Autori:

Na konci júla predložil Krajský súd v Plzni SDEÚ prejudiciálnu otázku týkajúcu sa jednej z autorskoprávnych smerníc, tzv. informačnej smernice. Spor OSA v Léčebné lázně Mariánské Lázně C-351/12 mal všetky predpoklady zostať zapadnutý v šuflíkoch nepočetných nadšencov práva duševného vlastníctva, ale zrejme sa tak nestane. Plzeňský súd sa jednou z otázok pýta, či môže poskytnúť horizontálny priamy účinok smernici, ak by bol SDEÚ názoru, že české právo nezodpovedá únijnému pravidlu. Čo však súd k tomu viedlo? Z predložených otázok je zrejmé, že súd sa implicitne domnieva, že v danej situácií nedokáže dostupnými interpretačnými metódami poskytnúť nepriamy účinok únijnému právu. To, či je východisko teleologická redukcia a do akej miery má český súd poskytnúť nepriamy účinok smernici 'contra verba legis' sa krátko zamýšľam v článku.

V prejednávanom spore ide o výklad rozsahu jedného z majetkových práv autora, keďže kolektívny správca OSA sa snaží vybrať autorské odmeny od Mariánskýh lázní, ktoré poskytujú televízne a rádio prijímače svojim pacientom pri hospitalizácií v izbách. Dotknutým majetkovým právom je tzv. právo na sdělování děl veřejnosti (right to communicate work to the public), ktoré je autonómnym konceptom únijného práva. Interpretačný problém spočíva najmä vo výklade pojmu verejnosť, ktorý je aj vďaka necitlivej judikatúre Súdneho dvora dosť problematický (viac o autorskoprávnej podstate problému na mojom blogu). Český autorský zákon v § 23 AutZ výslovne vylučuje z pojmu verejnosť zdravotnícke zariadenia pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a je otázne, či tak robí v súlade s únijným právom (“Za provozování rozhlasového a televizního vysílání se podle § 18 odst. 3 nepovažuje zpřístupňování díla pacientům při poskytování zdravotních služeb ve zdravotnických zařízeních.”). České predpisy verejného práva navyše vyslovene chápu starostlivosť o pacienta v kúpeloch ako poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení ( § 5 ods. 2 písm. f, § 74 ods. 1 písm. m) zákona č. 372/2011 Sb. o zdravotních službách , § 13 ods. 2 písm. a, i, § 33 ods. 2 zákona č. 48/1997 Sb. o veřejném zdravotním pojištění [ďakujem Martinovi Prokešovi za poukaz]).

A tu vzniká náš problém. Obsah oboch pojmov (zdravotná starostlivosť, zdravotnícke zariadenie) je pomerne ostrý. Plzeňský súd sa preto v podstate snaží nájsť východisko ako riešiť situáciu, keď SDEÚ bude mať za to, že takéto vylúčenie nie je súladné s únijným právom (pre účely tohto postu predpokladajme túto situáciu). Tým, že sa pýta na priamy horizontálny účinok smernice má zjavne za to, že nepriamy účinok poskytnúť nemôže žiadnou z jemu dostupných interpretačných metód. Zjavne totiž nechce ísť proti zneniu § 23 AutZ. Podľa môjho názoru by však mal. Východisko zo situácie pred súdom je plauzibilne teleologická redukcia § 23 AutZ, kedy na účely autorského práva súd takpovediac vykrojí z pojmu 'zdravotnícke zariadenie' kúpele.

Ide však povinnosť eurokonformného výkladu podľa článku 288 ZFEU tak daleko, že vyžaduje aby súd použil aj interpretačnú metódu 'contra verba legis', ako napr. teleologickú redukciu alebo analógiu,aby tak poskytol plný účinok únijnému právu?

Súdny dvor EÚ sám postuloval hranicu povinnosti eurokonformného výkladu ako hranicu contra legem ( § 110 Konstantinos Adeneler C-212/04, § § 44, 47 Pupino C-105/03). Contra verba legis však nie je nevyhnutne contra legem. Súdny dvor totiž v hranici 'contra legem', vidí obmedzenie, ktoré vteluje v sebe všeobecné zásady práva, najmä princíp právnej istoty a zákaz retroaktivity. Ak ale vnútroštátne interpretačné inštrumentárium umožňuje v súlade s týmito princípmi interpretáciu contra verba legis, pretože ju považuje za legitímny spôsob dotvárania práva, mala by sa táto povinnosť eurokonformného výkladu (nepriamy účinok smernice) vzťahovať aj na túto metódu. Inými slovami, český a slovenský súd by mal siahnuť hoci aj k teleologickej redukcii, ak je možná a ak vidí, že nedokáže poskytnúť inak nepriamy účinok smernici. Pre porovnanie, názor s rovnakým výsledkom zastáva aj ôsmy civilný senát Bundesgerichtshof (VIII ZR 200/05, VIII ZR 70/08).

Teologická redukcia však musí byť možná (rozumej prípustná), pretože únijné právo nás zjavne nenúti k “interpretačným kotrmlecom”, ktoré nie sú vo vnútroštátnom práve zaužívané a chápané ako legitímne. Ak by teda metodológia v členskom štáte X neumožňovala takéto východisko, únijné právo ho nevnucuje. K rovnakému výsledku dochádza vo svojej práci aj Melzer, ktorý uvádza, že v “prípadoch kedy národné právo vyžaduje dotváranie práva s ohľadom na konformitu s ústavným právom, je nutné takto aplikovať i právo európske. Hranice pre dotváranie práva prostredníctvom eurokonformného výkladu tak vlastne určuje český Ústavný súd, keď formuluje požiadavky ústavnekonformného výkladu.” (Melzer, 2010, s. 239). Ako je to teda s predpokladmi teleologickej redukcie? Môže plzeňský súd vyriešiť svoju autorskoprávnu dilemu bez toho, aby sa snažil prepísať históriu európskeho práva? Neviem či v predpokladoch teleologickej redukcie vykazuje české veda nejaké markantné odlišnosti od nemeckej právnej vedy (uvítam komentár), ale zdá sa mi (Melzer, 2010), že nie. Rovnako sa vyžaduje zakrytá medzera v zmysle 'planwidrigen Unvollständigkeit des Gesetzes' (Canaris, 1983), a teda dvojprvkový test ii) protiplánovej i) nedokonalosti zákona.

• Pokiaľ ide o otázku, či existuje nedokonalosť zákona. Ak by súd v tomto prípade odmietol teleologickú redukciu v zásade by tým vylúčil aj nepriamy účinok smernice. Z takejto situácie možno preto podľa môjho názoru čítať nedokonalosť zákona. Merítkom nedokonalosti je tu totiž právny poriadok ako celok, ktorého súčasťou je aj článok 288 ZFEÚ (podobne Kroll-Ludwigs, Ludwigs. Die richtlinienkonforme Rechtsfortbildung im Gesamtsystem der Richtlinienwirkungen. ZJS 2/2009, s. 125).

• Pokiaľ ide o otázku protiplánovosti, je možné predpokladať, že ak zákonodárca implementuje ustanovenie smernice do vnútroštátneho práva, robí tak s úmyslom urobiť to správne, a teda v súlade s únijným právom. Plánom zákonodárcu je tak plne eurokonformná vnútroštátna právna úprava. Ak Súdny dvor v prípadnom rozhodnutí v OSA v Léčebné lázně Mariánské Lázně C-351/12 bude mať za to, že česká úprava protirečí v niektorých prípadoch únijnému právu, určite to takpovediac “pokazí” plán racionálneho českého zákonodárcu (slovami BGH: “Maßgebend ist, dass das ausdrücklich angestrebte Ziel einer richtlinienkonformen Umsetzung durch die Regelung des § 439 Abs. 3 Satz 3 BGB nicht erreicht worden ist und ausgeschlossen werden kann, dass der Gesetzgeber § 439 Abs. 3 Satz 3 BGB in gleicher Weise erlassen hätte, wenn ihm bekannt gewesen wäre, dass die Vorschrift nicht richtlinienkonform ist.”, VIII ZR 70/08).

Z vyššie načrtnutého by zdá sa plynulo, že každý rozpor českého alebo slovenského práva, ktorý sa nedá riešiť v rovine “bežných” výkladových metód, ktoré nie sú contra verba legis, no dá sa “vybaviť” prostredíctvom teleologickej redukcie alebo analógie, musí byť vyriešený práve takto. Podľa môjho názoru to však nemusí byť nevyhnutne pravda. Ak by napríklad český zákonodárca už v čase prijímania vedel, že jeho pravidlo protirečí jasnému názoru SDEÚ, išlo by o vedomú (úmyselnú) medzeru, ktorú by súd nemohol takto korigovať v horizontálnom vzťahu. Rovnako by bola dostupnosť teleologickej redukcie otázna v prípade, ak by situácia umožňovala priamy účinok smernice (vertikálny vzťah), keďže v takom prípade by striktne vzaté nevznikala nedokonalosť zákona ako predpoklad teleologickej redukcie.

Je ešte kuriózne poznamenať, prečo si súd vôbec myslí, že v tomto prípade by mohol byť eventuálne poskytnutý aj horizontálny priamy účinok informačnej smernici. Súd sa vraj nazdáva (na uznesenie samotné stále čakám), že organizácia kolektívnej správy (OKS), ktorá musí získať oprávnenie od Ministerstva kultúry ČR, ma inú (rozumej viac štátu-blízku) povahu ako obyčajný jednotlivec (autor), ktorého OKS v konečnom dôsledku zastupuje. Nuž, nechám na čitateľovi či ho presvedčí takýto argument ..

tak ako sa očakávalo, Plzeňský súd históriu neprepísal :)

OSA C‑351/12

The second question

42 By its second question, the referring court asks, in essence, whether Article 3(1) of Directive 2001/29 must be interpreted as meaning that it can be relied on by a collecting society in a dispute between individuals for the purpose of setting aside national legislation which is contrary to that provision.

43 In that respect, it must be recalled that, according to settled case-law, even a clear, precise and unconditional provision of a directive seeking to confer rights or impose obligations on individuals cannot of itself apply in proceedings exclusively between private parties (Case C‑176/12 Association de médiation sociale [2014] ECR, paragraph 36 and the case-law cited).

44 However, the Court has held that a national court, when hearing a case between individuals, is required, when applying the provisions of domestic law, to consider the whole body of rules of national law and to interpret them, so far as possible, in the light of the wording and purpose of the directive in order to achieve an outcome consistent with the objective pursued by the directive (see, to that effect, Association de médiation sociale, paragraph 38 and the case-law cited).

45 Nevertheless, the Court has stated that this principle of interpreting national law in conformity with European Union law has certain limits. Thus the obligation on a national court to refer to the content of a directive when interpreting and applying the relevant rules of domestic law is limited by general principles of law and it cannot serve as the basis for an interpretation of national law contra legem (Association de médiation sociale, paragraph 39 and the case-law cited).

46 In addition, since, in the context of the reasons stated for the second question, the referring court raises an issue concerning the real nature of a collecting society such as OSA, referring to Case C‑188/89 Foster and Others [1990] ECR I‑3313, it must be added that such a collecting society would still not be able to rely on Article 3(1) of Directive 2001/29 in order to set aside national legislation contrary to that provision if it were to be regarded as an emanation of the State.

47 If that were the case, the situation, in circumstance such as those in the main proceedings, would not be that of an individual invoking the direct effect of a provision of a directive against a Member State, but rather the reverse. It is settled case-law that a directive cannot of itself impose obligations on an individual and cannot therefore be relied on as such against an individual (Case C‑282/10 Dominguez [2012] ECR, paragraph 37 and the case-law cited).

48 In view of the foregoing, the answer to the second question is that Article 3(1) of Directive 2001/29 must be interpreted as meaning that it cannot be relied on by a collecting society in a dispute between individuals for the purpose of setting aside national legislation contrary to that provision. However, the national court hearing such a case is required to interpret that legislation, so far as possible, in the light of the wording and purpose of the directive in order to achieve an outcome consistent with the objective pursued by the directive.

Čiže Plzeň, prvá teleologická redukcia ako dôsledok eurokonformného výkladu?

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím