého zo spoločníkov. Podľa niektorých názorov by sa mal predmetom záložného práva stať celý podiel po prirastení nadobudnutého. 10) Ako sme rozvinuli inde,11) preferujeme záver, že prevádzaný a záložným právom zaťažený obchodný podiel je iný podiel než ten, ku ktorému by mal prirásť. Z rovnakých dôvodov, ako tomu bolo pri spoluvlastníckom podiele, by ani tu nemali podiely k sebe prirásť, ale nadobúdajúci spoločník má mať dva obchodné podiely, jeden nezaťažený a druhý zaťažený založeným právom."
Csach, K. O zásade jednotnosti a o prirastaní spoluvlastníckeho podielu a obchodného podielu. Súkromné právo, č. 5/2024, s. 157.
Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím