Autori:

Už dlho mám ambíciu napísať článok o chaotickej úprave náhrady škody v slovenskom práve. Mal by to byť grandiózny článok, pri písaní ktorého konečne pochopím súvislosti medzi jednotlivými inštitútmi. Prečo je úprava zodpovednosti za škodu v § 420 a nasl. ObčZ formulovaná ako deliktuálna zodpovednosť, zároveň však zahŕňa aj kontraktuálnu? Prečo sa aj pri konktraktuálnej zodpovednosti vyžaduje zavinenie? Aký je praktický rozdiel medzi exkulpáciou v občianskom práve a liberáciou v obchodnom práve? A prečo ObčZ na rozdiel od ObchZ neobsahuje princíp predvídateľnosti škody? Prečo je úprava kontraktuálnej zodpovednosti v § 373 a nasl. ObchZ rozšírená v § 757 ObchZ aj na deliktuálnu zodpovednosť? Ako na deliktuálny charakter tejto zodpovednosti potom aplikovať napr. § § 374, 375 alebo 379. A akú rolu v tom celom hrá osobitná úprava ochrany osobnosti v § 11 a nasl. ObčZ?

Uvedomujem si však, že tento grandiózny článok asi nikdy nenapíšem. Ide o tému, ktorá by nasýtila niekoľko dizertačiek a monografií a na to nemám. Rád by som však načal aspoň jednu čiastkovú otázku a to konkrétne zodpovednosť za nemateriálnu ujmu pri porušení zmluvy.

Predstavme si nasledovný príklad. Majiteľ zariadenia, v ktorom sa má odohrať svadobná hostina, túto hostinu v deň svadby zruší (dajme tomu, že ten istý priestor z hamižnosti prisľúbil aj iným snúbencom). Zrejme niet pochýb, že mladomanželia môžu od zmluvy odstúpiť (resp. zmluva sa zruší podľa § 518 ObčZ) a požadovať vrátenie ceny. Pravdepodobne by tak isto mohli vymáhať skutočnú škodu zodpovedajúcu nákladom na obtelefonovanie všetkých hostí, prípadne prenájmu náhradného priestoru a ostatným súvisiacim nákladom.

Zároveň však niet pochýb, že toto sú len "šeplety" v porovnaní s emocionálnou ujmou beztak už dosť vystresovanej nevesty a ženícha na pokraji nervového zrútenia. Majiteľ hotela takúto emocionálnu ujmu určite v čase uzatvárania zmluvy mohol predvídať, kauzálny nexus je priamy, majiteľ sa zrejme nebude môcť exkulpovať a o spoluzavinení snúbencov tiež nemožno hovoriť. Ide však o ujmu, ktorú podľa slovenského práva v zásade možno kompenzovať?

Povrchný komparatívny exkurz

Právne poriadky sa k náhrade čisto emocionálnej ujmy tradične stavajú pomerne skepticky. Dôvody sú okrem iného ťažkosti s objektivizáciou a kvantifikáciou tejto škody (aj konkrétna emocionálna ujma uvedených mladomanželov závisí od subjektívnej miery hystérie, s akou k plánovaniu svadby pristupovali) a možno aj nechuť prepočítavať emócie na peniaze. Napriek tomu si podľa môjho názoru ekonomická aj filozofická funkcia právnej úpravy náhrady škody nejakú formu kompenzácie vyžadujú. Keďže zjavne ide o ujmu, ktorá reálne vznikla (aj keď o jej kvantifikácii možno pochybovať), bolo by v rozpore s kompenzačnou a preventívnou funkciou práva, keby žiadnu náhradu neumožňovalo.

Relatívne otvorený prístup ku kompenzácii tohto typu ujmy majú medzinárodné kodifikácie. Ustanovenie čl. 7.4.2 Princípov Unidroit výslovne ustanovuje, že ujma kompenzovateľná z dôvodu porušenia zmluvy "may be non-pecuniary and includes, for instance, physicial suffering or emotional distress". Komentár k Princípom Unidroit ďalej upresňuje, že môže ísť o "pain and suffering, loss of certain amenities of life, aesthetic prejudice, etc. as well as harm resulting from attacks on honour or reputation". "Non-pecuniary loss" spomína aj čl. 9.501 PECL.

Národné právne úpravy sú reštriktívnejšie.

V anglickom práve si podľa rozhodnutia Snemovne Lordov vo veci Addis v Gramophone Co z roku 1909 v zásade nie je možné nárokovať náhradu ujmy za "mental distress or injured feelings" spôsobené porušením zmluvy. To však neplatí v prípadoch, kedy "the very object of a contract is to provide pleasure, relaxation, peace of mind or freedom from molestation" (Watts v Morrow [1991]). Jedným z príkladov, kedy za porušenie zmluvy bola uložená povinnosť kompenzovať aj "distress and disappointment" bolo porušenie povinnosti fotografa urobiť svadobné fotografie (Diesen v Samson, [1971]).

Podobne aj v USA je náhrada za emocionálnu ujmu spôsobenú porušením zmluvy nárokovateľná len v prípade, ak primárnym účelom zmluvy bolo zabezpečiť osobné a nie ekonomické potreby.

V nemeckom práve § 253 BGB v zásade pripúšťa kompenzáciu nemateriálnej ujmy len pri zásahu do taxatívne vymenovaných chránených záujmov. Konkrétne ide o telesnú alebo zdravotnú ujmu, zásah do slobody alebo "práva na sexuálne sebaurčenie". Koziol k tomu uvádza, že "pure emotional damage, such as diffuse negative emotions or feelings of aversion, that are not based on the impairment of a personality right, are in principle irrecoverable." (Basic Questions of Tort Law from a Germanic Perspective, 2012, s. 116)

Koziol však ďalej píše, že § 253 BGB sa v praxi neaplikuje až tak prísne a bol "more or less deliberately circumvented by the conceptual jurisprudential trick of designating the loss pecuniary damage". Okrem toho nemecký zákonodarca pripustil náhradu nemajetkovej ujmy pri zmluvách o zájazde ( § 651f BGB). Koziol k tomu dodáva, že "this new rule has created an inexplicable contradiction in German law between travel contracts and other agreements."

Osobitne zaujímavá je rakúska úprava, ktorá v § 1324 ABGB pripúšťa náhradu nemajetkovej ujmy pri úmyselnom konaní alebo hrubej nedbanlivosti.

Späť na Slovensko

Ako by sa tento prípad riešil na Slovensku?

Skúsim nekorektne začať od výsledku a až potom pristúpiť k právnej argumentácii. Intuitívna predstava spravodlivosti mi totiž v tomto prípade hovorí, že náhrada emocionálnej ujmy by mala byť prípustná. Mladomanželia z vyššie uvedeného príkladu sú síce čisto fiktívni, ale napriek tomu mi ich je úprimne ľúto a neviem si predstaviť, že by nemali nárok na žiadnu náhradu nemajetkovej ujmy. Ale ako ju v slovenskom práve koncepčne uchopiť?

Ustanovenia ObčZ o zodpovednosti za škodu tento typ nemajetkovej ujmy v zásade nerozpoznávajú (na rozdiel od vytrpenej bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 444, škody spôsobenej korupciou podľa § 442 ods. 2 alebo porušenia PDV podľa § 442a).

Fekete k tomu uvádza, že: "V ostatných prípadoch [okrem tých, kde zákonodarca pripustil, že nemajetkové ujmy sa uhrádzajú v rámci náhrady škody], keď dôjde k spôsobeniu ujmy v dôsledku porušenia právnej povinnosti, sa podľa súčasnej právnej úpravy iné nemajetkové ujmy ako napríklad náhrada za spôsobené psychické útrapy, morálna škoda, nepriama škoda alebo náhrada ceny zvláštnej obľuby neuhrádzajú, prípadne sa iné nemajetkové ujmy hradia podľa osobitného právneho režimu (ako napr. pri neoprávnenom zásahu do práva na ochranu osobnosti podľa § 13 OZ alebo pri neoprávnenom použití názvu právnickej osoby podľa § 19b OZ)."

Treba preto zvážiť, či teoreticky možno aplikovať ustanovenia o ochrane osobnosti. Tu vidím dva problémy. Po prvé, nie som si úplne istý, či ustanovenia o ochrane osobnosti vôbec možno aplikovať v kontraktuálnej situácii (aj keď tu je odpoveď zrejme skôr áno). Po druhé, ak aj áno, v tomto prípade zrejme nejde o zásah do života, zdravia, občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, súkromia, mena ani prejavov osobnej povahy.

Paradoxne zákonodarca v niektorých kontraktuálnych situáciách náhradu nemajetkovej ujmy pripúšťa. Konkrétne ide o primeraná finančné zadosťučinenie, ak osoba svoje práva zo zodpovednosti za vady úspešne uplatní na súde ( § 509 ObčZ). Náhrada nemajetkovej ujmy je zrejme prípustná aj pri porušení zmluvy o obstaraní zájazdu ( § 741i a rozhodnutie SDEÚ vo veci C-168/00).

Inými slovami, ak by majiteľ hotela mladomanželov ohovoril na svojej stránke, ak by neoprávnene zverejnil ich fotky na svojej webstránke alebo ak by narušil ich súkromie počas svadobnej noci, mali by zrejme nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13. Ak by mala svadobná torta vady, zrejme by taktiež mali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 509. A ak by obstarávateľ zájazdu pokazil ich svadobnú cestu, mohli by sa tiež domáhať náhrady nemajetkovej ujmy. Ak im však majiteľ hotela na poslednú chvíľu odriekne hostinu, majú nárok len na náhradu majetkovej ujmy?

Rozuzlenie

Ako som písal vyššie, intuitívna spravodlivosť mi hovorí, že náhrada nemajetkovej ujmy by mala byť priznaná. To isté podľa mňa potvrdzuje aj ekonomická teória práva, keďže v opačnom prípade by hlavná časť ujmy vzniknutej porušením zmluvy nebola kompenzovaná, čiže porušovateľ by neinternalizoval náklady svojho konania. Také pravidlo nie je efektívne, keďže vedie k neoptimálnemu množstvu porušení.

Identický záver vyplýva aj zo systematického výkladu a fikcie racionálneho zákonodarcu. Nie je totiž dôvod, aby náhrada nemajetkovej ujmy bola prípustná pri zmluvách o prenechaní veci za odplatu ( § 509) a jednom type príkaznej zmluvy ( § 741i), ale nebola prípustná pri relatívne podobnom type zmluvy (konkrétne nájme priestorov a obstaraní svadobnej hostiny).

Priznanie tejto náhrady by sa však muselo opierať o analógiu, keďže konkrétne ustanovenie zakladajúce takýto nárok de lege lata neexistuje.

De lege ferenda by podľa môjho názoru dávalo zmysel otvoriť režim náhrady škody aj nemajetkovej ujme (a zároveň zjednotiť úpravu náhrady škody s úpravou ochrany osobnosti). V prípade zmluvných nárokov by malo platiť pravidlo predvídateľnosti (ktoré by ale malo platiť vždy). Tým pádom by zmluvy, ktorých účelom sú zjavne osobné a nie ekonomické potreby boli pokryté, pretože v prípade týchto zmlúv je emocionálna ujma predvídateľná. Za zváženie stojí aj odstupňovať rozsah náhrady ujmy podľa miery zavinenia (ako podľa § 1324 ABGB). Ale to už je na inú diskusiu.

Čo sa týka mladomanželov, verím, že spolu budú šťastní až dokým ich smrť nerozdelí. Či už s kompenzáciou nemajetkovej ujmy alebo bez.

Ďakujem za pripomienky. Asi máte pravdu - pod § 13 sa zrejme naozaj zmestí všeličo a ak by som mal túto náhradu nemajetkovej ujmy žalovať, asi by som skúsil nejaký hybridný nárok medzi § 13 a analógiou s § 509 a 741i. V článku som bol zrejme voči aplikácii § 13 až moc skeptický a som rád, ak to vidíte inak.

Ale článok mal smerovať k niečomu inému - možno som sa nakoniec príliš nechal uniesť jedným príkladom, ale moje otázky skôr smerujú ku koncepčnému neporiadku v úprave náhrade ujmy.

Po prvé, možno § 13 aplikovať aj na porušenia zmluvy? Odpoveď je zrejme áno (k tomu aj NS ČR, 30 Cdo 2577/2006). A vzhľadom na zahmlenie rozdielov medzi kontraktuálnou a deliktuálnou zodpovednosťou v slovenskom práve to nie je prekvapujúce.

Ale ako potom v prípade porušenia zmluvy koncepčne do seba zapadá režim podľa § 13 a podľa § 420? Zodpovednosť za zásah do osobnosti je konštruovaná objektívne, ale režim náhrady škody subjektívne. Znamená to, že ak nezavineným porušením zmluvy niekomu spôsobím majetkovú škodu a zároveň zásah do súkromia, môžem sa exkulpovať zo zodpovednosti za škodu, ale nie za nemajetkovú ujmu? Chceme tým povedať, že zatiaľ čo všetky právne poriadky kompenzáciu nemajetkovej ujmy skôr limitujú, u nás je oproti kompenzácii skutočnej majetkovej škody ešte zvýhodnená (keďže sa vylučuje exkulpácia)?

Po druhé, ako široko vieme § 11 vykladať? Uznávam, že v tomto prípade sa na nich ostatní hostia/širšia rodina budú škaredo pozerať a to by sa možno dalo subsumovať pod občiansku česť (?) alebo súkromie. Ale čo iné prípady čisto emocionálnej škody. Dajme tomu, ak by k zájazdom neexistovala smernica a judikatúra SDEÚ – bola by aj strata potešenia z dovolenky zásahom do občianskej cti (?) alebo súkromia (?).

Čo sa týka spotrebiteľského práva, dalo by sa to asi riešiť podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Ale skôr by ma zaujímalo riešenie v rovine všeobecného občianského práva.

"Žalovaný tvrdí, že pokiaľ zo samotnej Zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným nemal žalobca dosahovať zisk ale len príležitosť vstupovať s tretími osobami do záväzkových vzťahov z ktorých mohol dosahovať zisk a tieto nemal pevne dohodnuté najneskôr v čase protiprávnej udalosti aj na čas po ukončení Zmluvy, nemohol mu vzniknúť nárok na skutočne ušlý zisk, keďže ide o čisto hypotetický základ ušlého zisku. Žalobca si podľa žalovaného v takom prípade mohol uplatňovať len abstraktný ušlý zisk v zmysle § 381 Obchodného zákonníka. Uvedená právna úvaha žalovaného ale nie je správna. Abstraktný ušlý zisk v zmysle § 381 Obchodného zákonníka je len náhradným spôsobom vyčíslenia ušlého zisku, pokiaľ nie je možné dospieť v konkrétnom prípade k vyčísleniu skutočne ušlého zisku. Abstraktný ušlý zisk je v Obchodnom zákonníku upravený za účelom uľahčenia dôkaznej pozície poškodeného v časti výpočtu ušlého zisku, neznamená však, že by ho bolo možné poškodenému priznať za splnenia menej prísnych predpokladov samotného vzniku nároku na náhradu ušlého zisku ako pri skutočne ušlom zisku (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. decembra 2020 sp. zn. 2Obdo/10/2018). Preto pokiaľ by súd dal za pravdu žalovanému, že nárok na náhradu ušlého zisku uplatnený žalobcom stojí výlučne na hypotetických základoch, nebolo by žalobcovi možné priznať náhradu ušlého zisku vôbec, a to ani ako skutočne ušlý zisk a ani ako abstraktný ušlý zisk."

NS SR, sp. zn. 4 Obdo/53/2020 (ZSP 38/2022)

"9. Podľa názoru dovolacieho súdu bola rovnako splnená ďalšia podmienka uvedená v ustanovení § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, že táto otázka ešte nebola vyriešená v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, a to aj napriek tomu, že v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/319/2008 najvyšší súd už uviedol, že „porušenie zmluvnej povinnosti je protiprávnym úkonom aj vo vzťahu k poškodenému, ktorý nie je účastníkom zmluvy". Ako správne uvádza aj odvolací súd (bod 2.4.), v uvedenom rozhodnutí najvyšší súd posudzoval odlišnú skutkovú a právnu situáciu a navyše vyššie citovaný názor uviedol najvyšší súd iba všeobecne a bez bližšieho vysvetlenia, v dôsledku čoho nie je možné dospieť k záveru, že nastolenú otázku dovolací súd vyriešil v inom (iných) rozhodnutí (rozhodnutiach).

10. Jadrom žalobcom nastolenej dovolacej otázky bolo, či sa môže subjekt, ktorému vznikne škoda z porušenia zmluvnej povinnosti škodcu, domáhať náhrady škody voči škodcovi, s ktorým nebol v zmluvnom vzťahu. Odvolací súd argumentujúc názormi právnej teórie (pozri bod 4.5.2. jeho odôvodnenia) dospel k záveru, že vo všeobecnosti naďalej platí zásada, že zo záväzkov iných osôb nemajú tretie osoby odvodzovať práva ani povinnosti. Zároveň ale pripustil resp. nevylúčil výnimky z tejto zásady v prípadoch, kedy osobitné okolnosti posudzovanej veci odôvodňujú, aby aj tretia osoba mala právo na náhradu škody, ktorá bola spôsobená porušením povinnosti zo zmluvného vzťahu iných subjektov. S poukazom na judikatúru českého najvyššieho súdu (29Odo/379/2001) pripustil, že o zodpovednosti škodcu za porušenie zmluvnej povinnosti vo vzťahu k tretej osobe možno uvažovať v prípade, že porušenie tejto zmluvnej povinnosti sa prejavilo v právnej (majetkovej) sfére tretej osoby a išlo pritom o zmluvnú povinnosť, ktorá mala slúžiť (slúžila) na ochranu subjektívnych práv poškodeného. [...]

11. Vyslovené právne závery odvolacieho súdu, súvisiace s jeho interpretáciou režimu zodpovednosti za porušenie zmluvnej povinnosti s účinkami voči tretím osobám na danú vec, považuje dovolací súd za správne. Podľa názoru dovolacieho súdu z hľadiska platného práva („de lege lata") rozširovanie zmluvnej zodpovednosti aj na škodu, ktorá vznikla tretej osobe je možné iba výnimočne, ak identita resp. vymedzenie a ochrana tretej osoby museli byť druhej strane pri uzatváraní zmluvy známe. Inak povedané zmluvná strana môže niesť zodpovednosť za škodu iba voči tretím osobám, u ktorých pri uzavretí zmluvy mohla rozumne predpokladať, že môžu byť dotknuté porušením jej zmluvnej povinnosti."

NS SR, sp. zn. 7 Cdo/163/2020

Vyššie citované rozhodnutie NS SR, sp. zn. 7 Cdo/163/2020 bolo medzitým publikované ako judikát R 18/2022 s právnou vetou:

"Rozširovanie zmluvnej zodpovednosti aj na škodu, ktorá vznikla tretej osobe je možné iba výnimočne, ak identita resp. vymedzenie a ochrana tretej osoby museli byť druhej strane pri uzatváraní zmluvy známe.

Banka, ktorá zmluvou so svojím klientom prevzala na seba povinnosť trvalými príkazmi klienta hradiť záväzky tretej osoby, môže niesť zodpovednosť za škodu spôsobenú tejto osobe iba vtedy, ak pri uzavretí zmluvy s klientom mohla rozumne predpokladať, že práva tretej osoby môžu byť dotknuté porušením tejto povinnosti."

Rád by som upozornil aj na dve detailné glosy.
Csach, K. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo/163/2020 z 28.2.2020, R 18/2022 (zmluva s ochranným účinkom na tretie osoby). Súkromné právo 1/2023, s. 26-30.
Hlušák, M. Glosa II. Súkromné právo 1/2023, s. 31-33.

A na súvisiacu tému aj NS SR, sp. zn. 7 Cdo 93/2018, publikované ako R 9/2022 s právnou vetou:

"Prístupové schodisko ku dverám bytového domu a vstupná plocha pred nimi sú spoločnými časťami domu [ § 6 ods. 2 písm. a) zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov], ktorých zimnú údržbu je správca bytového domu povinný zabezpečovať podľa aktuálnej poveternostnej situácie."

A k tomu glosa:
Csach, K. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 93/2018 z 27.10.2021, R 9/2022 (zodpovednosť správcu za zimnú údržbu bytového domu). Súkromné právo 1/2023, s. 34-36

„1. Článok 82 ods. 1 písm. c) [GDPR],
sa má vykladať v tom zmysle, že:
že porušenie ustanovení tohto nariadenia samotné nestačí na priznanie práva na náhradu škody.

2. Článok 82 ods. 1 [GDPR]
sa má vykladať v tom zmysle, že:
bráni vnútroštátnej norme alebo praxi, ktorá podmieňuje náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle tohto ustanovenia tým, že ujma spôsobená dotknutej osobe musí dosiahnuť určitý stupeň závažnosti.

3. Článok 82 [GDPR]
sa má vykladať v tom zmysle, že:
na účely určenia výšky náhrady škody, splatnej na základe práva na náhradu škody zakotveného v tomto článku, musia vnútroštátne súdy uplatniť vnútroštátne pravidlá každého členského štátu týkajúce sa rozsahu peňažnej náhrady škody, a to pri dodržaní zásad ekvivalencie a efektivity a ďalších zásad práva Únie.“

C 300/21, UI proti Österreichische Post AG

"1. Article 82(1) of Regulation (EU) 2016/679 of the European Parliament and of the Council of 27 April 2016 on the protection of natural persons with regard to the processing of personal data and on the free movement of such data, and repealing Directive 95/46/EC (General Data Protection Regulation)
must be interpreted as meaning that the mere infringement of the provisions of that regulation is not sufficient to confer a right to compensation.

2. Article 82(1) of Regulation 2016/679
must be interpreted as precluding a national rule or practice which makes compensation for non-material damage, within the meaning of that provision, subject to the condition that the damage suffered by the data subject has reached a certain degree of seriousness.

3. Article 82 of Regulation 2016/679
must be interpreted as meaning that for the purposes of determining the amount of damages payable under the right to compensation enshrined in that article, national courts must apply the domestic rules of each Member State relating to the extent of financial compensation, provided that the principles of equivalence and effectiveness of EU law are complied with."

Case C 300/21, UI v Österreichische Post AG

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím