Autori:

Najvyšší súd v čerstvom rozhodnutí (uznesenie sp. zn. 3 Cdo 302/2012 z 12. novembra 2012) vyslovil veľmi dôležitý právny názor o podmienkach, za ktorých je (resp. nie je) prípustné dovolanie v zmysle § 238 ods. 3 OSP vo vzťahu k rozhodnutiam, ktorým bola vo výroku vyslovená neplatnosť neprijateľných zmluvných klauzúl v spotrebiteľských zmluvách. Zákonom ustanovená prípustnosť dovolania v daných veciach ( § 238 ods. 3 OSP) korešponduje s citeľnými ekonomickými dopadmi takého právoplatného rozsudku, keďže v zmysle § 53a ods. 1 OZ je podnikateľ po právoplatnosti rozsudku povinný zdržať sa používania predmetnej podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi (teda plošne).

Najvyšší súd v tejto veci rozhodoval o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Prešove. Krajský súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bol sčasti priznaný a sčasti zamietnutý nárok telekomunikačného operátora proti spotrebiteľovi, pričom zároveň bola vyslovená neplatnosť (neprijateľnosť) zmluvnej podmienky týkajúcej sa zmluvnej pokuty. Najvyšší súd dovolanie odmietol ako neprípustné.

Podľa § 238 ods. 3 OSP: „Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu ... ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.“

Podľa § 238 ods. 5 OSP: „Dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy...“

V skratke, podľa najvyššieho súdu sa limit podľa § 238 ods. 5 OSP vzťahuje aj na celý ods. 3 tohto ustanovenia. To znamená, že ak krajský súd potvrdí rozhodnutie okresného súdu, ktorý vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky, tak prípustnosť dovolania závisí od sumy predmetného plnenia.

Podľa najvyššieho súdu v tejto veci: „Žalobca sa v tomto konaní domáhal zaplatenia 879,73 €. Súd prvého stupňa mu priznal 215,85 € a žalobu vo zvyšku (663,98 €) zamietol. Žalobca podal odvolanie v zamietajúcej časti; odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti potvrdil. Odvolací súd teda rozhodol o peňažnom plnení 663,98 €. Dovolanie žalobcu v dôsledku toho smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy (663,98 € < 923,10 €). Prípustnosť dovolania žalobcu je s prihliadnutím na to vylúčená priamo zo zákona ustanovením § 238 ods. 5 O.s.p.“

Uznávam, že po formálnej stránke je argumentácia najvyššieho súdu korektná a zapadá do doterajšej právnej doktríny (s. 4 až 7 uznesenia sú napísané IMHO veľmi jasne a logicky). Napriek tomu by sa podľa mňa obmedzujúce pravidlo § 238 ods. 5 OSP predsa len nemalo aplikovať na prípady, ak okresný súd prehlási vo výroku určitú zmluvnú klauzulu za neprijateľnú a krajský to potvrdí, a to z nasledovných dôvodov.

Účelom obmedzenia § 238 ods. 5 OSP je zabrániť tomu, aby sa najvyšší súd zaoberal bagateľnými vecami. V tomto prípade sa ale o zanedbateľnú vec nejedná. Materiálne dôsledky rozsudku, vo výroku ktorého sa prehlasuje určitá klauzula za neprijateľnú, sú enormné – vzťahujú sa plošne na všetky podnikateľovi právne vzťahy so spotrebiteľmi, teda nie len na individuálny riešený prípad. Takže už aj len z toho by sa pri posudzovaní ekonomickej bariéry § 238 ods. 5 OZ mal zohľadniť právny (nie len faktický!) vplyv právoplatného rozsudku (počet zmlúv x „hodnota plnenia“ x percento prípadov, kedy bude chcieť podnikateľ klauzulu uplatniť). Pri takom výklade by sme jednoducho hranicu piateho odseku prekročili.

Okrem toho, výklad najvyššieho súdu podľa mňa podporuje nepekné motivácie podnikateľa žalovať vyššie sumy, aby získal možnosť dovolania „ak bude zle“.

S tým súvisí aj to (čo by sa ale v zmysle zákona nemalo stať, fakticky sa to ale vylúčiť nedá), že ak budú existovať dva právoplatné rozsudky „o neprijateľnosti klauzuly X“ v konaniach o zaplatenie sumy z tejto klauzuly vyplývajúcej (v jednom prípade pod a v druhom nad limit piateho odseku), tak v tej istej otázke (vyslovenie neplatnosti zmluvnej klauzuly), s tým istým hmotnoprávnym účinkom na iné zmluvné vzťahy ( § 53a ods. 1 OZ), bude v jednom prípade dovolanie prípustné, v druhom nie. Nechcem si predstaviť, že by nebodaj najvyšší súd v dovolaní dospel k záveru o tom, že klauzula je OK (aké dôsledky by to malo na účinky oboch rozhodnutí podľa § 53a ods. 1 OZ?)

Ešte nemám ustálený názor na to, ako aplikovať daný názor najvyššieho súdu na situácie, kedy nie je uplatnený nárok na plnenie, ale návrh na určenie neplatnosti zmluvnej klauzuly (vlastne, išlo v prípade tohto dovolania vo vzťahu k výroku o neprijateľnosti klauzuly skutočne o „rozhodnutie o peňažnom plnení“?). Sú konania o určenie neplatnosti neprijateľnej podmienky a priori vylúčené z obmedzenia § 238 ods. 5 OSP? Je v rámci abstraktnej kontroly klauzuly prípustné dovolanie podľa § 238 ods. 3 OSP, aj keď sa jedná o „nulové plnenie“? Ešte včera by som dal ruku do ohňa, že áno. Dnes len tak priložím, ohrejem...

V závislosti od odpovede na túto otázku existuje riziko, že prípustnosť dovolania bude v konečnom dôsledku závisieť od toho, kto spor iniciuje. Ak podá žalobu na určenie neplatnosti neprijateľnej klauzuly X (hoci potenciálne plnenie by nepresahovalo hranicu § 238 ods. 5 OSP) spotrebiteľ, tak je možné predpokladať (pri súčasnom výklade NPZ predpokladám, že takáto žaloba bude prípustná), že protistrana bude mať k dispozícii prípustné dovolanie, lebo to nebude rozsudok o „peňažnom plnení“ ale o určení neplatnosti klauzuly. Ak však podá podnikateľ žalobu na plnenie z klauzuly X, a výška plnenia nebude presahovať hranicu § 238 ods. 5 OSP, tak proti tomu istému výroku nebude mať k dispozícii dovolanie.

Všeobecne, abstraktný spôsob ochrany pred neprijateľnými podmienkami s plošným účinkom rozsudku považujem za veľmi rozumný a podpory hodný mechanizmus ochrany spotrebiteľa, ktorý by mal byť dopĺňaný výkonom individuálnej spravodlivosti. Naše „rozšírenie účinkov“ právoplatného rozsudku v individuálnej veci podľa § 53a ods. 1 OZ som považoval za riziko, a to najmä kvôli nekonzistentnosti prístupu judikatúry – čo kraj to vlastná právna oblasť – a chýbajúceho oficiálneho informačného prúdu (o tom ale niekedy inokedy a obšírnejšie). Preto som vždy hlásal a oslavoval zákonodarcu za to, že sa dala najvyššiemu súdu možnosť, aby v takýchto veciach v konečnom dôsledku rozhodoval najvyšší súd (a ako vidím, na rozdiel od najvyššieho súdu, som toto považoval za úmysel zákonodarcu). Postavenie najvyššieho súdu je v tomto nenahraditeľné a nemal by sa ho vzdávať. Bude mať na prvý pohľad síce menej práce, ale nikomu tým v konečnom dôsledku nepomôže...

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím