Autori:

Ste mladý, nemáte veľa majetku, skôr nejaké príjmy a množstvo vecí vám v živote nevyšlo (napr. podnikanie) a rozmýšľate, čo urobiť, aby ste sa vyhli exekúciám? Možností máte pár, ale jedna je vytvorená zrejme zákonodarcom a podporená aj súdnou praxou – uzavrite manželstvo.

Ak okolie bude tvrdiť, že manželstvo môže finančnú situáciu len zhoršiť, neverte mu. Takéto závery presadzuje aj súdna prax. Aspoň taký som nadobudol dojem po prečítaní rozhodnutia NS SR, sp.zn. 3 Cdo 8/2010 zo dňa 22. novembra 2010 (publikovaný napr. v Bulletine SAK 11/2012).

Skutkový náčrtok je nasledovný.

Manžel ako dlžník mal pred uzavretím manželstva záväzky a veriteľovi po tom, čo manžel – dlžník vstúpil do manželstva vznikla otázka, z akého majetku teda môže svoju pohľadávku uspokojiť.

Odpoveď v rozsudku je zreteľná – iba z majetku, ktorý netvorí BSM. Inak povedané, len z individuálneho majetku manžela - dlžníka. Táto odpoveď nie je nijako prekvapivá, keďže NSSR sa pridŕža staršej judikatúry k tejto otázke ako aj výkladu, ktorý ešte v roku 1968 podávala napr. Doc. Oľga Planková.

Aké dôvody však k takému konštatovaniu viedli? Z odôvodnenia rozhodnutia sa žiaľ nedá zistiť mnoho. V prvom rade je to dikcia § 147 ods. 1 OZ a ďalej konštatovanie, že to „zodpovedá to obsahu a účelu tohto ustanovenia“. Skutočnosť, že takýto (aj takýto) záver zodpovedá dikcii uvedeného ustanovenia, nie je asi sporná.

Ešte počas štúdia na právnickej fakulte som sem - tam započul, že inštitút bezpodielového spoluvlastníctva manželov (BSM) má nejaké koncepčné problémy, avšak nikdy mi nik nevedel vysvetliť, ktoré to sú (možnože aj ja som bol nechápavý). Myslím si, že na skutkovom náčrtku tohto prípadu sme narazili na jeden z nich – uspokojenie „nového“ dlhu pred dlhom „starým“. Starým dlhom je potrebné rozumieť sumu záväzkov z času spred uzavretia manželstva.

Pravidlo absolútnej priority

Možnože si to každodenne neuvedomujeme, ale v súkromnom práve neexistuje veľa princípov, o ktorých by bolo možné uviesť, že nájdu univerzálne uplatnenie. Osobne sa často stretávam so situáciami, ktorých riešenie vedie použitím princípu „alteri stipulari nemo potest“ (nikto nemôže druhého zaviazať prejavom svojej vôle), ďalej princíp „pari passu“, ktorý hovorí o proporcionálnom uspokojovaní majetkových nárokov viacerých veriteľov z obmedzenej majetkovej podstaty a v neposlednom rade princíp vyplývajúci z pravidla tzv. absolútnej priority, ktorého presadzovanie môžeme postrehnúť napríklad v prípadoch realizácie záložného práva (záložný veriteľ nemá k dispozícii nič mystické, iba absolútnu prioritu na uspokojenie pohľadávky), možno zreteľnejšie v pomeroch konkurzných pri presadzovaní tzv. protipodstatových nárokov (ak chcem viesť konanie na uspokojenie pohľadávky, musím najprv uhradiť jeho náklady), či uspokojovania spriaznených veriteľov úpadcu v horšom poradí ako štandardných veriteľov z obchodného styku (spoločník spoločnosti sa musí podieľať na neúspechu podnikania prioritnejšie ako iní veritelia – on môže mať podiel až na likvidačnom zostatku).

Existenciu koncepčného problému je možné odhaliť viacerými spôsobmi, avšak najadekvátnejšie položením si správnych otázok. Skúsme teda položením si týchto otázok v spojení s adekvátnymi premisami zájsť “beyond“ rozhodnutie NSSR.

Aké je defaultné nastavenie majetkového režimu manželov?

Tá okolnosť, že momentom vzniku manželstva sa začne z (inak individuálnych) príjmov tvoriť BSM je defaultné nastavenie majetkového režimu manželov. Zmenu tohto nastavenia môžu manželia docieliť uskutočnením právnych úkonov podľa § 143a OZ (zúženie, rozšírenie, „koakvizícia“)

Aké je defaultné nastavenie možnosti núteného uspokojenia pohľadávky veriteľa z majetku dlžníka?

Bez toho, aby sme museli nad tým nejako osobitne uvažovať, veriteľ môže svoju pohľadávku uspokojiť z celého majetku dlžníka, pokiaľ určitá norma neposkytuje časti jeho majetku exekučnú imunitu.

Má dlžník (manžel) spoluvlastnícke právo k majetkovým hodnotám v BSM?

Nepochybne.

Je ustanovenie § 147 ods. 1 OZ ustanovením, ktoré by ustanovovalo exekučnú imunitu?

Ustanovenie vo svojej podstate rieši situáciu, že existuje pohľadávka veriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva a stanovuje, že takáto pohľadávka môže byť uspokojená či už z individuálneho majetku dlžníka ako aj z majetku BSM.

Ustanovením však nie sú riešené napr. tieto situácie

a) pohľadávka veriteľa jedného z manželov spred manželstva (náš skutkový náčrtok)

b) pohľadávka veriteľa oboch manželov spred manželstva

c) pohľadávka veriteľa oboch manželov po uzavretí manželstva

Ak vychádzame z defaultného nastavenia, že veriteľ sa môže v zásade uspokojiť z akéhokoľvek majetku dlžníka, pokiaľ to nevylučuje exekučná imunita, tak ustanovenie § 147 ods. 1 nie je „tým pravým orechovým“. Môže byť síce namietané, že k tomuto ustanoveniu sa akoby natískal výklad „a contrario“, avšak domnievam sa, že ak výsledkom malo byť uspokojenie pohľadávok vzniknutých výlučne za trvania manželstva (z majetku BSM môžu byť uspokojené len pohľadávky ktoré vznikli za trvania manželstva) malo sa to takto vyjadriť výslovne. Takto sa vyriešila len jedna potenciálne sporná situácia – situáciu a). Nevyriešili sa však situácie b) ani c). Pri situácii c) však snáď nik nepochybuje, že uspokojenie veriteľa z BSM je možné. Pri situácii b) riešenie, že uspokojenie takéhoto veriteľa z BSM nie je možné, by vyznievalo nepochopiteľne. Okrem toho je pri zapojení zabezpečovacích inštitútov (napr. ručenie tretej osoby a jej prípadný surogačný nárok) namodelovať oveľa viac situácií, kde by riešenie vyzeralo nepochopiteľne.

Odkiaľ sa ustanovenie § 147 ods. 1 vzalo?

Nie je potrebné nijaké dlhé pátranie, stačí sa pozrieť späť do histórie, konkrétne do zákona č. 265/1949 Sb. o rodinnom práve (ZoRP), kre narazíme na § 22-24. Ide o ustanovenia, ktorými sa upravovali majetkové vzťahy v zákonnom majetkovom spoločenstve. Podľa § 24 sa z imania (sic! „imania“) patriaceho do zákonného majetkového spoločenstva sa môže domáhať uspokojenia aj veriteľ len jedného z manželov. Chýbajú ale slová „ktorá vznikla za trvania manželstva“.

Zákonné majetkové spoločenstvo 1949 vs. BSM 1964

ZoRP stanovoval celkom široko, čo je súčasťou BSM, ak používa pojem „imanie“, keďže je to obsahovo významne iný pojem ako obsah spojenia „čo môže byť predmetom osobného vlastníctva“ (OZ do roku 1992) resp. čo môže byť predmetom vlastníctva (OZ po roku 1992) v § 143 OZ.

Súčasťou imania manželov sú bezpochyby aj pohľadávky voči tretím osobám. Súčasťou spoluvlastníctva však už pohľadávky voči tretím osobám byť nemôžu, keďže môžeme konštatovať, že „pohľadávka sa nevlastní“ resp. „vlastnícke právo sa k pohľadávke neupína“, čo je samozrejme problém, ktorý sa potom rieši rôznymi zvláštnymi spôsobmi – určite poznáte judikáty ohľadom obchodných podielov s výsledkom, že do BSM nepatrí podiel, ale niečo ako „hodnota obchodného podielu“.

Ak si prečítam celú úpravu zákonného majetkového spoločenstva v ZoRP, tak nevyhnutne dôjdem k záveru, že veta z jeho § 24 dávala v tom čase iný zmysel ako sa začal pridávať k ustanoveniu § 147 ods. 1. Súčasťou zákonného majetkového spoločenstva bol aj taký majetok manželov, ktorý teraz súčasťou BSM nie je (typicky pohľadávky niektorého z manželov voči tretej osobe). Táto skutočnosť sa začala celkom efektívne využívať, ak sa riešila otázka, z akého majetku sa má uspokojovať „starý dlh“ niektorého z manželov (aby nebolo až tak zreteľné, že v ustanovení je zakomponovaný systémový problém „znevýhodňovania starých veriteľov“) - z pohľadávok tohto manžela voči tretím osobám, ktoré sa ešte nestali súčasťou majetku BSM. Exekúcia pre „starý dlh“ sa teda považuje za prípustnú popri postihnutí individuálneho majetku aj prikázaním pohľadávok tohto manžela, ktoré má voči tretím osobám (zrážky zo mzdy sú taktiež len druhom prikázania pohľadávky).

Späť k problému starý dlh vs. nový dlh

Vo výsledku podávajúcom sa z rozhodnutia NSSR to teda vyzerá tak, že veriteľ A, ktorý má voči manželovi pohľadávku spred manželstva, sa môže uspokojiť z podstatne užšej majetkovej podstaty ako veriteľ B, ktorý má voči tomu istému manželovi pohľadávku vzniknutú po uzavretí manželstva. Domnievam sa, že takýto záver nie je efektívne udržateľný a je v stave porušovať inak bežne akceptované pravidlo priority – „starí veritelia“ majú byť uspokojený pred „novými veriteľmi“. Rozumel by som tomu trochu viac, ak by sa napr. dôvodilo, že k prevzatiu akýchkoľvek záväzkov, ktoré môžu byť potenciálne uspokojené z BSM je potrebný vždy súhlas druhého manžela (čo je samozrejme nepraktické pre manželov a aj pre bežný život – odkiaľ má/môže veriteľ vedieť, že niekto je ženatý?).

Aké môžu byť sociálne dôvody pre takýto postup?

Pojem „sociálny“ je v dnešnom práve síce pojmom často používaným, avšak nie ojedinele ide o pojem bez reálneho obsahu. Výslovne nespravodlivé je, ak sa náklady „sociálnej“ politiky presúvajú na tých, od ktorých niet dôvodu spravodlivo požadovať – napr. veriteľov.

Môže nám byť samozrejme ľúto manželky(manžela), ktorý si zoberie niekoho nezodpovedného – osobu, ktorá má tendenciu preberať vo vzťahu k svojim majetkovým pomerom neprimerané záväzky, avšak takýmto nepriaznivým dôsledkom má manžel predsa možnosť čeliť – zúženie rozsahu BSM, zrušenie BSM za trvania manželstva. Rovnako to predsa má platiť aj pri uzatváraní manželstva – koakvizícia, zúženie rozsahu BSM.

Zvykne sa to obraňovať argumentáciou: „Aj keď podiely na BSM nie sú určené, druhému manželovi/manželke by predsa mala patriť polovica z majetku patriaceho do BSM.“ Polovica čoho mu/jej však môže patriť?

Imanie BSM vs. majetok BSM

Už vyššie som naznačil, že rozdiel medzi pojmom „imanie“ a spojením „majetok BSM“ je zásadný. Máme akosi (neadekvátne) zakorenené, že manželovi/manželke sa mala dostať vždy polovica „vecí“ v BSM. To, čo by sa jej/mu však malo dostať (hodnotovo) je len polovica čistého imania majetkového spoločenstva (aplikáciou základného pravidla v § 150 OZ). Imanie je to čo zostane ako výsledok odčítania pasív BSM od jeho aktív. Aj preto som zväčša nechápal, prečo sa napr. pri vysporiadaní majetku BSM zaniknutého napr. v dôsledku vyhlásenia konkurzu ( § 53 zákona č. 7/2005 Z.z.) zvykne majetok manželov vysporiadavať tak tak, že ich majetková podstata sa rozdeľuje na polovicu namiesto toho, aby celý majetok BSM prikázal do konkurznej podstaty a manželovi/manželke úpadcu priznal len náhradovú pohľadávku na vyrovanie podielov, (prirodzene) s horšou prioritou na uspokojenie z majetku manžela ako iných veriteľov. Ak pohľadávka veriteľa hoc aj jedného z manželov môže byť uspokojená z BSM ( § 147 ods.1 OZ), čo na tomto mení kolektívne uspokojovanie pohľadávok všetkých veriteľov? Vyhlásenie konkurzu samozrejme na tomto pravidle nič nemení. Podobne ako v prípadoch likvidácie obchodnej spoločnosti má mať manžel/manželka úpadcu právo až na podiel na likvidačnom zostatku z majetku, ktorým za splnenie záväzkov zodpovedá (vkladom do majetkovej podstaty korporácie sa podieľa na výsledku jej podnikania).

Záverom

Záverom chcem ešte dodať, že posun po pojmoch

a) imanie (ZoRP 1949)

b) predmet osobného vlastníctva (OZ z 1964)

c) predmet vlastníctva (veľká novela OZ 1991)

nie je až tak úplne zanedbateľný. Riešenie, že „starý dlh“ sa môže čiastočne vyriešiť aj tak, že sa uzavrie manželstvo, vznikne BSM, prípadne sa rozšíri jeho rozsah ( §143a ods.1 OZ) aj na pohľadávky, nie je riešenie, ktoré by bolo uspokojivé. „Obsahu a účelu“ ustanovenia § 147 ods. 1 OZ ako aj princípom súkromného práva takéto riešenie podľa mňa úplne nezodpovedá. Veriteľovi spred manželstva nemôžeme odňať uspokojenie z určitej majetkovej podstaty dlžníka (hoc v spoluvlastníctve - bezpodielovom) a jeho veriteľovi po uzavretí manželstva takúto možnosť poskytnúť – niet na to dostatok adekvátnych dôvodov.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím