Autori:

Predpokladám, že nie som sám, koho raz za čas štátne úrady dokážu prekvapiť značnou dávkou právnej kreativity. V súvislosti s aplikáciou zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci som sa nedávno stretol s názorom, že právo účastníka správneho konania na primerané zadosťučinenie za prieťahy spôsobené v doteraz právoplatne NESKONČENOM správnom konaní, môže byť vo vzťahu k niektorým starším obdobiam nečinnosti správneho orgánu UŽ PREMLČANÉ. Inými slovami, právo na primerané zadosťučinenie za prieťahy sa vraj premlčuje po častiach v závislosti od toho, kedy sa zavŕšili/skončili jednotlivé obdobia nečinnosti v rámci jedného správneho konania a nie je pritom podstatná celková dĺžka konania a ani skutočnosť, že konanie stále prebieha.

Keď mi to (zatiaľ) nemenovaný pracovník nemenovaného ministerstva oznámil, skoro som v šoku spadol zo stoličky. Tak štát sa neváha zbaviť zodpovednosti za vlastné zlyhania takýmto hanebným spôsobom! Ak by sme aj hypoteticky predpokladali, že k premlčaniu práva účastníka konania na primerané zadosťučinenie by skutočne mohlo dôjsť po častiach ešte v priebehu konania (čo nižšie tvrdím, že nie je možné), uplatnenie takejto námietky premlčania evokuje zjavné pošliapanie princípu "nikto by nemal mať prospech z vlastného protiprávneho konania resp. nekonania" (nemo turpitudinem suam allegare potest). Ukazuje sa, že aj štát uplatnením námietky premlčania môže konať v rozpore s dobrými mravmi, pretože je zjavné, že sám štát prostredníctvom nečinnosti svojich orgánov zavinil márne uplynutie premlčacej lehoty na úkor účastníka konania, pre ktorého by zánik vymáhateľnej pohľadávky predstavoval neprimerane tvrdý postih v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil (pozri aj rozsudky NS ČR sp. zn. 25 Cdo 1839/2000 a 32 Odo 466/2004).

Navyše podľa môjho názoru je vylúčené, aby vôbec došlo k premlčaniu práv podľa zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodu nesprávneho úradného postupu v podobe nečinnosti správneho orgánu ( § 9 ods. 1) ešte v priebehu toho istého správneho konania. Vychádzam pritom najmä zo základného argumentu, že NIE JE MOŽNÉ STANOVIŤ ZAČIATOK PLYNUTIA SUBJEKTÍVNEJ ANI OBJEKTÍVNEJ PREMLČACEJ LEHOTY. Totiž jednoznačne identifikovať obdobia nečinnosti v správnom konaní je možné zásadne len ex post, pretože je nutné komplexné posúdenie v kontexte priebehu a dĺžky celého správneho konania. Rovnako postupujú ústavné súdy a Európsky súd pre ľudské práva pri skúmaní prieťahov v súdnych konaniach. Od účastníka správneho konania nemožno legitímne požadovať, aby si počas správneho konania sám priebežne robil závery o tom, či a kedy došlo k "dokonaniu" nesprávneho úradného postupu (nečinnosti) a kedy presne mu začala plynúť premlčacia lehota. Opačný názor by zakladal takú právnu neistotu, ktorá je nezlučiteľná s princípmi právneho štátu. Je potrebné si pritom uvedomiť, že podmienkou vzniku resp. uplatnenia práva na primerané zadosťučinenie v prípade nesprávneho úradného postupu (nečinnosť správneho orgánu) nie je žiadne rozhodnutie, konštatovanie, či deklarovanie.

Podľa § 19 ods. 1 zákon je pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej lehoty rozhodujúci deň, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Otázkou je, či a ako sa o tom mohol dozvedieť? Mohol sa to možno síce dovtípiť, čo by ale aj tak nepostačovalo; predsa len zákon vyžaduje exaktnú vedomosť o škode a nie nejakú špekulatívnu úvahu.

Začiatok plynutia objektívnej 10-ročnej lehoty viaže zákon v § 19 ods. 2 na oznámenie rozhodnutia, ktoré spôsobilo škodu, čo je pre účely nesprávneho úradného postupu na prvý pohľad nepoužiteľné. Ako však veľmi správne minulý rok skonštatoval Ústavný súd SR v náleze I. ÚS 430/2011 je namieste využiť analógiu a doplniť tak medzeru v zákone. Podľa Ústavného súdu SR sa teda 10-ročná objektívna premlčacia lehota primerane vzťahuje aj na právo na náhradu škody (primeraného zadosťučinenia) spôsobeného nesprávnym úradným postupom. Ústavný súd SR zároveň odmietol subsidiárnu aplikáciu § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorá stanovuje 3-ročnú objektívnu premlčaciu dobu práva na náhradu neúmyselne spôsobenej škody.

Prirodzene Ústavný súd SR už v uvedenom náleze nedáva odpoveď na otázku, odkedy počítať túto 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu v osobitnom prípade nesprávneho úradného postupu v podobe nečinnosti resp. prieťahov v správnom konaní. Tu je citeľné zlyhanie zákonodarcu, ktorý pri poslednej novele zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (zákon č. 412/2012 Z. z.) nakoniec rezignoval na zavedenie osobitnej úpravy premlčania v týchto prípadoch, ktorá bola pôvodne navrhovaná ako novelizačný bod 12 v nasledovnom znení:

12. V § 19 sa za odsek 2 vkladá nový odsek 3, ktorý znie:

„(3) Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa tohto zákona sa premlčí za šesť mesiacov odo dňa, kedy sa poškodený dozvedel o vzniknutej nemajetkovej ujme, najneskôr však do desiatich rokov odo dňa, kedy nastala skutočnosť, s ktorou je vznik nemajetkovej ujmy spojený. Ak vznikla nemajetková ujma nesprávnym úradným postupom, neskončí premlčacia lehota skôr ako za šesť mesiacov od skončenia konania, v ktorom k tomuto nesprávnemu úradnému postupu došlo.“.

Paradoxne na základe pripomienky VIA IURIS bol tento novelizačný bod nakoniec vypustený. Verím tomu, že kolegovia z VIA IURIS to mysleli dobre, ale účastníkom extrémne dlhých správnych konaní spravili skutočne medvediu službu. V úsilí o priznanie satisfakcie im neostáva nič iné, len sa naďalej spoliehať na osvietenosť úradníkov resp. sudcov a ich právnu kreativitu. A to veru nemusia byť optimistické vyhliadky.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím