Lexforum.sk - Juraj Gyarfas: Talianske torpéda a novela Nariadenia Brusel I

O pripravovanej novele Nariadenia Brusel I a osobitne jej dôsledkom pre proti-arbitrážne alebo proti-prorogačné talianske (alebo slovenské) torpéda som písal už tu. Neubehli ani dva roky a rekodifikované nariadenie je na svete a v Úradnom vestníku bolo vyhlásené ako Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (prepracované znenie). V prvom rade musím vzdať hold európskemu legislatívnemu procesu. Je v tom samozrejme veľa politiky a inštitucionálneho ping pongu (ale ak veríme v systém bŕzd a protiváh a zároveň v reprezentatívnu demokraciu, musia zákony tvoriť politici a nimi obsadené inštitúcie). Ale výsledok tohto niekoľkoročného procesu potom podľa môjho názoru stojí za to. Na Slovensku sa zákony buď píšu v priebehu niekoľkých týždňov (a výsledok tak aj vyzerá) alebo sa píšu celé roky (ale potom ich výsledok nikto nikdy nevidel - ako jedna nemenovaná súkromnoprávna rekodifikácia).

Ale dosť bolo obligátneho slovenského frflania - tento článok by mal byť skôr o obsahu nového nariadenia.

Nové nariadenie zavádza množstvo významných zmien. V prvom rade je tu zrušenie exequatur, ktoré by podľa Komisie malo priniesť obrovské úspory a v praxi zrejme veľa ľuďom zjednoduší život. Ďalej je tu úprava konaní pred súdmi tretích štátov a ich rozhodnutí, ktoré budú môcť brať do úvahy aj súdy EÚ (fakultatívna litispendencia, resp. prekážka rei iudicatae podľa čl. 34). Za povšimnutie stojí aj úprava predbežných opatrení. Ak pôjde o predbežné opatrenie vydané súdom s právomocou vo veci samej, bude takéto rozhodnutie cirkulovať v bruselskom režime (čl. 2 písm. a) a čl. 42). Keďže slovenské predbežné opatrenia sa vydávajú ex parte, zaujímavým bodom je povinnosť preukazovať pred výkonom doručenie odporcovi (čl. 42 ods. 2 písm. c)). Okrem toho nové nariadenie rozširuje možnosť uzatvoriť prorogačnú doložku aj na osoby z tretích štátov (čo asi zasadí ďalšiu ranu anglickej doktríne forum non conveniens) a výslovne sa ustanovuje aj oddeliteľnosť prorogačnej klauzuly.

Nechcem sa však komplexne venovať všetkým zmenám v novom nariadení. Rád by som sa totiž vrátil k diskusii, ktorú sme tu pred dvoma rokmi mali o vplyve nového nariadenia na talianske torpéda nasadzované proti prorogačným klauzulám a proti arbitráži. Od poslednej diskusie bol návrh nariadenia v týchto bodoch výrazne prepracovaný a závery tak môžu byť odlišné.

Prorogácia právomoci

Nariadenie už v súčasnosti rešpektuje slobodu strán zvoliť si (ak nejde o prípade výlučnej právomoci) súdy s právomocou rozhodovať ich spor. Táto právomoc je v zásade výlučná, takže akonáhle taliansky súd narazí na prorogačnú klauzulu v prospech súdov iného členského štátu, mal by konanie zastaviť. Podstata talianskeho torpéda však môže spočívať aj v tom, že kým taliansky súd na túto prorogačnú klauzulu narazí, nemôže súd iného členského štátu vo veci konať. Ako judikoval SDEÚ, súdy členských štátov si musia dôverovať, nech to trvá čo to trvá.

Európsky normotvorca s cieľom "to enhance the effectiveness of exclusive choice-of-court agreements and to avoid abusive litigation tactics" ustanovil pre prípad prorogačných dojednaní výnimku z všeobecného pravidla litispendencie. Ak jedna zo strán v rozpore s prorogačnou klauzulou zakladajúcou právomoc povedzme slovenských súdov odpáli talianske torpédo a podá žalobu na taliansky súd, slovenské súdy nebudú musieť čakať na zastavenie konania v Taliansku. Podľa nového čl. 31 ods. 2, akonáhle sa začne konanie na Slovensku, bude musieť taliansky súd prerušiť konanie a čakať na rozhodnutie slovenského súdu o právomoci.

Z návrhu nariadenia vypadla povinnosť rozhodnúť o právomoci do šiestich mesiacov. Schválený model bude však zrejme ešte efektívnejší, keďže súd zvolený stranami nebude musieť vôbec čakať na torpédový súd, ale bez ďalšieho bude môcť konať vo veci, kým torpédový súd bude naopak bude musieť prerušiť konanie.

Arbitráž

Jednou z najviac diskutovaných tém v súvislosti s novelou nariadenia bol vzťah medzi bruselským režimom a arbitrážou. Táto diskusia nadväzovala na rozhodnutie SDEÚ vo veci West Tankers (o ktorom som písal napr. tu aj tu), v ktorom SDEÚ anglickým súdom zakázal použiť proti talianskemu torpédu anglickú anti-suit injunction, pretože podľa SDEÚ by anglickí sudcovia mali dôverovať svojim talianskym kolegom. V rámci legislatívneho procesu sa navrhovali rôzne riešenia od úplného vypustenia arbitrážnej výnimky v čl. 2 písm. d) nariadenia až po výslovné ustanovenie právomoci súdov v mieste rozhodcovského konania na rozhodovanie niektorých otázok súvisiacich s arbitrážou.

Novelizované nariadenie v schválenom znení nakoniec zachováva arbitrážnu výnimku a v záväznej časti sa arbitráži vôbec nevenuje. Interakciu medzi bruselským režimom a arbitrážou sa však snaží načrtnúť v bode 12 odôvodnenia, podľa ktorého "Žiadne ustanovenie tohto nariadenia by nemalo brániť súdom členského štátu, ktoré začali konať vo veci, v ktorej účastníci uzavreli rozhodcovskú zmluvu, aby v súlade so svojím vnútroštátnym právnym poriadkom odkázali účastníkov na rozhodcovské konanie, prerušili alebo zastavili konanie alebo preskúmali, či je rozhodcovská zmluva neplatná, neúčinná alebo nespôsobila na použitie. Na rozhodnutie vydané súdom členského štátu o tom, či je rozhodcovská zmluva neplatná, neúčinná alebo nespôsobila na použitie, by sa nemali uplatňovať ustanovenia o uznaní a výkone uvedené v tomto nariadení bez ohľadu na to, či o tejto otázke súd rozhodol ako o hlavnej alebo predbežnej otázke. Ak však súd členského štátu pri vykonávaní právomoci podľa tohto nariadenia alebo podľa vnútroštátneho právneho poriadku určí, že rozhodcovská zmluva je neplatná, neúčinná alebo nespôsobila na použitie, nemalo by to brániť tomu, aby sa rozsudok súdu vo veci samej uznal, prípadne vykonal, v súlade s týmto nariadením. Tým by nemala byť dotknutá právomoc súdov členských štátov rozhodnúť o uznaní a výkone rozhodcovských rozhodnutí v súlade s Newyorským dohovorom z roku 1958, ktorý má prednosť pred týmto nariadením. Toto nariadenie by sa nemalo uplatňovať na žiadnu žalobu alebo vedľajšie konania súvisiace najmä s ustanovením rozhodcovského súdu, právomocami rozhodcov, vedením rozhodcovského konania alebo akýmkoľvek iným aspektom takéhoto konania, ani na žiadnu žalobu alebo rozsudok týkajúci sa zrušenia, preskúmania, odvolania, uznania alebo výkonu rozhodcovského rozhodnutia."

Čo to bude v praxi znamenať? Predstavme si situáciu, že na základe rozhodcovskej zmluvy medzi dvoma slovenskými spoločnosťami jedna z nich iniciuje rozhodcovské konanie s miestom konania vo Viedni. Druhá strana využije niektorý z bizarných proti-arbitrážnych úletov slovenských súdov (napr. non-arbitrabilita určovacích žalôb alebo neplatnosť rozhodcovských doložiek obsiahnutých vo VOP) a iniciuje konanie na slovenskom súde. Pritom prichádzajú do úvahy dve možné situácie. Po prvé, slovenské torpédo sa bude týkať priamo rozhodcovskej zmluvy (napr. žaloba na určenie jej neplatnosti). Alebo, po druhé, slovenské torpédo sa môže týkať samotného sporu (napr. určenie, že nedošlo k porušeniu zmluvy).

V oboch prípadoch nariadenie nebráni slovenským súdom, aby vo veci konali. Teoreticky by im v tom mal brániť § 106 OSP, ale to nepomôže v prípade, ak slovenské súdy budú rozhodcovskú zmluvu považovať za neplatnú. Ak slovenský súd rozhodne o neplatnosti rozhodcovskej doložky (či už ako o hlavnej alebo predbežnej otázke) nebude toto rozhodnutie cirkulovať v bruselskom režime. Keď bude rakúsky súd neskôr rozhodovať o prípadnom zrušení rozhodcovského rozsudku, nebude teda pre neho posúdenie platnosti rozhodcovskej zmluvy slovenským súdom záväzné. To je dobrá správa.

Na druhej strane slovenské súdy toto rozhodcovské rozhodnutie zrejme na Slovensku odmietnu uznať a vykonať, pretože bude v rozpore so skorším rozhodnutím slovenského súdu v torpédovom konaní. Neskoršie rozhodnutie rakúskeho súdu o neexistencii dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku nebude záväzné pre slovenské súdy, ktoré budú tie isté dôvody posudzovať v rámci rozhodovania o výkone rozhodcovského rozsudku na Slovensku. V tomto smere teda nariadenie nepomáha, ale očakávať od nariadenia pomoc pri proti-arbitrážnych úletoch slovenských súdov by asi bolo prehnané.

Otvorenou otázkou ostáva čo sa stane, keď do rovnice zapojíme tretí štát. Podľa citovaného bodu 12 určenie neplatnosti rozhodcovského rozsudku nie je prekážkou, aby meritórne rozhodnutie cirkulovalo v bruselskom režime. Predstavme si teda, že rozhodcovský súd v Rakúsku v konaní iniciovanom osobou A rozhodol, že osoba B porušila zmluvu. Zároveň však všeobecný súd v konaní iniciovanom osobou B na Slovensku určil, že rozhodcovská zmluva je neplatná a v merite veci osoba B zmluvu neporušila. Určenie neplatnosti rozhodcovskej zmluvy pre súdy iných členských štátov záväzné nebude. Čo však s meritórnym rozhodnutím o neexistencii porušenia zmluvy? Čo ak osoba A bude chcieť rozhodcovský rozsudok vykonať v Českej republike. Bude právoplatné slovenské rozhodnutie o neexistencii porušenia zmluvy predstavovať prekážku výkonu rakúskeho rozhodcovského rozsudku v ČR? Zdá sa, že nie, pretože nariadenie sa podľa citovaného bodu 12 nevzťahuje na konania o výkone rozhodcovského rozhodnutia. Okrem toho by rozhodcovský rozsudok mal mať prednosť, pretože nariadenie výslovne uznáva prednosť Newyorského dohovoru. To znamená, že rozhodnutie viedenského rozhodcovského súdu by v Českej republike mohlo byť vykonateľné, hoci je v priamom rozpore s meritórnym rozhodnutím slovenského súdu. Zároveň však slovenské rozhodnutie bude v ČR uznateľné podľa bruselského režimu, čo môže viesť k pomerne bizarným situáciám. Čo myslíte?