Autori:

V príspevku by sme sa veľmi krátkou a vecnou cestou radi zamysleli nad možnosťami, ako predísť stavu, ktorý sa v športovoprávnych vzťahov na Slovensku vyskytuje mnohokrát, pričom jeho bežný výskyt môže spôsobovať v skutku vážne škody. Všetky zainteresované osoby, ktorých činnosť sa akýmkoľvek spôsobom dotýka športu, množiny športovoprávnych vzťahov na území Slovenskej republiky či už na poli futbalu, hokeja, hádzanej alebo iných, kolektívnych športov vedia, že vzťah hráč - klub nadobúda v mnohých ohľadoch problematické kontúry. Tak ako vždy aj na tomto mieste musíme povedať, že príspevok sa bude obsahovo dotýkať najmä množiny kolektívnych športov a zmluvných vzťahov hráčov s klubmi, ktoré sa v týchto športoch vyskytujú.

Hore opísaný vzťah je založený zmluvou, teda dvojstranným právnym úkonom medzi klubom a profesionálnym športovcom.[1] Mnohokrát sme svedkami, že jednotlivé časti týchto dojednaní nadobúdajú problematické konzekvencie. Príkladmo - či už je to špecifikácia vzájomných práv a povinností[2], alebo napr. „pokutovanie slabšej strany“ – hráča za nedodržanie dojednaných zmluvných podmienok.

Ako povestná červená niť sa nám celým obsahom príspevku musí niesť vedomosť o skutočnosti, že v opísanom zmluvnom vzťahu je profesionálny športovec slabšou zmluvnou stranou.

Profesionálny športovec vykonáva športovú činnosť pre športový klub, s ktorým má podpísanú zmluvu o výkone športovej činnosti[3] za odplatu, teda mzdu. Problematika vyplácania odplát za vykonávanie profesionálnej športovej činnosti však nadobúda v posledných rokoch obludné rozmery, nakoľko sa bežnou realitou stávajú situácie, v ktorých kluby dlhujú profesionálnym športovcom viac ako dve, či dokonca tri mesačné odmeny. Je takáto prax v poriadku? Reaguje na to „normotvorná činnosť“ národných športových zväzov aktívne, a hlavne prejavuje snahu o vyriešenie tohto problému? Alebo je pravdou opak a zväzy chcú riešenie tejto situácie odsúvať (až) na koniec sezóny cestou licenčných podmienok? Musíme už vopred povedať, že tieto licenčné podmienky sú bežnou právnou praxou odsúvané do role neúčinných, nakoľko ich športové kluby účelovo obchádzajú dohodami s hráčmi o nahradení starého záväzku novým, ktorý je splatný až v novej sezóne (novácia).

Realita:

Prax nám ukazuje, že ak sa vyššie opísaná situácia stane reálnou, poškodeným je v tomto prípade profesionálny hráč. Keďže profesionálni športovci v podmienkach Slovenskej republiky nepožívajú status zamestnancov[4], skutočnosť, že im ich zmluvný partner – športový klub[5] nevyplatil odmenu za vykonávanie športovej činnosti ostáva smutnou skutočnosťou, ktorá ostáva v rovine nesplnenia zmluvného dojednania jednou zo zmluvných strán. Paralelu ochrany osoby proti nevyplateniu odplaty za vykonanú prácu, ktorá požíva status zamestnanca by sme v športovoprávnej oblasti hľadali márne.

Preto a práve preto je namieste uvažovať o skutočnosti, či by do tohto stavu nemohli zasahovať národné športové zväzy[6] a poskytovať spomenutú ochranu z pozície garanta a organizátora danej športovej súťaže. Je taktiež otázne, či by do tu rozoberaného stavu nemal vstúpiť štát v záujme ochrany slabšej zmluvnej strany tak, ako to napríklad robí v prípade „Spotrebiteľského práva“ mnohými opatreniami, ktoré vzťahovú asymetriu spotrebiteľských vzťahov kompenzujú v prospech spotrebiteľa.

Licenčné podmienky viacerých národných športových zväzov síce ustanovujú povinnosť klubu pred vstupom do novej sezóny mať vysporiadané všetky finančné záväzky voči svojim veriteľom[7], no otázka, či je toto opatrenie dostatočne efektívne je podľa nášho názoru zodpovedateľná skôr v negatívnom zmysle slova.


Tak napríklad Slovenský futbalový zväz (ďalej „SFZ“) vo svojich Licenčných kritériách (sú súčasťou Smernice klubového licenčného systému SFZ 2010[8]) ustanovuje nasledovné:

Žiadateľ o licenciu musí preukázať, že k 31.3. roka, v ktorom začína licenčná sezóna, nemá

• záväzky po splatnosti (viď aj Prílohu 4) voči svojim zamestnancom, sociálnym a daňovým[9] úradom, ktoré vzhľadom na jeho zákonné a zmluvné povinnosti vznikli do 31.12. predchádzajúceho roka.

• profesionálnych hráčov klubu podľa Pravidiel FIFA upravujúcich štatút a prestupy hráčov; administratívny, technický a bezpečnostný personál žiadateľa o licenciu uvedený v článkoch 39 - 48 tejto smernice.

Ak tak tieto športové kluby neurobia, nebude im udelená licencia na štart do novej sezóny. Právne vzdelaný jedinec však nad touto situáciou mávne rukou, keďže si je vedomý, že uvedený stav sa dá „právnou cestou“ ľahko obísť.

Športový klub sa s predmetnými veriteľmi, profesionálnymi hráčmi dohodne o vyrovnaní dlhu, a to za účelom splnenia licenčných podmienok. Prax nám ukazuje situáciu, že sú medzi športovými klubmi a hráčmi uzatvárané dodatky k zmluvám, prípadne dohody sui generis, v ktorých si športový klub a športovec dohodnú „splátkové kalendáre“ vyrovnania existujúcich dlhov, prípadne tieto staré dlhy nahradia novým s inou (neskoršou) splatnosťou, teda so splatnosťou v ďalšej sezóne[10]. Profesionálny hráč tu vzhľadom na svoju pozíciu de facto s takouto dohodou nemôže nesúhlasiť – jeho športová kariéra závisí od skutočnosti, či v predmetnom športovom klube bude alebo nebude dostávať príležitosť na výkon športovej činnosti v konkrétnej ligovej súťaži. Čo do rozsahu a podstaty – zo strany klubu ide o „uznanie dlhu“, zo strany hráča ide o prejav vôle vyjadrujúci súhlas so splácaním predmetného dlhu formou postupného uspokojenia jeho pohľadávky klubom v ďalšom časovom horizonte, prípadne o súhlas s nahradením starého dlhu novým, a to všetko pod prizmou slabšej zmluvnej pozície, ktorá bola v skoršom texte spomínaná už viackrát.

Summa summarum, povedzme to laicky – tlačíme pred sebou dlhy z minulých sezón, pričom právne (licenčne!) sme čistí. Z hľadiska práva ide o nováciu[11], teda o nahradenie starého záväzku novým.

Problematika, ktorej sa tento príspevok snaží venovať, je obsiahnutá v otázke, či je tento stav v poriadku, a či prípadne disponujú národné športové zväzy systematickými opatreniami, ktorými by boli schopné prostredníctvom vnútroorganizačných aktov (stanovy, licenčné podmienky, smernice), ktoré sú kluby povinné rešpektovať[12] zabrániť tomuto stavu a prispieť k ochrane slabšej zmluvnej strany - v tomto prípade profesionálneho športovca.

Dopad:

Uvedené situácie majú na svedomí skutočnosť, že športové kluby splnia licenčné podmienky, nakoľko právne svoje podlžnosti voči profesionálnym hráčom vysporiadajú (uznanie dlhu, dohoda o splatení dlhu v splátkach, splátkové kalendáre). Splnenie licenčných podmienok má za následok skutočnosť, že športový klub od národného športového zväzu dostane povolenie – licenciu – na ďalšiu sezónu.

Dopad? Klub dlhoval, dlhuje a pritom na poli športovej existencie pôsobí ďalej. Úvahy o možnosti profesionálneho hráča odmietnuť uzatvorenie takejto dohody či dodatku už pri zárodku zmeťme zo stola, nakoľko je všetkým jasné, že ak by tak konkrétny hráč učinil, jeho „športové pôsobenie“ v danom klube by nabralo zápornú tendenciu a to z dôvodov, ktoré všetci poznáme. Udialo by sa tak bez ohľadu na stav a moment jeho zmluvnej viazanosti vykonávať činnosť pre daný klub, a tak by sa mohlo veľmi reálne stať, že si zvyšné sezóny, v ktorých je hráčom daného klubu, povedzme to športovo - posedí. Toto nie je želanie žiadneho profesionála. Treba si uvedomiť, že aj keď právna množina predpisov upravujúca šport ako odvetvie nespĺňa podmienku hovoriacu o „športovom práve ako odvetví“, iné odvetvia právneho poriadku (obchodné právo, občianske právo) sa pomalými krokmi posúvajú od liberalistického modelu, k modelu "ochranárskemu". Liberalistický model týchto právnych odvetví hovorí o velebení zmluvnej slobody, zatiaľ čo ochranársky model posúva do popredia ochranu slabšej strany, najčastejšie stelesnenej vo forme spotrebiteľa.

V našom prípade je profesionálny športovec práve tou slabšou stranou zmluvného dojednania medzi ním a športovým klubom. Tvrdíme, že národné športové zväzy musia prísť s iniciatívou (najmä „legislatívnou“), ktorá do tohto vzťahu vstúpi a zabezpečí ochranu profesionálnemu športovcovi. Ani jeden subjekt aktívne pôsobiaci na poli športu nemôže pripustiť stav, v ktorom si športové kluby budú vynucovať plnenie nimi nadiktovaných požiadaviek od samotných hráčov, čo sa v tomto konkrétnom prípade uzatváraním dodatkov a dohôd o postupnom vyrovnaní dlhov deje, a to iba za účelom „právneho vysporiadania záväzkov minulých sezón“ pre účely získania licencie na sezónu ďalšiu. Ak o tomto stave všetci vieme a je aktuálny, prečo ho teda neriešime?[13] Máme za to, že prostriedky na jeho vyriešenie sú viac ako jednoduché, čo len potvrdzuje staré známe, že najkomplikovanejšie nielen právne problémy majú jediné - jednoduché riešenie.

V tomto príspevku neostaneme teda iba v rovine teórie, ale ponúkneme aj konkrétne riešenia. Inak budú hráči a ich snahy o upozornenie iba bezvýznamným „vox clamantis in deserto“. Podotýkame, že iniciatívy a zastrešenia aktivít pre zmenu tohto stavu by sa mohla podujať aj Asociácia profesionálnych futbalistov Slovenska.[14]

Samozrejme, nami poskytované riešenie nemusia byť vnímané plošne pozitívne, majú svoje negatívne aj pozitívne stránky, no demonštrujú, že s opísaným stavom sa dá určite niečo robiť, dá sa mu zabrániť, a pritom ostať právne a vecne elegantný.

Riešenia: tri cesty za dokonalým športom?

Riešenia, ktorá navrhujme sa v skutku líšia typom, obsahom, presahmi ako aj procedúrou ich zavádzania. Zatiaľ čo v prvom prípade je to systém zabezpečenia vyplácania odmien za vykonanú športovú činnosť zo strany športového klubu „hrozbou“ pre tento samotný klub, v druhom prípade je to systematika, ktorá je športovému svetu známa už dlhšiu dobu (argumenty o tom, že na Slovensku nie je použiteľná odsuňme na druhú koľaj, nakoľko práve takéto tvrdenia ubíjajú slovenský šport ešte nižšie, než je to povestné „dno“). Tretí spôsob riešenia danej situácie v spojitosti s licenčným systémom športových zväzov hovorí o riešení situácie, v ktorej kluby tento systém obchádzajú, pričom s profesionálnymi športovcami uzatvárajú dodatky k zmluvám hovoriace o odklade splatnosti nezaplatenej odmeny (odmien) za výkon športovej činnosti s neskorším termínom.

1. Viacnásobné nezaplatenie mesačnej odmeny hráčovi: dopad na právny status športovca:

Riešenie, ktoré by podľa nášho názoru plošne vyriešilo túto vzťahovú problematiku porušovania zmluvy zo strany klubu je hrozba, že sa po nezaplatení viac ako 2 mesačných odmien hráčovi klubom tento hráč stane voľným hráčom, teda jeho zmluva stratí platnosť a účinnosť.

Samozrejme pripúšťame, že počet nevyplatených odmien majúcich za následok zánik zmluvného vzťahu medzi športovcom a športovým klubom by ešte mohol byť v rámci akademických, športovoprávnych a praktických dišpút vyšpecifikovaný odlišne. Máme však za to, že ideálnym stavom by bolo, ak by na základe uvedených skutočností zmluva medzi profesionálnym športovcom a športovým klubom strácala platnosť a účinnosť ku poslednému dňu mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom nebola športovcovi vyplatená v poradí druhá odmena za výkon športovej činnosti.

Áno, je to závažný zásah do zmluvných vzťahov, no ak si uvedomíme, že športové – národné zväzy už dnes v niektorých oblastiach podstatne zasahujú do „obsahu zmlúv“ medzi hráčmi a športovými klubmi [uvedomme si, že hráčom je „umelo nadiktovávaný spôsob a forma riešenia zmluvných sporov (rozhodcovská cesta), voči ktorej hráč de facto a de iure nemá možnosť povedať nie], pričom táto požiadavka má navyše legitímne ciele, je podľa nášho názoru možné o tejto alternatívne uvažovať.

Ustanovenie takéhoto opatrenia do stanov či iných predpisov národných športových zväzov by bolo z hľadiska procesu jeho zavedenia najľahšia cesta. Máme za to, že by sa tak dokonca národné športové zväzy dostali do úlohy garanta stability športových vzťahov medzi profesionálnymi hráčmi a klubmi, nakoľko by v procese garancie práv nahradili zákonník práce (ak si uvedomíme, že podobné, ochranné inštitúty v zamestnaneckých vzťahoch garantuje práve tento kódex pracovného práva).

2. Zloženie minimálnej sumy na bankový účet pred sezónou (špecifickosť športu):

Ďalším, a podľa nášho názoru taktiež efektívnym opatrením zabezpečujúcim nároky profesionálnych hráčov voči klubom je opatrenie /ustanovenie stanov či pravidiel súťaže/ športových poriadkov národných športových zväzov, ktoré by hovorilo o povinnosti športového klubu pred štartom do novej sezóny zložiť na bankový účet istú nominálnu hodnotu peňažného kapitálu, z ktorého sa budú uhrádzať záväzky športového klubu bez ohľadu na jeho ochotu vyplatiť tieto prostriedky.

Samozrejme, vieme a uvedomujeme si, že v podmienkach Slovenskej republiky je tento postup minimálne problematický, pretože zhodnúť sa na plošne akceptovateľnej hranici a výške „zložiteľnej sumy“ je a bude problém.[15] Všetci, ktorý sa športovým dianím na Slovensku zaoberáme vieme, že kluby sú v daných športových súťažiach v rôznej finančnej kondícii, teda požadovať od klubu, ktorý vzhľadom na svoje finančné pomery má cieľ v novej sezóne „nevypadnúť z ligy“ nebude môcť zložiť takú peňažnú záruku, ako bude vedieť zložiť športový klub ašpirujúci na získanie majstrovského titulu.

Uvažovať sa dá a bolo by vhodné navrhnúť systematiku „nahlasovania zmluvných nárokov hráčov voči klubu“ v istom časovom horizonte pred sezónou, nakoľko by následne športový zväz tieto peňažné nároky vyhodnotil („spočítal“) a na základe toho by ustanovil konkrétnemu klubu konkrétnu výšku „povinne zložiteľných finančných prostriedkov“. Týmto postupom však obchádzame možnosť plošného ustanovenia takéhoto finančného krytia, pričom taktiež zasahujeme do inštitútu „obchodného tajomstva“ medzi športovým klubom a športovcom o výške odmeny za výkon športovej činnosti športovcom.

Ďalšou možnou cestou by bolo jednoducho ustanoviť minimálnu hranicu takejto povinnej finančnej záruky, a s chladným svedomím oznámiť športovej verejnosti, že klub, ktorý tieto nároky nie je schopný kryť, v tejto súťaži nastúpiť jednoducho nemôže.

Treba si uvedomiť, že tento spôsob zabezpečenia posilňuje právnu istotu nielen profesionálnych hráčov voči klubu, ale všetkým jeho zamestnancov (aj keď v týchto prípadoch poskytuje ochranu spomenutý Zákonník práce, nakoľko vzťahy ostatných osôb mimo profesionálnych športovcov sú definované ako zamestnanecké bez väčších problémov.)

3. Zákaz novácie kvalitatívne vymedzených finančných záväzkov cestou jej ustanovenia (nielen) v licenčnom poriadku národných športových zväzov?

Do uvedeného stavu by vedel, a podľa nášho názoru by aj mal vstúpiť daný národný športový zväz. Riešenie, ktoré v tomto bode prezentujeme sa dá chápať ako opatrenie, ktoré má charakter obmedzovania zmluvnej slobody. Je to však opatrenie, ktoré sleduje legitímny cieľ – a to ochranu slabšej zmluvnej strany, teda profesionálneho športovca. Vzhľadom na povinnosť športových klubov rešpektovať vnútorné predpisy národného športového zväzu, v ktorého súťaži kluby pôsobia by športovému klubu neostávalo nič iné, iba toto opatrenie rešpektovať. Samozrejme, predmetné opatrenie by mohlo byť následne napadnuté cestou súdneho preskúmania na základe § 15 zákona č. 83/1990 Zb. zákona o združovaní občanov[16], avšak toto tvrdenie je predbiehaním ešte nevzniknutej situácie.

Ak by ktorýkoľvek národný športový zväz (SZĽH, SFZ, SBA, SZH) do svojich stanov, či iných pre členov záväzných dokumentov, inkorporoval ustanovenie hovoriace o zákaze akýchkoľvek dohôd o odklade splatnosti, prípadne nahradení finančných záväzkov športového klubu voči hráčom, situácia by bola vyriešená viac ako elegantne. Zmluvná sloboda síce hovorí niečo iné a to v rozsahu, že zmluvné dojednania medzi hráčom a športovým klubom by nemali byť ničím obmedzované. Uvedené platí, ale zároveň musíme poukázať na skutočnosť, že v zmluvách sa často vyskytujú národným športovým zväzom „nadiktované a povinné“ ustanovenia definujúce vzájomné povinnosti (napr. povinné riešenie sporov pred rozhodcovským orgánom SFZ – Rozhodcovským súdom SFZ, rozhodcovská doložka, ktorú via facti hráč nemá možnosť neakceptovať), ktoré majú z hľadiska obmedzovania ústavných práv a slobôd[17] dokonca závažnejší (ústavno)právny rozmer. Preto ak by sme z hľadiska pomerovania daných opatrení zhodnotili ich vzájomný, právny dopad zistíme, že nami uvádzané opatrenie nemá ani zďaleka takéto závažné konzekvencie.

Predmetné opatrenie, ktorého presahy by nadobúdali významné rozmery by mohlo znieť:

„Zakazujú sa akékoľvek písomné či ústne dvojstranné dohody medzi na jednej strane športovcami, hráčmi a na druhej strane športovými klubmi o zmene či odklade splatnosti finančných pohľadávok športových klubov voči hráčom plynúcich z ich zmluvného dojednania o výkone športovej činnosti za odplatu. Zakazujú sa taktiež akékoľvek dvojstranné písomné či ústne dohody o nahradení takýchto finančných nárokov novými, v budúcnosti splatnými pohľadávkami.“

Týmto opatrením by sa národné športové zväzy jasne prihlásili a postavili do role ochrancu slabších zmluvných strán – profesionálnych športovcov, keďže tento ochranca v podobe štátom prijatého zákonného opatrenia zakazujúceho tento stav absentuje. Splnenie licenčných podmienok by týmto opatrením nabralo na vážnosti, a známe situácie hovoriace o ich obchádzaní cestou spomenutej novácie týchto záväzkov by sa stali „temnou“ minulosťou jednotlivých odvetví športu na Slovenku. „Kde je chuť, tam je aj cesta“ hovorí sa v starých knihách, tak prečo sa z nich nepoučiť a neurobiť šport na Slovensku lepším, zdravším, právne istejším a v neposlednom rade, kvalitnejším?!

Záver:

Predložený príspevok mal prierezový charakter, zaoberal sa viacerými skutočnosťami vyskytujúcimi sa častokrát v množine športovoprávnych vzťahov Slovenskej republiky. Vedomosť o nich ešte nie je zaručeným receptom na ich odstránenie, treba vyvinúť veľkú snahu, nielen akademickú, ale aj konkrétnu, „legislatívnu“ v podobe opatrení či už zákonných, alebo na báze opatrení národných športových zväzov, ktoré by jej zabránili. Nie je možné nečinne sa prizerať na stav, v ktorom sú hráči rukojemníkmi športových klubov, a to pod prizmou skutočnosti, že ich vzťah neupravuje a neposkytuje im ochranu Zákonník práce. Ak by sa tak dialo, musíme si uvedomiť, že títo profesionálni hráči by mali možnosť po nevyplatení niekoľkých mesačných miezd dať z predmetného pracovnoprávneho vzťahu výpoveď. Samozrejme, toto opatrenie by športové odvetvie prevrátilo hore nohami, no existujú aj iné spôsoby riešenia danej problematiky.

Máme za to, že riešenia, ktoré boli opísané v predošlých riadkoch idú pod povrch samotného problému, k jeho podstate a v neposlednom rade presahy z nich plynúce odsúvajú „jednotlivé nekalé a nemorálne praktiky športových klubov“ na druhú koľaj.

Kým si neuvedomíme, že športovci nie sú len stroje, ktoré produkujú športový výkon a to odplatne, ale že to sú aj konkrétne osoby so životnými príbehmi, rodinami, osudmi, záväzkami a potrebami, nebude šport na Slovensku profesionálnejší, kvalitatívne lepší a predovšetkým zodpovednejší. Takýto by mal byť v celej jeho každodennej funkcionárskej, zväzovej, klubovej a hráčskej šírke v rozsahu od prezidentov či predsedov národných športových zväzov, po posledného profesionálneho športovca na ihrisku, či mimo neho.

Poznámky pod čiarou:
(1) Deje sa tak na základe § 51 Občianskeho zákonníka prípadne § 269 odseku 2 Obchodného zákonníka uzatvorením inominátnej zmluvy, najčastejšie formou tzv. „ zmluvy o výkone profesionálnej športovej činnosti“.^
(2) K otázke zmluvného vzťahu športovca a klubu bližšie pozri: ŠPORTOVÉ PRÁVO/ Gábriš, Tomáš – 1.vyd. – Bratislava : EUROKÓDEX, s.r.o., 2011. 544s. ISBN: 978-80-89447-52-7, str.259 a nasl.^
(3)Označenie tohto právneho úkonu nehrá podstatnú rolu, my sme sa však najčastejšie stretli s takýmto názvom.^
(4) DOLOBÁČ, M.: Právne postavenie športovca; IN: Justičná revue, ročník 2012, číslo 6-7 strana 796., Taktiež: ČOLLÁK, J.: Profesionálna športová činnosť ako závislá práca?; IN: Justičná revue, ročník 2012, číslo 10, strana 1400 a nasl.^
(5) Z.č 300/2008 Z.z o organizácii a podpore športu, § 9 Športový klub: (1) Športový klub je právnická osoba založená na vykonávanie športu a na účasť v športových súťažiach organizovaných národným športovým zväzom, ktorého je členom, alebo medzinárodným športovým zväzom. (2) Športový klub môže byť založený ako občianske združenie alebo ako obchodná spoločnosť založená na iný účel ako na účel podnikania.4) Na účel účasti v športovej súťaži môžu právnu formu športového klubu určiť stanovy národného športového zväzu, ktorého je športový klub členom, alebo podmienky účasti športových klubov v športovej súťaži vyhlásenej podľa § 8 ods. 3.^
(6) Kvalitatívne požiadavky pre takýto národný športový zväz ustanovuje z.č. 300/2008 Z.z zákon o organizácii a podpore športu vo svojom § 8.^
(7) Napríklad Slovenský futbalový zväz (ďalej SFZ) ustanovuje súbor kritérií, ktorých požiadavky musia futbalové kluby – riadni členovia SFZ – pre udelenie licencie splniť, je opísaný v Smernici klubového licenčného systému SFZ.^
(8) http://www.futbalsfz.sk/dokumenty/normy-a-tlaciva-sfz/klubovy-licencny-system.html ^
(9) http://www.futbalsfz.sk/fileadmin/user_upload/Dokumenty/Licencny_system/14-finančné-kritériá.pdf^
(10) K inštitútu novácie bližšie pozri: Peter Vojčík a kolektív; Občiansky zákonník, stručný komentár, tretie doplnené a prepracované vydanie, IURA EDITION, ISBN: 978-80-8078-363-6, str. 1032.^
(11) Novácia je nahradenie existujúceho, teda doterajšieho záväzku novým záväzkom. Ak sa veriteľ dohodne s dlžníkom, že doterajší záväzok sa nahrádza novým záväzkom, doterajší záväzok zaniká a dlžník je povinný plniť nový záväzok. Ak sa nahrádza záväzok zriadený písomnou formou, musí sa dohoda o zriadení nového záväzku uzavrieť písomne. To isté platí, ak sa nahrádza premlčaný záväzok.^
(12) http://www.ucps.sk/Systematika_organizacie_sportoveho_odvetvia_jaroslav_collak^
(13) Licenčná komisia SFZ sa s týmito situáciami stretáva viac menej každý rok, no uvádzať, o ktoré športové kluby sa jedná by pre akademický a odborný účel tohto príspevku nebolo korektné.^
(14) http://www.apfs.sk/?page=apfs , (navštívené dňa 13.10 2012)^
(15) Príklad nadnárodnej hokejovej súťaže KHL, v ktorej je minimálna výška finančnej záruky zloženej v banke 10 000 000 ,-€. Táto tento inštitút prebrala od Národnej hokejovej ligy NHL.^
(16) § 15: Súdna ochrana (1) Ak člen združenia (športový klub, pozn. aut.) považuje rozhodnutie niektorého z jeho orgánov, proti ktorému už nemožno podľa stanov podať opravný prostriedok, za nezákonné alebo odporujúce stanovám, môže do 30 dní odo dňa, keď sa o ňom dozvedel, najneskôr však do 6 mesiacov od rozhodnutia požiadať okresný súd o jeho preskúmanie. (2) Návrh na preskúmanie nemá odkladný účinok. Súd však môže v odôvodnených prípadoch výkon napadnutého rozhodnutia pozastaviť. ^
(17) Ústava Slovenskej republiky, z. č 460/1992 Zb; Siedmy oddiel, PRÁVO NA SÚDNU A INÚ PRÁVNU OCHRANU Čl.46: (1) Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím