Autori:

1. Poslanecký návrh

Hneď na úvod tohto príspevku musím uviesť, že medzi dvoma krajnými pólmi „no consumer protection" a „absolute consumer protection“ sám seba vnímam niekde v stredných pozíciách. Aj z tohto dôvodu nie som a priori proti návrhom zákonov, aký predložili v auguste do NRSR dvaja poslanci v deklarovanom úsilí reagovať na neslávne známu formu ponúkania tovaru vybraným vekovým kategóriám. Návrh zákona je možné nájsť tu.

Musím však povedať, že celkový obsah poslaneckého návrhu novely zákona č. 108/2000 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji a zásielkovom predaji pôsobí značne nekoncepčne a obsahuje akúsi kombináciu verejnoprávnych a súkromnoprávnych nástrojov, z ktorých nie všetky môžu, podľa môjho názoru, priniesť také výsledky, ktoré sa od nich očakávajú. Okrem týchto výhrad je text návrhu zákona v rozpore so smernicou č. 2011/83/EÚ o právach spotrebiteľa, ktorá do oblasti ochrany spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov a pri zmluvách na diaľku prinesie (v slovenskej realite je asi lepšie hovoriť „by mala priniesť“) úplnú harmonizáciu (vo veciach upravených smernicou).

Niektoré riešenia, ktoré návrh novely zákona ponúka, majú svoje opodstatnenie, ako, napríklad, povinnosť ohlasovať „predajnú akciu“ najneskôr 20 dní vopred Slovenskej obchodnej inšpekcii. Avšak spôsob, akým je návrh novely formulovaný, je na mnohých miestach nejednoznačný a môže viesť k nežiaducej aplikácii. Napríklad, dôsledkom toho, že predávajúci si nesplní svoje notifikačné povinnosti, resp. že ústredný inšpektorát SOI nezverejní písomné oznámenie o akcii a pod. má byť to, že „Zmluva uzavretá na predajnej akcii, vrátane zmluvy vzájomne závislej, nevznikne...“ ( § 7a ods. 8 návrhu novely).

Odhliadnuc od terminologických technikalít týkajúcich sa toho, že náš občiansky zákonník výslovne definuje okamih, kedy je zmluva uzavretá, a teda, že „zmluva uzavretá na predajnej akcii“ by nemala „nevzniknúť“, môže byť výsledkom takto nastavenej sankcie veľké množstvo absolútne neplatných zmlúv, pri ktorých predávajúci dostane kúpnu cenu a kupujúci svoj tovar. Je iluzórne myslieť si, že poškodení spotrebitelia budú húfne uplatňovať svoje nároky na vrátenie kúpnej ceny z dôvodu bezdôvodného obohatenia na strane predajcov. Vedľajším produktom takéhoto riešenia pritom bude podstatne väčšia miera právnej neistoty, keďže spotrebiteľ ani nebude mať dostatok informácií na to, aby bolo možné zistiť, či jeho zmluva „vznikla“ alebo „nevznikla“. Tento model, podľa môjho názoru, ani nie je potrebný, keďže odstúpenie od zmluvy zo strany spotrebiteľa je oveľa štandardnejším právnym nástrojom. Taktiež je úplne zbytočné a z koncepčného hľadiska nevhodné uvádzať v texte návrhu zákona, že „odstúpením spotrebiteľa od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje.“ Veď tu už sa tak, či, tak použije úprava občianskeho zákonníka o odstúpení.

Ak má štát záujem dôsledne vynucovať plnenie zákonných povinností zo strany predajcov na takýchto akciách, môže vykonať „update“ verejnoprávnej úpravy a môže porušenia sankcionovať ukladaním pokút, môže pokojne vytvoriť aj osobitnú „kobru“ :-) Slovenskej obchodnej inšpekcie na kontrolu dodržiavania nastavených pravidiel, no nie je nevyhnutné zasahovať do štandardných občianskoprávnych nástrojov.

Takisto nie je nevyhnutné začať legislatívne pracovať s formuláciami typu urobiť alebo neurobiť „ekonomické rozhodnutie“ ( § 7b ods. 4 návrhu novely), keďže aj v prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne ponúkaný tovar nekúpiť, „ekonomické rozhodnutie“ robí, na rozdiel od toho, čo implikuje návrh novely.

2. Smernica 2011/83/EÚ

Celá táto novela je pritom predkladaná v čase, kedy sa pomaly, ale isto blíži termín, keď bude Slovenská republika povinná transponovať do svojho právneho poriadku už spomínanú smernicu č. 2011/83/EÚ (t.j. do 13. decembra 2013).

V rámci tejto transpozície bude na Slovensku zrušený celý zákon č. 108/2008 o ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji a zásielkovom predaji. Mohlo by sa teda zdať, že nie je dôležité zaoberať sa touto „dočasnou“ novelou, keď o pár mesiacov bude súčasný zákon zrušený. Podľa mojich informácií však bude smerovať do pripomienkového konania návrh transpozičného zákona, ktorého jednu celú časť bude („copy-paste“) tvoriť aj vyššie spomínaný poslanecký návrh.

Už teraz je pritom možné konštatovať, že v takejto kombinácii sa Európskou úniou vyžadovaná úplná harmonizácia pri „distance“ a „off-premises“ zmluvách na Slovensku nedosiahne. Inak povedané, Slovenská republika bude porušovať požiadavky kladené Európskou úniou.

V tejto súvislosti sú ďalšími nedostatkami aktuálneho poslaneckého návrhu, napríklad, to, že osobitnú lehotu na odstúpenie zmluvy počíta v pracovných dňoch (smernica pripúšťa len lehoty vyjadrené v kalendárnych dňoch), odstúpenie od zmluvy požaduje písomné (smernica pripúšťa aj ústne, no upozorňuje, že potom nesie dôkazné bremeno spotrebiteľ), a pod.

Zároveň chcem upozorniť na to, že predajné akcie, ktoré na Slovensku oprávnené vyvolali vlnu nevôle, už výslovne spomína aj táto európska smernica: „Nákupy uskutočnené počas zájazdu usporiadaného obchodníkom, pri ktorom sa propagujú a ponúkajú na predaj nadobudnuté výrobky, by sa mali považovať za zmluvy uzavreté mimo prevádzkových priestorov“ (21. recitál smernice). Aj z tohto dôvodu potom smernica uvádza, že pri takýchto zmluvách by mal mať spotrebiteľ právo odstúpiť od zmluvy z dôvodu potenciálneho prekvapujúceho prvku a/alebo psychologického tlaku. (37. recitál smernice).

Jedným z podstatných argumentov, ktoré viedli k rozhodnutiu ísť cestou úplnej harmonizácie pritom boli existujúce rozdiely v dĺžke lehôt na odstúpenie od zmluvy medzi jednotlivými členskými štátmi, ako aj medzi zmluvami uzatvorenými na diaľku a mimo prevádzkových priestorov, čo vyvolávalo právnu neistotu a do značnej miery sa zvyšovali transakčné náklady.

Vo vzťahu k „off-premises“ zmluvám už Slovenská republika nemá a ani nebude mať absolútnu voľnosť pri prijímaní príslušných právnych nástrojov, nech sú akokoľvek kreatívne a mediálne zaujímavé. Pri organizovaní pochybných predajných podujatí ide určite o problém, ktorý netreba prehliadať, a je správne, ak sa naň opakovane upozorňuje. Legislatívna reakcia by však mala byť pripravená tak, aby sme potom nemuseli riešiť rozpory s požiadavkami, ktoré kladie európske právo, a aby konečným výsledkom nebola ďalšia fragmentácia našej civilnoprávnej úpravy.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím