Autori:

Otázka na rádio Jerevan: „Je pravda, že v Moskve rozdávajú autá?“ Odpoveď: „V zásade áno, akurát nie v Moskve, ale v Leningrade, nie autá, ale bicykle a nie predávajú, ale kradnú.“ Otázka sudcu: „Je pravda, že nemecký súd zakázal poplatky za vedenie úverového účtu?“ Odpoveď: „V zásade áno,.... (rádio vypnuté).“ Vec vyriešená. Alebo?

Z wikipédie: „Hoax ... je predovšetkým prostredníctvom internetu elektronicky šírená správa (najmä e-mailová), ktorá napriek svojej nezmyselnosti vyzýva na to, aby bola preposielaná ďalším používateľom systému. Jednoduchosť a prakticky nulová cena a námaha pri preposielaní spôsobila ich veľký rozmach. ... Odborníci sa zhodujú, že ak dostaneme takýto e-mail (prípadne iný typ správy), je dobré poučiť ľudí, ktorí ho poslali o zbytočnosti (a škodlivosti) ich dobrého úmyslu. Do budúcnosti sa tak ušetrí množstvo času a energie. Niekedy však môže ísť o reálnu správu, tú je však vhodné preposielať len pri úplnej istote, že je pravdivá, napr. keď osobne poznáte odosielateľa a viete, že:

• rozumie tomu, čo píše
• správa pochádza priamo od neho (nie je preposlaná)
• zvykne písať pravdu

... V mnohých správach sú úplné absurdnosti, to však nebráni tomu, aby sa správa vďaka ľudskej hlúposti nešírila ďalej. ... “

Mediálny priestor bičuje hnev spotrebiteľov, resp. advokátov a združení o tom, že poplatky za vedenie úverového účtu sú, resp. boli protiprávne, a to najmä z toho dôvodu, že ich nemecký najlepší a najvyšší súd prehlásil za neprijateľné (rozsudok nemeckého Spolkového súdneho dvora „BGH“ z 7. júna 2011, sp. zn. XI ZR 388/10).

Pomerne veľkú časť svojho akademického života som prežil v nemeckom právnom prostredí. Mám rád nemecké právo (teóriu aj prax), rovnako, ako aj uvažovanie o právnych transplantátoch a o rizikách s nimi spojených. Normálne by som sa, ako obvykle, zabavil svojrázom lokálneho naturelu. Miera, s akou sa toto virálne posolstvo šíri u nás a aj v Čechách a evidentne nenaráža na žiadnu imunitnú reakciu (u nás, v ČR sa už začína objavovať aj protinázor) ma ale veľmi nepríjemne prekvapila a hoci na podstatnejšom a akademicky kvalitnejšom príspevku už pracujem, nedá mi sa s Vami nepodeliť o pár rýchlych dojmov (aj preto, lebo sa ma na názor viacerí z lexforákov pýtali). Všetko postupne...

Problém s komparatívnymi vzormi

Podstata komparatívneho výskumu, alebo komparatívnej metódy pri aplikačnej praxi nie je v tom, že nájdeme jeden právny poriadok, ktorý obsahuje riešenie, ktoré chceme dosiahnuť (výsledok sa nám páči, tak okopírujeme odôvodnenie), ale to, že ponúkneme myšlienky, ktoré sa zdajú presvedčivé aj v našom právnom poriadku, resp. identifikujeme akýsi zdravý rozum, spoločný výsledok, na ktorom sa zdá, vieme ako spoločenstvo dohodnúť. V podstate je to však skôr akademická zábavka ako praktický argument. Ak by sme skutočne hľadali, nájdeme právne poriadky, ktoré zakazujú úroky, za krádež sekajú ruky, v ktorých je pôžička hriechom. No a čo z toho vyplýva pre náš právny poriadok, resp. pre naše právo-aplikačné príkazy? Nič.

1. Výber referenčného modelu pre komparatívne argumenty

V „našom“ prípade bankových poplatkov „sme“ si vybrali model nemecký, nie napríklad anglický ani iný. Vieme túto afinitu zdôvodniť, alebo prihliadneme iba k tomu, čo sa nám hodí „do krámu“?

Mám pocit, že slovenská právna prax si pravidelne vypomáha s českou judikatúrou a tak je jej pozornosť na cudzoprávne špecifiká globálne otupená. Vo vzťahu k našim západným susedom nie je na prvý pohľad riziko pri preberaní judikatúry napr. NS ČR až také veľké, a to vzhľadom na v podstate 100% pochopenie jazyka ako aj väčšinové pochopenie právneho kontextu (platí na súčasný stav, nebude platiť na stav po NOZ a ZOK). Ale, aj v prípade, ak existuje rovnaká právna veta, skoro rovnaké jazyky, môže sa vyvinúť rôzna judikatúra a aplikačná prax (a Lexfórum niektoré takéto prípady rozdielov medzi ČR a SR priblížilo), mnohé naše súdy ale ani doktrína tieto aplikačné rozdiely ani nepostriehli (napríklad rozdiel medzi BSM a SJM). Prečo si teda myslíme, že neexistuje divergencia medzi našim a nemeckým právom? Aha, chceme argumentovať, že oba štáty vlastne len aplikujú harmonizované európske právo, a to smernicu 93/13/EHS o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Skutočne?

2. Príkaz k uniformnej aplikácii?

Aj keby bola nemecká právna úprava § 305 a nasl. BGB transponovaním smernice 93/13/EHS (čo nie je pravdou, ale k tomu sa dostaneme až o pár riadkov), tak problémom ostáva, že smernica 93/13/EHS ukladá iba povinnosť tzv. minimálnej harmonizácie, to znamená, že pripúšťa, aby si každý štát zvolil vlastný, aj prísnejší štandard regulácie. Pri nej je per definitionem vylúčené, aby sa aplikačný výstup jedného štátu použil ako interpretačný model pre súd iného štátu, a to z dôvodu toho, že je možné že ide o aplikáciu takého pravidla, ktoré ide nad rámec harmonizačného príkazu. Napríklad, asi by Vás nenapadlo, že „záručná“ doba v rámci spotrebiteľskej kúpy je aj na Slovensku 5 rokov, hoci existuje krajina EÚ, kde tomu tak je. Jediný rozumný referenčný model je judikatúra Súdneho dvora EÚ, aj keď v tomto prípade nie je úplne na mieste hovoriť o referenčnom modely.

Judikatúra súdov jedného členského štátu, ktorý judikuje podľa vlastného vnútroštátneho poriadku, ktorý môže byť prísnejší ako harmonizačný príkaz preto nemôže byť použitá na výklad vnútroštátneho pravidla súdu iného štátu, ktorý mohol smernicu transponovať inak. Otázka totiž neznie tak, či je Prešov, Banská Bystrica, Sabinov či Pezinok viazaný rozhodnutím Karslruhe. Problém je aj opačný, je Karlsruhe viazaný Prešovom, a aj právoplatným rozhodnutím okresného súdu? Sme viazaní rozsudkom nemeckého BGH, ale už nie rakúskym OGH, a ani nie anglickým Supreme court? Groteskná predstava, uvidíme však, čo povie Súdny dvor, prejudiciálku sme podali.

3. Prostý omyl tzv. FAIL

Ak už chceme použiť cudzí vzor, vyvarujme sa skreslenému prísunu informácií. Niekedy sa „zadarí“ a aj majster tesár, nie to ešte právnik sa utne. Napríklad nedávno obišla slovenský svet správa, že nemecký spolkový súdny dvor mal zakázať automatické predlžovanie zmlúv. Operátori, poisťovne, elektrárne, zmráka sa nad vami. Ten, kto si dal námahu a judikát hľadal, zrejme narazil na tento BGH (BahnCard, BGH, 15. apríl 2010, sp. zn. Xa ZR 89/09). A ejhľa, výsledok je presne opačný. A tento OLG Hamm tak isto. Otázka teda znie, aké sú mechanizmy, aby sa takéto omyly nestávali, resp. aby sa na ne prišlo? Na aký druh mediálnej informácie sa môže spotrebiteľ, advokát či sudca spoľahnúť? Často môžu práve novinári za vzniknutý mediálny šum. Nemajú časové ani iné kapacity, aby pochopili, v čom je problém, a tak ho skreslia. To ale nech je varovaním.

4. Ani omyl, ani celkom pravda

Typický príklad nie celkom omylu, ale ani pravdy je príklad poplatkov za spracovanie úveru (úverovej žiadosti, úverovej dokumentácie, resp. o akýchkoľvek iniciačných poplatkoch pri uzatváraní zmlúv). Interne už kolujú avíza o zmrákaní sa nad týmto poplatkom, a to preto, lebo nemecké súdy ho vraj prehlasujú za neprijateľný. Hmmm, skutočne?

BGH sa vo veci poplatkov za spracovanie úverovej žiadosti v rámci stavebného úveru (nepôjdem tu do špecifík odôvodnenia ani do vysvetlenia financovania prostredníctvom stavebného sporenia a stavebných úverov a ich rozdielov oproti iným úverom) vyslovil tak, že tieto poplatky sú prijateľné (sp. zn. XI ZR 3/10 z 7. decembra 2010), pričom osobitne poukázal na to, že hoci by konkrétny spotrebiteľ nemal z poplatku žiadny prospech, celé spoločenstvo spotrebiteľov z takého poplatku prospech mať môže (Malá odbočka: v tomto rozsudku sú zaujímavé pasáže aj o zásade transparentnosti ako aj o tom, aké informácie sa majú od podnikateľa žiadať: body 20 a nasl.; Všimnite si aj ten veľký nesúhlas s doktrínou BGH zo strany právnej vedy, ktorej si je BGH vedomý: bod 27, ako aj jednohlasný postoj literatúry k prípustnosti tohto poplatku: bod 37).

Zdá sa však, že nižšie súdy kormidlo otáčajú a prehlasujú poplatky za spracovanie úveru ako neprijateľné (pozri napríklad prehľad na týchto stránkach spotrebiteľského združenia). Banky ale revíziu proti týmto rozsudkom na BGH zrejme nepodajú, posledný rozsudok BGH sa im hodí, resp. ak revíziu už podajú, tak ju stiahnu, kto vie prečo :-D (posledné divadlo bolo na prelome august/september 2012, kde sporiteľna revíziu stiahla pár dní pred plánovaným vyhlásením rozsudku).

A teraz čo? Je pre nás smerodajné rozhodnutie nemeckého najvyššieho súdu, ktoré poplatky za spracovanie žiadosti o úver explicitne pripúšťa, alebo nižších OLG, či nebodaj LG, ktoré sú proti? KS Prešov, ako sa zdá (rozsudok KS PO, 6Co/141/2011 z 11.09.2012), by takýto poplatok s odvolaním sa na „Rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Brandenburgu (Brandenburgisches Oberlandesgericht) z 21. júna 2006 č. k. 7 U 17/06“ asi považoval za neprijateľný (tip: všimnite si rok tohto rozsudku a rok vyššie uvedeného rozsudku BGH).

EDIT: BGH rozsudkom z 13. mája 2014 (XI ZR 405/12) prehlásil klauzuly o fixných poplatkoch za spracovanie úveru (nezávislé od dĺžky trvania úveru) za neplatné.

5. Potreba pochopenia kontextu

Ak sa už predsa odvážime vydať na komparatívnu cestu a máme pred sebou aplikačný vzor, neuľahčujme si prácu. Je dôležité pochopiť kontext cudzieho právneho poriadku.

Pokúsme sa teda pochopiť nemecký kontext ochrany spotrebiteľa, na najprv sa zastavme trochu pri smernici 93/13/EHS. Jej základné východisko je nasledovné: cenu nestanovujú sudcovia, ale trh. Spotrebiteľa nechránime pred vysokou cenou, ale pred tým, že nevie, aká je skutočná cena (preto princíp transparentnosti). Preto sú hlavný predmet plnenia a cena za plnenie podľa čl. 4 ods. 2 smernice 93/13/EHS vylúčené z kontroly neprijateľnosti (ako u nás - § 53 ods. 1 veta druhá OZ, pričom sa neobmedzujeme na hlavný predmet, ale na akýkoľvek predmet plnenia) . To sú veci, ktoré si ustráži každý spotrebiteľ sám a podľa nich sa aj rozhodne. Všetko iné sa kontroluje.

Nemecké právo je však iné. Nemci v podstate netransponovali smernicu 93/13/EHS, lebo ich dovtedajší systém ( § 9 zákona o VOP-kách - AGBG z roku 1976 (! – smernica je z 1993, pochopené, prečo nemôže byť AGBG transpozičný predpis?), neskôr prevzatý do § § 305 a nasl. BGB) bol a je považovaný za dostatočný. Kľúčový § 307 BGB preto nie je transpozíciou smernice. Ich mechanizmus funguje úplne inak. Koncepčne je založený na úvahe, že to, čo sa kontroluje je odchýlenie sa od dispozitívnych pravidiel (preto je také významné ustanovenie § 307 ods. 3 BGB). Ak by ste v BGB chceli nájsť ustanovenie, že predmet a cena plnenia sa nekontrolujú, budete hľadať márne. výnimku z kontroly iba odvodzujú, a to z toho dôvodu, že kontrola neprijateľných klauzúl je vlastne kontrolou odchýlenia sa od dispozitívneho zákona. Tam, kde dispozitívna úprava chýba, resp. nedostatok vôle strán nemôže byť touto nahradený, neprichádza do úvahy ani kontrola neprijateľnosti klauzúl.

§ 307 nemeckého BGB znie nasledovne (upravil som z prekladu C-92/11):

„(1) Podmienky vo všeobecných zmluvných podmienkach sú neplatné, ak zmluvného partnera ich používateľa v rozpore so zásadou dobrej viery neprimerane znevýhodňujú. Neprimerané znevýhodnenie môže vyplývať aj z toho, že ustanovenie nie je jasné a zrozumiteľné.

(2) V prípade pochybností sa podmienka považuje za neprimerané znevýhodňujúcu, ak

Alt. 1 nie je zlučiteľná s podstatnými základnými myšlienkami právnej úpravy, od ktorej sa odkláňa, alebo

Alt. 2 v takom rozsahu obmedzuje podstatné práva alebo povinnosti, ktoré vyplývajú z povahy zmluvy, že je ohrozené naplnenie účelu zmluvy.

(3) Odseky 1 a 2, ako aj § 308 a 309 platia len pre podmienky vo všeobecných zmluvných podmienkach, ktoré sa odchyľujú od právnych ustanovení alebo ktoré právne ustanovenia dopĺňajú. Iné ustanovenia môžu byť podľa odseku 1 druhej vety v spojení s odsekom 1 prvou vetou neplatné.“

Môžete nájsť množstvo odlišností od nášho práva, resp. od smernice. Opakujem, znenie tohto ustanovenia je v podstate kodifikáciou judikatúry z čias, kedy o smernici nebolo ani tušenia. Zamerajme sa ale na podstatné a to je rozbor rozsudku BGH, ktorým prehlásil poplatky za vedenie úverového účtu za neprijateľné. Kontrola bankových poplatkov v Nemecku prebieha v týchto rovinách:

1. Je to štandardné dojednanie? Je platne inkorporované a nie je prekvapivé?
2. Ak áno, nie je to dojednanie vylúčené z kontroly v zmysle § 307 ods. 3 BGB (body 19 až 31 rozsudku o úverových účtoch)? V prípade ceny znie otázka tak, či je to dohoda o cene (hoci aj za vedľajšie plnenia), ktorá nepodlieha kontrole, alebo tzv. vedľajšie cenové dojednanie podliehajúce kontrole. Dohoda o cene by to bola, ak by išlo o cenu za hlavný predmet plnenia, ako aj o cenu za určitú službu, na ktorú by spotrebiteľ nemal ex lege nárok, teda takú, ktorá by bola realizovaná na základe právneho úkonu (dohody). Dohodou o cene nie je také dojednanie, ktorou používateľ štandardnej podmienky iba prenáša všeobecné prevádzkové náklady či si plní svoju zákonnú povinnosť, alebo ide o náklady za činnosť, ktorá je iba v jeho prospech. Hint: spomeňte si na základné rácio: sledujeme odlišnosti od dispozitívnosti. Tým ale kontrola nekončí.
3. Ak už ide o kontrolované dojednanie o cene, pýtame sa, či je táto podmienka neprimeraná (body 32 až 39 rozsudku o úverových účtoch)? Až teraz prichádza k slovu § 307 ods. 2 alt. 1 BGB, ktorý uvádza iba vyvrátiteľný predpoklad neprimeranosti. A podľa výkladu BGH sa má opäť urobiť test, či podnikateľ iba vyžaduje plnenie za plnenia, ktoré mu tak či tak vyplývajú zo zákona, resp. či poplatky žiada za činnosť, ktorá je iba v jeho záujme. Ak áno, tak sa uzatvára, že je daná podmienka v rozpore s podstatnou myšlienkou dispozitívnej normy - musí sa ale uviesť akej.
4. Ak už je splnená podmienka § 307 ods. 2 alt. 1 BGB, tak sa ešte musí skúmať, či je podmienka skutočne v rozpore s Treu und Glauben, teda či je to nerozumné, neprimerané znevýhodnenie protistrany (bod 33 rozsudku)?

Nechávam stranou to, že judikatúra BGH k vymedzovaniu ceny je v nemeckej doktríne kritizovaná ako hókus pókus, pri ktorom sudca predsa robí cenovú kontrolu, teda niečo, čo mu neprislúcha (pozri akýkoľvek veľký komentár k § 307 BGB, k AGB-Recht a podobe, resp. vyššie uvedený rozsudok BGH o vstupnom poplatku pri stavebnom sporení). Všimnime si ale to dlhé odôvodnenie a to, čo sa vlastne aplikuje (v celom rozsudku o poplatku za vedenie úverového účtu nenájdeme jeden odkaz na smernicu 93/13/EHS). Fakt si myslíme, že toto dokážeme nahradiť jedným odsekom v odôvonení rozsudku?

Aplikácia nemeckého konceptu na Slovensku má ale ešte jednu trhlinu. My totiž máme § 54 ods. 1, ktorý zakazuje odchýlenie sa od inak dispozitívnej normy v neprospech spotrebiteľa, takže už to, čo by Nemci museli pracne odvodzovať z § 307 ods. 2 alt. 1. BGB (rozpor so základnou myšlienkou dispozitívneho pravidla), u nás musí byť per se odporujúce § 54 ods. 1 OZ. Prečo to tak nerobíme? Buď zmluvná klauzula čo i len trochu odporuje inak dispozitívnej norme (a nemusí ísť ani o jej podstatnú základnú myšlienku) a preto je neplatná pre § 54 ods. 1 OZ (v zmysle jeho prevládajúceho výkladu), alebo mu neodporuje, a na nemecký test nie je možné siahnuť (!). Odpoveď hádam: asi nevieme nájsť ustanovenie nášho OZ, s ktorým je klauzula v rozpore. To ale nemôžeme obísť poukazom na nemeckú judikatúru, oni si totiž námahu dajú a také dispozitívne pravidlo samozrejme identifikujú. Inak by nepochodili.

Naopak, anglické právo pozná explicitnú výnimku ceny a predmetu plnenia z kontroly neprijateľnosti, a Supreme court (Office of Fair Trading v Abbey National plc and Others, body 40 a nasl.) navyše vníma jemný rozdiel medzi pojmami v smernici: hlavný predmet a cena (nie hlavná cena!) vo vzťahu k poplatkom za bankové služby a uzatvárajú, že banka ponúka balík služieb za cenu, ktorá je rozdelená do poplatkov.

Takže si to zhrňme:

- Nemci: bez odvolania sa na smernicu ale s odvolaním sa na vlastný koncept a jeho podrobné skúmanie + vlastné dispozitívne pravidlá poplatky zakázali.

- Angličania: s odvolaním sa na smernicu, po jej podrobnej analýze a aplikovaním vnútroštátneho práva by zjavne poplatky pripustili, keďže predstavujú cenu plnenia a tá sa kontrolu iba cez test transparentnosti, nie neprimeranosti.

Po tejto vedomosti, ktorá bije do očí už z povrchného čítania akéhokoľvek rozsudku BGH znie zvláštne formulácia, ktorá sa objavuje v našich rozsudkoch (tu KS Prešov sp. zn. 18Co 109/2011 z 21. novembra 2012): „Za neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch). Odvolací súd si osvojuje v tomto smere nemeckú názorovú líniu, podľa ktorej či už administratívna agenda alebo posúdenie bonity predstavujú plnenia, ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa a preto s poplatkami za takéto plnenia sa spája záver o ich neprijateľnosti.“ Podobné použitie akože nemeckej doktríny nájdeme aj v inom rozhodnutí tohto súdu (sp. zn. 6Co/141/2011)

Ako sme videli, nič také z nemeckého práva nevyplýva. Uvedené formulky sú iba jedným stupňom zložitého testu, ktorý náš súd neurobil, hoci mal, ak sa skutočne chcel prihlásiť k nemeckej doktríne.

Preberajme nemecké koncepty, uvažujme o nich, ale nenamýšľajme si, že sú také triviálne, ako sa nám zdajú a že stačí súhlasiť s výsledkom, aby sme ich mohli aplikovať aj u nás. Je mimoriadne nebezpečné prevziať jeden stupeň testu nemeckého práva a vyčarovať z neho všetko potrebné pre záver v našom (inom) práve. Majme na pamäti, že nemecké právo je o niekoľko stupňov inde ako naše.

Na zabavenie, alebo otestujte sa

Čo myslíte, sú poplatky za poštovné a balné, ktoré platíte v e-shopoch v zmysle tunajšieho vnímania nemeckej doktríny (teda nie podľa samotnej nemeckej doktríny, ale podľa našej trívie) prijateľné? Houby, neplatné! Podľa § 593 OZ síce kupujúci je povinný hradiť poštovné a podobné výdavky, ale podľa spotrebiteľského § 614 ods. 1 OZ: „Ak je predávajúci podľa dohody s kupujúcim alebo podľa povahy veci povinný dodať vec na miesto určené kupujúcim,...“ Takže zákon ukladá povinnosť predávajúcemu dodať vec na miesto určenia, a podnikateľ si predsa nemôže žiadať poplatky za plnenie svojich zákonných povinností. Ak má s dodaním tieto výdavky, mal si ich započítať do ceny, inak má smolu; alebo? ;-)

Iný príklad z dovolenkového prostredia: Cestovné kancelárie okrem ceny za pobyt ukladajú ešte nejaký ten servisný príplatok a palivový príplatok. Nie je to náhodou poplatok, ktorý súvisí s ich vlastnou administratívou a vlastnými nákladmi (s určitou mierou cynizmu môžeme povedať, že je zákonná povinnosť servisovať lietadlo)? Aký má spotrebiteľ prospech z týchto služieb (a čo sú to vlastne za služby)? Roztrhne sa po dovolenkovej sezóne vrece žalôb?

Moja klasická otázka: Čo by ste v dobrej viere poradili cestovnej kancelárii alebo e-shopu? Stavíte svoj majetok na to, že o tri roky nikoho nenapadne, aby tieto poplatky prehlásil spätne za neprijateľné?

Záver?

V tomto poste som nechcel riešiť, či sú určité bankové poplatky prijateľné, alebo nie. Som presvedčený, že máme dosť vlastných právnych mechanizmov na zodpovedanie tejto otázky. Súdny dvor nám čochvíľa dá snáď odpoveď aj na túto otázku. Navyše, riešenie, ktoré si zvolil slovenský zákonodarca – upraviť poplatky za vedenie úverového účtu zákonom – je rozumné a legitímne. Iba demokratický mechanizmus zabraňuje, aby politické orgány podľahli virálnym správam, nič lepšie našťastie (?) dejiny nevymysleli. Proti tomu, aby virálnym správam podľahla judikatúra sa musí postaviť právna obec.

V tejto republike asi nenájdete väčšieho priaznivca § 307 BGB ako som ja (a kto pozná moje práce k dispozitívnym a kogentným pravidlám, vie aj prečo). Podstatné je však to, že my také ustanovenie nemáme a zaviesť by ho mal zákonodarca, resp. skutočne presvedčivé rozhodnutia judikatúry, a po tom, čo by objasnilo, prečo je lepšie, ako iné riešenia, ktoré prinášajú súdy iných štátov.

Aké ponaučenie z tohto všetkého plynie? Pri akejkoľvek správe, že nemecký, bulharský či ruský súd nejako rozhodol zbystrite sluch a nedajte sa zmiasť. Choďte do prameňov a nenechajte sa ovplyvniť masážou mediálnych masérov, ktorí mali na prípravu správy 5 minút aj s cigaretkou. Najmä sudca by sa nemal nechať ovplyvniť mediálnou masážou. Ani opakovanie nezmyslu nie je potvrdením jeho správnosti. Ako hovorí môj obľúbený literát: „Nebojím sa, že stokrát opakovaná lož sa stane pravdou, bojím sa horšieho, že zľudoveje“. Sapere aude!

Právo (vrátane toho spotrebiteľského) nie je triedny boj. Nemôžeme k nemu pristupovať tak, že budeme nasledovať to, čo sa nám hodí. Resp. iba tú malú časť, ktorá je dosť jednoduchá na pochopenie, dosť prierazná, aby našla ucho poslucháča a eticko-spoločensky sa zdá byť aj správna a v súlade s akýmsi vyšším princípom, za ktorý som ochotný položiť život či majetok (ten cudzí, samozrejme). Totiž, jediná skutočná hodnota, ktorú má právo ako regulačný systém zabezpečiť, je právna istota, všetko ostatné je politika a spoločenská dohoda. Ak sa pripustí ako bežný štandard, že sudca si bez elementárnych znalostí cudzieho práva môže vypožičať akúkoľvek vetu z akéhokoľvek rozsudku štátu EÚ ako jediný argument pre záver, ktorý chce dosiahnuť, tak nedopadneme dobre.

Hoci, asi by väčšine obyvateľov nevadilo, aby sa v disciplinárnom konaní proti sudcom, alebo v rámci posudzovania machinácii pri verejnom obstarávaní siahlo k nemeckým konceptom, ktoré u nás nemajú právny základ a o ktorých nikto (ani len ten súdený sudca) nikdy nechyroval. Čo tak aplikovať spätne nemecký test „ohýbania práva“ pri trestnom čine Rechtsbeugung aj na slovenských sudcov? Stačí na to jeden úderný disciplinárny senát. Možno by som s tým aj sám súhlasil, veď ide o správnu vec, čo už, že by počet slovenských sudcov pomerne drasticky klesol, keď sa rúbe les... Dúfam však, že kritický rozum preváži a kontrolka zabliká...

Nedá mi nezakončiť citátom Lady Hale z vyššie spomínaného Supreme Courtu: „The banks may not be the most popular institutions in the country at present, but that does not mean that their methods of charging for retail banking services are necessarily unfair when viewed as a whole. As a very general proposition, consumer law in this country aims to give the consumer an informed choice rather than to protect the consumer from making an unwise choice. We buy all sorts of products which a sensible person might not buy and some of which are not good value for the money. We do so with our eyes open because we want the product in question more than we want the money. Should financial services be treated differently from other goods and services? Or is the real problem that we do not have a real choice because the suppliers all offer much the same product and do not compete on some of their terms? This is the situation here. But it is not clear to me whether the proper solution is to find some way of forcing the suppliers to compete with one another in the terms they offer or whether the solution is to condemn one particular model of charging for those services. Fortunately, however, that is for Parliament and not for this Court.“

PS: Kontext príspevku žiada uviesť, že okrem svojich iných činností som rozhodcom v senáte pre obchodnoprávne spory Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej bankovej asociácii, a to vzhľadom na dobrú spoločnosť ostatných rozhodcov považujem za česť. Rovnako, ako si myslím, že kolega mal radšej uviesť, že zastupuje nebankovku.

PS2: Všimli ste si, že na informačných stránkach ministerstva sa nenachádzajú judikáty zahraničných súdov (vlastne ani tých našich), ktoré by potvrdili, ktorá podmienka je prijateľná? Zvláštne.

"Poplatek za spravování úvěru je ve smyslu občanského práva cenou plnění, proto se na ujednání o něm nevztahuje možnost soudního přezkumu její přiměřenosti ve smyslu ustanovení o ochraně spotřebitele."

Tak zde dle mne soud trochu přestřelil. V insolvenčních věcech jsem již z části popřel několik pohledávek právě z toho důvodu, že výše tohoto poplatku byla naprosto nepřiměřená.

Typicky: Úvěr ve výši 5.000,- Kč. Doba poskytnutí úvěru 1 rok. Sjednán byl úrok ve výši 1,- Kč za celou dobu. Poplatek za "administraci" pak ve výši 2.000,- Kč měsíčně. Ve svých žalobách uvádím, že náklady na administraci jsou 200 a zbylých 1800 je skrytý úrok, který je nepřiměřený.

Jestli mi soudy ty žaloby zamítnou s odůvodněním, že se to přezkoumávat nesmí, tak opět skončíme u ÚS :(.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím